Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 38/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. januára 2019

predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Tiborom Sásfaim, advokátska kancelária,

Mlynárska 15, Košice, vo veci namietaného porušenia a

Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uzneseniami zo 4. októbra 2017 a z 20. septembra 2018 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosť , v časti namietaného porušenia

a , ako aj Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 20. septembra 2018 p r i j í m a na ďalšie

konanie.

2. Sťažnosť , vo zvyšnej časti o d m i e t a pre

nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

3. Vykonateľnosť uznesenia Okresného súdu Košice I sp. zn.

z 20. septembra 2018 v spojení s uznesením Okresného súdu Košice I č. k. 7/2016-

90 zo 4. októbra 2017 o d k l a d á do právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu

Slovenskej republiky vo veci samej.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

10. decembra 2018 osobne do podateľne doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej

len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uzneseniami

zo 4. októbra 2017 a z 20. septembra 2018.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa ako žalobca žalobou podanou okresnému

súdu domáhal určenia, že jeho pohľadávka voči spoločnosti (ďalej

len „žalovaná“) v celkovej výške 204 750 € je čo do prihláseného právneho dôvodu a v celej

prihlásenej výške uplatnená a prihlásená v reštrukturalizačnom konaní po práve ako

pohľadávka nezabezpečená a v celom prihlásenom rozsahu je nesporná a zistená.

3. Uznesením okresného súdu č. k. -73 z 20. júla 2017, ktoré sa stalo

právoplatným 31. augusta 2017, bolo konanie zastavené a žalovanej bola priznaná plná

náhrada trov konania.

4. Uznesením vyššieho súdneho úradníka okresného súdu č. k. -90

zo 4. októbra 2017 bol sťažovateľ zaviazaný nahradiť žalovanej trovy konania vo výške

3 284,93 € na účet jej právneho zástupcu do 3 dní od právoplatnosti uznesenia. Sťažovateľ

podal proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka okresného súdu sťažnosť. Argumentoval,

že išlo o určovaciu žalobu, v prípade ktorej je predmetom konania určenie pravosti

pohľadávky, nie teda nárok na zaplatenie pohľadávky. Preto pri výpočte trov konania sa

neaplikovalo správne ustanovenie vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „tarifa“). Pri určovaní výšky základnej

odmeny za jeden úkon právnej služby poskytnutej právnym zástupcom žalovanej mal

okresný súd vychádzať z ustanovenia § 11 ods. 1 tarify (v súlade s právnym názorom

ústavného súdu vysloveným v jeho uznesení č. k. -8 z 13. decembra 2011,

z ktorého vyplýva, že žaloba o určenie pravosti, výšky alebo poradia pohľadávky z dôvodu

jej popretia je určovacou žalobou podľa , resp.

). Pri posudzovaní náhrady trov konania v prospech

úspešného účastníka platí, že výška tarifnej odmeny jeho advokáta sa určuje podľa

ustanovenia § 11 ods. 1 tarify ako v spore s neoceniteľnou hodnotou veci.

5. Žalovaná vo vyjadrení k sťažnosti uviedla, že sťažovateľov záver nedopadá na

danú situáciu. Rozlišovacím kritériom oproti predchádzajúcej rozhodovacej činnosti súdov

je zmena v právnej úprave civilného procesného konania, ktorá nastala účinnosťou

.

6. Uznesením sudcu okresného súdu sp. zn. z 20. septembra 2018 bola

sťažnosť podaná sťažovateľom zamietnutá s tým, že vyšší súdny úradník okresného súdu

postupoval správne, keď za tarifnú hodnotu v zmysle ustanovenia § 10 ods. 2 tarify

považoval pohľadávku vo výške 204 750 €. Sudca okresného súdu svoje uznesenie nijako

ďalej neodôvodnil, len vyhlásil, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s vyjadrením žalovanej

k podanej sťažnosti.

7. Podľa názoru sťažovateľa obe uznesenia okresného súdu porušujú jeho označené

práva podľa a dohovoru. Ani jedno uznesenie nebolo náležite odôvodnené

a neaplikovalo sa správne ustanovenie tarify.

