Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 3/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-71

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. septembra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Martina Vernarského a sudcov Ivana Fiačana (sudca

spravodajca) a Petra Straku v konaní o ústavnej sťažnosti sťažovateľov ,

, ; ,

, ; ,

, ; , ,

; , ,

; , ,

; , ,

; , , ;

, , ; ,

, , a ,

, , zastúpených advokátkou JUDr. Annou

Ščepkovou, advokátska kancelária, Saratovská 2/A, Bratislava, ktorou namietajú porušenie

svojho základného práva vlastniť majetok podľa ,

základného práva na súdnu ochranu podľa , práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Bratislave č. k. -103 z 29. septembra 2017 a takto

rozhodol:

Ústavnej sťažnosti , , ,

, , , ,

, , a n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť sťažovateľov a skutkový stav veci

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. februára

2018 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľov , ,

, , ,

, , , , a

(ďalej spolu len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného

práva vlastniť majetok podľa (ďalej len „“),

základného práva na súdnu ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -103

z 29. septembra 2017 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovatelia sa ako

žalobcovia v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“)

domáhali proti žalovanej (ďalej len „žalovaná“),

nariadenia predaja bytu žalovanej podľa § 11 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o vlastníctve bytov“), pretože byt žalovanej bol dlhodobo

neobývaný a na jeho lodžii sa od roku 2013 usadili holuby, ktoré znečisťovali nielen byt

žalovanej, ale aj byty ostatných vlastníkov. Podaním doručeným okresnému súdu

26. novembra 2015 sťažovatelia vzali žalobu späť s poukazom na to, že žalovaná na základe

podanej žaloby vykonala na balkóne nápravu. Okresný súd uznesením č. k. 40 C 370/2015-

71 z 8. februára 2016 konanie zastavil, sťažovateľom priznal vrátenie súdneho poplatku za

žalobu a žalovanej uložil povinnosť zaplatiť sťažovateľom spoločne a nerozdielne náhradu

trov konania. Proti tomuto rozhodnutiu sa žalovaná odvolala. Krajský súd uznesením č. k.

-82 z 31. mája 2016 rozhodnutie okresného súdu v napadnutej časti trov

konania zmenil tak, že vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov

konania, a žalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Proti označenému

uzneseniu krajského súdu sťažovatelia podali ústavnú sťažnosť podľa ,

o ktorej rozhodol ústavný súd nálezom č. k. -34 zo 4. júla 2017 tak, že

vyslovil porušenie práv sťažovateľov, rozhodnutie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na

ďalšie konanie.

3. V označenom náleze ústavný súd konštatoval, že napadnuté rozhodnutie krajského

súdu nenapĺňa požiadavku spravodlivého procesu z hľadiska kritérií spravodlivého procesu.

Z ustanovenia (ďalej aj ,,OSP“) vyplývalo, že

ak bol pre správanie žalovaného vzatý návrh späť a ten bol podaný dôvodne, je povinný

uhradiť trovy konania žalovaný. Z uvedeného pravidla vyplývajú tri predpoklady priznania

náhrady trov konania žalobcovi, a to späťvzatie žaloby žalobcom, správanie žalovaného

a dôvodnosť žaloby. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že bez

akejkoľvek opory v dokazovaní spochybnil dôvodnosť podanej žaloby sťažovateľmi

a svojvoľne rozhodol. Takýto postup bol v rozpore nielen s textom , ale aj

so zmyslom a účelom tohto zákonného ustanovenia. Na základe uvedeného ústavný súd

konštatoval, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu nemožno považovať z ústavného

hľadiska za akceptovateľné a udržateľné. Na základe uvedeného potom ústavný súd

napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil. Zároveň ústavný súd jednoznačne uviedol, že po

opätovnom prejednaní veci má krajský súd bez toho, aby vec vrátil okresnému súdu na

ďalšie konanie, opätovne sám rozhodnúť v súlade s právnym názorom vysloveným v náleze.

