Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1MCdo/10/2006

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.

Daniely Švecovej a sudcov JUDr. Oľgy Trnkovej a JUDr. Milana Deáka, v právnej

veci navrhovateľov: 1/, M. bytom B., 2/ M. bytom B. a 3/ M. bytom v B. v dovolacom

konaní všetkých zastúpených JUDr. J., advokátom v B., proti odporcom: I/ I. bytom

P., II/ E. bytom tamtiež a III/ M. bytom Z., v dovolacom konaní všetkých

zastúpených JUDr. D., advokátom v P., o vydanie nehnuteľnosti a iné, vedenej na

Okresnom súde v Žiline pod sp. zn. , o mimoriadnom dovolaní

generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Okresného súdu v Žiline

z 23. marca 2005, č. k. - 436 v spojení s rozsudkom Krajského súdu

v Žiline z 5. decembra 2005 sp. zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej

republiky proti rozsudku Okresného súdu v Žiline z 23. marca 2005 č. k.

v napadnutých častiach (s výnimkou výroku o povinnosti odporcov I/ až III/ zaplatiť na

účet Okresného súdu v Žiline súdny poplatok v sume 200 000 Sk) v spojení

s rozsudkom Krajského súdu v Žiline z 5. decembra 2005 sp. zn.

v napadnutých častiach z a m i e t a .

V časti týkajúcej sa povinnosti odporcovi I/ až III/ zaplatiť na účet Okresného súdu

v Žiline súdny poplatok v sume 200 000 Sk rozsudok Okresného súdu v Žiline z 23.

marca 2005 č. k. v spojený s rozsudkom Krajského súdu v Žiline z 5.

decembra 2005 sp. zn. z r u š u j e a v rozsahu zrušenia vec vracia

Okresnému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

Odporcovia I/ až III/ sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť navrhovateľom 1/

až 3/ trovy dovolacieho konania v sume 6376 Sk do troch dní.

O d ô v o d n e n i e :

Okresný súd v Žiline rozsudkom z 23. marca 2005, č. k. – 436 uložil

odporcom I/ až III/ povinnosť vydať navrhovateľom 1/ až 3/ nehnuteľnosti

nachádzajúce sa v kat. úz.., zapísané v PK vo vl. č.. pod parc. č.. dom č. X. vo výmere

1012 m 2, č. X. – roľa D. vo výmere 78 m2, ktorým v Správe katastra Katastrálneho

úradu Žilina zodpovedajú nehnuteľnosti zapísané na LV č. X. pre katastrálne územie

R. – parc. č. X. – zastavaná plocha vo výmere 1096 m 2 spolu s rodinným domom č.

X., parc. č. X. – záhrada vo výmere 236 m2 do troch dní od právoplatnosti rozsudku,

návrh o uloženie povinnosti spísať dohodu o vydaní nehnuteľností zamietol, odporcom

I/ až III/ uložil povinnosť nahradiť trovy konania – navrhovateľke 2/ v sume 2500 Sk,

navrhovateľom 1/ - 3/ v sume 178 688 Sk na účet JUDr. J., ako aj povinnosť zaplatiť

na účet Okresného súdu v Žiline súdny poplatok v sume 200 000 Sk a nahradiť trovy

konania štátu v sume 35 198 Sk, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Súd prvého stupňa vychádzal z názoru, že v časti týkajúcej sa povinnosti vydať

sporné nehnuteľnosti je návrh dôvodný, keď výsledkami vykonaného dokazovania

bolo preukázané, že sporné nehnuteľnosti prešli na štát znárodnením vykonaným

v rozpore s vtedy platnými zákonnými predpismi v zmysle ustanovenia § 6 ods. 1 písm.

k/ v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o mimosúdnych rehabilitáciách“) a že odporcovia sporné nehnuteľnosti nadobudli od

štátu taktiež v rozpore s vtedy platnými predpismi a na základe protiprávneho

zvýhodnenia, ktoré spočívalo v neprimeranom znížení kúpnej ceny, za ktorú ju

nadobudli do svojho vlastníctva (§ 4 ods. 2 zákona o mimosúdnych rehabilitáciách).

