Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 3/2019
PDF · 522.7 KB
No categories available
III. ÚS 3/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. septembra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Martina Vernarského a sudcov Ivana Fiačana (sudca
spravodajca) a Petra Straku v konaní o ústavnej sťažnosti sťažovateľov ,
, ; ,
, ; ,
, ; , ,
; , ,
; , ,
; , ,
; , , ;
, , ; ,
, , a ,
, , zastúpených advokátkou JUDr. Annou
Ščepkovou, advokátska kancelária, Saratovská 2/A, Bratislava, ktorou namietajú porušenie
svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Bratislave č. k. 4 Co 251/2017-103 z 29. septembra 2017 a takto
rozhodol:
Ústavnej sťažnosti , , ,
, , , ,
, , a n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavná sťažnosť sťažovateľov a skutkový stav veci
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. februára
2018 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľov , ,
, , ,
, , , , a
(ďalej spolu len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného
práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 Co 251/2017-103
z 29. septembra 2017 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
2. Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovatelia sa ako
žalobcovia v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“)
domáhali proti žalovanej (ďalej len „žalovaná“),
nariadenia predaja bytu žalovanej podľa § 11 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o vlastníctve bytov“), pretože byt žalovanej bol dlhodobo
neobývaný a na jeho lodžii sa od roku 2013 usadili holuby, ktoré znečisťovali nielen byt
žalovanej, ale aj byty ostatných vlastníkov. Podaním doručeným okresnému súdu
26. novembra 2015 sťažovatelia vzali žalobu späť s poukazom na to, že žalovaná na základe
podanej žaloby vykonala na balkóne nápravu. Okresný súd uznesením č. k. 40 C 370/2015-
71 z 8. februára 2016 konanie zastavil, sťažovateľom priznal vrátenie súdneho poplatku za
žalobu a žalovanej uložil povinnosť zaplatiť sťažovateľom spoločne a nerozdielne náhradu
trov konania. Proti tomuto rozhodnutiu sa žalovaná odvolala. Krajský súd uznesením č. k.
4 Co 215/2016-82 z 31. mája 2016 rozhodnutie okresného súdu v napadnutej časti trov
konania zmenil tak, že vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov
konania, a žalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Proti označenému
uzneseniu krajského súdu sťažovatelia podali ústavnú sťažnosť podľa čl. 127 ústavy,
o ktorej rozhodol ústavný súd nálezom č. k. III. ÚS 678/2016-34 zo 4. júla 2017 tak, že
vyslovil porušenie práv sťažovateľov, rozhodnutie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie.
3. V označenom náleze ústavný súd konštatoval, že napadnuté rozhodnutie krajského
súdu nenapĺňa požiadavku spravodlivého procesu z hľadiska kritérií spravodlivého procesu.
Z ustanovenia § 146 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj ,,OSP“) vyplývalo, že
ak bol pre správanie žalovaného vzatý návrh späť a ten bol podaný dôvodne, je povinný
uhradiť trovy konania žalovaný. Z uvedeného pravidla vyplývajú tri predpoklady priznania
náhrady trov konania žalobcovi, a to späťvzatie žaloby žalobcom, správanie žalovaného
a dôvodnosť žaloby. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že bez
akejkoľvek opory v dokazovaní spochybnil dôvodnosť podanej žaloby sťažovateľmi
a svojvoľne rozhodol. Takýto postup bol v rozpore nielen s textom § 146 ods. 2 OSP, ale aj
so zmyslom a účelom tohto zákonného ustanovenia. Na základe uvedeného ústavný súd
konštatoval, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu nemožno považovať z ústavného
hľadiska za akceptovateľné a udržateľné. Na základe uvedeného potom ústavný súd
napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil. Zároveň ústavný súd jednoznačne uviedol, že po
opätovnom prejednaní veci má krajský súd bez toho, aby vec vrátil okresnému súdu na
ďalšie konanie, opätovne sám rozhodnúť v súlade s právnym názorom vysloveným v náleze.