4. Napriek tomu, že ústavný súd v náleze inštruoval krajský súd, že má vo veci

týkajúcej sa už iba trov konania sám rozhodnúť, krajský súd napadnutým uznesením

z 29. septembra 2017 uznesenie okresného súdu v príslušnej časti trov konania zrušil a vec

vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. V rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol,

že okresný súd len prevzal tvrdenia sťažovateľov, a preto nedostatočne odôvodnil svoje

rozhodnutie. Tento nedostatok aj vzhľadom na konštatovanie ústavného súdu

o nevykonanom dokazovaní nebolo možné odvolacím súdom napraviť. Sťažovatelia tak

ústavnou sťažnosťou napádajú kasačné rozhodnutie krajského súdu, ktorý si dovolil

polemizovať, resp. ignorovať nález ústavného súdu vydaný v ich veci. Táto okolnosť podľa

ich názoru predstavuje sama osebe porušenie .

5. V tejto súvislosti sťažovatelia poukazujú na to, že povaha ich námietok je takého

zásadného charakteru, že vecný ústavno-súdny prieskum napadnutého uznesenia krajského

súdu nie je možné odmietnuť iba s poukazom na aktuálnu neukončenosť konania pred

všeobecnými súdmi, ale je potrebné uprednostniť efektívnu ochranu základných práv

sťažovateľov procesnoprávneho i hmotnoprávneho charakteru. Argumentujú, že

«Nerešpektovanie, resp. nepodriadenie sa rozhodnutiu ústavného súdu znamená samo osebe

hrubé a závažné porušenie zo strany iného orgánu verejnej moci (pozri nález

ústavného súdu, sp. zn. , zo 06.12.2017, bod 91 odôvodnenia), čo je zároveň

také závažné porušenie ústavnoprocesných práv účastníka konania, ktoré vyžaduje zásah

ústavného súdu, aj keď k nemu došlo „iba“ zrušujúcim uznesením odvolacieho súdu (m. m.

).». Tieto pochybenia by podľa ich názoru mohli v ďalšom štádiu konania

viesť k len ťažko napraviteľným alebo aj celkom nereparovateľným následkom, keďže

krajský súd napadnutým uznesením vmanipulováva okresný súd do toho, aby v ďalšom

konaní ‒ kde sa koná už len o náhrade trov konania ‒ viedol neobjasnené „dokazovanie“

o hmotnoprávnej dôvodnosti žaloby, ktoré je v tomto prípade celkom nenáležité a ktorým

v tomto štádiu konania už ani nič preukázať nemožno.

6. Sťažovatelia tiež poukazujú na to, že krajský súd napadnutým uznesením zrušil

rozhodnutie okresného súdu bez toho, aby bol naplnený niektorý kasačný odvolací dôvod

uvedený v , a týmto svojvoľným a arbitrárnym

postupom porušil ich právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivý proces. V tomto smere

ozrejmujú: „Krajský súd teda tým, že, rozhodujúc o odvolaní žalovanej v poradí prvýkrát,

napadnuté uznesenie okresného súdu zmenil (a teda nezrušil), svojim uznesením

z 31.05.2016, jasne vyjadril, že nie sú splnené podmienky na zrušenie uznesenia okresného

súdu; o to pochybnejšie sa javí, ak krajský súd uznesenie okresného súdu zrušil po tom, ako

bolo jeho vlastné v poradí prvé uznesenie z 31.05.2016 zrušené ústavným súdom a vec mu

bola vrátená na ďalšie konanie.“

7. Krajský súd podľa názoru sťažovateľov porušil svojím rozhodnutím aj ich

základné právo vlastniť majetok podľa a právo na ochranu majetku

podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu, keď im opakovane arbitrárne nepriznal uplatnenú

náhradu trov konania. Tvrdenie o ich porušení sťažovatelia odôvodňujú tým, že nárok

sťažovateľov na priznanie odmeny za právne zastúpenie, hoci vznikol v súvislosti

s procesom (občianskym súdnym konaním) a je upravený v procesnom predpise (Občiansky

súdny poriadok, resp. od 1. júla 2016 ), je svojou povahou

nárokom hmotnoprávnym, a je tak krytý ústavne zaručeným právom legitímneho

očakávania uspokojenia daného nároku. Ochrana legitímneho očakávania ako integrálnej

súčasti základného práva podľa dodatkového protokolu a by

mala nájsť reflexiu v jednotlivých normách jednoduchého práva, resp. v ich výklade, ktorý

podávajú všeobecné súdy. Právo na priznanie primeranej a právnymi predpismi stanovenej

náhrady trov konania, ktoré úspešnej strane v konaní vzniknú, je súčasťou práva na

spravodlivý proces a tiež súvisí, pokiaľ ide konkrétne o náhradu trov právneho zastúpenia,

s majetkovým právom podľa a dodatkového protokolu (nález

ústavného súdu sp. zn. zo 16. 5. 2012).