Konštatoval, že boli splnené aj ďalšie zákonné predpoklady pre vydanie týchto

nehnuteľností (§ 3 a § 5 zákona o mimosúdnych rehabilitáciách). Uviedol, že sporné

nehnuteľnosti nikdy neslúžili prevádzke znárodneného a zoštátneného podniku

právneho predchodcu navrhovateľov I., lebo sa jednalo o nehnuteľnosti, ktoré slúžili

potrebám rodiny. Odporkyňu II/ ako manželku súrodenca povinnej - odporkyne III/

považoval za osobu povinnú v zmysle § 116 Obč. zák. Vo vzťahu k pozemkom, ktoré sú

predmetom konania uviedol, že ustanovenia § 8 ods. 4 zákona o minosúdnych

rehabilitáciách vyložil tak, že sa nevydáva pozemok na ktorom bolo právo osobného

užívania a stavba zriadená až po prevzatí štátom. Návrh na uloženie povinnosti

uzavrieť dohodu o vydaní nehnuteľností ako nadbytočný zamietol a o náhrade trov

účastníkov a trov konania štátu rozhodol podľa ustanovení § 142 ods. 1 a § 148 ods. 1

).

Na odvolanie odporcov I/, II/ a III/ Krajský súd v Žiline rozsudkom z 5. decembra

2005, sp. zn. rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti (týkajúcej

sa povinnosť vydať spornú nehnuteľnosť) potvrdil a odporcom I/ až III/ uložil

povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť navrhovateľom trovy konania v sume

24 287 Sk na účet ich právneho zástupcu do troch dní; vo výroku ktorým bol návrh na

uloženie povinnosti spísať dohodu o vydaní nehnuteľnosti zamietnutý, zostal rozsudok

súdu prvého stupňa nedotknutý. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s právnym

názorom súdu prvého stupňa. Z dôvodov jeho rozhodnutia (okrem iného) uviedol, že zo

znaleckých posudkov Ing. P., ako aj z kontrolného znaleckého posudku Ústavu

súdneho znalectva S. jednoznačne vyplýva, že pri stanovení hodnoty nehnuteľnosti

došlo k výraznému zníženiu kúpnej ceny, na ktorom základe možno konštatovať, že

právni predchodcovia odporcov, ako aj odporkyňa III/ boli pri nadobudnutí

nehnuteľností od štátu protiprávne zvýhodnení. Námietku odporcov spočívajúcu v tom,

že sporné nehnuteľnosti nenadobudli od štátu, nepovažoval za dôvodnú, lebo osoby,

ktoré v konečnom dôsledku vec nadobudli boli osobami blízkymi vo vzťahu k osobám,

od ktorých tieto nehnuteľnosti nadobúdali. Odvolací súd neprihliadol ani na ďalšiu

námietku odporcov týkajúcu sa zmeny stavebno - technického charakteru

nehnuteľnosti, lebo k takejto zmene nedošlo ani jej prestavbou na dva samostatné

dvojizbové byty; týmto spôsobom sa len čiastočne upravil pôvodný architektonický

zámer dvojpodlažného rodinného domu. Zmenu vo výmerách nehnuteľností

(pozemkovej knihe a v katastri) nepovažoval za relevantnú, lebo pozemková kniha

nezodpovedala za výmeru nehnuteľností a ani zo strany odporcov neboli navrhnuté

žiadne dôkazy, z ktorých by vyplývalo, že sporné nehnuteľnosti (v súčasnosti vedené na

LV č. X.) nadobudli iným spôsobom, než prevodom od štátu. O trovách konania

rozhodol podľa ustanovenia v spojení s ustanovením

Proti rozsudku súdu prvého stupňa (okrem zamietajúcej časti týkajúcej sa výroku

o uloženia povinnosti spísať dohodu o vydaní veci), ako aj proti rozsudku odvolacieho

súdu v časti, ktorou tento súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a rozhodol

o náhrade trov účastníkov konania podal mimoriadne dovolanie generálny prokurátor

