Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 408/2019
PDF · 284.68 KB
No categories available
I. ÚS 408/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. októbra 2019
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Miroslava Duriša
a Mojmíra Mamojku (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , t. č. v Ústave na výkon trestu odňatia
slobody, zastúpeného advokátom JUDr. Tiborom Bacsóom,
Žriedlová 28, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) a čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu
v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Tos 29/2019 a jeho uznesením č. k.
8 Tos 29/2019-245 z 10. apríla 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júna 2019
doručená ústavná sťažnosť , , t. č.
v Ústave na výkon trestu odňatia slobody, (ďalej
len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na slobodu
a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 8 Tos 29/2019 a jeho uznesením č. k. 8 Tos 29/2019-245 z 10. apríla
2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
2. Ústavná sťažnosť sťažovateľa bola ako naliehavá vec patriaca do rozhodovacej
pôsobnosti senátu, rozhodnutie o ktorej neznesie odklad, v súlade s čl. X bodom 3 Rozvrhu
práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra
2019 (ďalej len „rozvrh práce“) náhodným výberom pomocou technických a programových
prostriedkov pridelená sudcovi spravodajcovi Mojmírovi Mamojkovi nad rámec
stanoveného rozsahu nápadu vecí.
Podľa čl. II bodu 5 rozvrhu práce na konanie vo veciach patriacich do pôsobnosti
senátov ústavného súdu je v jednotlivých prípadoch príslušný ten senát ústavného súdu,
ktorého členom je sudca spravodajca, ktorému bola vec pridelená.
V súlade s čl. II bodom 3 písm. a) rozvrhu práce pracuje prvý senát ústavného súdu
pri predkladaní pridelených vecí do senátu sudcami spravodajcami Janou Baricovou,
Miroslavom Durišom a Mojmírom Mamojkom v zložení Jana Baricová (predsedníčka
senátu), Miroslav Duriš a Mojmír Mamojka.
Vzhľadom na uvedené senát ústavného súdu rozhodol vo veci ústavnej sťažnosti
sťažovateľa v tomto zložení.
3. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že uznesením Okresného súdu
Košice II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 5 PP 40/2018 z 1. februára 2019 (ďalej len
„uznesenie okresného súdu“) bol sťažovateľ podmienečne prepustený na slobodu z výkonu
súhrnného výnimočného trestu odňatia slobody uloženého mu „rozsudkom Okresného súdu
Prešov, sp. zn. 31 T 207/2008 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Prešov, sp. zn.
4 To 4/2011 z 13. apríla 2011... pre trestný čin vraždy formou spolupáchateľstva podľa
§ 9 ods. 2, § 219 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona č. 140/1961 Zb. účinného
do 31. decembra 2005 a iné v trvaní 23 (dvadsaťtri) rokov“.
Zároveň okresný súd podľa § 68 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) určil sťažovateľovi skúšobnú
dobu na sedem rokov a zároveň nariadil nad ním probačný dohľad vo výmere dvoch rokov.
Proti uzneseniu okresného súdu podal prokurátor Okresnej prokuratúry Košice II
sťažnosť, o ktorej krajský súd rozhodol napadnutým uznesením tak, že uznesenie okresného
súdu v celom rozsahu zrušil podľa § 194 ods. 1 písm. a) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) a podľa § 66 ods. 1
a § 67 ods. 1 Trestného zákona zamietol žiadosť sťažovateľa o podmienečné prepustenie
z výkonu trestu odňatia slobody.
4. V odôvodnení sťažnosti sťažovateľ uviedol:
«Odvolací súd opätovne vyhodnocoval moju predchádzajúcu trestnú činnosť
spred mnohých (viac ako 20) rokov, pre ktorú v súčasnosti vykonávam trest odňatia
slobody, kde v podstate len opísal jednotlivé skutky, za ktoré mi bol právoplatne uložený
trest odňatia slobody...