8. Uznesenie vyššieho súdneho úradníka okresného súdu sa obmedzuje na

skutočnosť, že podľa tarify sa pri tarifnej hodnote nad 33 193,92 € počíta jeden úkon

právnej služby zo základnej sadzby určenej tarifou, ako aj na konštatovanie, že vzhľadom

na predmet konania, ktorým bola pohľadávka vo výške 204 750 € (určovacia žaloba),

základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je 831,57 €.

9. Uznesenie sudcu okresného súdu len stroho konštatuje, že podľa jeho názoru vyšší

súdny úradník postupoval správne, a preto bolo potrebné sťažnosť ako nedôvodnú

zamietnuť. Stotožnil sa pritom s vyjadrením žalovanej, ktorú táto podala v reakcii na

sťažnosť.

10. Sťažovateľ v konaní o určenie pravosti pohľadávky žaloval čiastku 204 750 €,

avšak vzhľadom na to, že išlo o konanie podľa o konkurze

a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“), bolo z podstaty veci dané, že žalovaná

ako dlžník je v úpadku a nebola preto schopná plniť si svoje finančné záväzky. Výsledkom

konkurzného alebo reštrukturalizačného konania preto spravidla nie je uspokojenie

pohľadávok veriteľov v plnej výške, ale len ich čiastočné uspokojenie v prípade konkurzu,

resp. ich čiastočné uspokojenie podľa reštrukturalizačného plánu v prípade

reštrukturalizácie. Opäť z podstaty konania vyplýva, že sťažovateľ na to, aby dosiahol aspoň

čiastočné uspokojenie pohľadávky, musel žalovať pohľadávku v jej plnej výške. Čiastka,

ktorú sťažovateľ v konaní o určenie pravosti pohľadávky uplatnil, nemôže, ako taká,

predstavovať samotnú hodnotu pohľadávky, lebo hodnota takejto pohľadávky je nižšia.

Bola by ňou totiž až čiastka, ktorá by sťažovateľovi prináležala podľa reštrukturalizačného

plánu. Táto hodnota je samozrejme spravidla oveľa nižšia a v čase podávania incidenčnej

žaloby nie je známa. Ak by aj záverom malo byť, že zmena procesnoprávneho podradenia

incidenčného konania v rámci má skutočne za následok, že

výška tarifnej odmeny advokáta sa má určovať podľa ustanovenia § 10 tarify, je sťažovateľ

toho názoru, že okresný súd toto ustanovenie nesprávne aplikoval, keď bez ďalšieho

uviedol, že tarifná hodnota veci v zmysle tohto ustanovenia sa odvíja od výšky pohľadávky,

ktorej pravosť sťažovateľ v incidenčnom konaní žaluje, teda od sumy 204 750 €. Sťažovateľ

je toho názoru, že pre riadne zistenie tarifnej hodnoty sa okresný súd mal zaoberať otázkou,

či suma 204 750 € predstavuje reálnu hodnotu danej pohľadávky, ktorá bude poskytnutá

v reštrukturalizačnom konaní, t. j. či naozaj bude uspokojená vo výške 100 %.

11. Sťažovateľ v tomto ohľade poukazuje na znenie ustanovenia § 10 ods. 2 tarify,

ktoré explicitne uvádza, že za cenu práva sa považuje aj hodnota pohľadávky. Znamená to,

že samotné ustanovenie tarify jasne stanovuje, že tarifná hodnota sa má odvíjať od reálnej

hodnoty pohľadávky, v dôsledku čoho sa súd pri rozhodovaní o výške trov konania musí

vysporiadať s otázkou, aká je skutočná hodnota pohľadávky. Tým, že okresný súd

vo svojich uzneseniach nijako neodôvodnil, prečo považuje sumu 204 750 € za hodnotu

pohľadávky, porušil a dohovoru v súvislosti s riadnym

odôvodnením súdneho rozhodnutia.

12. Sťažovateľ ďalej argumentuje, že ak by sa aj malo postupovať podľa ustanovenia

§ 10 tarify, bolo by potrebné prihliadať na judikatúru vykladajúcu toto ustanovenie.

Interpretáciou § 10 tarify sa zaoberal aj ústavný súd, ktorý v rozhodnutí týkajúcom sa

určenia neplatnosti zmluvy judikoval, že v takomto prípade ide o cenu veci alebo práva,

ktoré sú peniazmi oceniteľné, pričom vysvetlil, že v týchto veciach nejde o stanovenie

hodnoty predmetu konania, ktorým je určenie neplatnosti zmluvy, ale o stanovenie hodnoty

predmetu zmluvy, ktorej neplatnosť sa stala predmetom konania. Hodnota predmetu zmluvy

je potom určiteľná hodnotou hnuteľnej alebo nehnuteľnej veci, ktorá je peniazmi

oceniteľná, alebo hodnotou záväzku – plnenia (odplaty), ak ide o iný predmet zmluvy, než

je hnuteľná alebo nehnuteľná vec. Rozhodujúcim kritériom sú reálne dôsledky, resp. účinky

súdneho rozhodnutia v právnej sfére účastníka konania ().

13. Podľa názoru sťažovateľa by sa analogicky malo postupovať aj v prípade konania

o určenie pravosti pohľadávky ako záväzku, ktorý je peniazmi oceniteľný, a súd by sa preto

mal zaoberať hodnotou pohľadávky takou optikou, akú stanovil ústavný súd, teda

na podklade reálnych dôsledkov, resp. účinkov súdneho rozhodnutia v právnej sfére

účastníka konania. Týmto účinkom by v prípade potvrdenia pravosti pohľadávky bolo jej

zaradenie do príslušnej skupiny pohľadávok podľa jej výšky a skutočnosti, či ide

o zabezpečenú alebo nezabezpečenú pohľadávku a následné čiastočné alebo čiastočné

postupné uspokojenie pohľadávky v závislosti od toho, či ide o konkurzné alebo

reštrukturalizačné konanie. Za hodnotu pohľadávky by preto mala byť považovaná nie

čiastka, ktorú si v konaní o určenie pravosti pohľadávky žalobca uplatňuje, keďže v čase

konkurzného alebo reštrukturalizačného konania je jasné, že hodnota jeho pohľadávky je

nižšia (keďže pohľadávka nebude dlžníkom uspokojená v celej výške), ako čiastka, ktorá

mu bude podľa výsledku konkurzného alebo reštrukturalizačného konania priznaná.

14. Sťažovateľ sa nestotožňuje so záverom okresného súdu, podľa ktorého sa na

incidenčné konanie má pri výpočte trov právneho zastúpenia aplikovať ustanovenie § 10

tarify. Podľa zaužívanej súdnej praxe pred reformou civilného procesu sa v incidenčných

sporoch, kde predmetom sporu je určenie pravosti, poradia alebo výšky pohľadávky,

sa výška tarifnej odmeny advokáta určovala podľa § 11 ods. 1 tarify. Sťažovateľ

nerozporuje, že pojem „iná právna skutočnosť“ je pojmom odlišným od pojmu „určenie

práva“. Avšak okresný súd nijako neodôvodnil, prečo sa v osobitnom prípade konania

o určenie pravosti pohľadávky podľa zákona o konkurze a reštrukturalizácii, ktoré je podľa

konaním o určenie právnej skutočnosti, má výška tarifnej

odmeny advokáta určovať podľa ustanovenia § 10 tarify. Niet pochýb o tom, že doterajšia

judikatúra brala do úvahy špecifickosť konania o určenie pravosti pohľadávky podľa zákona

o konkurze a reštrukturalizácii, a to čo do nepomeru medzi prihlásenou pohľadávkou

a konečnou čiastkou, ktorou bol veriteľ napokon uspokojený. Sťažovateľ je presvedčený, že

sa nič nezmenilo na názore vyslovenom v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. , podľa ktorého by sa odmena za zastúpenie advokátom

nemala počítať z výšky prihlásenej konkurznej pohľadávky, a to práve preto, že

v incidenčnom konaní nie je možné (resp. je možné len s nepomernými ťažkosťami) zistiť,

aká je reálna hodnota pohľadávky v zmysle skutočného majetkového prospechu žalobcu.

Preto zostáva otázkou (na ktorú okresný súd vo svojich uzneseniach neodpovedal), či strohý

záver, podľa ktorého incidenčné konanie už nie je konaním o určenie, či tu právo je, ale je

konaním o určenie inej právnej skutočnosti, v dôsledku čoho sa má pri výpočte trov

právneho zastúpenia aplikovať ustanovenie § 10 tarify, je správny. Aj konanie o určenie inej

právnej skutočnosti je na základe gramatického výkladu určovacím konaním, a práve preto

je potrebné náležite sa vysporiadať s otázkou, či sa má na predmet sporu nahliadať ako

peniazmi oceniteľný, keď kladné rozhodnutie súdu, ktoré pohľadávku určí za pravú,

nedeterminuje výšku (čiastku), ktorou bude veriteľ v konkurznom alebo

reštrukturalizačnom konaní uspokojený, lebo táto je určená až správcom v konkurznom

konaní, resp. v reštrukturalizačnom pláne. Opačný výklad by mal ďalekosiahle dôsledky

a pre veriteľov by mohol vytvoriť prekážku v uplatňovaní vlastných práv. Ak by sa v konaní

o určenie pravosti pohľadávky mali trovy konania vypočítavať spôsobom, aký aplikoval

okresný súd vo svojich uzneseniach, potom v prípade, ak by aj v konaní vo veci samej bola

pohľadávka uznaná za pravú a zároveň by nebola žalobcovi priznaná náhrada trov konania,

žalobca by v prípade incidenčných konaní bol povinný uhradiť svojmu právnemu

zástupcovi odmenu, ktorá by bola v značnom nepomere, či dokonca by mohla prevyšovať

skutočnú výšku peňažného plnenia, ktorú veriteľ v konkurznom alebo v reštrukturalizačnom

konaní dostane. Práve takéto dôsledky výpočtu náhrady trov v konaniach o určenie pravosti

pohľadávky boli dôvodom, pre ktorý judikatúra pred nadobudnutím účinnosti Civilného

sporového poriadku stanovila, že v konaní o určenie pravosti pohľadávky je potrebné trovy

konania určovať na základe ustanovenia § 11 tarify ako pri sporoch s neoceniteľnou

hodnotou veci, teda tak, aby sa zabránilo vzniku nespravodlivej a nelogickej situácie, keď

cena, ktorú musí účastník konania za uplatnenie svojho práva zaplatiť, sa vôbec neodvíja od

reálneho majetkového prospechu, ktorú úspešný účastník konania rozhodnutím súdu

o potvrdení pravosti pohľadávky dosiahne. Práve naopak, „cena“ takéhoto konania, ktorú

bude žalobca musieť znášať, bude najmä v prípadoch konkurzných konaní v hrubom

nepomere k jeho reálnemu majetkovému prospechu. Tým by toto konanie úplne stratilo pre

veriteľa hospodársky význam. Táto situácia by nepochybne mala za následok ohrozenie

významu uplatňovania práv veriteľa a ako taká by predstavovala vážny zásah do práva na

súdnu ochranu.

15. S ohľadom na uvedené skutočnosti je sťažovateľ toho názoru, že okresný súd

stanovením tarifnej hodnoty veci ako výšky sťažovateľom uplatňovanej pohľadávky

predstavujúcej sumu 204 750 €, bez prihliadnutia na reálnu hodnoty pohľadávky, ako aj

tým, že sa nijako nevysporiadal s otázkou, akým spôsobom vplýva zmena v ponímaní

incidenčného konania podľa na výpočet trov právneho

zastúpenia podľa tarify, a prečo (a či vôbec) sa má na incidenčné konanie „po novom“

aplikovať ustanovenie tarify, porušil označené práva sťažovateľa podľa

a dohovoru.

16. Sťažovateľ je toho názoru, že pre zachovanie ústavných práv občanov Slovenskej

republiky je nevyhnutné, aby sa ústavný súd zaoberal otázkou, podľa akého ustanovenia

tarify sa má postupovať pri určovaní tarifnej hodnoty odmeny advokáta v konaní o popretie

pohľadávky (incidenčnom konaní) a v závislosti od zodpovedania tejto otázky tiež ďalšou

otázkou, čo je potrebné vnímať za samotnú hodnotu pohľadávky v osobitných prípadoch

konaní o určenie pravosti pohľadávky podľa zákona o konkurze a reštrukturalizácii,

prípadne aplikovateľnosťou judikatúry, ktorá vznikla pred prijatím Civilného sporového

poriadku, podľa ktorej sa uvedené spory považovali pre potreby výpočtu tarifnej hodnoty

odmeny advokáta za spory s neoceniteľnou hodnotou veci, aby sa tak zabránilo právnej

neistote, resp. vyplnilo vákuum, ktoré v tejto oblasti vzniklo prijatím Civilného sporového

poriadku a v rámci neho vznikom nového druhu žaloby o určenie právnej skutočnosti podľa

.

17. Uznesenie sudcu okresného súdu sp. zn. z 20. septembra 2018

o zamietnutí sťažnosti proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka o trovách konania bolo

sťažovateľovi doručené 15. októbra 2018. S ohľadom na túto skutočnosť je sťažnosť podaná

v zákonnej dvojmesačnej lehote.

18. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

«Uzneseniami Okresného súdu Košice I. sp. zn. -90, zo dňa 4.10.2017

a sp. zn. zo dňa 20.9.2018 boli porušené základné práva sťažovateľa na

súdnu ochranu podľa SR, práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“)

a práva na majetok SR.

Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie vo výške XXX,- EUR (slovom

šesťtisíc eur), ktoré je mu Okresný súd Košice I povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

Ústavný súd v zmysle zrušuje Uznesenie Okresného súdu Košice I.

sp. zn. -90, zo dňa 4.10.2017 a Uznesenie Okresného súdu Košice I. sp. zn.

29Cbi/7/2016- zo dňa 20.9.2018 a v súlade s

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov zákona vracia vec Okresnému súdu Košice I na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred Ústavným

súdom Slovenskej republiky, a to do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.»

19. Napokon sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť uznesenia

okresného súdu č. k. -90 zo 4. októbra 2017 v spojení s uznesením okresného

súdu sp. zn. z 20. septembra 2018 do právoplatného rozhodnutia vo veci

samej.

II.

20. Z uznesenia okresného súdu sp. zn. z 20. septembra 2018 vyplýva,

že ním sudca okresného súdu zamietol sťažnosť podanú sťažovateľom proti uzneseniu

vyššieho súdneho úradníka okresného súdu č. k. -90 zo 4. októbra 2017.

Podľa konštatovania sudcu okresného súdu žalovaná vo vyjadrení k sťažnosti

uviedla, že sťažovateľov právny záver a ani ním predložené rozhodnutia na danú situáciu

nedopadajú. Rozlišovacím kritériom oproti predchádzajúcej rozhodovacej činnosti súdov je

zmena v právnej úprave civilného procesného konania, ktorá nastala nadobudnutím

účinnosti . Sťažovateľ podal žalobu 12. júla 2016, preto na

celé konanie sa už vzťahoval (nie teda Občiansky súdny

poriadok). Incidenčná žaloba bola podľa predchádzajúcej právnej úpravy určovacou

žalobou v zmysle ustanovenia . Bola teda

žalobou o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je, alebo nie je. Podradenie incidenčnej

žaloby do konania o tom, či tu právo je, alebo nie je, viedlo k použitiu ustanovenia § 11 ods.

1 písm. a) tarify. Na rozdiel od upravuje Civilný sporový

poriadok samostatný druh konania podľa ustanovenia § 137 písm. d) o určení právnej

skutočnosti. Podľa názoru žalovanej incidenčnú žalobu, teda žalobu na určenie popretej

pohľadávky v zmysle ustanovenia § 124 ods. 5 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, treba

podľa kvalifikovať ako konanie o určenie inej právnej

skutočnosti vyplývajúcej z osobitného predpisu. Iná právna skutočnosť je pojem odlišný od

určenia práva, preto nie je možné sťažovateľom predložené rozhodnutia aplikovať na

situáciu vo veci samej. Význam pojmu „iná právna skutočnosť“ pre účely incidenčného

sporu je v zmysle ustanovenia širší, ako bol

význam pojmu „určenie práva“ podľa . Podľa

ustanovenia § 124 ods. 6 zákona o konkurze a reštrukturalizácii právoplatnosťou

rozhodnutia súdu o určení pohľadávky sa popretá pohľadávka v rozsahu určenom súdom

považuje za zistenú; vo zvyšnom rozsahu nemožno pohľadávku voči dlžníkovi vymáhať.

Systematický výklad tohto ustanovenia a ustanovenia § 137 písm. d) Civilného sporového

poriadku vedie k záveru, podľa ktorého incidenčné konanie je konaním o inej právnej

skutočnosti, ktorou nie je len určenie danosti pohľadávky v reštrukturalizácii, ale aj výška,

resp. rozsah nároku ako samostatná zložka tejto právnej skutočnosti. Zavedením

samostatného konania podľa ustanovenia teda

došlo k prelomeniu nazerania na incidenčné konanie len ako na konanie o určovacej žalobe

pre určenie práva. Na základe vyššie uvedeného je potrebné na vec aplikovať ustanovenie

§ 10 tarify s poukazom na hypotézy podľa § 10 ods. 2 s tým, že za cenu práva sa považuje

aj hodnota pohľadávky, hodnota záväzku a hodnota veci, o ktorej vlastníctvo sa vedie spor,

alebo ktorej vydanie je predmetom súdneho sporu.

Podľa názoru sudcu okresného súdu vyšší súdny úradník pri rozhodovaní o výške

trov konania postupoval správne, keď za tarifnú hodnotu veci v zmysle ustanovenia § 10

ods. 2 tarify považoval pohľadávku vo výške 204 750 €. Správne tiež vychádzal z trov

konania obsiahnutých a preukázaných v spise. Treba sa pritom v plnom rozsahu stotožniť

s vyjadrením žalovanej k podanej sťažnosti, čo viedlo k záveru o potrebe zamietnuť

sťažnosť ako nedôvodnú.

III.

21. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

22. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

23. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zistil, že táto v časti

namietaného porušenia a , ako aj dohovoru postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 20. septembra 2018 spĺňa náležitosti ustanovené v a v ,

pričom zároveň nezistil procesné prekážky, ktoré by podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde bránili prijatiu tejto sťažnosti na ďalšie konanie (bod 1 výroku uznesenia).

24. Sťažnosť vo zvyšnej časti smerujúcej pre porušenie rovnakých práv uznesením

okresného súdu zo 4. októbra 2017 bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci

ústavného súdu (bod 2 výroku uznesenia).

Ako to vyplýva z citovaného právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka okresného súdu bola prípustná sťažnosť

ako riadny opravný prostriedok, v dôsledku čoho právomoc poskytnúť ochranu označeným

právam sťažovateľa mal sudca okresného súdu v rámci opravného konania. Tým je zároveň

v uvedenom rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba poznamenať, že sťažovateľ

právo podať riadny opravný prostriedok aj využil.

25. Napokon sťažovateľ požadoval, aby ústavný súd dočasným opatrením odložil

vykonateľnosť právoplatného uznesenia okresného súdu.

Podľa ústavný súd môže na návrh sťažovateľa

rozhodnúť o dočasnom opatrení a odložiť vykonateľnosť napadnutého právoplatného

rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ak to nie je v rozpore s dôležitým verejným

záujmom a ak by výkon napadnutého rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu

neznamenal pre sťažovateľa väčšiu ujmu, než aká môže vzniknúť iným osobám pri odložení

vykonateľnosti; najmä uloží orgánu, ktorý podľa sťažovateľa porušil základné práva alebo

slobody sťažovateľa, aby sa dočasne zdržal vykonávania právoplatného rozhodnutia,

opatrenia alebo iného zásahu a tretím osobám uloží, aby sa dočasne zdržali oprávnenia im

priznaného právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom.

Podľa dočasné opatrenie zaniká najneskoršie

právoplatnosťou rozhodnutia vo veci samej, ak Ústavný súd nerozhodne o jeho skoršom

zrušení.

Podľa dočasné opatrenie možno zrušiť aj bez

návrhu, ak pominú dôvody, pre ktoré sa nariadilo.

Vzhľadom na splnenie zákonných podmienok ústavný súd rozhodol o odklade

vykonateľnosti právoplatného uznesenia okresného súdu (bod 3 výroku uznesenia).

26. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. januára 2019