Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 172/2019
PDF · 308.27 KB
No categories available
I. ÚS 172/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. apríla 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej, zo sudcov Miroslava Duriša a Mojmíra
Mamojku (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej
spoločnosti , ,
a obchodnej spoločnosti , , ,
obe zastúpené advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou, Malacká cesta 5680/2B, Pezinok,
vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky
a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky, ako aj namietaného porušenia základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 36 ods. 1 a 3 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé
súdne konanie a prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na účinný opravný prostriedok podľa
čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 64/2006 a jeho uznesením č. k.
20 C 64/2006-342 z 11. novembra 2013, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.
k. 4 Co 16/2017-708, 4 Co 33/2017 z 22. februára 2017 a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 161/2017, 3 Cdo 162/2017 z 28. júna 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti
a obchodnej spoločnosti o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
14. septembra 2018 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti
, (ďalej aj „sťažovateľka v 1. rade“), a obchodnej
spoločnosti , (ďalej aj „sťažovateľka v 2. rade“,
spolu aj „sťažovateľky“ ), vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 a 3 ústavy a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 36 ods. 1 a 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva
na spravodlivé súdne konanie a prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na
účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru postupom Okresného súdu Bratislava I
(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 64/2006 a jeho uznesením
č. k. 20 C 64/2006-342 z 11. novembra 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného
súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k.
4 Co 16/2017-708, 4 Co 33/2017 z 22. februára 2017 (ďalej aj „napadnutý rozsudok
krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 3 Cdo 161/2017, 3 Cdo 162/2017 z 28. júna 2018 (ďalej aj „napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Z predloženej ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľky boli
žalobkyňami v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 20 C 64/2006. Domáhali
sa voči Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky
(ďalej len „žalovaná“), priznania náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy podľa zákona
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zodpovednosti
za škodu“). Sťažovateľky svoj nárok odôvodňovali nesprávnym úradným postupom
súdneho exekútora a nezákonnými rozhodnutiami okresného súdu
v exekučnom konaní.
3. Okresný súd v priebehu konania napadnutým uznesením z 11. novembra 2013
uložil sťažovateľke v 1. rade povinnosť zložiť preddavok na trovy konania vo výške
52 000 € a sťažovateľke v 2. rade preddavok na trovy konania vo výške 27 233,66 € na účet
okresného súdu.
4. Rozsudkom okresného súdu č. k. 20 C 64/2006-640 z 24. júna 2016 bola žaloba
sťažovateliek zamietnutá.
5. Napadnutým rozsudkom krajského súdu z 22. februára 2017 bol uvedený rozsudok
okresného súdu potvrdený.
6. Najvyšší súd napadnutým uznesením z 28. júna 2018 dovolanie sťažovateliek proti
napadnutému rozsudku krajského súdu odmietol ako neprípustné.
7. V odôvodnení ústavnej sťažnosti sťažovateľky okresnému súdu vytýkajú,
že riadne nekonal a nerozhodol o ich opakovaných návrhoch na zrušenie namietaného
uznesenia okresného súdu z 11. novembra 2013, ktorým boli sťažovateľkám uložené
povinnosti zložiť preddavky na trovy konania, pričom opakovane poukazovali na nález
ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 30/2015 z 11. mája 2016, ktorým bolo rozhodnuté,
že dovtedy platný § 141a zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení
neskorších predpisov (ďalej len ,,OSP“) bol v rozpore s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru. Napriek uvedenému je napadnuté uznesenie okresného súdu (aj v čase podania
ústavnej sťažnosti) právoplatné a vykonateľné, čím dochádza k porušovaniu sťažovateľkami
v petite označených práv. Zároveň okresnému súdu vytýkajú, že sťažovateľke v 2. rade
nebol okresným súdom doručený návrh žalovanej z 30. júla 2013 na zloženie preddavku
na trovy konania a že sťažovateľka v 2. rade nebola v konaní riadne poučená okresným
súdom o jej procesných právach a povinnostiach, keďže v konaní nebola zastúpená
advokátom.
8. V ďalšej časti ústavnej sťažnosti sťažovateľky namietajú, že napadnutým
rozsudkom krajského súdu z 22. februára 2017 bolo porušené ich právo na spravodlivé
súdne konanie, keďže krajský súd v súvislosti s verejným vyhlásením rozsudku elektronicky
neupovedomil sťažovateľky [na nimi uvedenú a zo súdneho spisu známu mailovú adresu
( )] o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku 22. februára 2017.