4. Napriek tomu, že ústavný súd v náleze inštruoval krajský súd, že má vo veci
týkajúcej sa už iba trov konania sám rozhodnúť, krajský súd napadnutým uznesením
z 29. septembra 2017 uznesenie okresného súdu v príslušnej časti trov konania zrušil a vec
vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. V rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol,
že okresný súd len prevzal tvrdenia sťažovateľov, a preto nedostatočne odôvodnil svoje
rozhodnutie. Tento nedostatok aj vzhľadom na konštatovanie ústavného súdu
o nevykonanom dokazovaní nebolo možné odvolacím súdom napraviť. Sťažovatelia tak
ústavnou sťažnosťou napádajú kasačné rozhodnutie krajského súdu, ktorý si dovolil
polemizovať, resp. ignorovať nález ústavného súdu vydaný v ich veci. Táto okolnosť podľa
ich názoru predstavuje sama osebe porušenie ústavy.
5. V tejto súvislosti sťažovatelia poukazujú na to, že povaha ich námietok je takého
zásadného charakteru, že vecný ústavno-súdny prieskum napadnutého uznesenia krajského
súdu nie je možné odmietnuť iba s poukazom na aktuálnu neukončenosť konania pred
všeobecnými súdmi, ale je potrebné uprednostniť efektívnu ochranu základných práv
sťažovateľov procesnoprávneho i hmotnoprávneho charakteru. Argumentujú, že
«Nerešpektovanie, resp. nepodriadenie sa rozhodnutiu ústavného súdu znamená samo osebe
hrubé a závažné porušenie ústavy zo strany iného orgánu verejnej moci (pozri nález
ústavného súdu, sp. zn. I. ÚS 575/2016, zo 06.12.2017, bod 91 odôvodnenia), čo je zároveň
také závažné porušenie ústavnoprocesných práv účastníka konania, ktoré vyžaduje zásah
ústavného súdu, aj keď k nemu došlo „iba“ zrušujúcim uznesením odvolacieho súdu (m. m.
III. ÚS 46/2013).». Tieto pochybenia by podľa ich názoru mohli v ďalšom štádiu konania
viesť k len ťažko napraviteľným alebo aj celkom nereparovateľným následkom, keďže
krajský súd napadnutým uznesením vmanipulováva okresný súd do toho, aby v ďalšom
konaní ‒ kde sa koná už len o náhrade trov konania ‒ viedol neobjasnené „dokazovanie“
o hmotnoprávnej dôvodnosti žaloby, ktoré je v tomto prípade celkom nenáležité a ktorým
v tomto štádiu konania už ani nič preukázať nemožno.
6. Sťažovatelia tiež poukazujú na to, že krajský súd napadnutým uznesením zrušil
rozhodnutie okresného súdu bez toho, aby bol naplnený niektorý kasačný odvolací dôvod
uvedený v § 389 ods. 1 Civilného sporového poriadku, a týmto svojvoľným a arbitrárnym
postupom porušil ich právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivý proces. V tomto smere
ozrejmujú: „Krajský súd teda tým, že, rozhodujúc o odvolaní žalovanej v poradí prvýkrát,
napadnuté uznesenie okresného súdu zmenil (a teda nezrušil), svojim uznesením
z 31.05.2016, jasne vyjadril, že nie sú splnené podmienky na zrušenie uznesenia okresného
súdu; o to pochybnejšie sa javí, ak krajský súd uznesenie okresného súdu zrušil po tom, ako
bolo jeho vlastné v poradí prvé uznesenie z 31.05.2016 zrušené ústavným súdom a vec mu
bola vrátená na ďalšie konanie.“
7. Krajský súd podľa názoru sťažovateľov porušil svojím rozhodnutím aj ich
základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právo na ochranu majetku
podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu, keď im opakovane arbitrárne nepriznal uplatnenú
náhradu trov konania. Tvrdenie o ich porušení sťažovatelia odôvodňujú tým, že nárok
sťažovateľov na priznanie odmeny za právne zastúpenie, hoci vznikol v súvislosti
s procesom (občianskym súdnym konaním) a je upravený v procesnom predpise (Občiansky
súdny poriadok, resp. od 1. júla 2016 Civilný sporový poriadok), je svojou povahou
nárokom hmotnoprávnym, a je tak krytý ústavne zaručeným právom legitímneho
očakávania uspokojenia daného nároku. Ochrana legitímneho očakávania ako integrálnej
súčasti základného práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu a čl. 20 ods. 1 ústavy by
mala nájsť reflexiu v jednotlivých normách jednoduchého práva, resp. v ich výklade, ktorý
podávajú všeobecné súdy. Právo na priznanie primeranej a právnymi predpismi stanovenej
náhrady trov konania, ktoré úspešnej strane v konaní vzniknú, je súčasťou práva na
spravodlivý proces a tiež súvisí, pokiaľ ide konkrétne o náhradu trov právneho zastúpenia,
s majetkovým právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu (nález
ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 119/2012 zo 16. 5. 2012).
