Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 39/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. januára 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca

spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,

, , zastúpeného advokátom

JUDr. Jurajom Gavalcom, Teodora Tekela 6742/23, Trnava, vo veci namietaného porušenia

základného práva na osobnú slobodu podľa a 5

a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. -134

zo 7. júna 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

9. augusta 2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namietal porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa a 5

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5

ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. -134

zo 7. júna 2018 (ďalej aj „ napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľovi bolo uznesením vyšetrovateľa

národnej kriminálnej agentúry Prezídia Policajného zboru ČVS: PPZ-298/NKA-PZ-ZA-

2017 z 19. novembra 2017 vznesené obvinenie pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej

výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania

a obchodovania s nimi formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 172 ods. 1 písm. b), c), d),

ods. 2 písm. c) v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“). Uznesením sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Nové

Zámky (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 21. novembra 2017 v spojitosti

s uznesením krajského súdu sp. zn. zo 7. decembra 2017 bol sťažovateľ

vzatý do preventívnej väzby podľa Trestný

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). Uznesením

okresného súdu sp. zn. z 24. mája 2018 bola sťažovateľovi predĺžená lehota

väzby v prípravnom konaní nad rámec základnej lehoty väzby do 18. októbra 2018. Krajský

súd svojím uznesením č. k. -134 zo 7. júna 2018 rozhodol o zamietnutí

sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 24. mája 2018

o predĺžení lehoty trvania väzby.

3. Z argumentácie sťažovateľa v súhrne vyplýva, že „Z rozhodnutí oboch súdov,

a predovšetkým z rozhodnutia druhostupňového súdu, nie je možné zistiť aké dôvody viedli

súd k predĺženiu lehoty trvania väzby, je tam uvedené len to, že je potrebné vykonať ďalšie

dôkazy a vyčkať na podanie znaleckých posudkov. Z uznesenia nie je možné zistiť, prečo sa

má väzba predlžovať, čím je dĺžka tejto doby predĺženia väzby odôvodnená, prečo neboli

doteraz zabezpečené znalecké posudky a aké osoby je potrebné vypočuť.“. Svoju

argumentáciu podporil aj judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

a konštatovaním o tom, že „V danej veci... žiadnym spôsobom nezavinil prieťahy v konaní,

ktoré vznikli len nekonaním vyšetrovateľa, ktorý nekonal plynulo a so zvýšenou

starostlivosťou, nepribral do konania znalcov a súd zavádza tvrdením, že je potrebné

vypočúvať svedkov, pritom súd a ani sťažovateľ nemôže mať ani len predstavu akých.“.

4. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd „vydal toto rozhodnutie:

Krajský súd v Nitre uznesením č.k. -134 zo dňa 7.6.2018 porušil

ústavné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa a 5 Slovenskej

republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie Krajského súdu v Nitre č.k. -134 zo dňa 7.6.2018 sa zrušuje

a vec sa vracia Krajskému súdu v Nitre na ďalšie konanie.“.

II.

5. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

7. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (,

, , , , ).

8. Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa do väzby

možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

9. Ústavný súd vo svojej judikatúre k uviedol, že vo vzťahu

k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného

dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v

ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil

prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú,

resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť

podmienené zárukou (, ). Z vyplýva

neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím

sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho

trvania väzby. Inými slovami, v zmysle judikatúry ústavného súdu bez rozhodnutia

všeobecného súdu nemožno považovať väzbu za zákonnú (, ).

Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou

podstatou mali dať ratio decidendi na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto

konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa , z ktorého

vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich za väzbu a

proti nej, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností, a

nie na základe abstraktnej úvahy (obdobne ).

10. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že právomoc ústavného

súdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná len

na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa

berie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými

okolnosťami, o väzbe rozhodoval súd, obvinený bol vzatý do väzby pre konkrétne

skutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp.

konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby. Do obsahu právomoci

ústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ktorý viedol k záveru o existencii zákonného

dôvodu na vzatie do väzby, ako aj správnosť skutkových a právnych záverov všeobecných

súdov. Tento postup skúma opravný súd v riadnom inštančnom postupe, ktorý je funkčne

uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného

a prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie takéhoto zabezpečovacieho

prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní (). Ústavný súd ako nezávislý

súdny orgán ochrany ústavnosti ( ) teda nekoná ako súd tretej alebo štvrtej

inštancie, ale jeho úlohou je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec

pozbavený slobody, s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách ().

