Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 437/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. septembra 2019

v senáte zloženom z predsedníčky Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára (sudca

spravodajca) a Ľuboša Szigetiho prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti

LIVONEC, s. r. o., Hraničná 13, Poprad, IČO 31 730 671, zastúpenej advokátskou

kanceláriou BAJO LEGAL, s. r. o., Landererova 8, Bratislava, v mene ktorej koná advokát

a konateľ JUDr. Branislav Jablonka, PhD., vo veci namietaného porušenia základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 13. júna 2018

a takto

rozhodol:

Ústavnej sťažnosti obchodnej spoločnosti LIVONEC, s. r. o., n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

14. septembra 2018 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti LIVONEC, s. r. o. (ďalej len

„sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného

práva podľa (ďalej len „“) a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 13. júna 2018 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Daňový úrad Prešov (ďalej len

„správca dane“) rozhodnutím č. 9712402/5/1542616/2012/Bru zo 6. júla 2012 vyrubil

sťažovateľke rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2005 v sume

7 966,54 €, rozhodnutím č. 9712402/5/1542756/2012/Bru zo 6. júla 2012 vyrubil

sťažovateľke rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2005 v sume

5 928,43 €, rozhodnutím č. 9712402/5/1542996/2012/Bru zo 6. júla 2012 vyrubil

sťažovateľke rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2005 v sume

5 922,12 €, rozhodnutím č. 9712402/5/1543098/2012/Bru zo 6. júla 2012 vyrubil

sťažovateľke rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2005 v sume

12,61 €, rozhodnutím č. 9712402/5/1543300/2012/Bru zo 6. júla 2012 vyrubil sťažovateľke

rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2005 v sume 6 609,57 €

a rozhodnutím č. 9712402/5/1543412/2012/Bru zo 6. júla 2012 vyrubil sťažovateľke rozdiel

dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2005 v sume 8 972,74 € (ďalej len

„rozhodnutia správcu dane“).

3. Sťažovateľka sa žalobou podanou na Krajskom súde v Prešove (ďalej len „krajský

súd“) domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutí Finančného riaditeľstva Slovenskej

republiky (ďalej len „finančné riaditeľstvo“) č. 1100305/1/78436/2013,

č. 1100305/1/78437/2013, č. 1100305/1/78438/2013, č. 1100305/1/78440/2013,

č. 1100305/1/78441/2013, č. 1100305/1/78444/2013 z 20. februára 2013 (ďalej len

„rozhodnutia finančného riaditeľstva“), ktorými boli na základe ňou podaného odvolania

potvrdené rozhodnutia správcu dane.

4. Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 23. októbra 2015 (ďalej len

„rozsudok krajského súdu“) žalobu zamietol.

5. Sťažovateľka sa na základe odvolania podaného proti rozsudku krajského súdu

domáhala, aby najvyšší súd rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie. Najvyšší súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok krajského súdu

a sťažovateľke náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

6. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta, že postupom a rozhodnutím

odvolacieho súdu došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý súdny proces, čo malo

za následok porušenie jej ústavného práva na prístup k súdu v zmysle

a čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to z dôvodu arbitrárnosti rozsudku odvolacieho súdu, v ktorého

odôvodnení sa najvyšší súd nevysporiadal s podstatnými námietkami sťažovateľky

a zároveň „ústavne nekonformne aplikoval“ Občiansky

súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), použijúc „ústavne

neudržateľný výklad“ dotknutých zákonných ustanovení podstatných pre rozhodnutie

vo veci.

7. K arbitrárnosti napadnutého rozsudku a ústavne nekonformnej aplikácii § 219

ods. 2 sťažovateľka uvádza:

«Sťažovateľ mal na základe uvedeného legitímne očakávanie, že s jeho podstatnými

námietkami a argumentáciou sa pri svojom rozhodovaní vysporiada Najvyšší súd SR

ako súd odvolací, k čomu však (aspoň podľa obsahu odvolacieho rozsudku) zjavne nedošlo.

Odvolací súd bez zohľadnenia akejkoľvek argumentácie sťažovateľa iba stroho uviedol,

že podľa úpravy ZSD je deň prerokovania protokolu dňom jeho doručenia a ostatnom

s poukazom na odkázal na závery súdu prvej inštancie. Sťažovateľ má

v tejto časti potrebné poukázať už na základný fakt, že predmetom jeho námietok nebolo

či podľa úpravy ZSD je dňom doručenia protokolu deň jeho prerokovania alebo nejaký iný,

ale tá skutočnosť, že daňový subjekt je o protokole (úkone smerujúcom na vyrubenie dane

alebo rozdielu dane) vyrozumený dňom jeho faktického doručenia a nie až dňom jeho

prerokovania, čo však odvolací súd zjavne opomenul...

