Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
b61/374785.b411d5.pdf
PDF · 156.25 KB
No categories available
1MCdo/10/2006
Legal thesis Official
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.
Daniely Švecovej a sudcov JUDr. Oľgy Trnkovej a JUDr. Milana Deáka, v právnej
veci navrhovateľov: 1/, M. bytom B., 2/ M. bytom B. a 3/ M. bytom v B. v dovolacom
konaní všetkých zastúpených JUDr. J., advokátom v B., proti odporcom: I/ I. bytom
P., II/ E. bytom tamtiež a III/ M. bytom Z., v dovolacom konaní všetkých
zastúpených JUDr. D., advokátom v P., o vydanie nehnuteľnosti a iné, vedenej na
Okresnom súde v Žiline pod sp. zn. 12 C 473/92, o mimoriadnom dovolaní
generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Okresného súdu v Žiline
z 23. marca 2005, č. k. 12 C 473/92 - 436 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Žiline z 5. decembra 2005 sp. zn. 8 Co 405/2005, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej
republiky proti rozsudku Okresného súdu v Žiline z 23. marca 2005 č. k. 12 C 473/92
v napadnutých častiach (s výnimkou výroku o povinnosti odporcov I/ až III/ zaplatiť na
účet Okresného súdu v Žiline súdny poplatok v sume 200 000 Sk) v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v Žiline z 5. decembra 2005 sp. zn. 8 Co 405/2005
v napadnutých častiach z a m i e t a .
V časti týkajúcej sa povinnosti odporcovi I/ až III/ zaplatiť na účet Okresného súdu
v Žiline súdny poplatok v sume 200 000 Sk rozsudok Okresného súdu v Žiline z 23.
marca 2005 č. k. 12 C 473/92 v spojený s rozsudkom Krajského súdu v Žiline z 5.
decembra 2005 sp. zn. 8 Co 405/2005 z r u š u j e a v rozsahu zrušenia vec vracia
Okresnému súdu v Žiline na ďalšie konanie.
Odporcovia I/ až III/ sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť navrhovateľom 1/
až 3/ trovy dovolacieho konania v sume 6376 Sk do troch dní.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd v Žiline rozsudkom z 23. marca 2005, č. k. 12 C 473/92 – 436 uložil
odporcom I/ až III/ povinnosť vydať navrhovateľom 1/ až 3/ nehnuteľnosti
nachádzajúce sa v kat. úz.., zapísané v PK vo vl. č.. pod parc. č.. dom č. X. vo výmere
1012 m 2, č. X. – roľa D. vo výmere 78 m2, ktorým v Správe katastra Katastrálneho
úradu Žilina zodpovedajú nehnuteľnosti zapísané na LV č. X. pre katastrálne územie
R. – parc. č. X. – zastavaná plocha vo výmere 1096 m 2 spolu s rodinným domom č.
X., parc. č. X. – záhrada vo výmere 236 m2 do troch dní od právoplatnosti rozsudku,
návrh o uloženie povinnosti spísať dohodu o vydaní nehnuteľností zamietol, odporcom
I/ až III/ uložil povinnosť nahradiť trovy konania – navrhovateľke 2/ v sume 2500 Sk,
navrhovateľom 1/ - 3/ v sume 178 688 Sk na účet JUDr. J., ako aj povinnosť zaplatiť
na účet Okresného súdu v Žiline súdny poplatok v sume 200 000 Sk a nahradiť trovy
konania štátu v sume 35 198 Sk, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Súd prvého stupňa vychádzal z názoru, že v časti týkajúcej sa povinnosti vydať
sporné nehnuteľnosti je návrh dôvodný, keď výsledkami vykonaného dokazovania
bolo preukázané, že sporné nehnuteľnosti prešli na štát znárodnením vykonaným
v rozpore s vtedy platnými zákonnými predpismi v zmysle ustanovenia § 6 ods. 1 písm.
k/ zákona č. 87/1991 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o mimosúdnych rehabilitáciách“) a že odporcovia sporné nehnuteľnosti nadobudli od
štátu taktiež v rozpore s vtedy platnými predpismi a na základe protiprávneho
zvýhodnenia, ktoré spočívalo v neprimeranom znížení kúpnej ceny, za ktorú ju
nadobudli do svojho vlastníctva (§ 4 ods. 2 zákona o mimosúdnych rehabilitáciách).
