Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 69/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. februára 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, a , oboch

zastúpených Advokátskou kanceláriou UHAĽ s. r. o., Š. Moyzesa 9877/43, Zvolen, v mene

ktorej koná advokát JUDr. Maroš Uhaľ, ktorou namietajú porušenie základného práva

podľa a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo 16. októbra 2018, a takto

rozhodol:

Sťažnosť a o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

22. januára 2019 doručená sťažnosť ,

, a , (ďalej len „sťažovatelia“), oboch

zastúpených Advokátskou kanceláriou UHAĽ s. r. o., Š. Moyzesa 9877/43, Zvolen, v mene

ktorej koná advokát JUDr. Maroš Uhaľ, ktorou namietajú porušenie základného práva

podľa (ďalej len „“) a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo

37/2018 zo 16. októbra 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovatelia boli stranou

v konaní vedenom Okresným súdom Ružomberok (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

v procesnom postavení žalobcov, ktorí sa proti žalovaným 1 až 5 domáhali

určenia práva vecného bremena.

Okresný súd čiastočným rozsudkom č. k. -1017 zo 17. marca 2016

(ďalej len „čiastočný rozsudok zo 17. marca 2016“) určil, že v prospech vlastníkov

nehnuteľností v katastrálnom území presne špecifikovaných v citovanom

rozhodnutí existuje právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktoré pozostáva z ich práva

prechádzať po častiach nehnuteľností v katastrálnom území presne

špecifikovaných v citovanom rozhodnutí, a to pešo, príručnými vozíkmi, detskými kočíkmi,

bicyklami, jednostopovými motorovými vozidlami, osobnými motorovými vozidlami,

traktormi a nákladnými motorovými vozidlami.

O odvolaní proti čiastočnému rozsudku okresného súdu rozhodol Krajský súd

v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. z 3. októbra

2017 v znení opravného uznesenia tohto súdu sp. zn. zo 16. januára 2018

(ďalej len „rozsudok krajského súdu z 3. októbra 2017“) tak, že čiastočný rozsudok

okresného súdu zo 17. marca 2016 potvrdil ako vecne správny v súlade s § 387 ods. 1

(ďalej len „“).

O dovolaní žalovaných 1, 2, 4 a 5 proti napadnutému rozsudku krajského súdu

z 3. októbra 2017 rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že dovolaním

napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

Keďže najvyšší súd napadnutým unesením „fakticky už neformálne rozhodol

aj vo veci samej“, je podľa názoru sťažovateľov daná právomoc ústavného súdu rozhodnúť

o sťažnosti meritórne.

Podľa sťažovateľov najvyšším súdom vyslovený právny názor zaväzujúci vo veci

konajúci krajský súd je svojvoľný. Uvádzajú k tomu, že najvyšší súd v podstatnej časti

vychádza z údajných skutkových tvrdení sťažovateľov, resp. pôvodných žalobcov, ktoré

nie sú pravdivé, pričom najvyšší súd „vychádzajúc z takýchto iných než sťažovateľmi

tvrdených skutkových tvrdení ohľadne titulu ich vstupu do držby, následne akceptoval jeden

z dovolateľmi tvrdených dovolacích dôvodov“.

Sťažovatelia a rovnako aj pôvodní žalobcovia ako titul ich vstupu do držby práva

prechodu označovali výslovne ústnu dohodu uzatvorenú medzi „vtedajším riaditeľom

OÚNZ s pôvodným žalobcom 1/ s vedomím

a súhlasom pôvodnej žalobkyne 2/ ako manželky pôvodného žalobcu 1/,

z konca marca 1970, ktorej obsah bol výrazne širší než to, čo možno vyvodzovať z listu

z 5. novembra 1970“.

Z uvedeného dôvodu sťažovateľom nie je zrejmé, z akých dôvodov dovolací súd

žalobcami tvrdený titul, na základe ktorého došlo k vstupu do výkonu práva prechodu

a prejazdu, zúžil len na to, čo má podľa neho výslovne vyplývať z listu z 5. novembra 2017.

V napadnutom uznesení tak zo strany najvyššieho súdu došlo k svojvoľnému pozmeneniu

skutkového stavu, a tým aj porušeniu , podľa ktorého je dovolací súd viazaný

skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd.

Porušenie , podľa ktorého je dovolací súd viazaný dovolacími dôvodmi,

vidia sťažovatelia v tom, že najvyšší súd sa stotožnil s tvrdením dovolateľov o existencii

vady podľa , podľa ktorého bola prípustnosť dovolania daná tým,

že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa

odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (ďalej len „odklon

od ustálenej rozhodovacej praxe“).

Ani jeden z uvádzaných judikátov dovolacieho súdu (rozhodnutia najvyššieho súdu

sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. ) podľa

sťažovateľov „nerieši prípad s takým (obdobným) skutkovým rámcom v relevantných

okolnostiach, aký bol žalujúcou stranou tvrdený a aj vykonanými dôkazmi preukázaný“.

V konkrétnostiach sťažovatelia namietajú, že právne závery rozhodnutia najvyššieho

súdu sp. zn. z 26. apríla 2012 «sa týkali skutkového rámca predstavujúceho

(v konaní o žalobe o určenie existencie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu prechodu

a prejazdu cez pozemok žalovaných) nesporné skutkové zistenie, že žalobcovia

nehnuteľnosť, ku ktorej sa predtým neúspešne domáhali určenia vlastníckeho práva titulom

vydržania, užívali ako jedinú prístupovú cestu na ten istý účel k svojmu rodinnému domu

a skutkové zistenie, že žalobcovia (ich právni predchodcovia) prechod cez pozemok užívali

dlhodobo (od r. 1952), pričom dovolací súd prijal (k otázke ohľadne ktorej bolo dovolanie

pripustené) právny záver, že ak v konaní o určenie existencie vlastníckeho práva, ktoré

malo byť nadobudnuté vydržaním, sa nepreukáže oprávnená, t. j. dobromyseľná držba veci,

nie je táto okolnosť (len z dôvodu protikladnosti tvrdenia konkurencie dobromyseľnosti)

prekážkou pre možnosť preukázania oprávnenej držby práva zodpovedajúceho vecnému

bremenu k tej istej veci tým istým subjektom.

3.2.3. Právne závery (právne posúdenie) vyplývajúce z rozhodnutia NS SR

sp. zn. z 19. 02. 2014 sa týkali posudzovania otázky dobromyseľnosti

žalovaného, ktorý písomnými kúpnymi zmluvami zo 14. 08. 1974 a 09. 10. 1974 s overenými

podpismi predávajúceho, previedol označené pozemky do vlastníctva štátu (socialistického

spoločenského vlastníctva), ktorá nebola registrovaná štátnym notárstvom za kúpnu cenu,

ktorá bola uhradená a napriek tomu mal prevádzané nehnuteľnosti ďalej užívať

a domnievať sa, že kúpne zmluvy sú neúčinné, pretože neboli registrované štátnym

notárstvom, v dôsledku čoho sa zmena vlastníctva nepremietla do evidencie nehnuteľností.

V ňom bola (dovolacím súdom) konštatovaná neospravedlniteľnosť takéhoto právneho

omylu, nezakladajúceho oprávnenú držbu žalovaného (pre absenciu právneho titulu

uchopenia sa držby žalovaným, ktorý by aj v prípade, ak by aj kúpne zmluvy neboli účinné,

obvykle svedčil nadobúdateľovi - kupujúcemu, nie prevodcovi - predávajúcemu), ak sa

žalovaný uchopil držby nehnuteľností po tom čo sám právne účinným spôsobom previedol

k ním vlastnícke právo na štát, kedy nemôže byť vzhľadom na všetky okolnosti v dobrej

viere, že je vlastníkom vecí, ani ak by si žalovaný myslel, že kúpne zmluvy sú právne

neúčinné a že je naďalej vlastníkom veci.

3.2.4. Z rozhodnutia NS SR sp. zn. dovolací súd cituje, že

„judikatúra súdov je konštantná v tom, že pokiaľ sa niekto uchopí držby nehnuteľnosti po

1. apríli 1964 na základe zmluvy o prevode nehnuteľností, ktorá nebola uzavretá v písomnej

forme, nemôže byť so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu nehnuteľnosť

patrí a v zmysle veta prvá nemôže byť držiteľom oprávneným

(). Na základe ústnej zmluvy o jej prevode nemôže byť so zreteľom na všetky

okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom veci aj keď je subjektívne presvedčený, že takáto

zmluva na originálne nadobudnutie vlastníctva postačuje. Držba nehnuteľnosti opierajúca

sa o ústnu zmluvu nemôže viesť k vydržaniu nehnuteľností“ (bod 12.4. odôvodnenia).

V tomto rozhodnutí je však výslovne konštatované tiež to (čo už ale dovolací súd necituje),

že „iba vzhľadom na formu právneho úkonu (ústnu alebo i písomnú) nemožno vylúčiť,

ani potvrdiť existenciu dobrej viery držiteľa pri nadobúdaní nehnuteľnosti bez toho,

aby nedošlo k zohľadneniu konkrétnych právnych, ale i skutkových okolností prípadu

spojených s prevodom nehnuteľností - viažucich sa k nadobúdaciemu titulu (porovnaj

napríklad z 30. marca 1992)“.

3.3. Z uvádzaných rozhodnutí, vo väzbe na ktoré dovolací súd vyvodil odklon

od ustálenej rozhodovacej praxe NS SR, ku ktorému malo dôjsť v spornej právnej veci

sťažovateľov zo strany odvolacieho súdu, vyplýva výrazný rozdiel posudzovaného

skutkového rámca u každej z nich oproti skutočnému zistenému skutkovému stavu v spornej

právnej veci (neskreslenému dovolacím súdom čo do titulu vstupu do držby výkonu práva

uvádzanému v časti II. sťažnosti), bez existencie relevantných znakov podobnosti.

3.4. Zo strany NS SR došlo k tak extenzívnej aplikácii judikatúry NS SR uvádzanej

dovolateľmi na prejednávanú vec ohľadne otázky konania v právnom omyle vylučujúceho

dobromyseľnosť držiteľa, v ktorých „neprípustnosť“ konania v právnom omyle držiteľa

v konkrétnych súvislostiach bola riešená v dvoch z nich a naviac u držiteľov veci

(nie výkonu práva), kde však záver o konaní v právnom omyle vylučujúceho dobrú vieru

držiteľa bol v oboch prípadoch vyslovený vo výrazne iných súvislostiach, teda

nie v skutkovo obdobnom prípade, než predstavuje v relevantných okolnostiach zistený

skutkový rámec posudzovanej veci. Pri takejto extenzívnej aplikácii NS SR naviac

nezohľadňoval konkrétne skutočnosti (skutkové okolnosti) zistené v prejednávanej veci,

ktoré podľa existujúcej judikatúry sú významnými pri posudzovaní toho, či vykonávateľ

práva si počínal dobromyseľne.».

Najvyšší súd sa podľa sťažovateľov rovnako nevysporiadal so všetkými skutkovými

okolnosťami rozhodujúcimi z hľadiska jeho ustálenej judikatúry v otázke posudzovania

dobromyseľnosti držiteľa z hľadiska jeho konania v právnom omyle. Nedobromyseľnosť

mal najvyšší súd podľa sťažovateľov preukázanú tým, že v čase dohody so štatutárom

správcu majetku štátu, čo sa týka prechodu a prejazdu cez pozemky vo vlastníctve štátu,

právna úprava neumožňovala zriadiť vecné bremeno.

S poukazom na odlišnosť medzi všeobecným povedomím o právnej úprave

vlastníckeho práva a všeobecným povedomím o práve k cudzím veciam v neprospech

právnej úpravy k cudzím veciam sťažovatelia odmietajú rovnaké posudzovanie

dobromyseľnosti na podklade existencie právneho omylu konajúcej osoby, čo sa týka jej

nevedomosti týkajúcej sa nutnosti písomnej formy kúpnej zmluvy pri prevode nehnuteľností

s právnym omylom konajúcej osoby mieniacej ústnou dohodou dojednať časovo

neobmedzené právo prechodu a prejazdu.

Na preukázanie tvrdenia o tom, že judikatúra stále akceptuje počínanie si osoby

konajúcej v právnom omyle v určitých situáciách ako konanie nevylučujúce jej oprávnenú

držbu, sťažovatelia poukazujú na rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.

z 25. augusta 2014, sp. zn. z 26. októbra 2016 a sp. zn.

z 28. februára 1995.

Najvyšší súd ďalej podľa sťažovateľov neprihliadal ani na povinnosť vyplývajúcu

z vlastnej rozhodovacej činnosti (uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

z 31. mája 2011, sp. zn. z 26. októbra 2016) posudzovať všetky dôkazy

jednotlivo a v kontexte s ostatnými dôkazmi a prihliadať na všetko, čo v konaní vyšlo

najavo, a to pri posudzovaní dobromyseľnosti držiteľa. Najvyšší súd nereagoval na tvrdené

skutkové okolnosti, za ktorých došlo k vzniku titulu pre vstup pôvodných žalobcov

do výkonu práva, a rovnako sa nezaoberal ani skutočnosťou, že podiel na právnom omyle

pôvodných žalobcov bol vyvolaný aj spolupôsobením vtedajšieho štatutára správcu

majetku štátu (rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. z 31. mája 2011

a sp. zn. z 26. októbra 2016).

Sťažovatelia argumentujú, že citovaná judikatúra najvyššieho súdu preukazuje, že

pri posudzovaní držby veci osoby konajúcej v právnom omyle je pomerne široký rozsah

akceptovania neznalosti právnych predpisov zo strany držiteľov veci.

Na podklade uvedených skutočností sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí

ich sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví porušenie

základného práva zaručeného a práva zaručeného dohovoru

napadnutým uznesením najvyššieho súdu, napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu zruší

a vec vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a súčasne prizná sťažovateľom úhradu trov

konania v sume 611,52 €.

Sťažovatelia v súlade s § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) navrhujú, aby ústavný súd prijal dočasné opatrenie a odložil vykonateľnosť

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovatelia namietajú, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo

k porušeniu ich základného práva podľa a práva podľa

dohovoru.

Sťažovatelia v prvom rade argumentujú tým, že najvyšší súd vychádzal

pri preskúmavaní prípustnosti a dôvodnosti dovolania z pozmeneného skutkového stavu

(titul vstupu do držby), čím porušil , keďže sťažovatelia tvrdili, že titulom

ich vstupu do držby práva prechodu bola ústna dohoda, pričom najvyšší súd vychádzal

zo skutočností uvádzaných v liste z 5. novembra 2017 (ďalej aj „prvá námietka“).

Ďalej sťažovatelia namietajú, že v predmetnej veci došlo k porušeniu ,

podľa ktorého je dovolací súd viazaný dovolacími dôvodmi, a to tým, že najvyšší súd sa

stotožnil s tvrdením dovolateľov o prípustnosti dovolania z dôvodu odklonu od ustálenej

rozhodovacej praxe, pričom ani jeden z najvyšším súdom uvádzaných judikátov nerieši

prípad s obdobným skutkovým stavom (ďalej aj „druhá námietka“).

Podľa ďalšej námietky sťažovateľov sa najvyšší súd rovnako nevysporiadal

so všetkými skutkovými okolnosťami rozhodujúcimi z hľadiska jeho ustálenej judikatúry

v otázke posudzovania dobromyseľnosti držiteľa z hľadiska jeho konania v právnom omyle

(ďalej aj „tretia námietka“).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru neexistuje zásadná

odlišnosť (m. m. ), a preto ich namietané porušenie možno preskúmavať

spoločne.

Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry, ústavný súd poukazuje v kontexte

zistenia, že predmetom jeho konania je preskúmavanie kasačného rozhodnutia dovolacieho

súdu na to, že základné právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie

„je výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť,

či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania

a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. , , ,

).

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry opakovane vyslovil, že predpokladom

na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa ,

resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je len také porušenie,

ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím

konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktorého nápravu nemožno dosiahnuť

procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v príslušnom procesnom kódexe

(m. m. , , ). V nadväznosti na to ústavný súd

pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia,

a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie vo veci samej právoplatne

skončilo. V zmysle uvedeného v konaní, ktoré v čase predbežného prerokovania sťažnosti

stále prebieha, nemožno uvažovať o splnení tejto požiadavky ().

Ak ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti pripustil výnimky

z tejto zásady, išlo o prípady, keď ešte pred právoplatným skončením konania vo veci samej

bolo v konaní o sťažnosti napadnuté právoplatné rozhodnutie, ktorým sa skončila iba určitá

časť konania alebo ktorým sa riešila iba určitá parciálna procesná otázka. Podmienkou

na pripustenie takejto výnimky však je, že v konkrétnom prípade musí ísť o rozhodnutie

spôsobilé výrazne a nezvratným spôsobom zasiahnuť do alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd sťažovateľa,

ako aj to, že námietka ich porušenia sa musí vzťahovať výlučne na dané štádium konania

a nemohla by už byť uplatnená neskôr (), prípadne by sa tento negatívny

dôsledok musel zároveň vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať

v ďalšom procesnom postupe alebo v opravných konaniach ().

V nadväznosti na uvedené právne názory ústavný súd konštatuje, že v okolnostiach

posudzovaného prípadu sú splnené (čiastočne) predpoklady na uplatnenie výnimky

z už spomenutej zásady, podľa ktorej ústavný súd v rámci konania o sťažnosti zásadne

preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia,

ktorými sa právoplatne skončilo konanie.

II.1 K namietanému porušeniu práv zaručených a dohovorom

napadnutým uznesením najvyššieho súdu v súvislosti s prvou námietkou

Prvou námietkou sťažovatelia argumentujú, že najvyšší súd vychádzal

pri preskúmavaní prípustnosti a dôvodnosti dovolania z pozmeneného skutkového stavu

(titul vstupu do držby), čím porušil , keďže sťažovatelia tvrdili, že titulom

ich vstupu do držby práva prechodu bola ústna dohoda, pričom najvyšší súd vychádzal

zo skutočností uvádzaných v liste z 5. novembra 2017.

Ústavný súd preskúmal dôvodnosť prvej námietky, keďže táto môže vyvolávať

pochybnosti o ústavnej udržateľnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ako celku.

Odpoveď na otázku, či najvyšší súd (ne)vychádzal z pozmeneného skutkového stavu, je

totiž esenciálna pre posúdenie ústavnej udržateľnosti rozhodnutia najvyššieho súdu ako

súdu dovolacieho.

V súlade s sa skutkový stav veci a ani výsledky dokazovania

pred dovolacím súdom nemôžu meniť.

V rámci predbežného prerokovania tejto časti sťažnosti sa ústavný súd sústredil

na posúdenie, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. Ústavný súd vychádzal

pritom zo svojej konštantnej judikatúry, v zmysle ktorej o zjavne neopodstatnenú sťažnosť

ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci (v danom prípade najvyššieho súdu) nemohlo dôjsť k porušeniu základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že vo vzťahu ku všeobecným

súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou

(m. m. , ) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Ústavný

súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda

všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej

úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne

námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dáva odpoveď na všetky kľúčové

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd

už opakovane vo svojej judikatúre zdôraznil (napr. , ), že ochrana

, prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej)

nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú

pri rozhodovaní viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa

ods. 2 a 5 a zákonom ( ). Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní

o sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s

a dohovorom najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené,

resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv

(napr. , ).

V súvislosti s prvou námietkou ústavný súd zdôrazňuje, že pokiaľ dovolateľ

odôvodňuje prípustnosť dovolania s poukazom na , v zmysle

ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo

alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo

od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej

rozhodovacej praxe dovolacieho súdu relevantnosť otázky nesie so sebou zreteľné

charakteristické znaky.

Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o skutkovú

otázku). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou

riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie otázka hmotnoprávna (ktorá sa odvíja

od interpretácie príslušnej právnej normy), ako aj procesnoprávna (ktorej riešenie záviselo

na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Musí ísť zároveň o právnu otázku, ktorú

odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním. Právna

otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej

neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne

v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska

tohto ustanovenia (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. zo 17. januára 2019).

Z relevantných častí odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva,

že odvolací súd sa od ustálenej rozhodovacej praxe odklonil pri riešení otázky

dobromyseľnosti (bod 13 napadnutého uznesenia najvyššieho súdu), pričom vo veci

sťažovateľov konajúce súdy založili svoje rozhodnutie na závere, podľa ktorého „aj len

súhlas niekdajšieho štatutárneho orgánu organizácie spravujúcej majetok štátu (a po ňom

nasledujúce dlhodobé a nerušené prechádzanie cez spornú časť nehnuteľností) postačoval

pre prijatie záveru, že právni predchodcovia žalobcov vstúpili v roku 1970 do držby práva

zodpovedajúceho vecnému bremenu a že toto právo vydržali k 1. januáru 1992“ (bod 21

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu).

Z citovaných častí napadnutého uznesenia vyplýva, že podstatnou právnou otázkou

(vyriešenie ktorej viedlo k záverom o existencii práva zodpovedajúceho vecnému bremenu),

ktorú krajský súd v preskúmavanej veci riešil, bola otázka dobromyseľnosti pri vydržaní

práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, a to v kontexte prechádzania „cez pozemok

vo vlastníctve štátu len na základe súhlasu štatutárneho zástupcu organizácie spravujúcej

tento pozemok“ (bod 11.3 napadnutého uznesenia najvyššieho súdu).

Podstatná právna otázka dobromyseľnosti držby, ktorú najvyšší súd riešil, sa teda

dotýkala skutkového stavu daného písomným súhlasom štatutárneho zástupcu organizácie,

ktorá spravovala predmetný pozemok (list z 5. novembra 1970) a nie ústnej dohody, ktorá

mala predchádzať „listu z 5. novembra 1970“ tak, ako to vyplývalo z odôvodnenia vo veci

sťažovateľov konajúceho krajského súdu.

Keďže z už uvedených dôvodov nie je námietka sťažovateľov o tom, že najvyšší súd

vychádzal z pozmeneného skutkového stavu a porušil tým , opodstatnená,

ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú v súlade s § 25

ods. 2 .

II.2 K namietanému porušeniu práv zaručených a dohovorom

napadnutým uznesením najvyššieho súdu v súvislosti s druhou a treťou námietkou

Druhou námietkou sťažovatelia namietajú, že došlo k porušeniu , podľa

ktorého je dovolací súd viazaný dovolacími dôvodmi, a to tým, že najvyšší súd sa stotožnil

s tvrdením dovolateľov o prípustnosti dovolania z dôvodu odklonu od ustálenej

rozhodovacej praxe, pričom ani jeden z najvyšším súdom uvádzaných judikátov nerieši

prípad s obdobným skutkovým stavom.

Podľa tretej námietky sa najvyšší súd rovnako nevysporiadal so všetkými

okolnosťami rozhodujúcimi z hľadiska jeho ustálenej judikatúry v otázke posudzovania

dobromyseľnosti držiteľa z hľadiska jeho konania v právnom omyle.

Ústavný súd konštatuje, že vo vzťahu k druhej a tretej námietke „nie je daná

právomoc ústavného súdu vo veci sťažnosti rozhodnúť meritórne“ tak, ako to namietajú

sťažovatelia.

Viazanosť dovolacími dôvodmi vyplývajúca z sa vzťahuje na vymedzenie

dôvodov zo strany dovolateľa a znamená to, že najvyšší súd ako dovolací súd môže skúmať

dovolacie dôvody len v rozsahu vymedzenom v dovolaní.

Otázka, ktorú sa sťažovatelia snažia predostrieť svojou prvou námietkou, sa dotýka

(ne)dôvodnosti aplikácie judikátov, keďže tieto vychádzajú z iného skutkového stavu, ako

sú dané vo veci sťažovateľov, a nie porušenia v kontexte povinnosti dovolacieho

súdu byť viazaný dovolacími dôvodmi.

Z uvedeného dôvodu sa prvá námietka rovnako ako druhá námietka vo svojej

podstate dotýka skutkových zistení a ich právneho posúdenia, ktoré budú predmetom

posúdenia odvolacím súdom, ktorému bola vec sťažovateľov dovolacím súdom vrátená.

Aj keby sa ústavný súd stotožnil s postojom sťažovateľov, podľa ktorého najvyšší

súd „fakticky už neformálne rozhodol aj vo veci samej“ s prihliadnutím na aktuálne

procesné štádium konania (vec je v štádiu odvolacieho konania), neprichádza do úvahy

pri rešpektovaní princípu subsidiarity, z ktorého vychádza , uplatnenie

právomoci ústavného súdu, keďže o veci sťažovateľov bude ďalej prebiehať konanie

pred odvolacím súdom, pričom sťažovatelia budú v ďalšom priebehu konania disponovať

účinnými právnymi prostriedkami na ochranu svojich práv, ktorými môžu brojiť proti podľa

nich svojvoľnému právnemu názoru najvyššieho súdu, ktorý nerešpektuje ďalšie okolnosti

dôležité z pohľadu posúdenia dobromyseľnosti držiteľa konajúceho v právnom omyle,

ako ani všeobecnými súdmi zistený skutkový stav. Z princípu subsidiarity totiž vyplýva,

že sťažovateľmi spochybňovaný právny názor najvyššieho súdu na posúdenie veci a jeho

uplatniteľnosť na zistený skutkový stav v prejednávanom prípade sa môžu stať predmetom

ústavného prieskumu až vtedy, ak bude ich vec právoplatne skončená.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti

sťažovateľov odmietol podľa ako neprípustnú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku už nebol právny dôvod zaoberať sa ostatnými

návrhmi sťažovateľov vrátane návrhu na vydanie dočasného opatrenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. februára 2019