Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 198/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. mája 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Miroslava Duriša a Mojmíra

Mamojku (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa , práva

na obhajobu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 23. novembra 2017 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. februára

2018 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“), práva na obhajobu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 23. novembra 2017 (ďalej len „napadnuté

uznesenie“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplývajú tieto skutočnosti:

«Rozsudkom Okresného súdu Trenčín z 2.12.2014, sp. zn. , v spojení

s opravným uznesením Okresného súdu Trenčín z 5.8.2015, sp. zn. , bol

sťažovateľ uznaný za vinného zo spáchania trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 224

ods. 1, ods. 2 účinného do 31.7.2001 (ďalej len „Trestný

zákon“) v jednočinnom súbehu s trestným činom ohrozenia pod vplyvom návykovej látky

podľa . Krajský súd v Trenčíne odvolanie sťažovateľa

uznesením z 30.6.2015, sp. zn. , na verejnom zasadnutí zamietol ako

nedôvodné. Proti rozhodnutiu Krajského súdu v Trenčíne podal v zmysle ustanovenia § 368

ods. 1 v znení neskorších predpisov (ďalej len

ako „“) sťažovateľ z dôvodu uvedeného v ustanovení

dovolanie, v ktorom zhrnul skutkové a právne problémy spočívajúce

v tom, že:

- bolo zásadným spôsobom porušené jeho právo na obhajobu a spravodlivé súdne konanie

- Krajský súd v Trenčíne neodstránil nezákonnosť v konaní Okresného súdu Trenčín.»

3. Napadnutým uznesením najvyššieho súdu bolo dovolanie sťažovateľa odmietnuté.

4. Sťažovateľ vytkol, že celé trestné konanie nebolo vedené zákonným spôsobom,

a poukázal na to, že:

„Kľúčovým by podľa sťažovateľa mala byť exhumácia a následná pitva mŕtvoly

, ktorá je spôsobilá formulovať záver, ktorá z osôb sedela na mieste vodiča.

Až po vykonaní exhumácie a následnej pitvy sa môžu vyvrátiť dôvodné pochybnosti o vine

sťažovateľa, ktoré vznikli v prípravnom, ako aj v súdnom konaní...

Odmietnutie dôkazu, ktorý je spôsobilý privodiť zmenu dokazovanej okolnosti

je markantným porušením ústavne garantovaného práva na obhajobu a súdnu ochranu

sťažovateľa. Jedná sa o porušenie zásadné, ktoré kardinálnym spôsobom zasiahlo

do možnosti sťažovateľa uplatniť svoje základné právo brániť sa proti tvrdeniam obžaloby.

Svojim konaním tak orgány činné v trestnom konaní znemožnili sťažovateľovi

uplatnenie jeho procesných práv. Sťažovateľ považuje takéto konania za neobjektívne

a zjavne nerešpektujúce pravidlá spravodlivého procesu.“

5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Základné právo na súdnu ochranu zaručenú v čl. 46 ods. 1

, právo na obhajobu zaručené v Slovenskej

republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 23. novembra 2017 porušené bolo

2. Zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 23. novembra 2017 a vec vracia na ďalšie konanie.

3. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 5000

eur, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy

právneho zastúpenia v sume 76,75 eur na účet jeho právneho zástupcu advokáta

JUDr. Eduarda Veterníka, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej republiky

a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.

8. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. nadobudol účinnosť 1. marca 2019 v čl. I až

a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona

o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom

právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

10. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

11. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

12. Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas

a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom

obhajcu.

III.

13. Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv na súdnu

ochranu, na obhajobu a na spravodlivé súdne konanie napadnutým uznesením najvyššieho

súdu, keďže podľa neho celé trestné konanie nebolo vedené zákonným spôsobom,

a to predovšetkým preto, že došlo k odmietnutiu dôkazu spôsobilého privodiť zmenu

dokazovanej okolnosti.

14. O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom

všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,

ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný

súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, , ).

15. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav

a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (,

). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným

súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov,

ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi

ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

16. Z postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, m. m. , , , ).

17. Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a

nezistil takú skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu

nemajúci oporu v zákone. Najvyšší súd v odôvodnení svojho uznesenia uviedol:

„Ako vyplýva z obsahu podaného dovolania, obvinený ho, rovnako ako svoje

odvolanie i podstatnú časť svojej obhajoby uplatňovanej v priebehu celého konania, založil

predovšetkým na zamietnutí jeho návrhu na doplnenie dokazovania vykonaním exhumácie

a následnej pitvy zomrelého za účelom znaleckého posúdenia jeho zranení

a mechanizmu ich vzniku.