... Vyššie zmieňovaný prístup odvolacieho súdu je ešte zreteľnejšie vidno pri

vyjadrení sťažovateľa zo dňa 26. 09. 2016 k vyjadreniu žalovaného. Žalovaný vo svojom

vyjadrení reagoval na obsah odvolania sťažovateľa (z čoho vyplýva, že argumentáciu

sťažovateľa v odvolaní žalovaný považoval za relevantnú a za „novú“, v opačnom prípade

by iba odkázal na svoje predošlé podania), pričom v tomto prezentoval absurdnú

a so zákonom rozpornú argumentáciu, že (skrátene) protokol, ktorý je doručovaný

daňovému subjektu vlastne nie je protokolom podľa ZSD, ale iba akýmsi návrhom

protokolu. Uvádzanie argumentácie ohľadom protokolu resp. návrhu protokolu

(či už zo strany sťažovateľa alebo žalovaného), pritom nie je samoúčelné, ani pre vec

nepodstatné. Sťažovateľ má naopak za to, že za prijatia jeho systematického výkladu

ohľadom vyrozumenia daňového subjektu o úkone, ktorým sa rozumie faktické doručenie

protokolu a nie až jeho prerokovanie, by sa stala odôvodnená aj námietka o zániku práva

správcu dane na vyrubeniu rozdielu dane. Naopak, prijatie argumentácie žalovaného

o dvoch typoch protokolu (ktoré však ZSD neupravuje), by túto odôvodnenosť námietky

nezakladalo (aj keď podľa sťažovateľa o tejto svedčia aj iné prezentované argumenty).

Z uvedeného dôvodu sťažovateľ reagoval na vyjadrenie žalovaného svojím vyjadrením

zo dňa 26.09.2016, kde uviedol jednak argumentáciu k protokolu resp. návrhu protokolu,

ale aj k ďalším skutočnostiam, odôvodňujúcich jeho námietku o zániku práva správcu dane

na vyrubenie rozdielu dane (o. i. aj jazykový a gramatický výklad dotknutých ustanovení

resp. slova vyrozumenie). Sťažovateľ venoval argumentácii k tejto námietke približne

5 strán svojho vyjadrenia.»

8. Sťažovateľka zastáva názor, že odvolací súd nedôvodne použil ,

keďže v danom prípade išlo o prípad, keď sa podľa jej názoru už súd prvej inštancie

nevysporiadal so všetkými podstatnými námietkami strán v konaní a s ďalšími novými

podstatnými argumentmi uvedenými sťažovateľkou v odvolaní. V tejto súvislosti

sťažovateľka uvádza:

„Odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku nedal presvedčivú a jasnú

odpoveď na všetky podstatné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré boli

vznesené v konaní pred súdom prvej inštancie (a na ktoré nedal odpoveď súd prvej

inštancie) a nereagoval ani na podstatné odvolacie námietky, resp. námietky vznesené

sťažovateľom v priebehu odvolacieho konania. Odvolací súd pritom od tejto jeho povinnosti

neoslobodzuje ani zmieňované ustanovenie .“

9. V súvislosti s námietkou, že najvyšší súd vykladal príslušné právne normy

„ústavne neprijateľným spôsobom“, sťažovateľka argumentuje:

«Ústavne neprijateľný je záver odvolacieho súdu o tom, že daňovému subjektu

nezaniklo právo vyrubiť rozdiel v dani, keďže daňový subjekt bol o úkone smerujúcom

k vyrubeniu dane (protokole o daňovej kontrole) vyrozumený nie okamihom jeho faktického

doručenia, ale až okamihom jeho prerokovania. Takýto výklad odvolacieho súdu je

v rozpore s ústavnokonformným výkladom právnych noriem...

... Pokiaľ ide o samotný výklad príslušných noriem (najmä § 45 ods. 2 ZSD,

konkrétne slovo „vyrozumenie“), sťažovateľ má za to, že výklad tejto je minimálne sporný,

pričom pokiaľ určitá právna norma umožňuje jej výklad v dvoch významoch, je potrebné

uprednostniť ten význam, ktorým nebude zasiahnuté do ústavných práv konkrétneho

subjektu nad rámec dovolený SR (napr. , m. m. ,

, )...

... O spornosti výkladu § 45 ods. 2 ZSD pritom nasvedčuje aj znenie právneho

predpisu nahradzujúceho ZSD a teda daňového poriadku, ktorý v § 69 ods. 2 a ods. 3

písm. a) upravuje rovnakú skutkovú situáciu, avšak rozdielnym spôsobom, ktorý je zreteľný,

a ktorý nevytvára možnosť na rozdielnu interpretáciu.

Máme za to, že prijaté závery tak správnych orgánov ako aj všeobecných súdov

v tomto smere vedú k zjavnej nespravodlivosti voči sťažovateľovi ako daňovému subjektu.