Slovenskej republiky ( ) z dôvodu, že rozhodnutia súdov spočívajú

v nesprávnom právnom posúdení veci ( ) a takiež preto, že

konanie bolo postihnuté inými vadami, ktoré majú za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci (( ). Navrhol, aby dovolací súd rozhodnutia súdov

zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V odôvodnení mimoriadneho

dovolania poukázal na ustanovenia § 4 ods. 2, § 6 ods. 1 písm. k/, § 8 ods. 4 zákona

o mimosúdnych rehabilitáciách, ďalej na ustanovenia § 2 ods. 1 písm. a/, § 2 ods. 2,

, , , o súdnych

poplatkoch v znení účinnom do 28 apríla 1993, na ustanovenie § 4 ods. 2 písm. n/

tohto zákona v znení účinnom do 31. augusta 2005 a napokon aj na ustanovenia § 157

ods. 2 a vyslovil názor, podľa ktorého ustanovenie zákona

o mimosúdnych rehabilitáciách nevytvára priestor na rozlišovanie medzi pozemkami,

ku ktorým bolo zriadené právo osobného užívania pozemkov na pozemky, na ktorých

vydávaná stavba stála a pozemkami, na ktorých (naopak) stavba nestála.

Predpokladom pre vydanie veci v zmysle § 4 ods. 2 zákona o mimosúdnych

rehabilitáciách je skutočnosť, že nadobúdatelia spornú vec nadobudli buď v rozpore

s vtedy platnými predpismi alebo na základe protiprávneho zvýhodnenia. Pokiaľ súdy

vyvodili záver, podľa ktorého pri prevode vlastníckeho práva zo štátu na K., jeho

manželku M. a na M. došlo k neprimeranému zvýhodneniu uvedených nadobúdateľov,

ktoré spočívalo v neprimeranom znížení kúpnej ceny, opomenuli zohľadniť skutočnosť,

že cena určená v znaleckom posudku Ing. J. bola len podkladom pre stanovenie

výslednej kúpnej ceny predmetného domu. V konaní však bolo treba skúmať, či kúpna

cena domu, ako aj hodnota stanovená v zmluve o zriadení práva osobného užívania

pozemku znamená protiprávne zvýhodnenie nadobúdateľov. Keďže z výsledkov

vykonaného dokazovania vyplýva, že (bývalý) Okresný národný výbor korigoval cenu

určenú spomínaným znaleckým posudkom, bolo povinnosťou súdov preskúmať súlad

výslednej kúpnej ceny, ako aj úhrady za zriadenie práva osobného užívania pozemku

s vtedy platnými právnymi predpismi. Aj za predpokladu, že by nadobúdatelia

sporných nehnuteľností zvýhodnení boli, súdy mali objasniť aj protiprávnosť

takéhoto zvýhodnenia. Ak súdy nekonkretizovali právne predpisy, s ktorými bola

kúpna cena v rozpore, ich rozhodnutia sú v tomto smere nepreskúmateľné. Vo vzťahu

k hodnote zriadenia práva osobného užívania pozemku súdy konštatovali, že cena

tohto práva bola v súlade s vtedy platnými právnymi predpismi. Za tejto situácie

nebola splnená podmienka vyplývajúca z ustanovenia § 4 ods. 2 zákona

o mimosúdnych rehabilitáciách spočívajúca v protiprávnom zvýhodnení. Vytýkal

súdom, že nezohľadnili skutočnosť, že právni predchodcovia odporcov pozemok získali

na základe samostatného nadobúdacieho titulu, t. j. na základe dohody registrovanej

pod sp. zn. R II 11/76. So zreteľom na to, podmienku protiprávneho zvýhodnenia

nemožno skúmať vzájomne s kúpnou cenou domu. Keďže súdy obidvoch stupňov sa

nevysporiadali s protiprávnosťou zvýhodnenia nadobúdateľov v súvislosti s kúpnou

cenou domu a napriek ich záveru o súlade dohody o zriadení práva osobného užívania

pozemku rozhodli o jeho vydaní, vyslovil generálny prokurátor názor, že konanie je

postihnuté vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 243f ods. 1

písm. b/ ). K okruhu povinných osôb uviedol, že zákon o mimosúdnych

rehabilitáciách je vo vzťahu k špeciálnym predpisom,

z ktorého okruh povinných osôb jednoznačne vyplýva a ktorý už ďalej rozširovať

nemožno. Pokiaľ teda odporkyňa III/ (M., rod. G.) získala polovicu v sporných

nehnuteľnostiach dedením po svojich rodičoch (po K. a M.), nemožno ju považovať za

osobu povinnú v zmysle ustanovenia § 4 ods. 2

zákona o mimosúdnych rehabilitáciách, lebo sporné nehnuteľnosti nezískala prevodom

vlastníctva, ale jeho prechodom v dedičskom konaní (ako dedička po poručiteľoch).

