Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 172/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. apríla 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej, zo sudcov Miroslava Duriša a Mojmíra

Mamojku (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej

spoločnosti , ,

a obchodnej spoločnosti , , ,

obe zastúpené advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou, Malacká cesta 5680/2B, Pezinok,

vo veci namietaného porušenia a ,

základného práva na súdnu ochranu podľa a 3

a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

, ako aj namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu podľa čl. 36 ods. 1 a 3 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé

súdne konanie a prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na účinný opravný prostriedok podľa

čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením č. k.

-342 z 11. novembra 2013, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.

k. -708, z 22. februára 2017 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. , z 28. júna 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti

a obchodnej spoločnosti o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

14. septembra 2018 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti

, (ďalej aj „sťažovateľka v 1. rade“), a obchodnej

spoločnosti , (ďalej aj „sťažovateľka v 2. rade“,

spolu aj „sťažovateľky“ ), vo veci namietaného porušenia a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a 3 a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

, ako aj namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu

podľa čl. 36 ods. 1 a 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva

na spravodlivé súdne konanie a prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na

účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru postupom Okresného súdu Bratislava I

(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

č. k. -342 z 11. novembra 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného

súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k.

-708, z 22. februára 2017 (ďalej aj „napadnutý rozsudok

krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. , z 28. júna 2018 (ďalej aj „napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Z predloženej ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľky boli

žalobkyňami v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. . Domáhali

sa voči Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky

(ďalej len „žalovaná“), priznania náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy podľa zákona

č. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zodpovednosti

za škodu“). Sťažovateľky svoj nárok odôvodňovali nesprávnym úradným postupom

súdneho exekútora a nezákonnými rozhodnutiami okresného súdu

v exekučnom konaní.

3. Okresný súd v priebehu konania napadnutým uznesením z 11. novembra 2013

uložil sťažovateľke v 1. rade povinnosť zložiť preddavok na trovy konania vo výške

52 000 € a sťažovateľke v 2. rade preddavok na trovy konania vo výške 27 233,66 € na účet

okresného súdu.

4. Rozsudkom okresného súdu č. k. -640 z 24. júna 2016 bola žaloba

sťažovateliek zamietnutá.

5. Napadnutým rozsudkom krajského súdu z 22. februára 2017 bol uvedený rozsudok

okresného súdu potvrdený.

6. Najvyšší súd napadnutým uznesením z 28. júna 2018 dovolanie sťažovateliek proti

napadnutému rozsudku krajského súdu odmietol ako neprípustné.

7. V odôvodnení ústavnej sťažnosti sťažovateľky okresnému súdu vytýkajú,

že riadne nekonal a nerozhodol o ich opakovaných návrhoch na zrušenie namietaného

uznesenia okresného súdu z 11. novembra 2013, ktorým boli sťažovateľkám uložené

povinnosti zložiť preddavky na trovy konania, pričom opakovane poukazovali na nález

ústavného súdu sp. zn. z 11. mája 2016, ktorým bolo rozhodnuté,

že dovtedy platný v znení

neskorších predpisov (ďalej len ,,OSP“) bol v rozpore s a

dohovoru. Napriek uvedenému je napadnuté uznesenie okresného súdu (aj v čase podania

ústavnej sťažnosti) právoplatné a vykonateľné, čím dochádza k porušovaniu sťažovateľkami

v petite označených práv. Zároveň okresnému súdu vytýkajú, že sťažovateľke v 2. rade

nebol okresným súdom doručený návrh žalovanej z 30. júla 2013 na zloženie preddavku

na trovy konania a že sťažovateľka v 2. rade nebola v konaní riadne poučená okresným

súdom o jej procesných právach a povinnostiach, keďže v konaní nebola zastúpená

advokátom.

8. V ďalšej časti ústavnej sťažnosti sťažovateľky namietajú, že napadnutým

rozsudkom krajského súdu z 22. februára 2017 bolo porušené ich právo na spravodlivé

súdne konanie, keďže krajský súd v súvislosti s verejným vyhlásením rozsudku elektronicky

neupovedomil sťažovateľky [na nimi uvedenú a zo súdneho spisu známu mailovú adresu

( )] o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku 22. februára 2017.

