Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 69/2019
PDF · 269.83 KB
No categories available
IV. ÚS 69/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. februára 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša a sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,
, a , oboch
zastúpených Advokátskou kanceláriou UHAĽ s. r. o., Š. Moyzesa 9877/43, Zvolen, v mene
ktorej koná advokát JUDr. Maroš Uhaľ, ktorou namietajú porušenie základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3 Cdo 37/2018 zo 16. októbra 2018, a takto
rozhodol:
Sťažnosť a o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
22. januára 2019 doručená sťažnosť ,
, a , (ďalej len „sťažovatelia“), oboch
zastúpených Advokátskou kanceláriou UHAĽ s. r. o., Š. Moyzesa 9877/43, Zvolen, v mene
ktorej koná advokát JUDr. Maroš Uhaľ, ktorou namietajú porušenie základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo
37/2018 zo 16. októbra 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovatelia boli stranou
v konaní vedenom Okresným súdom Ružomberok (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.
4 C 33/2006 v procesnom postavení žalobcov, ktorí sa proti žalovaným 1 až 5 domáhali
určenia práva vecného bremena.
Okresný súd čiastočným rozsudkom č. k. 4 C 33/2006-1017 zo 17. marca 2016
(ďalej len „čiastočný rozsudok zo 17. marca 2016“) určil, že v prospech vlastníkov
nehnuteľností v katastrálnom území presne špecifikovaných v citovanom
rozhodnutí existuje právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktoré pozostáva z ich práva
prechádzať po častiach nehnuteľností v katastrálnom území presne
špecifikovaných v citovanom rozhodnutí, a to pešo, príručnými vozíkmi, detskými kočíkmi,
bicyklami, jednostopovými motorovými vozidlami, osobnými motorovými vozidlami,
traktormi a nákladnými motorovými vozidlami.
O odvolaní proti čiastočnému rozsudku okresného súdu rozhodol Krajský súd
v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 14 Co 313/2016 z 3. októbra
2017 v znení opravného uznesenia tohto súdu sp. zn. 14 Co 313/2016 zo 16. januára 2018
(ďalej len „rozsudok krajského súdu z 3. októbra 2017“) tak, že čiastočný rozsudok
okresného súdu zo 17. marca 2016 potvrdil ako vecne správny v súlade s § 387 ods. 1
Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).
O dovolaní žalovaných 1, 2, 4 a 5 proti napadnutému rozsudku krajského súdu
z 3. októbra 2017 rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že dovolaním
napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.
Keďže najvyšší súd napadnutým unesením „fakticky už neformálne rozhodol
aj vo veci samej“, je podľa názoru sťažovateľov daná právomoc ústavného súdu rozhodnúť
o sťažnosti meritórne.
Podľa sťažovateľov najvyšším súdom vyslovený právny názor zaväzujúci vo veci
konajúci krajský súd je svojvoľný. Uvádzajú k tomu, že najvyšší súd v podstatnej časti
vychádza z údajných skutkových tvrdení sťažovateľov, resp. pôvodných žalobcov, ktoré
nie sú pravdivé, pričom najvyšší súd „vychádzajúc z takýchto iných než sťažovateľmi
tvrdených skutkových tvrdení ohľadne titulu ich vstupu do držby, následne akceptoval jeden
z dovolateľmi tvrdených dovolacích dôvodov“.
Sťažovatelia a rovnako aj pôvodní žalobcovia ako titul ich vstupu do držby práva
prechodu označovali výslovne ústnu dohodu uzatvorenú medzi „vtedajším riaditeľom
OÚNZ s pôvodným žalobcom 1/ s vedomím
a súhlasom pôvodnej žalobkyne 2/ ako manželky pôvodného žalobcu 1/,
z konca marca 1970, ktorej obsah bol výrazne širší než to, čo možno vyvodzovať z listu
z 5. novembra 1970“.
