Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 253/2019
PDF · 199.73 KB
No categories available
I. ÚS 253/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca spravodajca)
a Mojmíra Mamojku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , zastúpeného advokátom JUDr. Jánom
Foltánom, SNP 708, Galanta, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre
č. k. 1 To 57/2018-407 z 10. júla 2018 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. mája
2019 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Jánom
Foltánom, ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu
v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 To 57/2018-407 z 10. júla 2018 (ďalej len
„napadnutý rozsudok krajského súdu“) a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu
Komárno (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 11 T 72/2016 z 18. apríla 2018 bol sťažovateľ
uznaný za vinného zo zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1
zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
zákon“), za čo bol odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní dvoch rokov s podmienečným
odkladom a skúšobnou dobou v rozsahu dvoch rokov. Okrem toho bolo sťažovateľovi
uložené ochranné protialkoholické liečenie ambulantnou formou.
2.1 Proti predmetnému rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol
krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že tento zrušil v celom rozsahu a sťažovateľa
znova uznal za vinného zo zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208
ods. 1 písm. a) Trestného zákona s použitím § 36 písm. j), § 38 ods. 2 a 3, § 39 ods. 1 a 3
písm. e) Trestného zákona a uložil mu trest odňatia slobody vo výmere dvoch rokov. Podľa
§ 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona krajský súd sťažovateľovi výkon uloženého trestu
podmienečne odložil a podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona mu určil skúšobnú dobu v trvaní
dvoch rokov. Podľa § 73 ods. 2 písm. d) Trestného zákona s poukazom na § 74 ods. 1
Trestného zákona krajský súd sťažovateľovi uložil aj ochranné protialkoholické liečenie
ambulantnou formou. Krajský súd zrušil rozsudok okresného súdu a následne znovu
rozhodol prakticky obsahovo identickým rozsudkom, lebo v pôvodnom rozsudku sa okresný
súd dopustil formálnej chyby, keď pri ustálení právnej kvalifikácie skutku poukázal
na „§ 208 ods. 1 Trestného zákona“ a správne mala byť právna kvalifikácia skutku ustálená
ako § 208 ods. 1 písm. a) Trestného zákona.
2.2 Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) odmietol uznesením sp. zn.
2 Tdo 2/2019 z 5. marca 2019, pretože nebol naplnený dovolací dôvod uvedený v § 371
ods. 1 písm. i) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Trestný poriadok“). Predmetné uznesenie najvyššieho súdu bolo právnemu
zástupcovi sťažovateľa doručené 26. marca 2019.
3. Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti tvrdí, že v predmetnom prípade svojím
konaním nenaplnil pojmové znaky pojmu týranie. Sťažovateľ tiež poukázal na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Československej republiky sp. zn. 5 Tz 14/83 z 3. júna 1983, rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tdo 15/2014 z 18. marca 2014
a na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 7 Tdo 1139/2015 zo 7. októbra
2015 a tvrdil, že pojmové znaky násilia na blízkej osobe, resp. jej týrania, ako boli ustálené
v týchto judikátoch, neboli naplnené v trestnom konaní vedenom proti nemu. Sťažovateľ
síce nepopiera, že sa proti svojej manželke dopúšťal fyzického násilia, ale nešlo o fyzické
násilie takej intenzity, ktoré by podľa neho vyvolávalo ťažké príkorie alebo ponižovanie.
Vo vzťahu k samotnému ponižovaniu sťažovateľ uznal, že manželke a jej synovi nadával,
vyhrážal sa im a urážal ich, ale iba keď bol opitý, pričom v čase, keď bol triezvy, sa mal
ospravedlniť. Vo vzťahu k trvalosti týrania sťažovateľ uznal, že k nemu dochádzalo
v priebehu rokov 2014, 2015 a 2016, no poukázal na výpoveď svojej manželky, podľa
ktorej išlo o ojedinelé incidenty z dôvodu závislosti sťažovateľa od alkoholu. Sťažovateľ
ďalej poukázal na čiastkové závery znaleckých posudkov Mgr. Karoly Majlingovej
a MUDr. Petra Stráňovského, podľa ktorých napríklad agresivita nie je určujúcou črtou jeho
osobnosti, resp. na telo poškodenej pôsobilo počas konfliktu fyzické násilie malej intenzity,
ktoré nezanechalo viditeľné stopy.
4. Krajskému súdu sťažovateľ vyčíta, že v napadnutom rozsudku sa nedostatočne
vysporiadal s jeho podstatnými argumentmi uvádzanými v jeho odvolaní (obdobnými ako
v predošlom bode, pozn.) proti rozsudku okresného súdu, čím malo dôjsť zo strany
krajského súdu k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu a jeho práva
na spravodlivý súdny proces. Sťažovateľ dokonca tvrdí, že jeho argumenty boli zo strany
krajského súdu úplne ignorované, a preto považuje napadnutý rozsudok krajského súdu
aj za nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov.
5. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné práva zaručené čl. 46 odsek 1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 6 odsek 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom sp. zn. 1To/57/2018 z 10. júla 2018 porušené
boli.
2. Rozsudok Krajského súdu v Nitre z 10. júla 2018, sp. zn. 1To/57/2018 zrušuje
a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Nitre je povinný uhradiť náhradu trov
právneho zastúpenia v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky v sume
346,26 eur, ktorú sumu zaplatí Krajský súd v Nitre do 1 mesiaca k rukám JUDr. Jána
Foltána.“
II.
6. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127
ústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
10. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom
prerokovaní návrhu na začatie konania ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2
zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
11. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
13. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený.
14. Podľa § 208 ods. 1 písm. a) Trestného zákona kto blízkej osobe alebo osobe,
ktorá je v jeho starostlivosti alebo výchove, spôsobí fyzické utrpenie alebo psychické
utrpenie bitím, kopaním, údermi, spôsobením rán a popálenín rôzneho druhu, ponižovaním,
pohŕdavým zaobchádzaním, neustálym sledovaním, vyhrážaním, vyvolávaním strachu alebo
stresu, násilnou izoláciou, citovým vydieraním alebo iným správaním, ktoré ohrozuje jej
fyzické alebo psychické zdravie alebo obmedzuje jej bezpečnosť, potrestá sa odňatím
slobody na tri roky až osem rokov.
III.
15. Podstatou námietok sťažovateľa bolo jeho tvrdenie, že krajský súd sa nezaoberal
jeho odvolacou argumentáciou, ktorou poukazoval na to, že v jeho prípade neboli naplnené
znaky skutkovej podstaty trestného činu, za ktorý bol v konečnom dôsledku odsúdený
(bližšie v bode 3). Ústavný súd podotýka, že hoci sťažovateľ v petite svojej ústavnej
sťažnosti namietal iba postup krajského súdu, tento postup v predmetnom prípade viedol
k vydaniu napadnutého rozsudku krajským súdom, preto pri posúdení jeho ústavnej
sťažnosti vychádzal ústavný súd práve z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského
súdu (ktorý sťažovateľ v konečnom dôsledku navrhoval zrušiť, pozn.).
16. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou v prvom rade považuje
za potrebné uviesť, že obsah základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru tvoria obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým
a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto
právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07, IV. ÚS 284/2018).
17. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je
umožniť každému reálny prístup k súdu a tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť
súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01, III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť
konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Do obsahu základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy patrí aj právo účastníka konania na dostatočné
odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06,), t. j.
na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd na tomto
mieste zároveň pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.
18. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný
súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je
vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto
právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou. Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne uvádza, že do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo
rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
19. Úloha ústavného súdu sa preto obmedzuje na poskytnutie ochrany len v tých
prípadoch, ak porušenie procesných práv účastníkov konania, ktoré sú chránené zákonmi,
by znamenalo súčasne aj porušenie základných práv alebo slobôd deklarovaných ústavou
alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná (IV. ÚS 287/04).
Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany
ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,
a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (II. ÚS 58/98, I. ÚS 13/00,
20. Krajský súd v napadnutom rozsudku vo vzťahu k odvolacím námietkam
sťažovateľa uviedol:
„V reakcii na odvolacie námietky obžalovaného odvolací súd zdôrazňuje, že
verbálne i fyzické útoky z jeho strany voči poškodenej počas relevantného obdobia v
prípravnom konaní v dostatočne kvalite a rozsahu popísala poškodená a jej výpoveď
potvrdil i svedok (a v časti nepriamo i svedecká výpoveď
). S ich výpoveďami korešpondujú i znalecky zistené (aj skutkovo ustálené)
zranenia na tele poškodenej v príčinnej súvislosti s fyzickou agresiou z 08.04.2016, kedy
dlhodobé dovtedy menej intenzívne ataky zo strany obžalovaného kulminovali.
Podľa ustálenej súdnej praxe sa týraním rozumie zlé zaobchádzanie s určitou
(v danom prípade blízkou) osobou, ktoré sa vyznačuje vyšším stupňom hrubosti a
bezcitnosti a určitou trvalosťou, ktoré táto osoba pociťuje ako ťažké príkorie. Pod pojmom
fyzické a psychické utrpenie treba rozumieť taký stav, ktorý sa vyznačuje telesnými alebo
duševnými bolesťami, ktoré ovplyvňujú obvyklý spôsob života týranej osoby a netrvajú
celkom krátky, prechodný čas.
Žalované konanie obžalovaného voči poškodenej pritom uvedenej charakteristike
plne zodpovedá, hoci poškodená si už na hlavnom pojednávaní na ťažké príkorie
nepochybne pociťované dňa 08.04.2016 (keď pre fyzický útok obžalovaného hľadala pomoc
u syna následne telefonujúceho na políciu), ako i pri ďalších situáciách z relevantného
obdobia, o ktorých opakovane vypovedala v identický deň, zjavne nespomenula.
Pokiaľ obžalovaný namietal absenciu syndrómu týranej osoby u poškodenej,
namieste je uviesť, že uvedený následok nie je zákonným znakom skutkovej podstaty
súdeného trestného činu. Jeho zistenie u poškodenej blízkej osoby treba chápať ako
závažnejší následok protiprávneho konania páchateľa, ktorý treba zohľadňovať (z pohľadu
závažnosti) pri ukladaní trestu, jeho absencia však nevylučuje trestnosť skutku podľa § 208
odsek 1 Trestného zákona.
Zmena výpovede poškodenej v prospech obžalovaného bola zjavne motivovaná
snahou ex post pomôcť obžalovaného zbaviť ho trestnej zodpovednosti alebo ju zmierniť, čo
nie je pri trestnej činnosti typovo ako je posudzovaná neobvyklý (negatívny) jav majúci svoj
podklad v pretrvávajúcom citovom vzťahu obete voči páchateľovi...
Tvrdenia obžalovaného o tom, že nenadužíva alkohol boli vyvrátené znaleckým
psychiatrickým posudkom so záverom o jeho alkoholizme, ktorý odôvodnil i uloženie mu
protialkoholického ambulantného liečenia.
Ním tvrdená absencia fyzického násilia voči poškodenej bola vyvrátená (okrem
výpovedí poškodenej a jej syna) aj znalecky v zdokumentovaní jej zranení (i keď ľahkého
charakteru).
Všetky obžalovaným zdôrazňované aspekty, či už prípadu (kratšiu dĺžku
protiprávnosti konania, menšiu intenzitu násilia) alebo jeho osoby (doterajšiu bezúhonnosť,
neprihliadajúc na staršie zahladené odsúdenie) súd I. stupňa dostatočne zohľadnil pri
ukladaní mu trestu odňatia slobody, či už pri posudzovaní podmienok na jeho podmienečný
odklad s príslušnou skúšobnou dobou (§ 49 odsek 1 písmeno a/, § 50 odsek 1 Trestného
zákona) alebo určovaní jeho výmery pod dolnú hranicu zákonom stanovenej trestnej sadzby
pri aplikácii § 39 odsek 1, 3 písmeno e) Trestného zákona.“ (strany 6, 7 a 8 napadnutého
rozsudku krajského súdu).
21. Ústavný súd konštatuje, že podľa citovanej časti napadnutého rozsudku je zrejmé,
že krajský súd sa odvolacou argumentáciou sťažovateľa zaoberal, a to dostatočným, a teda
aj ústavne konformným spôsobom. Už uvedené citácie napadnutého rozsudku krajského
súdu poskytujú kontext, v ktorom vyznieva argumentácia sťažovateľa v jeho ústavnej
sťažnosti nepresvedčivo a nanajvýš cynicky. Aj judikáty, ktoré uviedol vo svojej ústavnej
sťažnosti, totiž sťažovateľ prezentoval cez svoju cynickú optiku (napr. uznal, že manželku
fyzicky napádal, ale táto vyviazla iba s ľahšími zraneniami, preto nemôže ísť o týranie,
pozn.). Sťažovateľ je v konečnom dôsledku nespokojný s tým, že krajský súd, resp.
všeobecné súdy si neosvojili ním prezentovaný právny názor pri posudzovaní zákonných
znakov skutkovej podstaty trestného činu týrania blízkej a zverenej osoby. Ústavný súd
v tejto súvislosti poukazuje aj na svoj ustálený názor, podľa ktorého do obsahu základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nepatrí právo účastníka na rozhodnutie v súlade s jeho
právnym názorom, resp. právo na úspech v konaní. Obsahom základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je ani záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať
očakávania a predstavy strany v konaní (napr. IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04,
22. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú ústavnú
sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
23. Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd ústavne
akceptovateľným spôsobom a v dostatočnom rozsahu posúdil odvolanie sťažovateľa
a zrozumiteľne a jasne odôvodnil svoje závery, postupujúc pritom v súlade s príslušnými
ustanoveniami Trestného poriadku, resp. Trestného zákona. Napadnutý rozsudok krajského
súdu je preto podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľný a udržateľný. Ústavný
súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru a napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorá by mala za následok
porušenie v nich obsiahnutých práv sťažovateľa. Z uvedených dôvodov ústavný súd ústavnú
sťažnosť sťažovateľa v rámci predbežného prerokovania odmietol podľa § 56 ods. 2
písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
24. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími
návrhmi formulovanými sťažovateľom v petite ústavnej sťažnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. júna 2019