Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 561/2020
PDF · 461.98 KB
No categories available
IV. ÚS 561/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. novembra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov
Ladislava Duditša a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , , zastúpenej
Advokátskou kanceláriou ROMŽA, s. r. o., Hrnčiarska 5, Košice, v mene ktorej koná
advokát a konateľ JUDr. Sergej Romža, ktorou namietala porušenie svojich základných
práv podľa čl. 20 ods. 1 a 5 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajskej prokuratúry v Košiciach
č. k. 1 Kv 52/19/8800-31 z 28. januára 2020 a uznesením Okresného súdu Michalovce
sp. zn. 21 Tp 10/2020 z 24. februára 2020, a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav a obsah ústavnej sťažnosti
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júna 2020
doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom
JUDr. Sergejom Romžom, ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a 5 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
uznesením Krajskej prokuratúry v Košiciach (ďalej len „krajská prokuratúra“)
č. k. 1 Kv 52/19/8800-31 z 28. januára 2020 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajskej
prokuratúry“) a uznesením Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“)
sp. zn. 21 Tp 10/2020 z 24. februára 2020 (ďalej len „napadnuté uznesenie okresného
súdu“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že uznesením prokurátora
Okresnej prokuratúry Michalovce č. k. 1 Pv 470/19/8807-6 z 5. augusta 2019 bolo
sťažovateľke vznesené obvinenie pre dôvodné podozrenie zo spáchania prečinu krádeže
podľa § 212 ods. 1 a 3 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) účinného do 31. júla 2019 formou spolupáchateľstva
podľa § 20 Trestného zákona a zločinu legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 233
ods. 1 písm. a), ods. 3. písm. c) Trestného zákona s použitím § 138 písm. b) Trestného
zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona. Napadnutým uznesením
prokurátora krajskej prokuratúry bolo rozhodnuté o zaistení celého majetku sťažovateľky.
Proti tomuto napadnutému uzneseniu prokurátora krajskej prokuratúry podala sťažovateľka
sťažnosť 3. februára 2020, o ktorej následne rozhodoval okresný súd, resp. sudca
pre prípravné konanie. Tento rozhodol napadnutým uznesením tak, že sťažnosť
sťažovateľky zamietol ako nedôvodnú. Napadnuté uznesenie sudcu pre prípravné konanie
okresného súdu bolo sťažovateľke doručené 6. apríla 2020.
3. Sťažovateľka vo svojej ústavnej sťažnosti spochybňuje splnenie oboch zákonných
podmienok podľa § 425 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). K prvej podmienke (stíhanie
obvineného pre trestný čin, za ktorý vzhľadom na povahu a záväznosť činu a pomery
obvineného treba očakávať uloženie trestu prepadnutia majetku, pozn.) sťažovateľka
uvádza, že k jej naplneniu nestačí iba formálne vznesenie obvinenia pre trestný čin,
pri ktorom treba očakávať uloženie trestu prepadnutia majetku (§ 58 ods. 3 Trestného
zákona), ale aj záver, že právna kvalifikácia skutku, pre ktorý bolo vznesené obvinenie,
nachádza reálnu oporu v obsahu produkovaných dôkazov. Sťažovateľka sa domnieva, že to
tak nie je, pretože dosiaľ neboli v trestnom konaní produkované dôkazy preukazujúce jej
špecifickú pohnútku, t. j. zatajiť existenciu príjmu, zakryť jeho pôvod v trestnej činnosti,
jeho určenie či použitie na spáchanie trestného činu alebo v úmysle zmariť jeho zaistenie
na účely trestného konania alebo jeho prepadnutie alebo zhabanie. Pre túto absenciu
jedného z pojmových znakov subjektívnej stránky sťažovateľka predpokladá, že nemožno
reálne očakávať, že jej v predmetnom trestnom konaní bude uložený trest prepadnutia
majetku. K druhej podmienke (existencia obavy, že výkon trestu prepadnutia majetku bude
zmarený alebo sťažený, pozn.) sťažovateľka bez akýchkoľvek podrobností uviedla,
že jediným dôvodom, pre ktorý sťažovateľka mala prevádzať vlastnícke právo k teraz už
zaisteným nehnuteľnostiam, bolo uspokojovanie základných životných potrieb detí a osôb,
ktoré sú na ňu odkázané. Sťažovateľka teda tvrdí, že jej základné právo vlastniť majetok
bolo porušené tým, že k zaisteniu celého jej majetku došlo nezákonným spôsobom. Zároveň
poukázala na proporcionalitu zásahu a uviedla, že vydanie príkazu na zaistenie celého jej
majetku bolo aj zjavne neprimerané.