8. Na základe uvedených dôvodov a v sťažnosti uvedenej argumentácie sťažovatelia
v petite svojej sťažnosti navrhujú, aby ústavný súd prijal ich sťažnosť na ďalšie konanie
a následne vo veci nálezom rozhodol o porušení ich základného práva vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku
podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. 4 Co 251/2017-103
z 29. septembra 2017. Zároveň žiadajú, aby ústavný súd napadnuté uznesenie krajského
súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a súčasne si uplatňujú nárok na náhradu trov
konania.
9. Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 3/2019-28 z 9. januára 2019 po predbežnom
prerokovaní prijal sťažnosť na ďalšie konanie.
10. Ústavný súd po prijatí sťažnosti vyzval krajský súd, aby sa vyjadril k prijatej
sťažnosti a aby uviedol, či súhlasí s tým, aby ústavný súd podľa vtedy platného a účinného
§ 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.
11. Vo svojom vyjadrení, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 7. februára 2019,
krajský súd najprv popísal procesný postup vo veci, závery ústavného súdu vyplývajúce
z nálezu č. k. III. ÚS 678/2016-34 zo 4. júla 2017 vo veci sťažovateľov a zhrnul
odôvodnenie napadnutého zrušujúceho uznesenia krajského súdu. Uviedol, že v tomto
prípade z jeho strany nedošlo k nerešpektovaniu právneho názoru ústavného súdu, keďže
právny názor ústavného súdu obsiahnutý v jeho rozhodnutí je záväzný v prípade, keď by sa
tento jeho právny názor týkal jeho výkladu právnych predpisov, resp. rozporu alebo
nesúladu s nimi, o ktorý prípad tentokrát nešlo. Keďže ústavný súd konštatoval, že krajský
súd bez akejkoľvek opory v dokazovaní spochybnil dôvodnosť podanej žaloby
sťažovateľmi a svojvoľne rozhodol, nemal odvolací súd pre svoje opätovné rozhodnutie
dostatočné podklady preto, aby mohlo byť vydané presvedčivejšie rozhodnutie, ako bolo
jeho pôvodné (nálezom ústavného súdu zrušené) rozhodnutie. Zo záveru ústavného súdu,
ktorý konštatoval, že krajský súd bez opory v dokazovaní spochybnil dôvodnosť podanej
žaloby, krajský súd vyvodil, že je potrebné zrušiť uznesenie okresného súdu v otázke trov
konania, ktoré bolo stručne odôvodnené, a to pre účely poskytnutia možnosti sporovým
stranám, prípadne viac vec ozrejmiť. V závere vyjadrenia krajský súd uviedol, že netrvá na
ústnom prerokovaní veci.
12. V reakcii na vyjadrenie krajského súdu sťažovatelia v stanovisku doručenom
ústavnému súdu 21. marca 2019 v podstatnom uviedli, že krajský súd vo vyjadrení
naznačoval, ako keby ústavný súd v náleze č. k. III. ÚS 678/2016-34 nevyslovil právny
názor, respektíve, že právny názor vyslovil, ale nešlo o právny názor, ktorý by bol pre
krajský súd v tejto veci záväzný. Sťažovatelia sú presvedčení, že je zjavné, že krajský súd
založil svoje v poradí druhé uznesenie č. k. 4 Co 251/2017-13 z 29. septembra 2017
(napadnuté uznesenie, pozn.) na ratione materiae totožných myšlienkových pochodoch,
spochybňujúcich dôvodnosť žaloby sťažovateľov, ktoré už ústavný súd v náleze č. k.