Okrem toho spoločne vo vzťahu k rozhodnutiam všeobecných súdov namietajú,
že tieto súdy vec nesprávne právne posúdili a že napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov
sú nepreskúmateľné, neodôvodnené a nekonzistentné s rozhodovacou praxou Európskeho
súdu pre ľudské práva. Sťažovateľkami prezentované nedostatky v postupe okresného súdu
a krajského súdu neboli podľa ich názoru v konaní pred najvyšším súdom ako súdom
dovolacím konvalidované. Sťažovateľky tvrdia, že krajský súd a ani najvyšší súd
neposkytol označeným právam náležitú ochranu, a preto hodnotia ich rozhodnutia
ako arbitrárne a nepreskúmateľné.
9. Na tomto základe sťažovateľky v petite žiadajú, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„1. Základné právo obchodnej spoločnosti
a obchodnej spoločnosti na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, právo podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa
čl. 36 ods. 1, ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo podľa
čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave č. k. 4Co/16/2017-708, č. k. 4Co/33/2017 z 22.02.2017 porušené boli.
2. Základné právo obchodnej spoločnosti
a obchodnej spoločnosti na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, právo podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36
ods. 1, ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, právo podľa čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na účinný opravný
prostriedok pred vnútroštátnym orgánom podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd odmietajúcim uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.
3Cdo 161/2017, č. k. 3 Cdo 162/2017 z 28.06.2018 porušené boli.
3. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 4Co/16/2017-708, č. k. 4Co/33/2017
z 22.02.2017 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
4. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 3Cdo 161/2017, č. k.
3 Cdo 162/2017 z 28.06.2018 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.
5. Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú povinní solidárne
uhradiť obchodnej spoločnosti primerané finančné
zadosťučinenie 15 000,- Eur a trovy právneho zastúpenia v sume 631, 68 ,- Euro na účet
jeho advokátky JUDr. Emília Korčeková do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.
6. Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú povinní solidárne
uhradiť obchodnej spoločnosti primerané finančné zadosťučinenie
15 000,- Eur a trovy právneho zastúpenia v sume 631, 68 ,- Euro na účet jeho advokátky
JUDr. Emília Korčeková do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
7. Základné právo obchodnej spoločnosti
a obchodnej spoločnosti . na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručené podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prejednanie záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Bratislava I v konaní č. k. 20C/64/2006 porušené boli.
Vydaním uznesenia č. k. 20C 64/2006-342 z 11.11.2013 bolo porušené základné
právo obchodnej spoločnosti a obchodnej spoločnosti
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Uznesenie Okresného súdu Bratislava I č. k. 20C 64/2006-342 z 11.11.2013
sa zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.
8. Obchodnej spoločnosti a obchodnej spoločnosti
priznáva každej finančné zadosťučinenie v sume po 15 000,- Eur, ktoré
je Okresný súd Bratislava I povinný vyplatiť im do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.
9. Obchodnej spoločnosti a obchodnej spoločnosti
priznáva úhradu trov konania v sume 631, 68 ,- Euro , ktoré je Okresný
súd Bratislava I povinný zaplatiť na účet ich právnej zástupkyne – advokátky JUDr. Emílie
Korčekovej do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.“
II.
10. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
12. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom
je s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2
zákona o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019,
pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú
zachované.
13. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
14. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
15. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický
a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy,
v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 46 ods. 3 ústavy každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo
nesprávnym úradným postupom.
Podľa čl. 36 ods. 3 listiny každý má právo na náhradu škody, ktorú mu spôsobilo
nezákonné rozhodnutie súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo
nesprávny úradný postup.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli
porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa
porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
III.
16. Sťažovateľky sú presvedčené, že v žalobe nimi uplatnený nárok na náhradu
škody a nemajetkovej ujmy je právne opodstatnený a napadnuté rozhodnutia všeobecných
súdov o ich žalobe sú arbitrárne, ústavne nekonformné, nekonzistentné, nepreskúmateľné,
neracionálne a nepresvedčivo odôvodnené.