4. Vo vzťahu k porušeniu základného práva na súdnu ochranu, resp. práva
na spravodlivé súdne konanie sťažovateľka uviedla, že krajská prokuratúra a ani okresný
súd sa nevysporiadali dostatočne s jej námietkami a argumentáciou, čo malo viesť
k arbitrárnosti napadnutých uznesení. Sťažovateľka v rámci tejto svojej sťažnostnej
námietky poukázala aj na rozpor v napadnutom uznesení okresného súdu, keď na jednej
strane uznal, že prokurátor krajskej prokuratúry sa v predmetnom konaní bližšie nezaoberal
jej úmyslom zmariť alebo sťažiť výkon trestu prepadnutia majetku, ale na druhej strane
uviedol, že pri rozhodovaní o sťažnosti proti zaisteniu majetku sa nepreskúmava otázka
dôvodnosti právnej kvalifikácie skutku.
5. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Krajská prokuratúra Košice, v konaní vedenom pod sp. zn.: 1Kv 52/19/8800
a uznesením, zo dňa 28.01.2020. sp. zn.: 1Kv 52/19/8800-31, porušila základné práva
, , zaručené v čl. 20 ods. 1, ods. 5 a čl. 46 ods. 1, v spojení
s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva zaručené v čl. 6 ods. 1
Dohovoru, práva zaručené v čl. l dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd.
2. Okresný súd Michalovce, v konaní vedenom pod sp. zn.: 21 Tp/10/2020
a uzneseniu, zo dňa 24.02.2020, sp. zn.: 21 Tp/10/2020. porušil základné práva
, , zaručené v čl. 20 ods. 1, ods. 5 a čl. 46 ods. 1, v spojení s čl. 1
ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru,
práva zaručené v čl. 1 dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
3. Uznesenie Krajskej prokuratúry Košice, zo dňa 28.01.2020, sp. zn.:
1Kv 52/19/8800-31, sa zrušuje.
4. Uznesenie Okresného súdu Michalovce, zo dňa 24.02.2020, sp. z.: 21 Tp/10/2020.
sa zrušuje.“
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
6. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127
ústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
10. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje
inak.
11. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
13.1 Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
13.2 Podľa čl. 20 ods. 5 ústavy iné zásahy do vlastníckeho práva možno dovoliť iba
vtedy, ak ide o majetok nadobudnutý nezákonným spôsobom alebo z nelegálnych príjmov
a ide o opatrenie nevyhnutné v demokratickej spoločnosti pre bezpečnosť štátu, ochranu
verejného poriadku, mravnosti alebo práv a slobôd iných. Podmienky ustanoví zákon.
14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený...
15. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré
považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
16. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický
a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
17. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
18. Podľa § 58 ods. 3 Trestného zákona trest prepadnutia majetku súd uloží
bez splnenia podmienok uvedených v odseku 1 aj vtedy, ak odsudzuje páchateľa
za spáchanie trestného činu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov
alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 3 alebo 4 alebo
§ 173 ods. 4, trestného činu legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 233 ods. 3 alebo 4,
trestného činu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296,
trestného činu založenia, zosnovania a podporovania teroristickej skupiny podľa § 297,
trestného činu prijímania úplatku podľa § 328 ods. 3 alebo § 329 ods. 3 alebo trestného činu
podplácania podľa § 334 ods. 2.
19. Podľa § 425 ods. 1 prvej vety Trestného poriadku ak je obvinený stíhaný
pre trestný čin, za ktorý vzhľadom na povahu a závažnosť činu a na pomery obvineného
treba očakávať uloženie trestu prepadnutia majetku, a je obava, že výkon tohto trestu bude
zmarený alebo sťažený, môže súd a v prípravnom konaní prokurátor majetok obvineného
zaistiť.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
20. Pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania ústavný súd zisťuje,
či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie.
21. Sťažovateľka vo svojej ústavnej sťažnosti nerozlišovala medzi samotnými
napadnutými rozhodnutiami (uznesenie krajskej prokuratúry a uznesenie okresného súdu)
a jej sťažnostná argumentácia smerovala proti obom napadnutým rozhodnutiam (výnimkou
bola jej námietka rozporu v napadnutom uznesení okresného súdu, ktorá smerovala len proti
napadnutému uzneseniu okresného súdu, pozn.).
III.A K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv napadnutým
uznesením krajskej prokuratúry
22. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity. Princíp subsidiarity
znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne
sa zaoberať iba tými ústavnými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti
a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv prostredníctvom iných
právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého
zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu
na konanie o nich. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana
ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je
úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Z podstaty tejto
ústavnej konštrukcie nepochybne vyplýva, že predmetom ústavného prieskumu zo strany
ústavného súdu môže byť (v zásade) len také rozhodnutie, prípadne postup orgánu verejnej
moci, proti ktorému už sťažovateľ v danom prípade nemá k dispozícii žiaden účinný
prostriedok nápravy v zmysle § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde (m. m. III ÚS 227/2016,
II. ÚS 187/2012, II. ÚS 356/2016 a I. ÚS 665/2016).
23. Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti zistí,
že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže, resp. mohol domôcť využitím
jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred inými orgánmi verejnej moci, musí
takúto ústavnú sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej
prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
24. Sťažovateľka v posudzovanej veci namieta, že k porušeniu jej v ústavnej
sťažnosti označených práv došlo (aj) napadnutým uznesením krajskej prokuratúry o zaistení
jej majetku. Z § 185 ods. 2 v spojení s § 425 ods. 3 Trestného poriadku vyplýva,
že sťažovateľka mala právo podať proti napadnutému uzneseniu krajskej prokuratúry
sťažnosť ako riadny opravný prostriedok (čo aj využila), o ktorom bol oprávnený a aj
povinný rozhodnúť sudca pre prípravné konanie (čo aj svojím napadnutým uznesením
urobil). Právomoc sudcu pre prípravné konanie rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľky tak
za daných okolností vylučuje právomoc ústavného súdu preskúmať napadnuté uznesenie
krajskej prokuratúry. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť sťažovateľky v tejto časti
odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej
právomoci.
III.B K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv napadnutým
uznesením okresného súdu
25. Podstatou námietok sťažovateľky bolo jej tvrdenie, že na zaistenie jej majetku
neboli v predmetnom prípade splnené zákonné podmienky, a tiež, že napadnuté uznesenie
okresného súdu bolo vnútorne rozporné a arbitrárne.
26. Ústavný súd sa nestotožňuje s hodnotením sťažovateľky, že v jej prípade neboli
splnené zákonné podmienky na vydanie rozhodnutia o zaistení majetku podľa § 425 ods. 1
Trestného poriadku. Sťažovateľka totiž tieto zákonné podmienky vykladá príliš rozširujúco
a od preventívneho (zabezpečujúceho) opatrenia v prípravnom konaní de facto vyžaduje
atribúty (hodnotenie dôkazov, posúdenie dôvodnosti právnej kvalifikácie skutku, ktorý sa
jej kladie za vinu) svedčiace skôr rozhodnutiu vo fáze konania pred súdom. Ústavný súd
pripomína, že v rámci prípravného konania nie je ešte suma dôkazov produkovaná
v predmetnom trestnom konaní uzavretá, potenciálne ďalšie dôkazy môžu zmeniť situáciu,
a to aj v prospech sťažovateľky. Ak by v prípravnom konaní pominuli dôvody zaistenia
majetku sťažovateľky, museli by samozrejme príslušné orgány činné v trestnom konaní
na túto situáciu procesne zareagovať (ako správne uviedol aj okresný súd v napadnutom
uznesení, pozn.). V tejto fáze trestného konania je preto tvrdenie sťažovateľky, že uplatnená
právna kvalifikácia skutku (trestný čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti, pozn.) je
nedôvodná, a preto nemožno očakávať, že by jej v predmetnom trestnom konaní bol
uložený trest prepadnutia majetku, iba špekuláciou. Taktiež tvrdenie sťažovateľky,
že jediným dôvodom, pre ktorý prevádzala vlastnícke právo k niektorým svojim
nehnuteľnostiam, bolo uspokojovanie základných životných potrieb jej detí, je vzhľadom
na jej procesné postavenie v trestnom konaní a tiež vzhľadom na to, že sťažovateľka uviedla
iba toto všeobecné konštatovanie bez akýchkoľvek ďalších okolností, nedôveryhodné.
27. K namietanému rozporu v napadnutom uznesení okresného súdu ústavný súd
konštatuje, že ide iba nepresnú interpretáciu sťažovateľky. Okresný súd konkrétne
k nepreskúmavaniu právnej kvalifikácie skutku uviedol: „V tejto súvislosti je potrebné
uviesť, že súd v tomto štádiu trestného konania, aj pri rozhodovaní o sťažnosti proti
rozhodnutiu o zaistení veci, nepreskúmava otázku dôvodnosti právnej kvalifikácie skutku,
nakoľko z pohľadu rozhodovania o predmetnej sťažnosti je dôležité splnenie procesnej
podmienky spočívajúcej v zistení, že obvinená je stíhaná pre trestný čin, za ktorý vzhľadom
na povahu a závažnosť činu a pomery obvinenej treba očakávať uloženie trestu prepadnutia
majetku. Táto podmienka bola splnená, nakoľko voči obvinenej bolo začaté trestné stíhanie
a aj vznesené obvinenie, okrem iného aj pre trestný čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti,
pričom v prípade uznania viny v konaní pred súdom, by u tejto obvinenej prichádzalo
v zmysle § 58 ods. 3 Tr. zák. do úvahy aj uloženie trestu prepadnutia majetku, nakoľko
uvedený zločin spadá do kategórie trestných činov uvedených v citovanom ustanovení
Trestného poriadku. V prípade, ak ďalším vývojom dôkazného stavu nastane nevyhnutnosť
prehodnotenia terajšej právnej kvalifikácie skutku a s tým súvisiacej úvahy o predpoklade
obligatórneho uloženia trestu prepadnutia majetku podľa § 58 ods. 3 Tr. zákona, je takáto
skutočnosť významná pre konštatovanie, že dôvody zaistenia pominuli, s dopadom na
povinnosť prokurátora procesné na takéto zistenie reagovať.“ Pritom k špecifickej
pohnútke sťažovateľky uviedol: „Pri otázke vyhodnotenia namietanej špecifickej pohnútky
obvinenej predmetným prevodom zmariť alebo sťažiť výkon trestu prepadnutia majetku sa
súd čiastočne stotožňuje s tvrdeniami obhajoby v tom, že špecifický úmysel sťažiť ev. výkon
trestu prepadnutia majetku je potrebné obvinenej v prípravnom konaní preukázať, čím sa
prokurátor bližšie nezaoberal v rámci právnej úvahy, ktorou vyhodnocoval v tomto smere
konkrétne poznatky. Na druhej strane však pokus o prevod časti nehnuteľnosti z majetkovej
masy tvoriacej vlastníctvo obvinenej je potrebné vyhodnocovať ako nanajvýš rizikové
konanie, ktorým by postupne, bez zásahu OČTK, mohlo dôjsť k nezvratnému zmareniu resp.
sťaženiu výkonu trestu prepadnutia majetku.“
28. Z už citovaných výsekov napadnutého uznesenia okresného súdu je zrejmé,
že sudca pre prípravné konanie (resp. okresný súd) sa nezaoberal špecifickou pohnútkou
sťažovateľky vo vzťahu k právnej kvalifikácii samotného skutku, ale iba vo vzťahu
k splneniu podmienok na zaistenie majetku. Teda jeho záver, že pri rozhodovaní o sťažnosti
proti zaisteniu majetku sa nepreskúmava otázka dôvodnosti právnej kvalifikácie skutku,
okrem toho, že je správny, celkom určite nie je v rozpore s jeho konštatovaním
o nedostatočnom vyhodnotení špecifickej pohnútky sťažovateľky. Ako je z už uvedenej
citácie zrejmé, okresný súd tento nedostatok posúdil v spojení s pokusom sťažovateľky
previesť časť jej majetku na iné osoby, a preto v konečnom dôsledku mohol konštatovať,
že zákonné podmienky na zaistenie majetku sťažovateľky boli naplnené.
29. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na svoj ustálený názor, podľa ktorého
do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nepatrí právo účastníka
na rozhodnutie v súlade s jeho právnym názorom, resp. právo na úspech v konaní. Obsahom
základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je ani záruka,
že rozhodnutie orgánu činného v trestnom konaní bude spĺňať očakávania a predstavy
strany v konaní (m. m. IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, III. ÚS 32/07, I. ÚS 253/2019).
30. S poukazom na to, že sťažovateľka založila svoje tvrdenie o neproporcionalite
zásahu do jej základného práva vlastniť majetok, na námietkach, ktoré sa ukázali v danom
momente ako nedôvodné, neobstojí ani jej tvrdenie, že vydanie príkazu na zaistenie jej
celého majetku bolo neprimerané.
31. Právomoc ústavného súdu je vybudovaná na zásade prieskumu vecí právoplatne
skončených, ktorých eventuálnu protiústavnosť už nemožno zhojiť inými procesnými
prostriedkami, resp. už nie je možná náprava iným spôsobom. Teda právomoc ústavného
súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy predstavuje ultima ratio
inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných
orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 132
ods. 2 zákona o ústavnom súde (porovnaj m. m. III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05,
II. ÚS 156/09, I. ÚS 480/2013). Teda v prípadoch, pri ktorých sťažovatelia namietajú
porušenie svojich ústavou garantovaných práv alebo slobôd v trestnom konaní, ústavný súd
vo svojej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že trestné konanie je od svojho začiatku až do
konca procesom, v rámci ktorého sa pri vykonávaní jednotlivých úkonov môžu zo strany
orgánov činných v trestnom konaní, ako aj v predmetnej veci konajúcich všeobecných
súdov naprávať, resp. korigovať jednotlivé pochybenia, ku ktorým došlo v predchádzajúcich
štádiách trestného konania, a preto spravidla až po právoplatnom skončení trestného
konania možno na ústavnom súde namietať také pochybenia príslušných orgánov verejnej
moci, ktoré neboli odstránené v jeho dovtedajšom priebehu a ktoré mohli vo svojich
dôsledkoch spôsobiť porušenie práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy
(IV. ÚS 166/2010, m. m. tiež II. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, IV. ÚS 76/05, IV. ÚS 220/07).
31.1 Možnosť brániť sa vzneseniu obvinenia znamená aj možnosť brániť sa uloženiu
trestu (aj riadnymi a mimoriadnymi opravnými prostriedkami), čo má právny vzťah
k zaisteniu majetku na účel výkonu trestu prepadnutia majetku, pričom v priebehu konania
bude mať sťažovateľka možnosť využiť aj procesný prostriedok žiadosti podľa § 425 ods. 2
32. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie
okresného súdu nebolo možné v tomto momente trestného konania považovať za konečné
rozhodnutie. Z uvedených dôvodov ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky v rámci
predbežného prerokovania v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona
o ústavnom súde z dôvodu jej neprípustnosti. Navyše na základe už uvedeného je zrejmé aj
to, že medzi napadnutým uznesením okresného súdu a obsahom sťažovateľkou označených
základných práv podľa čl. 20 ods. 1, 5 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej
by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru
o ich porušení.
33. Ústavný súd vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka namietala porušenie čl. 20
ods. 1, 5 a čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, konštatuje,
že čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy majú charakter všeobecných ústavných princípov
a neformulujú žiadne základné právo ani slobodu fyzickej osoby alebo právnickej osoby.
O ich prípadnom porušení by ústavný súd v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
mohol rozhodnúť len v spojení s porušením niektorého zo základných práv alebo slobôd.
Keďže ústavný súd dospel k záveru, že žiadne zo sťažovateľkou primárne označených
článkov ústavy nemohli byť v tomto prípade porušené, neprichádzalo do úvahy ani
vyslovenie porušenia čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy.
34. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími
návrhmi formulovanými sťažovateľkou v petite ústavnej sťažnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. novembra 2020
Miroslav Duriš predseda senátu