Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 437/2018
PDF · 335.21 KB
No categories available
I. ÚS 437/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. septembra 2019
v senáte zloženom z predsedníčky Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára (sudca
spravodajca) a Ľuboša Szigetiho prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti
LIVONEC, s. r. o., Hraničná 13, Poprad, IČO 31 730 671, zastúpenej advokátskou
kanceláriou BAJO LEGAL, s. r. o., Landererova 8, Bratislava, v mene ktorej koná advokát
a konateľ JUDr. Branislav Jablonka, PhD., vo veci namietaného porušenia základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžf 36/2016 z 13. júna 2018
a takto
rozhodol:
Ústavnej sťažnosti obchodnej spoločnosti LIVONEC, s. r. o., n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
14. septembra 2018 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti LIVONEC, s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 2 Sžf 36/2016 z 13. júna 2018 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Daňový úrad Prešov (ďalej len
„správca dane“) rozhodnutím č. 9712402/5/1542616/2012/Bru zo 6. júla 2012 vyrubil
sťažovateľke rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2005 v sume
7 966,54 €, rozhodnutím č. 9712402/5/1542756/2012/Bru zo 6. júla 2012 vyrubil
sťažovateľke rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2005 v sume
5 928,43 €, rozhodnutím č. 9712402/5/1542996/2012/Bru zo 6. júla 2012 vyrubil
sťažovateľke rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2005 v sume
5 922,12 €, rozhodnutím č. 9712402/5/1543098/2012/Bru zo 6. júla 2012 vyrubil
sťažovateľke rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2005 v sume
12,61 €, rozhodnutím č. 9712402/5/1543300/2012/Bru zo 6. júla 2012 vyrubil sťažovateľke
rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2005 v sume 6 609,57 €
a rozhodnutím č. 9712402/5/1543412/2012/Bru zo 6. júla 2012 vyrubil sťažovateľke rozdiel
dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2005 v sume 8 972,74 € (ďalej len
„rozhodnutia správcu dane“).
3. Sťažovateľka sa žalobou podanou na Krajskom súde v Prešove (ďalej len „krajský
súd“) domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutí Finančného riaditeľstva Slovenskej
republiky (ďalej len „finančné riaditeľstvo“) č. 1100305/1/78436/2013,
č. 1100305/1/78437/2013, č. 1100305/1/78438/2013, č. 1100305/1/78440/2013,
č. 1100305/1/78441/2013, č. 1100305/1/78444/2013 z 20. februára 2013 (ďalej len
„rozhodnutia finančného riaditeľstva“), ktorými boli na základe ňou podaného odvolania
potvrdené rozhodnutia správcu dane.
4. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 3 S 35/2013 z 23. októbra 2015 (ďalej len
„rozsudok krajského súdu“) žalobu zamietol.
5. Sťažovateľka sa na základe odvolania podaného proti rozsudku krajského súdu
domáhala, aby najvyšší súd rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. Najvyšší súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok krajského súdu
a sťažovateľke náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
6. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta, že postupom a rozhodnutím
odvolacieho súdu došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý súdny proces, čo malo
za následok porušenie jej ústavného práva na prístup k súdu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to z dôvodu arbitrárnosti rozsudku odvolacieho súdu, v ktorého
odôvodnení sa najvyšší súd nevysporiadal s podstatnými námietkami sťažovateľky
a zároveň „ústavne nekonformne aplikoval“ § 219 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), použijúc „ústavne
neudržateľný výklad“ dotknutých zákonných ustanovení podstatných pre rozhodnutie
vo veci.
7. K arbitrárnosti napadnutého rozsudku a ústavne nekonformnej aplikácii § 219
ods. 2 OSP sťažovateľka uvádza:
«Sťažovateľ mal na základe uvedeného legitímne očakávanie, že s jeho podstatnými
námietkami a argumentáciou sa pri svojom rozhodovaní vysporiada Najvyšší súd SR
ako súd odvolací, k čomu však (aspoň podľa obsahu odvolacieho rozsudku) zjavne nedošlo.
Odvolací súd bez zohľadnenia akejkoľvek argumentácie sťažovateľa iba stroho uviedol,
že podľa úpravy ZSD je deň prerokovania protokolu dňom jeho doručenia a ostatnom
s poukazom na § 219 ods. 2 OSP odkázal na závery súdu prvej inštancie. Sťažovateľ má
v tejto časti potrebné poukázať už na základný fakt, že predmetom jeho námietok nebolo
či podľa úpravy ZSD je dňom doručenia protokolu deň jeho prerokovania alebo nejaký iný,
ale tá skutočnosť, že daňový subjekt je o protokole (úkone smerujúcom na vyrubenie dane
alebo rozdielu dane) vyrozumený dňom jeho faktického doručenia a nie až dňom jeho
prerokovania, čo však odvolací súd zjavne opomenul...