K namietanému porušeniu základného práva sťažovateliek na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu a porušeniu základného práva
sťažovateliek na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehota podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru postupom okresného súdu v konaní
17. Pokiaľ ide o sťažovateľkami namietané porušenie nimi označených práv
napadnutým uznesením okresného súdu z 11. novembra 2013, ústavný súd poukazuje
na svoju doterajšiu judikatúru, z ktorej vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú
odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).
18. Podstata argumentácie sťažovateliek spočíva v námietke, že okresný súd riadne
nekonal a nerozhodol o ich opakovaných návrhoch na zrušenie namietaného uznesenia
okresného súdu z 11. novembra 2013, ktorým boli sťažovateľkám uložené povinnosti zložiť
preddavky na trovy konania po vydaní nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 30/2015
z 11. mája 2016.
19. Ústavný súd po preskúmaní ústavnej sťažnosti a jej príloh zistil, že uvedená
námietka bola sťažovateľkami uplatnená aj v odvolaní proti rozsudku okresného súdu
z 24. júna 2016. Krajský súd v napadnutom rozsudku (aj napriek tomu, že táto odvolacia
námietka vôbec nesúvisela s napadnutým rozsudkom) podľa názoru ústavného súdu
zrozumiteľným a obšírnym spôsobom sťažovateľkám podal odpoveď, keď v odôvodnení
uviedol: „sankciou za nezloženie preddavku na trovy konania podľa ust. § 141a O.s.p.
účinného do 30.06.2016 bolo za splnenia ďalších predpokladov zastavenie konania
bez prejednania veci, a nie vymáhanie zloženia preddavkov, ako sa mylne domnievajú
žalobcovia. Ako úplne nepochopiteľné a zmätočné vyhodnotil odvolací súd odvolacie
námietky žalobcov, ktorí tvrdili porušenie svojich práv nevydaním uznesenia o zastavení
konania podľa § 141a O.s.p., keď argumentovali tým, že nakoľko preddavky na trovy
konania nezložili, je súd prvej inštancie podľa ust. § 141a O.s.p. povinný konanie
pre nezloženie preddavku na trovy konania zastaviť, pretože až následne by mohol v ich
prospech rozhodnúť odvolací súd, resp. dovolací súd. V odvolaní poukázali tiež na to,
že súd prvej inštancie vyzývali, aby o návrhu žalovaného na zastavenie konania rozhodol,
a vytvoril tak podmienky na preskúmanie veci Ústavným súdom SR. Odvolaciemu súdu nie
je zrejmé, v čom vidia žalobcovia porušenie svojich práv (ohliadnuc od snahy vytvoriť
si priestor na podávanie riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov a ústavných
sťažností). Ak odvolací súd správne pochopil ich argumentáciu, domáhajú sa vydania
rozhodnutia o zastavení konania podľa ust. § 141a O.s.p., ktoré v zmysle nálezu Ústavného
súdu SR sp. zn. PL. ÚS 30/2015 zo dňa 11.05.2016 nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 a s čl. 46
ods. 1 Ústavy SR, dávno stratilo účinnosť aj platnosť, a nie je súčasťou aktuálne účinného
Civilného sporového poriadku, aby ho mohli napadnúť opravnými prostriedkami a
ústavnou sťažnosťou, a tvrdia, že nevydaním rozhodnutia o zastavení konania im bola
odňatá možnosť konať pred súdom a boli porušené ich práva. Odvolací súd sa s ich
argumentáciou nestotožnil. Postup súdu prvej inštancie, ktorý pre nesplnenie podmienok v
súlade s právnym názorom vyjadreným v rozhodnutiach najvyšších súdnych autorít, konanie
pre nezloženie preddavkov na trovy konania žalobcami nezastavil, bol správny, v žiadnom
prípade nezasiahol do akýchkoľvek práv žalobcov, práve naopak, týmto postupom súd prvej
inštancie zabezpečil ochranu ich práva na spravodlivý súdny proces, na prístup k súdu
a riadne prejednanie a rozhodnutie ich veci. Ani námietka žalobcov, že súd prvej inštancie
písomne nevypracoval uznesenie (o tom, že na návrhy na zrušenie uznesenia č. k.