Konštatoval, že boli splnené aj ďalšie zákonné predpoklady pre vydanie týchto
nehnuteľností (§ 3 a § 5 zákona o mimosúdnych rehabilitáciách). Uviedol, že sporné
nehnuteľnosti nikdy neslúžili prevádzke znárodneného a zoštátneného podniku
právneho predchodcu navrhovateľov I., lebo sa jednalo o nehnuteľnosti, ktoré slúžili
potrebám rodiny. Odporkyňu II/ ako manželku súrodenca povinnej - odporkyne III/
považoval za osobu povinnú v zmysle § 116 Obč. zák. Vo vzťahu k pozemkom, ktoré sú
predmetom konania uviedol, že ustanovenia § 8 ods. 4 zákona o minosúdnych
rehabilitáciách vyložil tak, že sa nevydáva pozemok na ktorom bolo právo osobného
užívania a stavba zriadená až po prevzatí štátom. Návrh na uloženie povinnosti
uzavrieť dohodu o vydaní nehnuteľností ako nadbytočný zamietol a o náhrade trov
účastníkov a trov konania štátu rozhodol podľa ustanovení § 142 ods. 1 a § 148 ods. 1
O. s. p.).
Na odvolanie odporcov I/, II/ a III/ Krajský súd v Žiline rozsudkom z 5. decembra
2005, sp. zn. 8 Co 405/05 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti (týkajúcej
sa povinnosť vydať spornú nehnuteľnosť) potvrdil a odporcom I/ až III/ uložil
povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť navrhovateľom trovy konania v sume
24 287 Sk na účet ich právneho zástupcu do troch dní; vo výroku ktorým bol návrh na
uloženie povinnosti spísať dohodu o vydaní nehnuteľnosti zamietnutý, zostal rozsudok
súdu prvého stupňa nedotknutý. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s právnym
názorom súdu prvého stupňa. Z dôvodov jeho rozhodnutia (okrem iného) uviedol, že zo
znaleckých posudkov Ing. P., ako aj z kontrolného znaleckého posudku Ústavu
súdneho znalectva S. jednoznačne vyplýva, že pri stanovení hodnoty nehnuteľnosti
došlo k výraznému zníženiu kúpnej ceny, na ktorom základe možno konštatovať, že
právni predchodcovia odporcov, ako aj odporkyňa III/ boli pri nadobudnutí
nehnuteľností od štátu protiprávne zvýhodnení. Námietku odporcov spočívajúcu v tom,
že sporné nehnuteľnosti nenadobudli od štátu, nepovažoval za dôvodnú, lebo osoby,
ktoré v konečnom dôsledku vec nadobudli boli osobami blízkymi vo vzťahu k osobám,
od ktorých tieto nehnuteľnosti nadobúdali. Odvolací súd neprihliadol ani na ďalšiu
námietku odporcov týkajúcu sa zmeny stavebno - technického charakteru
nehnuteľnosti, lebo k takejto zmene nedošlo ani jej prestavbou na dva samostatné
dvojizbové byty; týmto spôsobom sa len čiastočne upravil pôvodný architektonický
zámer dvojpodlažného rodinného domu. Zmenu vo výmerách nehnuteľností
(pozemkovej knihe a v katastri) nepovažoval za relevantnú, lebo pozemková kniha
nezodpovedala za výmeru nehnuteľností a ani zo strany odporcov neboli navrhnuté
žiadne dôkazy, z ktorých by vyplývalo, že sporné nehnuteľnosti (v súčasnosti vedené na
LV č. X.) nadobudli iným spôsobom, než prevodom od štátu. O trovách konania
rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 v spojení s ustanovením § 224 ods. 1 O. s. p.
Proti rozsudku súdu prvého stupňa (okrem zamietajúcej časti týkajúcej sa výroku
o uloženia povinnosti spísať dohodu o vydaní veci), ako aj proti rozsudku odvolacieho
súdu v časti, ktorou tento súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a rozhodol
o náhrade trov účastníkov konania podal mimoriadne dovolanie generálny prokurátor
Slovenskej republiky (§ 243e ods. 1 O. s. p.) z dôvodu, že rozhodnutia súdov spočívajú
v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1písm. c/ O. s. p.) a takiež preto, že
konanie bolo postihnuté inými vadami, ktoré majú za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci ((§ 243f ods. 1písm. c/ O. s. p.). Navrhol, aby dovolací súd rozhodnutia súdov
zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V odôvodnení mimoriadneho
dovolania poukázal na ustanovenia § 4 ods. 2, § 6 ods. 1 písm. k/, § 8 ods. 4 zákona
o mimosúdnych rehabilitáciách, ďalej na ustanovenia § 2 ods. 1 písm. a/, § 2 ods. 2,
§ 4 ods. 3, § 5 ods. 1 písm. a/, § 6 ods. 1, § 7 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch v znení účinnom do 28 apríla 1993, na ustanovenie § 4 ods. 2 písm. n/
tohto zákona v znení účinnom do 31. augusta 2005 a napokon aj na ustanovenia § 157
ods. 2 O. s. p. a vyslovil názor, podľa ktorého ustanovenie § 8 ods. 4 zákona
o mimosúdnych rehabilitáciách nevytvára priestor na rozlišovanie medzi pozemkami,
ku ktorým bolo zriadené právo osobného užívania pozemkov na pozemky, na ktorých
vydávaná stavba stála a pozemkami, na ktorých (naopak) stavba nestála.
Predpokladom pre vydanie veci v zmysle § 4 ods. 2 zákona o mimosúdnych
rehabilitáciách je skutočnosť, že nadobúdatelia spornú vec nadobudli buď v rozpore
s vtedy platnými predpismi alebo na základe protiprávneho zvýhodnenia. Pokiaľ súdy
vyvodili záver, podľa ktorého pri prevode vlastníckeho práva zo štátu na K., jeho
manželku M. a na M. došlo k neprimeranému zvýhodneniu uvedených nadobúdateľov,
ktoré spočívalo v neprimeranom znížení kúpnej ceny, opomenuli zohľadniť skutočnosť,
že cena určená v znaleckom posudku Ing. J. bola len podkladom pre stanovenie
výslednej kúpnej ceny predmetného domu. V konaní však bolo treba skúmať, či kúpna
cena domu, ako aj hodnota stanovená v zmluve o zriadení práva osobného užívania
pozemku znamená protiprávne zvýhodnenie nadobúdateľov. Keďže z výsledkov
vykonaného dokazovania vyplýva, že (bývalý) Okresný národný výbor korigoval cenu
určenú spomínaným znaleckým posudkom, bolo povinnosťou súdov preskúmať súlad
výslednej kúpnej ceny, ako aj úhrady za zriadenie práva osobného užívania pozemku
s vtedy platnými právnymi predpismi. Aj za predpokladu, že by nadobúdatelia
sporných nehnuteľností zvýhodnení boli, súdy mali objasniť aj protiprávnosť
takéhoto zvýhodnenia. Ak súdy nekonkretizovali právne predpisy, s ktorými bola
kúpna cena v rozpore, ich rozhodnutia sú v tomto smere nepreskúmateľné. Vo vzťahu
k hodnote zriadenia práva osobného užívania pozemku súdy konštatovali, že cena
tohto práva bola v súlade s vtedy platnými právnymi predpismi. Za tejto situácie
nebola splnená podmienka vyplývajúca z ustanovenia § 4 ods. 2 zákona
o mimosúdnych rehabilitáciách spočívajúca v protiprávnom zvýhodnení. Vytýkal
súdom, že nezohľadnili skutočnosť, že právni predchodcovia odporcov pozemok získali
na základe samostatného nadobúdacieho titulu, t. j. na základe dohody registrovanej
pod sp. zn. R II 11/76. So zreteľom na to, podmienku protiprávneho zvýhodnenia
nemožno skúmať vzájomne s kúpnou cenou domu. Keďže súdy obidvoch stupňov sa
nevysporiadali s protiprávnosťou zvýhodnenia nadobúdateľov v súvislosti s kúpnou
cenou domu a napriek ich záveru o súlade dohody o zriadení práva osobného užívania
pozemku rozhodli o jeho vydaní, vyslovil generálny prokurátor názor, že konanie je
postihnuté vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 243f ods. 1
písm. b/ O. s. p.). K okruhu povinných osôb uviedol, že zákon o mimosúdnych
rehabilitáciách je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku špeciálnym predpisom,
z ktorého okruh povinných osôb jednoznačne vyplýva a ktorý už ďalej rozširovať
nemožno. Pokiaľ teda odporkyňa III/ (M., rod. G.) získala polovicu v sporných
nehnuteľnostiach dedením po svojich rodičoch (po K. a M.), nemožno ju považovať za
osobu povinnú v zmysle ustanovenia § 4 ods. 2
zákona o mimosúdnych rehabilitáciách, lebo sporné nehnuteľnosti nezískala prevodom
vlastníctva, ale jeho prechodom v dedičskom konaní (ako dedička po poručiteľoch).
