Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 296/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-39

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. októbra 2019

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Laššákovej a zo sudcov Mojmíra Mamojku

a Petra Molnára (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , , ,

, , a ,

, zastúpených ADVOKÁTSKOU KANCELÁRIOU

JURKOVIČOVÁ & PARTNERS s. r. o., Domkárska 4, Bratislava, v mene ktorej koná

advokátka a konateľka JUDr. Ing. Lujza Jurkovičová, PhD., vo veci namietaného porušenia

ich základných práv podľa a 2, a Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom sp. zn. zo 6. decembra 2016 a postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením sp. zn.

z 24. októbra 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť , a

o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. februára

2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

, , ,

, a , , (ďalej len

„sťažovatelia“), zastúpených ADVOKÁTSKOU KANCELÁRIOU JURKOVIČOVÁ

& PARTNERS s. r. o., Domkárska 4, Bratislava, v mene ktorej koná advokátka a konateľka

JUDr. Ing. Lujza Jurkovičová, PhD., vo veci namietaného porušenia ich základných práv

podľa a 2, a (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom sp. zn.

zo 6. decembra 2016 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) a postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením sp. zn. z 24. októbra 2018 (ďalej len „napadnuté

uznesenie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia v procesnom postavení

žalobcov sa v konaní vedenom pod sp. zn. pred Okresným súdom Galanta

(ďalej len „okresný súd“) domáhali určenia neplatnosti závetu. Okresný súd rozsudkom

sp. zn. z 18. mája 2012 rozhodol, že závet je neplatný. Proti tomuto

rozsudku podal odvolanie žalovaný, ktorý namietal, že okresný súd dospel na základe

vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a tiež že rozsudok vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci. Krajský súd rozsudkom sp. zn.

z12. marca 2013 zmenil rozsudok okresného súdu tak, že návrh na určenie neplatnosti

závetu zamietol. Sťažovatelia sa dovolaním domáhali zrušenia rozsudku krajského súdu

sp. zn. z 12. marca 2013 a vrátenia veci na ďalšie konanie z dôvodu

neprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom. Najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 23. apríla 2015 rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 12. marca 2013 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Následne krajský súd

napadnutým rozsudkom rozhodol, že mení rozsudok súdu prvej inštancie a žalobu žalobcov

zamieta. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu sťažovatelia podali 30. apríla 2017

dovolanie a zároveň žiadali o odloženie jeho právoplatnosti v spojení s rozsudkom

okresného súdu sp. zn. z 18. mája 2012. Najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 24. januára 2018 odložil právoplatnosť napadnutého rozsudku krajského

súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 18. mája 2012.

Po preskúmaní dôvodov, z ktorých sťažovatelia vyvodzovali prípustnosť dovolania

podľa a Civilný sporový

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“), najvyšší súd napadnutým

uznesením dovolanie odmietol ako neprípustné.

3. V súvislosti s namietaným porušením základných práv podľa a práva

podľa dohovoru sťažovatelia argumentujú, že krajský súd v odvolacom konaní

„nezohľadnil žiadne ich argumenty, ani nedoplnil potrebné dokazovanie nedostatočne

zistených skutočností pre rozhodnutie tak, aby riadne zistil skutkový stav veci a vysporiadal

sa so všetkými skutočnosťami, nie len v prospech nepotvrdených práv odporcu, ale najmä

pre spravodlivé rozhodnutie vo veci“.

4. Sťažovatelia ďalej uvádzajú, že krajský súd „považoval skutkový stav, ktorý bol

zistený súdom prvej inštancie, za zistený v súlade s potrebami tohto konania. Skutočnosti,

na ktoré navrhli sťažovatelia doplniť dokazovanie, podľa odvolacieho súdu neboli pre

rozhodnutie o odvolaní odporcu právne významné, aj keď NS SR zaviazal odvolací súd na

doplnenie dokazovania pre objektívne posúdenie veci. Odvolací súd to odôvodnil tým, že

odvolateľom, t. j. navrhovateľom odvolacieho konania bol odporca a iba toto bolo

predmetom prieskumu odvolacieho súdu, ďalšie skutočnosti, na ktoré vo vyjadrení

poukazovali sťažovatelia, nebolo dôvodné riešiť v odvolacom konaní, keďže neboli... jeho

predmetom.“.

5. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu je argumentácia

sťažovateľov pomerne stručná a vyplýva z nej, že porušenie označených základných práv

podľa a práva podľa dohovoru odôvodňujú tým, že im najvyšší súd svojím

procesným postupom (a napadnutým rozhodnutím) znemožnil, aby uskutočňovali im

patriace procesné práva.

6. Na základe argumentácie uvedenej v ústavnej sťažnosti sťažovatelia navrhujú, aby

ústavný súd po jej prijatí na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľov , a

vyplývajúce z a 2, , ods. l SR a

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu

v Trnave, v konaní vedenom pod sp. zn. a Najvyššieho súdu SR, v konaní

vedenom pod sp. zn. bolo porušené a navrhujeme, aby:

1. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

24. 10. 208 bolo zrušené.

2. Rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. zo dňa 06. 12. 2016 bol

zrušený a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľom , a sa

priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 300.000,- EUR (slovom tristo tisíc

eur), ktorú je sťažovateľom povinný vyplatiť Krajský súd v Trnave do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu a v sume 100.000,- EUR (slovom sto tisíc eur), ktorú je Najvyšší

súd SR povinný vyplatiť sťažovateľom do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Trnave a Najvyšší súd SR sú povinní spoločne a nerozdielne

nahradiť sťažovateľom trovy konania na účet ich advokátky JUDr. Ing. Lujzy Jurkovičovej,

PhD. do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

7. Súčasťou ústavnej sťažnosti je i návrh sťažovateľov na „dočasné opatrenie

o odklad vykonateľnosti napadnutého Rozsudku KS Trnava, sp. zn. zo dňa

06. 12. 2016 v spojení s Uznesením NS SR. sp. zn. zo dňa 24. 10. 2018“.

8. Vec sťažovateľov bola pôvodne pridelená sudcovi spravodajcovi Petrovi

Brňákovi, ktorému funkčné obdobie sudcu ústavného súdu uplynulo 16. februára 2019.

Preto v súlade s čl. X bodom 2 písm. a) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej

republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“)

bola vec prerozdelená sudcovi spravodajcovi Ľubošovi Szigetimu.

9. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej republiky

a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) sudca

ústavného súdu je vylúčený z konania a rozhodovania vo veci aj vtedy, ak bol v tej istej veci

činný pri výkone inej funkcie alebo povolania, než je funkcia sudcu ústavného súdu.

10. V súlade s dôvody vylúčenia podľa odseku 1

alebo odseku 2 oznámi sudca ústavného súdu bezodkladne predsedovi ústavného súdu.

11. Sudca Ľuboš Szigeti prípisom zo 14. mája 2019 oznámil v súlade s § 49 ods. 2

a 4 predsedovi ústavného súdu, že v napadnutej veci bol činný ako

sudca súdu prvej inštancie, keďže v nej konal a rozhodoval na okresnom súde v konaní

vedenom pod sp. zn. .

12. Ústavný súd uznesením sp. zn. zo 4. júna 2019 rozhodol,

že sudca ústavného súdu Ľuboš Szigeti je vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie v konaní

v tejto veci.

13. Podľa čl. III bodu 1 písm. c) rozvrhu práce ak nemožno použiť pravidlo uvedené

v písmene a), neprítomného alebo vylúčeného člena druhého senátu zastupuje člen prvého

senátu v zložení určenom v čl. II bode 3 písm. a). Sudcu Ľuboša Szigetiho, ktorý bol

vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie v konaní v tejto veci, ako člen druhého senátu

ústavného súdu zastupuje člen prvého senátu ústavného súdu, teda sudca Mojmír Mamojka.

II.

14. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

15. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

s účinnosťou od 1. marca 2019 v čl. I až a až

a až a a . V zmysle a sa tento

zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov,

ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

16. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

17. Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

18. Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území

Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru

a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť

k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno

z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

19. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

20. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

21. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený.

III.

22. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

23. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

24. Z vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu a postupom,

ktorý predchádzal jeho vydaniu

25. Ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoju konštantnú judikatúru,

podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou

ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej ani preskúmavať,

resp. či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

26. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane uvádza, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa (ako aj práva podľa

ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému

právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ,

), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť predovšetkým vtedy, ak by bola

komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom

súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby

alebo právnickej osoby ().

27. Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až 50 ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky a podrobnosti

o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa možno

domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré toto

ustanovenie vykonávajú ().