20C 64/2006-342 zo dňa 11.11.2013 a na zastavenie konania podľa ust. § 141a O.s.p.
neprihliada) vyhlásené na pojednávaní dňa 24.06.2016, nie je dôvodná. Podľa ust. § 168
ods. 1 O.s.p. účinného do 30.06.2016 vyhlasuje predseda senátu alebo samosudca
uznesenie prítomným účastníkom, pričom na predmetnom pojednávaní boli v zastúpení
prítomné všetky sporové strany. Ako už bolo uvedené vyššie, súd doručí uznesenie
účastníkom, ak je proti nemu odvolanie alebo ak to je pre vedenie konania potrebné alebo
ak ide o uznesenie, ktorým sa účastníkom ukladá nejaká povinnosť (§ 168 ods. 2 O.s.p.), čo
však nebol prípad posudzovanej veci, pretože súd vyhláseným uznesením len upravil svoj
ďalší postup v konaní. Proti uzneseniu, ktoré sa týka vedenia konania nebolo v čase jeho
vyhlásenia odvolanie prípustné (§ 202 ods. 3 písm. a) O.s.p.), žiadna povinnosť sporovým
stranám nebola uložená a jeho doručenie nebolo vzhľadom na prítomnosť všetkých strán
sporu na pojednávaní ani potrebné. Súd prvej inštancie preto nebol povinný toto uznesenie,
ktoré bolo vyhlásené a jeho obsah je zachytený v zápisnici z pojednávania, vypracovať
písomne.“
20. Vzhľadom na uvedené a skutočnosť, že právoplatné rozhodnutia vydané
v civilnom súdnom konaní na základe právneho predpisu, ktorý celkom, sčasti alebo
v niektorom ustanovení stratil účinnosť, zostávajú v zmysle § 93 ods. 2 zákona o ústavnom
súde nedotknuté, avšak povinnosti uložené takýmito rozhodnutiami nemožno nútene
vymáhať, ústavný súd v tejto časti ústavnú sťažnosť sťažovateliek odmietol ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
21. Aj tú časť ústavnej sťažnosti, ktorá pre namietané porušenie práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, resp. v primeranej lehote podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru smeruje proti postupu okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 20 C 64/2006, treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
22. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.
Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola
na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo
(napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému
súdu, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť
odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu
na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).
23. Zo samotnej ústavnej sťažnosti vyplýva, že napadnuté konanie bolo na okresnom
súde skončené 24. júna 2016 rozsudkom okresného súdu č. k. 20 C 64/2006-640.
Sťažovateľky sa napriek tomu na ústavný súd obrátili so svojou sťažnosťou až podaním
z 11. septembra 2018, t. j. v čase, keď porušenie označeného základného práva na súde,
ktorý označili za účastníka konania, už netrvalo a konanie o ich sťažnosti pred ústavným
súdom nebolo spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu
k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a tiež právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (mutatis mutandis I. ÚS 6/03).
24. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, a pretože sťažovateľky sa v predmetnej veci
domáhali ochrany svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru v čase, keď v označenom konaní pred okresným súdom namietané
porušenie práva už netrvalo, a teda bola odstránená ich právna neistota, pripadalo do úvahy
odmietnutie sťažnosti v tejto časti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
K namietanému porušeniu základného práva sťažovateliek na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 a 3 listiny a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu
25. Podľa § 124 poslednej vety zákona o ústavnom súde ak bol vo veci podaný
mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu
k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným prostriedkom napadnuté, začína plynúť
od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku.
26. Riadiac sa zásadou materiálnej ochrany ústavnosti, judikatúra ústavného súdu
reflektujúca na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri rozsudok
z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99,
body 51, 53 a 54) v prípade procesného rozhodnutia dovolacieho súdu o odmietnutí
dovolania pre jeho neprípustnosť zároveň garantuje zachovanie lehoty na podanie sťažnosti
ústavnému súdu aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu
druhostupňového súdu (podobne III. ÚS 114/2010).
27. V zmysle citovaného zákonného ustanovenia a judikatúry ústavný súd preskúmal
uplatnené námietky sťažovateliek aj vo vzťahu k namietanému rozsudku krajského súdu,
ktorý bol napadnutý dovolaním sťažovateliek, pričom podané dovolanie bolo odmietnuté
ako neprípustné.
28. Ústavný súd v prvom rade opätovne pripomína, že v zmysle svojej konštantnej
judikatúry nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného
súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,
či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného
súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných
slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie
všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,
ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie
základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00). K takému záveru však
vo veci sťažovateliek nedospel.
29. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd konal
v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia na vec vzťahujúcich sa právnych
predpisov [v tom čase účinného Občianskeho súdneho poriadku a zákona o zodpovednosti
za škodu] interpretoval a aplikoval ústavne súladným spôsobom, jeho úvahy vychádzajú
z konkrétnych faktov, sú logické, legitímne a právne akceptovateľné.
30. V súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateliek s napadnutým rozhodnutím
krajského súdu ústavný súd poukazuje na to, že obsahom základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie nie je záruka, že rozhodnutie súdu
bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Aj stabilná rozhodovacia činnosť
ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého
nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva,
že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom
účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. Procesný postoj účastníka konania
zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu
akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať
podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na tieto procesné úkony primeraným,
zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným
procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník
konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného
procesu (IV. ÚS 329/04, II. ÚS 106/05, III. ÚS 32/07, III. ÚS 302/09, III. ÚS 75/2010).
31. Tomuto postupu učinil podľa názoru ústavného súdu krajský súd zadosť. Okrem
toho sa zaoberal i námietkami sťažovateliek (obsahovo zhodnými s tými, ktorými
odôvodňujú i ústavnú sťažnosť), a to v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie,
že sťažovateľky v tomto konaní dostali odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu.
Námietky sťažovateliek o svojvoľnosti a arbitrárnosti jeho rozhodnutia preto neobstoja.
32. Na základe uvedeného ústavný súd posúdil námietky sťažovateliek vzťahujúce
sa na rozsudok krajského súdu ako zjavne neopodstatnené a podľa § 56 ods. 2 písm. g)
zákona o ústavnom súde ústavnú sťažnosť v uvedenej časti z tohto dôvodu odmietol.
K namietanému porušeniu základného práva sťažovateliek na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 a 3 listiny, práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na účinný opravný prostriedok
podľa čl. 13 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu
33. Sťažovateľky vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu namietali
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom podstata
ich argumentácie spočíva v námietke nedostatočného, formalistického a arbitrárneho
odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, avšak svoje námietky formulujú
iba v celkom všeobecnej rovine v tom zmysle, že odôvodnenie uznesenia odporuje
rozhodovacej praxi najvyššieho súdu, odporuje princípu právnej istoty a legitímneho
očakávania sťažovateliek.
34. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú
splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej
právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu.
Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe
nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľky (m. m. IV. ÚS 35/02).
Úlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo je prejavom
doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci všeobecných
súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite
zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať.
35. Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho
súdu konštatuje, že právne závery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť
ako arbitrárne. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd ústavne akceptovateľným
spôsobom zdôvodnil, prečo v danom prípade nie je založený sťažovateľkami tvrdený dôvod
prípustnosti ich dovolania podľa § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku, a teda že im
súd nesprávnym procesným postupom neznemožnil, aby uskutočňovali im patriace procesné
práva, v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a to arbitrárnosťou
a nepreskúmateľnosťou odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu ako súdu odvolacieho,
ktoré na rozdiel od sťažovateliek ústavný súd považoval za zákonné a riadne odôvodnené.
Najvyšší súd sa ústavne súladným spôsobom vysporiadal s námietkami
sťažovateliek, a to s námietkou nedoručenia vyjadrenia vedľajšieho účastníka k odvolaniu
sťažovateliek z 3. septembra 2015 sťažovateľkám okresným súdom; s námietkou
nedoručovania vyjadrenia žalovanej, ako aj vedľajšieho účastníka konania okresným súdom
k žalobným návrhom pred vydaním uznesenia o spojení veci na spoločné konanie;
s námietkou odňatia možnosti konať pred súdom sťažovateľke v 2. rade tým,
že pojednávanie konané 24. júna 2016 nebolo možné uskutočniť; s námietkou nedoručenia
sťažovateľkám návrhu žalovanej na uloženie povinnosti zložiť preddavok na trovy konania
okresným súdom; s námietkou nekonania a nerozhodnutia vo veci vedenej okresným súdom
pod sp. zn. 12 C 64/2007; s námietkou nedoručenia sťažovateľke v 1. rade odvolania
žalovanej proti uzneseniu okresného súdu z 9. marca 2012; s námietkou nedoručenia návrhu
žalovanej zo 6. júla 2012 na zloženie preddavku na trovy konania okresným súdom
a s námietkou nedoručenia vyjadrenia vedľajšieho účastníka k návrhu sťažovateliek
na zloženie preddavku na trovy konania vedľajším účastníkom konania. Vo vzťahu k týmto
dovolacím námietkam najvyšší súd poukazujúc na svoju judikatúru v napadnutom uznesení
uviedol, že „tieto vady konania tvrdené žalobcami možno nanajvýš považovať za procesné
vady, ku ktorým došlo v určitej časti konania, avšak žalobcovia v nasledujúcej časti konania
mali možnosť prejaviť svoj nesúhlas s postupom súdu prvej inštancie a namietať porušenie
svojich procesných práv, a teda aj uplatniť svoj vplyv na výsledok konania tým, že mohli
podať odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie. Žalobcovia v danej veci síce
odvolanie proti rozsudku prvej inštancie podali, avšak uvedené vady konania v podanom
odvolaní nenamietali. Skutočnosti uplatnené týmito námietkami dovolateľov nie sú
spôsobilé založiť prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP.“.
