Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 321/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. novembra 2019

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára

a Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , ,

zastúpeného advokátkou JUDr. Evou Mišíkovou, Advokátska kancelária JUDr. E. Mišíková

& JUDr. Ing. R. Cádra, s. r. o., Partizánska 2, Bratislava, vo veci namietaného

porušenia základných práv podľa a

a čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 28. augusta 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

1. októbra 2019 doručená ústavná sťažnosť ,

, (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných

práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 28. augusta 2019 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že najvyšší súd v trestnej veci

obžalovaného sťažovateľa pre obzvlášť závažný zločin zneužívania právomoci verejného

činiteľa v štádiu pokusu napadnutým uznesením rozhodol o návrhu poškodeného na odňatie

a prikázanie veci tak, že podľa trestná vec obžalovaného

sťažovateľa vedená na Okresnom súde Martin pod sp. zn. sa Okresnému súdu

Martin odníma a prikazuje sa Okresnému súdu Trnava.

Poškodený dôvodnosť označeného návrhu prioritne oprel o predchádzajúce

pôsobenie obžalovaného sťažovateľa vo funkcii riaditeľa Okresného riaditeľstva

Policajného zboru v Martine, ako aj riaditeľa Obvodného oddelenia Policajného zboru

v . Pri výkone svojej funkcie sa podľa poškodeného sťažovateľ

nepochybne pravidelne na súčinnostných poradách stretával s funkcionármi štátnej správy

Okresného súdu Martin, prípadne aj s inými sudcami dotknutého okresného súdu.

Pôsobenie obžalovaného sťažovateľa na predmetnej verejnej funkcii bolo podľa

poškodeného aj dôvodom, pre ktorý bolo vyšetrovanie danej trestnej veci vedené

vyšetrovateľom Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Banskej Bystrici, teda mimo

obvodu Žilinského samosprávneho kraja. Obžalovaný sťažovateľ zároveň ako primátor

mesta z titulu svojej funkcie uzatváral podľa poškodeného manželstvo

sudkyne trestného úseku Okresného súdu Martin . Uvedené

skutočnosti v ich spojení vedú poškodeného k záveru o zaujatosti sudcov Okresného súdu

Martin v danej trestnej veci, a to z pohľadu objektívneho testu nestrannosti. V nadväznosti

na uvedené poškodený navrhol odňať trestnú vec obžalovaného Okresnému súdu Martin

a prikázať ju inému súdu toho istého druhu a stupňa mimo územného obvodu Krajského

súdu v Žiline.

2.1 Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia okrem iného uviedol:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako najbližšie

spoločne nadriadený súd preskúmal spis vzťahujúci sa na trestnú vec obžalovaného a zistil,

že na podklade návrhu splnomocnenca poškodeného je nutné tento rozdeliť na prvotné

skúmanie naplnenia zákonných podmienok na odňatie trestnej veci obžalovaného

Okresnému súdu Martin; následne najvyšší súd v ďalšej fáze skúmal existenciu týchto

podmienok aj vo vzťahu ku Krajskému súdu v Žiline.

Po vykonaní... prieskumu dospel k záveru, že trestnú vec obžalovaného bude

potrebné a vhodné prikázať inému súdu toho istého druhu a stupňa mimo územného obvodu

Krajského súdu v Žiline, a to riadiac sa nasledovným:...

Z predloženého spisu nevyplývajú dôvody na vylúčenie sudcov v zmysle § 31 ods. 2

až ods. 4 , a preto najvyšší súd upriamil pozornosť na skúmanie

dôvodov na vylúčenie sudcov podľa z dôvodu pochybností

o nezaujatosti pre ich pomer k prejednávanej veci alebo osobám, ktorých sa úkon priamo

týka, k obhajcovi, zákonnému zástupcovi, splnomocnencovi, respektíve ich pomer k inému

orgánu činnému v trestnom konaní...