Napokon generálny prokurátor poukázal na nesprávne rozhodnutie súdov z hľadiska
povinnosti zaplatiť súdny poplatok, keď jeho výška nezodpovedala zneniu zákona č.
71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení účinnom v čase podania návrhu (23. marca
1992).
Odporcovia I/, II/ a III/ navrhli, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky
mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora v celom rozsahu vyhovel, lebo sa
v celom rozsahu stotožnili s námietkami, ktoré sú v ňom uvedené. Vo vyjadrení
k mimoriadnemu dovolaniu v podstate zopakovali názory prezentované pred súdom
prvého stupňa, ako aj pred odvolacím súdom, najmä že znárodnenie nebolo vykonané
v rozpore s vtedy platnými zákonnými predpismi. Navyše uviedli, že odňatá stavba
nebola dokončená, investície na jej dokončenie vynaložil štát; z dôvodu jej
nedokončenia ju nebolo možné ani považovať za vec v zmysle práva. Navyše, právni
predchodcovia navrhovateľov so znárodnením súhlasili, lebo tak mohli vyriešiť súdne
spory týkajúce sa pohľadávky, ktoré voči nim uplatňoval štát súdnou cestou v roku
1951. Uviedli, že kúpna cena (126 218 Kčs) bola bývalým Okresným národným
výborom v Žiline stanovená vyššie v porovnaní s cenou určeniu znalcom Ing. H.
(112 513 Kčs), čiže v skutočnosti bolo zaplatených o 13 705 Sk viac. Poukázali na
cenové predpisy platné v čase prevodu vlastníctva (Vyhl. č. 47/1969 Zb.) vrátane
smerníc platných pre predaj rodinných domčekov. Poukázali aj na ustanovenia § 8
ods. 1 ods. 4 zákona o mimosúdnych rehabilitáciách s tým, že sporná stavba stratila
svoj pôvodný stavebno – technický charakter a že k pozemku bolo pôvodne zriadené
právo osobného užívania pozemku, takže tieto nehnuteľnosti sa nemali vydať.
Namietali aj skutočnosť, že odporkyňu III/ (M.) so zreteľom na spôsob nadobudnutia
podielu v spornej nehnuteľnosti (v dedičskom konaní vedenou pod sp. zn. 4 D 1398/88)
nemožno považovať za osobu povinnú v zmysle zákona o mimosúdnych
rehabilitáciách.
Navrhovatelia (vo svojom vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu a jeho doplnku)
navrhli, aby dovolací súd mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej
republiky zamietol z dôvodu, že rozsudok súdu prvého stupňa, ako aj rozsudok
odvolacieho súdu sú vecne správne v podstate z dôvodov, ktoré uviedli v priebehu
konania pred súdom prvého stupňa, ako aj v odvolacom konaní. Zdôraznili, že
pozemok, ku ktorému bolo zriadené právo osobného užívania pozemku, taktiež možno
vydať oprávneným, ak ho fyzická osoba získala v súvislosti s nadobudnutím
vlastníckeho práva k stavbe stojacej na takomto pozemku, pričom v danom prípade
tieto podmienky splnené sú. V súvislosti so zvýhodnením odporcov trvali na tom, že
toto spočívalo vo zvýhodnenej kúpnej cene, za ktorú právni predchodcovia odporcov
nehnuteľnosť nadobudli. Uviedli, že podkladom pre určenie kúpnej ceny bol posudok
znalca Ing. H., ktorý sa dopustil viacerých podstatných chýb, keď vykonal dvojité
zníženie ceny a zmiešal prvky dlhodobej a krátkodobej životnosti stavby a neocenil
vonkajšie úpravy. Trvali aj na tom, že odporkyňa III/ M. je taktiež pasívne
legitimovaná v tomto spore, lebo nastúpila do práv a povinností svojej právnej
predchodkyne M.. Napokon zdôraznili, že v predmetnej veci nie je daná príčinná
súvislosť medzi vadami konania (vytýkanými generálnym prokurátorom)
a nesprávnosťou (mimoriadnym dovolaním) napadnutých súdnych rozhodnutí.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p. ) po
zistení, že boli splnené podmienky pre podanie mimoriadneho dovolania generálnym
prokurátorom Slovenskej republiky a že dovolanie je prípustné, bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 v spojení s § 243i ods. 2 O. s. p. ) preskúmal
obidva napadnuté rozsudky, ako aj konanie, ktoré im predchádzalo a dospel k záveru,
že mimoriadne dovolanie je iba čiastočne dôvodné.