Okrem toho spoločne vo vzťahu k rozhodnutiam všeobecných súdov namietajú,

že tieto súdy vec nesprávne právne posúdili a že napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov

sú nepreskúmateľné, neodôvodnené a nekonzistentné s rozhodovacou praxou Európskeho

súdu pre ľudské práva. Sťažovateľkami prezentované nedostatky v postupe okresného súdu

a krajského súdu neboli podľa ich názoru v konaní pred najvyšším súdom ako súdom

dovolacím konvalidované. Sťažovateľky tvrdia, že krajský súd a ani najvyšší súd

neposkytol označeným právam náležitú ochranu, a preto hodnotia ich rozhodnutia

ako arbitrárne a nepreskúmateľné.

9. Na tomto základe sťažovateľky v petite žiadajú, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„1. Základné právo obchodnej spoločnosti

a obchodnej spoločnosti na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, právo podľa a právo podľa

čl. 36 ods. 1, ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo podľa

a rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave č. k. -708, č. k. z 22.02.2017 porušené boli.

2. Základné právo obchodnej spoločnosti

a obchodnej spoločnosti na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, právo podľa a podľa

ods. 1, ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, právo podľa čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2

, právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na účinný opravný

prostriedok pred vnútroštátnym orgánom podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd odmietajúcim uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.

, č. k. z 28.06.2018 porušené boli.

3. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. -708, č. k.

z 22.02.2017 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

4. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. , č. k.

z 28.06.2018 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.

5. Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú povinní solidárne

uhradiť obchodnej spoločnosti primerané finančné

zadosťučinenie 15 000,- Eur a trovy právneho zastúpenia v sume 631, 68 ,- Euro na účet

jeho advokátky JUDr. Emília Korčeková do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.

6. Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú povinní solidárne

uhradiť obchodnej spoločnosti primerané finančné zadosťučinenie

15 000,- Eur a trovy právneho zastúpenia v sume 631, 68 ,- Euro na účet jeho advokátky

JUDr. Emília Korčeková do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

7. Základné právo obchodnej spoločnosti

a obchodnej spoločnosti . na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

zaručené podľa SR a právo na prejednanie záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Bratislava I v konaní č. k. porušené boli.

Vydaním uznesenia č. k. -342 z 11.11.2013 bolo porušené základné

právo obchodnej spoločnosti a obchodnej spoločnosti

podľa SR a podľa Dohovoru.

Uznesenie Okresného súdu Bratislava I č. k. -342 z 11.11.2013

sa zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.

8. Obchodnej spoločnosti a obchodnej spoločnosti

priznáva každej finančné zadosťučinenie v sume po 15 000,- Eur, ktoré

je Okresný súd Bratislava I povinný vyplatiť im do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.

9. Obchodnej spoločnosti a obchodnej spoločnosti

priznáva úhradu trov konania v sume 631, 68 ,- Euro , ktoré je Okresný

súd Bratislava I povinný zaplatiť na účet ich právnej zástupkyne – advokátky JUDr. Emílie

Korčekovej do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

10. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2

sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019,

pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú

zachované.

13. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

14. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

15. Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický

a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe ,

v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa každý má právo na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo

nesprávnym úradným postupom.

Podľa čl. 36 ods. 3 listiny každý má právo na náhradu škody, ktorú mu spôsobilo

nezákonné rozhodnutie súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo

nesprávny úradný postup.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa

porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

III.

16. Sťažovateľky sú presvedčené, že v žalobe nimi uplatnený nárok na náhradu

škody a nemajetkovej ujmy je právne opodstatnený a napadnuté rozhodnutia všeobecných

súdov o ich žalobe sú arbitrárne, ústavne nekonformné, nekonzistentné, nepreskúmateľné,

neracionálne a nepresvedčivo odôvodnené.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateliek na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu a porušeniu základného práva

sťažovateliek na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehota podľa

dohovoru postupom okresného súdu v konaní

17. Pokiaľ ide o sťažovateľkami namietané porušenie nimi označených práv

napadnutým uznesením okresného súdu z 11. novembra 2013, ústavný súd poukazuje

na svoju doterajšiu judikatúru, z ktorej vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa

a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť (mutatis mutandis ).

18. Podstata argumentácie sťažovateliek spočíva v námietke, že okresný súd riadne

nekonal a nerozhodol o ich opakovaných návrhoch na zrušenie namietaného uznesenia

okresného súdu z 11. novembra 2013, ktorým boli sťažovateľkám uložené povinnosti zložiť

preddavky na trovy konania po vydaní nálezu ústavného súdu sp. zn.

z 11. mája 2016.

19. Ústavný súd po preskúmaní ústavnej sťažnosti a jej príloh zistil, že uvedená

námietka bola sťažovateľkami uplatnená aj v odvolaní proti rozsudku okresného súdu

z 24. júna 2016. Krajský súd v napadnutom rozsudku (aj napriek tomu, že táto odvolacia

námietka vôbec nesúvisela s napadnutým rozsudkom) podľa názoru ústavného súdu

zrozumiteľným a obšírnym spôsobom sťažovateľkám podal odpoveď, keď v odôvodnení

uviedol: „sankciou za nezloženie preddavku na trovy konania podľa ust.

účinného do 30.06.2016 bolo za splnenia ďalších predpokladov zastavenie konania

bez prejednania veci, a nie vymáhanie zloženia preddavkov, ako sa mylne domnievajú

žalobcovia. Ako úplne nepochopiteľné a zmätočné vyhodnotil odvolací súd odvolacie

námietky žalobcov, ktorí tvrdili porušenie svojich práv nevydaním uznesenia o zastavení

konania podľa , keď argumentovali tým, že nakoľko preddavky na trovy

konania nezložili, je súd prvej inštancie podľa ust. povinný konanie

pre nezloženie preddavku na trovy konania zastaviť, pretože až následne by mohol v ich

prospech rozhodnúť odvolací súd, resp. dovolací súd. V odvolaní poukázali tiež na to,

že súd prvej inštancie vyzývali, aby o návrhu žalovaného na zastavenie konania rozhodol,

a vytvoril tak podmienky na preskúmanie veci Ústavným súdom SR. Odvolaciemu súdu nie

je zrejmé, v čom vidia žalobcovia porušenie svojich práv (ohliadnuc od snahy vytvoriť

si priestor na podávanie riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov a ústavných

sťažností). Ak odvolací súd správne pochopil ich argumentáciu, domáhajú sa vydania

rozhodnutia o zastavení konania podľa ust. , ktoré v zmysle nálezu Ústavného

súdu SR sp. zn. zo dňa 11.05.2016 nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 a s čl. 46

ods. 1 SR, dávno stratilo účinnosť aj platnosť, a nie je súčasťou aktuálne účinného

, aby ho mohli napadnúť opravnými prostriedkami a

ústavnou sťažnosťou, a tvrdia, že nevydaním rozhodnutia o zastavení konania im bola

odňatá možnosť konať pred súdom a boli porušené ich práva. Odvolací súd sa s ich

argumentáciou nestotožnil. Postup súdu prvej inštancie, ktorý pre nesplnenie podmienok v

súlade s právnym názorom vyjadreným v rozhodnutiach najvyšších súdnych autorít, konanie

pre nezloženie preddavkov na trovy konania žalobcami nezastavil, bol správny, v žiadnom

prípade nezasiahol do akýchkoľvek práv žalobcov, práve naopak, týmto postupom súd prvej

inštancie zabezpečil ochranu ich práva na spravodlivý súdny proces, na prístup k súdu

a riadne prejednanie a rozhodnutie ich veci. Ani námietka žalobcov, že súd prvej inštancie

písomne nevypracoval uznesenie (o tom, že na návrhy na zrušenie uznesenia č. k.

-342 zo dňa 11.11.2013 a na zastavenie konania podľa ust.

neprihliada) vyhlásené na pojednávaní dňa 24.06.2016, nie je dôvodná. Podľa ust. § 168

ods. 1 účinného do 30.06.2016 vyhlasuje predseda senátu alebo samosudca

uznesenie prítomným účastníkom, pričom na predmetnom pojednávaní boli v zastúpení

prítomné všetky sporové strany. Ako už bolo uvedené vyššie, súd doručí uznesenie

účastníkom, ak je proti nemu odvolanie alebo ak to je pre vedenie konania potrebné alebo

ak ide o uznesenie, ktorým sa účastníkom ukladá nejaká povinnosť ( ), čo

však nebol prípad posudzovanej veci, pretože súd vyhláseným uznesením len upravil svoj

ďalší postup v konaní. Proti uzneseniu, ktoré sa týka vedenia konania nebolo v čase jeho

vyhlásenia odvolanie prípustné ( ), žiadna povinnosť sporovým

stranám nebola uložená a jeho doručenie nebolo vzhľadom na prítomnosť všetkých strán

sporu na pojednávaní ani potrebné. Súd prvej inštancie preto nebol povinný toto uznesenie,

ktoré bolo vyhlásené a jeho obsah je zachytený v zápisnici z pojednávania, vypracovať

písomne.“

20. Vzhľadom na uvedené a skutočnosť, že právoplatné rozhodnutia vydané

v civilnom súdnom konaní na základe právneho predpisu, ktorý celkom, sčasti alebo

v niektorom ustanovení stratil účinnosť, zostávajú v zmysle § 93 ods. 2 zákona o ústavnom

súde nedotknuté, avšak povinnosti uložené takýmito rozhodnutiami nemožno nútene

vymáhať, ústavný súd v tejto časti ústavnú sťažnosť sťažovateliek odmietol ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

21. Aj tú časť ústavnej sťažnosti, ktorá pre namietané porušenie práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, resp. v primeranej lehote podľa čl. 48

ods. 2 a dohovoru smeruje proti postupu okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. , treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

22. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.

Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola

na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo

(napr. , , ). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému

súdu, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť

odmietne ako zjavne neopodstatnenú ( ) bez ohľadu

na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie ().

23. Zo samotnej ústavnej sťažnosti vyplýva, že napadnuté konanie bolo na okresnom

súde skončené 24. júna 2016 rozsudkom okresného súdu č. k. -640.

Sťažovateľky sa napriek tomu na ústavný súd obrátili so svojou sťažnosťou až podaním

z 11. septembra 2018, t. j. v čase, keď porušenie označeného základného práva na súde,

ktorý označili za účastníka konania, už netrvalo a konanie o ich sťažnosti pred ústavným

súdom nebolo spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu

k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

a tiež právu podľa dohovoru (mutatis mutandis ).

24. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, a pretože sťažovateľky sa v predmetnej veci

domáhali ochrany svojho základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru v čase, keď v označenom konaní pred okresným súdom namietané

porušenie práva už netrvalo, a teda bola odstránená ich právna neistota, pripadalo do úvahy

odmietnutie sťažnosti v tejto časti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateliek na súdnu ochranu

podľa a 3 a podľa a 3 listiny a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

25. Podľa poslednej vety ak bol vo veci podaný

mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu

k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným prostriedkom napadnuté, začína plynúť

od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku.

26. Riadiac sa zásadou materiálnej ochrany ústavnosti, judikatúra ústavného súdu

reflektujúca na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri rozsudok

z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99,

body 51, 53 a 54) v prípade procesného rozhodnutia dovolacieho súdu o odmietnutí

dovolania pre jeho neprípustnosť zároveň garantuje zachovanie lehoty na podanie sťažnosti

ústavnému súdu aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu

druhostupňového súdu (podobne ).

27. V zmysle citovaného zákonného ustanovenia a judikatúry ústavný súd preskúmal

uplatnené námietky sťažovateliek aj vo vzťahu k namietanému rozsudku krajského súdu,

ktorý bol napadnutý dovolaním sťažovateliek, pričom podané dovolanie bolo odmietnuté

ako neprípustné.

28. Ústavný súd v prvom rade opätovne pripomína, že v zmysle svojej konštantnej

judikatúry nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie

všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,

ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ). K takému záveru však

vo veci sťažovateliek nedospel.

29. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd konal

v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia na vec vzťahujúcich sa právnych

predpisov [v tom čase účinného a zákona o zodpovednosti

za škodu] interpretoval a aplikoval ústavne súladným spôsobom, jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, legitímne a právne akceptovateľné.

30. V súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateliek s napadnutým rozhodnutím

krajského súdu ústavný súd poukazuje na to, že obsahom základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie nie je záruka, že rozhodnutie súdu

bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Aj stabilná rozhodovacia činnosť

ústavného súdu (, , ) rešpektuje názor, podľa ktorého

nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva,

že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom

účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. Procesný postoj účastníka konania

zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu

akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať

podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na tieto procesné úkony primeraným,

zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným

procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník

konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného

procesu (, , , , ).

31. Tomuto postupu učinil podľa názoru ústavného súdu krajský súd zadosť. Okrem

toho sa zaoberal i námietkami sťažovateliek (obsahovo zhodnými s tými, ktorými

odôvodňujú i ústavnú sťažnosť), a to v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie,

že sťažovateľky v tomto konaní dostali odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu.

Námietky sťažovateliek o svojvoľnosti a arbitrárnosti jeho rozhodnutia preto neobstoja.

32. Na základe uvedeného ústavný súd posúdil námietky sťažovateliek vzťahujúce

sa na rozsudok krajského súdu ako zjavne neopodstatnené a podľa § 56 ods. 2 písm. g)

ústavnú sťažnosť v uvedenej časti z tohto dôvodu odmietol.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateliek na súdnu ochranu

podľa a 3 a podľa a 3 listiny, práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na účinný opravný prostriedok

podľa čl. 13 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

33. Sťažovateľky vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu namietali

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom podstata

ich argumentácie spočíva v námietke nedostatočného, formalistického a arbitrárneho

odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, avšak svoje námietky formulujú

iba v celkom všeobecnej rovine v tom zmysle, že odôvodnenie uznesenia odporuje

rozhodovacej praxi najvyššieho súdu, odporuje princípu právnej istoty a legitímneho

očakávania sťažovateliek.

34. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú

splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej

právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu.

Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe

nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľky (m. m. ).

Úlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo je prejavom

doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci všeobecných

súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite

zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať.

35. Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu konštatuje, že právne závery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť

ako arbitrárne. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd ústavne akceptovateľným

spôsobom zdôvodnil, prečo v danom prípade nie je založený sťažovateľkami tvrdený dôvod

prípustnosti ich dovolania podľa , a teda že im

súd nesprávnym procesným postupom neznemožnil, aby uskutočňovali im patriace procesné

práva, v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a to arbitrárnosťou

a nepreskúmateľnosťou odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu ako súdu odvolacieho,

ktoré na rozdiel od sťažovateliek ústavný súd považoval za zákonné a riadne odôvodnené.

Najvyšší súd sa ústavne súladným spôsobom vysporiadal s námietkami

sťažovateliek, a to s námietkou nedoručenia vyjadrenia vedľajšieho účastníka k odvolaniu

sťažovateliek z 3. septembra 2015 sťažovateľkám okresným súdom; s námietkou

nedoručovania vyjadrenia žalovanej, ako aj vedľajšieho účastníka konania okresným súdom

k žalobným návrhom pred vydaním uznesenia o spojení veci na spoločné konanie;

s námietkou odňatia možnosti konať pred súdom sťažovateľke v 2. rade tým,

že pojednávanie konané 24. júna 2016 nebolo možné uskutočniť; s námietkou nedoručenia

sťažovateľkám návrhu žalovanej na uloženie povinnosti zložiť preddavok na trovy konania

okresným súdom; s námietkou nekonania a nerozhodnutia vo veci vedenej okresným súdom

pod sp. zn. ; s námietkou nedoručenia sťažovateľke v 1. rade odvolania

žalovanej proti uzneseniu okresného súdu z 9. marca 2012; s námietkou nedoručenia návrhu