Napriek skutočnosti, že nie všetci sudcovia Okresného súdu Martin vyjadrili

zaujatosť, resp. existenciu akéhokoľvek vzťahu k trestnej veci obžalovaného a jeho osobe,

je nutné opätovne zdôrazniť, že objektívna nestrannosť sa nesmie posudzovať výlučne podľa

subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Inak povedané, sudca

síce môže subjektívne rozhodovať absolútne nestranne, ale napriek tomu jeho nestrannosť

môže byť vystavená oprávneným pochybnostiam so zreteľom na jeho štatút či funkcie, ktoré

vo veci vykonával. V konkrétnom prípade je najvyšší súd názoru, že do množiny faktorov,

ktoré môžu takéto pochybnosti oprávnene vyvolať, možno jednoznačne zaradiť aj prípadné

kolegiálne alebo aj priateľské vzťahy medzi sudcami vykonávajúcimi funkciu na Okresnom

súde Martin. V prípade tvoriacom predmet prieskumu najvyššieho súdu je v spojení

so skutočnosťami uvádzanými splnomocnencom poškodeného v návrhu na odňatie

a prikázanie veci nepochybne namieste konštatovať existenciu oprávnených pochybností

v súvislosti s tak objektívnou, ako aj subjektívnou kvalitou nestrannosti a nezaujatosti

sudcov Okresného súdu Martin, resp. iných osôb podieľajúcich sa na tomto okresnom súde

na výkone súdnictva, a to aj (no nielen) z dôvodu, že značná časť sudcov označeného

okresného súdu vyjadrila svoju zaujatosť s poukazom na materiálne skutočne závažné

okolnosti, ktoré sú pre konštatovanie týchto pochybností aj kvalifikačné mimoriadne

závažného a nanajvýš relevantného charakteru.

V spojení s vyššie opisovanou kvalitatívnou charakteristikou objektívnej nestrannosti

má najvyšší súd za to, že čo sa Okresného súdu Martin týka, niet rozumnej pochybnosti

o tom, že vyššie uvedené môže vzhľadom na intenzitu obáv o objektivitu súdneho

rozhodovania slúžiť ako priam učebnicový príklad naplnenia tzv. objektívnych dôvodov

pre odňatie veci príslušnému súdu a jej prikázanie inému súdu toho istého druhu a stupňa.

Po prijatí skôr formulovaných záverov vo vzťahu k Okresnému súdu Martin sa

následne najvyšší súd zaoberal v rámci vyššie vymedzeného postupu dôvodnosťou návrhu

splnomocnenca poškodeného v časti týkajúcej sa prikázania predmetnej trestnej veci

okresnému súdu nachádzajúcemu sa mimo územného obvodu Krajského súdu v Žiline, ako

krajskému súdu funkčne nadriadenému Okresnému súdu Martin.

Napriek skutočnosti, že z rýdzo formálneho hľadiska ide vo vzťahu ku Krajskému

súdu v Žiline o jemne odlišnú situáciu (a to najmä s poukazom na skutočnosť, že svoju

zaujatosť, resp. skutočnosti vyvolávajúce objektívne pochybnosti o ich nestrannosti uviedli

len dvaja sudcovia naposledy označeného súdu), na tomto mieste najvyšší súd znovu

akcentuje objektívny aspekt nestrannosti, ktorý je kvalitatívne založený na vonkajších

inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu

k prejednávanej veci a k stranám sporu, resp. aj k ich zástupcom. Posúdenie nestrannosti

sudcu totiž nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť

zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť.

Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti, resp. nezaujatosti zákonného

sudcu je pritom to, či obava je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v každom

jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok

nestrannosti súdu (Pullar v Spojené kráľovstvo), teda či je tu relevantná obava z nedostatku

nezaujatosti. Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa zakladá

na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu

nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti

na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Z uvedeného však

nevyplýva, že zákon spája vylúčenie sudcov iba so skutočne preukázanou zaujatosťou, ale

dôvodom takéhoto rozhodnutia môže byť aj len pochybnosť o ich nezaujatosti za súčasnej

existencie konkrétnych a skutkovo oprávnených pochybností.