... Vyššie zmieňovaný prístup odvolacieho súdu je ešte zreteľnejšie vidno pri
vyjadrení sťažovateľa zo dňa 26. 09. 2016 k vyjadreniu žalovaného. Žalovaný vo svojom
vyjadrení reagoval na obsah odvolania sťažovateľa (z čoho vyplýva, že argumentáciu
sťažovateľa v odvolaní žalovaný považoval za relevantnú a za „novú“, v opačnom prípade
by iba odkázal na svoje predošlé podania), pričom v tomto prezentoval absurdnú
a so zákonom rozpornú argumentáciu, že (skrátene) protokol, ktorý je doručovaný
daňovému subjektu vlastne nie je protokolom podľa ZSD, ale iba akýmsi návrhom
protokolu. Uvádzanie argumentácie ohľadom protokolu resp. návrhu protokolu
(či už zo strany sťažovateľa alebo žalovaného), pritom nie je samoúčelné, ani pre vec
nepodstatné. Sťažovateľ má naopak za to, že za prijatia jeho systematického výkladu
ohľadom vyrozumenia daňového subjektu o úkone, ktorým sa rozumie faktické doručenie
protokolu a nie až jeho prerokovanie, by sa stala odôvodnená aj námietka o zániku práva
správcu dane na vyrubeniu rozdielu dane. Naopak, prijatie argumentácie žalovaného
o dvoch typoch protokolu (ktoré však ZSD neupravuje), by túto odôvodnenosť námietky
nezakladalo (aj keď podľa sťažovateľa o tejto svedčia aj iné prezentované argumenty).
Z uvedeného dôvodu sťažovateľ reagoval na vyjadrenie žalovaného svojím vyjadrením
zo dňa 26.09.2016, kde uviedol jednak argumentáciu k protokolu resp. návrhu protokolu,
ale aj k ďalším skutočnostiam, odôvodňujúcich jeho námietku o zániku práva správcu dane
na vyrubenie rozdielu dane (o. i. aj jazykový a gramatický výklad dotknutých ustanovení
resp. slova vyrozumenie). Sťažovateľ venoval argumentácii k tejto námietke približne
5 strán svojho vyjadrenia.»
8. Sťažovateľka zastáva názor, že odvolací súd nedôvodne použil § 219 ods. 2 OSP,
keďže v danom prípade išlo o prípad, keď sa podľa jej názoru už súd prvej inštancie
nevysporiadal so všetkými podstatnými námietkami strán v konaní a s ďalšími novými
podstatnými argumentmi uvedenými sťažovateľkou v odvolaní. V tejto súvislosti
sťažovateľka uvádza:
„Odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku nedal presvedčivú a jasnú
odpoveď na všetky podstatné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré boli
vznesené v konaní pred súdom prvej inštancie (a na ktoré nedal odpoveď súd prvej
inštancie) a nereagoval ani na podstatné odvolacie námietky, resp. námietky vznesené
sťažovateľom v priebehu odvolacieho konania. Odvolací súd pritom od tejto jeho povinnosti
neoslobodzuje ani zmieňované ustanovenie § 219 ods. 2 OSP.“
9. V súvislosti s námietkou, že najvyšší súd vykladal príslušné právne normy
„ústavne neprijateľným spôsobom“, sťažovateľka argumentuje:
«Ústavne neprijateľný je záver odvolacieho súdu o tom, že daňovému subjektu
nezaniklo právo vyrubiť rozdiel v dani, keďže daňový subjekt bol o úkone smerujúcom
k vyrubeniu dane (protokole o daňovej kontrole) vyrozumený nie okamihom jeho faktického
doručenia, ale až okamihom jeho prerokovania. Takýto výklad odvolacieho súdu je
v rozpore s ústavnokonformným výkladom právnych noriem...
... Pokiaľ ide o samotný výklad príslušných noriem (najmä § 45 ods. 2 ZSD,
konkrétne slovo „vyrozumenie“), sťažovateľ má za to, že výklad tejto je minimálne sporný,
pričom pokiaľ určitá právna norma umožňuje jej výklad v dvoch významoch, je potrebné
uprednostniť ten význam, ktorým nebude zasiahnuté do ústavných práv konkrétneho
subjektu nad rámec dovolený Ústavou SR (napr. II. ÚS 148/06, m. m. III. ÚS 348/06,
IV. ÚS 209/07, I. ÚS 252/07)...
... O spornosti výkladu § 45 ods. 2 ZSD pritom nasvedčuje aj znenie právneho
predpisu nahradzujúceho ZSD a teda daňového poriadku, ktorý v § 69 ods. 2 a ods. 3
písm. a) upravuje rovnakú skutkovú situáciu, avšak rozdielnym spôsobom, ktorý je zreteľný,
a ktorý nevytvára možnosť na rozdielnu interpretáciu.
Máme za to, že prijaté závery tak správnych orgánov ako aj všeobecných súdov
v tomto smere vedú k zjavnej nespravodlivosti voči sťažovateľovi ako daňovému subjektu.