8. Na základe uvedených dôvodov a v sťažnosti uvedenej argumentácie sťažovatelia

v petite svojej sťažnosti navrhujú, aby ústavný súd prijal ich sťažnosť na ďalšie konanie

a následne vo veci nálezom rozhodol o porušení ich základného práva vlastniť majetok

podľa , základného práva na súdnu ochranu podľa ,

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku

podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. -103

z 29. septembra 2017. Zároveň žiadajú, aby ústavný súd napadnuté uznesenie krajského

súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a súčasne si uplatňujú nárok na náhradu trov

konania.

9. Ústavný súd uznesením č. k. -28 z 9. januára 2019 po predbežnom

prerokovaní prijal sťažnosť na ďalšie konanie.

10. Ústavný súd po prijatí sťažnosti vyzval krajský súd, aby sa vyjadril k prijatej

sťažnosti a aby uviedol, či súhlasí s tým, aby ústavný súd podľa vtedy platného a účinného

o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

11. Vo svojom vyjadrení, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 7. februára 2019,

krajský súd najprv popísal procesný postup vo veci, závery ústavného súdu vyplývajúce

z nálezu č. k. -34 zo 4. júla 2017 vo veci sťažovateľov a zhrnul

odôvodnenie napadnutého zrušujúceho uznesenia krajského súdu. Uviedol, že v tomto

prípade z jeho strany nedošlo k nerešpektovaniu právneho názoru ústavného súdu, keďže

právny názor ústavného súdu obsiahnutý v jeho rozhodnutí je záväzný v prípade, keď by sa

tento jeho právny názor týkal jeho výkladu právnych predpisov, resp. rozporu alebo

nesúladu s nimi, o ktorý prípad tentokrát nešlo. Keďže ústavný súd konštatoval, že krajský

súd bez akejkoľvek opory v dokazovaní spochybnil dôvodnosť podanej žaloby

sťažovateľmi a svojvoľne rozhodol, nemal odvolací súd pre svoje opätovné rozhodnutie

dostatočné podklady preto, aby mohlo byť vydané presvedčivejšie rozhodnutie, ako bolo

jeho pôvodné (nálezom ústavného súdu zrušené) rozhodnutie. Zo záveru ústavného súdu,

ktorý konštatoval, že krajský súd bez opory v dokazovaní spochybnil dôvodnosť podanej

žaloby, krajský súd vyvodil, že je potrebné zrušiť uznesenie okresného súdu v otázke trov

konania, ktoré bolo stručne odôvodnené, a to pre účely poskytnutia možnosti sporovým

stranám, prípadne viac vec ozrejmiť. V závere vyjadrenia krajský súd uviedol, že netrvá na

ústnom prerokovaní veci.

12. V reakcii na vyjadrenie krajského súdu sťažovatelia v stanovisku doručenom

ústavnému súdu 21. marca 2019 v podstatnom uviedli, že krajský súd vo vyjadrení

naznačoval, ako keby ústavný súd v náleze č. k. -34 nevyslovil právny

názor, respektíve, že právny názor vyslovil, ale nešlo o právny názor, ktorý by bol pre

krajský súd v tejto veci záväzný. Sťažovatelia sú presvedčení, že je zjavné, že krajský súd

založil svoje v poradí druhé uznesenie č. k. -13 z 29. septembra 2017

(napadnuté uznesenie, pozn.) na ratione materiae totožných myšlienkových pochodoch,

spochybňujúcich dôvodnosť žaloby sťažovateľov, ktoré už ústavný súd v náleze č. k.