Po oboznámení sa s obsahom spisu najvyšší súd považuje za potrebné len ilustračne

upozorniť na skutočnosť, že zo skutkovej vety obžaloby (č. l. 434 a nasl. spisu) vyplýva, že

obžalovaný sa mal skutku uvedeného v obžalobe dopustiť napriek skutočnosti, že mal

vedomosť o tam podrobne uvedených právoplatných rozsudkoch Krajského súdu v Žiline,

z odôvodnenia ktorých vyplynulo, že v danom prípade je viazaný práve výrokom tam

citovaných rozsudkov a nie jeho právnym názorom tak, ako to uvádza v obhajobnej

argumentácii obžalovaný.

Zároveň najvyšší súd považuje za nemenej dôležité upozorniť aj na procesný dej

predchádzajúci podaniu obžaloby, a to že v trestnej veci obžalovaného bolo z dôvodu

zaujatosti vykonávané vyšetrovanie mimo územného obvodu v Žilinského samosprávneho

kraja (pozn.: príkazom prezidenta Policajného zboru SR bola trestná vec obžalovaného

prikázaná vyšetrovateľovi Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Banskej Bystrici),

a to z dôvodu pracovných a osobných väzieb obžalovaného, ktorý je primátorom mesta

a zároveň pôsobil ako riadiaci funkcionár Policajného zboru

v dotknutom územnom obvode.

Z obsahu spisu je rovnako zrejmé, že prednostom mestského úradu v

je v súčasnosti bývalý riaditeľ odboru kriminálnej polície Krajského riaditeľstva

Policajného zboru v Žiline (č. l. 2 a nasl. spisu). Zo znenia § 17

ods. 1, ods. 2 v spojení s o obecnom zriadení je pritom

zrejmé, že prednosta mestského úradu za svoju činnosť zodpovedá primátorovi mesta,

ktorého primátor zároveň aj vymenúva aj odvoláva...

Reflektujúc aktuálny vývoj rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva

v skôr načrtnutých intenciách najvyšší súd dodáva, že v súčasnosti možno v rámci

judikatórneho posunu badať zvýšený dôraz práve na objektívnu stránku nestrannosti

súdneho rozhodovania, teda z pohľadu toho, ako sa vzťah vo veci konajúceho

a rozhodujúceho súdu k veci (resp. zúčastneným osobám) javí zvonka a ako sa javí alebo

môže javiť verejnosti. Je tomu tak z dôvodu, že pomer vylúčenej osoby, prípadne

konkrétneho orgánu ochrany práva k veci samej musí mať celkom konkrétnu podobu nielen

osobného, no takisto aj inštitucionálneho charakteru.

Úplným záverom najvyšší súd uzatvára, že nakoľko zo znenia § 31 ods. 1 Trestného

poriadku v spojení s meritom trestnej veci obžalovaného vyplýva, že prejednávanou vecou

je potrebné rozumieť skutok a všetky faktické okolnosti s ním súvisiace, je nutné prijať

nepochybný záver, že konanie na akomkoľvek okresnom súde v územnom obvode Krajského

súdu v Žiline by v konečnom dôsledku nebolo možné tak z pohľadu ostatných subjektov

trestného konania, no predovšetkým najmä z objektívneho hľadiska, považovať za skutočne

vedené zásadou nestrannosti a nezávislosti súdneho rozhodovania...

Nemožno rozhodne opomenúť ani skutočnosť, že vzhľadom na postavenie

obžalovaného ako vedúceho verejného činiteľa v oblasti vyššie charakterizovanej jednotky

územnej samosprávy spolu stým súvisiacimi služobnými povinnosťami a hierarchickými,

prípadne horizontálnymi vzťahmi existujúcimi v rámci usporiadania orgánov územnej

samosprávy (resp. navonok) v územnom rozsahu Žilinského samosprávneho kraja, je toto

ďalším závažným dôvodom posilňujúcim intenzitu pochybností o objektivite inak vecne,

miestne a aj funkčne príslušných súdov vo vzťahu k prejednávanej veci a s ňou súvisiacimi

procesnými úkonmi...