Správca dane mal v zmysle ZSD päť ročnú lehotu na vyrubenie dane, pričom už táto
lehota nasvedčuje, že je vo výhodnejšom postavení napr. oproti ostatným fyzickým osobám
a právnickým osobám, ktoré si musia uplatňovať svoje práva v rámci 3 resp. 4 ročnej
premlčacej doby. Už len z tohto hľadiska je nevyhnutné dotknuté ustanovenia (teda
aj ustanovenie o vyrozumení o úkone) interpretovať prísne v medziach zákona. Správca
dane mal v tomto prípade dostatočnú lehotu (5 rokov) na vyrubenie dane a malo by byť
na jeho ťarchu, že vyrubenie dane v rámci tejto dostatočne dlhej lehoty neuskutočnil.
Považujeme za neprípustné, aby toto právo správcu dane ostalo zachované (teda
nezaniklo), iba v dôsledku interpretácie dotknutých ustanovení v zjavný neprospech
sťažovateľa.»
10. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil porušenie jej základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu,
napadnutý rozsudok najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a priznal jej
náhradu trov konania.
11. Uznesením č. k. I. ÚS 437/2018-17 z 19. decembra 2018 ústavný súd prijal
ústavnú sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie v rozsahu namietaného porušenia jej
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom
najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžf 36/2016 z 13. júna 2018. Po prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie ústavný súd vyzval predsedníčku najvyššieho súdu na vyjadrenie k ústavnej
sťažnosti a zároveň ju vyzval, aby oznámila ústavnému súdu, či trvá na ústnom pojednávaní
vo veci.
12. Na žiadosť ústavného súdu reagovala predsedníčka najvyššieho súdu prípisom
č. k. KP 3/2019-10 zo 6. februára 2019, v ktorom uviedla, že netrvá na ústnom pojednávaní
a súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci pred ústavným súdom. Predsedníčka
najvyššieho súdu vo vyjadrení k ústavnej sťažnosti zreplikovala argumentáciu najvyššieho
súdu uvedenú v odôvodnení napadnutého rozsudku, pričom poukázala na skutočnosť, že
„v tomto štádiu konania vychádzajúc z princípu viazanosti súdu rozhodnutím po jeho
vydaní (§ 138 zákona č. 162/2015 Správny súdny poriadok), senátu už neprislúcha
akokoľvek dodatočne doplňovať, objasňovať ani prípadne meniť argumentáciu v ňom
uvedenú, zotrváva na svojich doterajších záveroch a navrhuje Ústavnému súdu, aby
zamietol predmetnú ústavnú sťažnosť“.
13. Vec sťažovateľky bola pôvodne pridelená sudcovi spravodajcovi Petrovi
Brňákovi, ktorému funkčné obdobie sudcu ústavného súdu uplynulo 16. februára 2019.
Preto v súlade s čl. X bodom 2 písm. a) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej
republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“)
bola vec prerozdelená sudcovi spravodajcovi Petrovi Molnárovi a v zmysle čl. II bodu 3
rozvrhu práce bude prejednaná v druhom senáte ústavného súdu v zložení Jana Laššáková
(predsedníčka senátu) a sudcovia Peter Molnár a Ľuboš Szigeti.
14. Ústavný súd upovedomil podľa § 126 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) finančné riaditeľstvo ako zúčastnenú osobu v konaní pred ústavným
súdom a žalovaného v konaní pred najvyšším súdom o prijatí ústavnej sťažnosti
sťažovateľky na ďalšie konanie, zaslal mu sťažnosť a uznesenie o prijatí
č. k. I. ÚS 437/2018-17 z 19. decembra 2018 na prípadné vyjadrenie v lehote 10 dní
od doručenia upovedomenia. Zúčastnená osoba sa k ústavnej sťažnosti nevyjadrila.
15. Následne ústavný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľky, aby sa vyjadril,
či trvá na konaní ústneho pojednávania, a zároveň mu zaslal vyjadrenie predsedníčky
najvyššieho súdu č. k. KP 3/2019-10 zo 6. februára 2019 na vedomie a prípadné zaujatie
stanoviska.
16. Právny zástupca sťažovateľky v podaní doručenom ústavnému súdu 22. júla 2019
oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania. K vyjadreniu predsedníčky
najvyššieho súdu uviedol, že ho považuje za „zhrnutie doterajších záverov všeobecných
súdov... z ktorého je zrejmé, že sa najvyšší súd nevysporiadal so všetkými podstatnými
námietkami a argumentmi“, pričom v závere poukázal na samotnú ústavnú sťažnosť, ktorú
považuje za „opodstatnenú“.
17. Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľky a predsedníčky
najvyššieho súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný
súd v súlade s § 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, pretože
dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
18. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
19. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je
s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon o ústavnom súde v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28
a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde sa tento
zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov,
ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.
20. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
21. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
22. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený.
III.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu
23. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02,
IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo
každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže
mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne
súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu
súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne konformným
spôsobom interpretovaná platná a účinná právna norma (m. m. IV. ÚS 77/02).
24. Ústavnosť konaní pred orgánom verejnej moci predpokladá aj to, že orgán
verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne,
nezávisle a s využitím všetkým zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu
predmetného konania. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína požiadavku
objektivity predmetného postupu príslušného orgánu verejnej moci (m. m. II. ÚS 9/00,
II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa,
ktorej nebezpečenstvo spočíva v potenciálnom uplatnení ničím (objektívne) nepodloženej
úvahy orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú v podmienkach
právneho štátu okrem iného garantované zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového
základu pre rozhodnutie.
25. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití
všetkých dostupných a pritom legálnych zdrojov zisťovania skutkového základu
na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje (musí obsahovať) aj
odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich
uplatnenia v súlade s procesnými predpismi.
26. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m.
I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
27. Vychádzajúc z uvedených právnych názorov, úlohou ústavného súdu bolo
posúdiť námietky sťažovateľky uplatnené v ústavnej sťažnosti proti napadnutému rozsudku
najvyššieho súdu, najmä z hľadiska rešpektovania záruk vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1
ústavy v kontexte s doterajšou judikatúrou ústavného súdu.
28. Zo sťažnosti sťažovateľky vyplýva, že namieta porušenie svojho práva
na spravodlivé súdne konanie z dvoch podstatných dôvodov. Prvá námietka sťažovateľky je
založená na jej presvedčení o „ústavne nekonformnom aplikovaní § 219 ods. 2 OSP“
najvyšším súdom ako súdom odvolacím v napadnutom rozsudku a druhá námietka spočíva
v „ústavne neudržateľnom výklade“ zákonných ustanovení najvyšším súdom v napadnutom
rozsudku, ktoré sú podľa názoru sťažovateľky podstatné pre rozhodnutie vo veci samej.
29. Podľa názoru sťažovateľky správcovi dane vo vzťahu k nej ako daňovému
subjektu zaniklo právo vyrubiť rozdiel dane za zdaňovacie obdobia január – jún 2005 už
31. decembra 2012, a teda rozhodnutia vydané po tomto dni sú nezákonné.
30. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti predkladá svoj výklad zákonných ustanovení,
ktoré podľa jej názoru boli vo veci rozhodujúce, a súčasne namieta, že najvyšší súd sa s jej
právnou argumentáciou, ktorá bola pre vec podstatná, nevysporiadal.
31. Za rozhodujúci sťažovateľka považuje výklad § 45 ods. 2 zákona Slovenskej
národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných
finančných orgánov v znení účinnom v čase rozhodovania správcu dane (ďalej len „zákon
o správe daní“), a to najmä interpretáciu pojmu „vyrozumenie“.
32. V súvislosti s touto námietkou sťažovateľky ústavný súd považoval za potrebné
poukázať na relevantné zákonné ustanovenia.
33. Podľa § 15 ods. 10 zákona o správe daní o výsledku zistenia z daňovej kontroly
alebo o určení dane podľa pomôcok vyhotoví zamestnanec správcu dane protokol, ktorý
doručí podľa § 17 alebo § 17a kontrolovanému daňovému subjektu spolu s výzvou
na vyjadrenie sa k protokolu a na jeho prerokovanie; vo výzve určí dátum prerokovania
protokolu, pričom prerokovanie protokolu možno uskutočniť až po uplynutí lehoty
na vyjadrenie kontrolovaného daňového subjektu k tomuto protokolu. Kontrolovaný daňový
subjekt je oprávnený písomne sa vyjadriť k protokolu najneskôr do ôsmich pracovných dní
odo dňa jeho doručenia. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Ak sa kontrolovaný daňový
subjekt písomne vzdá práva na vyjadrenie k protokolu alebo požiada správcu dane
o prerokovanie protokolu v lehote kratšej, ako je určená vo výzve na prerokovanie
protokolu, môže zamestnanec správcu dane na požiadanie kontrolovaného daňového
subjektu prerokovať protokol aj v kratšej lehote. Ak sa kontrolovaný daňový subjekt v deň
určený vo výzve nemôže zúčastniť na prerokovaní protokolu, je povinný určiť si na tento
účel zástupcu. Správca dane je oprávnený na základe písomného vyjadrenia kontrolovaného
daňového subjektu alebo z vlastného podnetu v protokole opraviť chyby a iné nesprávnosti
najneskôr v deň jeho prerokovania s kontrolovaným daňovým subjektom alebo s jeho
zástupcom. Vyjadrenie kontrolovaného daňového subjektu k protokolu podľa druhej vety
vrátane jeho vyhodnotenia správcom dane správca dane zaznamená v dodatku k protokolu.
Dodatok k protokolu je súčasťou protokolu.
34. Podľa § 15 ods. 12 zákona o správe daní po prerokovaní protokolu protokol
podpisuje kontrolovaný daňový subjekt alebo jeho zástupca a zamestnanec správcu dane.