žalovanej zo 6. júla 2012 na zloženie preddavku na trovy konania okresným súdom

a s námietkou nedoručenia vyjadrenia vedľajšieho účastníka k návrhu sťažovateliek

na zloženie preddavku na trovy konania vedľajším účastníkom konania. Vo vzťahu k týmto

dovolacím námietkam najvyšší súd poukazujúc na svoju judikatúru v napadnutom uznesení

uviedol, že „tieto vady konania tvrdené žalobcami možno nanajvýš považovať za procesné

vady, ku ktorým došlo v určitej časti konania, avšak žalobcovia v nasledujúcej časti konania

mali možnosť prejaviť svoj nesúhlas s postupom súdu prvej inštancie a namietať porušenie

svojich procesných práv, a teda aj uplatniť svoj vplyv na výsledok konania tým, že mohli

podať odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie. Žalobcovia v danej veci síce

odvolanie proti rozsudku prvej inštancie podali, avšak uvedené vady konania v podanom

odvolaní nenamietali. Skutočnosti uplatnené týmito námietkami dovolateľov nie sú

spôsobilé založiť prípustnosť dovolania v zmysle .“.

K námietke sťažovateliek, že krajský súd sťažovateľky a ich právnu zástupkyňu

v primeranej lehote neupovedomil elektronicky o mieste a čase konania verejného

vyhlásenia rozsudku, ktoré sa konalo 22. februára 2017, hoci mu bola známa

ich elektronická adresa, čím im znemožnil ich osobnú účasť na verejnom vyhlásení

rozsudku, najvyšší súd uviedol, že „z obsahu spisu nevyplýva, že by žalobcovia, respektíve

ich právna zástupkyňa požiadala, aby jej súd oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia

rozsudku aj elektronickými prostriedkami. Tvrdenie žalobcov, že ich uvedená elektronická

adresa bola súdu známa, ako aj to, že súd prvej inštancie predmetnú elektronickú adresu

využíval na elektronickú komunikáciu a doručovanie písomností ešte neznamená,

že odvolaciemu súdu vznikla zo zákona takáto povinnosť, vzhľadom na absenciu vyslovenej

požiadavky zo strany oboch žalobcov, respektíve ich právnej zástupkyne.“.

Pokiaľ ide o zvyšnú časť námietok sťažovateliek, a to neupovedomenie ich okresným

súdom ani krajským súdom o spôsobe rozhodnutia o nimi podanej námietke zaujatosti voči

zákonnej sudkyni, o nedoručení návrhu žalovanej na zastavenie konania podľa

sťažovateľke v 2. rade, o nepredvolaní a nevypočutí konateľky sťažovateľky v 2. rade

a súdneho exekútora na pojednávaní konanom 24. júna 2016 a o neupovedomení

sťažovateliek o rozhodnutí krajského súdu o ich odvolaní proti uzneseniu okresného súdu

z 22. februára 2015, ani tu najvyšší súd nezistil nesprávny procesný postup súdu, ktorý

by porušoval právo sťažovateliek na spravodlivý proces.

36. Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti a s poukazom na to, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym

názorom účastníka súdneho konania (, ), sťažnosť sťažovateliek

v časti, v ktorej namietali porušenie základného práva podľa a 3 , podľa

čl. 36 ods. 1 a 3 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktoré považovali za arbitrárne, odmietol z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti.

K namietanému porušeniu a napadnutým

rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu

37. Ustanovenia a patria medzi základné interpretačné

pravidlá tvorby a aplikácie právneho poriadku Slovenskej republiky vyjadrujúce princíp

právneho štátu a princíp právnej istoty, ako aj viazanosť štátnych orgánov konať

iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Uvedené základné, resp. všeobecné pravidlá a zásady nemajú charakter samostatne

uplatňovaného práva. Ich porušenie možno namietať len súčasne s ochranou konkrétnych

základných práv a slobôd zaručených (resp. medzinárodnou zmluvou). Keďže

v posudzovanej veci nebolo zistené porušenie základných práv sťažovateliek podľa čl. 46

ods. 1 a 3, čl. 36 ods. 1 a 3 listiny ani podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom

krajského súdu ani napadnutým uznesením najvyššieho súdu, nemohlo dôjsť ani

k porušeniu týchto základných interpretačných, resp. aplikačných pravidiel.

38. Aj vo vzťahu k tejto časti sťažnosti neostávalo ústavnému súdu iné,

iba ju odmietnuť podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

39. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateliek uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich

je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto

prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. apríla 2019