Napokon generálny prokurátor poukázal na nesprávne rozhodnutie súdov z hľadiska

povinnosti zaplatiť súdny poplatok, keď jeho výška nezodpovedala zneniu zákona č.

o súdnych poplatkoch v znení účinnom v čase podania návrhu (23. marca

1992).

Odporcovia I/, II/ a III/ navrhli, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky

mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora v celom rozsahu vyhovel, lebo sa

v celom rozsahu stotožnili s námietkami, ktoré sú v ňom uvedené. Vo vyjadrení

k mimoriadnemu dovolaniu v podstate zopakovali názory prezentované pred súdom

prvého stupňa, ako aj pred odvolacím súdom, najmä že znárodnenie nebolo vykonané

v rozpore s vtedy platnými zákonnými predpismi. Navyše uviedli, že odňatá stavba

nebola dokončená, investície na jej dokončenie vynaložil štát; z dôvodu jej

nedokončenia ju nebolo možné ani považovať za vec v zmysle práva. Navyše, právni

predchodcovia navrhovateľov so znárodnením súhlasili, lebo tak mohli vyriešiť súdne

spory týkajúce sa pohľadávky, ktoré voči nim uplatňoval štát súdnou cestou v roku

1951. Uviedli, že kúpna cena (126 218 Kčs) bola bývalým Okresným národným

výborom v Žiline stanovená vyššie v porovnaní s cenou určeniu znalcom Ing. H.

(112 513 Kčs), čiže v skutočnosti bolo zaplatených o 13 705 Sk viac. Poukázali na

cenové predpisy platné v čase prevodu vlastníctva (Vyhl. č. ) vrátane

smerníc platných pre predaj rodinných domčekov. Poukázali aj na ustanovenia § 8

ods. 1 ods. 4 zákona o mimosúdnych rehabilitáciách s tým, že sporná stavba stratila

svoj pôvodný stavebno – technický charakter a že k pozemku bolo pôvodne zriadené

právo osobného užívania pozemku, takže tieto nehnuteľnosti sa nemali vydať.

Namietali aj skutočnosť, že odporkyňu III/ (M.) so zreteľom na spôsob nadobudnutia

podielu v spornej nehnuteľnosti (v dedičskom konaní vedenou pod sp. zn. )

nemožno považovať za osobu povinnú v zmysle zákona o mimosúdnych

rehabilitáciách.

Navrhovatelia (vo svojom vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu a jeho doplnku)

navrhli, aby dovolací súd mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej

republiky zamietol z dôvodu, že rozsudok súdu prvého stupňa, ako aj rozsudok

odvolacieho súdu sú vecne správne v podstate z dôvodov, ktoré uviedli v priebehu

konania pred súdom prvého stupňa, ako aj v odvolacom konaní. Zdôraznili, že

pozemok, ku ktorému bolo zriadené právo osobného užívania pozemku, taktiež možno

vydať oprávneným, ak ho fyzická osoba získala v súvislosti s nadobudnutím

vlastníckeho práva k stavbe stojacej na takomto pozemku, pričom v danom prípade

tieto podmienky splnené sú. V súvislosti so zvýhodnením odporcov trvali na tom, že

toto spočívalo vo zvýhodnenej kúpnej cene, za ktorú právni predchodcovia odporcov

nehnuteľnosť nadobudli. Uviedli, že podkladom pre určenie kúpnej ceny bol posudok

znalca Ing. H., ktorý sa dopustil viacerých podstatných chýb, keď vykonal dvojité

zníženie ceny a zmiešal prvky dlhodobej a krátkodobej životnosti stavby a neocenil

vonkajšie úpravy. Trvali aj na tom, že odporkyňa III/ M. je taktiež pasívne

legitimovaná v tomto spore, lebo nastúpila do práv a povinností svojej právnej

predchodkyne M.. Napokon zdôraznili, že v predmetnej veci nie je daná príčinná

súvislosť medzi vadami konania (vytýkanými generálnym prokurátorom)

a nesprávnosťou (mimoriadnym dovolaním) napadnutých súdnych rozhodnutí.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po

zistení, že boli splnené podmienky pre podanie mimoriadneho dovolania generálnym

prokurátorom Slovenskej republiky a že dovolanie je prípustné, bez nariadenia

dovolacieho pojednávania ( v spojení s ) preskúmal

obidva napadnuté rozsudky, ako aj konanie, ktoré im predchádzalo a dospel k záveru,

že mimoriadne dovolanie je iba čiastočne dôvodné.

Predmetom konania nárok na vydanie veci v zmysle ustanovenia § 4 ods. 2 zákona

o mimosúdnych rehabilitáciách, podľa ktorého povinnými osobami sú tiež fyzické

osoby, ktoré nadobudli vec od štátu, ktorý získal oprávnenie s ňou nakladať za

okolností uvedených v § 6 zákona, a to v prípadoch, keď tieto osoby nadobudli vec buď

v rozpore s vtedy platnými predpismi, alebo na základe protiprávneho zvýhodnenia

osoby nadobúdateľa, ďalej aj osoby blízke týmto osobám, pokiaľ na ne tieto osoby vec

previedli. V tejto súvislosti treba poukázať predovšetkým na legitímny cieľ právnej

úpravy (), ktorým je navrátenie majetku pôvodným vlastníkom,

resp. ich právnym nástupcom, vedené snahou demokratického právneho štátu odčiniť,

resp. zmierniť krivdy spôsobené totalitným režimom a v tomto prípade ho súdy mali

na zreteli.

Generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní spochybnil niektoré (nie všetky)

predpoklady úspešného vydania veci v zmysle citovaného zákonného ustanovenia,

preto predmetom dovolacieho prieskumu boli len tie z nich, ktoré boli v tomto

mimoriadnom opravnom prostriedku uvedené, resp. v mimoriadnom dovolaní

uplatnené. Z uvedeného dôvodu vychádzal dovolací súd zo skutočnosti, že

v preskúmavanej veci sporné nehnuteľnosti prešli na štát znárodnením vykonaným

v rozpore s vtedy platnými právnymi predpismi (§ 6 ods. 1 písm. k/ zákona

o mimosúdnych rehabilitáciách) a že tento rozpor spočíval (ako uzavreli súdy) v tom,

že znárodnené nehnuteľnosti nikdy neslúžili na prevádzku znárodneného podniku (§ 4

ods. 3 o znárodnení v stavebníctve). Sporné nehnuteľnosti mali

slúžiť potrebám rodiny, čo bolo preukázané z výmeru Štátneho stavebného úradu

v Žiline z 5. 9. 1947, číslo X. podľa parc. č. X.; v skutočnosti sa jednalo o rodinný

dom, ktorý nemohol slúžiť prevádzke znárodneného podniku. So zreteľom na uvedené,

v predmetnej veci je splnená zákonná požiadavka spočívajúca v spôsobe nadobudnutia

sporných nehnuteľností fyzickými osobami, t. j., že ich nadobudli za okolností

uvedených v ustanovení § 6 ods. 1 písm. k/ zákona o mimosúdnych rehabilitáciách.

Z aspektu protiprávneho zvýhodnenia právnych predchodcov odporcov pri

nadobúdaní sporných vecí do vlastníctva dovolací súd dospel k záveru, že

s existenciou tohto zákonného predpokladu vydania veci v zmysle ustanovenia § 4 ods.

2 zákona o mimosúdnych rehabilitáciách sa súdy dostatočne zaoberali a záver, ku

ktorému dospeli, náležite odôvodnili, keď v tomto smere poukázali na výsledky

znaleckého dokazovania vo veci (znalcom Ing. P., podľa ktorého došlo k dvojitému

zníženiu ceny nehnuteľnosti (dvojnásobnej amortizácií). Aj podľa záverov Ústavu S.