Správca dane mal v zmysle ZSD päť ročnú lehotu na vyrubenie dane, pričom už táto

lehota nasvedčuje, že je vo výhodnejšom postavení napr. oproti ostatným fyzickým osobám

a právnickým osobám, ktoré si musia uplatňovať svoje práva v rámci 3 resp. 4 ročnej

premlčacej doby. Už len z tohto hľadiska je nevyhnutné dotknuté ustanovenia (teda

aj ustanovenie o vyrozumení o úkone) interpretovať prísne v medziach zákona. Správca

dane mal v tomto prípade dostatočnú lehotu (5 rokov) na vyrubenie dane a malo by byť

na jeho ťarchu, že vyrubenie dane v rámci tejto dostatočne dlhej lehoty neuskutočnil.

Považujeme za neprípustné, aby toto právo správcu dane ostalo zachované (teda

nezaniklo), iba v dôsledku interpretácie dotknutých ustanovení v zjavný neprospech

sťažovateľa.»

10. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí ústavnej

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil porušenie jej základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu,

napadnutý rozsudok najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a priznal jej

náhradu trov konania.

11. Uznesením č. k. -17 z 19. decembra 2018 ústavný súd prijal

ústavnú sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie v rozsahu namietaného porušenia jej

základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. z 13. júna 2018. Po prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie ústavný súd vyzval predsedníčku najvyššieho súdu na vyjadrenie k ústavnej

sťažnosti a zároveň ju vyzval, aby oznámila ústavnému súdu, či trvá na ústnom pojednávaní

vo veci.

12. Na žiadosť ústavného súdu reagovala predsedníčka najvyššieho súdu prípisom

č. k. -10 zo 6. februára 2019, v ktorom uviedla, že netrvá na ústnom pojednávaní

a súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci pred ústavným súdom. Predsedníčka

najvyššieho súdu vo vyjadrení k ústavnej sťažnosti zreplikovala argumentáciu najvyššieho

súdu uvedenú v odôvodnení napadnutého rozsudku, pričom poukázala na skutočnosť, že

„v tomto štádiu konania vychádzajúc z princípu viazanosti súdu rozhodnutím po jeho

vydaní ( ), senátu už neprislúcha

akokoľvek dodatočne doplňovať, objasňovať ani prípadne meniť argumentáciu v ňom

uvedenú, zotrváva na svojich doterajších záveroch a navrhuje Ústavnému súdu, aby

zamietol predmetnú ústavnú sťažnosť“.

13. Vec sťažovateľky bola pôvodne pridelená sudcovi spravodajcovi Petrovi

Brňákovi, ktorému funkčné obdobie sudcu ústavného súdu uplynulo 16. februára 2019.

Preto v súlade s čl. X bodom 2 písm. a) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej

republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“)

bola vec prerozdelená sudcovi spravodajcovi Petrovi Molnárovi a v zmysle čl. II bodu 3

rozvrhu práce bude prejednaná v druhom senáte ústavného súdu v zložení Jana Laššáková

(predsedníčka senátu) a sudcovia Peter Molnár a Ľuboš Szigeti.

14. Ústavný súd upovedomil podľa o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) finančné riaditeľstvo ako zúčastnenú osobu v konaní pred ústavným

súdom a žalovaného v konaní pred najvyšším súdom o prijatí ústavnej sťažnosti

sťažovateľky na ďalšie konanie, zaslal mu sťažnosť a uznesenie o prijatí

č. k. -17 z 19. decembra 2018 na prípadné vyjadrenie v lehote 10 dní

od doručenia upovedomenia. Zúčastnená osoba sa k ústavnej sťažnosti nevyjadrila.

15. Následne ústavný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľky, aby sa vyjadril,

či trvá na konaní ústneho pojednávania, a zároveň mu zaslal vyjadrenie predsedníčky

najvyššieho súdu č. k. -10 zo 6. februára 2019 na vedomie a prípadné zaujatie

stanoviska.

16. Právny zástupca sťažovateľky v podaní doručenom ústavnému súdu 22. júla 2019

oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania. K vyjadreniu predsedníčky

najvyššieho súdu uviedol, že ho považuje za „zhrnutie doterajších záverov všeobecných

súdov... z ktorého je zrejmé, že sa najvyšší súd nevysporiadal so všetkými podstatnými

námietkami a argumentmi“, pričom v závere poukázal na samotnú ústavnú sťažnosť, ktorú

považuje za „opodstatnenú“.

17. Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľky a predsedníčky

najvyššieho súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný

súd v súlade s upustil od ústneho pojednávania, pretože

dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

18. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

19. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

s účinnosťou od 1. marca 2019 v čl. I až a až

a až a a . V zmysle a sa tento

zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov,

ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

20. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

21. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

22. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený.

III.

K namietanému porušeniu základného práva podľa

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

23. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. ,

, ) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo

každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže

mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne

súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu

súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne konformným

spôsobom interpretovaná platná a účinná právna norma (m. m. ).