III. ÚS 678/2016-34 zo 4. júla 2017 odmietol ako ústavnoprávne neudržateľné. Takýto
postup má podľa sťažovateľov predstavovať z obsahového hľadiska práve nevykonanie
a nepodriadenie sa skoršiemu nálezu ústavného súdu vydanému v danej veci, ktorý musí
byť nepodmienene rešpektovaný (m. m. I. ÚS 575/2016). Tvrdenia krajského súdu o tom, že
zrušujúcim uznesením a vrátením veci na opätovné konanie okresného súdu, dáva priestor
stranám odstrániť pochybnosti je podľa sťažovateľov účelové. V konaní bolo podľa
sťažovateľov preukázané, že stav, ktorý v žalobe opísali žalobcovia pred podaním žaloby
existoval a že žalovaná tento stav po doručení žaloby odstránila, čo samo osebe je
postačujúce na záver o tom, že žalovaná procesne zavinila zastavenie konania, keď
žalobcovia vzali späť z procesného hľadiska dôvodne podanú žalobu pre správanie
žalovanej. Akékoľvek ďalšie polemiky a úvahy nad vhodnosťou žaloby, formuláciou
žalobného petitu a nad rozsahom existencie závadného stavu, rozvíjané krajským súdom
i v napadnutom uznesení, sú pre účely posudzovania procesného zavinenia na zastavení
konania bez právneho významu a idú nad rámec ústavne akceptovateľnej interpretácie
ustanovenia § 256 ods. 1 Civilného sporového poriadku, resp. pôvodne § 146 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30. júna 2016. Sťažovatelia vyjadrili
súhlas s upustením od ústneho pojednávania a doplnili vyčíslenie trov právneho zastúpenia.
13. Po vrátení veci okresnému súdu na základe napadnutého uznesenia krajského
súdu, ktoré je predmetom ústavného prieskumu v tejto veci, okresný súd uznesením č. k.
40 C 370/2015-117 zo 6. februára 2018 priznal sťažovateľom nárok na náhradu trov
konania v plnom rozsahu a žalovanej priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
Odvolací súd uznesením č. k. 4 Co 158/2018-192 z 31. januára 2019 toto uznesenie súdu
prvej inštancie v časti týkajúcej sa trov prvoinštančného konania potvrdil a v časti týkajúcej
sa trov odvolacieho konania zmenil tak, že sťažovateľom (žalobcom) priznal nárok na
náhradu trov celého odvolacieho konania v plnom rozsahu. Sťažovatelia podaním
doručeným ústavnému súdu 31. októbra 2019 oznámili, že vzhľadom na skutočnosť, že
konanie pred všeobecnými súdmi v otázke náhrady trov konania bolo právoplatne skončené
úspechom sťažovateľov, nie je už objektívne možné, aby ústavný súd vyhovel tej časti ich
ústavnej sťažnosti, v ktorej sťažovatelia žiadali po zrušení napadnutého uznesenia krajského
súdu, vrátiť vec na ďalšie konanie. Odvolávajúc sa na rozhodnutie ústavného súdu vo veci
sp. zn. I. ÚS 397/2014 (tzv. kauza Čentéš), v ktorej ústavný súd vyslovil porušenie
základných práv sťažovateľa, napadnuté rozhodnutie zrušil, ale vec nevrátil na ďalšie
konanie, keďže medzičasom bola do funkcie generálneho prokurátora Slovenskej republiky
vymenovaná iná osoba, však trvajú na podanej ústavnej sťažnosti. Uvádzajú, že napadnuté
uznesenie krajského súdu č. k. 4 Co 251/2017-103 z 29. septembra 2017 je závažným
excesom, v ktorom krajský súd nerešpektoval záväzný právny názor ústavného súdu
a následné uznesenie krajského súdu z 31. januára 2019 na tejto skutočnosti nič nemení.
Sťažovatelia teda trvajú na podanej ústavnej sťažnosti a navrhujú, aby jej ústavný súd
vyhovel okrem tej časti petitu, v ktorej požadujú vrátenie veci na ďalšie konanie.
14. Zúčastnená osoba, žalovaná , bola v súlade
s § 126 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) o prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie upovedomená listom
z 12. novembra 2019, na ktorý reagovala podaním doručeným ústavnému súdu
29. novembra 2019. Vo svojom stanovisku sa vyjadruje najmä k skutkovým okolnostiam
prípadu, uvádza, že celá kauza bola vykonštruovaná a iniciovaná pre účely získania
vlastníctva jej bytu, a preto sa domnieva, že v konaní boli porušené jej práva, a nie práva
sťažovateľov.
15. Na zasadnutí pléna ústavného súdu 27. mája 2020 bol schválený Dodatok č. 1
(ďalej len „dodatok“) k Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od
1. januára 2020 do 31. decembra 2020 (ďalej len „rozvrh práce“), ktorý nadobudol účinnosť
1. júna 2020.