sa cena nehnuteľnosti cielene znižovala, keď jej opotrebovanie bolo určené na 33%

a okrem tohto zníženia bolo použité aj druhé zníženie kúpnej ceny. K cene

nehnuteľnosti bolo tiež treba pripočítať aj hodnotu možnosti využitia pivnice pod

terasou ako garážového priestoru, a celkové ohodnotenie stavby z hľadiska

architektonického návrhu, ako aj celkové zhodnotenie základných dlhodobých prvkov

životnosti stavby. Súdy v odôvodnení rozhodnutí špecifikovali, v čom spočívalo

zvýhodnenie nadobúdateľov, dovolací súd v podrobnostiach poukazuje na ich správne

závery a s námietkou generálneho prokurátora uvedenou v mimoriadnom dovolaní sa

preto nestotožnil. Navyše treba uviesť, že pokiaľ zvýhodnenie nadobúdateľov spočívalo

v nesprávne určenej (zníženej) kúpnej cene, ide súčasne aj o protiprávnosť, lebo cenu

bolo možné určiť len podľa právneho predpisu.

Ďalšia námietka spočívala v okruhu osôb povinných, keď v zmysle mimoriadneho

dovolania takouto osobou nemala byť odporkyňa III/ so zreteľom na spôsob

nadobudnutia podielu v spornej nehnuteľnosti (nie prevodom vlastníctva, ale jeho

prechodom v dedičskom konaní). Možno uviesť, že v rovnakom postavení ako osoba,

ktorá získala vec od štátu buď v rozpore s vtedy platnými predpismi alebo v dôsledku

protiprávneho zvýhodnenia, sú aj osoby tejto osobe blízke, na ktoré zmienená

fyzická osoba majetok previedla. Tato dikcia skutočne znamená, že v uvedenom

postavení nemôžu byť dedičia osôb, ktoré vec získali v rozpore s vtedy platnými

predpisy alebo preto, že boli protiprávne zvýhodnení. Dedičstvo sa totiž podľa

nadobúda smrťou poručiteľa a dedenie spočíva na

princípe prechodu majetku poručiteľa na dediča. Pre dediča osoby, ktorá vec získala

od štátu v rozpore s vtedy platnými predpismi alebo za situácie, že bola protiprávne

zvýhodnená, teda režim vyššie citovaného ustanovenia neplatí,

čiže taký dedič nemôže byť povinnou osobou podľa a

nemožno proti nemu úspešne podať návrh na vydanie veci podľa ustanovenia § 4 ods.

2 zákona o mimosúdnych rehabilitáciách.

V predmetnej veci je však situácia taká, že právni nástupcovia pôvodných

vlastníkov sporných nehnuteľností sa (po splnení ďalších zákonných náležitostí)

domáhali na súde vydania nehnuteľností návrhom z 21. marca 1992, ktorý deň je

(okrem iného) taktiež relevantný z hľadiska posúdenia statusu fyzickej osoby, ako

osoby povinnej zmysle ustanovenia § 4 ods. 2 zákona o mimosúdnych rehabilitáciách.

Ako je zrejmé z obsahu spisu, sporný rodinný dom (ako stavbu) a následne právo

osobného užívania k príslušným pozemkom pôvodne nadobudli K. a manželka M.

v polovici a odporkyňa III/ (M., rod. G.) taktiež v polovici, čo sa stalo na základe

kúpnej zmluvy z 21. 1. 1976, registrovanej pod sp. zn. RI 35/76 a dohody o zriadení

práva osobného užívania pozemku registrovanej pod sp. zn. R II 11/76. Rozhodnutím

z 15. 11. 1988 (právoplatným tohto istého dňa) bývalé Štátne notárstva v Žiline

schválilo dohodu , podľa ktorej nadobúdateľkou dedičstva predstavujúceho ¼

sporného rodinného domu ako aj práva osobného užívania pozemkov sa stala

pozostalá manželka M. G. (bez povinnosti vyplatiť spoludedičov), teda menovaná

osoba bola spoluvlastníčkou ½ spornej nehnuteľnosti a spoluvlastníčkou druhej

polovice bola odporkyňa III/, ktorá 5. mája 1989 uzavrela o odporcami I/ (I.)

a odporkyňou II/ (M.), kúpnu zmluvu registrovanú pod sp. zn. R I 606/89, podľa ktorej

predala svoj spoluvlastnícky podiel (v jednej polovici) odporcom I/ a II/ s tým, že na

týchto odporcov prešlo aj právo osobného užívania k príslušným pozemkom v jednej

polovici. Keďže právna predchodkyňa odporkyne III/ v priebehu súdneho konania

zomrela (1. 8: 1995) a odporkyňa III/ je jej právnou nástupkyňou, bolo treba vyriešiť

otázku, či povinnosť odporkyne II/ v zmysle ustanovenia § 4 ods. 2 zákona

o mimosúdnych rehabilitáciách prešla jej smrťou na odporkyňu III/ alebo sa tak (so

zreteľom na vyššie uvedený výklad) nestalo.

Najvyšší súd dospel k záveru, že na nastolenú otázku treba odpovedať kladne, teda,

že na odporkyňu III/ v zmysle ustanovenia prešla

povinnosť zomretej osoby ohľadne riadne uplatneného nároku oprávnenou osobou

v zmysle ustanovenia § 5 ods. 1, ods. 4 zákona o mimosúdnych rehabilitáciách

(ktorý taktiež nebol spochybnený) a to do výšky nadobudnutého dedičstva. Na

základe vyššie uvedených skutočností totiž došlo k tomu, že odporkyňa III/ sa síce

pôvodne zbavila svojho postavenia povinnej osoby tým, že svoj podiel v nehnuteľnosti

previedla zmluvou (z 5. 5. 1989) na odporcov I/ a II/, ale na druhej strane, dostala sa

do pozície osoby povinnej na základe prechodu povinnosti zomretej osoby, voči ktorej

bol riadne uplatnený reštitučný nárok podľa § 5 ods. 1, ods. 4 zákona o mimosúdnych

rehabilitáciách. Následkom jej právneho úkonu povinnými osobami sa stali

odporcovia I/ a II/, ako osoby jej blízke v zmysle ustanovenia § 116 Občianskeho

zákonníka. S názorom vyslovenom v mimoriadnom dovolaní by bolo možné súhlasiť

len vtedy, ak by nárok na vydanie veci smeroval voči fyzickej osobe, ktorá vec

(tvoriacu predmet reštitučného nároku) zdedila ešte pred uplatnením nároku na jej

vydanie v súdnom konaní v zmysle ustanovenia § 4 ods. 2 zákona o mimosúdnych

rehabilitáciách. V predmetnej veci však o takýto prípad nejde.

Napokon sa treba vyporiadať aj s otázkou rozsahu vydania, najmä či prichádza do

úvahy jeho obmedzenie vyplývajúce z ustanovenia § 8 ods. 4 zákona o mimosúdnych

rehabilitáciách, v zmysle ktorého sa oprávnenej osobe nevydáva pozemok, ku ktorému

bolo zriadené právo osobného užívania. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že jednotlivé

ustanovenia zákona o mimosúdnych rehabilitáciách nemožno vykladať izolovane, ale

v ich vzájomnej súvislosti a s prihliadnutím na zmysel príslušnej právnej úpravy.

V prípade, ak určité ustanovenia umožňujú rôznu interpretáciu, treba pri ich výklade

a aplikácii vychádzať z ústavných princípov a prihliadať aj na zmyslel tej – ktorej

zákonnej úpravy. Keďže zmyslom reštitučných predpisov je zmiernenie následkov

niektorých majetkových a iných krívd, treba voliť taký spôsob interpretácie právneho

predpisu, prostredníctvom ktorého sa dosiahne náprava spôsobenej krivdy. I keď

právna úprava nerozlišuje medzi pozemkami, na ktorých bola zriadená stavba a na

ktorých stavba zriadená nebola (na čo poukazuje generálny prokurátor), treba

vyvodiť, že ustanovenie § 8 ods. 4 zákona o mimosúdnych rehabilitáciách nevytvára

absolútnu prekážku vydania takéhoto pozemku, ale len prekážku všeobecnú, ktorá

umožňuje prihliadnuť na všetky okolnosti konkrétnej veci v duchu vyššie uvedeného

výkladu. Citované zákonné ustanovenie sa totiž viaže iba na povinnosť vydania

pozemku a nie na vlastnícke právo; tvorí teda prekážku vydania veci, na ktorú by za