... odvolací súd v hodnotení rizika sociálneho zlyhania ako aj resocializačnej
prognózy účelovo vytrhol z kontextu niektoré čiastkové hodnotenia (nie však záver)
z Hodnotenia Ústavu na výkon trestu odňatia slobody Košice - Šaca (ďalej len „ústav“),
ktoré považujem za nelogické a diskriminačné...
Samotný Ústav vo svojich záveroch však navrhol moju osobu podmienečne prepustiť
s dohľadom. Tieto právne závery však odvolací súd žiadnym spôsobom v napadnutom
uznesení nevysvetlil. Jednoznačne sa zameral len na minulosť, ktorú v podstate podporil
nelogickým a diskriminačným hodnotením ústavu. A naopak nezohľadnil záver hodnotenia
ústavu.»
5. Podľa názoru sťažovateľa „Hmotnoprávnu (materiálnu) podmienku
pre podmienečné prepustenie, spočívajúcu v predpoklade vedenia riadneho života
na slobode, však nie je možné zamieňať s dôvodmi a okolnosťami, pre ktoré bol
odsúdenému skôr uložený trest odňatia slobody. Pokiaľ by k tomu došlo, išlo by o
neprípustné porušenie zákazu dvojitého pričítania, odporujúce princípu ne bis in idem...“.
6. Sťažovateľ zastáva názor, že „Vyjadrenia odvolacieho súdu o charaktere trestnej
činnosti a o tom, že som sa v minulosti (pozn. pred viac ako 20 rokmi) dopustil trestnej
činnosti už 7-krát, z čoho je možné vyvodiť závery o nie dostatočnej záruke nápravy,
považujem za extrémne nevyhovujúcu interpretáciu materiálnych podmienok
pre podmienečné prepustenie, obsiahnutých v § 66 ods. 1 Trestného zákona, spočívajúcu
v prognóze riadneho vedenia života na slobode. Logickou interpretáciou zákonného textu
nie je možné dospieť k inému záveru, ako k takému, že predpoklad takéhoto chovania
odsúdeného sa vzťahuje na budúcnosť, t. j. k dobe po prípadnom prepustení z výkonu
trestu.“.
7. Sťažovateľ ďalej v ústavnej sťažnosti namietal, že krajský súd v odôvodnení
napadnutého uznesenia neuviedol, „aký konkrétny prvok prevencie, resp. aký konkrétny
druh generálnej prevencie v prípade konania o podmienečnom prepustení z výkonu trestu
odňatia slobody mal... na mysli“, a že sa vôbec nezaoberal (okresným súdom) nariadeným
probačným dohľadom.
8. Sťažovateľ sa domnieva, že krajský súd pochybil, keď „právne zhodnotil aj všetky
znalecké posudky vypracované v tejto veci t. j. znalecké posudky
a „nad rámec a v môj neprospech vyhodnocoval aj znalecký posudok
ktorý bol podaný vo veci vedenej na Okresnom súde Košice I pod sp. zn.
5Tk 1/2018... Z odôvodnenia napadnutého uznesenia nie je zrejmé, či tento znalecký
posudok odvolací sú vyhodnocoval ako listinný dôkaz alebo ako znalecký posudok.
Opätovne treba však zdôrazniť, že znalec podal znalecký posudok
pre účely iného konania a vykonal skúmanie na účely rozhodovania o vine a treste v inom
konaní - nie podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody.“.
9. Sťažovateľ v závere odôvodnenia svojej ústavnej sťažnosti zhrnul, že napadnuté
uznesenie krajského súdu je «nepreskúmateľné a arbitrárne a som toho názoru, že v ňom
zvíťazila určitá „spoločenská objednávka“ nad právom a spravodlivosťou».
10. Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd
po predbežnom prerokovaní prijal ústavnú sťažnosť na ďalšie konanie a následne nálezom
takto rozhodol:
„1. Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Tos 29/2019 a jeho
uznesením z 10. apríla 2019 porušil základné právo na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo
na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5, ods. 1, písm. a) Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 8 Tos 29/2019 z 10. apríla 2019
zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
3. priznáva úhradu trov právneho zastúpenia, ktorú
je Krajský súd v Košiciach povinný vyplatiť na účet advokáta JUDr. Tibora Bacsó,
Žriedlová 28, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
11. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
12. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
13. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom
je s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
14. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
15. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom
bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené
zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
16. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
17. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú
bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ
sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:
a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom.
18. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
19. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu, ktorá je plne aplikovateľná
aj po zmene právnej úpravy o ústavnom súde, o zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť
ide vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci nemohlo
dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom alebo rozhodnutím tohto
orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní
pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú,
aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú
možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05,
IV. ÚS 288/05). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita
namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu
verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09,
m. m. IV. ÚS 62/08).
Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom
prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
20. Predmetom ústavnej sťažnosti, tak ako to vyplýva z jej petitu, je namietané
porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na slobodu
a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, ktorý v celom rozsahu
zrušil uznesenie okresného súdu o podmienečnom prepustení sťažovateľa na slobodu
z výkonu súhrnného výnimočného trestu odňatia slobody a zamietol žiadosť sťažovateľa
o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody.
Sťažovateľ vidí porušenie označených práv najmä v spôsobe výkladu a následnej
aplikácii ustanovení § 66 a § 67 Trestného zákona pri posudzovaní splnenia podmienok
na rozhodovanie o jeho žiadosti o podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia
slobody.
21. Ústavný súd v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto
základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr.
II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
22. Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd
štandardne poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v čl. 124 ústavy, z ktorého
vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ale súdnym orgánom
ochrany ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne
názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu
vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.
I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, II. ÚS 545/2010, II. ÚS 165/2011).
23. Ústavný súd pri posúdení námietok sťažovateľa sústredil svoju pozornosť
na relevantnú právnu úpravu, teda na zodpovedanie otázky, či rozhodnutie krajského súdu
malo dostatočnú oporu v relevantnej právnej úprave a či bol sťažovateľovi poskytnutý
náležitý a zároveň ústavne konformný výklad aplikovanej právnej úpravy, ako aj na to
nadväzujúce dostatočné zdôvodnenie prijatých záverov.
24. Podľa § 66 ods. 1 Trestného zákona súd môže odsúdeného podmienečne
prepustiť na slobodu, ak odsúdený vo výkone trestu plnením svojich povinností a svojím
správaním preukázal polepšenie a môže sa od neho očakávať, že v budúcnosti povedie
riadny život.
25. Podľa § 67 ods. 1 Trestného zákona osoba odsúdená za obzvlášť závažný zločin
alebo osoba odsúdená na trest odňatia slobody podľa § 47 ods. 2 okrem osoby odsúdenej
na doživotie môže byť podmienečne prepustená až po výkone troch štvrtín uloženého trestu
odňatia slobody.
26. Podľa § 194 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku ak nezamietne nadriadený orgán
sťažnosť, zruší napadnuté uznesenie, a ak je podľa povahy veci potrebné nové rozhodnutie,
rozhodne vo veci sám.
27. Ako zo znenia dotknutej právnej úpravy vyplýva, predpokladom vyhovenia
žiadosti odsúdeného a jeho podmienečného prepustenia na slobodu je súčasné splnenie
dvoch vzájomne sa prelínajúcich podmienok. V prvom prípade ide o úspešnosť
resocializačného programu realizovaného u osoby odsúdeného vo výkone trestu odňatia
slobody, čo však samo osebe pre podmienečné prepustenie nie je postačujúce, pretože
právna úprava vyžaduje, aby bol súčasne splnený predpoklad vedenia riadneho života
odsúdeným v budúcnosti.
28. V nadväznosti na námietky sťažovateľa, že krajský súd nesprávne vyhodnotil
splnenie druhého predpokladu (vedenie riadneho života v budúcnosti), ústavný súd
po dôkladnom oboznámení sa s odôvodnením napadnutého uznesenia krajského súdu zistil,
že krajský súd toto svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, čo vyplýva aj z nasledujúcich
relevantných častí jeho odôvodnenia:
„Krajský súd po dôkladnom preštudovaní predloženého spisového materiálu...
na rozdiel od okresného súdu dospel k záveru, že v danej veci neboli splnené materiálne
predpoklady pre podmienečné prepustenie odsúdeného na slobodu v zmysle § 66 ods. 1
Tr. zák...
Zmysel podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody nie je v tom,
aby za dobré správanie bol odsúdený automaticky podmienečne prepustený po uplynutí
stanovenej doby bez zreteľa na účel trestu (k tomu porovnaj uznesenie Ústavného súdu SR
č.k. IV. ÚS 53/08-12). Je potrebné vziať do úvahy i samotný účel trestu, ktorý obsahuje viac
komponentov, ku ktorým súdy pri svojom rozhodovaní musia prihliadať. Podstatou ich úvah
je potom v konečnom dôsledku dôvodnosť predpokladu, že odsúdený povedie v budúcnosti
riadny život na slobode s minimalizáciou rizika jeho recidívy. Pri rozhodovaní sa tiež
sleduje aj to, aby dosiahnutý stupeň nápravy bol posudzovaný nielen podľa chovania
sa odsúdeného a jeho pomeru k práci vo výkone trestu, ale tiež so zreteľom na to,
či sa odsúdený zbavil všetkých záporných vlastností a sklonov, ktoré ho viedli k páchaniu
trestnej činnosti, pre ktorú bol odsúdený.
Z uvedeného je zrejmé, že pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení odsúdeného
z výkonu trestu, je potrebné zohľadniť nielen stav podmienok ku dňu rozhodnutia podľa §
66 ods. I a nasled. Tr. zák., ale rovnako aj okolnosti súvisiace s trestnou činnosťou, odpis
registra trestov, hodnotenia ústavu na výkon trestu odňatia slobody a pod.
Pokiaľ ide o účel trestu v zmysle § 34 ods. Tr. zák. trest má zabezpečiť ochranu
spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí
podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí
od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa
spoločnosťou.
Trest plní funkciu ochrany spoločnosti jednak pred páchateľom trestného činu, voči
ktorému sa prejavuje prvok represie a prvok individuálnej prevencie, a jednak aj voči
ďalším občanom - potencionálnym páchateľom, voči ktorým sa prejavuje prvok generálnej
prevencie...
Vychádzajúc z popísaného charakteru trestnej činnosti, pre ktorú odsúdený
v súčasnosti vykonáva trest odňatia slobody, ako aj zo sklonov k opakovanému páchaniu
trestnej činnosti, keďže trestnej činnosti sa v minulosti dopustil už 7-krát možno vyvodiť
záver, že páchanie trestnej činnosti nie je len jednorazovým vybočením zo spôsobu jeho
života, ale že sa jedná o osobu, ktorá opakovane trestnú činnosť pácha, pričom nie je
dostatočná záruka, že po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody sa trestnej činnosti
nedopustí. Uvedené potvrdzuje aj hodnotenie rizika sociálneho zlyhania odsúdeného,
z ktorého je zrejmé, že jeho resocializačná prognóza je menej priaznivá a riziko sociálneho
zlyhania je stredné.
Aj keď' znalkyne u odsúdeného z psychologického hľadiska skonštatovali, účel trestu
bol v danej veci u odsúdeného splnený, ako už bolo vyššie uvedené, účel trestu obsahuje
viac komponentov a okrem prvku prevencie sa z právneho hľadiska vyžaduje, aby rovnako
spĺňal aj dostatočnú prevenciu pred páchaním rovnakej trestnej činnosti inými páchateľmi
a morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.
Krajský súd dospel k záveru, že doterajším výkonom trestu nebol naplnený účel trestu
v zmysle § 34 ods. 1 Tr. zák. a že výkon trestu odňatia slobody v trvaní 18,5 roka nie je
dostatočný z hľadiska generálnej prevencie, dostatočne neodrádza potencionálnych
páchateľov pred páchaním rovnakej trestnej činnosti a dostatočne nevyjadruje morálne
odsúdenie páchateľa spoločnosťou.
Zároveň záver o tom, či v danej veci bol splnený účel trestu je otázkou právnou,
ktorú je v konečnom dôsledku oprávnený a aj povinný skúmať a hodnotiť len súd. Znalecký
posudok je len jedným z dôkazov, ktorý nie je možné hodnotil izolovane, ale v kontexte
so všetkými relevantnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise.
Napokon u odsúdeného nebolo preukázané ani to, že doterajším výkonom trestu
sa zbavil všetkých záporných vlastností a sklonov, ktoré ho viedli ku páchaniu trestnej
činnosti, pre ktorú bol odsúdený.
Zo všetkých znaleckých posudkov súvisiacich s prejednávanou vecou je zrejmé,
že u odsúdeného bola zistená disociálna porucha osobnosti. Táto porucha sa podľa znalkýň
oslabila a podľa odbornej literatúry (nie podľa
konkrétnych zistených skutočnosti! - poznámka krajského súdu), u osôb s touto poruchou
môže dôjsť po 30. roku veku k osobnostnej stabilizácii. Podľa znaleckého posudku
podaného vo veci vedenej na Okresnom súde Košice
I pod sp. zn. 5Tk 1/2018 zistená osobnosť odsúdeného je trvalého charakteru a je
výslednicou vrodených biologických faktorov a psychosociálnych vplyvov. Prognózu
resocializácie odsúdeného hodnotil znalec ako skôr nepriaznivú, s pravdepodobnosťou
recidívy trestnej činnosti, ktorá prekračuje hranice významnosti.
Znalkyňa k tejto diagnóze uviedla, že sa najčastejšie prejavuje
správaním spojeným s asociálnymi až antisociálnymi následkami, nerešpektovaním bežných
noriem a pravidiel správania, vrátane porušovania zákona. Príčiny nie sú objasnené,
pravdepodobne ide o dedičné faktory a biologické vplyvy - prenatálne poškodenia mozgu
v dôležitých vývinových fázach.
Táto porucha sa tiež podľa dostupnej odbornej literatúry prejavuje neľútostným
nezáujmom o city druhých ľudí, neotrasiteľným a trvalým postojom nezodpovednosti
a bezohľadnosti voči spoločenským normám, pravidlám a záväzkom, neschopnosťou udržať
trvalé vzťahy, veľmi nízkou toleranciou k frustrácii a nízkym prahom pre uvoľnenie agresie,
vrátane násilia, neschopnosťou pociťovať vinu a poučiť sa zo skúsenosti, zvlášť z trestu,
výrazné tendencie zvaľovať vinu na iných alebo poskytovanie rôznych racionalizácií
pre správanie, ktoré jednotlivca privádza do konfliktov so spoločnosťou.
V danej veci je z vykonaného dokazovania zrejmé, že niektoré prejavy poruchy
u odsúdeného vymizli, respektíve sa zmiernili, nie však všetky. V interpesonálnych vzťahoch
bola pri znaleckom dokazovaní zdiagnostikovaná egocentrickosť
so sebadôverou. Sú prítomné latentné znaky benígnej agresie, konkrétne ide o pohotovosť,
ktorá má vrodený, pudový základ a v osobnostnom prejave slúži ako reaktívno-obranný
mechanizmus v situáciách osobného ohrozenia. Znalkyňa vyhodnotila,
že odsúdený má agresivitu zakomponovanú v osobnosti, ale táto dostáva v súčasnosti iný
charakter. Má zvýšene hodnoty agresivity oproti norme (opozičné správanie - negativizmus,
podozrievavosť a zvýšené pocity viny).
Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že k stabilizácii disociálnej poruchy osobnosti
a teda aj ku takmer všetkým vyššie popísaným prejavom došlo vo výkone trestu. Odsúdený
to podľa znalkyne dosiahol sebadisciplínou, adaptabilitou,
rešpektovaním autorít, väzenského režimu a celkových špecifík klímy vo väzniciach
V tejto súvislosti však krajský súd uvádza, že život v ústave na výkon trestu
je založený na presných pravidlách, režime, ako aj predvídateľných situáciách a nedá
sa porovnávať so životom na slobode, kde sú pravidlá, režim a situácie nastavené úplne
inak. V konečnom dôsledku práve tie boli v spojení s vekom odsúdeného a okruhom ľudí,
v ktorom sa nachádzal, jedným zo spúšťačov jeho osobnostnej poruchy.
Krajský súd ani po doplnení dokazovania nedospel k záveru, že sa u odsúdeného
znovu neaktivuje na slobode disociálna porucha osobnosti, a tu ani za situácie, keď mu
vyjadrili podporu svedkovia a nezisková organizácia
. Prípadné sklamanie a frustrácia z reakcií širšieho okolia na jeho prítomnosť
na slobode, ktorým sa určite nevyhne, neúspech u potencionálnych zamestnávateľov,
výrazná zmena pomerov oproti výkonu trestu predstavuje reálnu hrozbu, ktorá v tomto
štádiu konania neumožňuje presvedčivý záver o tom, že sa o odsúdeného neaktivuje zistená
porucha, a že odsúdený na slobode povedie riadny život. Na slobode odsúdený môže
omnoho častejšie ako vo väznici zažívať situácie osobného ohrozenia, môže sa prehlbovať
jeho negativizmus, podozrievavosť aj zvýšené pocity viny, ktoré celkom nezanikli ani
vo výkone trestu odňatia slobody a boli detekované znalkyňami.
Pretože okresný súd dostatočne nezohľadnil všetky aspekty materiálnych podmienok
podmienečného prepustenia odsúdeného na slobodu (účel trestu a jednoznačné odstránenie
faktorov, ktoré zapríčinili u odsúdeného páchanie trestnej činnosti), krajský súd zrušil
napadnuté uznesenie a keďže tieto aspekty neumožňujú jednoznačný záver o tom, že bol
splnený účel trestu, a že odsúdený povedie na slobode riadny život, krajský súd zamietol
žiadosť odsúdeného o jeho podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody.“
29. Krajský súd v napadnutom uznesení riadne odôvodnil, na základe čoho zrušil
uznesenie okresného súdu v celom rozsahu, a sám rozhodol vo veci tak, že zamietol žiadosť
sťažovateľa o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody. Podľa názoru
ústavného súdu napadnuté uznesenie krajského súdu obsahuje konkrétne a dostatočné
dôvody, pre ktoré bolo potrebné žiadosť sťažovateľa zamietnuť. Vychádzajúc z obsahu
odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu, ústavný súd konštatuje, že nezistil
žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu, ktorý by nemal
oporu v zákone.
30. Ústavný súd je toho názoru, že krajský súd sťažovateľovi dostatočne jasne
vysvetlil zákonné podmienky, splnenie ktorých sa vyžaduje pre podmienečné prepustenie.
Skutkové závery prijaté krajským súdom sa podľa názoru ústavného súdu pohybovali
v takto vymedzenej zákonnej línii a súčasne mali dostatočný základ vo vykonanom
dokazovaní. Právny záver rozhodnutia krajského súdu o nesplnení podmienok
pre podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody má oporu v logicky
zdôvodnených skutkových záveroch, ktoré nijako nepopierajú obsah a zmysel aplikovanej
právnej úpravy. Postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci
sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Naopak, právne
závery krajského súdu ústavný súd považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľné
a udržateľné, a preto nemá dôvod do napadnutého uznesenia zasahovať.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,
nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru
a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.
31. Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre opakovane zdôrazňuje (II. ÚS 4/94,
II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010), že právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s procesným
úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým
a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej
judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých
odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne nelogické so zreteľom
na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
32. Ústavný súd pripomína, že zmysel podmienečného prepustenia z výkonu trestu
odňatia slobody nie je v tom, aby za dobré správanie bol odsúdený automaticky
podmienečne prepustený po uplynutí stanovenej doby bez zreteľa na účel trestu. Je potrebné
vziať do úvahy i samotný účel trestu, ktorý obsahuje viac komponentov, na ktoré súdy
pri svojom rozhodovaní musia prihliadať. Podstatou ich úvah je potom v konečnom
dôsledku dôvodnosť predpokladu, že odsúdený povedie v budúcnosti i na slobode riadny
život s minimalizáciou rizika jeho recidívy. Pokiaľ všeobecný súd prihliadol na okolnosť,
že nie je zabezpečená podmienka budúceho riadneho života sťažovateľa, je to výlučne
iba vecou jeho uváženia, ak dospel k záveru, že doterajší výkon trestu odňatia slobody
neodstránil charakterové vlastnosti, ktoré sťažovateľa viedli k páchaniu závažnej trestnej
činnosti (IV. ÚS 53/08).
33. Keďže ústavnou sťažnosťou sťažovateľa napádané rozhodnutie krajského súdu
sa nejaví ako arbitrárne, svojvoľné či zjavne neodôvodnené, a tak nezlučiteľné
so základným právom sťažovateľa na súdnu ochranu, ústavný súd ústavnú sťažnosť
sťažovateľa v časti namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy postupom a uznesením
krajského súdu sp. zn. 8 Tos 29/2019 z 10. apríla 2019 už po jej predbežnom prerokovaní
odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
34. Pokiaľ ide o námietku porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením
krajského súdu, ústavný súd ju v súlade s konštantnou judikatúrou Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) kvalifikoval ako zjavne neopodstatnenú vzhľadom
na neaplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na „konanie o návrhu na podmienečné
prepustenie“. Toto konanie sa totiž netýka rozhodnutia o „trestnom obvinení“ a ani
o „občianskych právach a záväzkoch“ (pozri napr. rozhodnutia vo veciach Plischke
c. Rakúsko zo 7. 3. 1964, X. c. Rakúsko z 23. 5. 1966, X. c. Rakúsko z 19. 7. 1966,
X. c. Spojené kráľovstvo z 13. 7. 1970, Helmut Aldrian c. Rakúsko zo 7. 5. 1990).
Keďže v konaní o návrhu na podmienečné prepustenie sa nerozhodovalo o trestnom
obvinení sťažovateľa v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru (teda o vine a treste), tento článok
dohovoru nie je na dané vykonávacie konanie aplikovateľný ratione materiae.
Vo všeobecnosti možno uviesť, že pôsobnosť (aplikovateľnosť) čl. 6 dohovoru
zásadne nepresahuje okamih konečného, právoplatného rozhodnutia o vine a treste.
Nevzťahuje sa teda inter alia ani na vykonávacie konania a mnohé rozhodnutia v ňom
urobené (podmienečné prepustenie, nariadenie výkonu podmienečne odloženého trestu,
zaradenie odsúdeného do určitej kategórie alebo do určitého ústavu, konanie o milosti atď.).
35. Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu jeho práva na slobodu
a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru ústavný súd uvádza, že aj v tomto smere
rešpektuje prax ESĽP, podľa ktorej osobnú slobodu chráni v zásade čl. 5 dohovoru,
a to najmä pokiaľ ide o zákonnosť väzby alebo uväznenia po odsúdení príslušným súdom,
vrátane otázky, či k takémuto zbaveniu slobody došlo v súlade so zákonom upraveným
postupom.
Vzhľadom na to, že sťažovateľ bol slobody pozbavený na základe právoplatných
rozhodnutí súdov (a nie v tomto konaní o návrhu na podmienečné prepustenie), ústavný súd
ústavnú sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol už po jej predbežnom prerokovaní
ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
36. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku bolo už bez právneho
významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších nárokoch uplatnených v jeho ústavnej
sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. októbra 2019
Jana Baricová
predsedníčka senátu