V súlade s čl. I bodom 4 dodatku bola predmetná vec, keďže ide o vec pridelenú
do 31. mája 2020 sudcovi Mojmírovi Mamojkovi, ktorá nebola k tomuto dňu vybavená
odložením podľa § 53 zákona o ústavnom súde ani v nej nebolo vydané rozhodnutie,
ktorým sa konanie pred ústavným súdom končí, pridelená sudcovi spravodajcovi Ivanovi
Fiačanovi, ktorý sa v súlade s čl. I bodom 1 dodatku stal členom tretieho senátu ústavného
súdu.
16. Ústavný súd upustil so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona
o ústavnom súde od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa s ich
vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Relevantné ustanovenia právnych predpisov
17. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
18. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
19. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd
môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd
môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných
práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa
odseku 1, obnovil stav pred porušením.
20. Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127
ústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.
21. Podľa § 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde od ústneho pojednávania môže
ústavný súd so súhlasom účastníkov konania upustiť, ak od tohto pojednávania nemožno
očakávať ďalšie objasnenie veci.
22. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.
23. Podľa § 133 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej sťažnosti
vyhovie, v náleze uvedie, ktoré základné práva a slobody boli porušené, ktoré ustanovenia
ústavy, ústavného zákona alebo medzinárodnej zmluvy boli porušené a akým právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené základné práva a slobody.
Podľa § 133 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd zruší rozhodnutie alebo
opatrenie, ktorým boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa. Ústavný súd zruší aj
iný zásah, ktorým boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa, ak to pripúšťa
povaha zásahu.
Podľa § 133 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej sťažnosti
vyhovie, môže a) prikázať, aby ten, kto porušil základné práva a slobody sťažovateľa svojou
nečinnosťou, vo veci konal, c) zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd
sťažovateľa, e) priznať sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie, ak o to požiadal.
24. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
25. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
26. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený
verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu
v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej
spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života
účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,
vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom
spoločnosti.
27. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
28. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľov je tvrdené porušenie ich základného
práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie, ako aj základného práva na ochranu
vlastníctva a práva na majetok napadnutým uznesením krajského súdu, ktorý, nerešpektujúc
záväzný právny názor ústavného súdu vyslovený nálezom č. k. III. ÚS 678/2016 zo 4. júla
2017, o trovách konania sám nerozhodol, ale uznesenie súdu prvej inštancie zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie s konštatovaním o potrebe doplniť dokazovanie pre účely ustálenia
dôvodnosti podanej žaloby. Na podanej ústavnej sťažnosti s výnimkou petitu, v ktorom
sťažovatelia žiadali, aby ústavný súd po zrušení napadnutého uznesenia vrátil vec na ďalšie
konanie krajskému súdu, sťažovatelia zotrvávajú aj napriek tomu, že následne vydané
rozhodnutia všeobecných súdov rozhodli o nároku na náhradu trov konania v ich prospech.
29. Ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že situácia, keď
všeobecný súd nerešpektuje záväzný právny názor ústavného súdu vyslovený v jeho
skoršom rozhodnutí, znamená, že sťažnosť založená na takejto argumentácii nemôže byť
neopodstatnená (II. ÚS 346/08).
Ani nezávislosť sudcov všeobecných súdov pri ich rozhodovaní (čl. 144 ústavy) nie
je absolútna a bez akýchkoľvek hraníc a podmienok. Keby sa nezávislosť chápala tak, že
sudca môže rozhodnúť hocijako, viedlo by to k svojvôli, pretože v takom prípade by sudca
sám tvoril právo podľa svojich predstáv a vystupoval by ako zákonodarca. V právnom štáte
to nemožno takto vysvetľovať. Tomu nasvedčuje aj samotný text čl. 144 ústavy, v zmysle
ktorého sudca musí rozhodovať v súlade so zákonom. Ak musí sudca rozhodovať v súlade
so zákonom, potom je povinný rešpektovať i zákonom stanovené hranice pre jeho
rozhodovanie. Takouto hranicou stanovenou zákonom je aj povinnosť rešpektovať zásah do
obsahového rozhodovania zo strany iného súdu, ak takéto obmedzenie vyplýva zo zákona.
V tomto prípade bolo takýmto zákonným ustanovením ustanovenie § 134 ods. 1 zákona
o ústavnom súde, ktoré jednoznačne ustanovuje, že v ďalšom konaní po zrušení rozhodnutia
všeobecného súdu nálezom ústavného súdu je všeobecný súd v konaní viazaný právnym
názorom vysloveným ústavným súdom (m. m. II. ÚS 346/08, k viazanosti záväzným
právnym názorom podobne aj II. ÚS 201/2020, II. ÚS 6/2019).
30. V právnej veci sťažovateľov (žaloba o predaj bytu podľa § 11 ods. 5 zákon
o vlastníctve bytov) okresný súd rozhodol o zastavení konania a o tom, že žalobcovia majú
nárok na náhradu trov konania podľa § 146 ods. 2 druhej vety OSP v spojení s § 151 ods. 1
prvou vetou OSP, keďže dôvodne podaná žaloba bola žalobcami vzatá späť pre správanie
žalovanej, ktorá vykonala nápravu závadného stavu (ktorý bol dôvodom podania žaloby na
súd) až po podaní žaloby. Krajský súd následne uznesením č. k. 4 Co 215/2016-82
z 31. mája 2016 výrok týkajúci sa náhrady trov konania zmenil tak, že žiadna zo strán nemá
nárok na náhradu trov konania. Práve toto uznesenie krajského súdu z 31. mája 2016 bolo
predmetom ústavného prieskumu v konaní vedenom pod sp. zn. III. ÚS 678/2016, ktoré
iniciovali sťažovatelia. Ústavný súd v náleze č. k. III. ÚS 678/2016-34 zo 4. júla 2017
odcitoval podstatnú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu, v ktorom
krajský súd najprv konštatoval, že zavinenie zastavenia konania je potrebné skúmať
z procesného hľadiska, a následne sa pustil do hodnotenia skutkového stavu a spochybnil
dôvodnosť podanej žaloby tým, že išlo o tvrdenia (žalobcov) proti tvrdeniam (žalovanej),
polemizoval s tým, či k odstráneniu závadného stavu zo strany žalovanej došlo „len“
z dôvodu podania žaloby, a v závere konštatoval, že bez vykonania dôkazov vo veci samej
nebolo možné ustáliť záver o tom, že žaloba bola podaná dôvodne, a preto žiadnemu
z účastníkov náhradu trov prvoinštančného konania nepriznal.
31. Ústavný súd v náleze č. k. III. ÚS 678/2016-34 zo 4. júla 2017 konštatoval, že
z ustanovenia § 146 ods. 2 OSP vyplývalo, že ak bol pre správanie žalovaného vzatý návrh
späť a ten bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania žalovaný. Z uvedeného
pravidla vyplývajú tri predpoklady priznania náhrady trov konania žalobcovi, a to
späťvzatie žaloby žalobcom, správanie žalovaného a dôvodnosť žaloby (obdobne
I. ÚS 629/2016). Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že bez
akejkoľvek opory v dokazovaní spochybnil dôvodnosť podanej žaloby sťažovateľmi
a svojvoľne rozhodol. Takýto postup bol v rozpore nielen s textom § 146 ods. 2 OSP, ale aj
so zmyslom a účelom tohto zákonného ustanovenia. Ústavný súd konštatoval, že predmetné
uznesenie krajského súdu nemožno považovať z ústavnoprávneho hľadiska za
akceptovateľné a udržateľné a vyslovil porušenie základného práva sťažovateľov podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Uznesenie krajského súdu č. k.
4 Co 215/2016-82 z 31. mája 2016 zrušil, vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie,
pričom vyslovil, že krajský súd má po znovuprejednaní vo veci opätovne rozhodnúť sám
v súlade s právnym názorom vysloveným v tomto náleze bez toho, aby vrátil vec okresnému
súdu.
32. Následne sa ústavný súd oboznámil s obsahom napadnutého uznesenia krajského
súdu č. k. 4 Co 251/2017-103 z 27. septembra 2017, ktoré je predmetom tejto ústavnej
sťažnosti a ktorým krajský súd rozhodol po náleze ústavného súdu č. k. III. ÚS 678/2016-34
zo 4. júla 2017. Krajský súd napadnutým uznesením uznesenie súdu prvej inštancie
v napadnutej časti výroku týkajúcej sa trov konania zrušil a vec vrátil okresnému súdu na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Krajský súd opätovne zopakoval, že je nutné
posudzovať zavinenie na zastavení konania a dôvodnosť podanej žaloby z procesného
hľadiska, zároveň však polemizoval s primeranosťou žalobného petitu (predaj bytu), ku
ktorému by sa malo pristupovať len vo výnimočných prípadoch, rozvíjal úvahy o tom, či
nebolo vhodné použiť iné spôsoby ochrany ako napríklad žaloba o odstránenie závadného
stavu alebo nariadenie neodkladného opatrenia, či išlo naozaj o taký závažný stav, ktorý by
si vyžadoval takú formu ochrany ostatných vlastníkov, čo však bez vykonaného
dokazovania nie je možné ustáliť. Podľa krajského súdu žalobcovia (sťažovatelia) spolu so
žalobou nedoložili dôkazy jednoznačne preukazujúce, že išlo o taký závažný stav, ako
uvádzali v žalobe, a že žalovaná balkón dlhodobo neudržiavala a urobila tak len po podaní
žaloby. Ďalej krajský súd konštatoval, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie nedostatočne
odôvodnil, keďže dostatočne neobjasnil, ako dospel k záveru, že žalobcovia vzali svoju
dôvodne podanú žalobu späť pre správanie žalovanej, ktorý nedostatok aj vzhľadom na
konštatovanie ústavného súdu o nevykonanom dokazovaní nebolo možné odvolacím súdom
napraviť a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
33. Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že krajský súd v rozpore s ustanovením
§ 134 ods. 1 zákona o ústavnom súde nerešpektoval právny názor ústavného súdu vyslovený
v náleze č. k. III. ÚS 678/2016-34 zo 4. júla 2017, jednak vo veci náhrady trov konania sám
nerozhodol a navyše, odvolávajúc sa na toto rozhodnutie ústavného súdu, konštatoval, že
pre účely zistenia dôvodnosti podanej žaloby je potrebné vykonať ďalšie dokazovanie,
pričom však takýto záver z nálezu ústavného súdu nevyplýval.
34. Ústavný súd už v svojej rozhodovacej činnosti konštatoval, že nie je ústavne
akceptovateľné, aby si orgán verejnej moci viazanosť právnym názorom ústavného súdu
interpretoval ako viazanosť len tou časťou právneho názoru ústavného súdu, ktorá sa mu
hodí, ktorú si orgán verejnej moci arbitrárne vyberie v snahe zjednodušiť si svoju
rozhodovaciu činnosť (I. ÚS 127/2019). Argumentáciu krajského súdu uvedenú
v stanovisku k podanej ústavnej sťažnosti, v ktorej sa krajský súd snaží naznačiť, že
viazanosť právnym názorom ústavného súdu je daná iba vtedy, ak sa týka výkladu právnej
normy, preto považuje ústavný súd za účelovú. Orgán verejnej moci, v tomto prípade
krajský súd, má ústavnú povinnosť rozhodnúť tak, ako mu prikázal ústavný súd, a nemôže
právny názor vyslovený ústavným súdom modifikovať. Krajský súd v tomto prípade jednak
postupoval v priamom rozpore s príkazom ústavného súdu (nerozhodol sám) a jednak
z odôvodnenia nálezu vyvodil argument, ktorý z neho nevyplýval a na ňom založil svoje
rozhodnutie (údajná potreba doplniť dokazovanie). Uvedený postup krajského súdu bol
preto podľa ústavného súdu spôsobilý porušiť základné právo sťažovateľov na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
35. Ústavný súd však v svojej rozhodovacej činnosti štandardne presadzuje
materiálny prístup k ochrane ústavnosti. Tento materiálny prístup ústavného súdu k ochrane
ústavnosti vychádza z jeho stabilizovanej judikatúry, v ktorej uprednostňuje materiálne
poňatie právneho štátu, založené na interpretácii a aplikácii právnych predpisov z hľadiska
ich účelu a zmyslu a tiež toho, že pri riešení konkrétnych prípadov nemožno opomínať
požiadavku, aby prijaté rozhodnutie (riešenie) bolo akceptovateľné aj z hľadiska všeobecne
ponímanej spravodlivosti (m. m. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 95/08, II. ÚS 463/2015).
36. Práve materiálny prístup k ochrane ústavných práv sťažovateľov je dôvodom,
prečo musí ústavný súd pri posúdení tejto ústavnej sťažnosti vziať zreteľ aj na ďalší postup
všeobecných súdov, ktorý nasledoval po podaní ústavnej sťažnosti a po jej prijatí ústavným
súdom na ďalšie konanie. Ako už je uvedené, po napadnutom uznesení krajského súdu č. k.
