Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 231/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. septembra 2019

v senáte zloženom z predsedníčky Jany Laššákovej (sudkyňa spravodajkyňa), zo sudcov

Petra Molnára a Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , , zastúpeného advokátkou

JUDr. Martou Konkoľovou, Jarmočná 79, Stará Ľubovňa, vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa

a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 21. marca 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

18. júna 2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „žalovaný“),

ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv

a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 21. marca 2019

(ďalej aj „napadnuté uznesenie/rozhodnutie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol žalovanou stranou

v spore o určenie, že spoluvlastnícky podiel k nehnuteľnosti patrí do dedičstva, vedenom

na Okresnom súde Prešov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. . Okresný súd

uznesením z 28. novembra 2018 rozhodol, že konanie zastavuje a žiadna zo strán nemá

nárok na náhradu trov konania. Po vydaní rozhodnutia okresného súdu, ale pred tým,

ako nadobudlo právoplatnosť, vzali žalobcovia podanú žalobu v celom rozsahu späť,

a to z dôvodu, že 27. novembra 2018 uzavreli mimosúdnu dohodu so sťažovateľom.

Žalobcovia súčasne navrhli, aby všeobecný súd pripustil späťvzatie žaloby, konanie zastavil

a priznal im náhradu trov konania v plnom rozsahu z dôvodu, že predmetné konanie zavinil

sťažovateľ.

Vecne príslušný krajský súd vyzval sťažovateľa na vyjadrenie sa k späťvzatiu žaloby.

Sťažovateľ podaním z 1. marca 2019 vyjadril súhlas so späťvzatím žaloby a vo vzťahu

k náhrade trov konania uviedol, že v danom prípade sú dané dôvody hodné osobitného

zreteľa a je potrebné aplikovať

v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) a stranám sporu náhradu trov konania

nepriznať.

Krajský súd napadnutým uznesením pripustil späťvzatie žaloby, zrušil uznesenie

okresného súdu z 28. novembra 2018 a konanie zastavil a druhým výrokom rozhodol tak,

že žalobcom priznal náhradu trov konania.

3. S uvedeným záverom krajského súdu sťažovateľ nesúhlasí a namieta, že krajský

súd druhým výrokom napadnutého uznesenia týkajúcim sa náhrady trov konania porušil

jeho základné právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie. V ústavnej

sťažnosti sťažovateľ argumentuje nedostatočným odôvodnením napadnutého uznesenia,

pretože krajský súd „v rámci odôvodnenia... neuviedol ako posúdil argumenty prezentované

zo strany sťažovateľa, ako aj to, ako tieto vyhodnotil a posúdil...

Domnievame sa, že len samotná konštatácia súdu, že sťažovateľ procesne zavinil

zastavenie konania, a preto je daný dôvod priznania žalobcom voči sťažovateľovi náhradu

trov konania, žiadnym spôsobom nedáva odpoveď na argumentáciu sťažovateľa vo vzťahu

k dôvodom hodným osobitného zreteľa, resp. k možnej aplikácii § 257 Civilného sporového

poriadku ako právne a skutkovo relevantnej otázke, dôvodnosť ktorej by zakladala

rozhodnutie súdu, v tom zmysle, že žiadna zo strán sporu nemá nárok na náhradu trov

konania, a teda je zrejmé, že posúdenie relevantnosti sťažovateľovej argumentácie je

pre rozhodovanie o nároku na náhradu trov konania rozhodujúca.

... Je teda nepochybné, že argumentácia sťažovateľa je pre rozhodnutie o náhrade

trov konania rozhodujúca, keďže v prípade stotožnenia sa s takouto argumentáciou by

prichádzala do úvahy aplikácia a ani napriek

uvedenému sa odvolací súd žiadnym spôsobom k argumentácii sťažovateľa nevyjadril,

resp. nevysvetlil ako posúdil tieto podstatné tvrdenia a právne argumenty sťažovateľa.“.

Podľa sťažovateľa „síce nie je možné považovať za predpis, ktorý by

zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa

ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné

osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania

výnimočne prihliadnuť... Vzhľadom na uvedené bol teda aj odvolací súd povinný skúmať,

či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa.“.

Sťažovateľ svoju argumentáciu podporil aj odkazmi na judikatúru ústavného súdu

a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

V závere ústavnej sťažnosti sťažovateľ uviedol, že „predmetný rozsudok je

nepreskúmateľný (zmätočný), teda arbitrárny, resp. neodôvodnený“ a priznanie nároku

na náhradu trov konania žalobcom proti sťažovateľovi je „krajne nespravodlivé“.

4. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti navrhol, aby ústavný

súd nálezom takto rozhodol:

„Základné právo , nar... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a Listiny základných práv a slobôd a právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove, sp. zn. , zo dňa

21.03.2019 porušené boli.

Uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. , zo dňa 21.03.2019 zrušuje

a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť trovy konania ...

v sume 326,66 € (slovom tristodvadsaťšesť eur a šesťdesiatšesť centov) na účet... do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

5. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou

od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „“).

7. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd

skúma, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

8. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

10. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

III.

11. Ústavný súd konštatuje, že podanie sťažovateľa je možné kvalifikovať

ako sťažnosť podľa v spojení s a a nasl. zákona

o ústavnom súde a sťažovateľ je v konaní zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom

v zmysle .

12. Podstatou ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení základného práva

na súdnu ochranu podľa a listiny, ako aj

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že krajský súd priznal

náhradu trov konania žalobcom na základe zásady zodpovednosti za zavinenie podľa § 256

ods. 1 , neposúdil dôvody hodné osobitného zreteľa a možnosť aplikácie

a napadnuté uznesenie dostatočne neodôvodnil.

13. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa , listiny a práva podľa

dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým

a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto

právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (), a preto možno ich namietané

porušenie preskúmavať spoločne.

14. Z už citovaného vyplýva, že úlohou

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je

zjavne neopodstatnená. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti možno hovoriť

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. ,

, ).

15. Ústavný súd nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov. Preskúmanie

rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie len

v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením alebo iným

zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej slobody. Skutkový stav

a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,

ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody. Ústavnoprávnou požiadavkou

je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boli riadne, zrozumiteľne a logicky

odôvodnené.

16. Ústavný súd taktiež zdôrazňuje, že do obsahu základného práva na súdnu ochranu

podľa nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu

hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom

všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania.

17. Vychádzajúc z týchto základných princípov, ústavný súd posúdil

ústavnú sťažnosť sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu.

Vo vzťahu k náhrade trov konania krajský súd uviedol:

„O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa ust. v spojení

s ust. C.s p., i za použitia analógie podľa článku 4 ods. 1 . Ak dôjde

k zastaveniu sporového konania v dôsledku späťvzatia žaloby, potom je povinnosťou súdu

pri rozhodovaní o trovách konania skúmať procesnú zodpovednosť pri zastavení konania

na oboch procesných stranách, teda aj na strane žalobcov, aj na strane žalovaného. Pokiaľ

žalobcovia žalobu museli zobrať späť pre správanie žalovaného, potom je potrebné

konštatovať, že žalovaný je tým kto procesne zavinil zastavenie konania. Ak by žalobcovia

žalobu zobrali späť bez udania dôvodu alebo bez toho, aby išlo o reakciu na správanie

žalovaného, a teda nebolo by možné vychádzať z procesného zavinenia žalovaného, znášali

by trovy žalovaného žalobcovia.

V danom prípade k späťvzatiu žaloby došlo v dôsledku mimosúdneho urovnania,

pričom z vyjadrenia žalobcov, ako aj zo znenia mimosúdnej dohody vyplýva, že strany

nedospeli k dohode ohľadne trov konania. Odvolací súd má za to, že v predmetnom prípade

došlo k späťvzatiu žaloby, ktorá bola podaná dôvodne, pre správanie žalovaného. Aj keď

žaloba bola podaná o určenie, že spoluvlastnícky podiel patrí do dedičstva a výsledok

dohody znamenal zápis vlastníctva žalobcov v katastri nehnuteľností, odvolací súd v tejto

súvislosti poukazuje na nález Ústavného súdu SR, sp. zb. zo dňa 08.02.2017,

podľa ktorého princíp procesného výsledku nemožno chápať povrchne, formalisticky, lebo

nielen petit, ale aj žalobné tvrdenie, teda dôvody žaloby vyjadrujú prečo sa žalobca domáha

plnenia na žalovanom a prečo dôvod po podaní žaloby odpadol. Z uvedeného dôvodu preto

odvolací súd priznal žalobcom nárok na náhradu trov konania vo vzťahu k žalovanému.

O výške priznanej náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným

uznesením vydaným súdnym úradníkom po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie

končí...“

18. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd

konštatuje, že vo všeobecnosti platí, že spor o náhradu nákladov konania nedosahuje

spravidla sám osebe intenzitu zakladajúcu porušenie základných práv a slobôd, akokoľvek

sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Rozhodovanie o trovách konania

pred všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchto súdov, pri ktorej sa prejavujú atribúty

ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky

nákladov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými

súdmi vedľajšej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu napádaného výroku

o nákladoch konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva

na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom, k čomu by mohlo dôjsť

najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by

v sebe zahŕňala črty svojvôle (napr. , , ,

, ).

19. Ústavný súd v skutkových a právnych záveroch napadnutého uznesenia krajského

súdu nezistil nič ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo jeho arbitrárnosti alebo ústavnej

neakceptovateľnosti. V rámci rozhodovania o otázke priznania náhrady trov konania krajský

súd riadne interpretoval príslušné zákonné ustanovenia. Ústavný súd nie je zásadne

oprávnený vstupovať do interpretácie krajského súdu a nahradzovať jeho prijaté právne

závery. Závery krajského súdu v napadnutom uznesení sú riadne uvedené, presvedčivé,

jasné a netrpia absenciou logiky.

20. Pokiaľ sťažovateľ pri svojej argumentácii, že v posudzovanom prípade bol

krajský súd povinný skúmať existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa, vychádzal

z rozhodnutí ústavného súdu uvedených v ústavnej sťažnosti (nálezy sp. zn.

a ), tak ústavný súd opakovane uvádza, že každý prípad je potrebné

posudzovať osobitne a s prihliadnutím na jeho špecifiká. V predmetných nálezoch ústavný

súd vychádzal z iných podstatných skutočností, ktoré nie sú na aktuálne posudzovanú

ústavnú sťažnosť aplikovateľné.

21. Sťažovateľom napadnuté rozhodnutie krajského súdu v ničom nesignalizuje

možnosť porušenia základného práva podľa a listiny,

resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, dôvodnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať

po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ústavnú sťažnosť sťažovateľa

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

22. Pretože ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších

procesných návrhoch sťažovateľa (zrušenie napadnutého uznesenia, priznanie trov konania)

v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

23. Nad rámec uvedeného ústavný súd už len pre úplnosť napokon dodáva, že jeho

pozornosti neušla skutočnosť, že právna zástupkyňa sťažovateľa v texte ústavnej sťažnosti

(doručenej ústavnému súdu 18. júna 2019) opakovane poukazuje na znenie už neplatného

a neúčinného o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov.

Ústavný súd v tejto súvislosti dáva do pozornosti právnej zástupkyne

sťažovateľa, že od 1. marca 2019 sa konanie pred ústavným súdom spravuje novou právnou

úpravou – o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. septembra 2019