Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 376/2019
PDF · 179.41 KB
No categories available
I. ÚS 376/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. septembra 2019
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Miroslava Duriša
a Mojmíra Mamojku (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , t. č. v Ústave na výkon trestu odňatia slobody
vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Košice II sp. zn. 5 PP 6/2019
z 19. februára 2019 a uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 Tos 21/2019
z 29. marca 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júla 2019
doručená sťažnosť , , t. č. v Ústave na výkon
trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)
a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj namietaného porušenia čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1
ústavy uznesením Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 5 PP 6/2019
(ďalej aj „uznesenie okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 6 Tos 21/2019 z 29. marca 2019 (ďalej aj „uznesenie krajského
súdu“).
2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ formálne podal návrh na podmienečné
prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody podľa § 415 ods. 1 Trestného poriadku. Z toho
dôvodu Ústav na výkon trestu odňatia slobody (ďalej „ústav na výkon trestu“)
vypracoval hodnotenie sťažovateľa so záverom, že súhlasí s jeho podmienečným
prepustením, ale pre vysoké sociálne zlyhanie sťažovateľa jeho prepustenie neodporúča.
Z dôvodu nesúhlasu s uvedeným záverom sťažovateľ svoj návrh neskôr doplnil.
3. Okresný súd o návrhu sťažovateľa rozhodol na verejnom zasadnutí konanom
19. februára 2019, na ktorom jeho návrh zamietol. Proti uzneseniu okresného súdu podal
sťažovateľ sťažnosť, ktorú krajský súd uznesením z 29. marca 2019 zamietol.
4. Podľa sťažovateľa sa krajský súd meritom jeho veci nezaoberal, priložené listinné
dôkazy nevyhodnotil, čím porušil § 168 ods. 1 Trestného poriadku v spojení s § 180
Trestného poriadku, a tým porušil aj čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1
dohovoru.
5. Sťažovateľ sa domáha, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
nálezom vyslovil, že okresný súd uznesením sp. zn. 5 PP 6/2019 z 19. februára 2019
a krajský súd uznesením sp. zn. 6 Tos 21/2019 z 29. marca 2019 porušil základné právo
sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základné právo podľa čl. 36 ods. 1 listiny a právo
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj porušenie čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy, zruší
uznesenie okresného súdu a uznesenie krajského súdu a vec vráti krajskému súdu na ďalšie
konanie.
6. Sťažovateľ napokon žiada, aby mu ústavný súd ustanovil právneho zástupcu
v konaní o jeho sťažnosti pre nemajetnosť.
II.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13, § 16
až § 28, § 32 až § 248, § 250 a § 251.
9. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
10. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu na začatie konania ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia ústavný súd môže na predbežnom prerokovaní
bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. Podľa § 42 ods. 1 zákona o ústavnom súde podanie, ktorým sa začína konanie
pred ústavným súdom, je návrhom na začatie konania.
12. Podľa § 42 ods. 2 písm. f) zákona o ústavnom súde návrhom na začatie konania
je sťažnosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ústavy.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
A.
K namietanému porušeniu označených práv uznesením okresného súdu
13. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.
14. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza
zo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže domôcť (a aj domáhal) využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy
pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku
právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
15. Proti namietaným pochybeniam v rozhodovaní okresného súdu sa sťažovateľ
mohol brániť podaním sťažnosti (čo aj využil), o ktorej bol oprávnený a aj povinný
rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľa
vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol
pre nedostatok svojej právomoci podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde.
B.
K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu
16. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný
súd si osvojil názor (v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, napr. Enea
proti Taliansku zo 17. 9. 2009, č. 74912/01, bod 97), podľa ktorého pôsobnosť
(aplikovateľnosť) čl. 6 dohovoru zásadne nepresahuje okamih konečného, právoplatného
rozhodnutia o vine a treste. Článok 6 dohovoru sa preto zásadne nevzťahuje na vykonávacie
konanie a na mnohé rozhodnutia v ňom urobené, napr. práve pri rozhodovaní
o podmienečnom prepustení, pretože v tejto fáze sa už nerozhoduje o oprávnenosti trestného
obvinenia. Z uvedeného vyplýva, že v danom prípade nejde o typ súdneho konania
spadajúceho pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru, v dôsledku čoho absentuje vecná súvislosť
medzi namietaným porušením týchto článkov dohovoru a napadnutým uznesením krajského
súdu.
17. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou považuje za potrebné
uviesť, že obsah základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny tvoria
obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom
postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť
podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07, IV. ÚS 284/2018).
18. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomuto základnému právu zodpovedá
povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01, III. ÚS 362/04), ako aj
zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
19. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný
súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je
vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto
právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou. Ústavný súd preto konštantne vo svojej judikatúre uvádza,
že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
20. Úloha ústavného súdu sa preto obmedzuje na poskytnutie ochrany len v tých
prípadoch, ak porušenie procesných práv účastníkov konania, ktoré sú chránené zákonmi,
by znamenalo súčasne aj porušenie základných práv alebo slobôd deklarovaných ústavou
alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná (IV. ÚS 287/04).
Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany
ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,
a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (II. ÚS 58/98, I. ÚS 13/00,
21. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy patrí aj
právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr.
IV. ÚS 115/03, II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd na tomto mieste zároveň pripomína,
že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,
ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia.
22. Sťažovateľ predovšetkým namieta, že krajský súd v rozhodnutí, ktorý zamietol
sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu, ktorým bola zamietnutá jeho žiadosť
o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, nereagoval na sťažovateľom
uplatnené argumenty, a preto je jeho rozhodnutie neodôvodnené.
23. Ústavný súd konštatuje, že z príloh ústavnej sťažnosti vyplýva, že krajský súd
v napadnutom uznesení, stotožňujúc sa s uznesením okresného súdu, poukázal na § 66
ods. 1 písm. b) Trestného zákona, podľa ktorého je predpokladom podmienečného
prepustenia odsúdenej osoby z výkonu trestu odňatia slobody kumulatívne (súčasné)
splnenie viacerých zákonných podmienok. Jednou z nich je podmienka formálneho
charakteru, a to vykonanie potrebnej zákonnej dĺžky z uloženého a nariadeného výkonu
nepodmienečného trestu odňatia slobody. Ďalšie zákonné podmienky majú materiálny
charakter a súd pri nich musí posudzovať ich naplnenie či nenaplnenie na podklade
vykonaných a dostupných relevantných dôkazov. Odsúdená osoba musí počas výkonu trestu
plnením svojich povinností a celým svojím správaním preukázať adekvátny stupeň svojho
polepšenia a súčasne musí byť daný predpoklad, že od odsúdeného v budúcnosti
po podmienečnom prepustení možno očakávať, že povedie riadny život. Krajský súd
v napadnutom uznesení v spojení s uznesením okresného súdu dospel k záveru, že hoci
formálna podmienka podmienečného prepustenia bola v sťažovateľovom prípade splnená
(sťažovateľ vykonal 2/3 uloženého trestu), ďalšie materiálne podmienky už splnené neboli.
V danej súvislosti krajský súd poukázal na hodnotenie ústavu na výkon trestu, ktorý
podmienečné prepustenie sťažovateľa neodporúčal, poukazujúc na jeho drzé a arogantné
správanie voči ústavnej lekárke, nekritický postoj k spáchanej trestnej činnosti a vysoké
riziko sociálneho zlyhania z dôvodu absencie sociálneho zázemia. Z odôvodnenia
napadnutého uznesenia tiež vyplýva, že krajský súd sa riadne oboznámil s námietkami
sťažovateľa uvedenými v sťažnosti voči uzneseniu okresného súdu, v ktorých okrem iného
uviedol (rovnako ako v ústavnej sťažnosti), že návrh na podmienečné prepustenie podáva
iba formálne.
24. Ústavný súd konštatuje, že nie je ďalšou inštanciou v systéme súdnej moci
oprávnenou kontrolovať rozhodnutia súdov nižších inštancií. Podstatou rozhodovania
o ústavnej sťažnosti je totiž posúdenie ústavnej akceptovateľnosti napadnutého rozhodnutia
všeobecného súdu, no nie posudzovanie jeho právnej perfektnosti ani jeho prípadné
„vylepšovanie“ (m. m. IV. ÚS 325/08, IV. ÚS 218/2010). Ústavný súd vo vzťahu k ústavnej
akceptovateľnosti napadnutého uznesenia uvádza, že krajský súd správne identifikoval
zákonné podmienky na posúdenie podmienečného prepustenia sťažovateľa z výkonu trestu
odňatia slobody a zároveň v napadnutom uznesení jasne a zrozumiteľne vysvetlil, prečo
v predmetnom prípade neboli splnené zákonné podmienky vyplývajúce z § 66 ods. 1
písm. b) Trestného zákona, čo malo za následok nevyhovenie žiadosti sťažovateľa o jeho
podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody. Vzhľadom na uvedené ústavný
súd dospel k záveru, že krajský súd ústavne akceptovateľným spôsobom a v dostatočnom
rozsahu posúdil sťažnosť sťažovateľa a zrozumiteľne a jasne odôvodnil svoje závery,
postupujúc pritom v súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného zákona a Trestného
poriadku.
25. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na svoj ustálený názor, podľa ktorého
do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nepatrí právo účastníka
na rozhodnutie v súlade s jeho právnym názorom, resp. právo na úspech v konaní. Obsahom
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je ani záruka,
že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy strany v konaní (napr.
IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, III. ÚS 32/07). Napadnuté uznesenie krajského súdu je preto
podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľné a udržateľné. Ústavný súd nezistil
príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a napadnutým uznesením krajského súdu, ktorá
by mala za následok porušenie tohto základného práva sťažovateľa.
26. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti (návrhu) možno hovoriť
predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej
príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom,
porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci
vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval
uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne
nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
27. Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,
že medzi napadnutým uznesením krajského súdu a obsahom základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých vyslovenia
porušenia sa sťažovateľ domáha, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej
by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru
o ich porušení.
28. Pokiaľ sťažovateľ namieta aj porušenie práv podľa čl. 13 a čl. 17 dohovoru
napadnutým uznesením krajského súdu, ústavný súd dospel k záveru, že v tejto časti
je sťažnosť sťažovateľa tiež zjavne neopodstatnená, pretože porušenie označených práv
sťažovateľ namieta v príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré
ústavný súd odmietol v súlade s § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
29. Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1
ústavy ústavný súd poznamenáva, že keďže v posudzovanej veci nebolo zistené porušenie
základného práva na súdnu ochranu uznesením krajského súdu, nemohlo dôjsť ani
k porušeniu týchto práv, ktoré predstavujú tzv. interpretačné, resp. aplikačné pravidlá.
Z uvedených dôvodov ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v rámci predbežného
prerokovania v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde
ako zjavne neopodstatnenú (bod 1 výroku rozhodnutia).
C.
K žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu
30. Vzhľadom na absenciu právneho zastúpenia sťažovateľa a s tým súvisiacu
žiadosť sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom
pristúpil ústavný súd v rámci ústavného prieskumu k preskúmaniu toho, či sú kumulatívne
splnené tri podmienky, resp. predpoklady na ustanovenie právneho zástupcu v konaní
pred ústavným súdom v súlade s § 37 zákona o ústavnom súde: (i) žiadosť o ustanovenie
právneho zástupcu, (ii) majetkové pomery odôvodňujúce takúto žiadosť, (iii) nejde o zrejme
bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti. Pokiaľ ide o podmienku
vyžadujúcu, aby nešlo o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti,
táto je splnená vtedy, ak je okrem iného daná právomoc ústavného súdu na jej prerokovanie,
ústavná sťažnosť nie je oneskorená, neprípustná, podaná neoprávnenou osobou ani zjavne
neopodstatnená. Ak teda ústavný súd z obsahu ústavnej sťažnosti a z výsledku jej posúdenia
zistí, že v danom prípade ústavná sťažnosť uvedené podmienky nespĺňa, znamená to, že ide
o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti, a teda nie je splnený jeden
z predpokladov ustanovenia právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, v dôsledku
čoho nemožno žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom
vyhovieť.
31. Keďže ústavný súd odmieta ústavnú sťažnosť sťažovateľa jednak preto, lebo
nemá právomoc na jej prerokovanie, a jednak z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, je preto
zrejmé, že v danom prípade ide o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu
ústavnosti (m. m. III. ÚS 265/2014, III. ÚS 631/2017).
32. Pretože nebol splnený jeden z predpokladov ustanovenia právneho zástupcu
v konaní pred ústavným súdom, žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu
ústavný súd nevyhovel.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. septembra 2019