11.1 Z a 2 možno teda vyvodiť základné právo na osobnú

slobodu, ako aj zásadu, že pozbaviť niekoho osobnej slobody možno iba z dôvodov

a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Ďalšie odseky uvádzajú konkrétne spôsoby

pozbavenia, resp. obmedzenia osobnej slobody, ktoré sú za splnenia ustanovených

podmienok prípustné. Jedným z týchto spôsobov je aj vzatie do väzby, resp. držanie

vo väzbe v zmysle , a preto možno uviesť, že v prípade pozbavenia

osobnej slobody vzatím do väzby, resp. držaním vo väzbe je okrem

vždy dotknutý aj a 2 ().

11.2 Z hľadiska posúdenia čl. 5 ods. 4 dohovoru má osoba vo väzbe právo na

preskúmanie hmotných a procesných podmienok väzby, ktoré sú určujúce pre posúdenie jej

zákonnosti. Požiadavka preskúmania hmotných podmienok („substantive requirement“)

znamená povinnosť preskúmať okolnosti svedčiace za väzbu a proti nej a rozhodnúť

s poukazom na právne kritériá, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu, ako aj prepustenie

na slobodu, pokiaľ také dôvody neexistujú [napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské

práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Schiesser v. Švajčiarsko zo 4. 12. 1979, séria A, č. 34,

§ 31]. Je teda výsostným právom, ale aj povinnosťou všeobecného súdu skúmať všetky

okolnosti spôsobilé vyvrátiť alebo potvrdiť existenciu skutočného verejného záujmu

odôvodňujúceho so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania

osobnej slobody a uviesť ich v rozhodnutiach o väzbe (Tóth c. Rakúsko, 1991). Inými

slovami, v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru je osoba vo väzbe oprávnená na preskúmanie

procesných a hmotných podmienok, ktoré sú podstatné pre „zákonnosť“ tejto väzby

v zmysle dohovoru (napr. rozsudok ESĽP vo veci Brogan and Others v. Anglicko z 29. 11.

1988, séria A, č. 154-B, § 65, rozsudok ESĽP vo veci Jecius v. Litva, § 100).

12. Z judikatúry ústavného súdu je zrejmé, že z práva nebyť vo väzbe z iného ako

zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu vyplýva priama spojitosť

zákonného väzobného dôvodu s rozhodnutím sudcu alebo súdu nielen pri vzatí do väzby,

ale aj počas jej trvania. V prípadoch, keď sa ústavný súd zaoberal možným porušením

základného práva na osobnú slobodu v zmysle rozhodnutím súdu konajúceho

o zákonnosti väzby, konštatoval, že otázka, či je väzba zákonná, má byť vyriešená nielen

s poukazom na vnútroštátny zákon, ale aj na znenie dohovoru (napr. ,

), s ktorým musí byť v súlade, vrátane všeobecných princípov obsiahnutých

v ňom výslovne alebo implikovane (pozri obdobne napr. rozsudky ESĽP vo veciach

Winterwerp v. Holandsko z 24. 10. 1979, séria A, č. 33, s. 19 – 20, § 45 a Baranowski

v. Poľsko z 28. 3. 2000, č. 28358/95, § 51). Inými slovami, povinnosť súdov vyplývajúca

zo základného práva zaručeného v postupovať v prípade trestného

stíhania obvinenej osoby a pozbavenia jej osobnej slobody väzbou „spôsobom, ktorý

ustanoví zákon“, vyžaduje, aby procesný postup súdu konajúceho vo veci rešpektoval nielen

ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov s právnou silou zákona (v danom

prípade predovšetkým ), ale taktiež aj ustanovenia príslušných

medzinárodných zmlúv, ktoré sú súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky

a v zmysle a c ods. 1 majú pred zákonom prednosť, ak poskytujú

väčší štandard ochrany základných práv a slobôd.

13. Medzi základné požiadavky preskúmania zákonnosti väzby a rozhodnutia o nej

v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru patria aj:

- účinná kontrola zákonnosti väzby (rozsudok ESĽP z 10. 10. 2000 vo veci Grauzinis

v. Litva, č. ),

- podstatné opatrenie, ktoré zabezpečí jedincovi procesnú spravodlivosť

(„substantial measure of procedural justice“; rozsudok ESĽP z 20. 6. 2002 vo veci Al-

Nashif and others v. Bulharsko, č. 50963/99),

- vzhľadom na závažný vplyv pozbavenia slobody na základné práva jedinca konanie

podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru musí v zásade spĺňať základné požiadavky spravodlivého

konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (rozsudok ESĽP z 13. 2. 2001 vo veci Garcia Alva

v. Nemecko, č. 23541/94), pričom princíp spravodlivosti („fairness“) v zmysle posledného

označeného článku zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné dôvody

(rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti sťažnosti z 26. 2. 2002 vo veci Bufferne v. Francúzsko,

č. 54367/00),

- primeraná súdna odpoveď („adequate judicial response“; rozsudok ESĽP z 10. 10.

2000 vo veci Grauslys v. Litva, č. 36743/97).

14. Ústavný súd na tomto mieste považuje za potrebné zvýrazniť, že v každom

jednotlivom prípade tvrdeného porušenia základného práva na osobnú slobodu je povinný

pri svojom rozhodovaní prihliadať aj na konkrétne okolnosti preskúmavanej veci (obdobne

pozri , , , a pod., ale vyplýva to aj

z mnohých rozhodnutí ESĽP, napr. Letellier proti Francúzsku, rozhodnutie z 26. 6. 1991,

Annuaire, č. 207; Navarra proti Francúzsku, rozhodnutie z 23. 11. 1993, Annuaire, č. 273-B

a ďalšie).

15. Pri preskúmavaní napadnutého rozhodnutia krajského súdu ako sťažnostného

súdu a argumentácie v ňom uvedenej ústavný súd vychádzal zo svojho ustáleného právneho

názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu

nemožno posudzovať izolovane (, , ), pretože

prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. V širších

súvislostiach je možné poukázať aj na súvisiacu judikatúru ESĽP, v zmysle ktorej pri

zamietnutí odvolania sa odvolací súd môže obmedziť i na prevzatie odôvodnenia nižšieho

súdu (rozsudok ESĽP vo veci Helle v. Fínsko z 19. 12. 1997, sťažnosť č. 20772/92, body 59

– 60). Predpokladom tohto postupu je splnenie podmienky založenej na zistení, že samotné

rozhodnutie podriadeného súdu možno pokladať za dostatočne odôvodnené (Boldea

v. Romania, rozsudok z 15. 2. 2007 k sťažnosti č. 19997/02, § 33; Hirvisaari v. Finland,

rozsudok z 27. 9. 2001 k sťažnosti č. 49684/99, § 31 – § 33). Už uvedené závery zahŕňajú aj

požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov

(prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho

konania ().

16.1 Krajský súd v uznesení č. k. -134 zo 7. júna 2018 v podstatnom

zhrnul:

„Aj nadriadený súd mal za nepochybne u obvineného zistenú existenciu

a pretrvávanie aj (a zvlášť) materiálnych podmienok preventívnej väzby, ako aj splnenie

materiálnej podmienky obsiahnutej v ustanovení

spočívajúcej jednak v existencii hrozby, že prepustením obvineného na slobodu hrozí

podstatné sťaženie dosiahnutia účelu trestného konania, jednak v stave, v dôsledku ktorého

pre obtiažnosť veci a zo závažných dôvodov (ďalej, ale aj v odôvodnení napadnutého

uznesenia uvedených), nebolo možné (osobitne v čase podania návrhu) prípravné konanie

skončiť v základnej sedemmesačnej lehote uvedenej v .

Nadriadený súd dospel tiež k záveru, že prokurátorom navrhované a súdom prvého

stupňa napadnutým uznesením akceptované predĺženie lehoty väzby obvineného

v prípravnom konaní v prejednávanej veci do 18.10.2018 je primerané, a to nielen

vzhľadom na množstvo a charakter tých vyšetrovacích úkonov, ktoré súd prvého stupňa

opodstatnene považoval za potrebné vykonať, ako aj úkonov a rozhodnutí prokurátora,

ktorých vykonanie týmito orgánmi činnými v trestnom konaní v prejednávanej veci ešte do

skončenia prípravného konania možno opodstatnene predpokladať a očakávať.

Reagujúc na písomné odôvodnenie obvineným proti napadnutému uzneseniu včas

podanej sťažnosti považuje nadriadený súd skutkové zistenia a právne úvahy súdu prvého

stupňa obsiahnuté v odôvodnení napadnutého uznesenia za potrebné doplniť v tom smere,

že:

- úkonmi, ktoré je aj v prejednávanej veci potrebné v prípravnom konaní vykonať, nie

sú len tie, ktorými sa zadovažujú dôkazy alebo zabezpečujú práva obvineného na obhajobu

(prípadne aj práv poškodených, zúčastnených osôb, ich splnomocnencov a opatrovníkov)

súvisiace so skončením vyšetrovania uvedené v , ale aj postup

a rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní predpokladané ustanoveniami § 209

odsek 1, a nasl. , teda aj prípadné konanie o dohode o vine

a treste alebo podanie obžaloby ( až 235 );

- v prejednávanej veci (aj podľa názoru nadriadeného súdu) boli splnené formálne aj

materiálne podmienky a predpoklady predĺženia základnej lehoty väzby v prípravnom

konaní ustanovené v , vrátane podstatného

sťaženia dosiahnutia účelu trestného konania, ktoré by hrozilo v prípade prepustenia

obvineného z väzby na slobodu z dôvodu uplynutia jeho základnej sedemmesačnej lehoty

v prípravnom konaní a to nielen pokiaľ ide o opodstatnenú potrebu doplnenia dokazovania

v prípravnom konaní a s tým súvisiacu možnosť spravodlivého rozhodnutia súdu nielen (aj

keď predovšetkým) o vine (a treste, uloženie ktorého každému z obvinených po jeho

prípadnom uznaní bude prichádzať do úvahy), ale aj (a v neposlednom rade)

o zabezpečenie výkonu práva na obhajobu a to nielen obvineného, ale aj ostatných

spoluobvinených, o ktorých trestných činoch sa v prejednávanej veci doposiaľ vykonáva

spoločné konanie;

- skutočnosti, okolnosti a právne úvahy súdu prvého stupňa obsiahnuté v odôvodnení

napadnutého uznesenia (ktoré nadriadený súd považuje za správne, teda zákonu

zodpovedajúce a doposiaľ v prípravnom konaní zistenými skutočnosťami opodstatnené), ale

aj v doterajších odôvodneniach uznesení súdu prvého stupňa ako aj v odôvodneniach

uznesení nadriadeného súdu (ktoré nadriadený súd považuje aj v tomto štádiu trestného

stíhania obvineného v prejednávanej veci za naďalej aktuálne) sú relevantné z hľadiska

existencie a pretrvávania dôvodov preventívnej väzby obvineného v prejednávanej veci.

K pretrvávaniu dôvodov väzby obvineného nadriadený súd poznamenáva, že potreba

obmedzenia jeho osobnej slobody prevyšuje z hľadiska verejného záujmu jeho právo na

osobnú slobodu z dôvodov už skôr uvádzaných v predchádzajúcich rozhodnutiach oboch

súdov, pričom rešpektujúc prezumpciu neviny, dospel aj nadriadený súd po vyhodnotení

okolností prípadu, všetkých konkrétnych skutočností a tiež osoby obvineného k záveru, že

jeho ďalšie zotrvanie vo väzbe je nutné, a že väzobné dôvody ako aj dĺžka trvania väzby nie

sú v rozpore s článkom 5 odseku 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a ani

v rozpore s článkom 50 odsek 2 , pretože bolo potrebné

prihliadnuť nielen na závažnosť vyšetrovanej trestnej činnosti, ktorej sa mal dopustiť, ale aj

na skutočnosť, že dôvody väzby sa od jeho vzatia do väzby nezmenili, ničím neeliminovali,

a teda naďalej trvajú tak, ako boli vyššie uvedené.

K sťažnostným námietkam zvoleného obhajcu obvineného JUDr. Gavalca

nadriadený súd poznamenáva, že obvinený ani jeho ustanovený obhajca, a tiež ani

obvineným zvolený obhajca (splnomocnenie z 21.05.2018) doposiaľ nepožiadali

vyšetrovateľa a ani sudcu pre prípravné konanie o možnosť nazretia do vyšetrovacieho

spisu (vyšetrovací spis má štyri zväzky), ktorý (ako sa zvolený obhajca mylne domnieva),

neobsahuje žiadne utajované prílohy. V II. až IV. zväzku vyšetrovacieho spisu sa

nachádzajú všetky odposluchy osôb bližšie nešpecifikovaných, s ktorými sa obvinený mali

dostať do kontaktu, vrátane prepisov týchto hovorov. Tieto dôkazy nikdy neboli utajené a

netvorili žiadnu utajenú prílohu, a preto aj zvolený obhajca, nakoľko obhajobu obvineného

podľa predloženého splnomocnenia prevzal 21.05.2018, mohol a mal možnosť buď sám

alebo spoločne s obvineným nazrieť do príslušných zväzkov vyšetrovacieho spisu.“

16.2 Okresný súd v uznesení sp. zn. z 24. mája 2018 v súhrne

konštatoval:

«Po výsluchu obvineného a preskúmaní obsahu spisu súd dospel k záveru, že návrh

prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby u obvineného je dôvodný.

Súd nezistil, že by vyšetrovateľ po vzatí obvineného a jeho spoluobvinených

do väzby nerealizoval potrebné vyšetrovacie úkony priebežne a bez prieťahov. Aj podľa

názoru súdu prokurátorom dôvodená potreba vykonať ďalšie dôkazy v prípravnom konaní,

a to nielen vypočuť ďalšie osoby, ktorým obvinení mali predávať drogy (ako vyplýva

zo záznamov z odpočúvania telekomunikačnej prevádzky) a zisťovať prípadnú závislosť

obvinených na omamných a psychotropných látkach, ale predovšetkým vyčkať na podanie

znaleckých posudkov znalca a znaleckého ústavu, ktorí boli pribratí do konania, je v súlade

so zásadou zistenia skutkového stavu veci v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie

v prípravnom konaní, v zmysle ust. , pričom vyšetrovacie

úkony nebude možné zrealizovať v základnej lehote väzby v prípravnom konaní

a vyšetrovanie v tejto lehote ukončiť, a to aj s poukazom na obtiažnosť veci a počet osôb

v nej obvinených a nateraz stíhaných v spoločnom konaní. Za tohto stavu je súd toho

názoru, že je namieste lehotu väzby u obvineného predĺžiť tak, aby orgány prípravného

konania mohli doplniť dokazovanie o vykonanie prokurátorom uvedených vyšetrovacích

úkonov a následne ukončiť vyšetrovanie za umožnenia obvineným a ich obhajcom

oboznámiť sa v primeranom čase s výsledkami vyšetrovania po jeho skončení, pričom je

potrebné mať na zreteli obsiahlosť vyšetrovacieho spisu a pre prípad podania obžaloby

opätovne dodržanie postupu podľa s poukazom na ust.

. Súd preto dospel k záveru, že prepustením obvineného

na slobodu by tak mohlo dôjsť k sťaženiu dosiahnutia účelu trestného

konania, pričom aj v jeho súčasnom štádiu je u obvineného daný a naďalej pretrváva dôvod

väzby uvedený v písmeno c) , keďže formálne aj materiálne

podmienky pre ďalšie trvanie väzby sa u obvineného nezmenili, a to ani v porovnaní

so stavom v čase rozhodovania o vzatí obvineného do väzby.

Aj v súčasnom štádiu trestného konania totiž doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú

tomu, že skutok, ktorý je obvinenému kladený za vinu, sa stal, tento vykazuje znaky

trestného činu, a to obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a

psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi

spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 172 odsek 1 písmeno b), písmeno c), písmeno d), odsek

2 písmeno c) s poukazom na ust. písmeno j) Trestného a dôvody na

podozrenie, že tento skutok spáchal aj obvinený , dosiaľ neboli rozptýlené.

Obvinený síce spáchanie trestnej činnosti popiera s tým, že drogy nikomu nepredával a iba

ich sám užíval, avšak dôvodnosť trestného stíhania obvineného v prejednávanej veci je

daná nielen vecami a psychotropnými látkami, zaistenými u neho pri domovej prehliadke,

ale aj výpoveďou svedka , ktorý potvrdil, že obvinený mu poskytoval, i

keď bezplatne, drogu, a to opakovane, ktoré nakladanie so psychotropnými látkami je

rovnako protiprávne. Množstvo psychotropnej látky, zaistenej pri domovej prehliadke u

obvineného pritom presahuje množstvo drogy, prechovávanej pre vlastnú potrebu v zmysle

ust. . V tomto smere sa tak dôkazná situácia v porovnaní s tou pri

rozhodovaní o vzatí obvineného do väzby a poslednom rozhodovaní o väzbe obvineného

vôbec nezmenila. Súd preto iba na zdôraznenie dopĺňa, že v rámci rozhodovania o väzbe

nie je oprávnený hodnotiť vykonané dôkazy z hľadiska viny, resp. neviny, ale len z hľadiska

existencie dôvodnosti podozrenia obvineného zo spáchania trestného činu, pričom v

prejednávanej veci dosiaľ vykonané dôkazy sú podľa názoru súdu, a to z dôvodov vyššie

uvedených, dostatočne spôsobilé založiť „dôvodné podozrenie“ proti obvinenému.

Podľa názoru súdu naďalej existuje i dôvodná obava, že by v prípade prepustenia na

slobodu obvinený v páchaní trestnej činnosti pokračoval tak, ako boli tieto dôvody

konštatované i sudcom pre prípravné konanie pri rozhodovaní o vzatí obvineného do väzby.

V tomto smere súd poukazuje na množstvo u obvineného zaistenej psychotropnej látky pri

vykonaní domovej prehliadky, ako aj na ostatné veci a ich charakter, nasvedčujúci

manipulácii s takými látkami a tiež aj na výpoveď svedka , ktorý

potvrdil, že obvinený mu poskytoval drogu bezodplatne, a to od začiatku roka 2017 dva až

trikrát mesačne. Z uvedeného nateraz vyplýva dôvodné podozrenie, že obvinený

bežne disponoval takým množstvom pervitínu, ktorý mu umožňoval ho niekoľkokrát

mesačne poskytovať a aj ho poskytol iným osobám, pričom sa skutku dopúšťal po dobu

takmer jedného roka. Obvinený je naviac sám užívateľom drog a preto jeho osoba

v spojitosti s vysokou závažnosťou za vinu mu kladenej trestnej činnosti v prejednávanej

veci neposkytuje žiadne garancie pred hrozbou pokračovania v trestnej činnosti z jeho

strany.»

17.1 Reagujúc na námietky sťažovateľa o nedostatočnom vysporiadaní sa s jeho

námietkami v odôvodnení napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ústavný súd

vo všeobecnej rovine konštatuje, že z odôvodnenia uznesenia krajského súdu

č. k. -134 zo 7. júna 2018 (v spojení aj s dôvodmi vyplývajúcimi z uznesenia

okresného súdu sp. zn. z 24. mája 2018) vo vzťahu k zákonom

predpokladanému ďalšiemu zotrvaniu sťažovateľa vo výkone väzby nevyplýva nič, čo by

signalizovalo arbitrárny alebo zjavne neopodstatnený výklad relevantnej zákonnej úpravy

vo veci konajúcim krajským súdom s dôsledkom porušenia sťažovateľom označených práv

a jeho ďalším nezákonným zotrvaním vo výkone preventívnej väzby. Ústavný súd teda

konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy

vychádzajú z konkrétnych faktov a skutkových okolností posudzovanej veci, v dôsledku

čoho sú adresné, konkrétne a vo svojich záveroch aj logické, preto ich ústavný súd vníma

ako legitímne a právne akceptovateľné nielen z uhla zákonnosti, ale aj ústavnosti.

S poukazom na všetky už uvedené skutočnosti aj s ohľadom na podpornú citáciu

zo súvisiacej odbornej literatúry (KMEC, J., KOSAŘ, D., KRATOCHVÍL, J., BOBEK, M.

Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2012.),

podľa ktorej „... zbavenie slobody sťažovateľa nemôže byť vnímané ako svojvoľné, ak

vnútroštátny súd uviedol určité dôvody na pokračovanie väzby, iba ak by uvádzané dôvody

boli mimoriadne lakonické a bez akéhokoľvek odkazu na ustanovenie zákona, ktoré by

zbavenie sťažovateľa slobody dovoľovalo [pozri Khudoyorov proti Rusku, rozsudok,

8. 11. 2005, č. 6847/02, § 131 a § 157, porov. tiež Miminoshvili proti Rusku, rozsudok,

28. 6. 2011, č. 20197/03, § 69]“, možno konštatovať a dospieť k záverom, že krajský súd

sťažovateľovi dôvody jeho pozbavenia osobnej slobody z hľadiska materiálnej interpretácie

podmienok preventívnej väzby náležite vysvetlil.

17.2 Vo vzťahu k námietke sťažovateľa spočívajúcej v tom, že krajský súd

nedostatočne konkretizoval potrebu vykonania procesných úkonov potrebných

pre objasnenie veci, ústavný súd konštatuje, že predovšetkým z odôvodnenia uznesenia

okresného súdu sp. zn. z 24. mája 2018 vyplýva niečo iné. V prvom rade

ústavný súd poukazuje na to, že väzobné stíhanie sťažovateľa trvá od 18. novembra 2017,

pričom dôvodnosť jeho obmedzenia osobnej slobody bola preskúmavaná celkovo už trikrát

od vzatia do väzby uznesením okresného súdu sp. zn. z 21. novembra 2017

v spojitosti s uznesením krajského súdu sp. zn. zo 7. decembra 2017

cez rozhodovanie o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby uznesením okresného súdu

sp. zn. z 8. marca 2018 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn.

z 20. marca 2018 až po rozhodovanie o návrhu prokurátora na predĺženie

lehoty trvania väzby. Do času podania ústavnej sťažnosti trvalo väzobné stíhanie

sťažovateľa osem mesiacov. Počas tejto doby prebehlo vo veci rozsiahle vyšetrovanie,

súčasťou ktorého je aj znalecké skúmanie, a to nielen množstva a hodnoty zaistenej drogy

Kriminalistickým a expertíznym Policajného zboru, ale aj znalcom napr. z odboru

zdravotníctva, odvetvia psychiatrie, ktorý sa aj postupom v intenciách § 34 ods. 4 Trestného

zákona musí vyjadriť k závislosti sťažovateľa od omamných látok, jeho možnej

resocializácii a podmienok liečenia či už ambulantnou, alebo ústavnou formou. Tento

postup je nielen korešpondujúci so zásadou náležitého zistenia skutkového stavu veci podľa

, ale aj s požiadavkou vyplývajúcou z Trestného

zákona, v zmysle ktorej sa už okrem spomínaných skutočností identifikujú aj ďalšie faktické

zistenia potrebné pre rozhodovanie o druhu a výmere trestu.

17.3 Taktiež nie je možné súhlasiť so sťažovateľom nastolenou výčitkou potreby

vypočutia bližšie neidentifikovaných svedkov, keďže predovšetkým z obsahu uznesenia

okresného súdu sp. zn. z 24. mája 2018 vyplýva, že vo veci boli použité

informačno-technické prostriedky podľa , v rámci ktorých bol tzv.

odpočúvaný aj samotný sťažovateľ vrátane ďalších spoluobvinených a osôb, ktoré mali byť

konečnými spotrebiteľmi im predávaných drog, a teda z obsahu prepisov týchto záznamov

je možné zistiť/identifikovať konkrétne osoby podieľajúce sa na stíhanej trestnej činnosti,

ako aj cieľových konzumentov predávaných drog. Argumentácia sťažovateľa v spojení

s výčitkou adresovanou mu krajským súdom v tom, že ani len nepožiadal o nahliadnutie

do zväzkov II až IV vyšetrovacieho spisu, ktoré prepisy záznamov obsahujú, nie je

relevantná. Týmto svojím postupom krajský súd uviedol dostatočné dôvody na predĺženie

lehoty väzby sťažovateľa, ku ktorým poskytol primeranú súdnu odpoveď („adequate

judicial response“; rozsudok ESĽP z 10. 10. 2000 vo veci Grauslys v. Litva, č. 36743/97).

18. Ústavný súd ďalej upriamuje pozornosť aj na doktrinálne názory vyjadrené

v komentári k dohovoru (KMEC, J., KOSAŘ, D., KRATOCHVÍL, J., BOBEK, M.

Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2012.),

v ktorých sa konštatuje, že „Opakované používanie stereotypných formulácií

v rozhodnutiach vnútroštátnych orgánov o predĺžení väzby vzbudzuje podozrenie, že sa

tieto orgány dostatočne nezaoberali konkrétnymi okolnosťami a nereagovali na argumenty

obvineného (Kondratyev proti Rusku, rozsudok, 9. 4. 2009, č. 2450/04, § 55, Lind proti

Rusku, rozsudok, 6. 12. 2007, č. 25664/05, § 85). Pokiaľ však rovnaké dôvody

na ponechanie obvineného vo väzbe, ktoré ESĽP označil za relevantné a dostatočné,

pretrvávali po celú dobu jej trvania a ak zákonnosť väzby bola predmetom

niekoľkonásobného preskúmania, nemožno vnútroštátnym súdom vytýkať, že sa v textoch

svojich rozhodnutí opakovali (Knebl proti Českej republike, rozsudok, 28. 10. 2010,

č. 20157/05, § 68).“.

19.1 K dôvodom preventívnej väzby sťažovateľa ústavný súd v ďalšom opätovne

poukazuje na už označené komentované znenie k dohovoru, z ktorého vyplýva, že „ESĽP –

podľa svojich vlastných slov [pozri napr. Ignatenco, § 79; Khodorkovskiy proti Rusku,

rozsudok, 31. 5. 2011, č. 5829/04, bod 184] – vo svojej judikatúre identifikoval štyri

základné dôvody, ktoré môžu odôvodňovať väzbu v trestnom konaní: nebezpečenstvo úteku

[Stögmüller proti Rakúsku, rozsudok, 10. 11. 1969, č. 1602/62, bod 15], riziko, že obvinený

môže v prípade prepustenia mariť výkon spravodlivosti [Wemhoff, bod 14] alebo spáchať

ďalšie trestné činy [MATZNETTER proti Rakúsku, rozsudok, 10. 11. 1969, č. 2178/64, bod

9], alebo spôsobiť narušenie verejného poriadku [Letellier proti Francúzsku, rozsudok,

26. 6. 1991, č. 12369/86, bod 51].“ (KMEC, J., KOSAŘ, D., KRATOCHVÍL, J., BOBEK,

M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2012,

s. 515.).

19.2 Príslušné orgány rozhodujúce o väzbe síce nie sú povinné vo svojich

rozhodnutiach vysporiadať sa jednotlivo s každým argumentom uplatneným obvineným

alebo jeho obhajcom, mali by však reagovať adekvátnym spôsobom na všetky, ktoré sú

spôsobilé spochybniť oprávnenosť ďalšieho trvania väzby (pozri napr. Ignatenco proti

Moldavsku, rozsudok, 8. 2. 2011, č. 36988/07, § 78, Michalko proti Slovensku, rozsudok,

21. 12. 2010, č. 35377/05, § 153). Krajský súd (a všeobecné súdy vo všeobecnosti)

rozhodujúci o ďalšom trvaní väzby teda nie je povinný detailne odpovedať na každý

argument sťažovateľa uvedený v sťažnosti, avšak je povinný vysporiadať sa

so skutočnosťami a argumentmi, ktoré sú spôsobilé spochybniť existenciu podmienok

nevyhnutných pre zákonnosť pozbavenia slobody, resp. ďalšieho držania sťažovateľa

vo väzbe (porov. Nikolova v. Bulharsko, č. 31195/96, rozsudok Veľkej komory ESĽP

z 25. 3. 1999, bod 61; Ilgar Mammadov v. Azerbajdžan, č. 15172/13, rozsudok ESĽP

z 22. 5. 2014, bod 114). Túto povinnosť krajský súd vo svojom uznesení č. k.

-134 zo 7. júna 2018 náležite dodržal.

20. Z hľadiska posúdenia dôvodov preventívnej väzby všeobecné súdy poukázali

na skutočnosť, že sťažovateľ je v predmetnej veci stíhaný pre skutok kvalifikovaný ako

obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov

alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), d), ods. 2

písm. c) . Taktiež poukázali na to, že v rámci vyšetrovania vedeného

v prípravnom konaní bolo minimálne jednou svedeckou výpoveďou potvrdené poskytnutie

omamných látok konečným užívateľom, teda osobám odlišným od osoby samotného

sťažovateľa, a taktiež aj verifikovaná doba jedného roka, počas ktorej sa malo poskytovanie

omamných látok realizovať. Vzhľadom na tieto zistenia, ako aj s prihliadnutím na závislosť

samotného sťažovateľa od omamných látok vo veci konajúce súdy vyjadrili záver o jeho

nespoľahlivosti, pričom aj tento argument vyhodnotili ako fakt podporujúci preventívnu

väzbu sťažovateľa. Tiež je potrebné opätovne poukázať na to, že trestná činnosť

sťažovateľa bola verifikovaná aj vykonaním domovej prehliadky a tiež záznamami

z odpočúvania samotného sťažovateľa. Krajský súd tak v sťažovateľovom prípade

primerane vysvetlil, v čom konkrétne identifikoval podozrenie z možného dopúšťania sa

trestnej činnosti v budúcnosti a náležite objektivizoval dôvody a potrebu jeho preventívnej

väzby (pozri citovanú judikatúru v bode 19.2). S ohľadom na predostreté argumenty je

ústavný súd aj toho názoru, že doterajším vyšetrovaním v predmetnej trestnej veci nebolo

podozrenie sťažovateľa z trestnej činnosti rozptýlené, ba naopak, len potvrdené.

21.1 Nad rámec už uvedeného ústavný súd vo vzťahu k odôvodnenosti podozrenia

z trestnej činnosti doplnkovo poukazuje na relevantnú odbornú literatúru, v ktorej bolo

konštatované napr. to, že „(s)kutočnosti, ktoré vyvolali podozrenie, nemusia byť toho istého

stupňa ako tie, ktoré sú potrebné na odôvodnenie odsúdenia alebo hoci len na vznesenie

obvinenia [pozri Murray proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok veľkej komory, 28. 10.

1994, č. 14310/88, § 55, porov. tiež Khodorkovskiy proti Rusku, rozsudok, 31. 5. 2011,

č. 5829/04, § 189]... skutočnosti, na ktorých sa podozrenie zakladá, však nemôžu byť

rovnakej úrovne ako skutočnosti potrebné na odôvodnenie odsúdenia alebo na podanie

obžaloby, čo je predmetom až ďalšej fázy trestného konania [Krejčíř proti Českej republike,

rozsudok, 26. 3. 2009, č. 39298/04 a 8723/05, bod 75]“ (KMEC, J., KOSAŘ, D.,

KRATOCHVÍL, J., BOBEK, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář.

1. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2012.).

21.2 V tejto súvislosti už aj ústavný súd vo svojej judikatúre (,

, ) uviedol, že (ako zákon, na ktorý

poukazuje vo svojom ) nevyžaduje, aby existencia dôvodného

podozrenia zo spáchania trestného činu bola podložená aj zodpovedajúcimi dôkazmi proti

obvinenému. Dôvodné podozrenie teda predpokladá existenciu faktov alebo informácií,

ktoré by objektívnemu pozorovateľovi umožnili úsudok o tom, že konkrétna osoba mohla

spáchať trestný čin, pričom jeho dôvodnosť závisí vždy od všetkých okolností každého

konkrétneho prípadu (rozsudok ESĽP vo veci Fox, Cambell a Hartley v. Veľká Británia

z 30. 8. 1990).

22. Vychádzajúc zo všetkých už prezentovaných úvah, považuje ústavný súd

sťažovateľom podanú sťažnosť pre namietané porušenie jeho základného práva na osobnú

slobodu podľa a 5 a práva na slobodu a bezpečnosť podľa

dohovoru za zjavne neopodstatnenú a odmieta ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

23. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších

procesných návrhoch sťažovateľa v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný

súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. januára 2019