Z uvedeného dôvodu sťažovateľom nie je zrejmé, z akých dôvodov dovolací súd
žalobcami tvrdený titul, na základe ktorého došlo k vstupu do výkonu práva prechodu
a prejazdu, zúžil len na to, čo má podľa neho výslovne vyplývať z listu z 5. novembra 2017.
V napadnutom uznesení tak zo strany najvyššieho súdu došlo k svojvoľnému pozmeneniu
skutkového stavu, a tým aj porušeniu § 442 CSP, podľa ktorého je dovolací súd viazaný
skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd.
Porušenie § 440 CSP, podľa ktorého je dovolací súd viazaný dovolacími dôvodmi,
vidia sťažovatelia v tom, že najvyšší súd sa stotožnil s tvrdením dovolateľov o existencii
vady podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP, podľa ktorého bola prípustnosť dovolania daná tým,
že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa
odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (ďalej len „odklon
od ustálenej rozhodovacej praxe“).
Ani jeden z uvádzaných judikátov dovolacieho súdu (rozhodnutia najvyššieho súdu
sp. zn. 4 Cdo 110/2010, sp. zn. 7 MCdo 4/2013 a sp. zn. 4 Cdo 361/2012) podľa
sťažovateľov „nerieši prípad s takým (obdobným) skutkovým rámcom v relevantných
okolnostiach, aký bol žalujúcou stranou tvrdený a aj vykonanými dôkazmi preukázaný“.
V konkrétnostiach sťažovatelia namietajú, že právne závery rozhodnutia najvyššieho
súdu sp. zn. 4 Cdo 110/2010 z 26. apríla 2012 «sa týkali skutkového rámca predstavujúceho
(v konaní o žalobe o určenie existencie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu prechodu
a prejazdu cez pozemok žalovaných) nesporné skutkové zistenie, že žalobcovia
nehnuteľnosť, ku ktorej sa predtým neúspešne domáhali určenia vlastníckeho práva titulom
vydržania, užívali ako jedinú prístupovú cestu na ten istý účel k svojmu rodinnému domu
a skutkové zistenie, že žalobcovia (ich právni predchodcovia) prechod cez pozemok užívali
dlhodobo (od r. 1952), pričom dovolací súd prijal (k otázke ohľadne ktorej bolo dovolanie
pripustené) právny záver, že ak v konaní o určenie existencie vlastníckeho práva, ktoré
malo byť nadobudnuté vydržaním, sa nepreukáže oprávnená, t. j. dobromyseľná držba veci,
nie je táto okolnosť (len z dôvodu protikladnosti tvrdenia konkurencie dobromyseľnosti)
prekážkou pre možnosť preukázania oprávnenej držby práva zodpovedajúceho vecnému
bremenu k tej istej veci tým istým subjektom.
3.2.3. Právne závery (právne posúdenie) vyplývajúce z rozhodnutia NS SR
sp. zn. 7 MCdo 4/2013 z 19. 02. 2014 sa týkali posudzovania otázky dobromyseľnosti
žalovaného, ktorý písomnými kúpnymi zmluvami zo 14. 08. 1974 a 09. 10. 1974 s overenými
podpismi predávajúceho, previedol označené pozemky do vlastníctva štátu (socialistického
spoločenského vlastníctva), ktorá nebola registrovaná štátnym notárstvom za kúpnu cenu,
ktorá bola uhradená a napriek tomu mal prevádzané nehnuteľnosti ďalej užívať
a domnievať sa, že kúpne zmluvy sú neúčinné, pretože neboli registrované štátnym
notárstvom, v dôsledku čoho sa zmena vlastníctva nepremietla do evidencie nehnuteľností.