Predmetom konania nárok na vydanie veci v zmysle ustanovenia § 4 ods. 2 zákona
o mimosúdnych rehabilitáciách, podľa ktorého povinnými osobami sú tiež fyzické
osoby, ktoré nadobudli vec od štátu, ktorý získal oprávnenie s ňou nakladať za
okolností uvedených v § 6 zákona, a to v prípadoch, keď tieto osoby nadobudli vec buď
v rozpore s vtedy platnými predpismi, alebo na základe protiprávneho zvýhodnenia
osoby nadobúdateľa, ďalej aj osoby blízke týmto osobám, pokiaľ na ne tieto osoby vec
previedli. V tejto súvislosti treba poukázať predovšetkým na legitímny cieľ právnej
úpravy (zákon č. 87/1991 Zb.), ktorým je navrátenie majetku pôvodným vlastníkom,
resp. ich právnym nástupcom, vedené snahou demokratického právneho štátu odčiniť,
resp. zmierniť krivdy spôsobené totalitným režimom a v tomto prípade ho súdy mali
na zreteli.
Generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní spochybnil niektoré (nie všetky)
predpoklady úspešného vydania veci v zmysle citovaného zákonného ustanovenia,
preto predmetom dovolacieho prieskumu boli len tie z nich, ktoré boli v tomto
mimoriadnom opravnom prostriedku uvedené, resp. v mimoriadnom dovolaní
uplatnené. Z uvedeného dôvodu vychádzal dovolací súd zo skutočnosti, že
v preskúmavanej veci sporné nehnuteľnosti prešli na štát znárodnením vykonaným
v rozpore s vtedy platnými právnymi predpismi (§ 6 ods. 1 písm. k/ zákona
o mimosúdnych rehabilitáciách) a že tento rozpor spočíval (ako uzavreli súdy) v tom,
že znárodnené nehnuteľnosti nikdy neslúžili na prevádzku znárodneného podniku (§ 4
ods. 3 zákona č. 121/1948 Zb. o znárodnení v stavebníctve). Sporné nehnuteľnosti mali
slúžiť potrebám rodiny, čo bolo preukázané z výmeru Štátneho stavebného úradu
v Žiline z 5. 9. 1947, číslo X. podľa parc. č. X.; v skutočnosti sa jednalo o rodinný
dom, ktorý nemohol slúžiť prevádzke znárodneného podniku. So zreteľom na uvedené,
v predmetnej veci je splnená zákonná požiadavka spočívajúca v spôsobe nadobudnutia
sporných nehnuteľností fyzickými osobami, t. j., že ich nadobudli za okolností
uvedených v ustanovení § 6 ods. 1 písm. k/ zákona o mimosúdnych rehabilitáciách.
Z aspektu protiprávneho zvýhodnenia právnych predchodcov odporcov pri
nadobúdaní sporných vecí do vlastníctva dovolací súd dospel k záveru, že
s existenciou tohto zákonného predpokladu vydania veci v zmysle ustanovenia § 4 ods.
2 zákona o mimosúdnych rehabilitáciách sa súdy dostatočne zaoberali a záver, ku
ktorému dospeli, náležite odôvodnili, keď v tomto smere poukázali na výsledky
znaleckého dokazovania vo veci (znalcom Ing. P., podľa ktorého došlo k dvojitému
zníženiu ceny nehnuteľnosti (dvojnásobnej amortizácií). Aj podľa záverov Ústavu S.