Najvyšší súd zdôrazňujúc nutnosť dôvery občanov v autoritu súdneho rozhodovania,

ktorá je vnímaná predovšetkým perspektívou nestranného a nezúčastneného pozorovateľa

a zároveň predstavuje jednu zo základných charakteristík demokratického právneho štátu

dospel k záveru, že v predmetnej trestnej veci je bez akýchkoľvek pochybností vhodné

a potrebné odňať trestnú vec obžalovaného Okresnému súdu Martin

a prikázať ju Okresnému súdu Trnava ako súdu toho istého druhu a stupňa mimo územného

obvodu Krajského súdu v Žiline.

V spojení s právnymi úvahami podrobne rozvinutými v predchádzajúcich odsekoch je

zrejmé, že takýmto spôsobom bude v tejto trestnej veci lepšie zabezpečené uplatnenie

základných zásad trestného konania prostredníctvom súdu, ktorému je vec delegovaná, a to

najmä zásady spravodlivého prejednania veci v primeranej lehote, náležitého zistenia

skutkového stavu veci v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie, o ktorom nebudú dôvodné

pochybnosti, no najmä plného rešpektovania významu nestrannosti sudcu pre dôveru

verejnosti v súdnu moc tak, aby táto obstála v tzv. objektívnom teste nestrannosti orgánu

súdnej moci (Kinský v Česká republika, Olujić v Chorvátsko).»

3. Podľa sťažovateľa ak by sme ustálili, že názor najvyššieho súdu vyslovený

v napadnutom uznesení je správny, potom došlo k porušeniu jeho ústavných práv tým,

že členom senátu najvyššieho súdu, ktorý konal v napadnutom konaní sp. zn.

a rozhodoval o vydaní napadnutého uznesenia, bol aj sudca , na ktorého

sa vzťahujú všetky dôvody, na základe ktorých najvyšší súd konštatoval absenciu

nestrannosti sudcov Okresného súdu Martin a Krajského súdu v Žiline, ako aj absenciu

zdania nestrannosti u samotných týchto súdov z inštitucionálneho hľadiska. Sudca

totiž pôsobil od roku 1997 až do 31. decembra 2015 ako riadiaci

predseda senátu na Krajskom súde v Žiline, pričom na tom istom súde pôsobil od roku 2009

do roku 2015 dokonca ako predseda trestnoprávneho kolégia. Podľa sťažovateľa v tomto

období sťažovateľ už zastával funkciu riaditeľa Obvodného oddelenia Policajného zboru

(1998 ‒2009), následne funkciu riaditeľa Okresného riaditeľstva

Policajného zboru Martin (2011 ‒2012) a pôsobil aj ako primátor plíc

(do tejto funkcie bol zvolený v komunálnych voľbách 15. novembra 2014). Sťažovateľ

dopĺňa, že v období, keď pôsobil v uvedených funkciách sudca

na Krajskom súde v Žiline, bývalý prednosta zastával funkciu

1. zástupcu riaditeľa Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Žiline (od 5. augusta 2010)

a od 1. januára 2011 až do letných mesiacov roku 2012 zastával funkciu riaditeľa odboru

kriminálnej polície Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Žiline. V tomto období bola

podľa sťažovateľa na vznesená požiadavka na vyjadrenie súhlasu

s ustanovením (brata ) do riadiacej funkcie

Okresného riaditeľstva Policajného zboru Liptovský Mikuláš, s čím

nesúhlasil, v dôsledku čoho mohlo dôjsť k zhoršeniu vzťahov medzi ním a

.

3.1 Podľa sťažovateľa aj na sudcu (vzhľadom na jeho

nedávne približne 18-ročné pôsobenie na Krajskom súde v Žiline) sa v plnom rozsahu

vzťahuje tvrdenie najvyššieho súdu vyslovené v napadnutom uznesení vo vzťahu k sudcom

Krajského súdu v Žiline, kde najvyšší súd uvádza, že je možné zároveň prakticky

kalkulovať aj existenciou takého rizika, že sudca, ktorý vo veci rozhoduje, bude

z materiálneho hľadiska pri rozhodovaní prerokúvanej problematiky hoci aj podvedomým,

abstraktným spôsobom reflektovať práve predchádzajúce rozhodnutia Krajského súdu

v Žiline.

3.2 Sťažovateľ po druhé dôvodí, že ak by sme, naopak, uznali, že závery najvyššieho

súdu a jeho argumentácia je nesprávna, a teda dôvody uvádzané najvyšším súdom

v napadnutom uznesení nie sú takými dôvodmi, pre ktoré je po aplikácii objektívneho testu

nestrannosti potrebné vysloviť, že u všetkých sudcov Okresného súdu Martin a Krajského

súdu v Žiline existujú z hľadiska objektívneho prístupu pochybnosti o ich nestrannosti

zakladajúce potrebu zmeny príslušnosti Okresného súdu Martin a Krajského súdu v Žiline,

potom došlo k porušeniu označených ústavných práv sťažovateľa práve z týchto dôvodov.

4. Sťažovateľ navrhol vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil:

„Základné právo na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj základné právo

na zákonného sudcu podľa a Listiny

základných práv a slobôd, v spojení s porušením práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 28. augusta 2019 vydaným pod sp. zn. porušené boli.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu SR

sp. zn. , zo dňa 28. augusta 2019, a vec sa Najvyššiemu súdu SR vracia

na ďalšie konanie.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva náhradu trov

konania...“

II.

Relevantná právna úprava

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa o Ústavnom súde Slovenskej republiky

a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom

prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

III.1 K namietanému porušeniu a a

a čl. 38 ods. 1 listiny

6. Ústavný súd v úvode vzhľadom na námietky sťažovateľa a obsah napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu uvádza, že základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci

nestranným súdom podľa je v garantované

aj prostredníctvom vylúčenia orgánov činných v trestnom konaní, súdu a iných osôb

z vykonávania úkonov trestného konania pre zaujatosť ( a ).

6.1 Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ).

Túto ochranu poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi

(všeobecnými) alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených

zákonom. Tieto práva vyplývajú z ústavno-procesných princípov konania pred uvedenými

orgánmi ( až ) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci

tým sudcom, ktorého určuje zákon.

6.2 V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoje rozhodnutia, podľa ktorých

všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, ktoré

alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje, preto je možnosť

intervencie zo strany ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak ochranu

neposkytujú všeobecné súdy (porov. mutatis mutandis , ,

, ). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím

jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí

takúto sťažnosť odmietnuť pre neprípustnosť (porov. ;

ďalej porov. aj mutatis mutandis , , ,

, ). Za situácie, ak právny poriadok pripúšťa iné možnosti

nápravy uplatnením riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov, nemožno sa

domáhať ochrany svojich práv v konaní pred ústavným súdom.

6.3 Na účely v spojení s a

pod vylúčeným sudcom treba rozumieť nielen sudcu, ktorý bol skutočne vylúčený

na základe rozhodnutia príslušného súdu, ktorý rozhodoval o námietke zaujatosti,

ale aj sudcu, ktorý vylúčeným mal byť na základe objektívneho posúdenia jeho pomeru

napr. k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi,

zákonnému zástupcovi, splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto

konaní (porovnaj m. m. ).