-34 zo 4. júla 2017 odmietol ako ústavnoprávne neudržateľné. Takýto

postup má podľa sťažovateľov predstavovať z obsahového hľadiska práve nevykonanie

a nepodriadenie sa skoršiemu nálezu ústavného súdu vydanému v danej veci, ktorý musí

byť nepodmienene rešpektovaný (m. m. ). Tvrdenia krajského súdu o tom, že

zrušujúcim uznesením a vrátením veci na opätovné konanie okresného súdu, dáva priestor

stranám odstrániť pochybnosti je podľa sťažovateľov účelové. V konaní bolo podľa

sťažovateľov preukázané, že stav, ktorý v žalobe opísali žalobcovia pred podaním žaloby

existoval a že žalovaná tento stav po doručení žaloby odstránila, čo samo osebe je

postačujúce na záver o tom, že žalovaná procesne zavinila zastavenie konania, keď

žalobcovia vzali späť z procesného hľadiska dôvodne podanú žalobu pre správanie

žalovanej. Akékoľvek ďalšie polemiky a úvahy nad vhodnosťou žaloby, formuláciou

žalobného petitu a nad rozsahom existencie závadného stavu, rozvíjané krajským súdom

i v napadnutom uznesení, sú pre účely posudzovania procesného zavinenia na zastavení

konania bez právneho významu a idú nad rámec ústavne akceptovateľnej interpretácie

ustanovenia , resp. pôvodne

v znení účinnom do 30. júna 2016. Sťažovatelia vyjadrili

súhlas s upustením od ústneho pojednávania a doplnili vyčíslenie trov právneho zastúpenia.

13. Po vrátení veci okresnému súdu na základe napadnutého uznesenia krajského

súdu, ktoré je predmetom ústavného prieskumu v tejto veci, okresný súd uznesením č. k.

-117 zo 6. februára 2018 priznal sťažovateľom nárok na náhradu trov

konania v plnom rozsahu a žalovanej priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

Odvolací súd uznesením č. k. -192 z 31. januára 2019 toto uznesenie súdu

prvej inštancie v časti týkajúcej sa trov prvoinštančného konania potvrdil a v časti týkajúcej

sa trov odvolacieho konania zmenil tak, že sťažovateľom (žalobcom) priznal nárok na

náhradu trov celého odvolacieho konania v plnom rozsahu. Sťažovatelia podaním

doručeným ústavnému súdu 31. októbra 2019 oznámili, že vzhľadom na skutočnosť, že

konanie pred všeobecnými súdmi v otázke náhrady trov konania bolo právoplatne skončené

úspechom sťažovateľov, nie je už objektívne možné, aby ústavný súd vyhovel tej časti ich

ústavnej sťažnosti, v ktorej sťažovatelia žiadali po zrušení napadnutého uznesenia krajského

súdu, vrátiť vec na ďalšie konanie. Odvolávajúc sa na rozhodnutie ústavného súdu vo veci

sp. zn. (tzv. kauza Čentéš), v ktorej ústavný súd vyslovil porušenie

základných práv sťažovateľa, napadnuté rozhodnutie zrušil, ale vec nevrátil na ďalšie

konanie, keďže medzičasom bola do funkcie generálneho prokurátora Slovenskej republiky

vymenovaná iná osoba, však trvajú na podanej ústavnej sťažnosti. Uvádzajú, že napadnuté

uznesenie krajského súdu č. k. -103 z 29. septembra 2017 je závažným

excesom, v ktorom krajský súd nerešpektoval záväzný právny názor ústavného súdu

a následné uznesenie krajského súdu z 31. januára 2019 na tejto skutočnosti nič nemení.

Sťažovatelia teda trvajú na podanej ústavnej sťažnosti a navrhujú, aby jej ústavný súd

vyhovel okrem tej časti petitu, v ktorej požadujú vrátenie veci na ďalšie konanie.

14. Zúčastnená osoba, žalovaná , bola v súlade

s o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) o prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie upovedomená listom

z 12. novembra 2019, na ktorý reagovala podaním doručeným ústavnému súdu

29. novembra 2019. Vo svojom stanovisku sa vyjadruje najmä k skutkovým okolnostiam

prípadu, uvádza, že celá kauza bola vykonštruovaná a iniciovaná pre účely získania

vlastníctva jej bytu, a preto sa domnieva, že v konaní boli porušené jej práva, a nie práva

sťažovateľov.

15. Na zasadnutí pléna ústavného súdu 27. mája 2020 bol schválený Dodatok č. 1

(ďalej len „dodatok“) k Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od

1. januára 2020 do 31. decembra 2020 (ďalej len „rozvrh práce“), ktorý nadobudol účinnosť

1. júna 2020.

V súlade s čl. I bodom 4 dodatku bola predmetná vec, keďže ide o vec pridelenú

do 31. mája 2020 sudcovi Mojmírovi Mamojkovi, ktorá nebola k tomuto dňu vybavená

odložením podľa ani v nej nebolo vydané rozhodnutie,

ktorým sa konanie pred ústavným súdom končí, pridelená sudcovi spravodajcovi Ivanovi

Fiačanovi, ktorý sa v súlade s čl. I bodom 1 dodatku stal členom tretieho senátu ústavného

súdu.

16. Ústavný súd upustil so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona

o ústavnom súde od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa s ich

vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Relevantné ustanovenia právnych predpisov

17. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

18. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

19. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd

môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd

môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných

práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa

odseku 1, obnovil stav pred porušením.

20. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa

v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.

21. Podľa od ústneho pojednávania môže

ústavný súd so súhlasom účastníkov konania upustiť, ak od tohto pojednávania nemožno

očakávať ďalšie objasnenie veci.

22. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

23. Podľa ak ústavný súd ústavnej sťažnosti

vyhovie, v náleze uvedie, ktoré základné práva a slobody boli porušené, ktoré ustanovenia

, ústavného zákona alebo medzinárodnej zmluvy boli porušené a akým právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené základné práva a slobody.

Podľa ústavný súd zruší rozhodnutie alebo

opatrenie, ktorým boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa. Ústavný súd zruší aj

iný zásah, ktorým boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa, ak to pripúšťa

povaha zásahu.

Podľa ak ústavný súd ústavnej sťažnosti

vyhovie, môže a) prikázať, aby ten, kto porušil základné práva a slobody sťažovateľa svojou

nečinnosťou, vo veci konal, c) zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd

sťažovateľa, e) priznať sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie, ak o to požiadal.

24. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

25. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

26. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený

verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu

v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej

spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života

účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,

vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom

spoločnosti.

27. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

28. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľov je tvrdené porušenie ich základného

práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie, ako aj základného práva na ochranu

vlastníctva a práva na majetok napadnutým uznesením krajského súdu, ktorý, nerešpektujúc

záväzný právny názor ústavného súdu vyslovený nálezom č. k. zo 4. júla

2017, o trovách konania sám nerozhodol, ale uznesenie súdu prvej inštancie zrušil a vec mu

vrátil na ďalšie konanie s konštatovaním o potrebe doplniť dokazovanie pre účely ustálenia

dôvodnosti podanej žaloby. Na podanej ústavnej sťažnosti s výnimkou petitu, v ktorom

sťažovatelia žiadali, aby ústavný súd po zrušení napadnutého uznesenia vrátil vec na ďalšie

konanie krajskému súdu, sťažovatelia zotrvávajú aj napriek tomu, že následne vydané

rozhodnutia všeobecných súdov rozhodli o nároku na náhradu trov konania v ich prospech.

29. Ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že situácia, keď

všeobecný súd nerešpektuje záväzný právny názor ústavného súdu vyslovený v jeho

skoršom rozhodnutí, znamená, že sťažnosť založená na takejto argumentácii nemôže byť

neopodstatnená ().

Ani nezávislosť sudcov všeobecných súdov pri ich rozhodovaní ( ) nie

je absolútna a bez akýchkoľvek hraníc a podmienok. Keby sa nezávislosť chápala tak, že

sudca môže rozhodnúť hocijako, viedlo by to k svojvôli, pretože v takom prípade by sudca

sám tvoril právo podľa svojich predstáv a vystupoval by ako zákonodarca. V právnom štáte

to nemožno takto vysvetľovať. Tomu nasvedčuje aj samotný text , v zmysle

ktorého sudca musí rozhodovať v súlade so zákonom. Ak musí sudca rozhodovať v súlade

so zákonom, potom je povinný rešpektovať i zákonom stanovené hranice pre jeho

rozhodovanie. Takouto hranicou stanovenou zákonom je aj povinnosť rešpektovať zásah do

obsahového rozhodovania zo strany iného súdu, ak takéto obmedzenie vyplýva zo zákona.

V tomto prípade bolo takýmto zákonným ustanovením ustanovenie § 134 ods. 1 zákona

o ústavnom súde, ktoré jednoznačne ustanovuje, že v ďalšom konaní po zrušení rozhodnutia

všeobecného súdu nálezom ústavného súdu je všeobecný súd v konaní viazaný právnym

názorom vysloveným ústavným súdom (m. m. , k viazanosti záväzným

právnym názorom podobne aj , ).

30. V právnej veci sťažovateľov (žaloba o predaj bytu podľa § 11 ods. 5 zákon

o vlastníctve bytov) okresný súd rozhodol o zastavení konania a o tom, že žalobcovia majú

nárok na náhradu trov konania podľa druhej vety v spojení s

prvou vetou , keďže dôvodne podaná žaloba bola žalobcami vzatá späť pre správanie

žalovanej, ktorá vykonala nápravu závadného stavu (ktorý bol dôvodom podania žaloby na

súd) až po podaní žaloby. Krajský súd následne uznesením č. k. -82

z 31. mája 2016 výrok týkajúci sa náhrady trov konania zmenil tak, že žiadna zo strán nemá

nárok na náhradu trov konania. Práve toto uznesenie krajského súdu z 31. mája 2016 bolo

predmetom ústavného prieskumu v konaní vedenom pod sp. zn. , ktoré

iniciovali sťažovatelia. Ústavný súd v náleze č. k. -34 zo 4. júla 2017

odcitoval podstatnú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu, v ktorom

krajský súd najprv konštatoval, že zavinenie zastavenia konania je potrebné skúmať

z procesného hľadiska, a následne sa pustil do hodnotenia skutkového stavu a spochybnil

dôvodnosť podanej žaloby tým, že išlo o tvrdenia (žalobcov) proti tvrdeniam (žalovanej),

polemizoval s tým, či k odstráneniu závadného stavu zo strany žalovanej došlo „len“

z dôvodu podania žaloby, a v závere konštatoval, že bez vykonania dôkazov vo veci samej

nebolo možné ustáliť záver o tom, že žaloba bola podaná dôvodne, a preto žiadnemu

z účastníkov náhradu trov prvoinštančného konania nepriznal.

31. Ústavný súd v náleze č. k. -34 zo 4. júla 2017 konštatoval, že

z ustanovenia vyplývalo, že ak bol pre správanie žalovaného vzatý návrh

späť a ten bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania žalovaný. Z uvedeného

pravidla vyplývajú tri predpoklady priznania náhrady trov konania žalobcovi, a to

späťvzatie žaloby žalobcom, správanie žalovaného a dôvodnosť žaloby (obdobne

). Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že bez

akejkoľvek opory v dokazovaní spochybnil dôvodnosť podanej žaloby sťažovateľmi

a svojvoľne rozhodol. Takýto postup bol v rozpore nielen s textom , ale aj

so zmyslom a účelom tohto zákonného ustanovenia. Ústavný súd konštatoval, že predmetné

uznesenie krajského súdu nemožno považovať z ústavnoprávneho hľadiska za

akceptovateľné a udržateľné a vyslovil porušenie základného práva sťažovateľov podľa

a práva podľa dohovoru. Uznesenie krajského súdu č. k.

-82 z 31. mája 2016 zrušil, vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie,

pričom vyslovil, že krajský súd má po znovuprejednaní vo veci opätovne rozhodnúť sám

v súlade s právnym názorom vysloveným v tomto náleze bez toho, aby vrátil vec okresnému

súdu.

32. Následne sa ústavný súd oboznámil s obsahom napadnutého uznesenia krajského

súdu č. k. -103 z 27. septembra 2017, ktoré je predmetom tejto ústavnej

sťažnosti a ktorým krajský súd rozhodol po náleze ústavného súdu č. k. -34

zo 4. júla 2017. Krajský súd napadnutým uznesením uznesenie súdu prvej inštancie

v napadnutej časti výroku týkajúcej sa trov konania zrušil a vec vrátil okresnému súdu na

ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Krajský súd opätovne zopakoval, že je nutné

posudzovať zavinenie na zastavení konania a dôvodnosť podanej žaloby z procesného

hľadiska, zároveň však polemizoval s primeranosťou žalobného petitu (predaj bytu), ku

ktorému by sa malo pristupovať len vo výnimočných prípadoch, rozvíjal úvahy o tom, či

nebolo vhodné použiť iné spôsoby ochrany ako napríklad žaloba o odstránenie závadného

stavu alebo nariadenie neodkladného opatrenia, či išlo naozaj o taký závažný stav, ktorý by

si vyžadoval takú formu ochrany ostatných vlastníkov, čo však bez vykonaného

dokazovania nie je možné ustáliť. Podľa krajského súdu žalobcovia (sťažovatelia) spolu so

žalobou nedoložili dôkazy jednoznačne preukazujúce, že išlo o taký závažný stav, ako

uvádzali v žalobe, a že žalovaná balkón dlhodobo neudržiavala a urobila tak len po podaní

žaloby. Ďalej krajský súd konštatoval, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie nedostatočne

odôvodnil, keďže dostatočne neobjasnil, ako dospel k záveru, že žalobcovia vzali svoju

dôvodne podanú žalobu späť pre správanie žalovanej, ktorý nedostatok aj vzhľadom na

konštatovanie ústavného súdu o nevykonanom dokazovaní nebolo možné odvolacím súdom

napraviť a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

33. Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že krajský súd v rozpore s ustanovením

nerešpektoval právny názor ústavného súdu vyslovený

v náleze č. k. -34 zo 4. júla 2017, jednak vo veci náhrady trov konania sám

nerozhodol a navyše, odvolávajúc sa na toto rozhodnutie ústavného súdu, konštatoval, že

pre účely zistenia dôvodnosti podanej žaloby je potrebné vykonať ďalšie dokazovanie,

pričom však takýto záver z nálezu ústavného súdu nevyplýval.

34. Ústavný súd už v svojej rozhodovacej činnosti konštatoval, že nie je ústavne

akceptovateľné, aby si orgán verejnej moci viazanosť právnym názorom ústavného súdu

interpretoval ako viazanosť len tou časťou právneho názoru ústavného súdu, ktorá sa mu

hodí, ktorú si orgán verejnej moci arbitrárne vyberie v snahe zjednodušiť si svoju

rozhodovaciu činnosť (). Argumentáciu krajského súdu uvedenú

v stanovisku k podanej ústavnej sťažnosti, v ktorej sa krajský súd snaží naznačiť, že

viazanosť právnym názorom ústavného súdu je daná iba vtedy, ak sa týka výkladu právnej

normy, preto považuje ústavný súd za účelovú. Orgán verejnej moci, v tomto prípade

krajský súd, má ústavnú povinnosť rozhodnúť tak, ako mu prikázal ústavný súd, a nemôže

právny názor vyslovený ústavným súdom modifikovať. Krajský súd v tomto prípade jednak

postupoval v priamom rozpore s príkazom ústavného súdu (nerozhodol sám) a jednak

z odôvodnenia nálezu vyvodil argument, ktorý z neho nevyplýval a na ňom založil svoje

rozhodnutie (údajná potreba doplniť dokazovanie). Uvedený postup krajského súdu bol

preto podľa ústavného súdu spôsobilý porušiť základné právo sťažovateľov na súdnu

ochranu podľa a právo podľa dohovoru.

35. Ústavný súd však v svojej rozhodovacej činnosti štandardne presadzuje

materiálny prístup k ochrane ústavnosti. Tento materiálny prístup ústavného súdu k ochrane

ústavnosti vychádza z jeho stabilizovanej judikatúry, v ktorej uprednostňuje materiálne

poňatie právneho štátu, založené na interpretácii a aplikácii právnych predpisov z hľadiska

ich účelu a zmyslu a tiež toho, že pri riešení konkrétnych prípadov nemožno opomínať

požiadavku, aby prijaté rozhodnutie (riešenie) bolo akceptovateľné aj z hľadiska všeobecne

ponímanej spravodlivosti (m. m. , , ).

36. Práve materiálny prístup k ochrane ústavných práv sťažovateľov je dôvodom,

prečo musí ústavný súd pri posúdení tejto ústavnej sťažnosti vziať zreteľ aj na ďalší postup

všeobecných súdov, ktorý nasledoval po podaní ústavnej sťažnosti a po jej prijatí ústavným

súdom na ďalšie konanie. Ako už je uvedené, po napadnutom uznesení krajského súdu č. k.

