Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 38/2019
PDF · 234.23 KB
No categories available
II. ÚS 38/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. januára 2019
predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Tiborom Sásfaim, advokátska kancelária,
Mlynárska 15, Košice, vo veci namietaného porušenia čl. 20 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 29 Cbi 7/2016
a jeho uzneseniami zo 4. októbra 2017 a z 20. septembra 2018 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosť , v časti namietaného porušenia
čl. 20 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom
pod sp. zn. 29 Cbi 7/2016 a jeho uznesením z 20. septembra 2018 p r i j í m a na ďalšie
konanie.
2. Sťažnosť , vo zvyšnej časti o d m i e t a pre
nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.
3. Vykonateľnosť uznesenia Okresného súdu Košice I sp. zn. 29 Cbi 7/2016
z 20. septembra 2018 v spojení s uznesením Okresného súdu Košice I č. k. 29 Cbi 7/2016-
90 zo 4. októbra 2017 o d k l a d á do právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky vo veci samej.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
10. decembra 2018 osobne do podateľne doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 20 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej
len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 29 Cbi 7/2016 a jeho uzneseniami
zo 4. októbra 2017 a z 20. septembra 2018.
2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa ako žalobca žalobou podanou okresnému
súdu domáhal určenia, že jeho pohľadávka voči spoločnosti (ďalej
len „žalovaná“) v celkovej výške 204 750 € je čo do prihláseného právneho dôvodu a v celej
prihlásenej výške uplatnená a prihlásená v reštrukturalizačnom konaní po práve ako
pohľadávka nezabezpečená a v celom prihlásenom rozsahu je nesporná a zistená.
3. Uznesením okresného súdu č. k. 29 Cbi 7/2016-73 z 20. júla 2017, ktoré sa stalo
právoplatným 31. augusta 2017, bolo konanie zastavené a žalovanej bola priznaná plná
náhrada trov konania.
4. Uznesením vyššieho súdneho úradníka okresného súdu č. k. 29 Cbi 7/2016-90
zo 4. októbra 2017 bol sťažovateľ zaviazaný nahradiť žalovanej trovy konania vo výške
3 284,93 € na účet jej právneho zástupcu do 3 dní od právoplatnosti uznesenia. Sťažovateľ
podal proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka okresného súdu sťažnosť. Argumentoval,
že išlo o určovaciu žalobu, v prípade ktorej je predmetom konania určenie pravosti
pohľadávky, nie teda nárok na zaplatenie pohľadávky. Preto pri výpočte trov konania sa
neaplikovalo správne ustanovenie vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „tarifa“). Pri určovaní výšky základnej
odmeny za jeden úkon právnej služby poskytnutej právnym zástupcom žalovanej mal
okresný súd vychádzať z ustanovenia § 11 ods. 1 tarify (v súlade s právnym názorom
ústavného súdu vysloveným v jeho uznesení č. k. III. ÚS 534/2011-8 z 13. decembra 2011,
z ktorého vyplýva, že žaloba o určenie pravosti, výšky alebo poradia pohľadávky z dôvodu
jej popretia je určovacou žalobou podľa § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku, resp.
§ 137 Civilného sporového poriadku). Pri posudzovaní náhrady trov konania v prospech
úspešného účastníka platí, že výška tarifnej odmeny jeho advokáta sa určuje podľa
ustanovenia § 11 ods. 1 tarify ako v spore s neoceniteľnou hodnotou veci.
5. Žalovaná vo vyjadrení k sťažnosti uviedla, že sťažovateľov záver nedopadá na
danú situáciu. Rozlišovacím kritériom oproti predchádzajúcej rozhodovacej činnosti súdov
je zmena v právnej úprave civilného procesného konania, ktorá nastala účinnosťou
6. Uznesením sudcu okresného súdu sp. zn. 29 Cbi 7/2016 z 20. septembra 2018 bola
sťažnosť podaná sťažovateľom zamietnutá s tým, že vyšší súdny úradník okresného súdu
postupoval správne, keď za tarifnú hodnotu v zmysle ustanovenia § 10 ods. 2 tarify
považoval pohľadávku vo výške 204 750 €. Sudca okresného súdu svoje uznesenie nijako
ďalej neodôvodnil, len vyhlásil, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s vyjadrením žalovanej
k podanej sťažnosti.