sa cena nehnuteľnosti cielene znižovala, keď jej opotrebovanie bolo určené na 33%
a okrem tohto zníženia bolo použité aj druhé zníženie kúpnej ceny. K cene
nehnuteľnosti bolo tiež treba pripočítať aj hodnotu možnosti využitia pivnice pod
terasou ako garážového priestoru, a celkové ohodnotenie stavby z hľadiska
architektonického návrhu, ako aj celkové zhodnotenie základných dlhodobých prvkov
životnosti stavby. Súdy v odôvodnení rozhodnutí špecifikovali, v čom spočívalo
zvýhodnenie nadobúdateľov, dovolací súd v podrobnostiach poukazuje na ich správne
závery a s námietkou generálneho prokurátora uvedenou v mimoriadnom dovolaní sa
preto nestotožnil. Navyše treba uviesť, že pokiaľ zvýhodnenie nadobúdateľov spočívalo
v nesprávne určenej (zníženej) kúpnej cene, ide súčasne aj o protiprávnosť, lebo cenu
bolo možné určiť len podľa právneho predpisu.
Ďalšia námietka spočívala v okruhu osôb povinných, keď v zmysle mimoriadneho
dovolania takouto osobou nemala byť odporkyňa III/ so zreteľom na spôsob
nadobudnutia podielu v spornej nehnuteľnosti (nie prevodom vlastníctva, ale jeho
prechodom v dedičskom konaní). Možno uviesť, že v rovnakom postavení ako osoba,
ktorá získala vec od štátu buď v rozpore s vtedy platnými predpismi alebo v dôsledku
protiprávneho zvýhodnenia, sú aj osoby tejto osobe blízke, na ktoré zmienená
fyzická osoba majetok previedla. Tato dikcia skutočne znamená, že v uvedenom
postavení nemôžu byť dedičia osôb, ktoré vec získali v rozpore s vtedy platnými
predpisy alebo preto, že boli protiprávne zvýhodnení. Dedičstvo sa totiž podľa
§ 460 občianskeho zákonníka nadobúda smrťou poručiteľa a dedenie spočíva na
princípe prechodu majetku poručiteľa na dediča. Pre dediča osoby, ktorá vec získala
od štátu v rozpore s vtedy platnými predpismi alebo za situácie, že bola protiprávne
zvýhodnená, teda režim vyššie citovaného ustanovenia zákona č. 87/1991 Zb. neplatí,
čiže taký dedič nemôže byť povinnou osobou podľa zákona č. 87/1991 Zb. a
nemožno proti nemu úspešne podať návrh na vydanie veci podľa ustanovenia § 4 ods.
2 zákona o mimosúdnych rehabilitáciách.
V predmetnej veci je však situácia taká, že právni nástupcovia pôvodných
vlastníkov sporných nehnuteľností sa (po splnení ďalších zákonných náležitostí)
domáhali na súde vydania nehnuteľností návrhom z 21. marca 1992, ktorý deň je
(okrem iného) taktiež relevantný z hľadiska posúdenia statusu fyzickej osoby, ako
osoby povinnej zmysle ustanovenia § 4 ods. 2 zákona o mimosúdnych rehabilitáciách.
Ako je zrejmé z obsahu spisu, sporný rodinný dom (ako stavbu) a následne právo
osobného užívania k príslušným pozemkom pôvodne nadobudli K. a manželka M.
v polovici a odporkyňa III/ (M., rod. G.) taktiež v polovici, čo sa stalo na základe
kúpnej zmluvy z 21. 1. 1976, registrovanej pod sp. zn. RI 35/76 a dohody o zriadení
práva osobného užívania pozemku registrovanej pod sp. zn. R II 11/76. Rozhodnutím
z 15. 11. 1988 (právoplatným tohto istého dňa) bývalé Štátne notárstva v Žiline
schválilo dohodu , podľa ktorej nadobúdateľkou dedičstva predstavujúceho ¼
sporného rodinného domu ako aj práva osobného užívania pozemkov sa stala
pozostalá manželka M. G. (bez povinnosti vyplatiť spoludedičov), teda menovaná
osoba bola spoluvlastníčkou ½ spornej nehnuteľnosti a spoluvlastníčkou druhej
polovice bola odporkyňa III/, ktorá 5. mája 1989 uzavrela o odporcami I/ (I.)
a odporkyňou II/ (M.), kúpnu zmluvu registrovanú pod sp. zn. R I 606/89, podľa ktorej
predala svoj spoluvlastnícky podiel (v jednej polovici) odporcom I/ a II/ s tým, že na
týchto odporcov prešlo aj právo osobného užívania k príslušným pozemkom v jednej
polovici. Keďže právna predchodkyňa odporkyne III/ v priebehu súdneho konania
zomrela (1. 8: 1995) a odporkyňa III/ je jej právnou nástupkyňou, bolo treba vyriešiť
otázku, či povinnosť odporkyne II/ v zmysle ustanovenia § 4 ods. 2 zákona
o mimosúdnych rehabilitáciách prešla jej smrťou na odporkyňu III/ alebo sa tak (so
zreteľom na vyššie uvedený výklad) nestalo.