24. Ústavnosť konaní pred orgánom verejnej moci predpokladá aj to, že orgán

verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne,

nezávisle a s využitím všetkým zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu

predmetného konania. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína požiadavku

objektivity predmetného postupu príslušného orgánu verejnej moci (m. m. ,

). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa,

ktorej nebezpečenstvo spočíva v potenciálnom uplatnení ničím (objektívne) nepodloženej

úvahy orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú v podmienkach

právneho štátu okrem iného garantované zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového

základu pre rozhodnutie.

25. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití

všetkých dostupných a pritom legálnych zdrojov zisťovania skutkového základu

na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje (musí obsahovať) aj

odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich

uplatnenia v súlade s procesnými predpismi.

26. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m.

, , ).

27. Vychádzajúc z uvedených právnych názorov, úlohou ústavného súdu bolo

posúdiť námietky sťažovateľky uplatnené v ústavnej sťažnosti proti napadnutému rozsudku

najvyššieho súdu, najmä z hľadiska rešpektovania záruk vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1

v kontexte s doterajšou judikatúrou ústavného súdu.

28. Zo sťažnosti sťažovateľky vyplýva, že namieta porušenie svojho práva

na spravodlivé súdne konanie z dvoch podstatných dôvodov. Prvá námietka sťažovateľky je

založená na jej presvedčení o „ústavne nekonformnom aplikovaní “

najvyšším súdom ako súdom odvolacím v napadnutom rozsudku a druhá námietka spočíva

v „ústavne neudržateľnom výklade“ zákonných ustanovení najvyšším súdom v napadnutom

rozsudku, ktoré sú podľa názoru sťažovateľky podstatné pre rozhodnutie vo veci samej.

29. Podľa názoru sťažovateľky správcovi dane vo vzťahu k nej ako daňovému

subjektu zaniklo právo vyrubiť rozdiel dane za zdaňovacie obdobia január – jún 2005 už

31. decembra 2012, a teda rozhodnutia vydané po tomto dni sú nezákonné.

30. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti predkladá svoj výklad zákonných ustanovení,

ktoré podľa jej názoru boli vo veci rozhodujúce, a súčasne namieta, že najvyšší súd sa s jej

právnou argumentáciou, ktorá bola pre vec podstatná, nevysporiadal.

31. Za rozhodujúci sťažovateľka považuje výklad § 45 ods. 2 zákona Slovenskej

národnej rady č. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných

finančných orgánov v znení účinnom v čase rozhodovania správcu dane (ďalej len „zákon

o správe daní“), a to najmä interpretáciu pojmu „vyrozumenie“.

32. V súvislosti s touto námietkou sťažovateľky ústavný súd považoval za potrebné

poukázať na relevantné zákonné ustanovenia.

33. Podľa § 15 ods. 10 zákona o správe daní o výsledku zistenia z daňovej kontroly

alebo o určení dane podľa pomôcok vyhotoví zamestnanec správcu dane protokol, ktorý

doručí podľa § 17 alebo § 17a kontrolovanému daňovému subjektu spolu s výzvou

na vyjadrenie sa k protokolu a na jeho prerokovanie; vo výzve určí dátum prerokovania

protokolu, pričom prerokovanie protokolu možno uskutočniť až po uplynutí lehoty

na vyjadrenie kontrolovaného daňového subjektu k tomuto protokolu. Kontrolovaný daňový

subjekt je oprávnený písomne sa vyjadriť k protokolu najneskôr do ôsmich pracovných dní

odo dňa jeho doručenia. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Ak sa kontrolovaný daňový

subjekt písomne vzdá práva na vyjadrenie k protokolu alebo požiada správcu dane

o prerokovanie protokolu v lehote kratšej, ako je určená vo výzve na prerokovanie

protokolu, môže zamestnanec správcu dane na požiadanie kontrolovaného daňového

subjektu prerokovať protokol aj v kratšej lehote. Ak sa kontrolovaný daňový subjekt v deň

určený vo výzve nemôže zúčastniť na prerokovaní protokolu, je povinný určiť si na tento

účel zástupcu. Správca dane je oprávnený na základe písomného vyjadrenia kontrolovaného

daňového subjektu alebo z vlastného podnetu v protokole opraviť chyby a iné nesprávnosti

najneskôr v deň jeho prerokovania s kontrolovaným daňovým subjektom alebo s jeho

zástupcom. Vyjadrenie kontrolovaného daňového subjektu k protokolu podľa druhej vety

vrátane jeho vyhodnotenia správcom dane správca dane zaznamená v dodatku k protokolu.

Dodatok k protokolu je súčasťou protokolu.

34. Podľa § 15 ods. 12 zákona o správe daní po prerokovaní protokolu protokol

podpisuje kontrolovaný daňový subjekt alebo jeho zástupca a zamestnanec správcu dane.

