Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 376/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-5

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. septembra 2019

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Miroslava Duriša

a Mojmíra Mamojku (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , t. č. v Ústave na výkon trestu odňatia slobody

vo veci namietaného porušenia základného práva podľa

Slovenskej republiky, základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv

a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia a

Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Košice II sp. zn.

z 19. februára 2019 a uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

z 29. marca 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júla 2019

doručená sťažnosť , , t. č. v Ústave na výkon

trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

základného práva podľa (ďalej len „“),

základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)

a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj namietaného porušenia čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1

uznesením Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

(ďalej aj „uznesenie okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 29. marca 2019 (ďalej aj „uznesenie krajského

súdu“).

2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ formálne podal návrh na podmienečné

prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody podľa . Z toho

dôvodu Ústav na výkon trestu odňatia slobody (ďalej „ústav na výkon trestu“)

vypracoval hodnotenie sťažovateľa so záverom, že súhlasí s jeho podmienečným

prepustením, ale pre vysoké sociálne zlyhanie sťažovateľa jeho prepustenie neodporúča.

Z dôvodu nesúhlasu s uvedeným záverom sťažovateľ svoj návrh neskôr doplnil.

3. Okresný súd o návrhu sťažovateľa rozhodol na verejnom zasadnutí konanom

19. februára 2019, na ktorom jeho návrh zamietol. Proti uzneseniu okresného súdu podal

sťažovateľ sťažnosť, ktorú krajský súd uznesením z 29. marca 2019 zamietol.

4. Podľa sťažovateľa sa krajský súd meritom jeho veci nezaoberal, priložené listinné

dôkazy nevyhodnotil, čím porušil v spojení s

, a tým porušil aj , listiny a

dohovoru.

5. Sťažovateľ sa domáha, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

nálezom vyslovil, že okresný súd uznesením sp. zn. z 19. februára 2019

a krajský súd uznesením sp. zn. z 29. marca 2019 porušil základné právo

sťažovateľa podľa , základné právo podľa listiny a právo

podľa dohovoru, ako aj porušenie a , zruší

uznesenie okresného súdu a uznesenie krajského súdu a vec vráti krajskému súdu na ďalšie

konanie.

6. Sťažovateľ napokon žiada, aby mu ústavný súd ustanovil právneho zástupcu

v konaní o jeho sťažnosti pre nemajetnosť.

II.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou

od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) v čl. I až ,

až § 28, § 32 až § 248, § 250 a § 251.

9. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

10. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu na začatie konania ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia ústavný súd môže na predbežnom prerokovaní

bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. Podľa podanie, ktorým sa začína konanie

pred ústavným súdom, je návrhom na začatie konania.

12. Podľa návrhom na začatie konania

je sťažnosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa .

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

A.

K namietanému porušeniu označených práv uznesením okresného súdu

13. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.

14. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza

zo zásady, že ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť (a aj domáhal) využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy

pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku

právomoci na jej prerokovanie (m. m. ).

15. Proti namietaným pochybeniam v rozhodovaní okresného súdu sa sťažovateľ

mohol brániť podaním sťažnosti (čo aj využil), o ktorej bol oprávnený a aj povinný

rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľa

vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol

pre nedostatok svojej právomoci podľa .

B.

K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu

16. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný

súd si osvojil názor (v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, napr. Enea

proti Taliansku zo 17. 9. 2009, č. 74912/01, bod 97), podľa ktorého pôsobnosť

(aplikovateľnosť) čl. 6 dohovoru zásadne nepresahuje okamih konečného, právoplatného

rozhodnutia o vine a treste. Článok 6 dohovoru sa preto zásadne nevzťahuje na vykonávacie

konanie a na mnohé rozhodnutia v ňom urobené, napr. práve pri rozhodovaní

o podmienečnom prepustení, pretože v tejto fáze sa už nerozhoduje o oprávnenosti trestného

obvinenia. Z uvedeného vyplýva, že v danom prípade nejde o typ súdneho konania

spadajúceho pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru, v dôsledku čoho absentuje vecná súvislosť

medzi namietaným porušením týchto článkov dohovoru a napadnutým uznesením krajského

súdu.

17. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou považuje za potrebné

uviesť, že obsah základného práva podľa a listiny tvoria

obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom

postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť

podstatnú odlišnosť (, ).

18. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa

je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomuto základnému právu zodpovedá

povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. , ), ako aj

zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

19. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný

súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je

vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Ústavný súd preto konštantne vo svojej judikatúre uvádza,

že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , ).

20. Úloha ústavného súdu sa preto obmedzuje na poskytnutie ochrany len v tých

prípadoch, ak porušenie procesných práv účastníkov konania, ktoré sú chránené zákonmi,

by znamenalo súčasne aj porušenie základných práv alebo slobôd deklarovaných

alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná ().

Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (, ,

).

21. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa patrí aj

právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr.

, , ), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd na tomto mieste zároveň pripomína,

že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,

ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia.

22. Sťažovateľ predovšetkým namieta, že krajský súd v rozhodnutí, ktorý zamietol

sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu, ktorým bola zamietnutá jeho žiadosť

o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, nereagoval na sťažovateľom

uplatnené argumenty, a preto je jeho rozhodnutie neodôvodnené.

23. Ústavný súd konštatuje, že z príloh ústavnej sťažnosti vyplýva, že krajský súd

v napadnutom uznesení, stotožňujúc sa s uznesením okresného súdu, poukázal na § 66

ods. 1 písm. b) , podľa ktorého je predpokladom podmienečného

prepustenia odsúdenej osoby z výkonu trestu odňatia slobody kumulatívne (súčasné)

splnenie viacerých zákonných podmienok. Jednou z nich je podmienka formálneho

charakteru, a to vykonanie potrebnej zákonnej dĺžky z uloženého a nariadeného výkonu

nepodmienečného trestu odňatia slobody. Ďalšie zákonné podmienky majú materiálny

charakter a súd pri nich musí posudzovať ich naplnenie či nenaplnenie na podklade

vykonaných a dostupných relevantných dôkazov. Odsúdená osoba musí počas výkonu trestu

plnením svojich povinností a celým svojím správaním preukázať adekvátny stupeň svojho

polepšenia a súčasne musí byť daný predpoklad, že od odsúdeného v budúcnosti

po podmienečnom prepustení možno očakávať, že povedie riadny život. Krajský súd

v napadnutom uznesení v spojení s uznesením okresného súdu dospel k záveru, že hoci

formálna podmienka podmienečného prepustenia bola v sťažovateľovom prípade splnená

(sťažovateľ vykonal 2/3 uloženého trestu), ďalšie materiálne podmienky už splnené neboli.

V danej súvislosti krajský súd poukázal na hodnotenie ústavu na výkon trestu, ktorý

podmienečné prepustenie sťažovateľa neodporúčal, poukazujúc na jeho drzé a arogantné

správanie voči ústavnej lekárke, nekritický postoj k spáchanej trestnej činnosti a vysoké

riziko sociálneho zlyhania z dôvodu absencie sociálneho zázemia. Z odôvodnenia

napadnutého uznesenia tiež vyplýva, že krajský súd sa riadne oboznámil s námietkami

sťažovateľa uvedenými v sťažnosti voči uzneseniu okresného súdu, v ktorých okrem iného

uviedol (rovnako ako v ústavnej sťažnosti), že návrh na podmienečné prepustenie podáva

iba formálne.

24. Ústavný súd konštatuje, že nie je ďalšou inštanciou v systéme súdnej moci

oprávnenou kontrolovať rozhodnutia súdov nižších inštancií. Podstatou rozhodovania

o ústavnej sťažnosti je totiž posúdenie ústavnej akceptovateľnosti napadnutého rozhodnutia

všeobecného súdu, no nie posudzovanie jeho právnej perfektnosti ani jeho prípadné

„vylepšovanie“ (m. m. , ). Ústavný súd vo vzťahu k ústavnej

akceptovateľnosti napadnutého uznesenia uvádza, že krajský súd správne identifikoval

zákonné podmienky na posúdenie podmienečného prepustenia sťažovateľa z výkonu trestu

odňatia slobody a zároveň v napadnutom uznesení jasne a zrozumiteľne vysvetlil, prečo

v predmetnom prípade neboli splnené zákonné podmienky vyplývajúce z § 66 ods. 1

písm. b) , čo malo za následok nevyhovenie žiadosti sťažovateľa o jeho

podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody. Vzhľadom na uvedené ústavný

súd dospel k záveru, že krajský súd ústavne akceptovateľným spôsobom a v dostatočnom

rozsahu posúdil sťažnosť sťažovateľa a zrozumiteľne a jasne odôvodnil svoje závery,

postupujúc pritom v súlade s príslušnými ustanoveniami a Trestného

poriadku.

25. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na svoj ustálený názor, podľa ktorého

do obsahu základného práva podľa nepatrí právo účastníka

na rozhodnutie v súlade s jeho právnym názorom, resp. právo na úspech v konaní. Obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa nie je ani záruka,

že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy strany v konaní (napr.

, , ). Napadnuté uznesenie krajského súdu je preto

podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľné a udržateľné. Ústavný súd nezistil

príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa

a listiny a napadnutým uznesením krajského súdu, ktorá

by mala za následok porušenie tohto základného práva sťažovateľa.

26. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti (návrhu) možno hovoriť

predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej

príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom,

porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci

vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval

uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne

nepripúšťajú (, , , , ).

27. Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,

že medzi napadnutým uznesením krajského súdu a obsahom základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a listiny a práva podľa dohovoru, ktorých vyslovenia

porušenia sa sťažovateľ domáha, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej

by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru

o ich porušení.

28. Pokiaľ sťažovateľ namieta aj porušenie práv podľa čl. 13 a čl. 17 dohovoru

napadnutým uznesením krajského súdu, ústavný súd dospel k záveru, že v tejto časti

je sťažnosť sťažovateľa tiež zjavne neopodstatnená, pretože porušenie označených práv

sťažovateľ namieta v príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa

, listiny, resp. práva podľa dohovoru, ktoré

ústavný súd odmietol v súlade s .

29. Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1

ústavný súd poznamenáva, že keďže v posudzovanej veci nebolo zistené porušenie

základného práva na súdnu ochranu uznesením krajského súdu, nemohlo dôjsť ani

k porušeniu týchto práv, ktoré predstavujú tzv. interpretačné, resp. aplikačné pravidlá.

Z uvedených dôvodov ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v rámci predbežného

prerokovania v tejto časti odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú (bod 1 výroku rozhodnutia).

C.

K žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu

30. Vzhľadom na absenciu právneho zastúpenia sťažovateľa a s tým súvisiacu

žiadosť sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom

pristúpil ústavný súd v rámci ústavného prieskumu k preskúmaniu toho, či sú kumulatívne

splnené tri podmienky, resp. predpoklady na ustanovenie právneho zástupcu v konaní

pred ústavným súdom v súlade s : (i) žiadosť o ustanovenie

právneho zástupcu, (ii) majetkové pomery odôvodňujúce takúto žiadosť, (iii) nejde o zrejme

bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti. Pokiaľ ide o podmienku

vyžadujúcu, aby nešlo o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti,

táto je splnená vtedy, ak je okrem iného daná právomoc ústavného súdu na jej prerokovanie,

ústavná sťažnosť nie je oneskorená, neprípustná, podaná neoprávnenou osobou ani zjavne

neopodstatnená. Ak teda ústavný súd z obsahu ústavnej sťažnosti a z výsledku jej posúdenia

zistí, že v danom prípade ústavná sťažnosť uvedené podmienky nespĺňa, znamená to, že ide

o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti, a teda nie je splnený jeden

z predpokladov ustanovenia právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, v dôsledku

čoho nemožno žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom

vyhovieť.

31. Keďže ústavný súd odmieta ústavnú sťažnosť sťažovateľa jednak preto, lebo

nemá právomoc na jej prerokovanie, a jednak z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, je preto

zrejmé, že v danom prípade ide o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu

ústavnosti (m. m. , ).

32. Pretože nebol splnený jeden z predpokladov ustanovenia právneho zástupcu

v konaní pred ústavným súdom, žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu

ústavný súd nevyhovel.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. septembra 2019