Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 38/2019
PDF · 215.21 KB
No categories available
II. ÚS 38/2019
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. júla 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára (sudca spravodajca)
a Ľuboša Szigetiho o ústavnej sťažnosti ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Tiborom Sásfaiom,
Mlynárska 15, Košice, vo veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 29 Cbi 7/2016
a jeho uznesením z 20. septembra 2018 takto
rozhodol:
1. Základné práva , vlastniť majetok podľa
čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Košice I sp. zn.
29 Cbi 7/2016 z 20. septembra 2018 p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Okresného súdu Košice I sp. zn. 29 Cbi 7/2016 z 20. septembra 2018
z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Okresný súd Košice I j e p o v i n n ý uhradiť
, trovy konania v sume 325,42 € (slovom tristodvadsaťpäť eur a štyridsaťdva centov)
na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Tibora Sásfaiho, Mlynárska 15, Košice, do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
10. decembra 2018 osobne do podateľne doručená sťažnosť
, (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného
porušenia čl. 20 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
29 Cbi 7/2016 a jeho uzneseniami zo 4. októbra 2017 a z 20. septembra 2018.
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa ako žalobca žalobou
podanou okresnému súdu domáhal určenia, že jeho pohľadávka voči spoločnosti
KONZEKO, spol. s r. o. (ďalej len „žalovaná“), v celkovej výške 204 750 € je, čo sa týka
prihláseného právneho dôvodu a v celej prihlásenej výške, uplatnená a prihlásená
v reštrukturalizačnom konaní po práve ako pohľadávka nezabezpečená a v celom
prihlásenom rozsahu je nesporná a zistená. Uznesením okresného súdu č. k. 29 Cbi 7/2016-
73 z 20. júla 2017, ktoré sa stalo právoplatným 31. augusta 2017, bolo konanie zastavené
(späťvzatie návrhu, pozn.) a žalovanej bola priznaná plná náhrada trov konania. Následne
uznesením vyššieho súdneho úradníka okresného súdu č. k. 29 Cbi 7/2016-90 zo 4. októbra
2017 bol sťažovateľ zaviazaný nahradiť žalovanej trovy konania vo výške 3 284,93 €
na účet jej právneho zástupcu do 3 dní od právoplatnosti uznesenia. Sťažovateľ podal
proti označenému uzneseniu vyššieho súdneho úradníka okresného súdu sťažnosť.
Argumentoval, že išlo o určovaciu žalobu, v prípade ktorej je predmetom konania určenie
pravosti pohľadávky, nie teda nárok na zaplatenie pohľadávky. Preto pri výpočte trov
konania sa neaplikovalo správne ustanovenie vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej aj „tarifa“ alebo „vyhláška“).
Pri určovaní výšky základnej odmeny za jeden úkon právnej služby poskytnutej právnym
zástupcom žalovanej mal okresný súd vychádzať z § 11 ods. 1 tarify [v súlade s právnym
názorom ústavného súdu vysloveným v jeho uznesení č. k. III. ÚS 534/2011-8
z 13. decembra 2011, z ktorého vyplýva, že žaloba o určenie pravosti, výšky alebo poradia
pohľadávky z dôvodu jej popretia je určovacou žalobou podľa § 80 písm. c) Občianskeho
súdneho poriadku, resp. teraz § 137 písm. d) Civilného sporového poriadku (ďalej len
„CSP“)]. Pri posudzovaní náhrady trov konania v prospech úspešného účastníka platí, že
výška tarifnej odmeny jeho advokáta sa určuje podľa § 11 ods. 1 tarify ako v spore
s neoceniteľnou hodnotou veci.
3. Uznesením sudcu okresného súdu sp. zn. 29 Cbi 7/2016 z 20. septembra 2018
(ďalej len „napadnuté uznesenie“) bola sťažnosť podaná sťažovateľom zamietnutá s tým, že
vyšší súdny úradník okresného súdu postupoval správne, keď za tarifnú hodnotu v zmysle
§ 10 ods. 2 tarify považoval pohľadávku vo výške 204 750 €. Sudca okresného súdu svoje
uznesenie nijako ďalej neodôvodnil, len vyhlásil, že sa v plnom rozsahu stotožňuje
s vyjadrením žalovanej k podanej sťažnosti.
4. Uznesením sp. zn. II. ÚS 38/2019 z 31. januára 2019 ústavný súd prijal sťažnosť
sťažovateľa v rozsahu uvedenom v záhlaví tohto rozhodnutia na ďalšie konanie podľa § 25
ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 38/1993 Z. z.“) a vo zvyšnej časti odmietol pre nedostatok
právomoci ústavného súdu. Ústavný súd označeným uznesením zároveň podľa § 52 ods. 2
zákona č. 38/1993 Z. z. odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia okresného súdu
do právoplatnosti rozhodnutia o sťažnosti sťažovateľa vo veci samej.
5. Ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval okresný súd
na vyjadrenie k sťažnosti sťažovateľa. Na výzvu ústavného súdu reagoval predseda
okresného súdu vyjadrením sp. zn. 1 SprV/130/2019 z 28. februára 2019, v ktorom najmä
uviedol:
„Zákonný sudca v danej právnej veci vyslovil svoj právny názor, že incidenčné
žaloby, teda žaloby na určenie popretej pohľadávky sú v zmysle ust. § 124 ods. 5 zák. č.
7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov je
potrebné podľa Civilného sporového poriadku kvalifikovať ako konania o určenie inej
právnej skutočnosti ako to vyplýva z osobitného predpisu. Iná právna skutočnosť pre účely
incidenčného sporu má širší význam v zmysle ust. § 137 písm. d/ Civilného sporového
poriadku ako bol pojem určenie práva podľa ust. § 80 ods. 1 písm. c/ Občianskeho súdneho
poriadku...
... Zároveň Okresný súd Košice I súhlasí s tým, aby Ústavný súd Slovenskej republiky
v predmetnej veci upustil od ústneho pojednávania o prijatých sťažnostiach, ak dospeje
k názoru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.“
6. Súčasťou vyjadrenia okresného súdu bolo aj stanovisko zákonného sudcu, ktorý
v podstatnom k veci uviedol:
„Systematický výklad ust. § 124 ods. 6 zákona o konkurze a reštrukturalizácii a ust.
§ 137 písm. d) CSP vedie k nasledujúcemu záveru: incidenčné konanie je konaním o inej
právnej skutočnosti, ktorou nie je len určenie danosti pohľadávky v reštrukturalizácii, ale aj
výška resp. rozsah nároku ako samostatná zložka tejto právnej skutočnosti.
Zavedením samostatného konania podľa ust. § 137 písm. d) CSP teda došlo
k prelomeniu nazerania na incidenčné konanie, len ako na konanie o určovacej žalobe pre
určenie práva. Na základe vyššie uvedeného je potrebné na vec vzťahovať ust. § 10 vyhlášky
s poukazom na hypotézy podľa § 10 ods. 2 vyhlášky: za cenu práva sa považuje aj hodnota
pohľadávky, hodnota záväzku a hodnota veci, o ktorej vlastníctvo sa vedie spor alebo ktorej
vydanie je predmetom súdneho sporu.“
7. Ústavný súd písomne vyzval právneho zástupcu sťažovateľa listom z 15. mája
2019, aby zaujal stanovisko k vyjadreniu okresného súdu, ak to považuje za potrebné,
a oznámil ústavnému súdu v lehote 10 dní od doručenia výzvy, či súhlasí s upustením
od ústneho pojednávania vo veci. Zároveň ústavný súd vo výzve uviedol, že ak sa
sťažovateľ v určenej lehote nevyjadrí, ústavný súd bude toho názoru, že sťažovateľ súhlasí
s upustením od verejného pojednávania vo veci. Predmetná výzva bola právnemu
zástupcovi sťažovateľa doručená 15. mája 2019 a dosiaľ na ňu nereagoval.
8. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) účinného od 1. marca 2019, ktorý sa
pri zachovaní právnych účinkov úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019,
použije aj na konania začaté do 28. februára 2019 (§ 246 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom
súde), upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ústavnou
sťažnosťou, stanoviskami účastníkov konania, ako aj s obsahom spisu dospel k názoru, že
od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
9. Pre úplnosť ústavný súd uvádza, že vec bola pôvodne pridelená sudcovi
spravodajcovi Lajosovi Mészárosovi, ktorého funkčné obdobie sudcu ústavného súdu
uplynulo 16. februára 2019. Preto v súlade s čl. X bodom 2 písm. a) Rozvrhu práce
Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019
(ďalej len „rozvrh práce“) bola vec prerozdelená sudcovi spravodajcovi Petrovi Molnárovi
a v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu práce bola meritórne prejednaná v druhom senáte
ústavného súdu v zložení, ako je uvedené v záhlaví tohto rozhodnutia.
II.
10. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Sťažovateľ v posudzovanej veci na základe argumentácie, ktorej podstatná časť je
uvedená v bode 2 odôvodnenia tohto rozhodnutia, namieta, že napadnutým uznesením
okresného súdu, ktorým bolo podľa § 250 ods. 2 v spojení § 262 ods. 2 CSP rozhodnuté
o výške náhrady trov konania iniciovaného žalobou sťažovateľa o určenie, že jeho
pohľadávka voči žalovanému v sume 204 750 € je, čo sa týka prihláseného právneho
dôvodu a v celej prihlásenej výške, uplatnená a prihlásená v reštrukturalizačnom konaní
po práve ako pohľadávka nezabezpečená a v celom rozsahu je nesporná a zistená, došlo
k porušeniu jeho označených práv.
12. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva...
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
13. Ústavný súd vo vzťahu k námietkam sťažovateľa v súlade so svojou stabilnou
judikatúrou v prvom rade poukazuje na skutočnosť, že rozhodovanie o náhrade trov konania
je integrálnou súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej
ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže rozhodnutím,
ako aj postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46
ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu,
resp. jeho právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. II. ÚS 56/05). Obsahom práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania,
resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské
práva z 23. 9. 1997, Robins proti Spojenému kráľovstvu Veľkej Británie a Severného Írska).
14. V prípadoch, keď sťažovatelia namietajú porušenie svojich ústavou,
resp. dohovorom garantovaných práv rozhodnutím všeobecného súdu týkajúcim sa náhrady
trov konania, je však ústavný súd (aj vo svojej doterajšej judikatúre) zdržanlivý,
vychádzajúc z toho, že problematika trov konania má vo vzťahu k predmetu konania
pred všeobecnými súdmi akcesorickú povahu, a preto k zrušeniu napadnutého výroku
o trovách konania pristupuje iba výnimočne, a to napr. vtedy, keď zistí, že v posudzovanej
veci došlo k extrémnemu zásahu do základného práva na súdnu ochranu (spravodlivý
proces), alebo ak zistí, že zároveň došlo k neprípustnému zásahu aj do iného základného
práva (porovnaj m. m. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010,
IV. ÚS 40/2011). V súlade s označenými právnymi východiskami ústavný súd preskúmal aj
sťažovateľom namietané porušenie jej označených práv napadnutým uznesením okresného
súdu.
15. Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti v podstatnom namieta (podľa neho)
nesprávny postup okresného súdu pri vyčíslení výšky (právoplatne priznaného) nároku
na náhradu trov konania, ktorý našiel svoje zhmotnenie vo výroku napadnutého uznesenia
okresného súdu, s ktorým nesúhlasí. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že
okresný súd pri vyčíslení trov právneho zastúpenia žalovaného vychádzal zo základnej
sadzby tarifnej odmeny určenej podľa § 10 ods. 1 a 2 vyhlášky, teda (ako konštatoval
v odôvodnení svojho rozhodnutia) „za cenu práva sa považuje aj hodnota pohľadávky,
hodnota záväzku a hodnota veci, o ktorej vlastníctvo sa vedie spor alebo ktorej vydanie je
predmetom sporu“.
16. Podľa § 9 ods. 1 vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny sa stanoví podľa
tarifnej hodnoty veci alebo druhu veci, alebo práva a podľa počtu úkonov právnej služby,
ktoré advokát vo veci vykonal, ak táto vyhláška neustanovuje inak.
Podľa § 10 ods. 1 vyhlášky ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú hodnotu
výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka, určená
pri začatí poskytovania právnej služby; za cenu práva sa považuje aj hodnota pohľadávky,
hodnota záväzku a hodnota veci, o ktorej vlastníctvo sa vedie spor alebo ktorej vydanie je
predmetom súdneho sporu.
Podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon
právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu, ak nie je možné vyjadriť hodnotu
veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami.
17. Ústavný súd vo vzťahu k námietkam sťažovateľa v prvom rade poukazuje
na svoju stabilnú judikatúru, podľa ktorej pri aplikácii § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky
v spojení s § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku [resp. v súčasnosti v spojení
s § 137 písm. c) a d) CSP] má rozhodujúci význam najmä v ňom uvedené slovné spojenie
„ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch“. Vyjadriť hodnotu
(v danom prípade práva) predovšetkým znamená vysporiadať sa so skutočným obsahom
predmetu konania, t. j. s tým, aké účinky má pre účastníkov (resp. strany) meritórne
rozhodnutie súdu v tomto konaní (m. m. II. ÚS 492/2013, IV. ÚS 187/2018).
18. V konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci bolo predmetom konania
pred okresným súdom rozhodovanie o určenie pravosti pohľadávky, a nie nárok
na zaplatenie (tak ako to právne posúdil aj sťažovateľ, pozn.). Práve vzhľadom na predmet
sporu, ktorým bolo určenie, že prihlásená pohľadávka je v celej svojej výške uplatnená
a prihlásená v predmetnej reštrukturalizačnej veci po práve a je nesporná a zistená, nemožno
podľa názoru ústavného súdu pri určovaní tarifnej odmeny za poskytnuté právne služby
vychádzať z hodnoty pohľadávky, ktorá bola prihlásená do reštrukturalizácie. Výsledok
konania o určenie, že určitá pohľadávka je v istej sume riadne prihlásená, je nesporná
a zistená, totiž nezakladá priamo nárok na jej uspokojenie. Rozhodnutie všeobecného súdu
o tom, že určitá prihlásená pohľadávka v reštrukturalizačnom konaní je v istej výške
nesporná a zistená, je rozhodnutím o otázke určenia rozsahu práv uplatniteľných
v reštrukturalizačnom konaní. Otázka, v akom rozsahu bude táto pohľadávka uspokojená
ako tzv. „hodnota alebo cena práva“, je predmetom až ďalšieho priebehu
reštrukturalizačného konania, preto rozhodovanie o pravosti pohľadávky má tak v danom
prípade na sťažovateľa ako žalobcu len nepriamy materiálny dosah. Vo svojej podstate
možno právne účinky takéhoto rozhodnutia v príslušnom konaní charakterizovať ako
vyriešenie predbežnej otázky, ktorá je relevantná pre následný priebeh reštrukturalizačného
konania. K obdobným záverom už dospel ústavný súd pri posudzovaní rozsahu náhrady trov
konania v konaniach o určenie, či nehnuteľnosť patrí do dedičstva (II. ÚS 807/2016, m. m.
IV. ÚS 574/2013, IV. ÚS 187/2018). Vychádzajúc z tohto právneho názoru je potom
pri rozhodovaní o trovách konania o určenie pravosti pohľadávky namieste určenie
základnej sadby tarifnej odmeny advokáta podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky, nie
podľa § 10 ods. 2 vyhlášky, pretože hodnotu určovaného práva objektívne nie je možné
stanoviť.
19. Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd
v napadnutom uznesení aplikoval nesprávnu právnu normu [§ 10 ods. 2 vyhlášky namiesto
§ 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky], čím poprel podstatu a účel relevantných, na posudzovanú
vec sa vzťahujúcich právnych noriem, v dôsledku čoho došlo k porušeniu základného práva
sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).
20. Nesprávna aplikácia právnych noriem pri určovaní výšky náhrady trov konania
mala nepochybne za následok neprijateľný zásah do majetkovej sféry sťažovateľa a jeho
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, preto ústavný súd dospel
k záveru, že napadnutým uznesením okresného súdu došlo aj k porušeniu tohto označeného
základného práva napadnutým uznesením okresného súdu (bod 1 výroku tohto nálezu).
III.
21. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd
môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd
môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
22. Podľa § 133 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda
porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.
Podľa § 133 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
23. Keďže ústavný súd rozhodol o tom, že napadnutým uznesením okresného súdu
boli porušené označené práva sťažovateľa, rozhodol zároveň podľa čl. 127 ods. 2 ústavy
a § 133 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj o zrušení označeného rozhodnutia všeobecného
súdu a v záujme efektívnej ochrany práv sťažovateľa vrátil vec okresnému súdu na ďalšie
konanie podľa § 133 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde (bod 2 výroku tohto nálezu).
Po zrušení napadnutého uznesenia okresného súdu a vrátení veci na ďalšie konanie bude
okresný súd povinný opätovne rozhodnúť o trovách konania, pričom bude viazaný
právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v tomto rozhodnutí (§ 134 ods. 1 a 2 zákona
o ústavnom súde).
24. Sťažovateľ tiež navrhol, aby ústavný súd v prípade vyslovenia porušenia jeho
označených práv napadnutým uznesením okresného súdu zároveň priznal finančné
zadosťučinenie v sume 6 000 €.
25. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, finančné
zadosťučinenie.
26. Priznanie finančného zadosťučinenia je fakultatívne. Ústavný súd finančné
zadosťučinenie sťažovateľovi nepriznal, pričom vychádzal z toho, že okrem vyslovenia
porušenia označených práv sťažovateľa sa v tomto konaní náprava dosiahne najmä
zrušením napadnutého rozhodnutia okresného súdu a vrátením veci na ďalšie konanie.
Okresný súd bude totiž v ďalšom rozhodovaní viazaný právnym názorom vyjadreným
v tomto rozhodnutí podľa § 134 zákona o ústavnom súde (bod 4 výroku tohto rozhodnutia).
27. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania. Právny
zástupca sťažovateľa si nárok na náhradu trov konania uplatnil, avšak trovy konania
nevyčíslil.
28. Ústavný súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal z obsahu súdneho
spisu. Odmenu priznal za dva úkony právnej služby, t. j. prevzatie a prípravu zastupovania
a podanie sťažnosti, vychádzal pritom z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca
hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2017, ktorá bola 921 €, keďže išlo
o úkony právnej služby vykonané v roku 2018. Odmena za jeden úkon právnych služieb
za rok 2018 v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky predstavuje sumu 153,50 €. Takto stanovená
odmena spolu s režijným paušálom 9,21 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 162,71 €
za jeden úkon uskutočnený v roku 2018, t. j. za dva úkony 325,42 €. Trovy právneho
zastúpenia v konaní pred ústavným súdom, tak ako to vyplýva zo súdneho spisu,
predstavujú sumu 325,42 €, preto ich ústavný súd sťažovateľovi priznal v tejto sume (bod 3
výroku tohto rozhodnutia).
29. Náhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu
sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 62 zákona
o ústavnom súde v spojení s § 263 CSP).
30. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
31. Nad rámec tohto nálezu ústavný súd považuje za žiaduce konštatovať, že právna
úprava, ktorá neumožňuje v konaní pred všeobecnými súdmi korigovať nesprávne
(nezákonné) rozhodnutie prvostupňového súdu o výške trov konania, ktoré z povahy veci
podlieha ústavnej ochrane v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy, zbytočne zaťažuje ústavný súd
rozhodovaním o veciach, ktoré by mali byť z hľadiska jeho ústavného postavenia a priori
z jeho právomoci vylúčené.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. júla 2019