K námietke sťažovateliek, že krajský súd sťažovateľky a ich právnu zástupkyňu
v primeranej lehote neupovedomil elektronicky o mieste a čase konania verejného
vyhlásenia rozsudku, ktoré sa konalo 22. februára 2017, hoci mu bola známa
ich elektronická adresa, čím im znemožnil ich osobnú účasť na verejnom vyhlásení
rozsudku, najvyšší súd uviedol, že „z obsahu spisu nevyplýva, že by žalobcovia, respektíve
ich právna zástupkyňa požiadala, aby jej súd oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia
rozsudku aj elektronickými prostriedkami. Tvrdenie žalobcov, že ich uvedená elektronická
adresa bola súdu známa, ako aj to, že súd prvej inštancie predmetnú elektronickú adresu
využíval na elektronickú komunikáciu a doručovanie písomností ešte neznamená,
že odvolaciemu súdu vznikla zo zákona takáto povinnosť, vzhľadom na absenciu vyslovenej
požiadavky zo strany oboch žalobcov, respektíve ich právnej zástupkyne.“.
Pokiaľ ide o zvyšnú časť námietok sťažovateliek, a to neupovedomenie ich okresným
súdom ani krajským súdom o spôsobe rozhodnutia o nimi podanej námietke zaujatosti voči
zákonnej sudkyni, o nedoručení návrhu žalovanej na zastavenie konania podľa § 141a OSP
sťažovateľke v 2. rade, o nepredvolaní a nevypočutí konateľky sťažovateľky v 2. rade
a súdneho exekútora na pojednávaní konanom 24. júna 2016 a o neupovedomení
sťažovateliek o rozhodnutí krajského súdu o ich odvolaní proti uzneseniu okresného súdu
z 22. februára 2015, ani tu najvyšší súd nezistil nesprávny procesný postup súdu, ktorý
by porušoval právo sťažovateliek na spravodlivý proces.
36. Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti a s poukazom na to, že obsahom
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym
názorom účastníka súdneho konania (II. ÚS 218/02, I. ÚS 3/97), sťažnosť sťažovateliek
v časti, v ktorej namietali porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy, podľa
čl. 36 ods. 1 a 3 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktoré považovali za arbitrárne, odmietol z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti.
K namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy napadnutým
rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu
37. Ustanovenia čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy patria medzi základné interpretačné
pravidlá tvorby a aplikácie právneho poriadku Slovenskej republiky vyjadrujúce princíp
právneho štátu a princíp právnej istoty, ako aj viazanosť štátnych orgánov konať
iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Uvedené základné, resp. všeobecné pravidlá a zásady nemajú charakter samostatne
uplatňovaného práva. Ich porušenie možno namietať len súčasne s ochranou konkrétnych
základných práv a slobôd zaručených ústavou (resp. medzinárodnou zmluvou). Keďže
v posudzovanej veci nebolo zistené porušenie základných práv sťažovateliek podľa čl. 46
ods. 1 a 3, čl. 36 ods. 1 a 3 listiny ani podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom
krajského súdu ani napadnutým uznesením najvyššieho súdu, nemohlo dôjsť ani
k porušeniu týchto základných interpretačných, resp. aplikačných pravidiel.
38. Aj vo vzťahu k tejto časti sťažnosti neostávalo ústavnému súdu iné,
iba ju odmietnuť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
39. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateliek uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich
je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto
prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. apríla 2019