28. Ťažiskom argumentácie sťažovateľov uplatnenej v ústavnej sťažnosti je ich

námietka, že krajský súd v odvolacom konaní „nezohľadnil žiadne ich argumenty, ani

nedoplnil potrebné dokazovanie nedostatočne zistených skutočností pre rozhodnutie tak,

aby riadne zistil skutkový stav veci a vysporiadal sa so všetkými skutočnosťami, nie len

v prospech nepotvrdených práv odporcu, ale najmä pre spravodlivé rozhodnutie vo veci“.

29. V relevantnej časti napadnutého rozsudku krajský súd uvádza:

„Súd prvej inštancie konštatoval, že v čase, keď poručiteľka napísala predmetný

závet a opatrila ho dátumom, nebol tento prejav podpísaný a závet obsahoval nepresný

dátum, z ktorého sa nedalo zistiť, kedy poručiteľka závet spísala. Dodatočne, zjavne iným

perom či náplňou, uviedla ďalší dátum 27. 9. 2002 a podpis, avšak vtedy vlastnoručne

predmetný závet spísaný poručiteľkou nebol. Nejde o zriadenie nového závetu, avšak už nie

je ho možné považovať za konvalidáciu neúplného, nepresného prejavu poručiteľky.

S týmto záverom sa odvolací súd nestotožňuje. Zákon totiž neukladá pisateľovi

závetu, aby napísal i podpísal v jeden a ten istý deň, v jeden okamih, aby celý úkon aj

vykonal a zavŕšil ho svojim podpisom. Poručiteľ môže závet čiastočne či úplne napísať v iný

deň, ako ho podpíše. Ani okolnosť, že poručiteľ napíše závet viacerými náplňami pera

(napríklad v dôsledku ich vypísania, či straty pôvodného pera a podobne) nemá na platnosť

závetu žiaden vplyv, pretože zákonodarca žiadne podmienky takéhoto charakteru pri

spisovaní holografného závetu na závetcu nekladie. Pri holografnom závete však v zmysle

kladie dôraz na to, aby bol závet, ktorý musí byť podpísaný

vlastnou rukou, opatrený tiež dátumom a tento musí byť nielenže napísaný poručiteľom, ale

musí byť opatrený úplným dátumom - deň, mesiac, rok jeho podpísania (nie spísania) -

.

Odvolací súd sa preto nemohol stotožniť s názorom súdu prvej inštancie, že by išlo

o pokus o konvalidáciu neúplného, nepresného prejavu vôle poručiteľky, ktorý nebol

vyhotovený vo forme zodpovedajúcej zákonu. V čase, keď poručiteľka napísala čiastočný

dátum, tento závet ešte nepodpísala. I keď uvedená listina obsahovala prejav jej vôle takto

naložiť so svojim majetkom pre prípad svojej smrti, tento právny úkon ešte nezavŕšila

svojim vlastnoručným podpisom a uskutočnila tak neskôr. Zákon nestanovuje v prípade

holografného závetu, že celý text listiny musí byť spísaný jedného a toho istého dňa,

stanovuje iba to, že musí byť uvedený dátum, kedy poručiteľ závet podpísal. Tu nevznikli

žiadne pochybnosti tom, že keď poručiteľka závet podpísala, uviedla aj deň, mesiac a rok,

všetko vlastnoručne. Ten dátum, ktorý nie je dopísaný (3 Septembra 200) odvolací súd

považuje za neúčinný, pretože nie je úplný a bol v závete nahradený dátumom 27. IX. 2002,

kedy poručiteľka závet vlastnoručne podpísala, čo práve dokazuje iná farba náplne

použitého pera.

Preto odvolací súd uvedenú skutočnosť obsiahnutú v rozsudku súdu prvej inštancie

inak právne posúdil, keďže považoval za úplne dostačujúce, pokiaľ poručiteľka podpísala

závet dňa 27. 09. 2002, vlastnoručne na závet dopísala práve tento dátum i miesto

a opatrila závet vlastnoručným podpisom. Týmto bol právny úkon poručiteľky

zavŕšený jej vlastným konaním, doplnením dátumu a to úplného i jej podpisom závetu,

pretože predchádzajúci dátum (3 Septembra 200) nie je úplný a dopísaním úplného dátumu

sa preto stal nadbytočným údajom v závete, t. j. údajom neúčinným, na ktorý sa neprihliada.