4 Co 251/2017-103 z 27. septembra 2017 bola vec vo vzťahu k nároku na náhradu trov
konania po zrušení rozhodnutia súdu prvej inštancie vrátená na ďalšie konanie okresnému
súdu. Okresný súd následne uznesením č. k. 40 C 370/2015-117 zo 6. februára 2018
sťažovateľom (žalobcom) priznal náhradu trov prvoinštančného konania v plnom rozsahu
a žalovanej priznal náhradu trov odvolacieho konania. Zhodnotil pritom v rozsiahlej
a podrobnej argumentácii, ktorá nevyžadovala ďalšie vykonávanie dôkazov, že žaloba bola
podaná dôvodne, bola vzatá späť na základe správania žalovanej, a preto práve žalovaná
procesne zavinila zastavenie konania. Následne krajský súd uznesením č. k. 4 Co158/2018-
192 z 31. januára 2019 výrok k náhrade trov prvoinštančného konania potvrdil a priznal
sťažovateľom (žalobcom) aj trovy odvolacieho konania. Vo výsledku boli teda sťažovatelia
vo vzťahu k svojmu nároku na náhradu trov konania úspešní v plnom rozsahu. Inými
slovami, dôvod, pre ktorý sa obrátili s ústavnou sťažnosťou na ústavný súd s tvrdením
porušenia svojich základných práv a slobôd, bol z materiálneho hľadiska odstránený ďalším
postupom všeobecných súdov.
37. Uvedené, samozrejme, nič nemení na konštatovaní ústavného súdu, že postup
krajského súdu, ktorý napadnutým rozhodnutím nerešpektoval právny názor ústavného
súdu, bol porušením § 134 ods. 1 zákona o ústavnom súde, avšak v skutkových
okolnostiach prípadu sťažovateľov by vyslovenie porušenia základných práv sťažovateľov
a zrušenie napadnutého rozhodnutia bolo skôr v rovine formálnej a principiálnej a navyše
by, naopak, mohlo pre sťažovateľov predstavovať ešte väčšiu ujmu. V prípade sťažovateľov
je nutné zdôrazniť, že na základe ústavnou sťažnosťou napadnutého uznesenia krajského
súdu boli v ďalšom postupe vydané rozhodnutia všeobecných súdov, ktoré v plnom rozsahu
reparovali namietané porušenie základných práv sťažovateľov (snáď s výnimkou
zbytočných prieťahov v konaní, ktoré však sťažovatelia v petite sťažnosti nenamietali)
a prípadným zrušením napadnutého uznesenia krajského súdu by tak tieto následné
rozhodnutia všeobecných súdov v prospech sťažovateľov stratili svoj právny základ.
Prípadným zrušením napadnutého uznesenia by tak ústavný súd zasiahol do „reťazca“
procesných úkonov (rozhodnutí) vo veci a právnu vec sťažovateľov by tak nevyhnutne
vrátil do stavu v roku 2017.
38. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosti sťažovateľov vo vzťahu
k tvrdenému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru nevyhovel.
39. Sťažovatelia v sťažnosti namietali aj porušenie svojho základného práva podľa
čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu s tvrdením, že nepriznaním
náhrady trov konania, ktoré im náležia, došlo aj k zásahu do ich majetkových práv.
Napadnuté uznesenie krajského súdu však nebolo rozhodnutím, ktorým by sa náhrada trov
konania priznávala jednej alebo druhej strane konania, ale bolo uznesením zrušujúcim,
ktorým sa vec dostala opätovne do štádia prvoinštančného konania. Ústavný súd preto
konštatuje, že napadnutým uznesením krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu týchto
práv sťažovateľov a ich ústavnej sťažnosti aj v tejto časti nevyhovel.
40. Vzhľadom na nevyhovenie sťažnosti vo vzťahu k namietanému porušeniu
sťažovateľmi označených základných práv ústavný súd nevyhovel ani ďalším návrhom
sťažovateľov uvedeným v petite ich ústavnej sťažnosti (§ 133 ods. 3 zákona o ústavnom
súde a contrario).
41. Vzhľadom na čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. septembra 2020
Martin Vernarský predseda senátu