Najvyšší súd k tomu vo všeobecnosti uvádza, že rozhodnutie súdu o odmietnutí

návrhov na vykonanie, respektíve doplnenie dokazovania môže za istých okolností skutočne

predstavovať porušenie práva na obhajobu. Stane sa tak však len vtedy, ak súd

zrozumiteľným a presvedčivým spôsobom nevysvetlí nemožnosť vykonania dokazovania,

respektíve nadbytočnosť a nepotrebnosť jeho doplnenia a zároveň existujú ďalšie

skutočnosti naznačujúce, že konanie nebolo vedené objektívne a že zjavne nerešpektovalo

pravidlá spravodlivého procesu. Len v takom prípade by bolo možné konštatovať porušenie

práva na obhajobu obvineného, a teda aj naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1

písm. c) To znamená, že hoci obsahom práva na obhajobu je aj právo navrhnúť

dôkazy a tomu zodpovedajúca povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu sa

takýmito návrhmi adekvátne zaoberať, a teda najneskôr pred meritórnym rozhodnutím

im buď vyhovieť alebo ich odmietnuť, respektíve rozhodnúť, že sa ďalšie dôkazy vykonávať

nebudú, obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu

o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinností podľa § 2 ods. 10 a ods. 11

(ako aj vlastné hodnotenie dôkazov podľa ) nemožno považovať

za porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom.

... pokiaľ príslušné, vo veci konajúce orgány činné v trestnom konaní, napriek

existencii okolností, zjavne nasvedčujúcich tomu, že k smrti došlo

v súvislosti s trestným činom, nenariadili prehliadku a pitvu jeho mŕtvoly, nespochybniteľne

postupovali v rozpore s dotknutým ustanovením č.

a dopustili sa tak markantného porušenia ustanovení regulujúcich postup orgánov činných

v trestnom konaní pri zisťovaní skutkového stavu veci. Skutočnosti tiež zodpovedá,

že v konaní pred súdom bol opakovane odmietnutý návrh obvineného na doplnenie

dokazovania vykonaním exhumácie a následnej pitvy zomrelého . K tomu

však treba dodať, že na nariadenie exhumácie mŕtvoly, ktorá nebola prehliadnutá a

pitvaná, ustanovenie č. súd (a v prípravnom

konaní prokurátora) len oprávňuje, a nie zaväzuje.

Konštatujúc uvedené, dovolací súd ďalej skúmal, či predmetné procesné pochybenie

orgánov činných v trestnom konaní v spojení s nenariadením exhumácie mŕtvoly

súdom prvého stupňa dosahuje v kontexte prejednávaného prípadu, vzhľadom

na jeho okolnosti a vykonané dokazovanie, ustanovením

vyžadovanú kvalitu porušenia práva na obhajobu obvineného, pričom dospel k záveru,

že v danom prípade sa nejedná o porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom.

Dôsledkom nerešpektovania ustanovenia

č. a neuplatnenia postupu podľa č. 141/1961

Zb. de facto bolo, že súd nedisponoval dôkazom jednoznačne preukazujúcim konkrétnu

medicínsku príčinu smrti poškodeného . Najvyšší súd je však toho názoru,

že v situácii, keď je evidentné, že poškodený zomrel následkom zranení, ktoré utrpel pri

dopravnej nehode, nie je z hľadiska rozhodnutia súdu o otázke viny obvineného žiadnym

spôsobom rozhodujúce, akým konkrétnym zraneniam zomrelý podľahol. Vykonanie

exhumácie a následnej pitvy mŕtvoly poškodeného by tak z hľadiska

dokazovania mohlo mať význam len vtedy, pokiaľ by sa dalo čo i len očakávať, že na ich

základe zadokumentované zranenia menovaného poškodeného budú spôsobilé preukázať,

akým spôsobom k nim došlo a najmä, na ktorom mieste v motorovom vozidle poškodený

v čase jeho nárazu sedel. Z prípadného vykonania obvineným požadovanej pitvy zomrelého

však, vychádzajúc z doposiaľ vo veci vykonaných dôkazov, nemožno rozumne očakávať ani

len možnosť formulácie takýchto záverov. Totiž, aj napriek tomu, že u poškodeného

a tiež u samotného obvineného boli všetky ich zranenia dôkladne

zdokumentované a boli predmetom znaleckého posúdenia, ustanovený znalec z odboru

zdravotníctvo a farmácia, odvetvie chirurgia, v rámci svojho

výsluchu na hlavnom pojednávaní konštatoval, rozsiahlo odborne argumentujúc a reagujúc

pritom aj na znalecký posudok vyhotovený na základe zadania obhajoby znalcom z odboru

zdravotníctvo a farmácia, odvetvie chirurgia, , a znalecký

posudok Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline a obsah výpovede