7. Podľa názoru sťažovateľa obe uznesenia okresného súdu porušujú jeho označené
práva podľa ústavy a dohovoru. Ani jedno uznesenie nebolo náležite odôvodnené
a neaplikovalo sa správne ustanovenie tarify.
8. Uznesenie vyššieho súdneho úradníka okresného súdu sa obmedzuje na
skutočnosť, že podľa tarify sa pri tarifnej hodnote nad 33 193,92 € počíta jeden úkon
právnej služby zo základnej sadzby určenej tarifou, ako aj na konštatovanie, že vzhľadom
na predmet konania, ktorým bola pohľadávka vo výške 204 750 € (určovacia žaloba),
základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je 831,57 €.
9. Uznesenie sudcu okresného súdu len stroho konštatuje, že podľa jeho názoru vyšší
súdny úradník postupoval správne, a preto bolo potrebné sťažnosť ako nedôvodnú
zamietnuť. Stotožnil sa pritom s vyjadrením žalovanej, ktorú táto podala v reakcii na
sťažnosť.
10. Sťažovateľ v konaní o určenie pravosti pohľadávky žaloval čiastku 204 750 €,
avšak vzhľadom na to, že išlo o konanie podľa zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze
a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“), bolo z podstaty veci dané, že žalovaná
ako dlžník je v úpadku a nebola preto schopná plniť si svoje finančné záväzky. Výsledkom
konkurzného alebo reštrukturalizačného konania preto spravidla nie je uspokojenie
pohľadávok veriteľov v plnej výške, ale len ich čiastočné uspokojenie v prípade konkurzu,
resp. ich čiastočné uspokojenie podľa reštrukturalizačného plánu v prípade
reštrukturalizácie. Opäť z podstaty konania vyplýva, že sťažovateľ na to, aby dosiahol aspoň
čiastočné uspokojenie pohľadávky, musel žalovať pohľadávku v jej plnej výške. Čiastka,
ktorú sťažovateľ v konaní o určenie pravosti pohľadávky uplatnil, nemôže, ako taká,
predstavovať samotnú hodnotu pohľadávky, lebo hodnota takejto pohľadávky je nižšia.
Bola by ňou totiž až čiastka, ktorá by sťažovateľovi prináležala podľa reštrukturalizačného
plánu. Táto hodnota je samozrejme spravidla oveľa nižšia a v čase podávania incidenčnej
žaloby nie je známa. Ak by aj záverom malo byť, že zmena procesnoprávneho podradenia
incidenčného konania v rámci Civilného sporového poriadku má skutočne za následok, že
výška tarifnej odmeny advokáta sa má určovať podľa ustanovenia § 10 tarify, je sťažovateľ
toho názoru, že okresný súd toto ustanovenie nesprávne aplikoval, keď bez ďalšieho
uviedol, že tarifná hodnota veci v zmysle tohto ustanovenia sa odvíja od výšky pohľadávky,
ktorej pravosť sťažovateľ v incidenčnom konaní žaluje, teda od sumy 204 750 €. Sťažovateľ
je toho názoru, že pre riadne zistenie tarifnej hodnoty sa okresný súd mal zaoberať otázkou,
či suma 204 750 € predstavuje reálnu hodnotu danej pohľadávky, ktorá bude poskytnutá
v reštrukturalizačnom konaní, t. j. či naozaj bude uspokojená vo výške 100 %.
11. Sťažovateľ v tomto ohľade poukazuje na znenie ustanovenia § 10 ods. 2 tarify,
ktoré explicitne uvádza, že za cenu práva sa považuje aj hodnota pohľadávky. Znamená to,
že samotné ustanovenie tarify jasne stanovuje, že tarifná hodnota sa má odvíjať od reálnej
hodnoty pohľadávky, v dôsledku čoho sa súd pri rozhodovaní o výške trov konania musí
vysporiadať s otázkou, aká je skutočná hodnota pohľadávky. Tým, že okresný súd
vo svojich uzneseniach nijako neodôvodnil, prečo považuje sumu 204 750 € za hodnotu
pohľadávky, porušil čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru v súvislosti s riadnym
odôvodnením súdneho rozhodnutia.
12. Sťažovateľ ďalej argumentuje, že ak by sa aj malo postupovať podľa ustanovenia
§ 10 tarify, bolo by potrebné prihliadať na judikatúru vykladajúcu toto ustanovenie.
Interpretáciou § 10 tarify sa zaoberal aj ústavný súd, ktorý v rozhodnutí týkajúcom sa
určenia neplatnosti zmluvy judikoval, že v takomto prípade ide o cenu veci alebo práva,
ktoré sú peniazmi oceniteľné, pričom vysvetlil, že v týchto veciach nejde o stanovenie
hodnoty predmetu konania, ktorým je určenie neplatnosti zmluvy, ale o stanovenie hodnoty
predmetu zmluvy, ktorej neplatnosť sa stala predmetom konania. Hodnota predmetu zmluvy
je potom určiteľná hodnotou hnuteľnej alebo nehnuteľnej veci, ktorá je peniazmi
oceniteľná, alebo hodnotou záväzku – plnenia (odplaty), ak ide o iný predmet zmluvy, než
je hnuteľná alebo nehnuteľná vec. Rozhodujúcim kritériom sú reálne dôsledky, resp. účinky
súdneho rozhodnutia v právnej sfére účastníka konania (II. ÚS 226/2012).
13. Podľa názoru sťažovateľa by sa analogicky malo postupovať aj v prípade konania
o určenie pravosti pohľadávky ako záväzku, ktorý je peniazmi oceniteľný, a súd by sa preto
mal zaoberať hodnotou pohľadávky takou optikou, akú stanovil ústavný súd, teda
na podklade reálnych dôsledkov, resp. účinkov súdneho rozhodnutia v právnej sfére
účastníka konania. Týmto účinkom by v prípade potvrdenia pravosti pohľadávky bolo jej
zaradenie do príslušnej skupiny pohľadávok podľa jej výšky a skutočnosti, či ide
o zabezpečenú alebo nezabezpečenú pohľadávku a následné čiastočné alebo čiastočné
postupné uspokojenie pohľadávky v závislosti od toho, či ide o konkurzné alebo
reštrukturalizačné konanie. Za hodnotu pohľadávky by preto mala byť považovaná nie
čiastka, ktorú si v konaní o určenie pravosti pohľadávky žalobca uplatňuje, keďže v čase
konkurzného alebo reštrukturalizačného konania je jasné, že hodnota jeho pohľadávky je
nižšia (keďže pohľadávka nebude dlžníkom uspokojená v celej výške), ako čiastka, ktorá
mu bude podľa výsledku konkurzného alebo reštrukturalizačného konania priznaná.
14. Sťažovateľ sa nestotožňuje so záverom okresného súdu, podľa ktorého sa na
incidenčné konanie má pri výpočte trov právneho zastúpenia aplikovať ustanovenie § 10
tarify. Podľa zaužívanej súdnej praxe pred reformou civilného procesu sa v incidenčných
sporoch, kde predmetom sporu je určenie pravosti, poradia alebo výšky pohľadávky,
sa výška tarifnej odmeny advokáta určovala podľa § 11 ods. 1 tarify. Sťažovateľ
nerozporuje, že pojem „iná právna skutočnosť“ je pojmom odlišným od pojmu „určenie
práva“. Avšak okresný súd nijako neodôvodnil, prečo sa v osobitnom prípade konania
o určenie pravosti pohľadávky podľa zákona o konkurze a reštrukturalizácii, ktoré je podľa
Civilného sporového poriadku konaním o určenie právnej skutočnosti, má výška tarifnej
odmeny advokáta určovať podľa ustanovenia § 10 tarify. Niet pochýb o tom, že doterajšia
judikatúra brala do úvahy špecifickosť konania o určenie pravosti pohľadávky podľa zákona
o konkurze a reštrukturalizácii, a to čo do nepomeru medzi prihlásenou pohľadávkou
a konečnou čiastkou, ktorou bol veriteľ napokon uspokojený. Sťažovateľ je presvedčený, že
sa nič nezmenilo na názore vyslovenom v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 2 Obo 13/2009, podľa ktorého by sa odmena za zastúpenie advokátom
nemala počítať z výšky prihlásenej konkurznej pohľadávky, a to práve preto, že
v incidenčnom konaní nie je možné (resp. je možné len s nepomernými ťažkosťami) zistiť,
aká je reálna hodnota pohľadávky v zmysle skutočného majetkového prospechu žalobcu.
Preto zostáva otázkou (na ktorú okresný súd vo svojich uzneseniach neodpovedal), či strohý
záver, podľa ktorého incidenčné konanie už nie je konaním o určenie, či tu právo je, ale je
konaním o určenie inej právnej skutočnosti, v dôsledku čoho sa má pri výpočte trov
právneho zastúpenia aplikovať ustanovenie § 10 tarify, je správny. Aj konanie o určenie inej
právnej skutočnosti je na základe gramatického výkladu určovacím konaním, a práve preto
je potrebné náležite sa vysporiadať s otázkou, či sa má na predmet sporu nahliadať ako
peniazmi oceniteľný, keď kladné rozhodnutie súdu, ktoré pohľadávku určí za pravú,
nedeterminuje výšku (čiastku), ktorou bude veriteľ v konkurznom alebo
reštrukturalizačnom konaní uspokojený, lebo táto je určená až správcom v konkurznom
konaní, resp. v reštrukturalizačnom pláne. Opačný výklad by mal ďalekosiahle dôsledky
a pre veriteľov by mohol vytvoriť prekážku v uplatňovaní vlastných práv. Ak by sa v konaní
o určenie pravosti pohľadávky mali trovy konania vypočítavať spôsobom, aký aplikoval
okresný súd vo svojich uzneseniach, potom v prípade, ak by aj v konaní vo veci samej bola
pohľadávka uznaná za pravú a zároveň by nebola žalobcovi priznaná náhrada trov konania,
žalobca by v prípade incidenčných konaní bol povinný uhradiť svojmu právnemu
zástupcovi odmenu, ktorá by bola v značnom nepomere, či dokonca by mohla prevyšovať
skutočnú výšku peňažného plnenia, ktorú veriteľ v konkurznom alebo v reštrukturalizačnom
konaní dostane. Práve takéto dôsledky výpočtu náhrady trov v konaniach o určenie pravosti
pohľadávky boli dôvodom, pre ktorý judikatúra pred nadobudnutím účinnosti Civilného
sporového poriadku stanovila, že v konaní o určenie pravosti pohľadávky je potrebné trovy
konania určovať na základe ustanovenia § 11 tarify ako pri sporoch s neoceniteľnou
hodnotou veci, teda tak, aby sa zabránilo vzniku nespravodlivej a nelogickej situácie, keď
cena, ktorú musí účastník konania za uplatnenie svojho práva zaplatiť, sa vôbec neodvíja od
reálneho majetkového prospechu, ktorú úspešný účastník konania rozhodnutím súdu
o potvrdení pravosti pohľadávky dosiahne. Práve naopak, „cena“ takéhoto konania, ktorú
bude žalobca musieť znášať, bude najmä v prípadoch konkurzných konaní v hrubom
nepomere k jeho reálnemu majetkovému prospechu. Tým by toto konanie úplne stratilo pre
veriteľa hospodársky význam. Táto situácia by nepochybne mala za následok ohrozenie
významu uplatňovania práv veriteľa a ako taká by predstavovala vážny zásah do práva na
súdnu ochranu.
15. S ohľadom na uvedené skutočnosti je sťažovateľ toho názoru, že okresný súd
stanovením tarifnej hodnoty veci ako výšky sťažovateľom uplatňovanej pohľadávky
predstavujúcej sumu 204 750 €, bez prihliadnutia na reálnu hodnoty pohľadávky, ako aj
tým, že sa nijako nevysporiadal s otázkou, akým spôsobom vplýva zmena v ponímaní
incidenčného konania podľa Civilného sporového poriadku na výpočet trov právneho
zastúpenia podľa tarify, a prečo (a či vôbec) sa má na incidenčné konanie „po novom“
aplikovať ustanovenie § 10 tarify, porušil označené práva sťažovateľa podľa ústavy
a dohovoru.
16. Sťažovateľ je toho názoru, že pre zachovanie ústavných práv občanov Slovenskej
republiky je nevyhnutné, aby sa ústavný súd zaoberal otázkou, podľa akého ustanovenia
tarify sa má postupovať pri určovaní tarifnej hodnoty odmeny advokáta v konaní o popretie
pohľadávky (incidenčnom konaní) a v závislosti od zodpovedania tejto otázky tiež ďalšou
otázkou, čo je potrebné vnímať za samotnú hodnotu pohľadávky v osobitných prípadoch
konaní o určenie pravosti pohľadávky podľa zákona o konkurze a reštrukturalizácii,
prípadne aplikovateľnosťou judikatúry, ktorá vznikla pred prijatím Civilného sporového
poriadku, podľa ktorej sa uvedené spory považovali pre potreby výpočtu tarifnej hodnoty
odmeny advokáta za spory s neoceniteľnou hodnotou veci, aby sa tak zabránilo právnej
neistote, resp. vyplnilo vákuum, ktoré v tejto oblasti vzniklo prijatím Civilného sporového
poriadku a v rámci neho vznikom nového druhu žaloby o určenie právnej skutočnosti podľa
§ 137 písm. d) Civilného sporového poriadku.
17. Uznesenie sudcu okresného súdu sp. zn. 29 Cbi 7/2016 z 20. septembra 2018
o zamietnutí sťažnosti proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka o trovách konania bolo
sťažovateľovi doručené 15. októbra 2018. S ohľadom na túto skutočnosť je sťažnosť podaná
v zákonnej dvojmesačnej lehote.
18. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:
«Uzneseniami Okresného súdu Košice I. sp. zn. 29Cbi/7/2016-90, zo dňa 4.10.2017
a sp. zn. 29Cbi/7/2016 zo dňa 20.9.2018 boli porušené základné práva sťažovateľa na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“)
a práva na majetok čl. 20 Ústavy SR.
Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie vo výške XXX,- EUR (slovom
šesťtisíc eur), ktoré je mu Okresný súd Košice I povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
Ústavný súd v zmysle čl. 127 Ústavy zrušuje Uznesenie Okresného súdu Košice I.
sp. zn. 29Cbi/7/2016-90, zo dňa 4.10.2017 a Uznesenie Okresného súdu Košice I. sp. zn.
29Cbi/7/2016- zo dňa 20.9.2018 a v súlade s § 53 ods. 3 písm. b) zákona č. 38/1993
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov zákona vracia vec Okresnému súdu Košice I na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred Ústavným
súdom Slovenskej republiky, a to do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.»
19. Napokon sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť uznesenia
okresného súdu č. k. 29 Cbi 7/2016-90 zo 4. októbra 2017 v spojení s uznesením okresného
súdu sp. zn. 29 Cbi 7/2016 z 20. septembra 2018 do právoplatného rozhodnutia vo veci
samej.
II.
20. Z uznesenia okresného súdu sp. zn. 29 Cbi 7/2016 z 20. septembra 2018 vyplýva,
že ním sudca okresného súdu zamietol sťažnosť podanú sťažovateľom proti uzneseniu
vyššieho súdneho úradníka okresného súdu č. k. 29 Cbi 7/2016-90 zo 4. októbra 2017.
Podľa konštatovania sudcu okresného súdu žalovaná vo vyjadrení k sťažnosti
uviedla, že sťažovateľov právny záver a ani ním predložené rozhodnutia na danú situáciu
nedopadajú. Rozlišovacím kritériom oproti predchádzajúcej rozhodovacej činnosti súdov je
zmena v právnej úprave civilného procesného konania, ktorá nastala nadobudnutím
účinnosti Civilného sporového poriadku. Sťažovateľ podal žalobu 12. júla 2016, preto na
celé konanie sa už vzťahoval Civilný sporový poriadok (nie teda Občiansky súdny
poriadok). Incidenčná žaloba bola podľa predchádzajúcej právnej úpravy určovacou
žalobou v zmysle ustanovenia § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku. Bola teda
žalobou o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je, alebo nie je. Podradenie incidenčnej
žaloby do konania o tom, či tu právo je, alebo nie je, viedlo k použitiu ustanovenia § 11 ods.
1 písm. a) tarify. Na rozdiel od Občianskeho súdneho poriadku upravuje Civilný sporový
poriadok samostatný druh konania podľa ustanovenia § 137 písm. d) o určení právnej
skutočnosti. Podľa názoru žalovanej incidenčnú žalobu, teda žalobu na určenie popretej
pohľadávky v zmysle ustanovenia § 124 ods. 5 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, treba
podľa Civilného sporového poriadku kvalifikovať ako konanie o určenie inej právnej
skutočnosti vyplývajúcej z osobitného predpisu. Iná právna skutočnosť je pojem odlišný od
určenia práva, preto nie je možné sťažovateľom predložené rozhodnutia aplikovať na
situáciu vo veci samej. Význam pojmu „iná právna skutočnosť“ pre účely incidenčného
sporu je v zmysle ustanovenia § 137 písm. d) Civilného sporového poriadku širší, ako bol
význam pojmu „určenie práva“ podľa § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku. Podľa
ustanovenia § 124 ods. 6 zákona o konkurze a reštrukturalizácii právoplatnosťou
rozhodnutia súdu o určení pohľadávky sa popretá pohľadávka v rozsahu určenom súdom
považuje za zistenú; vo zvyšnom rozsahu nemožno pohľadávku voči dlžníkovi vymáhať.
Systematický výklad tohto ustanovenia a ustanovenia § 137 písm. d) Civilného sporového
poriadku vedie k záveru, podľa ktorého incidenčné konanie je konaním o inej právnej
skutočnosti, ktorou nie je len určenie danosti pohľadávky v reštrukturalizácii, ale aj výška,
resp. rozsah nároku ako samostatná zložka tejto právnej skutočnosti. Zavedením
samostatného konania podľa ustanovenia § 137 písm. d) Civilného sporového poriadku teda
došlo k prelomeniu nazerania na incidenčné konanie len ako na konanie o určovacej žalobe
pre určenie práva. Na základe vyššie uvedeného je potrebné na vec aplikovať ustanovenie
§ 10 tarify s poukazom na hypotézy podľa § 10 ods. 2 s tým, že za cenu práva sa považuje
aj hodnota pohľadávky, hodnota záväzku a hodnota veci, o ktorej vlastníctvo sa vedie spor,
alebo ktorej vydanie je predmetom súdneho sporu.
Podľa názoru sudcu okresného súdu vyšší súdny úradník pri rozhodovaní o výške
trov konania postupoval správne, keď za tarifnú hodnotu veci v zmysle ustanovenia § 10
ods. 2 tarify považoval pohľadávku vo výške 204 750 €. Správne tiež vychádzal z trov
konania obsiahnutých a preukázaných v spise. Treba sa pritom v plnom rozsahu stotožniť
s vyjadrením žalovanej k podanej sťažnosti, čo viedlo k záveru o potrebe zamietnuť
sťažnosť ako nedôvodnú.
III.
21. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
22. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
23. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zistil, že táto v časti
namietaného porušenia čl. 20 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 29 Cbi 7/2016 a jeho uznesením
z 20. septembra 2018 spĺňa náležitosti ustanovené v § 20 a v § 50 zákona o ústavnom súde,
pričom zároveň nezistil procesné prekážky, ktoré by podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde bránili prijatiu tejto sťažnosti na ďalšie konanie (bod 1 výroku uznesenia).
24. Sťažnosť vo zvyšnej časti smerujúcej pre porušenie rovnakých práv uznesením
okresného súdu zo 4. októbra 2017 bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci
ústavného súdu (bod 2 výroku uznesenia).
Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
Proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka okresného súdu bola prípustná sťažnosť
ako riadny opravný prostriedok, v dôsledku čoho právomoc poskytnúť ochranu označeným
právam sťažovateľa mal sudca okresného súdu v rámci opravného konania. Tým je zároveň
v uvedenom rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba poznamenať, že sťažovateľ
právo podať riadny opravný prostriedok aj využil.
25. Napokon sťažovateľ požadoval, aby ústavný súd dočasným opatrením odložil
vykonateľnosť právoplatného uznesenia okresného súdu.
Podľa § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na návrh sťažovateľa
rozhodnúť o dočasnom opatrení a odložiť vykonateľnosť napadnutého právoplatného
rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ak to nie je v rozpore s dôležitým verejným
záujmom a ak by výkon napadnutého rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu
neznamenal pre sťažovateľa väčšiu ujmu, než aká môže vzniknúť iným osobám pri odložení
vykonateľnosti; najmä uloží orgánu, ktorý podľa sťažovateľa porušil základné práva alebo
slobody sťažovateľa, aby sa dočasne zdržal vykonávania právoplatného rozhodnutia,
opatrenia alebo iného zásahu a tretím osobám uloží, aby sa dočasne zdržali oprávnenia im
priznaného právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom.
Podľa § 52 ods. 3 zákona o ústavnom súde dočasné opatrenie zaniká najneskoršie
právoplatnosťou rozhodnutia vo veci samej, ak Ústavný súd nerozhodne o jeho skoršom
zrušení.
Podľa § 52 ods. 4 zákona o ústavnom súde dočasné opatrenie možno zrušiť aj bez
návrhu, ak pominú dôvody, pre ktoré sa nariadilo.
Vzhľadom na splnenie zákonných podmienok ústavný súd rozhodol o odklade
vykonateľnosti právoplatného uznesenia okresného súdu (bod 3 výroku uznesenia).
26. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. januára 2019