Odmietnutie podpisu kontrolovaným daňovým subjektom alebo jeho zástupcom

zamestnanec správcu dane v protokole zaznamená spolu s dôvodom odmietnutia,

ak je mu známy. Jedno vyhotovenie protokolu odovzdá zamestnanec správcu dane

kontrolovanému daňovému subjektu alebo jeho zástupcovi. Deň prerokovania protokolu

sa považuje za deň jeho doručenia. Ak kontrolovaný daňový subjekt alebo jeho zástupca

odmietne protokol podpísať alebo prevziať, alebo sa sám alebo jeho zástupca nezúčastní

na prerokovaní protokolu v deň určený vo výzve, považuje sa za deň prerokovania

a doručenia protokolu deň, ktorý je určený vo výzve na prerokovanie tohto protokolu.

35. Podľa § 15 ods. 13 zákona o správe daní daňová kontrola je ukončená dňom

prerokovania protokolu s kontrolovaným daňovým subjektom alebo jeho zástupcom.

Určenie dane podľa pomôcok (§ 29 ods. 6) je ukončené dňom prerokovania protokolu

s daňovým subjektom alebo jeho zástupcom. Určenie dane dohodou je ukončené dňom

spísania zápisnice o dohode o výške dane (§ 29 ods. 5). Dňom nasledujúcim po dni

prerokovania protokolu alebo dňom nasledujúcim po dni spísania zápisnice o dohode

o výške dane (§ 29 ods. 5) sa začína vyrubovacie konanie (§ 44); to neplatí, ak správca

dane, ktorým je colný úrad, daňovou kontrolou zistí, že daňovému subjektu, ktorý nemá

povinnosť podávať daňové priznanie podľa osobitných zákonov, za kontrolované

zdaňovacie obdobie daňová povinnosť nevznikla. Doručenie protokolu podľa odseku 12

alebo spísanie zápisnice o dohode o výške dane (§ 29 ods. 5) sa považuje za úkon smerujúci

na vyrubenie dane alebo rozdielu dane (§ 45 ods. 2). Ak sa vykonáva daňová kontrola

na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní (odsek 3), za úkon smerujúci

na vyrubenie dane alebo rozdielu dane (§ 45 ods. 2) sa považuje spísanie zápisnice o začatí

daňovej kontroly.

36. Podľa § 45 ods. 1 zákona o správe daní ak tento zákon alebo osobitný zákon

neustanovuje inak, nemožno vyrubiť daň ani rozdiel dane alebo priznať nárok na vrátenie

nadmerného odpočtu alebo vrátenie dane po uplynutí piatich rokov od konca roka, v ktorom

vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo hlásenie alebo v ktorom bol daňový

subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové priznanie alebo hlásenie, alebo

v ktorom daňovému subjektu vznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu alebo nárok

na vrátenie dane; ak ide o daňový subjekt, ktorý si uplatňuje odpočítanie daňovej straty

podľa osobitného predpisu, nemožno vyrubiť daň ani rozdiel dane po uplynutí siedmich

rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie, v ktorom bola

táto daňová strata vykázaná.

37. Podľa § 45 ods. 2 zákona o správe daní ak bol pred uplynutím lehoty vykonaný

úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane, plynú lehoty podľa odseku 1 znovu

od konca roka, v ktorom bol daňový subjekt o tomto úkone vyrozumený. Vyrubiť daň alebo

rozdiel dane je možné najneskôr do desiatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla

povinnosť podať daňové priznanie alebo hlásenie alebo v ktorom bol daňový subjekt

povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové priznanie alebo hlásenie, alebo v ktorom

daňovému subjektu vznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu, alebo nárok na vrátenie

dane.

38. Sťažovateľka v sťažnosti k výkladu citovaných zákonných ustanovení uvádza,

že rozhodujúce je, že «... v tomto prípade, hoci bol protokol o daňovej kontrole

č. 717/320/63-69861/2007/Švi zo dňa 17. 12. 2007 s daňovým subjektom prerokovaný dňa

18. 01. 2008, o tomto úkone bol daňový subjekt vyrozumený už dňa 20. 12. 2007, kedy mu

bola doručená výzva na vyjadrenie sa k protokolu a na jeho prerokovanie a zároveň bol

daňový subjekt informovaný (vyrozumený) o dni prerokovania protokolu (úkone

smerujúcom na vyrubenie dane). Samotný deň prerokovania protokolu 18. 01. 2008 nemá

preto žiaden vplyv na plynutie novej 5-ročnej lehoty na vyrubenie dane, vzhľadom na znenie

§ 45 ods. 2 ZSD, pretože táto začala plynúť dňom 31. 12. 2007 (koniec roka, v ktorom bol

daňový subjekt o úkone prerokovania vyrozumený). Za okamih určujúci rok, od konca

ktorého začína plynúť nová 5-ročná lehota totiž ZSD (ako však ani daňový poriadok)

nepovažoval úkon smerujúci k vyrubeniu dane, ale deň, v ktorom bol daňový subjekt o

tomto úkone vyrozumený. Sťažovateľ v žalobe zdôraznil, že ustanovenie § 45 ods. 2 ZSD nie

je možné vykladať v tom zmysle, že za určujúci okamih je potrebné považovať vykonanie

úkonu smerujúceho k vyrubeniu dane, pretože v takom prípade by to zákonodarca expressis

verbis vymedzil a nepoužil by pojem „vyrozumený“.».

39. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti tiež uvádza, že obdobným spôsobom

argumentovala aj v správnom konaní, avšak správne orgány sa s jej argumentáciou žiadnym

relevantným spôsobom nevysporiadali a zväčša iba „stroho reagovali“, že k zániku

päťročnej lehoty na vyrubenie nedošlo, pričom podľa názoru sťažovateľky nerozlišovali

právny a faktický rozdiel medzi pojmami „vyrozumenie o úkone“ a „vykonanie úkonu“.

40. Pri hodnotení napadnutého rozsudku ústavný súd vychádzal z ustáleného

právneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu

nemožno posudzovať izolovane (m. m. , , ,

), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania

tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania

rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového aj odvolacieho), ktoré boli vydané

v priebehu príslušného súdneho konania (m. m. ).

41. Krajský súd v relevantnej časti svojho rozsudku uviedol: „Námietka žalobcu,

že správcovi dane vo vzťahu k daňovému subjektu zaniklo právo vyrubiť daň dňom 31. 12.

2012 a rozhodnutia vydané po tomto dni, t. j. napadnuté rozhodnutia prvostupňového

správneho orgánu zo dňa 04. 03. 2013 sú nezákonné, je nedôvodná. Správca dane

vyruboval daň za zdaňovacie obdobia január, február, marec, apríl, máj a jún 2005. Daň

za zdaňovacie obdobie január až jún 2005 podľa mohol

správca dane vyrubiť do konca roka 2010. Keďže pred uplynutím tejto lehoty bol vykonaný

úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane (doručený protokol o daňovej

kontrole dňa 18. 01. 2008), plynie 5 ročná lehota od konca roka, v ktorom bol daňový

subjekt o tomto úkone vyrozumený. Daňový subjekt bol o tomto úkone vyrozumený dňa

18. 01. 2008, t. j. doručením protokolu podľa , a preto

ďalšia 5 ročná lehota uplynula 31. 12. 2013.

Tvrdenie žalobcu, že úprava pretrhnutia prekluzívnej lehoty je upravená v zákone

č. , ako aj v daňovom poriadku rovnako, t. j. v oboch úpravách je určujúci

okamih vyrozumenia o úkone smerujúcom k vyrubeniu dane, nie je správna. Zákon

č. považoval za úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane

doručenie protokolu podľa § 15 ods. 12 a deň prerokovania protokolu sa považoval za deň

jeho doručenia, a teda deň prerokovania protokolu bol deň, kedy bol daňový subjekt o

tomto úkone vyrozumený. Keďže v danom prípade sa za deň doručenia protokolu považuje

deň 18. január 2008, lehota na vyrubenie dane uplynie dňom 31. 12. 2013, a keďže

nezaniklo právo na vyrubenie dane počas odvolacieho konania, žalovaný nemohol tieto

rozhodnutia zrušiť.“

42. Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého rozsudku uviedol: „Najvyšší súd

prvostupňový rozsudok podľa a ako vecne správny potvrdil a súčasne

odkazuje na jeho podrobné dôvody vo vzťahu ku všetkým dôvodom podaného odvolania,

s ktorými sa krajský súd náležite po stránke skutkovej aj právnej vysporiadal a odvolací súd

nevidí dôvod na zopakovanie vecne správnych dôvodov rozsudku krajského súdu.“

43. Ústavný súd poznamenáva, že v daňovom konaní sa rozhoduje o právach

a povinnostiach daňových subjektov a správca dane je povinný riadne zistiť skutkový stav

veci a preveriť skutkové tvrdenia uvádzané daňovým subjektom, prípadne odstrániť

procesné pochybenia, ktoré vykonal správca dane počas daňovej kontroly. Daňové konanie

je svojou povahou správnym konaním a vzťahujú sa naň zásady činnosti orgánov verejnej

správy, ale je možné identifikovať aj jednotlivé procesné zásady daňového konania

(porovnaj Vernarský, M. Procesné zásady daňového konania. Košice : Univerzita Pavla

Jozefa Šafárika v Košiciach, 2009 s. 11, 24, 25 a nasl.). Daňové konanie ovláda zásada

objektívnej pravdy, avšak je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe,

aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu

a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí,

a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré

už správca dane získal v rámci správy daní a v priebehu konania. Povinnosťou správneho

orgánu v prvostupňovom správnom konaní, ako aj v odvolacom konaní je dať odpoveď

na ťažiskové argumenty účastníka konania v tom smere, že v odôvodnení

rozhodnutia uvedie, ako sa s jednotlivými argumentmi a tvrdeniami účastníka vysporiadal

().

44. Správne súdnictvo je primárne prostriedkom ochrany subjektívnych práv adresáta

výkonu verejnej správy v jej najrôznejších podobách. Len sekundárne je kritériom

poskytovania tejto ochrany zákonnosť verejno-mocenských aktivít verejnej správy. Inými

slovami, správne súdnictvo v systéme právneho štátu nemá slúžiť naprávaniu nezákonnosti

vo verejnej správe bez akéhokoľvek zreteľa na dopad eventuálne zistenej nezákonnosti

na subjektívno-právnu pozíciu dotknutého. Účelom správneho súdnictva nie je náprava

nezákonnosti vo verejnej správe, ale účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej osoby

alebo právnickej osoby, voči ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade vykonávaná.

Správny súd spravidla nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne

otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy (,

). Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť

správnych orgánov, ale len preskúmať „zákonnosť“ ich postupov a rozhodnutí, teda to,

či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali

príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy ().

45. Ústavný súd k námietkam sťažovateľky uvádza, že najvyšší súd sa stotožnil

s právnymi závermi v rozsudku krajského súdu, ktoré podľa názoru ústavného súdu plne

rešpektujú systematický, gramatický aj logický výklad citovaných zákonných ustanovení.

Ústavný súd konštatuje, že v § 15 zákona o správe daní sa v časovom slede postupne

upravujú jednotlivé úkony vykonávané správcom dane v rámci daňovej kontroly a s tým

súvisiace práva a povinnosti daňového subjektu i správcu dane.

46. Z citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že o výsledku zistení z daňovej

kontroly vyhotoví správca dane protokol, ktorý doručí spolu s výzvou na vyjadrenie

k protokolu a na jeho prerokovanie. Až po prerokovaní je následne protokol podpísaný

daňovým subjektom a zamestnancom správcu dane, pričom podľa tretej vety § 15 ods. 12

zákona o správe daní deň prerokovania protokolu sa považuje za deň jeho doručenia.

Následne v § 15 ods. 13 zákonodarca upravuje, že „... doručenie protokolu podľa

odseku 12... sa považuje za úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane (§ 45

ods. 2)“.

47. Vzhľadom na uvedené je argumentácia sťažovateľky, že „okamih vyrozumenia

nie je zhodný s okamihom doručenia protokolu, ktorým sa v zmysle zákona o správe daní

rozumie prerokovanie protokolu“, zjavne nesprávna.

48. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta, že predmetom jej námietok nebolo, či

podľa úpravy zákona o správe daní je dňom doručenia protokolu deň jeho prerokovania

alebo nejaký iný, ale tá skutočnosť, že daňový subjekt je o protokole vyrozumený

dňom jeho faktického doručenia, a nie až dňom jeho prerokovania, pričom namieta,

že najvyšší súd sa v napadnutom rozsudku touto jej podstatnou argumentáciou vôbec

nezaoberal.

49. Ústavný súd konštatuje, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu neobsahuje

bližšie zdôvodnenie výkladu citovaných zákonných ustanovení. Z príloh pripojených

k ústavnej sťažnosti ústavný súd považuje za preukázané, že sťažovateľka už v samotnej

žalobe proti rozhodnutiam finančného riaditeľstva argumentovala práve výkladom slova

„vyrozumenie“ v intenciách citovaných zákonných ustanovení (uvedené vyplýva zo s. 10

rozsudku krajského súdu, pozn.), pričom krajský súd, ako bolo uvedené, sa s uvedenými

námietkami zaoberal a považoval za preukázané, že keďže v danom prípade sa za deň

doručenia protokolu považuje 18. január 2008, lehota na vyrubenie dane uplynula

31. decembra 2013.

50. Pokiaľ ide o sťažovateľkou predkladanú námietku nerozlišovania pojmov

„vyrozumenia o úkone“ a „vykonania úkonu“, ktoré podľa jej názoru obsahuje § 45 ods. 2

zákona o správe daní, ústavný súd dodáva, že slovo „vyrozumenie“, ktoré zákonodarca

použil v § 45 ods. 2 zákona o správe daní, je nevyhnutné vykladať spolu so skutočnosťou,

že v danom prípade ide o vyrozumenie o úkone smerujúcom k vyrubeniu dane a ak je týmto

úkonom smerujúcim k vyrubeniu dane v zmysle § 15 ods. 13 tretej vety zákona o správe

daní doručenie protokolu podľa odseku 12 a deň prerokovania protokolu sa považuje za deň

jeho doručenia, právne úvahy sťažovateľky o inom výklade zjavne nekorešpondujú

s citovanými zákonnými ustanoveniami. Podľa názoru ústavného súdu prvotné doručenie

protokolu s výzvou na vyjadrenie je doručením „konceptu“ protokolu, ktorého záverečná

podoba môže variovať podľa výsledkov prerokovania protokolu. Vyrozumením je preto

potrebné rozumieť (tak, ako to tento pojem vykladali krajský súd aj najvyšší súd) až

doručenie finálnej verzie protokolu, t. j. verzie protokolu po prerokovaní. Až vtedy sa

daňový subjekt dozvie o tom, vyrubenie akej sumy dane (vrátane prípadnej korekcie

v porovnaní s prvotnou verziou protokolu) mu „hrozí“ a správcovi dane začne plynúť lehota

na vyrubenie dane.

51. Pokiaľ ide o ďalšie z nosných námietok, resp. argumentov sťažovateľky, ktoré

uviedla v konaní pred všeobecnými súdmi (zánik právomoci správcu dane na vydanie

rozhodnutia uplynutím 15-dňovej lehoty podľa § 44 ods. 6 zákona o správe daní; vyčerpanie

vlastného dôkazného bremena ohľadom uskutočnenia zdaniteľných plnení a jeho presun

na správcu dane), ústavný súd konštatuje, že aj s týmito námietkami sťažovateľky sa

adekvátne vysporiadal už krajský súd (s. 14 až 16 rozsudku).

52. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku najvyššieho súdu v kontexte

s rozsudkom krajského súdu tak ústavný súd dospel k názoru, že najvyšší súd postupoval

v medziach svojej právomoci, pričom sa nedopustil takého výkladu a aplikácie

príslušnej zákonnej právnej úpravy, ktorými by poprel ich účel a význam. Napadnutý

rozsudok nemožno označiť za arbitrárny v tom smere, že by právne závery ním

formulované boli zjavne nelogické a ústavne neudržateľné alebo že by napadnutý

rozsudok nereflektoval ťažiskové skutočnosti dôležité pre riadne rozhodnutie o odvolaní

sťažovateľky.

53. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

, ) totiž rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu

ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí

rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strán konania vrátane ich dôvodov

a námietok. V zmysle svojej judikatúry ústavný súd považuje za protiústavné a arbitrárne

tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

). O taký prípad tu však nejde, preto ústavný súd sťažnostnú argumentáciu

sťažovateľky nepovažuje za spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov

najvyššieho súdu. Poukazujúc na už uvedené závery, ústavný súd vo vzťahu k namietanému

porušeniu rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto

nálezu.

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu

54. Pokiaľ sťažovateľka namieta, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu došlo

aj k porušeniu jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný

súd zastáva v zhode s Európskym súdom pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) názor,

že označený článok dohovoru nie je aplikovateľný v jej právnej veci.

55. Právna vec sťažovateľky sa týka rozhodovania správnych orgánov v daňovom

konaní. V tomto smere je potrebné odkázať na judikatúru ESĽP týkajúcu sa aplikácie čl. 6

ods. 1 dohovoru, z ktorej vyplýva, že vylučuje jeho aplikáciu na veci daňové, argumentujúc,

že tvoria súčasť jadra výsad verejnej moci (hard core of public-authority prerogatives)

(porov. Jussila v. Fínsko, č. 73053/01, rozsudok veľkej komory ESĽP z 23. 11. 2006,

bod 45; Ferrazzini v. Taliansko, č. 44759/98, rozsudok veľkej komory ESĽP z 12. 7. 2001,

body 24 až 31). Výnimku z tejto zásady ESĽP pripúšťa len v takých daňových veciach,

kde daňové konanie považuje za konanie trestné.

56. Rešpektujúc uvedenú judikatúru ESĽP a prihliadajúc pritom na skutočnosť,

že vo veci sťažovateľky správne orgány neuložili sankciu za porušenie právnej (zákonnej)

povinnosti, ale išlo o vyrubenie rozdielu dane z pridanej hodnoty (teda nedošlo k uloženiu

sankcie, ktorá by bola preventívno-represívneho charakteru, t. j. nie je naplnená požiadavka

druhého kritéria z troch v zmysle tzv. Engelovských kritérií, ktorých naplnenie umožňuje

charakterizovať vnútroštátne konanie ako konanie trestného charakteru a konštatovať

aplikáciu čl. 6 ods. 1 dohovoru v danom prípade; k tomu porovnaj Engel and Others

v. Holandsko, č. 5100/71, 5101/71, 5102/71, 5354/72, 5370/72, rozsudok pléna ESĽP

z 8. 6. 1976, bod 82), ústavný súd dospel k záveru, že právo sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru porušené nebolo.

57. Keďže ústavný súd nezistil porušenie základného práva sťažovateľky

podľa ani práva podľa dohovoru, nerozhodol o ďalších jej návrhoch z dôvodu, že

tieto sa viažu na vyslovenie porušenia základných práv a slobôd a úspech v konaní

pred ústavným súdom.

58. Vzhľadom na znenie toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť

dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. septembra 2019