V ňom bola (dovolacím súdom) konštatovaná neospravedlniteľnosť takéhoto právneho
omylu, nezakladajúceho oprávnenú držbu žalovaného (pre absenciu právneho titulu
uchopenia sa držby žalovaným, ktorý by aj v prípade, ak by aj kúpne zmluvy neboli účinné,
obvykle svedčil nadobúdateľovi - kupujúcemu, nie prevodcovi - predávajúcemu), ak sa
žalovaný uchopil držby nehnuteľností po tom čo sám právne účinným spôsobom previedol
k ním vlastnícke právo na štát, kedy nemôže byť vzhľadom na všetky okolnosti v dobrej
viere, že je vlastníkom vecí, ani ak by si žalovaný myslel, že kúpne zmluvy sú právne
neúčinné a že je naďalej vlastníkom veci.
3.2.4. Z rozhodnutia NS SR sp. zn. 4 Cdo 361/2012 dovolací súd cituje, že
„judikatúra súdov je konštantná v tom, že pokiaľ sa niekto uchopí držby nehnuteľnosti po
1. apríli 1964 na základe zmluvy o prevode nehnuteľností, ktorá nebola uzavretá v písomnej
forme, nemôže byť so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu nehnuteľnosť
patrí a v zmysle § 130 ods. 1 veta prvá OZ nemôže byť držiteľom oprávneným
(5 Cdo 49/2010). Na základe ústnej zmluvy o jej prevode nemôže byť so zreteľom na všetky
okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom veci aj keď je subjektívne presvedčený, že takáto
zmluva na originálne nadobudnutie vlastníctva postačuje. Držba nehnuteľnosti opierajúca
sa o ústnu zmluvu nemôže viesť k vydržaniu nehnuteľností“ (bod 12.4. odôvodnenia).
V tomto rozhodnutí je však výslovne konštatované tiež to (čo už ale dovolací súd necituje),
že „iba vzhľadom na formu právneho úkonu (ústnu alebo i písomnú) nemožno vylúčiť,
ani potvrdiť existenciu dobrej viery držiteľa pri nadobúdaní nehnuteľnosti bez toho,
aby nedošlo k zohľadneniu konkrétnych právnych, ale i skutkových okolností prípadu
spojených s prevodom nehnuteľností - viažucich sa k nadobúdaciemu titulu (porovnaj
napríklad CPj 69/83 z 30. marca 1992)“.
3.3. Z uvádzaných rozhodnutí, vo väzbe na ktoré dovolací súd vyvodil odklon
od ustálenej rozhodovacej praxe NS SR, ku ktorému malo dôjsť v spornej právnej veci
sťažovateľov zo strany odvolacieho súdu, vyplýva výrazný rozdiel posudzovaného
skutkového rámca u každej z nich oproti skutočnému zistenému skutkovému stavu v spornej
právnej veci (neskreslenému dovolacím súdom čo do titulu vstupu do držby výkonu práva
uvádzanému v časti II. sťažnosti), bez existencie relevantných znakov podobnosti.
3.4. Zo strany NS SR došlo k tak extenzívnej aplikácii judikatúry NS SR uvádzanej
dovolateľmi na prejednávanú vec ohľadne otázky konania v právnom omyle vylučujúceho
dobromyseľnosť držiteľa, v ktorých „neprípustnosť“ konania v právnom omyle držiteľa
v konkrétnych súvislostiach bola riešená v dvoch z nich a naviac u držiteľov veci
(nie výkonu práva), kde však záver o konaní v právnom omyle vylučujúceho dobrú vieru
držiteľa bol v oboch prípadoch vyslovený vo výrazne iných súvislostiach, teda
nie v skutkovo obdobnom prípade, než predstavuje v relevantných okolnostiach zistený
skutkový rámec posudzovanej veci. Pri takejto extenzívnej aplikácii NS SR naviac
nezohľadňoval konkrétne skutočnosti (skutkové okolnosti) zistené v prejednávanej veci,
ktoré podľa existujúcej judikatúry sú významnými pri posudzovaní toho, či vykonávateľ
práva si počínal dobromyseľne.».
Najvyšší súd sa podľa sťažovateľov rovnako nevysporiadal so všetkými skutkovými
okolnosťami rozhodujúcimi z hľadiska jeho ustálenej judikatúry v otázke posudzovania
dobromyseľnosti držiteľa z hľadiska jeho konania v právnom omyle. Nedobromyseľnosť
mal najvyšší súd podľa sťažovateľov preukázanú tým, že v čase dohody so štatutárom
správcu majetku štátu, čo sa týka prechodu a prejazdu cez pozemky vo vlastníctve štátu,
právna úprava neumožňovala zriadiť vecné bremeno.
S poukazom na odlišnosť medzi všeobecným povedomím o právnej úprave
vlastníckeho práva a všeobecným povedomím o práve k cudzím veciam v neprospech
právnej úpravy k cudzím veciam sťažovatelia odmietajú rovnaké posudzovanie
dobromyseľnosti na podklade existencie právneho omylu konajúcej osoby, čo sa týka jej
nevedomosti týkajúcej sa nutnosti písomnej formy kúpnej zmluvy pri prevode nehnuteľností
s právnym omylom konajúcej osoby mieniacej ústnou dohodou dojednať časovo
neobmedzené právo prechodu a prejazdu.
Na preukázanie tvrdenia o tom, že judikatúra stále akceptuje počínanie si osoby
konajúcej v právnom omyle v určitých situáciách ako konanie nevylučujúce jej oprávnenú
držbu, sťažovatelia poukazujú na rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 271/2014
z 25. augusta 2014, sp. zn. 6 Cdo 362/2014 z 26. októbra 2016 a sp. zn. 3 Cdo 117/94
z 28. februára 1995.
Najvyšší súd ďalej podľa sťažovateľov neprihliadal ani na povinnosť vyplývajúcu
z vlastnej rozhodovacej činnosti (uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 66/2010
z 31. mája 2011, sp. zn. 6 Cdo 362/2014 z 26. októbra 2016) posudzovať všetky dôkazy
jednotlivo a v kontexte s ostatnými dôkazmi a prihliadať na všetko, čo v konaní vyšlo
najavo, a to pri posudzovaní dobromyseľnosti držiteľa. Najvyšší súd nereagoval na tvrdené
skutkové okolnosti, za ktorých došlo k vzniku titulu pre vstup pôvodných žalobcov
do výkonu práva, a rovnako sa nezaoberal ani skutočnosťou, že podiel na právnom omyle
pôvodných žalobcov bol vyvolaný aj spolupôsobením vtedajšieho štatutára správcu
majetku štátu (rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 66/2010 z 31. mája 2011
a sp. zn. 6 Cdo 362/2014 z 26. októbra 2016).
Sťažovatelia argumentujú, že citovaná judikatúra najvyššieho súdu preukazuje, že
pri posudzovaní držby veci osoby konajúcej v právnom omyle je pomerne široký rozsah
akceptovania neznalosti právnych predpisov zo strany držiteľov veci.
Na podklade uvedených skutočností sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí
ich sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví porušenie
základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým uznesením najvyššieho súdu, napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu zruší
a vec vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a súčasne prizná sťažovateľom úhradu trov
konania v sume 611,52 €.
Sťažovatelia v súlade s § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) navrhujú, aby ústavný súd prijal dočasné opatrenie a odložil vykonateľnosť
napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovatelia namietajú, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo
k porušeniu ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Sťažovatelia v prvom rade argumentujú tým, že najvyšší súd vychádzal
pri preskúmavaní prípustnosti a dôvodnosti dovolania z pozmeneného skutkového stavu
(titul vstupu do držby), čím porušil § 442 CSP, keďže sťažovatelia tvrdili, že titulom
ich vstupu do držby práva prechodu bola ústna dohoda, pričom najvyšší súd vychádzal
zo skutočností uvádzaných v liste z 5. novembra 2017 (ďalej aj „prvá námietka“).
Ďalej sťažovatelia namietajú, že v predmetnej veci došlo k porušeniu § 440 CSP,
podľa ktorého je dovolací súd viazaný dovolacími dôvodmi, a to tým, že najvyšší súd sa
stotožnil s tvrdením dovolateľov o prípustnosti dovolania z dôvodu odklonu od ustálenej
rozhodovacej praxe, pričom ani jeden z najvyšším súdom uvádzaných judikátov nerieši
prípad s obdobným skutkovým stavom (ďalej aj „druhá námietka“).
Podľa ďalšej námietky sťažovateľov sa najvyšší súd rovnako nevysporiadal
so všetkými skutkovými okolnosťami rozhodujúcimi z hľadiska jeho ustálenej judikatúry
v otázke posudzovania dobromyseľnosti držiteľa z hľadiska jeho konania v právnom omyle
(ďalej aj „tretia námietka“).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje zásadná
odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97), a preto ich namietané porušenie možno preskúmavať
spoločne.
Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry, ústavný súd poukazuje v kontexte
zistenia, že predmetom jeho konania je preskúmavanie kasačného rozhodnutia dovolacieho
súdu na to, že základné právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie
„je výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť,
či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania
a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06,
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry opakovane vyslovil, že predpokladom
na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je len také porušenie,
ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím
konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktorého nápravu nemožno dosiahnuť
procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v príslušnom procesnom kódexe
(m. m. I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06). V nadväznosti na to ústavný súd
pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia,
a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie vo veci samej právoplatne
skončilo. V zmysle uvedeného v konaní, ktoré v čase predbežného prerokovania sťažnosti
stále prebieha, nemožno uvažovať o splnení tejto požiadavky (IV. ÚS 361/2010).
Ak ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti pripustil výnimky
z tejto zásady, išlo o prípady, keď ešte pred právoplatným skončením konania vo veci samej
bolo v konaní o sťažnosti napadnuté právoplatné rozhodnutie, ktorým sa skončila iba určitá
časť konania alebo ktorým sa riešila iba určitá parciálna procesná otázka. Podmienkou
na pripustenie takejto výnimky však je, že v konkrétnom prípade musí ísť o rozhodnutie
spôsobilé výrazne a nezvratným spôsobom zasiahnuť do ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd sťažovateľa,
ako aj to, že námietka ich porušenia sa musí vzťahovať výlučne na dané štádium konania
a nemohla by už byť uplatnená neskôr (IV. ÚS 195/2010), prípadne by sa tento negatívny
dôsledok musel zároveň vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať
v ďalšom procesnom postupe alebo v opravných konaniach (IV. ÚS 322/09).
V nadväznosti na uvedené právne názory ústavný súd konštatuje, že v okolnostiach
posudzovaného prípadu sú splnené (čiastočne) predpoklady na uplatnenie výnimky
z už spomenutej zásady, podľa ktorej ústavný súd v rámci konania o sťažnosti zásadne
preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia,
ktorými sa právoplatne skončilo konanie.
II.1 K namietanému porušeniu práv zaručených ústavou a dohovorom
napadnutým uznesením najvyššieho súdu v súvislosti s prvou námietkou
Prvou námietkou sťažovatelia argumentujú, že najvyšší súd vychádzal
pri preskúmavaní prípustnosti a dôvodnosti dovolania z pozmeneného skutkového stavu
(titul vstupu do držby), čím porušil § 442 CSP, keďže sťažovatelia tvrdili, že titulom
ich vstupu do držby práva prechodu bola ústna dohoda, pričom najvyšší súd vychádzal
zo skutočností uvádzaných v liste z 5. novembra 2017.
Ústavný súd preskúmal dôvodnosť prvej námietky, keďže táto môže vyvolávať
pochybnosti o ústavnej udržateľnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ako celku.
Odpoveď na otázku, či najvyšší súd (ne)vychádzal z pozmeneného skutkového stavu, je
totiž esenciálna pre posúdenie ústavnej udržateľnosti rozhodnutia najvyššieho súdu ako
súdu dovolacieho.
V súlade s § 442 CSP sa skutkový stav veci a ani výsledky dokazovania
pred dovolacím súdom nemôžu meniť.
V rámci predbežného prerokovania tejto časti sťažnosti sa ústavný súd sústredil
na posúdenie, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. Ústavný súd vychádzal
pritom zo svojej konštantnej judikatúry, v zmysle ktorej o zjavne neopodstatnenú sťažnosť
ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci (v danom prípade najvyššieho súdu) nemohlo dôjsť k porušeniu základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že vo vzťahu ku všeobecným
súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou
(m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný
súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda
všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej
úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne
námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dáva odpoveď na všetky kľúčové
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd
už opakovane vo svojej judikatúre zdôraznil (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana
ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej)
nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú
pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7
ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní
o sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu
sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s ústavou
a dohovorom najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené,
resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv
(napr. I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).
V súvislosti s prvou námietkou ústavný súd zdôrazňuje, že pokiaľ dovolateľ
odôvodňuje prípustnosť dovolania s poukazom na § 421 ods. 1 písm. a) CSP, v zmysle
ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo
od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu relevantnosť otázky nesie so sebou zreteľné
charakteristické znaky.
Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o skutkovú
otázku). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou
riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie otázka hmotnoprávna (ktorá sa odvíja
od interpretácie príslušnej právnej normy), ako aj procesnoprávna (ktorej riešenie záviselo
na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Musí ísť zároveň o právnu otázku, ktorú
odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním. Právna
otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej
neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne
v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska
tohto ustanovenia (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 200/2018 zo 17. januára 2019).
Z relevantných častí odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva,
že odvolací súd sa od ustálenej rozhodovacej praxe odklonil pri riešení otázky
dobromyseľnosti (bod 13 napadnutého uznesenia najvyššieho súdu), pričom vo veci
sťažovateľov konajúce súdy založili svoje rozhodnutie na závere, podľa ktorého „aj len
súhlas niekdajšieho štatutárneho orgánu organizácie spravujúcej majetok štátu (a po ňom
nasledujúce dlhodobé a nerušené prechádzanie cez spornú časť nehnuteľností) postačoval
pre prijatie záveru, že právni predchodcovia žalobcov vstúpili v roku 1970 do držby práva
zodpovedajúceho vecnému bremenu a že toto právo vydržali k 1. januáru 1992“ (bod 21
napadnutého uznesenia najvyššieho súdu).
Z citovaných častí napadnutého uznesenia vyplýva, že podstatnou právnou otázkou
(vyriešenie ktorej viedlo k záverom o existencii práva zodpovedajúceho vecnému bremenu),
ktorú krajský súd v preskúmavanej veci riešil, bola otázka dobromyseľnosti pri vydržaní
práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, a to v kontexte prechádzania „cez pozemok
vo vlastníctve štátu len na základe súhlasu štatutárneho zástupcu organizácie spravujúcej
tento pozemok“ (bod 11.3 napadnutého uznesenia najvyššieho súdu).
Podstatná právna otázka dobromyseľnosti držby, ktorú najvyšší súd riešil, sa teda
dotýkala skutkového stavu daného písomným súhlasom štatutárneho zástupcu organizácie,
ktorá spravovala predmetný pozemok (list z 5. novembra 1970) a nie ústnej dohody, ktorá
mala predchádzať „listu z 5. novembra 1970“ tak, ako to vyplývalo z odôvodnenia vo veci
sťažovateľov konajúceho krajského súdu.
Keďže z už uvedených dôvodov nie je námietka sťažovateľov o tom, že najvyšší súd
vychádzal z pozmeneného skutkového stavu a porušil tým § 442 CSP, opodstatnená,
ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú v súlade s § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II.2 K namietanému porušeniu práv zaručených ústavou a dohovorom
napadnutým uznesením najvyššieho súdu v súvislosti s druhou a treťou námietkou
Druhou námietkou sťažovatelia namietajú, že došlo k porušeniu § 440 CSP, podľa
ktorého je dovolací súd viazaný dovolacími dôvodmi, a to tým, že najvyšší súd sa stotožnil
s tvrdením dovolateľov o prípustnosti dovolania z dôvodu odklonu od ustálenej
rozhodovacej praxe, pričom ani jeden z najvyšším súdom uvádzaných judikátov nerieši
prípad s obdobným skutkovým stavom.
Podľa tretej námietky sa najvyšší súd rovnako nevysporiadal so všetkými
okolnosťami rozhodujúcimi z hľadiska jeho ustálenej judikatúry v otázke posudzovania
dobromyseľnosti držiteľa z hľadiska jeho konania v právnom omyle.
Ústavný súd konštatuje, že vo vzťahu k druhej a tretej námietke „nie je daná
právomoc ústavného súdu vo veci sťažnosti rozhodnúť meritórne“ tak, ako to namietajú
sťažovatelia.
Viazanosť dovolacími dôvodmi vyplývajúca z § 440 CSP sa vzťahuje na vymedzenie
dôvodov zo strany dovolateľa a znamená to, že najvyšší súd ako dovolací súd môže skúmať
dovolacie dôvody len v rozsahu vymedzenom v dovolaní.
Otázka, ktorú sa sťažovatelia snažia predostrieť svojou prvou námietkou, sa dotýka
(ne)dôvodnosti aplikácie judikátov, keďže tieto vychádzajú z iného skutkového stavu, ako
sú dané vo veci sťažovateľov, a nie porušenia § 440 CSP v kontexte povinnosti dovolacieho
súdu byť viazaný dovolacími dôvodmi.
Z uvedeného dôvodu sa prvá námietka rovnako ako druhá námietka vo svojej
podstate dotýka skutkových zistení a ich právneho posúdenia, ktoré budú predmetom
posúdenia odvolacím súdom, ktorému bola vec sťažovateľov dovolacím súdom vrátená.
Aj keby sa ústavný súd stotožnil s postojom sťažovateľov, podľa ktorého najvyšší
súd „fakticky už neformálne rozhodol aj vo veci samej“ s prihliadnutím na aktuálne
procesné štádium konania (vec je v štádiu odvolacieho konania), neprichádza do úvahy
pri rešpektovaní princípu subsidiarity, z ktorého vychádza čl. 127 ods. 1 ústavy, uplatnenie
právomoci ústavného súdu, keďže o veci sťažovateľov bude ďalej prebiehať konanie
pred odvolacím súdom, pričom sťažovatelia budú v ďalšom priebehu konania disponovať
účinnými právnymi prostriedkami na ochranu svojich práv, ktorými môžu brojiť proti podľa
nich svojvoľnému právnemu názoru najvyššieho súdu, ktorý nerešpektuje ďalšie okolnosti
dôležité z pohľadu posúdenia dobromyseľnosti držiteľa konajúceho v právnom omyle,
ako ani všeobecnými súdmi zistený skutkový stav. Z princípu subsidiarity totiž vyplýva,
že sťažovateľmi spochybňovaný právny názor najvyššieho súdu na posúdenie veci a jeho
uplatniteľnosť na zistený skutkový stav v prejednávanom prípade sa môžu stať predmetom
ústavného prieskumu až vtedy, ak bude ich vec právoplatne skončená.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti
sťažovateľov odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.
Po odmietnutí sťažnosti ako celku už nebol právny dôvod zaoberať sa ostatnými
návrhmi sťažovateľov vrátane návrhu na vydanie dočasného opatrenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. februára 2019