Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 198/2019
PDF · 228.5 KB
No categories available
I. ÚS 198/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. mája 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Miroslava Duriša a Mojmíra
Mamojku (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva
na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Tdo 19/2016
z 23. novembra 2017 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. februára
2018 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“), práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 4 Tdo 19/2016 z 23. novembra 2017 (ďalej len „napadnuté
uznesenie“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplývajú tieto skutočnosti:
«Rozsudkom Okresného súdu Trenčín z 2.12.2014, sp. zn. 6 T 42/2007, v spojení
s opravným uznesením Okresného súdu Trenčín z 5.8.2015, sp. zn. 6 T 42/2007, bol
sťažovateľ uznaný za vinného zo spáchania trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 224
ods. 1, ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. účinného do 31.7.2001 (ďalej len „Trestný
zákon“) v jednočinnom súbehu s trestným činom ohrozenia pod vplyvom návykovej látky
podľa § 201 písm. d) Trestného zákona. Krajský súd v Trenčíne odvolanie sťažovateľa
uznesením z 30.6.2015, sp. zn. 2To/33/2015, na verejnom zasadnutí zamietol ako
nedôvodné. Proti rozhodnutiu Krajského súdu v Trenčíne podal v zmysle ustanovenia § 368
ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
ako „Trestný poriadok“) sťažovateľ z dôvodu uvedeného v ustanovení § 371 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku dovolanie, v ktorom zhrnul skutkové a právne problémy spočívajúce
v tom, že:
- bolo zásadným spôsobom porušené jeho právo na obhajobu a spravodlivé súdne konanie
- Krajský súd v Trenčíne neodstránil nezákonnosť v konaní Okresného súdu Trenčín.»
3. Napadnutým uznesením najvyššieho súdu bolo dovolanie sťažovateľa odmietnuté.
4. Sťažovateľ vytkol, že celé trestné konanie nebolo vedené zákonným spôsobom,
a poukázal na to, že:
„Kľúčovým by podľa sťažovateľa mala byť exhumácia a následná pitva mŕtvoly
, ktorá je spôsobilá formulovať záver, ktorá z osôb sedela na mieste vodiča.
Až po vykonaní exhumácie a následnej pitvy sa môžu vyvrátiť dôvodné pochybnosti o vine
sťažovateľa, ktoré vznikli v prípravnom, ako aj v súdnom konaní...
Odmietnutie dôkazu, ktorý je spôsobilý privodiť zmenu dokazovanej okolnosti
je markantným porušením ústavne garantovaného práva na obhajobu a súdnu ochranu
sťažovateľa. Jedná sa o porušenie zásadné, ktoré kardinálnym spôsobom zasiahlo
do možnosti sťažovateľa uplatniť svoje základné právo brániť sa proti tvrdeniam obžaloby.
Svojim konaním tak orgány činné v trestnom konaní znemožnili sťažovateľovi
uplatnenie jeho procesných práv. Sťažovateľ považuje takéto konania za neobjektívne
a zjavne nerešpektujúce pravidlá spravodlivého procesu.“
5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Základné právo na súdnu ochranu zaručenú v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, právo na obhajobu zaručené v čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 4 Tdo 19/2016 z 23. novembra 2017 porušené bolo
2. Zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Tdo 19/2016
z 23. novembra 2017 a vec vracia na ďalšie konanie.
3. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 5000
eur, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy
právneho zastúpenia v sume 76,75 eur na účet jeho právneho zástupcu advokáta
JUDr. Eduarda Veterníka, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.
8. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. Zákon o ústavnom súde nadobudol účinnosť 1. marca 2019 v čl. I § 1 až § 13
a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona
o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom
právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.
10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
11. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
12. Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas
a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom
obhajcu.
III.
13. Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv na súdnu
ochranu, na obhajobu a na spravodlivé súdne konanie napadnutým uznesením najvyššieho
súdu, keďže podľa neho celé trestné konanie nebolo vedené zákonným spôsobom,
a to predovšetkým preto, že došlo k odmietnutiu dôkazu spôsobilého privodiť zmenu
dokazovanej okolnosti.
14. O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom
všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,
ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný
súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04,
III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011, I. ÚS 143/2014).
15. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav
a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96,
III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným
súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov,
ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi
ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
16. Z postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
17. Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a
nezistil takú skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu
nemajúci oporu v zákone. Najvyšší súd v odôvodnení svojho uznesenia uviedol:
„Ako vyplýva z obsahu podaného dovolania, obvinený ho, rovnako ako svoje
odvolanie i podstatnú časť svojej obhajoby uplatňovanej v priebehu celého konania, založil
predovšetkým na zamietnutí jeho návrhu na doplnenie dokazovania vykonaním exhumácie
a následnej pitvy zomrelého za účelom znaleckého posúdenia jeho zranení
a mechanizmu ich vzniku.
Najvyšší súd k tomu vo všeobecnosti uvádza, že rozhodnutie súdu o odmietnutí
návrhov na vykonanie, respektíve doplnenie dokazovania môže za istých okolností skutočne
predstavovať porušenie práva na obhajobu. Stane sa tak však len vtedy, ak súd
zrozumiteľným a presvedčivým spôsobom nevysvetlí nemožnosť vykonania dokazovania,
respektíve nadbytočnosť a nepotrebnosť jeho doplnenia a zároveň existujú ďalšie
skutočnosti naznačujúce, že konanie nebolo vedené objektívne a že zjavne nerešpektovalo
pravidlá spravodlivého procesu. Len v takom prípade by bolo možné konštatovať porušenie
práva na obhajobu obvineného, a teda aj naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1
písm. c) Tr. por. To znamená, že hoci obsahom práva na obhajobu je aj právo navrhnúť
dôkazy a tomu zodpovedajúca povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu sa
takýmito návrhmi adekvátne zaoberať, a teda najneskôr pred meritórnym rozhodnutím
im buď vyhovieť alebo ich odmietnuť, respektíve rozhodnúť, že sa ďalšie dôkazy vykonávať
nebudú, obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu
o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinností podľa § 2 ods. 10 a ods. 11
Tr. por. (ako aj vlastné hodnotenie dôkazov podľa § 2 ods. 12 Tr. por.) nemožno považovať
za porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom.
... pokiaľ príslušné, vo veci konajúce orgány činné v trestnom konaní, napriek
existencii okolností, zjavne nasvedčujúcich tomu, že k smrti došlo
v súvislosti s trestným činom, nenariadili prehliadku a pitvu jeho mŕtvoly, nespochybniteľne
postupovali v rozpore s dotknutým ustanovením Trestného poriadku č. 141/1961 Zb.
a dopustili sa tak markantného porušenia ustanovení regulujúcich postup orgánov činných
v trestnom konaní pri zisťovaní skutkového stavu veci. Skutočnosti tiež zodpovedá,
že v konaní pred súdom bol opakovane odmietnutý návrh obvineného na doplnenie
dokazovania vykonaním exhumácie a následnej pitvy zomrelého . K tomu
však treba dodať, že na nariadenie exhumácie mŕtvoly, ktorá nebola prehliadnutá a
pitvaná, ustanovenie § 115 ods. 2 Trestného poriadku č. 141/1961 Zb. súd (a v prípravnom
konaní prokurátora) len oprávňuje, a nie zaväzuje.
Konštatujúc uvedené, dovolací súd ďalej skúmal, či predmetné procesné pochybenie
orgánov činných v trestnom konaní v spojení s nenariadením exhumácie mŕtvoly
súdom prvého stupňa dosahuje v kontexte prejednávaného prípadu, vzhľadom
na jeho okolnosti a vykonané dokazovanie, ustanovením § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por.
vyžadovanú kvalitu porušenia práva na obhajobu obvineného, pričom dospel k záveru,
že v danom prípade sa nejedná o porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom.
Dôsledkom nerešpektovania ustanovenia § 115 ods. 1 Trestného poriadku
č. 141/1961 Zb. a neuplatnenia postupu podľa § 115 ods. 2 Trestného poriadku č. 141/1961
Zb. de facto bolo, že súd nedisponoval dôkazom jednoznačne preukazujúcim konkrétnu
medicínsku príčinu smrti poškodeného . Najvyšší súd je však toho názoru,
že v situácii, keď je evidentné, že poškodený zomrel následkom zranení, ktoré utrpel pri
dopravnej nehode, nie je z hľadiska rozhodnutia súdu o otázke viny obvineného žiadnym
spôsobom rozhodujúce, akým konkrétnym zraneniam zomrelý podľahol. Vykonanie
exhumácie a následnej pitvy mŕtvoly poškodeného by tak z hľadiska
dokazovania mohlo mať význam len vtedy, pokiaľ by sa dalo čo i len očakávať, že na ich
základe zadokumentované zranenia menovaného poškodeného budú spôsobilé preukázať,
akým spôsobom k nim došlo a najmä, na ktorom mieste v motorovom vozidle poškodený
v čase jeho nárazu sedel. Z prípadného vykonania obvineným požadovanej pitvy zomrelého
však, vychádzajúc z doposiaľ vo veci vykonaných dôkazov, nemožno rozumne očakávať ani
len možnosť formulácie takýchto záverov. Totiž, aj napriek tomu, že u poškodeného
a tiež u samotného obvineného boli všetky ich zranenia dôkladne
zdokumentované a boli predmetom znaleckého posúdenia, ustanovený znalec z odboru
zdravotníctvo a farmácia, odvetvie chirurgia, v rámci svojho
výsluchu na hlavnom pojednávaní konštatoval, rozsiahlo odborne argumentujúc a reagujúc
pritom aj na znalecký posudok vyhotovený na základe zadania obhajoby znalcom z odboru
zdravotníctvo a farmácia, odvetvie chirurgia, , a znalecký
posudok Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline a obsah výpovede
, že na základe zistených zranení poškodeného
a obvineného nemožno spoľahlivo ustáliť ani mechanizmus ich vzniku,
no najmä nie na akých miestach v motorovom vozidle v čase pred dopravnou nehodou
sedeli. Podľa neho nemožno preto zistenia takéhoto charakteru očakávať ani od prípadnej
analýzy zranení zomrelého . Správne preto postupoval súd prvého stupňa,
keď, zvážiac na jednej strane vážnosť takéhoto zásahu do osobnostných práv, a na druhej
strane absenciu reálnej možnosti získania relevantného dôkazu, ktorý by bol spôsobilý
privodiť zmenu dokazovanej skutočnosti, nepostupoval podľa § 115 ods. 2 Trestného
poriadku č. 141/1961 Zb. a odmietol návrhy obvineného na doplnenie dokazovania v tomto
smere.
Treba dodať, že okresný súd sa s návrhom obvineného na doplnenie dokazovania
vykonaním exhumácie a následnej pitvy zomrelého vysporiadal
aj po procesnej stránke správne, keď uznesením vyhláseným na hlavnom pojednávaní podľa
§ 272 ods. 3 Tr. por. tento odmietol. Dôvody svojho rozhodnutia následne zhrnul
aj v odôvodnení rozsudku...
Za skutkového stavu, aký hol v zmysle odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa
týmto zistený na základe vykonaného dokazovania, keď skutočnosti významné
pre rozhodnutie, najmä obvineným namietaná skutočnosť, že nesedel v čase nárazu
motorového vozidla na mieste vodiča, boli spoľahlivo a bez akéhokoľvek priestoru pre
pochybnosti preukázané už inými vykonanými dôkazmi, vyhodnotil aj dovolací súd
vykonanie exhumácie a následnej pitvy ako nadbytočné. Je pravdou, že ustáliť, na ktorých
miestach sa jednotliví členovia posádky havarovaného motorového vozidla nachádzali
v čase nárazu, nebolo možné ani z technického hľadiska a ani zo znaleckého skúmania
zranení poškodeného a samotného obvineného, ale skutočnosť, že to bol
práve obvinený, ktorý predmetné motorové vozidlo viedol, sa podarilo objektivizovať
na základe iných dôkazov, a to najmä výpovedí hneď niekoľkých svedkov, ktorým sa
obvinený (respektíve vo vzťahu k poškodenému jeho otec
st.) bezprostredne po nehode priznal k tomu, že vozidlo ako vodič viedol on
( , , , i ).
S týmito korešpondovali aj závery znaleckých posudkov znalcov z odboru zdravotníctvo,
odvetvie psychiatria (vo vzťahu k vyjadreniam obvineného, že v dôsledku utrpeného otrasu
mozgu si podstatnú časť prežitých skutkových okolností nepamätá), závery znaleckého
posudku znalca z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie chirurgia
, závery znaleckého posudku Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v
Žiline i ďalšie listinné dôkazy, podrobne popísané v odôvodnení rozsudku súdu prvého
stupňa.
... súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu strany na doplnenie dokazovania.
Vykonanie a hodnotenie dôkazov odlišne od predstáv a želaní obvineného teda nie je
porušením práva na obhajobu, a preto nemôže napĺňať ani dovolací dôvod uvedený v § 371
ods. 1 písm. c) Tr. por...
Z podstaty dovolateľom uvádzaných námietok, spočívajúcich v spochybňovaní
správnosti záverov znaleckého dokazovania, a tým aj v nesprávnom vyhodnotení dôkazov
(podaných znaleckých posudkov), a tiež v popieraní spáchania skutku, vyplýva, že ide
o námietky rýdzo skutkového charakteru, smerujúce jednak proti obsahu a rozsahu vlastnej
úvahy súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov, proti správnosti a úplnosti zisteného
skutku, ale predovšetkým proti spôsobu, akým prvostupňový aj odvolací súd hodnotili
dôkazy.
... Najvyšší súd v rámci dovolacieho konania nemôže opätovne prehodnocovať
vykonané dôkazy podľa predstáv obvineného - dovolateľa, pretože takéto oprávnenie mu
zo zákona nevyplýva. Hodnotenie dôkazov totižto nenapĺňa žiadny dovolací dôvod.
Vychádzajúc z uvedeného, najvyšší súd nemohol námietkam obvineného založeným
na vlastnom hodnotení vykonaných dôkazov priznať v rámci dovolacieho konania žiadnu
relevanciu.“
18. Závery najvyššieho súdu sú v napadnutom uznesení zdôvodnené riadne
a presvedčivo, uznesenie nevykazuje znaky zjavnej neodôvodnenosti ani arbitrárnosti.
Najvyšší súd svoje závery týkajúce sa kľúčovej námietky sťažovateľa, že nebolo vyhovené
jeho návrhu na vykonanie exhumácie a následnej pitvy zomrelého ,
čím došlo k odmietnutiu dôkazu spôsobilého privodiť zmenu dokazovanej okolnosti,
náležite a vyčerpávajúco odôvodnil. Zároveň ústavný súd vyhodnotil argumentáciu
sťažovateľa odôvodňujúcu porušenie jeho práv ako nedostatočnú na to, aby na jej základe
bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie zistiť a preskúmať spojitosť
medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením označených práv.
Ústavný súd tak nezistil také zásahy do práv sťažovateľa, ktoré by boli z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné. Rovnako nemožno dospieť ani k záveru, že by bol
výklad najvyššieho súdu z ústavného hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný v takej
miere, aby v dôsledku toho mohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľom označených práv
zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právne
posúdenie veci sťažovateľa zo strany najvyššieho súdu je ústavne akceptovateľné a nemá
znaky svojvôle alebo arbitrárnosti.
19. Je potrebné opätovne zdôrazniť, že ústavný súd nie je ďalšou inštanciou v sústave
všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto
sústavy, pričom vo svojej judikatúre sa riadi zásadou minimalizácie zásahov
do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní o sťažnosti
preskúmavané (napr. IV. ÚS 303/04, IV. ÚS 64/2010). Z tohto postavenia mu preto
neprislúcha posudzovať vecnú správnosť právneho záveru, ku ktorému najvyšší súd
pri interpretácii a aplikácii zákona dospel. Ústavný súd však musel zaujať stanovisko
k tomu, či napadnuté uznesenie najvyššieho súdu spĺňalo požiadavku ústavnosti
(odôvodnenie majúce požadovanú kvalitu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru).
20. Skutočnosť, že najvyšší súd v napadnutom uznesení zaujal právny názor,
s ktorým sa sťažovateľ nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného
súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by
sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam (II. ÚS 122/05). Podľa názoru ústavného súdu sa najvyšší súd v napadnutom
uznesení takéhoto výkladu či aplikácie zákonného predpisu nedopustil.
21. Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým
uznesením najvyššieho súdu a základným právom sťažovateľa na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, jeho právom na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a tiež jeho právom
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť,
ktorá by reálne signalizovala možnosť po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie
konanie vysloviť porušenie ním označených práv.
22. Na základe uvedených skutočností, vzhľadom na postavenie ústavného súdu
vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym
názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr.
II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd ústavnú sťažnosť
odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
23. Ústavný súd pre úplnosť dodáva, že k ústavnej sťažnosti bolo pripojené
plnomocenstvo na zastupovanie advokátom JUDr. Eduardom Veterníkom, pričom ako
splnomocniteľ bola označená , ,
, teda osoba odlišná od osoby označenej ako sťažovateľ. Z obsahu
plnomocenstva ďalej vyplýva, že splnomocnila uvedeného advokáta,
aby ju zastupoval v súvislosti s poskytovaním právnej pomoci v jej právnej veci v záujme
ochrany a presadzovania jej práv a oprávnených záujmov. Plnomocenstvo bolo podpísané
a advokátom JUDr. Eduardom Veterníkom. Uvedené plnomocenstvo
nie je v súlade so zákonom o ústavnom súde, avšak ústavný súd nevyzýval na odstránenie
tohto nedostatku, keďže by to bolo z hľadiska výsledku konania bezvýznamné vzhľadom na
jeho záver o zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti.
24. Pretože došlo k odmietnutiu ústavnej sťažnosti, bolo bez právneho dôvodu,
aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. mája 2019