, že na základe zistených zranení poškodeného

a obvineného nemožno spoľahlivo ustáliť ani mechanizmus ich vzniku,

no najmä nie na akých miestach v motorovom vozidle v čase pred dopravnou nehodou

sedeli. Podľa neho nemožno preto zistenia takéhoto charakteru očakávať ani od prípadnej

analýzy zranení zomrelého . Správne preto postupoval súd prvého stupňa,

keď, zvážiac na jednej strane vážnosť takéhoto zásahu do osobnostných práv, a na druhej

strane absenciu reálnej možnosti získania relevantného dôkazu, ktorý by bol spôsobilý

privodiť zmenu dokazovanej skutočnosti, nepostupoval podľa § 115 ods. 2 Trestného

poriadku č. a odmietol návrhy obvineného na doplnenie dokazovania v tomto

smere.

Treba dodať, že okresný súd sa s návrhom obvineného na doplnenie dokazovania

vykonaním exhumácie a následnej pitvy zomrelého vysporiadal

aj po procesnej stránke správne, keď uznesením vyhláseným na hlavnom pojednávaní podľa

tento odmietol. Dôvody svojho rozhodnutia následne zhrnul

aj v odôvodnení rozsudku...

Za skutkového stavu, aký hol v zmysle odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa

týmto zistený na základe vykonaného dokazovania, keď skutočnosti významné

pre rozhodnutie, najmä obvineným namietaná skutočnosť, že nesedel v čase nárazu

motorového vozidla na mieste vodiča, boli spoľahlivo a bez akéhokoľvek priestoru pre

pochybnosti preukázané už inými vykonanými dôkazmi, vyhodnotil aj dovolací súd

vykonanie exhumácie a následnej pitvy ako nadbytočné. Je pravdou, že ustáliť, na ktorých

miestach sa jednotliví členovia posádky havarovaného motorového vozidla nachádzali

v čase nárazu, nebolo možné ani z technického hľadiska a ani zo znaleckého skúmania

zranení poškodeného a samotného obvineného, ale skutočnosť, že to bol

práve obvinený, ktorý predmetné motorové vozidlo viedol, sa podarilo objektivizovať

na základe iných dôkazov, a to najmä výpovedí hneď niekoľkých svedkov, ktorým sa

obvinený (respektíve vo vzťahu k poškodenému jeho otec

st.) bezprostredne po nehode priznal k tomu, že vozidlo ako vodič viedol on

( , , , i ).

S týmito korešpondovali aj závery znaleckých posudkov znalcov z odboru zdravotníctvo,

odvetvie psychiatria (vo vzťahu k vyjadreniam obvineného, že v dôsledku utrpeného otrasu

mozgu si podstatnú časť prežitých skutkových okolností nepamätá), závery znaleckého

posudku znalca z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie chirurgia

, závery znaleckého posudku Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v

Žiline i ďalšie listinné dôkazy, podrobne popísané v odôvodnení rozsudku súdu prvého

stupňa.

... súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu strany na doplnenie dokazovania.

Vykonanie a hodnotenie dôkazov odlišne od predstáv a želaní obvineného teda nie je

porušením práva na obhajobu, a preto nemôže napĺňať ani dovolací dôvod uvedený v § 371

ods. 1 písm. c) ..

Z podstaty dovolateľom uvádzaných námietok, spočívajúcich v spochybňovaní

správnosti záverov znaleckého dokazovania, a tým aj v nesprávnom vyhodnotení dôkazov

(podaných znaleckých posudkov), a tiež v popieraní spáchania skutku, vyplýva, že ide

o námietky rýdzo skutkového charakteru, smerujúce jednak proti obsahu a rozsahu vlastnej

úvahy súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov, proti správnosti a úplnosti zisteného

skutku, ale predovšetkým proti spôsobu, akým prvostupňový aj odvolací súd hodnotili

dôkazy.

... Najvyšší súd v rámci dovolacieho konania nemôže opätovne prehodnocovať

vykonané dôkazy podľa predstáv obvineného - dovolateľa, pretože takéto oprávnenie mu

zo zákona nevyplýva. Hodnotenie dôkazov totižto nenapĺňa žiadny dovolací dôvod.

Vychádzajúc z uvedeného, najvyšší súd nemohol námietkam obvineného založeným

na vlastnom hodnotení vykonaných dôkazov priznať v rámci dovolacieho konania žiadnu

relevanciu.“

18. Závery najvyššieho súdu sú v napadnutom uznesení zdôvodnené riadne

a presvedčivo, uznesenie nevykazuje znaky zjavnej neodôvodnenosti ani arbitrárnosti.

Najvyšší súd svoje závery týkajúce sa kľúčovej námietky sťažovateľa, že nebolo vyhovené

jeho návrhu na vykonanie exhumácie a následnej pitvy zomrelého ,

čím došlo k odmietnutiu dôkazu spôsobilého privodiť zmenu dokazovanej okolnosti,

náležite a vyčerpávajúco odôvodnil. Zároveň ústavný súd vyhodnotil argumentáciu

sťažovateľa odôvodňujúcu porušenie jeho práv ako nedostatočnú na to, aby na jej základe

bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie zistiť a preskúmať spojitosť

medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením označených práv.

Ústavný súd tak nezistil také zásahy do práv sťažovateľa, ktoré by boli z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné. Rovnako nemožno dospieť ani k záveru, že by bol

výklad najvyššieho súdu z ústavného hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný v takej

miere, aby v dôsledku toho mohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľom označených práv

zaručených , a dohovoru. Právne

posúdenie veci sťažovateľa zo strany najvyššieho súdu je ústavne akceptovateľné a nemá

znaky svojvôle alebo arbitrárnosti.

19. Je potrebné opätovne zdôrazniť, že ústavný súd nie je ďalšou inštanciou v sústave

všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto

sústavy, pričom vo svojej judikatúre sa riadi zásadou minimalizácie zásahov

do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní o sťažnosti

preskúmavané (napr. , ). Z tohto postavenia mu preto

neprislúcha posudzovať vecnú správnosť právneho záveru, ku ktorému najvyšší súd

pri interpretácii a aplikácii zákona dospel. Ústavný súd však musel zaujať stanovisko

k tomu, či napadnuté uznesenie najvyššieho súdu spĺňalo požiadavku ústavnosti

(odôvodnenie majúce požadovanú kvalitu v zmysle a

dohovoru).

20. Skutočnosť, že najvyšší súd v napadnutom uznesení zaujal právny názor,

s ktorým sa sťažovateľ nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by

sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (). Podľa názoru ústavného súdu sa najvyšší súd v napadnutom

uznesení takéhoto výkladu či aplikácie zákonného predpisu nedopustil.

21. Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým

uznesením najvyššieho súdu a základným právom sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

, jeho právom na obhajobu podľa a tiež jeho právom

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť,

ktorá by reálne signalizovala možnosť po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie

konanie vysloviť porušenie ním označených práv.

22. Na základe uvedených skutočností, vzhľadom na postavenie ústavného súdu

vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym

názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr.

, , , ), ústavný súd ústavnú sťažnosť

odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

23. Ústavný súd pre úplnosť dodáva, že k ústavnej sťažnosti bolo pripojené

plnomocenstvo na zastupovanie advokátom JUDr. Eduardom Veterníkom, pričom ako

splnomocniteľ bola označená , ,

, teda osoba odlišná od osoby označenej ako sťažovateľ. Z obsahu

plnomocenstva ďalej vyplýva, že splnomocnila uvedeného advokáta,

aby ju zastupoval v súvislosti s poskytovaním právnej pomoci v jej právnej veci v záujme

ochrany a presadzovania jej práv a oprávnených záujmov. Plnomocenstvo bolo podpísané

a advokátom JUDr. Eduardom Veterníkom. Uvedené plnomocenstvo

nie je v súlade so , avšak ústavný súd nevyzýval na odstránenie

tohto nedostatku, keďže by to bolo z hľadiska výsledku konania bezvýznamné vzhľadom na

jeho záver o zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti.

24. Pretože došlo k odmietnutiu ústavnej sťažnosti, bolo bez právneho dôvodu,

aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. mája 2019