Odvolací súd preto inak právne posúdil skutkové okolnosti, ktoré v konaní neboli

sporné (vyplývajú zo závetu, ktorý je založený v dedičskom spise po nebohej poručiteľke)

a bolo preto potrebné v konaní uzavrieť, že závet obsahuje i dátum, kedy bol poručiteľkou

podpísaný, keďže i keby bol neúplný dátum (3 Septembra 200) úplný, nešlo by o dátum,

kedy poručiteľka závet podpísala. Práve to, že uvedenie dátumu, miesta i podpisu

poručiteľky je napísané inou tuhou dokumentuje, že poručiteľka práve tohto dňa závet

podpísala, keďže je to i zo samotnej listiny celkom zrejmé práve v tej súvislosti. Že tieto

údaje sú uvedené iným perom, avšak písmom poručiteľky.

Preto s prihliadnutím k aplikácii ustanovenia § 476 ods. 1, 2 a § 476a Občianskeho

zákonníka odvolací súd uzavrel, že závet obsahuje presný dátum, kedy bol poručiteľkou

podpísaný a preto skutočnosti, kvôli ktorým súd prvej inštancie určil predmetný závet za

neplatný, neboli právne posúdené správne.“

30. Po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu ako celku, s prihliadnutím

na citovanú časť jeho odôvodnenia ústavný súd konštatuje, že odvolací súd citoval zákonné

ustanovenia, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery; vysvetlil tiež dôvody,

so zreteľom na ktoré považoval za dôvodné odvolacie námietky žalovaného a pre ktoré bolo

potrebné napadnuté rozhodnutie zmeniť. Podľa názoru ústavného súdu odvolací súd

zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, ktoré ho viedli k rozhodnutiu.

Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zdôraznil, že v konaní pred súdom prvej

inštancie bolo preukázané, že poručiteľka v čase spísania závetu netrpela duševnou

poruchou, pričom ani ďalšie súvislosti spôsobujúce neplatnosť závetu neboli v konaní

pred súdom prvej inštancie preukázané a ten ani svoje rozhodnutie na týchto skutočnostiach

nezaložil. Zdôraznil, že predmetom odvolacieho konania bolo vyriešenie otázky, či

predmetný závet obsahuje dátum, kedy bol podpísaný. Podľa názoru ústavného súdu

odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľne a presvedčivo vysvetlil, na

základe čoho dospel k záveru, že závet spísaný poručiteľkou je opatrený vlastnoručným

podpisom poručiteľky s uvedením dátumu, kedy bol závet poručiteľkou podpísaný.

Procesný postup krajského súdu vo vzájomnej súvislosti s konaním prvoinštančného súdu

nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za svojvoľný, nerešpektujúci princípy

a zásady civilného sporového konania, teda ústavne neudržateľný.

31. Ústavný súd rešpektuje, že je primárnou úlohou všeobecného súdu vykladať

zákony a ďalšie právne predpisy a za týchto okolností nemá ústavne relevantný dôvod a ani

oprávnenie na to, aby prehodnocoval skutkové a právne závery krajského súdu a tieto

následne podroboval ústavnoprávnej korekcii. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s právnym

názorom uvedeným v rozsudku krajského súdu nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť

k záveru o zjavnej neodôvodnenosti či arbitrárnosti tohto názoru a ani nezakladá oprávnenie

ústavného súdu nahradiť názor krajského súdu svojím vlastným.

32. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým

postupom a rozsudkom krajského súdu a základným právom sťažovateľov podľa čl. 46

ods. 1 , ako aj právom podľa dohovoru, ktorých porušenie sťažovatelia

namietajú, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd

po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol rozhodnúť o ich

porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol ústavnú sťažnosť

sťažovateľov v tejto časti podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu a postupom,

ktorý predchádzal jeho vydaniu

33. Sťažovatelia namietajú, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu o odmietnutí

dovolania a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, došlo k porušeniu ich základného

práva podľa a práva podľa dohovoru.

34. Právo na súdnu ochranu sa v civilnom súdnom konaní účinne zaručuje len vtedy,

ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých civilný súd môže konať

a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred civilným súdom, vrátane

dovolacích konaní.

35. V nadväznosti na uvedené východiská ústavný súd, poukazujúc na svoju

doterajšiu judikatúru, považuje za potrebné zdôrazniť, že otázka posúdenia, či sú splnené

podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci

dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia

súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva,

že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m.

, ).

36. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu je argumentácia

sťažovateľov pomerne stručná a vyplýva z nej, že porušenie označených základných práv

podľa a práva podľa dohovoru odôvodňujú tým, že im najvyšší súd svojím

procesným postupom (a napadnutým rozhodnutím) znemožnil, aby uskutočňovali im

patriace procesné práva. Podľa názoru sťažovateľov je „posúdenie platnosti závetu

z hľadiska jeho formálnych náležitostí otázkou právneho posúdenia veci“, a preto

napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie, došlo k zásahu

do ich označeného základného práva podľa a práva podľa dohovoru.

37. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní preskúmal napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu, pričom z jeho odôvodnenia vyplýva, že sťažovatelia vyvodzovali

prípustnosť svojho dovolania z a .

38. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia v súvislosti s dovolacím

dôvodom podľa okrem iného uvádza:

„V odôvodnení napadnutého rozsudku odvolací súd citoval ustanovenia, ktoré

aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery; vysvetlil tiež dôvody, so zreteľom na

ktoré považoval za dôvodné odvolacie námietky žalovaného a pre ktoré bolo potrebné

napadnuté rozhodnutie zmeniť. Podľa presvedčenia dovolacieho súdu má odôvodnenie

dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu náležitosti v zmysle a

žalobcovia neopodstatnene namietajú jeho nepreskúmateľnosť. Odvolací súd zrozumiteľným

a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, ktoré ho viedli k rozhodnutiu. Odvolací súd

v odôvodnení svojho rozhodnutia zdôraznil, že v konaní pred súdom prvej inštancie bolo

preukázané, že poručiteľka v čase spísania závetu netrpela duševnou poruchou, pričom ani

ďalšie súvislosti spôsobujúce neplatnosť závetu neboli v konaní pred súdom prvej inštancie

preukázané a ten ani svoje rozhodnutie na týchto skutočnostiach nezaložil. Uviedol, že

predmetom odvolacieho konania vymedzeným dovolacími dôvodmi žalovaného bolo

vyriešenie otázky, či predmetný závet obsahuje dátum, kedy bol podpísaný. Odvolací súd

v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľne vysvetlil, na základe čoho dospel k záveru,

že závet spísaný poručiteľkou je opatrený vlastnoručným podpisom poručiteľky a uvedením

dátumu, kedy bol závet poručiteľkou podpísaný. Jeho postup, vo vzájomnej súvislosti

s konaním prvoinštančného súdu, nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo

arbitrárny, teda v danom prípade odvolací súd procesne nekonal spôsobom zmätočným,

ktorý by mal za následok vadu konania v zmysle Za procesnú vadu

konania podľa nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil

svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľov.“

39. V ďalšej časti napadnutého uznesenia najvyšší súd poukazuje na stabilizovanú

judikatúru, podľa ktorej „realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi neznemožňuje

právnym posúdením (viď R 54/2012 a , , ,

, , , a )...

a podľa právneho názoru dovolacieho súdu nie je po 1. júli 2016 žiadny dôvod pre odklon

od vyššie uvedeného chápania dopadu nesprávneho právneho posúdenia veci (nesprávneho

vyriešenia niektorej právnej otázky súdom) na možnosť niektorej strany civilného sporového

konania uskutočňovať jej patriace procesné oprávnenia. Na tom, že nesprávne právne

posúdenie veci nezakladá vadu zmätočnosti v zmysle , zotrval aj

aktuálny judikát R 24/2017.“.

40. Vo vzťahu k prípustnosti dovolania sťažovateľov podľa § 421 ods. 1 písm. a)

najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia predovšetkým uvádza:

„V danom prípade dovolatelia napádajú správnosť skutkového záveru odvolacieho

súdu (premisy), že vlastnoručný závet poručiteľky je platný. Argumentujú tým, že v konaní

neboli znaleckým dokazovaním posúdené otázky platnosti závetu s ohľadom na jeho

datovanie, či bol závet vlastnoručne písaný a podpísaný poručiteľkou, či pripojený dátum

smeroval k podpisu závetu poručiteľkou, alebo inej listiny, že nebola vyhodnotená pomoc

žalovaného pri spisovaní závetu, a preto odvolací súd nemohol vec správne právne posúdiť.

I keď je od takéhoto záveru súdov závislé vyriešenie právnej otázky, či je holografný

závet poručiteľky platný, nič to nemení na tom, že v dovolaní takto nastolená otázka (či

závet obsahuje dátum a kedy bol podpísaný, či ho poručiteľka písala sama alebo jej

žalovaný pomáhal pri jeho písaní) má skutkovú (nie právnu) povahu, ktorá nemôže byť

relevantná z hľadiska , a nemôže viesť k založeniu prípustnosti

dovolania žalobcov v zmysle tohto ustanovenia. Naviac treba na tomto mieste zdôrazniť, že

predmetom odvolacieho konania v zmysle vymedzenia predmetu odvolania bola len otázka

týkajúca sa opatrenia závetu dátumom a podpisom poručiteľky.

Najvyšší súd z týchto dôvodov dovolanie žalobcov, prípustnosť ktorého nevyplýva

z , odmietol podľa ustanovenia “

41. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti bližšie nešpecifikovali, v čom spočíva

porušenie ich označeného základného práva podľa a práva podľa dohovoru a svoju

argumentáciu založili len na konštatovaní, že najvyšší súd svojím procesným postupom

(a napadnutým rozhodnutím) znemožnil, aby uskutočňovali im patriace procesné práva.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti dospel k záveru, že napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu ako celok i proces, ktorý predchádzal jeho vydaniu, sú ústavne

akceptovateľné, napadnuté rozhodnutie je riadne odôvodnené a najvyšší súd sa dôsledne

zaoberal námietkami sťažovateľov uplatnenými v dovolaní. Právne závery, ktoré viedli

najvyšší súd v konečnom dôsledku k odmietnutiu dovolania, majú oporu nielen

v aplikovaných ustanoveniach , ale i v rozsiahlej judikatúre

najvyššieho súdu, na ktorú na viacerých miestach odôvodnenia priamo poukazuje.

42. Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu

podľa nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného

prostriedku uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani

nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného práva. V inom

prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo

neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie

dovolacieho súdu výslovne umožňuje, preto použitý spôsob

v konkrétnom prípade nemohol znamenať odoprenie prístupu sťažovateľov k súdnej

ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch.

43. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým

uznesením najvyššieho súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,

a základným právom sťažovateľov podľa , ako aj právom podľa

ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovatelia namietajú, neexistuje taká príčinná

súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na

ďalšie konanie reálne mohol rozhodnúť o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom

prerokovaní odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľov i v tejto časti podľa § 56 ods. 2

písm. g) ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu a 2 a napadnutým

rozsudkom krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,

a napadnutým uznesením najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho

vydaniu

44. Vo vzťahu k namietanému porušeniu a 2 ústavný súd uvádza,

že ustanovenia a 2 kvalifikuje stabilizovaná judikatúra ústavného súdu

ako všeobecné kritériá ochrany základných práv a slobôd, ktoré treba vykladať a chápať

ako ústavnú direktívu adresovanú predovšetkým orgánom pôsobiacim v normotvornej

činnosti všetkých stupňov a ktoré nemôžu plniť poslanie priamo aplikovateľných ustanovení

v individuálnych záležitostiach. Ich aplikácia je možná iba v spojení s ochranou

konkrétnych práv a slobôd uvedených v ústave, ktorá však v prerokúvanom prípade

absentuje, čo zároveň odôvodňuje záver o nemožnosti porušenia označených ustanovení

napadnutým rozsudkom krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho

vydaniu, a napadnutým uznesením najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho

vydaniu.

45. V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1

ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej všeobecný súd

zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného

charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z , ak toto

porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy

vyplývajúce z až , resp. dohovoru. O prípadnom porušení

základného práva podľa by bolo teda možné uvažovať len vtedy, ak by

zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv,

resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až , resp. v spojení

s ich porušením (napr. , alebo ).

46. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým rozsudkom krajského súdu

a postupom, ktorý mu predchádzal, ako aj napadnutým uznesením najvyššieho súdu

a postupom, ktorý mu predchádzal, nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva na súdnu

ochranu podľa a ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru, odmietol pri predbežnom prerokovaní aj túto časť ústavnej sťažnosti

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

47. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku ústavný súd o ďalších

návrhoch sťažovateľov nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. októbra 2019

Jana Laššáková

predsedníčka senátu