Odmietnutie podpisu kontrolovaným daňovým subjektom alebo jeho zástupcom
zamestnanec správcu dane v protokole zaznamená spolu s dôvodom odmietnutia,
ak je mu známy. Jedno vyhotovenie protokolu odovzdá zamestnanec správcu dane
kontrolovanému daňovému subjektu alebo jeho zástupcovi. Deň prerokovania protokolu
sa považuje za deň jeho doručenia. Ak kontrolovaný daňový subjekt alebo jeho zástupca
odmietne protokol podpísať alebo prevziať, alebo sa sám alebo jeho zástupca nezúčastní
na prerokovaní protokolu v deň určený vo výzve, považuje sa za deň prerokovania
a doručenia protokolu deň, ktorý je určený vo výzve na prerokovanie tohto protokolu.
35. Podľa § 15 ods. 13 zákona o správe daní daňová kontrola je ukončená dňom
prerokovania protokolu s kontrolovaným daňovým subjektom alebo jeho zástupcom.
Určenie dane podľa pomôcok (§ 29 ods. 6) je ukončené dňom prerokovania protokolu
s daňovým subjektom alebo jeho zástupcom. Určenie dane dohodou je ukončené dňom
spísania zápisnice o dohode o výške dane (§ 29 ods. 5). Dňom nasledujúcim po dni
prerokovania protokolu alebo dňom nasledujúcim po dni spísania zápisnice o dohode
o výške dane (§ 29 ods. 5) sa začína vyrubovacie konanie (§ 44); to neplatí, ak správca
dane, ktorým je colný úrad, daňovou kontrolou zistí, že daňovému subjektu, ktorý nemá
povinnosť podávať daňové priznanie podľa osobitných zákonov, za kontrolované
zdaňovacie obdobie daňová povinnosť nevznikla. Doručenie protokolu podľa odseku 12
alebo spísanie zápisnice o dohode o výške dane (§ 29 ods. 5) sa považuje za úkon smerujúci
na vyrubenie dane alebo rozdielu dane (§ 45 ods. 2). Ak sa vykonáva daňová kontrola
na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní (odsek 3), za úkon smerujúci
na vyrubenie dane alebo rozdielu dane (§ 45 ods. 2) sa považuje spísanie zápisnice o začatí
daňovej kontroly.
36. Podľa § 45 ods. 1 zákona o správe daní ak tento zákon alebo osobitný zákon
neustanovuje inak, nemožno vyrubiť daň ani rozdiel dane alebo priznať nárok na vrátenie
nadmerného odpočtu alebo vrátenie dane po uplynutí piatich rokov od konca roka, v ktorom
vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo hlásenie alebo v ktorom bol daňový
subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové priznanie alebo hlásenie, alebo
v ktorom daňovému subjektu vznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu alebo nárok
na vrátenie dane; ak ide o daňový subjekt, ktorý si uplatňuje odpočítanie daňovej straty
podľa osobitného predpisu, nemožno vyrubiť daň ani rozdiel dane po uplynutí siedmich
rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie, v ktorom bola
táto daňová strata vykázaná.
37. Podľa § 45 ods. 2 zákona o správe daní ak bol pred uplynutím lehoty vykonaný
úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane, plynú lehoty podľa odseku 1 znovu
od konca roka, v ktorom bol daňový subjekt o tomto úkone vyrozumený. Vyrubiť daň alebo
rozdiel dane je možné najneskôr do desiatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla
povinnosť podať daňové priznanie alebo hlásenie alebo v ktorom bol daňový subjekt
povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové priznanie alebo hlásenie, alebo v ktorom
daňovému subjektu vznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu, alebo nárok na vrátenie
dane.
38. Sťažovateľka v sťažnosti k výkladu citovaných zákonných ustanovení uvádza,
že rozhodujúce je, že «... v tomto prípade, hoci bol protokol o daňovej kontrole
č. 717/320/63-69861/2007/Švi zo dňa 17. 12. 2007 s daňovým subjektom prerokovaný dňa
18. 01. 2008, o tomto úkone bol daňový subjekt vyrozumený už dňa 20. 12. 2007, kedy mu
bola doručená výzva na vyjadrenie sa k protokolu a na jeho prerokovanie a zároveň bol
daňový subjekt informovaný (vyrozumený) o dni prerokovania protokolu (úkone
smerujúcom na vyrubenie dane). Samotný deň prerokovania protokolu 18. 01. 2008 nemá
preto žiaden vplyv na plynutie novej 5-ročnej lehoty na vyrubenie dane, vzhľadom na znenie
§ 45 ods. 2 ZSD, pretože táto začala plynúť dňom 31. 12. 2007 (koniec roka, v ktorom bol
daňový subjekt o úkone prerokovania vyrozumený). Za okamih určujúci rok, od konca
ktorého začína plynúť nová 5-ročná lehota totiž ZSD (ako však ani daňový poriadok)
nepovažoval úkon smerujúci k vyrubeniu dane, ale deň, v ktorom bol daňový subjekt o
tomto úkone vyrozumený. Sťažovateľ v žalobe zdôraznil, že ustanovenie § 45 ods. 2 ZSD nie
je možné vykladať v tom zmysle, že za určujúci okamih je potrebné považovať vykonanie
úkonu smerujúceho k vyrubeniu dane, pretože v takom prípade by to zákonodarca expressis
verbis vymedzil a nepoužil by pojem „vyrozumený“.».
39. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti tiež uvádza, že obdobným spôsobom
argumentovala aj v správnom konaní, avšak správne orgány sa s jej argumentáciou žiadnym
relevantným spôsobom nevysporiadali a zväčša iba „stroho reagovali“, že k zániku
päťročnej lehoty na vyrubenie nedošlo, pričom podľa názoru sťažovateľky nerozlišovali
právny a faktický rozdiel medzi pojmami „vyrozumenie o úkone“ a „vykonanie úkonu“.
40. Pri hodnotení napadnutého rozsudku ústavný súd vychádzal z ustáleného
právneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu
nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08,
IV. ÚS 320/2012), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania
tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania
rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového aj odvolacieho), ktoré boli vydané
v priebehu príslušného súdneho konania (m. m. IV. ÚS 350/09).
41. Krajský súd v relevantnej časti svojho rozsudku uviedol: „Námietka žalobcu,
že správcovi dane vo vzťahu k daňovému subjektu zaniklo právo vyrubiť daň dňom 31. 12.
2012 a rozhodnutia vydané po tomto dni, t. j. napadnuté rozhodnutia prvostupňového
správneho orgánu zo dňa 04. 03. 2013 sú nezákonné, je nedôvodná. Správca dane
vyruboval daň za zdaňovacie obdobia január, február, marec, apríl, máj a jún 2005. Daň
za zdaňovacie obdobie január až jún 2005 podľa § 45 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. mohol
správca dane vyrubiť do konca roka 2010. Keďže pred uplynutím tejto lehoty bol vykonaný
úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane (doručený protokol o daňovej
kontrole dňa 18. 01. 2008), plynie 5 ročná lehota od konca roka, v ktorom bol daňový
subjekt o tomto úkone vyrozumený. Daňový subjekt bol o tomto úkone vyrozumený dňa
18. 01. 2008, t. j. doručením protokolu podľa § 15 ods. 13 zákona č. 511/1992 Zb., a preto
ďalšia 5 ročná lehota uplynula 31. 12. 2013.
Tvrdenie žalobcu, že úprava pretrhnutia prekluzívnej lehoty je upravená v zákone
č. 511/1992 Zb., ako aj v daňovom poriadku rovnako, t. j. v oboch úpravách je určujúci
okamih vyrozumenia o úkone smerujúcom k vyrubeniu dane, nie je správna. Zákon
č. 511/1992 Zb. považoval za úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane
doručenie protokolu podľa § 15 ods. 12 a deň prerokovania protokolu sa považoval za deň
jeho doručenia, a teda deň prerokovania protokolu bol deň, kedy bol daňový subjekt o
tomto úkone vyrozumený. Keďže v danom prípade sa za deň doručenia protokolu považuje
deň 18. január 2008, lehota na vyrubenie dane uplynie dňom 31. 12. 2013, a keďže
nezaniklo právo na vyrubenie dane počas odvolacieho konania, žalovaný nemohol tieto
rozhodnutia zrušiť.“
42. Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého rozsudku uviedol: „Najvyšší súd
prvostupňový rozsudok podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. ako vecne správny potvrdil a súčasne
odkazuje na jeho podrobné dôvody vo vzťahu ku všetkým dôvodom podaného odvolania,
s ktorými sa krajský súd náležite po stránke skutkovej aj právnej vysporiadal a odvolací súd
nevidí dôvod na zopakovanie vecne správnych dôvodov rozsudku krajského súdu.“
43. Ústavný súd poznamenáva, že v daňovom konaní sa rozhoduje o právach
a povinnostiach daňových subjektov a správca dane je povinný riadne zistiť skutkový stav
veci a preveriť skutkové tvrdenia uvádzané daňovým subjektom, prípadne odstrániť
procesné pochybenia, ktoré vykonal správca dane počas daňovej kontroly. Daňové konanie
je svojou povahou správnym konaním a vzťahujú sa naň zásady činnosti orgánov verejnej
správy, ale je možné identifikovať aj jednotlivé procesné zásady daňového konania
(porovnaj Vernarský, M. Procesné zásady daňového konania. Košice : Univerzita Pavla
Jozefa Šafárika v Košiciach, 2009 s. 11, 24, 25 a nasl.). Daňové konanie ovláda zásada
objektívnej pravdy, avšak je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe,
aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu
a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí,
a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré
už správca dane získal v rámci správy daní a v priebehu konania. Povinnosťou správneho
orgánu v prvostupňovom správnom konaní, ako aj v odvolacom konaní je dať odpoveď
na ťažiskové argumenty účastníka konania v tom smere, že v odôvodnení
rozhodnutia uvedie, ako sa s jednotlivými argumentmi a tvrdeniami účastníka vysporiadal
44. Správne súdnictvo je primárne prostriedkom ochrany subjektívnych práv adresáta
výkonu verejnej správy v jej najrôznejších podobách. Len sekundárne je kritériom
poskytovania tejto ochrany zákonnosť verejno-mocenských aktivít verejnej správy. Inými
slovami, správne súdnictvo v systéme právneho štátu nemá slúžiť naprávaniu nezákonnosti
vo verejnej správe bez akéhokoľvek zreteľa na dopad eventuálne zistenej nezákonnosti
na subjektívno-právnu pozíciu dotknutého. Účelom správneho súdnictva nie je náprava
nezákonnosti vo verejnej správe, ale účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej osoby
alebo právnickej osoby, voči ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade vykonávaná.
Správny súd spravidla nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne
otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy (IV. ÚS 596/2012,
IV. ÚS 585/2014). Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť
správnych orgánov, ale len preskúmať „zákonnosť“ ich postupov a rozhodnutí, teda to,
či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali
príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy (II. ÚS 127/07).
45. Ústavný súd k námietkam sťažovateľky uvádza, že najvyšší súd sa stotožnil
s právnymi závermi v rozsudku krajského súdu, ktoré podľa názoru ústavného súdu plne
rešpektujú systematický, gramatický aj logický výklad citovaných zákonných ustanovení.
Ústavný súd konštatuje, že v § 15 zákona o správe daní sa v časovom slede postupne
upravujú jednotlivé úkony vykonávané správcom dane v rámci daňovej kontroly a s tým
súvisiace práva a povinnosti daňového subjektu i správcu dane.
46. Z citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že o výsledku zistení z daňovej
kontroly vyhotoví správca dane protokol, ktorý doručí spolu s výzvou na vyjadrenie
k protokolu a na jeho prerokovanie. Až po prerokovaní je následne protokol podpísaný
daňovým subjektom a zamestnancom správcu dane, pričom podľa tretej vety § 15 ods. 12
zákona o správe daní deň prerokovania protokolu sa považuje za deň jeho doručenia.
Následne v § 15 ods. 13 zákonodarca upravuje, že „... doručenie protokolu podľa
odseku 12... sa považuje za úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane (§ 45
ods. 2)“.
47. Vzhľadom na uvedené je argumentácia sťažovateľky, že „okamih vyrozumenia
nie je zhodný s okamihom doručenia protokolu, ktorým sa v zmysle zákona o správe daní
rozumie prerokovanie protokolu“, zjavne nesprávna.
48. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta, že predmetom jej námietok nebolo, či
podľa úpravy zákona o správe daní je dňom doručenia protokolu deň jeho prerokovania
alebo nejaký iný, ale tá skutočnosť, že daňový subjekt je o protokole vyrozumený
dňom jeho faktického doručenia, a nie až dňom jeho prerokovania, pričom namieta,
že najvyšší súd sa v napadnutom rozsudku touto jej podstatnou argumentáciou vôbec
nezaoberal.
49. Ústavný súd konštatuje, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu neobsahuje
bližšie zdôvodnenie výkladu citovaných zákonných ustanovení. Z príloh pripojených
k ústavnej sťažnosti ústavný súd považuje za preukázané, že sťažovateľka už v samotnej
žalobe proti rozhodnutiam finančného riaditeľstva argumentovala práve výkladom slova
„vyrozumenie“ v intenciách citovaných zákonných ustanovení (uvedené vyplýva zo s. 10
rozsudku krajského súdu, pozn.), pričom krajský súd, ako bolo uvedené, sa s uvedenými
námietkami zaoberal a považoval za preukázané, že keďže v danom prípade sa za deň
doručenia protokolu považuje 18. január 2008, lehota na vyrubenie dane uplynula
31. decembra 2013.
50. Pokiaľ ide o sťažovateľkou predkladanú námietku nerozlišovania pojmov
„vyrozumenia o úkone“ a „vykonania úkonu“, ktoré podľa jej názoru obsahuje § 45 ods. 2
zákona o správe daní, ústavný súd dodáva, že slovo „vyrozumenie“, ktoré zákonodarca
použil v § 45 ods. 2 zákona o správe daní, je nevyhnutné vykladať spolu so skutočnosťou,
že v danom prípade ide o vyrozumenie o úkone smerujúcom k vyrubeniu dane a ak je týmto
úkonom smerujúcim k vyrubeniu dane v zmysle § 15 ods. 13 tretej vety zákona o správe
daní doručenie protokolu podľa odseku 12 a deň prerokovania protokolu sa považuje za deň
jeho doručenia, právne úvahy sťažovateľky o inom výklade zjavne nekorešpondujú
s citovanými zákonnými ustanoveniami. Podľa názoru ústavného súdu prvotné doručenie
protokolu s výzvou na vyjadrenie je doručením „konceptu“ protokolu, ktorého záverečná
podoba môže variovať podľa výsledkov prerokovania protokolu. Vyrozumením je preto
potrebné rozumieť (tak, ako to tento pojem vykladali krajský súd aj najvyšší súd) až
doručenie finálnej verzie protokolu, t. j. verzie protokolu po prerokovaní. Až vtedy sa
daňový subjekt dozvie o tom, vyrubenie akej sumy dane (vrátane prípadnej korekcie
v porovnaní s prvotnou verziou protokolu) mu „hrozí“ a správcovi dane začne plynúť lehota
na vyrubenie dane.
51. Pokiaľ ide o ďalšie z nosných námietok, resp. argumentov sťažovateľky, ktoré
uviedla v konaní pred všeobecnými súdmi (zánik právomoci správcu dane na vydanie
rozhodnutia uplynutím 15-dňovej lehoty podľa § 44 ods. 6 zákona o správe daní; vyčerpanie
vlastného dôkazného bremena ohľadom uskutočnenia zdaniteľných plnení a jeho presun
na správcu dane), ústavný súd konštatuje, že aj s týmito námietkami sťažovateľky sa
adekvátne vysporiadal už krajský súd (s. 14 až 16 rozsudku).
52. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku najvyššieho súdu v kontexte
s rozsudkom krajského súdu tak ústavný súd dospel k názoru, že najvyšší súd postupoval
v medziach svojej právomoci, pričom sa nedopustil takého výkladu a aplikácie
príslušnej zákonnej právnej úpravy, ktorými by poprel ich účel a význam. Napadnutý
rozsudok nemožno označiť za arbitrárny v tom smere, že by právne závery ním
formulované boli zjavne nelogické a ústavne neudržateľné alebo že by napadnutý
rozsudok nereflektoval ťažiskové skutočnosti dôležité pre riadne rozhodnutie o odvolaní
sťažovateľky.
53. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,
nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,
II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) totiž rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu
ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí
rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strán konania vrátane ich dôvodov
a námietok. V zmysle svojej judikatúry ústavný súd považuje za protiústavné a arbitrárne
tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
I. ÚS 301/06). O taký prípad tu však nejde, preto ústavný súd sťažnostnú argumentáciu
sťažovateľky nepovažuje za spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov
najvyššieho súdu. Poukazujúc na už uvedené závery, ústavný súd vo vzťahu k namietanému
porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto
nálezu.
K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
rozsudkom najvyššieho súdu
54. Pokiaľ sťažovateľka namieta, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu došlo
aj k porušeniu jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný
súd zastáva v zhode s Európskym súdom pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) názor,
že označený článok dohovoru nie je aplikovateľný v jej právnej veci.
55. Právna vec sťažovateľky sa týka rozhodovania správnych orgánov v daňovom
konaní. V tomto smere je potrebné odkázať na judikatúru ESĽP týkajúcu sa aplikácie čl. 6
ods. 1 dohovoru, z ktorej vyplýva, že vylučuje jeho aplikáciu na veci daňové, argumentujúc,
že tvoria súčasť jadra výsad verejnej moci (hard core of public-authority prerogatives)
(porov. Jussila v. Fínsko, č. 73053/01, rozsudok veľkej komory ESĽP z 23. 11. 2006,
bod 45; Ferrazzini v. Taliansko, č. 44759/98, rozsudok veľkej komory ESĽP z 12. 7. 2001,
body 24 až 31). Výnimku z tejto zásady ESĽP pripúšťa len v takých daňových veciach,
kde daňové konanie považuje za konanie trestné.
56. Rešpektujúc uvedenú judikatúru ESĽP a prihliadajúc pritom na skutočnosť,
že vo veci sťažovateľky správne orgány neuložili sankciu za porušenie právnej (zákonnej)
povinnosti, ale išlo o vyrubenie rozdielu dane z pridanej hodnoty (teda nedošlo k uloženiu
sankcie, ktorá by bola preventívno-represívneho charakteru, t. j. nie je naplnená požiadavka
druhého kritéria z troch v zmysle tzv. Engelovských kritérií, ktorých naplnenie umožňuje
charakterizovať vnútroštátne konanie ako konanie trestného charakteru a konštatovať
aplikáciu čl. 6 ods. 1 dohovoru v danom prípade; k tomu porovnaj Engel and Others
v. Holandsko, č. 5100/71, 5101/71, 5102/71, 5354/72, 5370/72, rozsudok pléna ESĽP
z 8. 6. 1976, bod 82), ústavný súd dospel k záveru, že právo sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru porušené nebolo.
57. Keďže ústavný súd nezistil porušenie základného práva sťažovateľky
podľa ústavy ani práva podľa dohovoru, nerozhodol o ďalších jej návrhoch z dôvodu, že
tieto sa viažu na vyslovenie porušenia základných práv a slobôd a úspech v konaní
pred ústavným súdom.
58. Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť
dňom jeho doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. septembra 2019