Najvyšší súd dospel k záveru, že na nastolenú otázku treba odpovedať kladne, teda,
že na odporkyňu III/ v zmysle ustanovenia § 579 Občianskeho zákonníka prešla
povinnosť zomretej osoby ohľadne riadne uplatneného nároku oprávnenou osobou
v zmysle ustanovenia § 5 ods. 1, ods. 4 zákona o mimosúdnych rehabilitáciách
(ktorý taktiež nebol spochybnený) a to do výšky nadobudnutého dedičstva. Na
základe vyššie uvedených skutočností totiž došlo k tomu, že odporkyňa III/ sa síce
pôvodne zbavila svojho postavenia povinnej osoby tým, že svoj podiel v nehnuteľnosti
previedla zmluvou (z 5. 5. 1989) na odporcov I/ a II/, ale na druhej strane, dostala sa
do pozície osoby povinnej na základe prechodu povinnosti zomretej osoby, voči ktorej
bol riadne uplatnený reštitučný nárok podľa § 5 ods. 1, ods. 4 zákona o mimosúdnych
rehabilitáciách. Následkom jej právneho úkonu povinnými osobami sa stali
odporcovia I/ a II/, ako osoby jej blízke v zmysle ustanovenia § 116 Občianskeho
zákonníka. S názorom vyslovenom v mimoriadnom dovolaní by bolo možné súhlasiť
len vtedy, ak by nárok na vydanie veci smeroval voči fyzickej osobe, ktorá vec
(tvoriacu predmet reštitučného nároku) zdedila ešte pred uplatnením nároku na jej
vydanie v súdnom konaní v zmysle ustanovenia § 4 ods. 2 zákona o mimosúdnych
rehabilitáciách. V predmetnej veci však o takýto prípad nejde.
Napokon sa treba vyporiadať aj s otázkou rozsahu vydania, najmä či prichádza do
úvahy jeho obmedzenie vyplývajúce z ustanovenia § 8 ods. 4 zákona o mimosúdnych
rehabilitáciách, v zmysle ktorého sa oprávnenej osobe nevydáva pozemok, ku ktorému
bolo zriadené právo osobného užívania. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že jednotlivé
ustanovenia zákona o mimosúdnych rehabilitáciách nemožno vykladať izolovane, ale
v ich vzájomnej súvislosti a s prihliadnutím na zmysel príslušnej právnej úpravy.
V prípade, ak určité ustanovenia umožňujú rôznu interpretáciu, treba pri ich výklade
a aplikácii vychádzať z ústavných princípov a prihliadať aj na zmyslel tej – ktorej
zákonnej úpravy. Keďže zmyslom reštitučných predpisov je zmiernenie následkov
niektorých majetkových a iných krívd, treba voliť taký spôsob interpretácie právneho
predpisu, prostredníctvom ktorého sa dosiahne náprava spôsobenej krivdy. I keď
právna úprava nerozlišuje medzi pozemkami, na ktorých bola zriadená stavba a na
ktorých stavba zriadená nebola (na čo poukazuje generálny prokurátor), treba
vyvodiť, že ustanovenie § 8 ods. 4 zákona o mimosúdnych rehabilitáciách nevytvára
absolútnu prekážku vydania takéhoto pozemku, ale len prekážku všeobecnú, ktorá
umožňuje prihliadnuť na všetky okolnosti konkrétnej veci v duchu vyššie uvedeného
výkladu. Citované zákonné ustanovenie sa totiž viaže iba na povinnosť vydania
pozemku a nie na vlastnícke právo; tvorí teda prekážku vydania veci, na ktorú by za
iných okolností bol nárok. Potom nie je významné, že dohody o zriadení práva
osobného užívania boli uzavreté v súlade so zákonom (vtedy platným). Vychádzajúc
z vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že obmedzenie
vydania veci vyplývajúce u ustanovenia § 8 ods. 4 zákona o mimosúdnych
rehabilitáciách sa nevzťahuje na pozemky v držbe fyzickej osoby, ktorá právo
osobného užívania k nim získala v súvislosti s nadobudnutím vlastníckeho práva k
stavbe na ňom stojacej a za podmienok uvedených v ustanovení § 4 ods. 2 zákona
o mimosúdnych rehabilitáciách. Takéto obmedzenie sa nevzťahuje ani priľahlý
pozemok, ktorý so zastavaným pozemkom tvorí jeden funkčný celok.