iných okolností bol nárok. Potom nie je významné, že dohody o zriadení práva

osobného užívania boli uzavreté v súlade so zákonom (vtedy platným). Vychádzajúc

z vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že obmedzenie

vydania veci vyplývajúce u ustanovenia § 8 ods. 4 zákona o mimosúdnych

rehabilitáciách sa nevzťahuje na pozemky v držbe fyzickej osoby, ktorá právo

osobného užívania k nim získala v súvislosti s nadobudnutím vlastníckeho práva k

stavbe na ňom stojacej a za podmienok uvedených v ustanovení § 4 ods. 2 zákona

o mimosúdnych rehabilitáciách. Takéto obmedzenie sa nevzťahuje ani priľahlý

pozemok, ktorý so zastavaným pozemkom tvorí jeden funkčný celok.

Keďže odvolací súd, ani súd prvého stupňa nepochybili v právnom posúdení

spočívajúcom v závere, že v posudzovanej veci vydaniu sporných pozemkov nebráni

ustanovenie § 8 ods. 4 zákona o mimosúdnych rehabilitáciách, mimoriadnym

dovolaním napadnuté rozhodnutia netrpia vadou uvedenou v ustanovení § 243f ods. 1

písm. c) preto dovolací súd preto mimoriadne dovolanie smerujúce proti

napadnutým častiam rozsudkov súdov nižších stupňov zamietol (§ 243b ods. 1 veta

pred bodkočiarkou , s použitím ).

Napokon, v rámci rozhodovania o poplatkovej povinnosti odporcov súdy

nerešpektovali znenie ustanovenia , podľa ktorého z

poplatkových úkonov navrhnutých alebo za konania začaté pred účinnosťou tohto

zákona sa vyberajú poplatky podľa doterajších predpisov, i keď sa stanú splatnými po

účinnosti tohto zákona. So zreteľom na uvedené, bolo treba vychádzať zo znenia

predmetného zákona účinného ku dňu podania návrhu, t. j. k 23. marca 1992. Po jeho

zohľadnení potom bolo treba aj modifikovať výšku povinnosti uloženej odporcom

z uvedeného titulu. So zreteľom na to, že súdy takto nepostupovali, Najvyšší súd

Slovenskej republiky rozsudok Okresného súdu v Žiline z 23. marca 2005 č. k.

v spojený s rozsudkom Krajského súdu v Žiline z 5. decembra 2005 sp.

zn. v časti týkajúcej sa povinnosti odporcovi I/ až III/ zaplatiť na účet

Okresného súdu v Žiline súdny poplatok v sume 200 000 Sk zrušil a v rozsahu

zrušenia vec vrátil Okresnému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

O povinnosti odporcov I/ až III/ nahradiť (spoločne a nerozdielne) v konaní

úspešným navrhovateľom 1/ až 3/ trovy dovolacieho konania v sume 6376 Sk Najvyšší

súd Slovenskej republiky rozhodol v súlade s ustanovením . So

zreteľom na podstatný úspech v dovolacom konaní navrhovateľom vzniklo právo na

náhradu trov dovolacieho konania (§ 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 a § 243b ods.

4 a ). Navrhovateľov vznikli trovy z titulu ich právneho

zastúpenia v dovolacom konaní, v ktorom ich právny zástupca podal vyjadrenie

k mimoriadnemu dovolaniu (18. 9. 2006), ako aj jeho doplnok (18. 12. 2006), t. j. za

dva úkony právnej pomoci v súlade s ustanovením vyhl. č. ,

t. j. v sume rovnajúcej sa jednej trinástiny výpočtového základu zo sumy 16381 Sk t. j.

(1260 Sk). Pri zastupovaní troch osôb bolo treba trojnásobok tejto sumy znížiť

v súlade s ustanovením § 13 ods. 3 o 20% a k výsledku pripočítať dvakrát režijný

paušál ( vyhl. č. ) v sume 328 Sk (164 Sk x 2), takže celková

odmena právnemu zástupcovi odporcov činí 6376 Sk (1260 x 3 = 3780 : 100 x 20 =

756; 3780 – 756 = 3024 x 2 = 6048 + 328 = 6376 Sk).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný žiadny opravný prostriedok.

V Bratislave 30. januára 2008

JUDr. Daniela Švecová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: