Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 62/2019
PDF · 218.54 KB
No categories available
IV. ÚS 62/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. februára 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca
spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, , , , a
, , zastúpených advokátkou JUDr. Frederikou Birkovou,
Brezová 10, Košice, vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom
pod sp. zn. 22 C 575/2000 a postupom Krajského súdu v Košiciach v konaniach vedených
pod sp. zn. 1 Co 94/2018, 1 Co 417/2014, 1 Co 418/2014, 1 Co 419/2014, ako aj sp. zn.
4 Co 169/2010, 4 Co 171/2010, 4 Co 172/2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť , a
o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júla 2018
doručená sťažnosť , , ,
, a , (ďalej len
„sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného
súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 575/2000
(ďalej aj „napadnutý postup okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Košiciach
(ďalej len „krajský súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 1 Co 94/2018, 1 Co 417/2014,
1 Co 418/2014, 1 Co 419/2014 a sp. zn. 4 Co 169/2010, 4 Co 171/2010, 4 Co 172/2010
(ďalej aj „napadnutý postup krajského súdu“).
2.1 Sťažovatelia v pozícii žalovaných sú stranou sporu v konaní o odstránenie stavby
a vypratanie pozemku, ktoré je vedené na okresnom súde pod sp. zn. 22 C 575/2000
od 6. júna 2000.
2.2 V predmetnom konaní okresný súd rozhodol rozsudkom (v poradí prvým)
č. k. 22 C 575/2000-256 z 2. marca 2010 (ďalej len „prvý rozsudok okresného súdu“), ktorý
bol na základe odvolania sťažovateľov uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Co 169/2010,
4 Co 171/2010, 4 Co 172/2010 z 11. októbra 2012 zrušený a vec bola vrátená okresnému
súdu na nové konanie.
2.3 Rozsudkom č. k. 22 C 575/2000-422 z 26. novembra 2013 (ďalej len „druhý
rozsudok okresného súdu“) okresný súd vo veci rozhodol druhýkrát. Proti uvedenému
rozsudku sťažovatelia podali odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn.
1 Co 417/2014, 1 Co 418/2014, 1 Co 419/2014 z 30. septembra 2015 (ďalej aj „rozsudok
krajského súdu“) tak, že druhý rozsudok okresného súdu v napadnutom konaní v celom
rozsahu potvrdil.
2.4 Sťažovatelia proti rozsudku krajského súdu 7. januára 2016 podali dovolanie,
o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením
sp. zn. 8 Cdo 40/2017 z 24. januára 2018 tak, že rozsudok krajského súdu vo výroku,
ktorým potvrdil druhý rozsudok okresného súdu, zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil
na nové konanie.
3. Sťažovatelia v sťažnosti poukazujú na skutočnosť, že napadnuté konanie
na okresnom súde začalo 6. júna 2000, a teda ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu je
celková dĺžka napadnutého konania viac ako 18 rokov. Sťažovatelia v tejto súvislosti
uviedli, že „... majú za to, že spory o vypratanie nehnuteľnosti tvoria bežnú súčasť
rozhodovacej agendy všeobecných súdov a nemožno ich po právnej ani skutkovej stránke
hodnotiť ako zložité... že ich správanie bolo počas celej doby konania aktívne a súčinné.“.
Pokiaľ ide o postup okresného súdu, sťažovatelia v sťažnosti konštatujú, že „síce bolo
uskutočnených 19 pojednávaní... sú však toho názoru, že väčšina pojednávaní bolo
neefektívnych, formálnych odročovaných na neurčito.“. Vo vzťahu k postupu krajského
súdu sťažovatelia uvádzajú, že „spis sa tam nachádzal opakovane a to od 8. mája 2010 do
11. októbra 2012, od 30. apríla 2014 do 30. septembra 2015 a napokon od 8. februára 2018
doteraz“.
4. S odkazom na prezentovanú argumentáciu sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd
nálezom vyslovil:
„Základné právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich záležitosti podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené postupom
Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. Zn. 22 C 575/2000, ako aj postupom
Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. Zn. 1 Co 94/2018, v konaní vedenom
pod sp. Zn. 1 Co 417/2014, 1 Co 418/2014, 1 Co 419/2014, ako aj sp. Zn. 4 Co 169/2010,
Ústavný súd prikazuje Okresnému súdu Košice II, aby v konaní vedenom pod sp. zn.
22 C 575/2000 konal bez zbytočných prieťahov.
Ústavný súd prikazuje krajskému súdu. aby v konaní vedenom pod sp. zn.
1 Co 94/2018 konal bez zbytočných prieťahov.
Ústavný súd priznáva sťažovateľom primerané finančné zadosťučinenie v sume
15 000 € pre každého z nich (pričom okresný súd je povinný uhradiť 10 000 € a krajský súd
5000 €), ako aj náhradu trov právneho zastúpenia za tri úkony (príprava a prevzatie
zastúpenia, spísanie sťažnosti a podanie vyjadrenia) pre troch sťažovateľov...“
5. Sťažovatelia svoj návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
v sume 15 000 € pre každého z nich odôvodňujú takto: „Prieťahy v konaní okresného
a krajského súdu napomáhajú k pocitu frustrácie sťažovateľov, keď konanie začalo ešte za
života ich nebohého otca (ktorý zomrel ešte v júni 2002) a trvá viac ako 18 rokov.
Sťažovatelia majú pocit bezradnosti z toho, že toto konanie trvá tak dlho a vždy keď sa
rodina stretne pociťujú z tohto konania psychickú traumu, keďže do tohto konania je
zainteresovaná už celá rodina.“
II.
6. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti
predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. Sťažovatelia sťažnosťou doručenou ústavnému súdu namietajú porušenie ich
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým postupom okresného súdu a napadnutým postupom krajského súdu.
9. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
10. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
11. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na
prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, I. ÚS 65/04).
II.1 K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 22 C 575/2000 a postupom krajského súdu v konaniach vedených
pod sp. zn. 4 Co 169/2010, 4 Co 171/2010, 4 Co 172/2010
12. O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti smerujúcej proti zbytočným prieťahom
v súdnom konaní ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci
nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, a to
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu
a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní
pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú,
aby ten orgán (okresný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia
alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (III. ÚS 263/03, IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
13. Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývať
aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,
v ktorom už o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy označený všeobecný súd meritórne
rozhodol pred jej podaním (II. ÚS 184/06), a preto už k namietanému porušovaniu týchto
práv nečinnosťou tohto súdu v čase doručenia sťažnosti nemohlo dochádzať
(m. m. II. ÚS 387/06).
14. Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to,
že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci
do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť
zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo
zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto
práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).
15. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu
právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy,
ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte
mohlo trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti
ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva,
ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde), pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť
účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru (m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný
aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej
republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. 3. 2009).
16.1 Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd v napadnutom konaní
sp. zn. 22 C 575/2000 26. novembra 2013 rozhodol vo veci samej svojím druhým
rozsudkom, proti ktorému sťažovatelia podali odvolanie. Súdny spis vedený v napadnutom
konaní na okresnom súde bol na základe podaného odvolania 30. apríla 2014 predložený
krajskému súdu pre účely rozhodnutia o odvolaní.
16.2 Vo vzťahu ku konaniu vedenému na krajskom súde pod sp. zn. 4 Co 169/2010,
4 Co 171/2010, 4 Co 172/2010, v ktorom krajský súd rozhodoval o odvolaní sťažovateľov
proti prvému rozsudku okresného súdu, ústavný súd uvádza, že toto bolo právoplatne
skončené vydaním uznesenia sp. zn. 4 Co 169/2010, 4 Co 171/2010, 4 Co 172/2010
z 11. októbra 2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť 31. januára 2013.
17. Z uvedeného vyplýva, že v čase doručenia návrhu na začatie konania
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavnému súdu, t. j. k 4. júlu 2018, bolo napadnuté konanie
na krajskom súde vedené pod sp. zn. 4 Co 169/2010, 4 Co 171/2010, 4 Co 172/2010
právoplatne skončené a v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 22 C 575/2000
okresný súd už meritórne rozhodol a spis už bol mimo jeho dispozície, pretože ho 30. apríla
2014 predložil krajskému súdu pre účely rozhodnutia o odvolaní, v dôsledku čoho už
k namietanému porušovaniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom okresného súdu a postupom
krajského súdu v už uvedenom napadnutom konaní nemohlo dochádzať.
18. S poukazom na uvedené ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej
proti napadnutému postupu okresného súdu a napadnutému postupu krajského súdu
v konaní sp. zn. 4 Co 169/2010, 4 Co 171/2010, 4 Co 172/2010 pre namietané porušenie
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v súlade
s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú (obdobne pozri
IV. ÚS 189/2013, III. ÚS 350/2017).
II.2 K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 1 Co 94/2018, 1 Co 417/2014, 1 Co 418/2014, 1 Co 419/2014
19. Predmetom činnosti ústavného súdu v danej veci je aj posúdenie, či postupom
krajského súdu v konaní sp. zn. 1 Co 94/2018 a sp. zn. 1 Co 417/2014, 1 Co 418/2014,
1 Co 419/2014 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a ich práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
20.1 Ústavný súd si ešte pred predbežným prerokovaním veci prípisom
zo 7. novembra 2018 a následne prípisom z 9. januára 2019 vyžiadal od krajského súdu
súdny spis okresného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 22 C 575/2000 a príslušné zberné
spisy krajského súdu vedené pod sp. zn. 1 Co 94/2018, 1 Co 417/2014, 1 Co 418/2014,
1 Co 419/2014, 4 Co 169/2010, 4 Co 171/2010, 4 Co 172/2010 spolu s chronológiou
úkonov vykonaných v označených konaniach.
20.2 Dňa 24. januára 2019 bol ústavnému súdu doručený vyžiadaný súdny spis spolu
s chronológiou úkonov, z ktorého ústavný súd zistil tieto skutočnosti týkajúce sa postupu
krajského súdu v sťažovateľmi namietanom konaní vedenom najprv pod sp. zn.
1 Co 417/2014, 1 Co 418/2014, 1 Co 419/2014, teraz pod sp. zn. 1 Co 94/2018:
- 30. apríla 2014 – predloženie spisu okresného súdu sp. zn. 22 C 575/2000
s opravným prostriedkom krajskému súdu, vec bola pridelená do senátu 1 Co,
- 9. mája 2014 – úradný záznam o nazretí do súdneho spisu – ,
- 16. decembra 2014 – krajskému súdu doručená urgencia od
, so žiadosťou, aby krajský súd rozhodol o podanom odvolaní
v čo najkratšom možnom čase,
- 17. septembra 2015 – nariadenie sudcu zverejniť na úradnej tabuli krajského súdu
oznam o termíne verejného vyhlásenia rozhodnutia 23. septembra 2015,
- 18. septembra 2015 – zverejnené oznámenie o termíne verejného vyhlásenia
rozhodnutia 23. septembra 2015,
- 22. septembra 2015 – oznámenie o zrušení termínu vyhlásenia rozhodnutia, ktoré sa
malo konať 23. septembra 2015,
- 22. septembra 2015 – vydané uznesenie č. k. 1 Co 417/2014-506, v ktorom krajský
súd pripustil návrh na zámenu strán sporu na strane žalobcu,
- 24. septembra 2015 – zverejnené oznámenie o termíne verejného vyhlásenia
rozhodnutia 30. septembra 2015,
- 30. septembra. 2015 – zápisnica o vyhlásení rozhodnutia pred odvolacím súdom.
Krajský súd vyhlásil rozsudok č. k. 1 Co 417/2014-511, ktorým potvrdil druhý rozsudok
okresného súdu a zrušil uznesenia okresného súdu z 18. februára 2014 o uložení povinnosti
žalovaným v 3. a 4. rade zaplatiť súdny poplatok,
- 16. novembra 2015 – súdny spis doručený okresnému súdu,
- proti rozsudku krajského súdu č. k. 1 Co 417/2014-511 z 30. septembra 2015 bolo
podané dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 8 Cdo 40/2017
z 24. januára 2018 tak, že rozsudok krajského súdu vo výroku, ktorým tento potvrdil druhý
rozsudok okresného súdu, zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na nové konanie,
- 12. marca 2018 – predložený spis s opravným prostriedkom krajskému súdu, vec
bola pridelená do senátu 1 Co,
- 20. júna 2018 – úradný záznam o nazretí do súdneho spisu – ,
- 16. augusta 2018 – krajský súd si od okresného súdu vyžiadal právoplatné
rozhodnutie vydané okresným súdom v konaní sp. zn. 19 D 21/2014 (konanie o prejednaní
dedičstva po nebohom ),
- 30. augusta 2018 – vydané uznesenie sp. zn. 1 Co 94/2018, ktorým krajský súd
rozhodol o pokračovaní v konaní s osobami, na ktoré prešla povinnosť, o ktorú v konaní ide,
po nebohom žalovanom v 1. rade .
21.1 Z chronológie úkonov vykonaných v konaní vedenom na krajskom súde najprv
pod sp. zn. 1 Co 417/2014, 1 Co 418/2014, 1 Co 419/2014, teraz pod sp. zn. 1 Co 94/2018,
vyplýva, že okresný súd predložil krajskému súdu spis sp. zn. 22 C 575/2000 spolu
s odvolaním proti druhému rozsudku okresného súdu 30. apríla 2014. Krajský súd
o odvolaní proti druhému rozsudku okresného súdu rozhodol 30. septembra 2015 a následne
16. novembra 2015 vrátil spis okresnému súdu.
21.2 Na základe dovolania podaného sťažovateľmi proti rozsudku krajského súdu
najvyšší súd svojím uznesením sp. zn. 8 Cdo 40/2017 z 24. januára 2018 rozsudok
krajského súdu vo výroku, ktorým tento potvrdil druhý rozsudok okresného súdu, zrušil
a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na nové konanie, aby opätovne rozhodol o odvolaní
proti druhému rozsudku okresného súdu.
21.3 Spis okresného súdu sp. zn. 22 C 575/2000 bol krajskému súdu pre účely
opätovného rozhodnutia o odvolaní proti druhému rozsudku okresného súdu doručený
8. marca 2018. Ku dňu predbežného prerokovania sťažnosti nebolo predmetné konanie
vedené na krajskom súde pod sp. zn. 1 Co 94/2018 ukončené právoplatným rozhodnutím
krajského súdu.
21.4 Konanie na krajskom súde vedené pod sp. zn. 1 Co 417/2014, 1 Co 418/2014,
1 Co 419/2014 pred rozhodnutím najvyššieho súdu trvalo takmer 1 rok a 7 mesiacov.
Konanie o odvolaní sťažovateľov proti druhému rozsudku okresného súdu vedené
na krajskom súde po rozhodnutí najvyššieho súdu o dovolaní pod sp. zn. 1 Co 94/2018
ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu trvalo 4 mesiace, t. j. sťažovateľmi napadnuté
konanie na krajskom súde najprv vedené pod sp. zn. 1 Co 417/2014, 1 Co 418/2014,
1 Co 419/2014, teraz pod sp. zn. 1 Co 94/2018 trvalo ku dňu podania sťažnosti ústavnému
súdu celkom takmer 2 roky.
22. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu nie každý zistený prieťah v súdnom
konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. II. ÚS 57/01, I. ÚS 48/03,
III. ÚS 59/05). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem
autonómny, ktorý treba vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom
na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať
takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“
v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00).
23. V prípade, keď ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že
charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré
by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy,
sťažnosť spravidla odmietne ako zjavne neopodstatnenú (napr. I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01,
24. Ústavný súd je toho názoru, že postupom krajského súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 1 Co 417/2014, 1 Co 418/2014, 1 Co 419/2014, teraz pod sp. zn. 1 Co 94/2018
neboli spôsobené také prieťahy, ktorých intenzita by po prípadnom prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie umožňovala ústavnému súdu dospieť k záveru o porušení sťažovateľmi
označených práv. Ústavný súd konštatuje, že obdobie v trvaní dvoch rokov, keď sa
na krajskom súde nachádza spis okresného súdu sp. zn. 22 C 575/2000 pre účely
rozhodnutia o odvolaní sťažovateľov proti druhému rozsudku okresného súdu, o ktorom
krajský súd rozhoduje už druhýkrát, je síce už na hrane ústavnej akceptovateľnosti, avšak
s poukazom na konštantnú judikatúru ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva
pri posudzovaní dĺžky konania na jednom stupni všeobecných súdov ústavný súd dospel
k záveru, že sťažnosť je v tejto časti smerujúcej proti napadnutému postupu krajského súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co 94/2018, 1 Co 417/2014, 1 Co 418/2014, 1 Co 419/2014
zjavne neopodstatnená a z tohto dôvodu ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
odmietol.
25. Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol ako celok, bolo už bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľov nastolenými v sťažnosti (priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia a náhrady trov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. februára 2019