Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 39/2019
PDF · 322.31 KB
No categories available
IV. ÚS 39/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. januára 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca
spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,
, , zastúpeného advokátom
JUDr. Jurajom Gavalcom, Teodora Tekela 6742/23, Trnava, vo veci namietaného porušenia
základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 4 Tpo 28/2018-134
zo 7. júna 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
9. augusta 2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namietal porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5
ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 Tpo 28/2018-134
zo 7. júna 2018 (ďalej aj „ napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľovi bolo uznesením vyšetrovateľa
národnej kriminálnej agentúry Prezídia Policajného zboru ČVS: PPZ-298/NKA-PZ-ZA-
2017 z 19. novembra 2017 vznesené obvinenie pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej
výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania
a obchodovania s nimi formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 172 ods. 1 písm. b), c), d),
ods. 2 písm. c) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej
len „Trestný zákon“). Uznesením sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Nové
Zámky (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 Tp 512/2017 z 21. novembra 2017 v spojitosti
s uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tpo 108/2017 zo 7. decembra 2017 bol sťažovateľ
vzatý do preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). Uznesením
okresného súdu sp. zn. 2 Tp 58/2018 z 24. mája 2018 bola sťažovateľovi predĺžená lehota
väzby v prípravnom konaní nad rámec základnej lehoty väzby do 18. októbra 2018. Krajský
súd svojím uznesením č. k. 4 Tpo 28/2018-134 zo 7. júna 2018 rozhodol o zamietnutí
sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 2 Tp 58/2018 z 24. mája 2018
o predĺžení lehoty trvania väzby.
3. Z argumentácie sťažovateľa v súhrne vyplýva, že „Z rozhodnutí oboch súdov,
a predovšetkým z rozhodnutia druhostupňového súdu, nie je možné zistiť aké dôvody viedli
súd k predĺženiu lehoty trvania väzby, je tam uvedené len to, že je potrebné vykonať ďalšie
dôkazy a vyčkať na podanie znaleckých posudkov. Z uznesenia nie je možné zistiť, prečo sa
má väzba predlžovať, čím je dĺžka tejto doby predĺženia väzby odôvodnená, prečo neboli
doteraz zabezpečené znalecké posudky a aké osoby je potrebné vypočuť.“. Svoju
argumentáciu podporil aj judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
a konštatovaním o tom, že „V danej veci... žiadnym spôsobom nezavinil prieťahy v konaní,
ktoré vznikli len nekonaním vyšetrovateľa, ktorý nekonal plynulo a so zvýšenou
starostlivosťou, nepribral do konania znalcov a súd zavádza tvrdením, že je potrebné
vypočúvať svedkov, pritom súd a ani sťažovateľ nemôže mať ani len predstavu akých.“.
4. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd „vydal toto rozhodnutie:
Krajský súd v Nitre uznesením č.k. 4Tpo/28/2018-134 zo dňa 7.6.2018 porušil
ústavné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Uznesenie Krajského súdu v Nitre č.k. 4Tpo/28/2018-134 zo dňa 7.6.2018 sa zrušuje
a vec sa vracia Krajskému súdu v Nitre na ďalšie konanie.“.
II.
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
7. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).
8. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,
ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby
možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
9. Ústavný súd vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 ústavy uviedol, že vo vzťahu
k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného
dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v
ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil
prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú,
resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť
podmienené zárukou (III. ÚS 7/00, I. ÚS 100/04). Z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplýva
neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím
sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho
trvania väzby. Inými slovami, v zmysle judikatúry ústavného súdu bez rozhodnutia
všeobecného súdu nemožno považovať väzbu za zákonnú (I. ÚS 187/07, III. ÚS 16/09).
Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou
podstatou mali dať ratio decidendi na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto
konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, z ktorého
vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich za väzbu a
proti nej, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností, a
nie na základe abstraktnej úvahy (obdobne III. ÚS 271/07).
10. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že právomoc ústavného
súdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná len
na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa
berie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými
okolnosťami, o väzbe rozhodoval súd, obvinený bol vzatý do väzby pre konkrétne
skutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp.
konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby. Do obsahu právomoci
ústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ktorý viedol k záveru o existencii zákonného
dôvodu na vzatie do väzby, ako aj správnosť skutkových a právnych záverov všeobecných
súdov. Tento postup skúma opravný súd v riadnom inštančnom postupe, ktorý je funkčne
uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného
a prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie takéhoto zabezpečovacieho
prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní (II. ÚS 76/02). Ústavný súd ako nezávislý
súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) teda nekoná ako súd tretej alebo štvrtej
inštancie, ale jeho úlohou je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec
pozbavený slobody, s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (I. ÚS 165/02).
11.1 Z čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy možno teda vyvodiť základné právo na osobnú
slobodu, ako aj zásadu, že pozbaviť niekoho osobnej slobody možno iba z dôvodov
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Ďalšie odseky čl. 17 ústavy uvádzajú konkrétne spôsoby
pozbavenia, resp. obmedzenia osobnej slobody, ktoré sú za splnenia ustanovených
podmienok prípustné. Jedným z týchto spôsobov je aj vzatie do väzby, resp. držanie
vo väzbe v zmysle čl. 17 ods. 5 ústavy, a preto možno uviesť, že v prípade pozbavenia
osobnej slobody vzatím do väzby, resp. držaním vo väzbe je okrem čl. 17 ods. 5 ústavy
vždy dotknutý aj čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy (I. ÚS 220/04).
11.2 Z hľadiska posúdenia čl. 5 ods. 4 dohovoru má osoba vo väzbe právo na
preskúmanie hmotných a procesných podmienok väzby, ktoré sú určujúce pre posúdenie jej
zákonnosti. Požiadavka preskúmania hmotných podmienok („substantive requirement“)
znamená povinnosť preskúmať okolnosti svedčiace za väzbu a proti nej a rozhodnúť
s poukazom na právne kritériá, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu, ako aj prepustenie
na slobodu, pokiaľ také dôvody neexistujú [napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské
práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Schiesser v. Švajčiarsko zo 4. 12. 1979, séria A, č. 34,
§ 31]. Je teda výsostným právom, ale aj povinnosťou všeobecného súdu skúmať všetky
okolnosti spôsobilé vyvrátiť alebo potvrdiť existenciu skutočného verejného záujmu
odôvodňujúceho so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania
osobnej slobody a uviesť ich v rozhodnutiach o väzbe (Tóth c. Rakúsko, 1991). Inými
slovami, v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru je osoba vo väzbe oprávnená na preskúmanie
procesných a hmotných podmienok, ktoré sú podstatné pre „zákonnosť“ tejto väzby
v zmysle dohovoru (napr. rozsudok ESĽP vo veci Brogan and Others v. Anglicko z 29. 11.
1988, séria A, č. 154-B, § 65, rozsudok ESĽP vo veci Jecius v. Litva, § 100).
12. Z judikatúry ústavného súdu je zrejmé, že z práva nebyť vo väzbe z iného ako
zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu vyplýva priama spojitosť
zákonného väzobného dôvodu s rozhodnutím sudcu alebo súdu nielen pri vzatí do väzby,
ale aj počas jej trvania. V prípadoch, keď sa ústavný súd zaoberal možným porušením
základného práva na osobnú slobodu v zmysle čl. 17 ústavy rozhodnutím súdu konajúceho
o zákonnosti väzby, konštatoval, že otázka, či je väzba zákonná, má byť vyriešená nielen
s poukazom na vnútroštátny zákon, ale aj na znenie dohovoru (napr. III. ÚS 79/02,
III. ÚS 77/05), s ktorým musí byť v súlade, vrátane všeobecných princípov obsiahnutých
v ňom výslovne alebo implikovane (pozri obdobne napr. rozsudky ESĽP vo veciach
Winterwerp v. Holandsko z 24. 10. 1979, séria A, č. 33, s. 19 – 20, § 45 a Baranowski
v. Poľsko z 28. 3. 2000, č. 28358/95, § 51). Inými slovami, povinnosť súdov vyplývajúca
zo základného práva zaručeného v čl. 17 ods. 2 ústavy postupovať v prípade trestného
stíhania obvinenej osoby a pozbavenia jej osobnej slobody väzbou „spôsobom, ktorý
ustanoví zákon“, vyžaduje, aby procesný postup súdu konajúceho vo veci rešpektoval nielen
ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov s právnou silou zákona (v danom
prípade predovšetkým Trestného poriadku), ale taktiež aj ustanovenia príslušných
medzinárodných zmlúv, ktoré sú súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky
a v zmysle čl. 7 ods. 5 a čl. 154c ods. 1 ústavy majú pred zákonom prednosť, ak poskytujú
väčší štandard ochrany základných práv a slobôd.
13. Medzi základné požiadavky preskúmania zákonnosti väzby a rozhodnutia o nej
v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru patria aj:
- účinná kontrola zákonnosti väzby (rozsudok ESĽP z 10. 10. 2000 vo veci Grauzinis
v. Litva, č. 37 975/97),
- podstatné opatrenie, ktoré zabezpečí jedincovi procesnú spravodlivosť
(„substantial measure of procedural justice“; rozsudok ESĽP z 20. 6. 2002 vo veci Al-
Nashif and others v. Bulharsko, č. 50963/99),
- vzhľadom na závažný vplyv pozbavenia slobody na základné práva jedinca konanie
podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru musí v zásade spĺňať základné požiadavky spravodlivého
konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (rozsudok ESĽP z 13. 2. 2001 vo veci Garcia Alva
v. Nemecko, č. 23541/94), pričom princíp spravodlivosti („fairness“) v zmysle posledného
označeného článku zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné dôvody
(rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti sťažnosti z 26. 2. 2002 vo veci Bufferne v. Francúzsko,
č. 54367/00),
- primeraná súdna odpoveď („adequate judicial response“; rozsudok ESĽP z 10. 10.
2000 vo veci Grauslys v. Litva, č. 36743/97).
14. Ústavný súd na tomto mieste považuje za potrebné zvýrazniť, že v každom
jednotlivom prípade tvrdeného porušenia základného práva na osobnú slobodu je povinný
pri svojom rozhodovaní prihliadať aj na konkrétne okolnosti preskúmavanej veci (obdobne
pozri II. ÚS 353/06, II. ÚS 142/07, II. ÚS 80/08, I. ÚS 59/2016 a pod., ale vyplýva to aj
z mnohých rozhodnutí ESĽP, napr. Letellier proti Francúzsku, rozhodnutie z 26. 6. 1991,
Annuaire, č. 207; Navarra proti Francúzsku, rozhodnutie z 23. 11. 1993, Annuaire, č. 273-B
a ďalšie).
15. Pri preskúmavaní napadnutého rozhodnutia krajského súdu ako sťažnostného
súdu a argumentácie v ňom uvedenej ústavný súd vychádzal zo svojho ustáleného právneho
názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu
nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože
prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. V širších
súvislostiach je možné poukázať aj na súvisiacu judikatúru ESĽP, v zmysle ktorej pri
zamietnutí odvolania sa odvolací súd môže obmedziť i na prevzatie odôvodnenia nižšieho
súdu (rozsudok ESĽP vo veci Helle v. Fínsko z 19. 12. 1997, sťažnosť č. 20772/92, body 59
– 60). Predpokladom tohto postupu je splnenie podmienky založenej na zistení, že samotné
rozhodnutie podriadeného súdu možno pokladať za dostatočne odôvodnené (Boldea
v. Romania, rozsudok z 15. 2. 2007 k sťažnosti č. 19997/02, § 33; Hirvisaari v. Finland,
rozsudok z 27. 9. 2001 k sťažnosti č. 49684/99, § 31 – § 33). Už uvedené závery zahŕňajú aj
požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov
(prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho
konania (IV. ÚS 350/09).
16.1 Krajský súd v uznesení č. k. 4 Tpo 28/2018-134 zo 7. júna 2018 v podstatnom
zhrnul:
„Aj nadriadený súd mal za nepochybne u obvineného zistenú existenciu
a pretrvávanie aj (a zvlášť) materiálnych podmienok preventívnej väzby, ako aj splnenie
materiálnej podmienky obsiahnutej v ustanovení § 76 odsek 3 Trestného poriadku
spočívajúcej jednak v existencii hrozby, že prepustením obvineného na slobodu hrozí
podstatné sťaženie dosiahnutia účelu trestného konania, jednak v stave, v dôsledku ktorého
pre obtiažnosť veci a zo závažných dôvodov (ďalej, ale aj v odôvodnení napadnutého
uznesenia uvedených), nebolo možné (osobitne v čase podania návrhu) prípravné konanie
skončiť v základnej sedemmesačnej lehote uvedenej v § 76 odsek 2 Trestného poriadku.
Nadriadený súd dospel tiež k záveru, že prokurátorom navrhované a súdom prvého
stupňa napadnutým uznesením akceptované predĺženie lehoty väzby obvineného
v prípravnom konaní v prejednávanej veci do 18.10.2018 je primerané, a to nielen
vzhľadom na množstvo a charakter tých vyšetrovacích úkonov, ktoré súd prvého stupňa
opodstatnene považoval za potrebné vykonať, ako aj úkonov a rozhodnutí prokurátora,
ktorých vykonanie týmito orgánmi činnými v trestnom konaní v prejednávanej veci ešte do
skončenia prípravného konania možno opodstatnene predpokladať a očakávať.
Reagujúc na písomné odôvodnenie obvineným proti napadnutému uzneseniu včas
podanej sťažnosti považuje nadriadený súd skutkové zistenia a právne úvahy súdu prvého
stupňa obsiahnuté v odôvodnení napadnutého uznesenia za potrebné doplniť v tom smere,
že:
- úkonmi, ktoré je aj v prejednávanej veci potrebné v prípravnom konaní vykonať, nie
sú len tie, ktorými sa zadovažujú dôkazy alebo zabezpečujú práva obvineného na obhajobu
(prípadne aj práv poškodených, zúčastnených osôb, ich splnomocnencov a opatrovníkov)
súvisiace so skončením vyšetrovania uvedené v § 208 Trestného poriadku, ale aj postup
a rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní predpokladané ustanoveniami § 209
odsek 1, § 214 a nasl. Trestného poriadku, teda aj prípadné konanie o dohode o vine
a treste alebo podanie obžaloby (§ 232 až 235 Trestného poriadku);
- v prejednávanej veci (aj podľa názoru nadriadeného súdu) boli splnené formálne aj
materiálne podmienky a predpoklady predĺženia základnej lehoty väzby v prípravnom
konaní ustanovené v § 76 odsek 2, odsek 3 Trestného poriadku vrátane podstatného
sťaženia dosiahnutia účelu trestného konania, ktoré by hrozilo v prípade prepustenia
obvineného z väzby na slobodu z dôvodu uplynutia jeho základnej sedemmesačnej lehoty
v prípravnom konaní a to nielen pokiaľ ide o opodstatnenú potrebu doplnenia dokazovania
v prípravnom konaní a s tým súvisiacu možnosť spravodlivého rozhodnutia súdu nielen (aj
keď predovšetkým) o vine (a treste, uloženie ktorého každému z obvinených po jeho
prípadnom uznaní bude prichádzať do úvahy), ale aj (a v neposlednom rade)
o zabezpečenie výkonu práva na obhajobu a to nielen obvineného, ale aj ostatných
spoluobvinených, o ktorých trestných činoch sa v prejednávanej veci doposiaľ vykonáva
spoločné konanie;
- skutočnosti, okolnosti a právne úvahy súdu prvého stupňa obsiahnuté v odôvodnení
napadnutého uznesenia (ktoré nadriadený súd považuje za správne, teda zákonu
zodpovedajúce a doposiaľ v prípravnom konaní zistenými skutočnosťami opodstatnené), ale
aj v doterajších odôvodneniach uznesení súdu prvého stupňa ako aj v odôvodneniach
uznesení nadriadeného súdu (ktoré nadriadený súd považuje aj v tomto štádiu trestného
stíhania obvineného v prejednávanej veci za naďalej aktuálne) sú relevantné z hľadiska
existencie a pretrvávania dôvodov preventívnej väzby obvineného v prejednávanej veci.
K pretrvávaniu dôvodov väzby obvineného nadriadený súd poznamenáva, že potreba
obmedzenia jeho osobnej slobody prevyšuje z hľadiska verejného záujmu jeho právo na
osobnú slobodu z dôvodov už skôr uvádzaných v predchádzajúcich rozhodnutiach oboch
súdov, pričom rešpektujúc prezumpciu neviny, dospel aj nadriadený súd po vyhodnotení
okolností prípadu, všetkých konkrétnych skutočností a tiež osoby obvineného k záveru, že
jeho ďalšie zotrvanie vo väzbe je nutné, a že väzobné dôvody ako aj dĺžka trvania väzby nie
sú v rozpore s článkom 5 odseku 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a ani
v rozpore s článkom 50 odsek 2 Ústavy Slovenskej republiky, pretože bolo potrebné
prihliadnuť nielen na závažnosť vyšetrovanej trestnej činnosti, ktorej sa mal dopustiť, ale aj
na skutočnosť, že dôvody väzby sa od jeho vzatia do väzby nezmenili, ničím neeliminovali,
a teda naďalej trvajú tak, ako boli vyššie uvedené.
K sťažnostným námietkam zvoleného obhajcu obvineného JUDr. Gavalca
nadriadený súd poznamenáva, že obvinený ani jeho ustanovený obhajca, a tiež ani
obvineným zvolený obhajca (splnomocnenie z 21.05.2018) doposiaľ nepožiadali
vyšetrovateľa a ani sudcu pre prípravné konanie o možnosť nazretia do vyšetrovacieho
spisu (vyšetrovací spis má štyri zväzky), ktorý (ako sa zvolený obhajca mylne domnieva),
neobsahuje žiadne utajované prílohy. V II. až IV. zväzku vyšetrovacieho spisu sa
nachádzajú všetky odposluchy osôb bližšie nešpecifikovaných, s ktorými sa obvinený mali
dostať do kontaktu, vrátane prepisov týchto hovorov. Tieto dôkazy nikdy neboli utajené a
netvorili žiadnu utajenú prílohu, a preto aj zvolený obhajca, nakoľko obhajobu obvineného
podľa predloženého splnomocnenia prevzal 21.05.2018, mohol a mal možnosť buď sám
alebo spoločne s obvineným nazrieť do príslušných zväzkov vyšetrovacieho spisu.“
16.2 Okresný súd v uznesení sp. zn. 2 Tp 58/2018 z 24. mája 2018 v súhrne
konštatoval:
«Po výsluchu obvineného a preskúmaní obsahu spisu súd dospel k záveru, že návrh
prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby u obvineného je dôvodný.
Súd nezistil, že by vyšetrovateľ po vzatí obvineného a jeho spoluobvinených
do väzby nerealizoval potrebné vyšetrovacie úkony priebežne a bez prieťahov. Aj podľa
názoru súdu prokurátorom dôvodená potreba vykonať ďalšie dôkazy v prípravnom konaní,
a to nielen vypočuť ďalšie osoby, ktorým obvinení mali predávať drogy (ako vyplýva
zo záznamov z odpočúvania telekomunikačnej prevádzky) a zisťovať prípadnú závislosť
obvinených na omamných a psychotropných látkach, ale predovšetkým vyčkať na podanie
znaleckých posudkov znalca a znaleckého ústavu, ktorí boli pribratí do konania, je v súlade
so zásadou zistenia skutkového stavu veci v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie
v prípravnom konaní, v zmysle ust. § 2 odsek 10 Trestného poriadku, pričom vyšetrovacie
úkony nebude možné zrealizovať v základnej lehote väzby v prípravnom konaní
a vyšetrovanie v tejto lehote ukončiť, a to aj s poukazom na obtiažnosť veci a počet osôb
v nej obvinených a nateraz stíhaných v spoločnom konaní. Za tohto stavu je súd toho
názoru, že je namieste lehotu väzby u obvineného predĺžiť tak, aby orgány prípravného
konania mohli doplniť dokazovanie o vykonanie prokurátorom uvedených vyšetrovacích
úkonov a následne ukončiť vyšetrovanie za umožnenia obvineným a ich obhajcom
oboznámiť sa v primeranom čase s výsledkami vyšetrovania po jeho skončení, pričom je
potrebné mať na zreteli obsiahlosť vyšetrovacieho spisu a pre prípad podania obžaloby
opätovne dodržanie postupu podľa § 76 odsek 2 Trestného poriadku s poukazom na ust.
§ 76 odsek 4 Trestného poriadku. Súd preto dospel k záveru, že prepustením obvineného
na slobodu by tak mohlo dôjsť k sťaženiu dosiahnutia účelu trestného
konania, pričom aj v jeho súčasnom štádiu je u obvineného daný a naďalej pretrváva dôvod
väzby uvedený v § 71 odsek 1 písmeno c) Trestného poriadku, keďže formálne aj materiálne
podmienky pre ďalšie trvanie väzby sa u obvineného nezmenili, a to ani v porovnaní
so stavom v čase rozhodovania o vzatí obvineného do väzby.
Aj v súčasnom štádiu trestného konania totiž doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú
tomu, že skutok, ktorý je obvinenému kladený za vinu, sa stal, tento vykazuje znaky
trestného činu, a to obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a
psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi
spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 172 odsek 1 písmeno b), písmeno c), písmeno d), odsek
2 písmeno c) Trestného zákona s poukazom na ust. § 138 písmeno j) Trestného a dôvody na
podozrenie, že tento skutok spáchal aj obvinený , dosiaľ neboli rozptýlené.
Obvinený síce spáchanie trestnej činnosti popiera s tým, že drogy nikomu nepredával a iba
ich sám užíval, avšak dôvodnosť trestného stíhania obvineného v prejednávanej veci je
daná nielen vecami a psychotropnými látkami, zaistenými u neho pri domovej prehliadke,
ale aj výpoveďou svedka , ktorý potvrdil, že obvinený mu poskytoval, i
keď bezplatne, drogu, a to opakovane, ktoré nakladanie so psychotropnými látkami je
rovnako protiprávne. Množstvo psychotropnej látky, zaistenej pri domovej prehliadke u
obvineného pritom presahuje množstvo drogy, prechovávanej pre vlastnú potrebu v zmysle
ust. § 135 Trestného zákona. V tomto smere sa tak dôkazná situácia v porovnaní s tou pri
rozhodovaní o vzatí obvineného do väzby a poslednom rozhodovaní o väzbe obvineného
vôbec nezmenila. Súd preto iba na zdôraznenie dopĺňa, že v rámci rozhodovania o väzbe
nie je oprávnený hodnotiť vykonané dôkazy z hľadiska viny, resp. neviny, ale len z hľadiska
existencie dôvodnosti podozrenia obvineného zo spáchania trestného činu, pričom v
prejednávanej veci dosiaľ vykonané dôkazy sú podľa názoru súdu, a to z dôvodov vyššie
uvedených, dostatočne spôsobilé založiť „dôvodné podozrenie“ proti obvinenému.
Podľa názoru súdu naďalej existuje i dôvodná obava, že by v prípade prepustenia na
slobodu obvinený v páchaní trestnej činnosti pokračoval tak, ako boli tieto dôvody
konštatované i sudcom pre prípravné konanie pri rozhodovaní o vzatí obvineného do väzby.
V tomto smere súd poukazuje na množstvo u obvineného zaistenej psychotropnej látky pri
vykonaní domovej prehliadky, ako aj na ostatné veci a ich charakter, nasvedčujúci
manipulácii s takými látkami a tiež aj na výpoveď svedka , ktorý
potvrdil, že obvinený mu poskytoval drogu bezodplatne, a to od začiatku roka 2017 dva až
trikrát mesačne. Z uvedeného nateraz vyplýva dôvodné podozrenie, že obvinený
bežne disponoval takým množstvom pervitínu, ktorý mu umožňoval ho niekoľkokrát
mesačne poskytovať a aj ho poskytol iným osobám, pričom sa skutku dopúšťal po dobu
takmer jedného roka. Obvinený je naviac sám užívateľom drog a preto jeho osoba
v spojitosti s vysokou závažnosťou za vinu mu kladenej trestnej činnosti v prejednávanej
veci neposkytuje žiadne garancie pred hrozbou pokračovania v trestnej činnosti z jeho
strany.»
17.1 Reagujúc na námietky sťažovateľa o nedostatočnom vysporiadaní sa s jeho
námietkami v odôvodnení napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ústavný súd
vo všeobecnej rovine konštatuje, že z odôvodnenia uznesenia krajského súdu
č. k. 4 Tpo 28/2018-134 zo 7. júna 2018 (v spojení aj s dôvodmi vyplývajúcimi z uznesenia
okresného súdu sp. zn. 2 Tp 58/2018 z 24. mája 2018) vo vzťahu k zákonom
predpokladanému ďalšiemu zotrvaniu sťažovateľa vo výkone väzby nevyplýva nič, čo by
signalizovalo arbitrárny alebo zjavne neopodstatnený výklad relevantnej zákonnej úpravy
vo veci konajúcim krajským súdom s dôsledkom porušenia sťažovateľom označených práv
a jeho ďalším nezákonným zotrvaním vo výkone preventívnej väzby. Ústavný súd teda
konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia
Trestného poriadku podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy
vychádzajú z konkrétnych faktov a skutkových okolností posudzovanej veci, v dôsledku
čoho sú adresné, konkrétne a vo svojich záveroch aj logické, preto ich ústavný súd vníma
ako legitímne a právne akceptovateľné nielen z uhla zákonnosti, ale aj ústavnosti.
S poukazom na všetky už uvedené skutočnosti aj s ohľadom na podpornú citáciu
zo súvisiacej odbornej literatúry (KMEC, J., KOSAŘ, D., KRATOCHVÍL, J., BOBEK, M.
Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2012.),
podľa ktorej „... zbavenie slobody sťažovateľa nemôže byť vnímané ako svojvoľné, ak
vnútroštátny súd uviedol určité dôvody na pokračovanie väzby, iba ak by uvádzané dôvody
boli mimoriadne lakonické a bez akéhokoľvek odkazu na ustanovenie zákona, ktoré by
zbavenie sťažovateľa slobody dovoľovalo [pozri Khudoyorov proti Rusku, rozsudok,
8. 11. 2005, č. 6847/02, § 131 a § 157, porov. tiež Miminoshvili proti Rusku, rozsudok,
28. 6. 2011, č. 20197/03, § 69]“, možno konštatovať a dospieť k záverom, že krajský súd
sťažovateľovi dôvody jeho pozbavenia osobnej slobody z hľadiska materiálnej interpretácie
podmienok preventívnej väzby náležite vysvetlil.
17.2 Vo vzťahu k námietke sťažovateľa spočívajúcej v tom, že krajský súd
nedostatočne konkretizoval potrebu vykonania procesných úkonov potrebných
pre objasnenie veci, ústavný súd konštatuje, že predovšetkým z odôvodnenia uznesenia
okresného súdu sp. zn. 2 Tp 58/2018 z 24. mája 2018 vyplýva niečo iné. V prvom rade
ústavný súd poukazuje na to, že väzobné stíhanie sťažovateľa trvá od 18. novembra 2017,
pričom dôvodnosť jeho obmedzenia osobnej slobody bola preskúmavaná celkovo už trikrát
od vzatia do väzby uznesením okresného súdu sp. zn. 3 Tp 512/2017 z 21. novembra 2017
v spojitosti s uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tpo 108/2017 zo 7. decembra 2017
cez rozhodovanie o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby uznesením okresného súdu
sp. zn. 3 Tp 25/2018 z 8. marca 2018 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn.
4 Tpo 15/2018 z 20. marca 2018 až po rozhodovanie o návrhu prokurátora na predĺženie
lehoty trvania väzby. Do času podania ústavnej sťažnosti trvalo väzobné stíhanie
sťažovateľa osem mesiacov. Počas tejto doby prebehlo vo veci rozsiahle vyšetrovanie,
súčasťou ktorého je aj znalecké skúmanie, a to nielen množstva a hodnoty zaistenej drogy
Kriminalistickým a expertíznym ústavom Policajného zboru, ale aj znalcom napr. z odboru
zdravotníctva, odvetvia psychiatrie, ktorý sa aj postupom v intenciách § 34 ods. 4 Trestného
zákona musí vyjadriť k závislosti sťažovateľa od omamných látok, jeho možnej
resocializácii a podmienok liečenia či už ambulantnou, alebo ústavnou formou. Tento
postup je nielen korešpondujúci so zásadou náležitého zistenia skutkového stavu veci podľa
§ 2 ods. 10 Trestného poriadku, ale aj s požiadavkou vyplývajúcou z § 34 ods. 4 Trestného
zákona, v zmysle ktorej sa už okrem spomínaných skutočností identifikujú aj ďalšie faktické
zistenia potrebné pre rozhodovanie o druhu a výmere trestu.
17.3 Taktiež nie je možné súhlasiť so sťažovateľom nastolenou výčitkou potreby
vypočutia bližšie neidentifikovaných svedkov, keďže predovšetkým z obsahu uznesenia
okresného súdu sp. zn. 2 Tp 58/2018 z 24. mája 2018 vyplýva, že vo veci boli použité
informačno-technické prostriedky podľa § 115 Trestného poriadku, v rámci ktorých bol tzv.
odpočúvaný aj samotný sťažovateľ vrátane ďalších spoluobvinených a osôb, ktoré mali byť
konečnými spotrebiteľmi im predávaných drog, a teda z obsahu prepisov týchto záznamov
je možné zistiť/identifikovať konkrétne osoby podieľajúce sa na stíhanej trestnej činnosti,
ako aj cieľových konzumentov predávaných drog. Argumentácia sťažovateľa v spojení
s výčitkou adresovanou mu krajským súdom v tom, že ani len nepožiadal o nahliadnutie
do zväzkov II až IV vyšetrovacieho spisu, ktoré prepisy záznamov obsahujú, nie je
relevantná. Týmto svojím postupom krajský súd uviedol dostatočné dôvody na predĺženie
lehoty väzby sťažovateľa, ku ktorým poskytol primeranú súdnu odpoveď („adequate
judicial response“; rozsudok ESĽP z 10. 10. 2000 vo veci Grauslys v. Litva, č. 36743/97).
18. Ústavný súd ďalej upriamuje pozornosť aj na doktrinálne názory vyjadrené
v komentári k dohovoru (KMEC, J., KOSAŘ, D., KRATOCHVÍL, J., BOBEK, M.
Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2012.),
v ktorých sa konštatuje, že „Opakované používanie stereotypných formulácií
v rozhodnutiach vnútroštátnych orgánov o predĺžení väzby vzbudzuje podozrenie, že sa
tieto orgány dostatočne nezaoberali konkrétnymi okolnosťami a nereagovali na argumenty
obvineného (Kondratyev proti Rusku, rozsudok, 9. 4. 2009, č. 2450/04, § 55, Lind proti
Rusku, rozsudok, 6. 12. 2007, č. 25664/05, § 85). Pokiaľ však rovnaké dôvody
na ponechanie obvineného vo väzbe, ktoré ESĽP označil za relevantné a dostatočné,
pretrvávali po celú dobu jej trvania a ak zákonnosť väzby bola predmetom
niekoľkonásobného preskúmania, nemožno vnútroštátnym súdom vytýkať, že sa v textoch
svojich rozhodnutí opakovali (Knebl proti Českej republike, rozsudok, 28. 10. 2010,
č. 20157/05, § 68).“.
19.1 K dôvodom preventívnej väzby sťažovateľa ústavný súd v ďalšom opätovne
poukazuje na už označené komentované znenie k dohovoru, z ktorého vyplýva, že „ESĽP –
podľa svojich vlastných slov [pozri napr. Ignatenco, § 79; Khodorkovskiy proti Rusku,
rozsudok, 31. 5. 2011, č. 5829/04, bod 184] – vo svojej judikatúre identifikoval štyri
základné dôvody, ktoré môžu odôvodňovať väzbu v trestnom konaní: nebezpečenstvo úteku
[Stögmüller proti Rakúsku, rozsudok, 10. 11. 1969, č. 1602/62, bod 15], riziko, že obvinený
môže v prípade prepustenia mariť výkon spravodlivosti [Wemhoff, bod 14] alebo spáchať
ďalšie trestné činy [MATZNETTER proti Rakúsku, rozsudok, 10. 11. 1969, č. 2178/64, bod
9], alebo spôsobiť narušenie verejného poriadku [Letellier proti Francúzsku, rozsudok,
26. 6. 1991, č. 12369/86, bod 51].“ (KMEC, J., KOSAŘ, D., KRATOCHVÍL, J., BOBEK,
M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2012,
s. 515.).
19.2 Príslušné orgány rozhodujúce o väzbe síce nie sú povinné vo svojich
rozhodnutiach vysporiadať sa jednotlivo s každým argumentom uplatneným obvineným
alebo jeho obhajcom, mali by však reagovať adekvátnym spôsobom na všetky, ktoré sú
spôsobilé spochybniť oprávnenosť ďalšieho trvania väzby (pozri napr. Ignatenco proti
Moldavsku, rozsudok, 8. 2. 2011, č. 36988/07, § 78, Michalko proti Slovensku, rozsudok,
21. 12. 2010, č. 35377/05, § 153). Krajský súd (a všeobecné súdy vo všeobecnosti)
rozhodujúci o ďalšom trvaní väzby teda nie je povinný detailne odpovedať na každý
argument sťažovateľa uvedený v sťažnosti, avšak je povinný vysporiadať sa
so skutočnosťami a argumentmi, ktoré sú spôsobilé spochybniť existenciu podmienok
nevyhnutných pre zákonnosť pozbavenia slobody, resp. ďalšieho držania sťažovateľa
vo väzbe (porov. Nikolova v. Bulharsko, č. 31195/96, rozsudok Veľkej komory ESĽP
z 25. 3. 1999, bod 61; Ilgar Mammadov v. Azerbajdžan, č. 15172/13, rozsudok ESĽP
z 22. 5. 2014, bod 114). Túto povinnosť krajský súd vo svojom uznesení č. k.
4 Tpo 28/2018-134 zo 7. júna 2018 náležite dodržal.
20. Z hľadiska posúdenia dôvodov preventívnej väzby všeobecné súdy poukázali
na skutočnosť, že sťažovateľ je v predmetnej veci stíhaný pre skutok kvalifikovaný ako
obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov
alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), d), ods. 2
písm. c) Trestného zákona. Taktiež poukázali na to, že v rámci vyšetrovania vedeného
v prípravnom konaní bolo minimálne jednou svedeckou výpoveďou potvrdené poskytnutie
omamných látok konečným užívateľom, teda osobám odlišným od osoby samotného
sťažovateľa, a taktiež aj verifikovaná doba jedného roka, počas ktorej sa malo poskytovanie
omamných látok realizovať. Vzhľadom na tieto zistenia, ako aj s prihliadnutím na závislosť
samotného sťažovateľa od omamných látok vo veci konajúce súdy vyjadrili záver o jeho
nespoľahlivosti, pričom aj tento argument vyhodnotili ako fakt podporujúci preventívnu
väzbu sťažovateľa. Tiež je potrebné opätovne poukázať na to, že trestná činnosť
sťažovateľa bola verifikovaná aj vykonaním domovej prehliadky a tiež záznamami
z odpočúvania samotného sťažovateľa. Krajský súd tak v sťažovateľovom prípade
primerane vysvetlil, v čom konkrétne identifikoval podozrenie z možného dopúšťania sa
trestnej činnosti v budúcnosti a náležite objektivizoval dôvody a potrebu jeho preventívnej
väzby (pozri citovanú judikatúru v bode 19.2). S ohľadom na predostreté argumenty je
ústavný súd aj toho názoru, že doterajším vyšetrovaním v predmetnej trestnej veci nebolo
podozrenie sťažovateľa z trestnej činnosti rozptýlené, ba naopak, len potvrdené.
21.1 Nad rámec už uvedeného ústavný súd vo vzťahu k odôvodnenosti podozrenia
z trestnej činnosti doplnkovo poukazuje na relevantnú odbornú literatúru, v ktorej bolo
konštatované napr. to, že „(s)kutočnosti, ktoré vyvolali podozrenie, nemusia byť toho istého
stupňa ako tie, ktoré sú potrebné na odôvodnenie odsúdenia alebo hoci len na vznesenie
obvinenia [pozri Murray proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok veľkej komory, 28. 10.
1994, č. 14310/88, § 55, porov. tiež Khodorkovskiy proti Rusku, rozsudok, 31. 5. 2011,
č. 5829/04, § 189]... skutočnosti, na ktorých sa podozrenie zakladá, však nemôžu byť
rovnakej úrovne ako skutočnosti potrebné na odôvodnenie odsúdenia alebo na podanie
obžaloby, čo je predmetom až ďalšej fázy trestného konania [Krejčíř proti Českej republike,
rozsudok, 26. 3. 2009, č. 39298/04 a 8723/05, bod 75]“ (KMEC, J., KOSAŘ, D.,
KRATOCHVÍL, J., BOBEK, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář.
1. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2012.).
21.2 V tejto súvislosti už aj ústavný súd vo svojej judikatúre (IV. ÚS 383/04,
IV. ÚS 217/2013, III. ÚS 626/2014) uviedol, že Trestný poriadok (ako zákon, na ktorý
poukazuje ústava vo svojom čl. 17 ods. 2) nevyžaduje, aby existencia dôvodného
podozrenia zo spáchania trestného činu bola podložená aj zodpovedajúcimi dôkazmi proti
obvinenému. Dôvodné podozrenie teda predpokladá existenciu faktov alebo informácií,
ktoré by objektívnemu pozorovateľovi umožnili úsudok o tom, že konkrétna osoba mohla
spáchať trestný čin, pričom jeho dôvodnosť závisí vždy od všetkých okolností každého
konkrétneho prípadu (rozsudok ESĽP vo veci Fox, Cambell a Hartley v. Veľká Británia
z 30. 8. 1990).
22. Vychádzajúc zo všetkých už prezentovaných úvah, považuje ústavný súd
sťažovateľom podanú sťažnosť pre namietané porušenie jeho základného práva na osobnú
slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4
dohovoru za zjavne neopodstatnenú a odmieta ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
23. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších
procesných návrhoch sťažovateľa v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný
súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. januára 2019