Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Cdo/110/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ Ing. M. B., bývajúceho

v D.L.O. a 2/ Mgr. M. B., bývajúcej v D.L.O., zastúpených JUDr. P. M., advokátom v D.D.,

proti žalovaným 1/ O. Ď., bývajúcemu v D.L.O. a 2/ K. Ď., bývajúcej v D.L.O., zastúpenými

Mgr. R. K., advokátom v D.D., o vydržanie práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu,

vedenej na Okresnom súde Dolný Kubín pod sp. zn. , o dovolaní žalobcov proti

rozsudku Krajského súdu v Žiline z 20. januára 2010 sp. zn. rozhodol

t a k t o :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline z 20. januára

2010 sp. zn. z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Dolný Kubín rozsudkom zo 16. júna 2009 č.k. -166 zamietol

žalobu žalobcov, ktorou žiadali, aby súd určil, že nadobudli vydržaním právo zodpovedajúce

vecnému bremenu, ktoré pozostáva z práva prechodu (používania cesty) peši, vozom

i nákladným autom cez pozemok žalovaných, zapísaným na LV č. X. pre k.ú. D.D., pod

A parcely registra E, evidované na mape určeného operátu, parc. č. X. zastavaná plocha

a nádvoria X. m², ktorý bol zidentifikovaný geometrickým plánom ako pozemok parc. č. X./1

a k ich rodinnému domu s.č. X., postaveného na prac. č. X./2 k.ú. D.D. a zároveň žiadali, aby

žalovaným bola uložená povinnosť trpieť vykonávanie tohto práva. Súd prvého stupňa

zdôraznil, že žalobcovia boli povinní preukázať dobromyseľnosť nimi požadovaného práva.

Na podklade vykonaného dokazovania mal za to, že túto skutočnosť sa žalobcom nepodarilo

preukázať, pretože i napriek výpovediam viacerých svedkov, ktoré potvrdili, že sa cez

pozemok žalovaných prechádzalo už od roku 1952, samotní žalobcovia vo svojich

výpovediach popreli existenciu výkonu práva vecného bremena – prechodu cez sporný

pozemok, nakoľko uviedli, že sa cítia byť vlastníkmi tohto pozemku. Aj keď žalobcovia

splnili dva základné predpoklady – uplynutie zákonom stanovenej doby a spôsobilý predmet

2

vydržania práva vecného bremena, chýbal im základný predpoklad, a to oprávnená držba.

Vzhľadom na skutočnosť, že oprávnená držba predstavuje psychický stav – vnútorné

presvedčenie držiteľa – žalobcovia takýto psychický stav k vydržaniu vecného bremena

nedeklarovali, stále tvrdili, že sa cítia byť vlastníkmi sporného pozemku a žalobu zmenili len

v súvislosti s rozhodnutím vo veci sp. zn. , v ktorej bola ich žaloba o určenie

vlastníckeho práva k spornému pozemku zamietnutá. Za takejto situácie mal okresný súd za

to, že aj keď žalobcovia cez sporný pozemok prechádzajú, nenadobudli vnútorné

presvedčenie o vydržaní práva vecného bremena. O náhrade trov konania rozhodol v zmysle

, keď žalovaným ako úspešným účastníkom priznal plnú náhradu trov

konania. V zmysle uložil žalobcom i povinnosť zaplatiť trovy štátu, ktoré

boli vynaložené v súvislosti s vykonanou ohliadkou na mieste samom.

Krajský súd v Žiline na odvolanie žalobcov rozsudkom z 20. januára 2010 sp. zn.

rozsudok okresného súdu potvrdil. Žalobcom uložil povinnosť zaplatiť

spoločne a nerozdielne žalovaným trovy konania 110,11 Eur na účet Advokátskej kancelárie

P., s.r.o., so sídlom v D. K., do troch dní.

Proti tomuto rozsudku pripustil dovolanie. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvého

stupňa zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností,

na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a spor účastníkov

konania aj správne právne posúdil. Nakoľko sa odvolací súd v podstatných častiach stotožnil

aj s jeho odôvodnením, konštatoval správnosť dôvodov napadnutého rozsudku a zároveň

na ne odkázal. Na zdôraznenie ich správnosti poznamenal, že obsah spisového materiálu

Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn. , v ktorom žalobcovia viedli proti

žalovaným neúspešné konanie o určenie vlastníckeho práva k pozemku parc. č. E X. o výmere

X. m², ktorá bola geometrickým plánom č. LS X./2004 zidentifikovaná ako pozemok parc.

KN X./5 – zastavaná plocha o výmere X. m², preukazuje, že žalobcovia v priebehu celého

označeného konania vychádzali z vnútorného presvedčenia, že im sporný pozemok patrí. Až

po zamietnutí žaloby v označenom konaní podali žalobu o určenie, že vydržali právo

zodpovedajúce vecnému bremenu k spornému pozemku. Odvolací súd na námietky uvádzané

v odvolaní poukázal na to, že v konaní vedenom pod sp. zn. žalobcovia tvrdili,

že ich právni predchodcovia (V. B. s manželkou M.) užívali sporný pozemok ako vlastný od

roku 1952 do roku 1966, následne po smrti manžela ho do roku 1983 užívala ako vlastný M.

B. a od roku 1983 (titulom ústnej darovacej zmluvy od M. B.) až do roku 2003 ho ako vlastný

3

užívali samotní žalobcovia. Takto prezentovaný a tvrdený titul nadobudnutia vlastníckeho

práva k spornému pozemku, od ktorého odvodzovali dobromyseľnosť jeho držby, však

žalobcovia v označenom konaní nepreukázali. Až následne začali tvrdiť, že nadobudli

k pozemku právo prechodu a preto správne podľa názoru odvolacieho súdu, okresný súd

vyšiel zo záveru, že ohľadne žiadneho práva nemohli byť dobromyseľní, keď sami neboli

o tom vnútorne presvedčení.

Odvolací súd na základe pripustil proti svojmu potvrdzujúcemu

rozhodnutiu dovolanie, pretože na podklade skutkových okolností a právnych úvah

vzťahujúcich sa na prejednávanú vec dospel k záveru, že jeho rozhodnutie je po právnej

stránke zásadného významu. Doterajšou súdnou praxou podobná sporná otázka nebola

judikovaná. Z ustáleného skutkového stavu tak vyvstala dovolacia otázka, „či dlhodobé

vnútorné subjektívne presvedčenie užívateľa, resp. právneho predchodcu o nadobudnutí

vlastníckeho práva cudzej nehnuteľnosti vydržaním vylučuje zároveň možnosť, aby

vydržaním nadobudol iné vecné právo k tej istej cudzej nehnuteľnosti, najmä právo

zodpovedajúcemu vecnému bremenu“. Odvolací súd na túto otázku odpovedal kladne, keď

pri jej riešení vychádzal zo základného predpokladu vydržania, či už vlastníckeho práva alebo

práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu, ktorým je dobromyseľnosť, ktorá sa podľa

všeobecne uznávanej judikatúry skúma a hodnotí objektívne, t.j. podľa toho, či držiteľ

je so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu vec, resp. právo patrí. Toto

objektívne hľadisko však nevyhnutne vychádza z vlastného (pozitívneho) presvedčenia

držiteľa. Držiteľ však môže byť vnútorne (pozitívne) presvedčený o vykonávaní len jedného

práva, t.j. buď práva vlastníckeho alebo práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu, resp.

inému vecnému právu. Jedno vnútorné presvedčenie vylučuje druhé, t.j., ak je vnútorne

presvedčený, že má k veci právo vlastnícke, nemôže byť zároveň vnútorné presvedčený, že

má k nej aj iné vecné právo. Tento záver by mal podľa názoru odvolacieho súdu platiť

aj v prípade, že by všetci ostatní (napr. osoba zapísaná ako vlastník pozemku, bližší

či vzdialenejší susedia, všetky ostatné osoby) boli vnútorne presvedčení, že držiteľ veci, ktorý

je vnútorne presvedčený o svojom vlastníckom práve k veci má k nej len právo

zodpovedajúce vecnému bremenu. O trovách odvolacieho konania rozhodol s poukazom

na v spojení s

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie žalobcovia, keď namietali

nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom a žiadali rozsudok odvolacieho súdu

4

zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Poukázali na to, že v konaní preukázali, že

sú dobromyseľnými držiteľmi, čo súdy ani nespochybnili, t.j., že užívali toto právo prechodu

(aj so započítaním ich právnych predchodcov) dlhodobo, teda od roku 1952 až doteraz. Podľa

ich názoru dlhodobé vnútorné subjektívne presvedčenie užívateľa, resp. jeho právneho

predchodcu o nadobudnutí vlastníckeho práva cudzej nehnuteľnosti vydržaním nevylučuje

zároveň možnosť, aby vydržaním nadobudol iné vecné bremeno k tej istej cudzej

nehnuteľnosti, najmä právo zodpovedajúce vecnému bremenu.

