Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 408/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. októbra 2019

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Miroslava Duriša

a Mojmíra Mamojku (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , t. č. v Ústave na výkon trestu odňatia

slobody, zastúpeného advokátom JUDr. Tiborom Bacsóom,

Žriedlová 28, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1

, ako aj práva podľa a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu

v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením č. k.

-245 z 10. apríla 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júna 2019

doručená ústavná sťažnosť , , t. č.

v Ústave na výkon trestu odňatia slobody, (ďalej

len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „“), práva na slobodu

a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením č. k. -245 z 10. apríla

2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Ústavná sťažnosť sťažovateľa bola ako naliehavá vec patriaca do rozhodovacej

pôsobnosti senátu, rozhodnutie o ktorej neznesie odklad, v súlade s čl. X bodom 3 Rozvrhu

práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra

2019 (ďalej len „rozvrh práce“) náhodným výberom pomocou technických a programových

prostriedkov pridelená sudcovi spravodajcovi Mojmírovi Mamojkovi nad rámec

stanoveného rozsahu nápadu vecí.

Podľa čl. II bodu 5 rozvrhu práce na konanie vo veciach patriacich do pôsobnosti

senátov ústavného súdu je v jednotlivých prípadoch príslušný ten senát ústavného súdu,

ktorého členom je sudca spravodajca, ktorému bola vec pridelená.

V súlade s čl. II bodom 3 písm. a) rozvrhu práce pracuje prvý senát ústavného súdu

pri predkladaní pridelených vecí do senátu sudcami spravodajcami Janou Baricovou,

Miroslavom Durišom a Mojmírom Mamojkom v zložení Jana Baricová (predsedníčka

senátu), Miroslav Duriš a Mojmír Mamojka.

Vzhľadom na uvedené senát ústavného súdu rozhodol vo veci ústavnej sťažnosti

sťažovateľa v tomto zložení.

3. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že uznesením Okresného súdu

Košice II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 1. februára 2019 (ďalej len

„uznesenie okresného súdu“) bol sťažovateľ podmienečne prepustený na slobodu z výkonu

súhrnného výnimočného trestu odňatia slobody uloženého mu „rozsudkom Okresného súdu

Prešov, sp. zn. v spojení s rozsudkom Krajského súdu Prešov, sp. zn.

z 13. apríla 2011... pre trestný čin vraždy formou spolupáchateľstva podľa

, , účinného

do 31. decembra 2005 a iné v trvaní 23 (dvadsaťtri) rokov“.

Zároveň okresný súd podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) určil sťažovateľovi skúšobnú

dobu na sedem rokov a zároveň nariadil nad ním probačný dohľad vo výmere dvoch rokov.

Proti uzneseniu okresného súdu podal prokurátor Okresnej prokuratúry Košice II

sťažnosť, o ktorej krajský súd rozhodol napadnutým uznesením tak, že uznesenie okresného

súdu v celom rozsahu zrušil podľa Trestný

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) a podľa

a zamietol žiadosť sťažovateľa o podmienečné prepustenie

z výkonu trestu odňatia slobody.

4. V odôvodnení sťažnosti sťažovateľ uviedol:

«Odvolací súd opätovne vyhodnocoval moju predchádzajúcu trestnú činnosť

spred mnohých (viac ako 20) rokov, pre ktorú v súčasnosti vykonávam trest odňatia

slobody, kde v podstate len opísal jednotlivé skutky, za ktoré mi bol právoplatne uložený

trest odňatia slobody...

... odvolací súd v hodnotení rizika sociálneho zlyhania ako aj resocializačnej

prognózy účelovo vytrhol z kontextu niektoré čiastkové hodnotenia (nie však záver)

z Hodnotenia Ústavu na výkon trestu odňatia slobody Košice - Šaca (ďalej len „ústav“),

ktoré považujem za nelogické a diskriminačné...

Samotný Ústav vo svojich záveroch však navrhol moju osobu podmienečne prepustiť

s dohľadom. Tieto právne závery však odvolací súd žiadnym spôsobom v napadnutom

uznesení nevysvetlil. Jednoznačne sa zameral len na minulosť, ktorú v podstate podporil

nelogickým a diskriminačným hodnotením ústavu. A naopak nezohľadnil záver hodnotenia

ústavu.»

5. Podľa názoru sťažovateľa „Hmotnoprávnu (materiálnu) podmienku

pre podmienečné prepustenie, spočívajúcu v predpoklade vedenia riadneho života

na slobode, však nie je možné zamieňať s dôvodmi a okolnosťami, pre ktoré bol

odsúdenému skôr uložený trest odňatia slobody. Pokiaľ by k tomu došlo, išlo by o

neprípustné porušenie zákazu dvojitého pričítania, odporujúce princípu ne bis in idem...“.

6. Sťažovateľ zastáva názor, že „Vyjadrenia odvolacieho súdu o charaktere trestnej

činnosti a o tom, že som sa v minulosti (pozn. pred viac ako 20 rokmi) dopustil trestnej

činnosti už 7-krát, z čoho je možné vyvodiť závery o nie dostatočnej záruke nápravy,

považujem za extrémne nevyhovujúcu interpretáciu materiálnych podmienok

pre podmienečné prepustenie, obsiahnutých v , spočívajúcu

v prognóze riadneho vedenia života na slobode. Logickou interpretáciou zákonného textu

nie je možné dospieť k inému záveru, ako k takému, že predpoklad takéhoto chovania

odsúdeného sa vzťahuje na budúcnosť, t. j. k dobe po prípadnom prepustení z výkonu

trestu.“.

7. Sťažovateľ ďalej v ústavnej sťažnosti namietal, že krajský súd v odôvodnení

napadnutého uznesenia neuviedol, „aký konkrétny prvok prevencie, resp. aký konkrétny

druh generálnej prevencie v prípade konania o podmienečnom prepustení z výkonu trestu

odňatia slobody mal... na mysli“, a že sa vôbec nezaoberal (okresným súdom) nariadeným

probačným dohľadom.

8. Sťažovateľ sa domnieva, že krajský súd pochybil, keď „právne zhodnotil aj všetky

znalecké posudky vypracované v tejto veci t. j. znalecké posudky

a „nad rámec a v môj neprospech vyhodnocoval aj znalecký posudok

ktorý bol podaný vo veci vedenej na Okresnom súde Košice I pod sp. zn.

... Z odôvodnenia napadnutého uznesenia nie je zrejmé, či tento znalecký

posudok odvolací sú vyhodnocoval ako listinný dôkaz alebo ako znalecký posudok.

Opätovne treba však zdôrazniť, že znalec podal znalecký posudok

pre účely iného konania a vykonal skúmanie na účely rozhodovania o vine a treste v inom

konaní - nie podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody.“.

9. Sťažovateľ v závere odôvodnenia svojej ústavnej sťažnosti zhrnul, že napadnuté

uznesenie krajského súdu je «nepreskúmateľné a arbitrárne a som toho názoru, že v ňom

zvíťazila určitá „spoločenská objednávka“ nad právom a spravodlivosťou».

10. Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd

po predbežnom prerokovaní prijal ústavnú sťažnosť na ďalšie konanie a následne nálezom

takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 10. apríla 2019 porušil základné právo na súdnu ochranu

podľa , ako aj jeho právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo

na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5, ods. 1, písm. a) Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. z 10. apríla 2019

zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. priznáva úhradu trov právneho zastúpenia, ktorú

je Krajský súd v Košiciach povinný vyplatiť na účet advokáta JUDr. Tibora Bacsó,

Žriedlová 28, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

11. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

12. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

14. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

15. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

16. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

17. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú

bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ

sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom.

18. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

19. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu, ktorá je plne aplikovateľná

aj po zmene právnej úpravy o ústavnom súde, o zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť

ide vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci nemohlo

dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom alebo rozhodnutím tohto

orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní

pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú,

aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú

možnosť reálne nepripúšťajú (, , , ,

). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita

namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu

verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (,

m. m. ).

Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom

prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie

(, , ).

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

20. Predmetom ústavnej sťažnosti, tak ako to vyplýva z jej petitu, je namietané

porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa , práva na slobodu

a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, ktorý v celom rozsahu

zrušil uznesenie okresného súdu o podmienečnom prepustení sťažovateľa na slobodu

z výkonu súhrnného výnimočného trestu odňatia slobody a zamietol žiadosť sťažovateľa

o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody.

Sťažovateľ vidí porušenie označených práv najmä v spôsobe výkladu a následnej

aplikácii ustanovení a pri posudzovaní splnenia podmienok

na rozhodovanie o jeho žiadosti o podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia

slobody.

21. Ústavný súd v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto

základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr.

), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

22. Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa ústavný súd

štandardne poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v , z ktorého

vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ), ale súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu

vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.

, , , , ).

23. Ústavný súd pri posúdení námietok sťažovateľa sústredil svoju pozornosť

na relevantnú právnu úpravu, teda na zodpovedanie otázky, či rozhodnutie krajského súdu

malo dostatočnú oporu v relevantnej právnej úprave a či bol sťažovateľovi poskytnutý

náležitý a zároveň ústavne konformný výklad aplikovanej právnej úpravy, ako aj na to

nadväzujúce dostatočné zdôvodnenie prijatých záverov.

24. Podľa súd môže odsúdeného podmienečne

prepustiť na slobodu, ak odsúdený vo výkone trestu plnením svojich povinností a svojím

správaním preukázal polepšenie a môže sa od neho očakávať, že v budúcnosti povedie

riadny život.

25. Podľa osoba odsúdená za obzvlášť závažný zločin

alebo osoba odsúdená na trest odňatia slobody podľa § 47 ods. 2 okrem osoby odsúdenej

na doživotie môže byť podmienečne prepustená až po výkone troch štvrtín uloženého trestu

odňatia slobody.

26. Podľa ak nezamietne nadriadený orgán

sťažnosť, zruší napadnuté uznesenie, a ak je podľa povahy veci potrebné nové rozhodnutie,

rozhodne vo veci sám.

27. Ako zo znenia dotknutej právnej úpravy vyplýva, predpokladom vyhovenia

žiadosti odsúdeného a jeho podmienečného prepustenia na slobodu je súčasné splnenie

dvoch vzájomne sa prelínajúcich podmienok. V prvom prípade ide o úspešnosť

resocializačného programu realizovaného u osoby odsúdeného vo výkone trestu odňatia

slobody, čo však samo osebe pre podmienečné prepustenie nie je postačujúce, pretože

právna úprava vyžaduje, aby bol súčasne splnený predpoklad vedenia riadneho života

odsúdeným v budúcnosti.

28. V nadväznosti na námietky sťažovateľa, že krajský súd nesprávne vyhodnotil

splnenie druhého predpokladu (vedenie riadneho života v budúcnosti), ústavný súd

po dôkladnom oboznámení sa s odôvodnením napadnutého uznesenia krajského súdu zistil,

že krajský súd toto svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, čo vyplýva aj z nasledujúcich

relevantných častí jeho odôvodnenia:

„Krajský súd po dôkladnom preštudovaní predloženého spisového materiálu...

na rozdiel od okresného súdu dospel k záveru, že v danej veci neboli splnené materiálne

predpoklady pre podmienečné prepustenie odsúdeného na slobodu v zmysle § 66 ods. 1

Tr. zák...

Zmysel podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody nie je v tom,

aby za dobré správanie bol odsúdený automaticky podmienečne prepustený po uplynutí

stanovenej doby bez zreteľa na účel trestu (k tomu porovnaj uznesenie Ústavného súdu SR

č.k. -12). Je potrebné vziať do úvahy i samotný účel trestu, ktorý obsahuje viac

komponentov, ku ktorým súdy pri svojom rozhodovaní musia prihliadať. Podstatou ich úvah

je potom v konečnom dôsledku dôvodnosť predpokladu, že odsúdený povedie v budúcnosti

riadny život na slobode s minimalizáciou rizika jeho recidívy. Pri rozhodovaní sa tiež

sleduje aj to, aby dosiahnutý stupeň nápravy bol posudzovaný nielen podľa chovania

sa odsúdeného a jeho pomeru k práci vo výkone trestu, ale tiež so zreteľom na to,

či sa odsúdený zbavil všetkých záporných vlastností a sklonov, ktoré ho viedli k páchaniu

trestnej činnosti, pre ktorú bol odsúdený.

Z uvedeného je zrejmé, že pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení odsúdeného

z výkonu trestu, je potrebné zohľadniť nielen stav podmienok ku dňu rozhodnutia podľa §

66 ods. I a nasled. Tr. zák., ale rovnako aj okolnosti súvisiace s trestnou činnosťou, odpis

registra trestov, hodnotenia ústavu na výkon trestu odňatia slobody a pod.

Pokiaľ ide o účel trestu v zmysle § 34 ods. Tr. zák. trest má zabezpečiť ochranu

spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí

podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí

od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa

spoločnosťou.

Trest plní funkciu ochrany spoločnosti jednak pred páchateľom trestného činu, voči

ktorému sa prejavuje prvok represie a prvok individuálnej prevencie, a jednak aj voči

ďalším občanom - potencionálnym páchateľom, voči ktorým sa prejavuje prvok generálnej

prevencie...

Vychádzajúc z popísaného charakteru trestnej činnosti, pre ktorú odsúdený

v súčasnosti vykonáva trest odňatia slobody, ako aj zo sklonov k opakovanému páchaniu

trestnej činnosti, keďže trestnej činnosti sa v minulosti dopustil už 7-krát možno vyvodiť

záver, že páchanie trestnej činnosti nie je len jednorazovým vybočením zo spôsobu jeho

života, ale že sa jedná o osobu, ktorá opakovane trestnú činnosť pácha, pričom nie je

dostatočná záruka, že po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody sa trestnej činnosti

nedopustí. Uvedené potvrdzuje aj hodnotenie rizika sociálneho zlyhania odsúdeného,

z ktorého je zrejmé, že jeho resocializačná prognóza je menej priaznivá a riziko sociálneho

zlyhania je stredné.

Aj keď' znalkyne u odsúdeného z psychologického hľadiska skonštatovali, účel trestu

bol v danej veci u odsúdeného splnený, ako už bolo vyššie uvedené, účel trestu obsahuje

viac komponentov a okrem prvku prevencie sa z právneho hľadiska vyžaduje, aby rovnako

spĺňal aj dostatočnú prevenciu pred páchaním rovnakej trestnej činnosti inými páchateľmi

a morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.

Krajský súd dospel k záveru, že doterajším výkonom trestu nebol naplnený účel trestu

v zmysle § 34 ods. 1 Tr. zák. a že výkon trestu odňatia slobody v trvaní 18,5 roka nie je

dostatočný z hľadiska generálnej prevencie, dostatočne neodrádza potencionálnych

páchateľov pred páchaním rovnakej trestnej činnosti a dostatočne nevyjadruje morálne

odsúdenie páchateľa spoločnosťou.

Zároveň záver o tom, či v danej veci bol splnený účel trestu je otázkou právnou,

ktorú je v konečnom dôsledku oprávnený a aj povinný skúmať a hodnotiť len súd. Znalecký

posudok je len jedným z dôkazov, ktorý nie je možné hodnotil izolovane, ale v kontexte

so všetkými relevantnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise.

Napokon u odsúdeného nebolo preukázané ani to, že doterajším výkonom trestu

sa zbavil všetkých záporných vlastností a sklonov, ktoré ho viedli ku páchaniu trestnej

činnosti, pre ktorú bol odsúdený.

Zo všetkých znaleckých posudkov súvisiacich s prejednávanou vecou je zrejmé,

že u odsúdeného bola zistená disociálna porucha osobnosti. Táto porucha sa podľa znalkýň

oslabila a podľa odbornej literatúry (nie podľa

konkrétnych zistených skutočnosti! - poznámka krajského súdu), u osôb s touto poruchou

môže dôjsť po 30. roku veku k osobnostnej stabilizácii. Podľa znaleckého posudku

podaného vo veci vedenej na Okresnom súde Košice

I pod sp. zn. zistená osobnosť odsúdeného je trvalého charakteru a je

výslednicou vrodených biologických faktorov a psychosociálnych vplyvov. Prognózu

resocializácie odsúdeného hodnotil znalec ako skôr nepriaznivú, s pravdepodobnosťou

recidívy trestnej činnosti, ktorá prekračuje hranice významnosti.

Znalkyňa k tejto diagnóze uviedla, že sa najčastejšie prejavuje

správaním spojeným s asociálnymi až antisociálnymi následkami, nerešpektovaním bežných

noriem a pravidiel správania, vrátane porušovania zákona. Príčiny nie sú objasnené,

pravdepodobne ide o dedičné faktory a biologické vplyvy - prenatálne poškodenia mozgu

v dôležitých vývinových fázach.

Táto porucha sa tiež podľa dostupnej odbornej literatúry prejavuje neľútostným

nezáujmom o city druhých ľudí, neotrasiteľným a trvalým postojom nezodpovednosti

a bezohľadnosti voči spoločenským normám, pravidlám a záväzkom, neschopnosťou udržať

trvalé vzťahy, veľmi nízkou toleranciou k frustrácii a nízkym prahom pre uvoľnenie agresie,

vrátane násilia, neschopnosťou pociťovať vinu a poučiť sa zo skúsenosti, zvlášť z trestu,

výrazné tendencie zvaľovať vinu na iných alebo poskytovanie rôznych racionalizácií

pre správanie, ktoré jednotlivca privádza do konfliktov so spoločnosťou.

V danej veci je z vykonaného dokazovania zrejmé, že niektoré prejavy poruchy

u odsúdeného vymizli, respektíve sa zmiernili, nie však všetky. V interpesonálnych vzťahoch

bola pri znaleckom dokazovaní zdiagnostikovaná egocentrickosť

so sebadôverou. Sú prítomné latentné znaky benígnej agresie, konkrétne ide o pohotovosť,

ktorá má vrodený, pudový základ a v osobnostnom prejave slúži ako reaktívno-obranný

mechanizmus v situáciách osobného ohrozenia. Znalkyňa vyhodnotila,

že odsúdený má agresivitu zakomponovanú v osobnosti, ale táto dostáva v súčasnosti iný

charakter. Má zvýšene hodnoty agresivity oproti norme (opozičné správanie - negativizmus,

podozrievavosť a zvýšené pocity viny).

Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že k stabilizácii disociálnej poruchy osobnosti

a teda aj ku takmer všetkým vyššie popísaným prejavom došlo vo výkone trestu. Odsúdený

to podľa znalkyne dosiahol sebadisciplínou, adaptabilitou,

rešpektovaním autorít, väzenského režimu a celkových špecifík klímy vo väzniciach

V tejto súvislosti však krajský súd uvádza, že život v ústave na výkon trestu

je založený na presných pravidlách, režime, ako aj predvídateľných situáciách a nedá

sa porovnávať so životom na slobode, kde sú pravidlá, režim a situácie nastavené úplne

inak. V konečnom dôsledku práve tie boli v spojení s vekom odsúdeného a okruhom ľudí,

v ktorom sa nachádzal, jedným zo spúšťačov jeho osobnostnej poruchy.

Krajský súd ani po doplnení dokazovania nedospel k záveru, že sa u odsúdeného

znovu neaktivuje na slobode disociálna porucha osobnosti, a tu ani za situácie, keď mu

vyjadrili podporu svedkovia a nezisková organizácia

. Prípadné sklamanie a frustrácia z reakcií širšieho okolia na jeho prítomnosť

na slobode, ktorým sa určite nevyhne, neúspech u potencionálnych zamestnávateľov,

výrazná zmena pomerov oproti výkonu trestu predstavuje reálnu hrozbu, ktorá v tomto

štádiu konania neumožňuje presvedčivý záver o tom, že sa o odsúdeného neaktivuje zistená

porucha, a že odsúdený na slobode povedie riadny život. Na slobode odsúdený môže

omnoho častejšie ako vo väznici zažívať situácie osobného ohrozenia, môže sa prehlbovať

jeho negativizmus, podozrievavosť aj zvýšené pocity viny, ktoré celkom nezanikli ani

vo výkone trestu odňatia slobody a boli detekované znalkyňami.

Pretože okresný súd dostatočne nezohľadnil všetky aspekty materiálnych podmienok

podmienečného prepustenia odsúdeného na slobodu (účel trestu a jednoznačné odstránenie

faktorov, ktoré zapríčinili u odsúdeného páchanie trestnej činnosti), krajský súd zrušil

napadnuté uznesenie a keďže tieto aspekty neumožňujú jednoznačný záver o tom, že bol

splnený účel trestu, a že odsúdený povedie na slobode riadny život, krajský súd zamietol

žiadosť odsúdeného o jeho podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody.“

29. Krajský súd v napadnutom uznesení riadne odôvodnil, na základe čoho zrušil

uznesenie okresného súdu v celom rozsahu, a sám rozhodol vo veci tak, že zamietol žiadosť

sťažovateľa o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody. Podľa názoru

ústavného súdu napadnuté uznesenie krajského súdu obsahuje konkrétne a dostatočné

dôvody, pre ktoré bolo potrebné žiadosť sťažovateľa zamietnuť. Vychádzajúc z obsahu

odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu, ústavný súd konštatuje, že nezistil

žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu, ktorý by nemal

oporu v zákone.

30. Ústavný súd je toho názoru, že krajský súd sťažovateľovi dostatočne jasne

vysvetlil zákonné podmienky, splnenie ktorých sa vyžaduje pre podmienečné prepustenie.

Skutkové závery prijaté krajským súdom sa podľa názoru ústavného súdu pohybovali

v takto vymedzenej zákonnej línii a súčasne mali dostatočný základ vo vykonanom

dokazovaní. Právny záver rozhodnutia krajského súdu o nesplnení podmienok

pre podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody má oporu v logicky

zdôvodnených skutkových záveroch, ktoré nijako nepopierajú obsah a zmysel aplikovanej

právnej úpravy. Postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci

sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Naopak, právne

závery krajského súdu ústavný súd považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľné

a udržateľné, a preto nemá dôvod do napadnutého uznesenia zasahovať.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,

nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.

31. Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre opakovane zdôrazňuje (,

, ), že právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s procesným

úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým

a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej

judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých

odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne nelogické so zreteľom

na preukázané skutkové a právne skutočnosti (, ).

32. Ústavný súd pripomína, že zmysel podmienečného prepustenia z výkonu trestu

odňatia slobody nie je v tom, aby za dobré správanie bol odsúdený automaticky

podmienečne prepustený po uplynutí stanovenej doby bez zreteľa na účel trestu. Je potrebné

vziať do úvahy i samotný účel trestu, ktorý obsahuje viac komponentov, na ktoré súdy

pri svojom rozhodovaní musia prihliadať. Podstatou ich úvah je potom v konečnom

dôsledku dôvodnosť predpokladu, že odsúdený povedie v budúcnosti i na slobode riadny

život s minimalizáciou rizika jeho recidívy. Pokiaľ všeobecný súd prihliadol na okolnosť,

že nie je zabezpečená podmienka budúceho riadneho života sťažovateľa, je to výlučne

iba vecou jeho uváženia, ak dospel k záveru, že doterajší výkon trestu odňatia slobody

neodstránil charakterové vlastnosti, ktoré sťažovateľa viedli k páchaniu závažnej trestnej

činnosti ().

33. Keďže ústavnou sťažnosťou sťažovateľa napádané rozhodnutie krajského súdu

sa nejaví ako arbitrárne, svojvoľné či zjavne neodôvodnené, a tak nezlučiteľné

so základným právom sťažovateľa na súdnu ochranu, ústavný súd ústavnú sťažnosť

sťažovateľa v časti namietaného porušenia postupom a uznesením

krajského súdu sp. zn. z 10. apríla 2019 už po jej predbežnom prerokovaní

odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa .

34. Pokiaľ ide o námietku porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením

krajského súdu, ústavný súd ju v súlade s konštantnou judikatúrou Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) kvalifikoval ako zjavne neopodstatnenú vzhľadom

na neaplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na „konanie o návrhu na podmienečné

prepustenie“. Toto konanie sa totiž netýka rozhodnutia o „trestnom obvinení“ a ani

o „občianskych právach a záväzkoch“ (pozri napr. rozhodnutia vo veciach Plischke

c. Rakúsko zo 7. 3. 1964, X. c. Rakúsko z 23. 5. 1966, X. c. Rakúsko z 19. 7. 1966,

X. c. Spojené kráľovstvo z 13. 7. 1970, Helmut Aldrian c. Rakúsko zo 7. 5. 1990).

Keďže v konaní o návrhu na podmienečné prepustenie sa nerozhodovalo o trestnom

obvinení sťažovateľa v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru (teda o vine a treste), tento článok

dohovoru nie je na dané vykonávacie konanie aplikovateľný ratione materiae.

Vo všeobecnosti možno uviesť, že pôsobnosť (aplikovateľnosť) čl. 6 dohovoru

zásadne nepresahuje okamih konečného, právoplatného rozhodnutia o vine a treste.

Nevzťahuje sa teda inter alia ani na vykonávacie konania a mnohé rozhodnutia v ňom

urobené (podmienečné prepustenie, nariadenie výkonu podmienečne odloženého trestu,

zaradenie odsúdeného do určitej kategórie alebo do určitého ústavu, konanie o milosti atď.).

35. Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu jeho práva na slobodu

a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru ústavný súd uvádza, že aj v tomto smere

rešpektuje prax ESĽP, podľa ktorej osobnú slobodu chráni v zásade čl. 5 dohovoru,

a to najmä pokiaľ ide o zákonnosť väzby alebo uväznenia po odsúdení príslušným súdom,

vrátane otázky, či k takémuto zbaveniu slobody došlo v súlade so zákonom upraveným

postupom.

Vzhľadom na to, že sťažovateľ bol slobody pozbavený na základe právoplatných

rozhodnutí súdov (a nie v tomto konaní o návrhu na podmienečné prepustenie), ústavný súd

ústavnú sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol už po jej predbežnom prerokovaní

ako zjavne neopodstatnenú podľa .

36. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku bolo už bez právneho

významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších nárokoch uplatnených v jeho ústavnej

sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. októbra 2019

Jana Baricová

predsedníčka senátu