-103 z 27. septembra 2017 bola vec vo vzťahu k nároku na náhradu trov

konania po zrušení rozhodnutia súdu prvej inštancie vrátená na ďalšie konanie okresnému

súdu. Okresný súd následne uznesením č. k. -117 zo 6. februára 2018

sťažovateľom (žalobcom) priznal náhradu trov prvoinštančného konania v plnom rozsahu

a žalovanej priznal náhradu trov odvolacieho konania. Zhodnotil pritom v rozsiahlej

a podrobnej argumentácii, ktorá nevyžadovala ďalšie vykonávanie dôkazov, že žaloba bola

podaná dôvodne, bola vzatá späť na základe správania žalovanej, a preto práve žalovaná

procesne zavinila zastavenie konania. Následne krajský súd uznesením č. k.

192 z 31. januára 2019 výrok k náhrade trov prvoinštančného konania potvrdil a priznal

sťažovateľom (žalobcom) aj trovy odvolacieho konania. Vo výsledku boli teda sťažovatelia

vo vzťahu k svojmu nároku na náhradu trov konania úspešní v plnom rozsahu. Inými

slovami, dôvod, pre ktorý sa obrátili s ústavnou sťažnosťou na ústavný súd s tvrdením

porušenia svojich základných práv a slobôd, bol z materiálneho hľadiska odstránený ďalším

postupom všeobecných súdov.

37. Uvedené, samozrejme, nič nemení na konštatovaní ústavného súdu, že postup

krajského súdu, ktorý napadnutým rozhodnutím nerešpektoval právny názor ústavného

súdu, bol porušením , avšak v skutkových

okolnostiach prípadu sťažovateľov by vyslovenie porušenia základných práv sťažovateľov

a zrušenie napadnutého rozhodnutia bolo skôr v rovine formálnej a principiálnej a navyše

by, naopak, mohlo pre sťažovateľov predstavovať ešte väčšiu ujmu. V prípade sťažovateľov

je nutné zdôrazniť, že na základe ústavnou sťažnosťou napadnutého uznesenia krajského

súdu boli v ďalšom postupe vydané rozhodnutia všeobecných súdov, ktoré v plnom rozsahu

reparovali namietané porušenie základných práv sťažovateľov (snáď s výnimkou

zbytočných prieťahov v konaní, ktoré však sťažovatelia v petite sťažnosti nenamietali)

a prípadným zrušením napadnutého uznesenia krajského súdu by tak tieto následné

rozhodnutia všeobecných súdov v prospech sťažovateľov stratili svoj právny základ.

Prípadným zrušením napadnutého uznesenia by tak ústavný súd zasiahol do „reťazca“

procesných úkonov (rozhodnutí) vo veci a právnu vec sťažovateľov by tak nevyhnutne

vrátil do stavu v roku 2017.

38. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosti sťažovateľov vo vzťahu

k tvrdenému porušeniu základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru nevyhovel.

39. Sťažovatelia v sťažnosti namietali aj porušenie svojho základného práva podľa

a dodatkového protokolu s tvrdením, že nepriznaním

náhrady trov konania, ktoré im náležia, došlo aj k zásahu do ich majetkových práv.

Napadnuté uznesenie krajského súdu však nebolo rozhodnutím, ktorým by sa náhrada trov

konania priznávala jednej alebo druhej strane konania, ale bolo uznesením zrušujúcim,

ktorým sa vec dostala opätovne do štádia prvoinštančného konania. Ústavný súd preto

konštatuje, že napadnutým uznesením krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu týchto

práv sťažovateľov a ich ústavnej sťažnosti aj v tejto časti nevyhovel.

40. Vzhľadom na nevyhovenie sťažnosti vo vzťahu k namietanému porušeniu

sťažovateľmi označených základných práv ústavný súd nevyhovel ani ďalším návrhom

sťažovateľov uvedeným v petite ich ústavnej sťažnosti (§ 133 ods. 3 zákona o ústavnom

súde a contrario).

41. Vzhľadom na toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. septembra 2020

Martin Vernarský predseda senátu