Keďže odvolací súd, ani súd prvého stupňa nepochybili v právnom posúdení
spočívajúcom v závere, že v posudzovanej veci vydaniu sporných pozemkov nebráni
ustanovenie § 8 ods. 4 zákona o mimosúdnych rehabilitáciách, mimoriadnym
dovolaním napadnuté rozhodnutia netrpia vadou uvedenou v ustanovení § 243f ods. 1
písm. c) O. s. p. preto dovolací súd preto mimoriadne dovolanie smerujúce proti
napadnutým častiam rozsudkov súdov nižších stupňov zamietol (§ 243b ods. 1 veta
pred bodkočiarkou O. s. p., s použitím § 243i ods. 2 O. s. p.).
Napokon, v rámci rozhodovania o poplatkovej povinnosti odporcov súdy
nerešpektovali znenie ustanovenia § 17 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb., podľa ktorého z
poplatkových úkonov navrhnutých alebo za konania začaté pred účinnosťou tohto
zákona sa vyberajú poplatky podľa doterajších predpisov, i keď sa stanú splatnými po
účinnosti tohto zákona. So zreteľom na uvedené, bolo treba vychádzať zo znenia
predmetného zákona účinného ku dňu podania návrhu, t. j. k 23. marca 1992. Po jeho
zohľadnení potom bolo treba aj modifikovať výšku povinnosti uloženej odporcom
z uvedeného titulu. So zreteľom na to, že súdy takto nepostupovali, Najvyšší súd
Slovenskej republiky rozsudok Okresného súdu v Žiline z 23. marca 2005 č. k.
12 C 473/92 v spojený s rozsudkom Krajského súdu v Žiline z 5. decembra 2005 sp.
zn. 8 Co 405/2005 v časti týkajúcej sa povinnosti odporcovi I/ až III/ zaplatiť na účet
Okresného súdu v Žiline súdny poplatok v sume 200 000 Sk zrušil a v rozsahu
zrušenia vec vrátil Okresnému súdu v Žiline na ďalšie konanie.
O povinnosti odporcov I/ až III/ nahradiť (spoločne a nerozdielne) v konaní
úspešným navrhovateľom 1/ až 3/ trovy dovolacieho konania v sume 6376 Sk Najvyšší
súd Slovenskej republiky rozhodol v súlade s ustanovením § 148a ods. 2 O. s. p.. So
zreteľom na podstatný úspech v dovolacom konaní navrhovateľom vzniklo právo na
náhradu trov dovolacieho konania (§ 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 a § 243b ods.
4 a § 243j ods. 2 O. s. p.). Navrhovateľov vznikli trovy z titulu ich právneho
zastúpenia v dovolacom konaní, v ktorom ich právny zástupca podal vyjadrenie
k mimoriadnemu dovolaniu (18. 9. 2006), ako aj jeho doplnok (18. 12. 2006), t. j. za
dva úkony právnej pomoci v súlade s ustanovením § 11 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z. z. ,
t. j. v sume rovnajúcej sa jednej trinástiny výpočtového základu zo sumy 16381 Sk t. j.
(1260 Sk). Pri zastupovaní troch osôb bolo treba trojnásobok tejto sumy znížiť
v súlade s ustanovením § 13 ods. 3 o 20% a k výsledku pripočítať dvakrát režijný
paušál (§ 16 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z. z.) v sume 328 Sk (164 Sk x 2), takže celková
odmena právnemu zástupcovi odporcov činí 6376 Sk (1260 x 3 = 3780 : 100 x 20 =
756; 3780 – 756 = 3024 x 2 = 6048 + 328 = 6376 Sk).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný žiadny opravný prostriedok.
V Bratislave 30. januára 2008
JUDr. Daniela Švecová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: