Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 313/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. augusta 2019

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Miroslava Duriša

a Mojmíra Mamojku (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

spoločnosti , , ,

zastúpenej advokátskou kanceláriou LEGAL CARTEL s. r. o., Na hrebienku 5433/40,

Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Radoslav Kačura, vo veci

namietaného porušenia jej základných práv podľa a

Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 26. apríla 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť spoločnosti o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. mája

2019 elektronicky a následne 30. mája 2019 poštou doručená ústavná sťažnosť spoločnosti

, , (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a (ďalej len „“) rozsudkom Krajského súdu

Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 26. apríla 2018 (ďalej len

„rozsudok krajského súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“).

2. Sťažovateľka uviedla, že jej ako žalovanej bola rozsudkom Okresného súdu

Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 30. novembra 2015 (ďalej len

„rozsudok okresného súdu“) uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi

(ďalej len „žalobca“) sumu 1 406,67 € s prísl. Z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia

podala sťažovateľka proti rozsudku okresného súdu odvolanie, v ktorom namietala,

že v danej právnej veci je potrebné prihliadať na § 61 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný

poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„Exekučný poriadok“), ktorý zakazuje restitutio in integrum v exekučnom konaní.

Sťažovateľka tiež namietala, že okresný súd neprihliadal na ňou uplatnenú námietku

premlčania bezdôvodného obohatenia, keď je potrebné rozlišovať medzi objektívnou

a subjektívnou premlčacou dobou. Podľa názoru sťažovateľky k začatiu plynutia objektívnej

premlčacej doby došlo okamihom pripísania jednotlivých platieb (uhradených žalobcom)

v prospech účtu súdneho exekútora, k začatiu plynutia subjektívnej premlčacej doby došlo

okamihom, keď sa žalobca dozvedel o bezdôvodnom obohatení, teda okamihom doručenia

uznesenia Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 30. augusta 2012.

3. Krajský súd napadnutým rozhodnutím potvrdil rozsudok okresného súdu

ako vecne správny. Podľa názoru sťažovateľky sa krajský súd s rozhodnutím súdu prvej

inštancie nesprávne vysporiadal, čím došlo k porušeniu označených práv sťažovateľky.

4. Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, ktoré Najvyšší súd

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) odmietol uznesením sp. zn.

z 28. februára 2019 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“). V dovolaní sťažovateľka

uviedla, že krajský súd jej nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočnila

svoje procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces.

Krajský súd porušil povinnosť uloženú mu v

(ďalej aj ,,CSP“), pretože neoznámil miesto a čas vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli

súdu a na webovej stránke najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. Sťažovateľka tiež

namietala, že okresný súd o jej návrhu na vypočutie žalobcu nerozhodol a žalobcu

nevypočul. V odvolacom konaní podľa sťažovateľky preto neboli splnené podmienky

pre rozhodnutie vo veci bez nariadenia pojednávania, pretože bolo potrebné doplniť

dokazovanie o výsluch žalobcu. Sťažovateľka zastáva názor, že okresný súd, ako aj krajský

súd svoje rozhodnutia nedostatočne odôvodnili a nerozhodli v súlade so zásadou

predvídateľnosti súdneho konania a rozhodovania, čo má za následok nesúlad výrokov

s odôvodnením a zmätočnosť týchto rozhodnutí. Podľa sťažovateľky sa po vyhlásení

exekúcie v časti o vymáhanie úroku z omeškania nad výšku 0,5 % ročne za neprípustnú,

na základe čoho odpadol dôvod na plnenie, okresný súd sa vôbec nevysporiadal s prípadnou

existenciou či neexistenciou nároku na plnenie spočívajúcom v hmotnom práve.

5. Na základe už uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa , sídlo:

, podľa a

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 26.04.2018, sp. zn. , ktorým

potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 30.11.2015, sp. zn.

porušené bolo.

Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave

zo 26.04.2018, sp. zn. , ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava I

zo dňa 30.11.2015, sp. zn. zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave

na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 3.000 €

(slovom: tritisíc eur), ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť Sťažovateľovi

do 30 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania titulom právneho zastúpenia v sume

403,01 €, ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť Sťažovateľovi k rukám jeho

právneho zástupcu, do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

8. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

návrhom na začatie konania je sťažnosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa

.

9. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

10. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

12. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú [ v spojení s

ods. 1 (, , , )].

13. Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá,

že účastníkovi súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej

kvalite, pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom

rozsahu rešpektovať uvedené základné právo účastníkov garantované v

(, , , ).

14. Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť

preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie

materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení

nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom

(, , , ).

15. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti

medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe

subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany

základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1

), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a

) (, , , ).

III.

16. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci

na jej prerokovanie (m. m. ).

17. Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľka

sa domáha vyslovenia porušenia označených práv rozsudkom krajského súdu, ktorým bol

potvrdený rozsudok okresného súdu, ktorým bola sťažovateľke uložená povinnosť zaplatiť

žalobcovi sumu 1 406,37 € s príslušenstvom z titulu vydania bezdôvodného obohatenia,

ktoré vzniklo z dôvodu poskytnutia plnenia žalovanému ako oprávnenému v exekučnom

konaní vo väčšom rozsahu, ako vyplýval z exekučného titulu. Z námietok uvedených

v ústavnej sťažnosti je zrejmé, že tieto sú takmer identické s námietkami uplatnenými

sťažovateľkou v dovolaní, ktoré bolo uznesením najvyššieho súdu odmietnuté ako procesne

neprípustné po tom, ako najvyšší súd nezistil žiadnu možnosť existencie sťažovateľkou

uplatneného dovolacieho dôvodu podľa .

18. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti, ako aj v podanom dovolaní vo vzťahu

k rozsudku krajského súdu predovšetkým namietala:

a) nedodržanie povinnosti podľa , keď krajský súd neoznámil

miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke

súdu najmenej päť dní pred jeho vyhlásením,

b) krajský súd rozhodol o podanom odvolaní bez nariadenia pojednávania napriek

tomu, že neboli splnené zákonné podmienky,

c) nedostatočné odôvodnenie rozsudku krajského súdu, ako aj rozsudku okresného

súdu, čo je v rozpore so zásadou predvídateľnosti súdneho rozhodovania a zakladá

zmätočnosť tohto rozhodnutia,

d) nesprávne právne posúdenie veci spočívajúce v odklone od ustálenej judikatúry.

19. Z uznesenia najvyššieho súdu predloženého sťažovateľkou vyplýva, že vo vzťahu

k námietkam, ktorými sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namietala skutočnosti uvedené

pod písm. a) až c) (bod 27), ktoré právne relevantným spôsobom uplatnila v dovolacom

konaní a ktoré dovolací súd vecne preskúmal a vyhodnotil, nie je daná právomoc ústavného

súdu, čo zakladá dôvod na odmietnutie tejto časti sťažnosti pre nedostatok právomoci

ústavného súdu podľa .

20. Vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu sťažovateľka uplatnila

aj námietku nesprávneho právneho posúdenia, ktorá nebola predmetom posúdenia

najvyšším súdom v dovolacom konaní, v ktorom najvyšší súd vyhodnocoval iba skutočnosť,

či odôvodnenie rozsudku krajského súdu zodpovedá zákonným požiadavkám. Z uvedeného

dôvodu tieto námietky sťažovateľky podrobil prieskumu ústavný súd, vychádzajúc

z dátumu právoplatnosti uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 28. februára

2019, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky ako procesne neprípustné, a preto

dvojmesačnú lehotu na podanie sťažnosti podľa považoval

v danom prípade za zachovanú.

21. V súvislosti s vecným posudzovaním námietok sťažovateľky smerujúcich proti

napadnutému rozsudku krajského súdu ústavný súd poukazuje na svoj ustálený právny

názor, podľa ktorého všeobecný súd (v zásade) nemôže svojím postupom, resp.

rozhodnutím porušiť alebo dohovorom garantované právo, ak koná a rozhoduje

v súlade s platným a účinným zákonom (m. m. , , ).

Takýmto zákonným predpisom je v posudzovanej veci z procesného hľadiska Civilný

sporový poriadok a z hmotnoprávneho hľadiska .

22. Z hľadiska ústavných limitov ústavného prieskumu rozhodnutí všeobecných

súdov ústavný súd považuje ešte pred samotným prieskumom napadnutého rozsudku

krajského súdu za žiaduce tiež pripomenúť, že vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m.

, ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.

, , atď.).

23. V nadväznosti na uvedené východiská ústavný súd v súvislosti s námietkami

sťažovateľky smerujúcimi proti napadnutému rozsudku krajského súdu v prvom rade

konštatuje, že z obsahu tohto rozsudku vyplýva, že odvolací súd primerane reagoval

na všetky podstatné námietky sťažovateľky. K námietke sťažovateľky o potrebe aplikácie

§ 61 Exekučného poriadku, v zmysle ktorej stav navodený exekučným konaním nemožno

navrátiť, v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:

„Žalovaný sa v odvolacom konaní bránil poukazom na ust. § 61 Exekučného

poriadku a v ňom vyjadrenú zásadu, že stav navodený exekučným konaním nemožno vrátiť

späť Problematike súvisiacej s aplikáciou cit. ustanovenia sa venoval Najvyšší súd SR

vo svojom rozhodnutí sp. zn. zo dňa 14. 10. 2008, v ktorom dospel k

záveru, že zásada, že navrátenie do predošlého stavu je v exekučnom konaní vylúčené (§ 61

Exekučného poriadku), znamená, že právne pomery niekoho iného ako účastníka konania,

ktoré exekúciou vznikli, nemôžu byť exekúciou dotknuté. Uvedená zásada však nevylučuje,

aby za podmienok stanovených zákonom došlo k zrušeniu rozhodnutí vydaných v exekučnom

konaní s cieľom napraviť nesprávnosti týchto rozhodnutí. Podľa názoru odvolacieho súdu

tak z ustanovenia § 61 Exekučného poriadku nemožno vyvodzovať, že by za podmienok

stanovených zákonom nebolo možné dosiahnuť nápravu nesprávnosti rozhodnutí, vydaných

v exekučnom konaní; táto sa ale môže týkať výlučne účastníkov exekučného konania

(oprávneného a povinného), tiež sa jej nemožno domáhať v exekučnom konaní, ale iným

postupom, ako je tomu práve v prejednávanej právnej veci. Ust. § 61 Exekučného poriadku

je právnou úpravou, ktorá slúži na ochranu tretích osôb, ktoré mohli v exekučnom konaní

nadobudnúť vlastnícke práva k postihnutým veciam (napr. vydražitelia), nemožno ju ale

chápať ako prekážku brániacu náprave prípadných chybných rozhodnutí či postupov,

ku ktorými došlo v exekučnom konaní. Uvedenú argumentáciu žalovaného v odvolaní

tak odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú.“

24. Krajský súd, poukazujúc na odôvodnenie súdu prvej inštancie, sa zaoberal

aj vznesenou námietkou premlčania žalobou uplatneného práva na vydanie bezdôvodného

obohatenia, ku ktorej v relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol:

«Súd prvej inštancie po právnej stránke posúdil žalobcom uplatnené právo ako právo

na vydanie bezdôvodného obohatenia získaného plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol,

z dôvodov, tak ako ich rozviedol vo svojom rozsudku, s ktorými dôvodmi sa odvolací súd

stotožnil, a preto na tieto v podrobnostiach odkazuje. Ďalej sa súd prvej inštancie zaoberal

opodstatnenosťou žalovaným vznesenej námietky premlčania a dospel k záveru,

že k premlčaniu práva, ktoré si uplatnil žalobca, nedošlo: žalobca si právo na vydanie

bezdôvodného obohatenia uplatnil včas. Aj tento zver považuje odvolací súd za správny.

Plnenie bez právneho dôvodu je jednou zo skutkových podstát bezdôvodného

obohatenia, ku ktorému dochádza tým, že jeden z účastníkov dostal majetkové hodnoty

plnením, na ktoré v dobe jeho poskytnutia neexistoval žiadny právom stanovený' dôvod.

Týmto dôvodom môže byť napr. dohoda účastníkov, povinnosť vyplývajúca zo zákona

či z právnej skutočnosti a pod. Ide o prípady, pri ktorých právny dôvod k okamihu plnenia

vôbec neexistoval Plnenie tu môže spočívať v tom, že sa poskytla nejaká vec (peniaze),

postúpila pohľadávka, zriadilo právo, vykonala nejaká práca atď. bez toho, aby na to

existoval právny titul. V zmysle ustálenej súdnej praxe, ak ide o peňažné plnenie, jeho

poukázaním na účet prostredníctvom peňažného ústavu, je „plnením“ okamih, keď bola

suma poukázaná na účet „obohateného“.

V prípade práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia je všeobecne

ustanovená kombinovaná premlčacia doba, t.j. subjektívna a objektívna premlčacia doba.

Jej začiatok je upravený odlišne; tieto dve premlčacie doby začínajú, plynú a končia

nezávisle na sebe. Subjektívna premlčacia doba je kratšia - dvojročná, objektívna

premlčacia doba je buď trojročná v prípade bezdôvodného obohatenia vzniknutého

z nedbanlivosti alebo desaťročná, ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie.

Za rozhodujúci pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby treba považovať deň,

kedy sa oprávnený v konkrétnom prípade skutočne dozvie o tom, že na jeho úkor došlo

k bezdôvodnému obohateniu a kto ho získal. Nie je pritom rozhodujúce, že oprávnený mal

možnosť sa potrebné skutočnosti dozvedieť už skôr. Z ust. § 107 ods. 1 Obč.zák. totiž

vyplýva, že pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby k uplatneniu práva

na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia je rozhodujúci subjektívny moment, kedy

sa oprávnený dozvie o okolnostiach, ktoré sú rozhodujúce pre uplatnenie tohto práva.

V prípade začiatku plynutia subjektívnej dvojročnej premlčacej doby (§ 107 ods. 1

Obč. zák.) vychádzal súd prvej inštancie z momentu, kedy bolo žalobcovi doručené

uznesenie Krajského súdu v Prešove (č. k. - 95), ktorým bolo potvrdené

uznesenie Okresného súdu Humenné o čiastočnom zastavení exekúcie (zo dňa 29. 11. 2011

č.k. - 51), tj. začiatok plynutia tejto premlčacej doby určil dňom 30. 8. 2012

a keďže žalobu podal žalobca na súde dňa 12. 7. 2013, podal ju v rámci plynutia dvojročnej

subjektívnej premlčacej doby podľa § 107 ods. 1 Obč. Zák., t.j. z hľadiska subjektívnej

premlčacej doby si právo uplatnil včas.

20/ Žalovaný vo svojom odvolaní trval na námietke premlčania uplatneného práva

z dôvodu márneho uplynutia trojročnej objektívnej premlčacej doby v zmysle ust. § 107

ods. 2 Obč. zák., keď dôvodil , že počiatok plynutia trojročnej objektívnej premlčacej doby

je nutné stanoviť od okamihu pripísania jednotlivých (zekzekvovaných) platieb v prospech

účtu súdneho exekútora, pričom tieto platby treba posudzovať ako samostatné nároky

na vydanie bezdôvodného obohatenia, t.j. začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby

treba posudzovať u každej jednotlivej platby samostatne. V súdenej právnej veci

z vykonaného dokazovania vyplýva (č.l. 160, 163, 164 spisu), že žalobcovi boli ako

povinnému v exekučnom konaní exekvované platby súdnym exekútorom mesačne, z jeho

príjmu; zekzekvované mesačné platby boli pripisované na účet súdneho exekútora, ktorý ich

však následne nepoukazoval oprávnenému v exekučnom konaní, t.j. žalovanému,

v mesačných intervaloch, ale tieto poukázal žalovanému v troch hromadných splátkach,

a to dňa 30. 9. 2009 suma 1.690 €, dňa 2. 9. 2010 suma I 100 f a dňa 15 2. 2011 suma

306.37 €. Odvolací sud považuje za správny argument žalovaného, že začiatok plynutia

trojročnej objektívnej premlčacej doby (§ 107 ods. 2 Obč. zák.) je nutné počítať osobitne

u každej jednotlivej platby, na rozdiel od žalovaného je ale názoru, že tento začiatok

je potrebné počítať nie od strhnutia každej jednotlivej mesačnej platby žalobcovi, ale až

od poukázania každej jednotlivej z vyššie označených troch „hromadných“ platieb, ktoré

súdny exekútor poukázal žalovanému (ako oprávnenému), nakoľko ich strhnutím žalobcovi

z príjmu ešte ku vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného nedošlo; ku vzniku

bezdôvodného obohatenia mohlo dôjsť až ich poukázaním na účet žalovaného. Začiatok

plynutia objektívnej trojročnej premlčacej doby tak bolo nutné počítať samostatne od 30. 9.

2009 (prvá splátka), v prípade druhej splátky od 2 9. 2010 a v prípade tretej splátky

od 15. 2. 2011. Nakoľko žalobu podal žalobca na súde dňa 12. 7. 2013, je zrejmé,

že trojročná objektívna premlčacia doba uplynula žalobcovi máme v prípade prvej splátky

vo výške 1.690 €" poukázanej žalovanému dňa 30. 9. 2009, z ktorého dôvodu si žalobca

plnenie vo výške 1.690 € ani neuplatňoval; v prípade ďalších dvoch splátok poukázaných

žalovanému dňa 2. 9. 2010 (suma 1.100 €) a dňa 15. 2. 2011 (suma 306,37 €) trojročná

objektívna premlčacia doba žalobcovi mánie neuplynula, a teda sumu 1.406,37 € titulom

vydania bezdôvodného obohatenia (1.100 + 306,37 = 1.406,37 €) si žalobca uplatnil včas.

Námietka premlčania uplatneného práva z dôvodu márneho uplynutia objektívnej

premlčacej doby vznesená žalovaným preto ani podľa názoru odvolacieho súdu nebola

opodstatnená.»

25. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

26. Vychádzajúc z citovaného rozsudku krajského súdu ústavný súd zastáva názor,

že krajský súd sa v napadnutom rozhodnutí ústavne konformným spôsobom zaoberal

všetkými kľúčovými námietkami, ktoré sťažovateľka uplatnila vo svojom odvolaní

a na ktoré poukazuje vo svojej sťažnosti, pričom právne závery, ktoré k nim zaujal,

sú primeraným spôsobom odôvodnené a zodpovedajú obsahu a zmyslu právnych noriem,

ktoré krajský súd pri rozhodovaní o odvolaní aplikoval. Napadnutý rozsudok krajského

súdu je preto podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľný a

udržateľný a nesignalizuje existenciu takej príčinnej súvislosti medzi ním a sťažovateľkou

označenými základnými právami, ktorá by zakladala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie

po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

27. Na základe uvedeného ústavný súd časť sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala

porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa rozsudkom

krajského súdu, odmietol pri predbežnom prerokovaní aj z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti podľa .

28. V súvislosti so sťažovateľkou namietaným porušením základného práva

na rovnosť účastníkov konania podľa ústavný súd uvádza, že v texte

sťažnosti sťažovateľka neuviedla žiadnu sťažnostnú argumentáciu, ktorá by svedčila o tom,

akým spôsobom/konaním malo dôjsť k porušeniu označeného práva sťažovateľky. Keďže

v tomto smere sťažovateľka svoju sťažnosť neodôvodnila a ústavný súd nezistil existenciu

priamej príčinnej súvislosti medzi označeným základným právom a namietaným konaním

a rozhodnutím krajského súdu, s ohľadom na uvedené ústavný súd sťažnosti v časti

namietajúcej porušenie rozsudkom krajského súdu odmietol podľa

ods. 2 písm. g) ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný

prostriedok.

V Košiciach 20. augusta 2019