Žalovaní navrhli dovolanie žalobcov ako neodôvodnené zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ), po zistení,

že dovolanie podali včas účastníci konania ( ), proti rozsudku, ktorý možno

napadnúť týmto opravným prostriedkom ( ), preskúmal napadnutý rozsudok

odvolacieho súdu bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) a dospel

k záveru, že dovolanie žalobcov je dôvodné.

V ustanovení je odvolaciemu súdu zverené oprávnenie založiť

výrokom rozsudku prípustnosť dovolania v prípade, že rozhodnutie odvolacieho súdu

je zásadného právneho významu. Treba osobitne zdôrazniť, že ak odvolací súd vysloví

prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je dovolateľ oprávnený napadnúť jeho

rozhodnutie len z dôvodu, že spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, a to práve len

v tej konkrétnej vymedzenej otázke, pre ktorú bolo dovolanie pripustené.

Pripustením dovolania bola v prejednávanej veci vytvorená možnosť len na preverenie

správnosti riešenia otázky „či dlhodobé vnútorné subjektívne presvedčenie užívateľa,

resp. jeho právneho predchodcu o nadobudnutí vlastníckeho práva cudzej nehnuteľnosti

vydržaním vylučuje zároveň možnosť, aby vydržaním nadobudol iné vecné právo k tej istej

cudzej nehnuteľnosti, najmä právo zodpovedajúce vecnému bremenu“.

Podľa držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako

s vlastnou alebo ten, kto vykonáva právo pre seba.

Podľa ak je držiteľ so zreteľom na všetky

okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí je držiteľom oprávneným.

Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.

Podľa oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom

veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať

rokov, ak ide o nehnuteľnosť.

Podľa veta prvá a druhá vecné bremená

vznikajú písomnou zmluvou na základe závetu v spojení s výsledkami konania o dedičstve,

schválenou dohodou dedičov, rozhodnutím príslušného orgánu alebo zo zákona. Právo

zodpovedajúce vecnému bremenu možno nadobudnúť tiež výkonom práva (vydržaním);

ustanovenie § 134 tu platí obdobne.

Predpoklady vydržania práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu sú totožné

s predpokladmi nevyhnutnými pre vydržanie vlastníckeho práva (§ 130, § 134 Občianskeho

zákonníka). Ako je predpokladom dobrej viery u oprávneného držiteľa veci jeho

presvedčenie, že mu vec patrí ako vlastníkovi, tak predpokladom dobrej viery u oprávneného

držiteľa práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu je presvedčenie, že mu právo

zodpovedajúce vecnému bremenu prináleží. Toto presvedčenie musí byť podložené

konkrétnymi skutočnosťami, ktoré ho k tomu oprávňujú. Oprávnený držiteľ práva

zodpovedajúcemu vecnému bremenu musí byť „so zreteľom ku všetkým okolnostiam“

v dobrej viere, že právo, ktoré k cudzej veci vykonáva mu patrí, lebo riadne vzniklo alebo

na neho riadne prešlo. Posúdenie, či držiteľ je v dobrej viere alebo nie je, treba vždy hodnotiť

objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samého účastníka

a vždy treba brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej normálnej opatrnosti, ktorú možno vzhľadom

na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal alebo nemohol mať

po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu takéto právo patrí. Treba

zdôrazniť, že dobrá viera vyjadruje vnútorný (psychický) stav držiteľa, ktorý sám o sebe

nemôže byť predmetom dokazovania, avšak toto vnútorné presvedčenie, že nekoná bezprávne

sa navonok prejavuje jeho konkrétnym správaním, čo už ale predmetom dokazovania

a posudzovania byť môže.

6

V prejednávanej veci je zo skutkových zistení vyplývajúcich z dokazovania

vykonaného súdom prvého stupňa zrejmé, že žalobcovia (ich právni predchodcovia) právo

prechodu cez spornú nehnuteľnosť dlhodobo užívali (od roku 1952). Súd prvého stupňa však

túto preukázanú skutočnosť, a to i napriek svojmu správnemu tvrdeniu, že dobrú vieru

držiteľa treba hodnotiť objektívne, vyhodnotil v neprospech žalobcov, a to len s ohľadom

na v inom konaní prezentované presvedčenie, že im predmetná nehnuteľnosť vlastnícky patrí.

Nemožno súhlasiť s tvrdením súdu prvého stupňa, že žalobcovia aj v priebehu konania

prejednávanej veci trvali na tom, že sú vlastníkmi predmetnej nehnuteľnosti bez deklarovania

svojho vnútorného presvedčenia, že označené vecné bremeno vydržali. Z obsahu spisu je totiž

zrejmé označenie predmetu konania, žalobný petit (určenie nadobudnutia práva

zodpovedajúcemu vecnému bremenu), predložené návrhy na dokazovanie (za účelom

preukázania, že im právo vecného bremena patrí), obsah odvolania, výpovede žalobcov ako

účastníkov konania, kde náležite vysvetlili spôsob a trvanie výkonu práva prechodu cez

sporný pozemok jednak nimi samotnými ako aj ich právnymi predchodcami a tiež záverečný

prednes právneho zástupcu na pojednávaní 26. mája 2009 (viď č.l. 158 p.v.). Medzi

účastníkmi konania nebolo sporné (bez ohľadu na to, či sa žalobcovia považovali

za vlastníkov spornej nehnuteľnosti alebo za oprávnených držiteľov práva zodpovedajúcemu

vecnému bremenu), že žalobcovia nehnuteľnosť užívali na ten istý účel, a to ako jedinú

prístupovú cestu k svojmu rodinnému domu. Vzhľadom na charakter smerovania výkonu

tohto práva pri zohľadnení vyššie uvedených skutkových zistení (k právu prechodu) nemožno

žalobcov, resp. ich právnych predchodcov, i napriek ich predchádzajúcemu tvrdenému

vnútornému subjektívnemu presvedčeniu o nadobudnutí vlastníckeho práva k cudzej veci

vylúčiť z možnosti nadobudnúť iné, najmä vecné právo k tej istej cudzej nehnuteľnosti, právo

zodpovedajúce vecnému bremenu.

V prípade práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu, ktoré spočíva v prechádzaní cez

cudzí pozemok, treba k vydržaniu tohto práva, aby držiteľ obsah práva vykonával

v ospravedlniteľnom omyle, že mu svedčí oprávnenie z vecného bremena. Pokiaľ bude

v presvedčení (posudzovanom z objektívneho hľadiska), že pozemok, cez ktorý prechádza

je jeho, môže byť len oprávneným držiteľom tejto veci.

Treba však rozlišovať medzi tvrdením dobromyseľnosti a jej preukázaním, resp. medzi

tvrdením o oprávnenej držbe veci alebo o oprávnenej držbe práva zodpovedajúcemu vecnému

a preukázaním tejto oprávnenej držby. Súd (ako už bolo vyššie uvedené) nerozhoduje

na základe tvrdení, ale na základe skutkových zistení vyplývajúcich z vykonaného

dokazovania. Pre záver o tom, či došlo k vydržaniu práva zodpovedajúceho vecnému

bremenu, nie je preto určujúce to, že držiteľ (plniac si ako účastník konania svoju procesnú

povinnosť tvrdiť rozhodujúce skutočnosti) tvrdil oprávnenú držbu práva, spočívajúceho

v prechádzaní cez cudzí pozemok a zároveň tvrdil aj svoju oprávnenú držbu tohto pozemku.

Iba tvrdená konkurencia dobromyseľnosti (oprávnenej držby) nevylučuje oprávnenú držbu

práva alebo oprávnenú držbu veci. Právne relevantné je len preukázanie tejto

dobromyseľnosti (aj keď v rovnakom čase môže byť preukázaná len jedna alebo len druhá),

pre danosť ktorej nie je postačujúce subjektívne presvedčenie držiteľa, ale objektívne

posudzovanie tohto presvedčenia, a to aj keby bolo tvrdené ako logicky rozporné, t.j.

vylučujúce sa, a to v tom zmysle, že držiteľ nemôže byť presvedčený, že je vlastníkom veci

a zároveň, že jej vlastníkom nie je (že má len právo k cudzej veci).

Kým existencia dvoch skutočností, ktoré sa vzájomne vylučujú, tvrdiť možno

(tvrdenie, že niečo pravda je a zároveň, že to pravda nie je), preukázanie ich súčasnej

existencie (t.j. pravdivosti jednej a zároveň aj druhej) do úvahy neprichádza (a to práve preto,

že sa vzájomne vylučujú). To však neplatí pre negatívny výsledok ich preukazovania.

Ak sa nepreukáže jedna, nie je tým vylúčená možnosť preukázania druhej. Vzájomné

vylúčenie v podobe protikladu pravdivosti tu nepôsobí.

Uvedené znamená, že ak v konaní o určenie existencie vlastníckeho práva, ktoré malo

byť nadobudnuté vydržaním, sa nepreukáže oprávnená, t.j. dobromyseľná držba veci, nie

je táto okolnosť (len z dôvodu protikladnosti tvrdenia konkurencie dobromyseľnosti)

prekážkou pre možnosť preukázania oprávnenej držby práva zodpovedajúcemu vecnému

bremenu k tej istej veci tým istým subjektom.

V prejednávanej veci odvolací súd na dovolaním pripustenú právnu otázku odpovedal

tak, že vnútorné (subjektívne) presvedčenie držiteľa, že mu vec patrí (ako vlastníkovi)

vylučuje jeho súčasné vnútorné presvedčenie, že mu k tej istej veci patrí iné vecné právo,

najmä právo vecného bremena. I keď takáto odpoveď je logicky správna, celkový právny

záver z nej vyvodený, t.j. záver o neexistencii dobromyseľnosti ako podmienky pre vydržanie

práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu, nebol správny. Odvolací súd totiž nerozlišoval,

ako to bolo rozvedené vyššie, medzi tvrdením dobromyseľnosti a jej preukázaním. Význam

8

tohto rozdielu je zvlášť zrejmý v situácii, keď žalobcovia tvrdili nielen svoje subjektívne

presvedčenie o oprávnenej držbe pozemku a zároveň o držbe práva prechádzať cez tento

pozemok, ale tvrdili rovnaké presvedčenie aj o svojich právnych predchodcov.

Rozpornosť vnútorného presvedčenia ich právnych predchodcov o súčasnej držbe

pozemku aj držbe práva nevyplynula zo žiadneho skutkového zistenia vyplývajúceho

z vykonaného dokazovania. Len tvrdenie žalobcov, že ich právni predchodcovia boli

dobromyseľní, že im pozemok vlastnícky patrí, a zároveň boli dobromyseľní, že im patrí

právo prechádzať cez tento pozemok ako cudziu vec, ešte neznamená, že tomu tak skutočne

bolo, teda že aj vnútorné presvedčenie ich právnych predchodcov malo trpieť logicky

rozpornou konkurenciou dobromyseľnosti. Zamietnutie žaloby o určenie vlastníckeho práva

v inom konaní z dôvodu nepreukázania oprávnenej držby veci ich právnymi predchodcami

preto nevylučovalo možnosť preukázať oprávnenú držbu práva zodpovedajúceho vecnému

bremenu ich právnymi predchodcami v konaní o preskúmavanej veci. Otázkou oprávnenej

držby ich právnych predchodcov sa bolo potrebné zaoberať ako prvou. V prípade vydržania

práva zodpovedajúceho vecnému bremenu spočívajúcemu v práve prechádzať cez cudzí

pozemok právnymi predchodcami žalobcov, by žalobcovia boli nositeľmi tohto práva

z dôvodu svojho vlastníctva k panujúcej nehnuteľnosti (k pozemku a stavbe), v prospech

ktorej vecné bremeno slúži. Skúmanie ich oprávnenej držby (teda i dôsledkov ich tvrdenia

o presvedčení o držbe veci aj držbe práva) ako podmienky pre vydržanie práva

zodpovedajúcemu vecnému bremenu nimi samotnými by bolo z tohto dôvodu bezpredmetné.

Odvolací súd tým, že svoj právny záver o nesplnení podmienky oprávnenej držby

práva vyvodil inak z logického argumentu, podľa ktorého vnútorné presvedčenie držiteľa

o súčasnej držbe vlastníckeho práva k veci a aj práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu

k tej istej veci vylučuje dobromyseľnosť ohľadne oboch tých práv, ktorý však vzhľadom

na už uvedené nebol právne relevantný, a neprihliadol na zistené fakty preukazujúce

dobromyseľný výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu právnymi predchodcami

žalobcov (zavŕšený vydržaním tohto práva uplynutím desaťročnej vydržacej L. podľa vtedy

platného ), naplnil zásadu „summum ius summa saepe iniuria“

(„najvyššie právo je často najvyšším bezprávím“). Takáto aplikácia práva však nie je v súlade

s myšlienkou materiálneho právneho štátu, v ktorom spravodlivosť musí byť vždy prítomná

v procese, v ktorom sudca interpretuje a aplikuje právo. V konkrétnych súvislostiach preto

logický výklad (ak by aj bol formálne správny) musí ustúpiť hodnotovému výkladu, ktorý

9

umožní naplnenie príkazu pre sudcu rozhodovať v súlade s ekvitou, t.j. nachádzať

čo najspravodlivejšie usporiadanie veci.

Ak odvolací súd v preskúmavanej veci dospel z hľadiska pripustenej dovolacej otázky

k inému právnemu záveru, je jeho právne posúdenie veci nesprávne a jeho rozsudok spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Najvyšší súd slovenskej

republiky preto zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie

( ).

V novom rozhodnutí rozhodne znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania

( ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 26. apríla 2012

JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková