Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 253/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca spravodajca)

a Mojmíra Mamojku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , zastúpeného advokátom JUDr. Jánom

Foltánom, SNP 708, Galanta, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa

a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre

č. k. -407 z 10. júla 2018 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. mája

2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Jánom

Foltánom, ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu

v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. -407 z 10. júla 2018 (ďalej len

„napadnutý rozsudok krajského súdu“) a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu

Komárno (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 18. apríla 2018 bol sťažovateľ

uznaný za vinného zo zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

zákon“), za čo bol odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní dvoch rokov s podmienečným

odkladom a skúšobnou dobou v rozsahu dvoch rokov. Okrem toho bolo sťažovateľovi

uložené ochranné protialkoholické liečenie ambulantnou formou.

2.1 Proti predmetnému rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že tento zrušil v celom rozsahu a sťažovateľa

znova uznal za vinného zo zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208

ods. 1 písm. a) s použitím , a , a

písm. e) a uložil mu trest odňatia slobody vo výmere dvoch rokov. Podľa

krajský súd sťažovateľovi výkon uloženého trestu

podmienečne odložil a podľa mu určil skúšobnú dobu v trvaní

dvoch rokov. Podľa s poukazom na

krajský súd sťažovateľovi uložil aj ochranné protialkoholické liečenie

ambulantnou formou. Krajský súd zrušil rozsudok okresného súdu a následne znovu

rozhodol prakticky obsahovo identickým rozsudkom, lebo v pôvodnom rozsudku sa okresný

súd dopustil formálnej chyby, keď pri ustálení právnej kvalifikácie skutku poukázal

na „ “ a správne mala byť právna kvalifikácia skutku ustálená

ako .

2.2 Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) odmietol uznesením sp. zn.

z 5. marca 2019, pretože nebol naplnený dovolací dôvod uvedený v § 371

ods. 1 písm. i) v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“). Predmetné uznesenie najvyššieho súdu bolo právnemu

zástupcovi sťažovateľa doručené 26. marca 2019.

3. Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti tvrdí, že v predmetnom prípade svojím

konaním nenaplnil pojmové znaky pojmu týranie. Sťažovateľ tiež poukázal na rozhodnutie

Najvyššieho súdu Československej republiky sp. zn. z 3. júna 1983, rozhodnutie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 18. marca 2014

a na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. zo 7. októbra

2015 a tvrdil, že pojmové znaky násilia na blízkej osobe, resp. jej týrania, ako boli ustálené

v týchto judikátoch, neboli naplnené v trestnom konaní vedenom proti nemu. Sťažovateľ

síce nepopiera, že sa proti svojej manželke dopúšťal fyzického násilia, ale nešlo o fyzické

násilie takej intenzity, ktoré by podľa neho vyvolávalo ťažké príkorie alebo ponižovanie.

Vo vzťahu k samotnému ponižovaniu sťažovateľ uznal, že manželke a jej synovi nadával,

vyhrážal sa im a urážal ich, ale iba keď bol opitý, pričom v čase, keď bol triezvy, sa mal

ospravedlniť. Vo vzťahu k trvalosti týrania sťažovateľ uznal, že k nemu dochádzalo

v priebehu rokov 2014, 2015 a 2016, no poukázal na výpoveď svojej manželky, podľa

ktorej išlo o ojedinelé incidenty z dôvodu závislosti sťažovateľa od alkoholu. Sťažovateľ

ďalej poukázal na čiastkové závery znaleckých posudkov Mgr. Karoly Majlingovej

a MUDr. Petra Stráňovského, podľa ktorých napríklad agresivita nie je určujúcou črtou jeho

osobnosti, resp. na telo poškodenej pôsobilo počas konfliktu fyzické násilie malej intenzity,

ktoré nezanechalo viditeľné stopy.

4. Krajskému súdu sťažovateľ vyčíta, že v napadnutom rozsudku sa nedostatočne

vysporiadal s jeho podstatnými argumentmi uvádzanými v jeho odvolaní (obdobnými ako

v predošlom bode, pozn.) proti rozsudku okresného súdu, čím malo dôjsť zo strany

krajského súdu k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu a jeho práva

na spravodlivý súdny proces. Sťažovateľ dokonca tvrdí, že jeho argumenty boli zo strany

krajského súdu úplne ignorované, a preto považuje napadnutý rozsudok krajského súdu

aj za nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov.

5. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí ústavnej

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva zaručené Slovenskej

republiky a čl. 6 odsek 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom sp. zn. z 10. júla 2018 porušené

boli.

2. Rozsudok Krajského súdu v Nitre z 10. júla 2018, sp. zn. zrušuje

a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Nitre je povinný uhradiť náhradu trov

právneho zastúpenia v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky v sume

346,26 eur, ktorú sumu zaplatí Krajský súd v Nitre do 1 mesiaca k rukám JUDr. Jána

Foltána.“

II.

6. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa

v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.

9. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

10. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom

prerokovaní návrhu na začatie konania ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

11. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

13. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený.

14. Podľa kto blízkej osobe alebo osobe,

ktorá je v jeho starostlivosti alebo výchove, spôsobí fyzické utrpenie alebo psychické

utrpenie bitím, kopaním, údermi, spôsobením rán a popálenín rôzneho druhu, ponižovaním,

pohŕdavým zaobchádzaním, neustálym sledovaním, vyhrážaním, vyvolávaním strachu alebo

stresu, násilnou izoláciou, citovým vydieraním alebo iným správaním, ktoré ohrozuje jej

fyzické alebo psychické zdravie alebo obmedzuje jej bezpečnosť, potrestá sa odňatím

slobody na tri roky až osem rokov.

III.

15. Podstatou námietok sťažovateľa bolo jeho tvrdenie, že krajský súd sa nezaoberal

jeho odvolacou argumentáciou, ktorou poukazoval na to, že v jeho prípade neboli naplnené

znaky skutkovej podstaty trestného činu, za ktorý bol v konečnom dôsledku odsúdený

(bližšie v bode 3). Ústavný súd podotýka, že hoci sťažovateľ v petite svojej ústavnej

sťažnosti namietal iba postup krajského súdu, tento postup v predmetnom prípade viedol

k vydaniu napadnutého rozsudku krajským súdom, preto pri posúdení jeho ústavnej

sťažnosti vychádzal ústavný súd práve z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského

súdu (ktorý sťažovateľ v konečnom dôsledku navrhoval zrušiť, pozn.).

16. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou v prvom rade považuje

za potrebné uviesť, že obsah základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru tvoria obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým

a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto

právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (, ).

17. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa je

umožniť každému reálny prístup k súdu a tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť

súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. , ), ako aj zabezpečiť

konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Do obsahu základného práva na súdnu

ochranu podľa patrí aj právo účastníka konania na dostatočné

odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. , , ,), t. j.

na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd na tomto

mieste zároveň pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

18. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný

súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je

vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne uvádza, že do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo

rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , ).

19. Úloha ústavného súdu sa preto obmedzuje na poskytnutie ochrany len v tých

prípadoch, ak porušenie procesných práv účastníkov konania, ktoré sú chránené zákonmi,

by znamenalo súčasne aj porušenie základných práv alebo slobôd deklarovaných

alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná ().

Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (, ,

).

20. Krajský súd v napadnutom rozsudku vo vzťahu k odvolacím námietkam

sťažovateľa uviedol:

„V reakcii na odvolacie námietky obžalovaného odvolací súd zdôrazňuje, že

verbálne i fyzické útoky z jeho strany voči poškodenej počas relevantného obdobia v

prípravnom konaní v dostatočne kvalite a rozsahu popísala poškodená a jej výpoveď

potvrdil i svedok (a v časti nepriamo i svedecká výpoveď

). S ich výpoveďami korešpondujú i znalecky zistené (aj skutkovo ustálené)

zranenia na tele poškodenej v príčinnej súvislosti s fyzickou agresiou z 08.04.2016, kedy

dlhodobé dovtedy menej intenzívne ataky zo strany obžalovaného kulminovali.

Podľa ustálenej súdnej praxe sa týraním rozumie zlé zaobchádzanie s určitou

(v danom prípade blízkou) osobou, ktoré sa vyznačuje vyšším stupňom hrubosti a

bezcitnosti a určitou trvalosťou, ktoré táto osoba pociťuje ako ťažké príkorie. Pod pojmom

fyzické a psychické utrpenie treba rozumieť taký stav, ktorý sa vyznačuje telesnými alebo

duševnými bolesťami, ktoré ovplyvňujú obvyklý spôsob života týranej osoby a netrvajú

celkom krátky, prechodný čas.

Žalované konanie obžalovaného voči poškodenej pritom uvedenej charakteristike

plne zodpovedá, hoci poškodená si už na hlavnom pojednávaní na ťažké príkorie

nepochybne pociťované dňa 08.04.2016 (keď pre fyzický útok obžalovaného hľadala pomoc

u syna následne telefonujúceho na políciu), ako i pri ďalších situáciách z relevantného

obdobia, o ktorých opakovane vypovedala v identický deň, zjavne nespomenula.

Pokiaľ obžalovaný namietal absenciu syndrómu týranej osoby u poškodenej,

namieste je uviesť, že uvedený následok nie je zákonným znakom skutkovej podstaty

súdeného trestného činu. Jeho zistenie u poškodenej blízkej osoby treba chápať ako

závažnejší následok protiprávneho konania páchateľa, ktorý treba zohľadňovať (z pohľadu

závažnosti) pri ukladaní trestu, jeho absencia však nevylučuje trestnosť skutku podľa § 208

odsek 1 .

Zmena výpovede poškodenej v prospech obžalovaného bola zjavne motivovaná

snahou ex post pomôcť obžalovaného zbaviť ho trestnej zodpovednosti alebo ju zmierniť, čo

nie je pri trestnej činnosti typovo ako je posudzovaná neobvyklý (negatívny) jav majúci svoj

podklad v pretrvávajúcom citovom vzťahu obete voči páchateľovi...

Tvrdenia obžalovaného o tom, že nenadužíva alkohol boli vyvrátené znaleckým

psychiatrickým posudkom so záverom o jeho alkoholizme, ktorý odôvodnil i uloženie mu

protialkoholického ambulantného liečenia.

Ním tvrdená absencia fyzického násilia voči poškodenej bola vyvrátená (okrem

výpovedí poškodenej a jej syna) aj znalecky v zdokumentovaní jej zranení (i keď ľahkého

charakteru).

Všetky obžalovaným zdôrazňované aspekty, či už prípadu (kratšiu dĺžku

protiprávnosti konania, menšiu intenzitu násilia) alebo jeho osoby (doterajšiu bezúhonnosť,

neprihliadajúc na staršie zahladené odsúdenie) súd I. stupňa dostatočne zohľadnil pri

ukladaní mu trestu odňatia slobody, či už pri posudzovaní podmienok na jeho podmienečný

odklad s príslušnou skúšobnou dobou (§ 49 odsek 1 písmeno a/, § 50 odsek 1 Trestného

zákona) alebo určovaní jeho výmery pod dolnú hranicu zákonom stanovenej trestnej sadzby

pri aplikácii , písmeno e) .“ (strany 6, 7 a 8 napadnutého

rozsudku krajského súdu).

21. Ústavný súd konštatuje, že podľa citovanej časti napadnutého rozsudku je zrejmé,

že krajský súd sa odvolacou argumentáciou sťažovateľa zaoberal, a to dostatočným, a teda

aj ústavne konformným spôsobom. Už uvedené citácie napadnutého rozsudku krajského

súdu poskytujú kontext, v ktorom vyznieva argumentácia sťažovateľa v jeho ústavnej

sťažnosti nepresvedčivo a nanajvýš cynicky. Aj judikáty, ktoré uviedol vo svojej ústavnej

sťažnosti, totiž sťažovateľ prezentoval cez svoju cynickú optiku (napr. uznal, že manželku

fyzicky napádal, ale táto vyviazla iba s ľahšími zraneniami, preto nemôže ísť o týranie,

pozn.). Sťažovateľ je v konečnom dôsledku nespokojný s tým, že krajský súd, resp.

všeobecné súdy si neosvojili ním prezentovaný právny názor pri posudzovaní zákonných

znakov skutkovej podstaty trestného činu týrania blízkej a zverenej osoby. Ústavný súd

v tejto súvislosti poukazuje aj na svoj ustálený názor, podľa ktorého do obsahu základného

práva podľa nepatrí právo účastníka na rozhodnutie v súlade s jeho

právnym názorom, resp. právo na úspech v konaní. Obsahom základného práva na súdnu

ochranu podľa nie je ani záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať

očakávania a predstavy strany v konaní (napr. , ,

).

22. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú ústavnú

sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

23. Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd ústavne

akceptovateľným spôsobom a v dostatočnom rozsahu posúdil odvolanie sťažovateľa

a zrozumiteľne a jasne odôvodnil svoje závery, postupujúc pritom v súlade s príslušnými

ustanoveniami , resp. . Napadnutý rozsudok krajského

súdu je preto podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľný a udržateľný. Ústavný

súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením a

ods. 1 dohovoru a napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorá by mala za následok

porušenie v nich obsiahnutých práv sťažovateľa. Z uvedených dôvodov ústavný súd ústavnú

sťažnosť sťažovateľa v rámci predbežného prerokovania odmietol podľa § 56 ods. 2

písm. g) ako zjavne neopodstatnenú.

24. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími

návrhmi formulovanými sťažovateľom v petite ústavnej sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2019