6.4 Na tomto mieste ústavný súd poukazuje na zjednocujúce stanovisko

trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 11/2017 z 5. apríla 2017 (publikované

pod č. 15/2017; ďalej aj „zjednocujúce stanovisko“), podľa ktorého: „O zaujatosti sudcu

súdu prvého stupňa (na podklade ) sa rozhoduje

v bezprostrednej časovej nadväznosti na buď oznámenie takej okolnosti konajúcim sudcom

( ) alebo námietku strany (, Trestného

poriadku); námietku zaujatosti možno na tých istých dôvodoch založiť len raz (§ 32 ods. 6

, alternatíva prvá). V odvolacom konaní sa konkrétna okolnosť

ako dôvod (možného) vylúčenia sudcu preskúmava len vtedy, ak o nej doposiaľ nebolo

rozhodnuté nadriadeným súdom podľa predchádzajúcej vety (§ 32 ods. 1 alebo § 32 ods. 5

písm. c/ ), keďže odvolací súd nemôže také skoršie rozhodnutie

(súdu toho istého stupňa) zrušiť. Uvedené rozhodnutie vyvoláva vo vzťahu k dotknutej

otázke in concreto aj naďalej právne účinky (uplatní sa zásada ne bis in idem). Napadnúť

nevylúčenie sudcu možno vo vyššie popísanej situácii len dovolaním z dôvodu uvedeného

v (alebo nedôvodné vylúčenie sudcu z dôvodu

uvedeného v ).“

6.5 Z odôvodnenia citovaného zjednocujúceho stanoviska trestnoprávneho kolégia

najvyššieho súdu vyplýva, že «ak sa o uvedenej otázke, v súvislostiach konkretizovaného

dôvodu pochybností o nezaujatosti v zmysle , vyskytne

v priebehu konania procesne relevantný podnet - oznámenie sudcu (§ 32 ods. 1 Trestného

poriadku) alebo námietka strany ( ), rozhodne sa o ňom

v bezprostrednej nadväznosti naň. Účelom je, aby v prípade opodstatnenosti dôvodu

na vylúčenie ihneď konal a rozhodol iný sudca, inak by sa konalo zbytočne. Dotknutá

otázka sa, pokiaľ ide o dôvod na vylúčenie sudcu prvého stupňa, rieši aj v odvolacom

konaní, a to ex offo, teda bez ohľadu na obsah odvolacích námietok (§ 317 ods. 1 veta

druhá, ). To však platí len vtedy, ak sa o konkrétnej

okolnosti ako dôvodu na vylúčenie nerozhodlo už skôr s jednoznačným kompetenčným

oprávnením podľa § 32 ods. 1 veta prvá alebo podľa § 32 ods. 3, ods. 5 písm. c/ Trestného

poriadku, teda za účasti nadriadeného súdu ako súdu druhého stupňa. Vecný účel platnej a

účinnej predmetnej zákonnej úpravy je uvedený vyššie a je zrejmý, teda procesná

racionalita v zmysle nepredlžovania priebehu konania výkonom jeho (neskôr) znegovateľnej

časti. Lapidárne povedané, otázka viny sa rieši až na konci prvostupňového konania, otázka

vylúčenia sudcu, ak je nanesená tým, kto ju v konaní naniesť môže, sa rieši ihneď.

Z procesného hľadiska potom platí, že o riešenej otázke bolo už právoplatne rozhodnuté.

Odvolací súd nemôže také skoršie rozhodnutie, ktoré je rovnako rozhodnutím súdu druhého

stupňa (krajský súd oproti okresnému súdu alebo okresnému súdu v sídle krajského súdu,

najvyšší súd oproti Špecializovanému trestnému súdu), a v konkrétnom konaní rozhodnutím

toho istého súdu, zrušiť. Nemôže teda negovať jeho právne účinky. Ak by rozhodol inak

(ak by problém vôbec posudzoval), vo vzťahu ku konkrétnej okolnosti (ako dôvodu

na vylúčenie sudcu) by vznikla kolízia s princípom ne bis in idem. Súd rovnakého stupňa

by totiž o tej istej otázke rozhodoval opakovane, pričom právnym účinkom jeho rozhodnutia

bránia už nastalé a stále pôsobiace právne účinky rozhodnutia pôvodného (nejde

o prekážku res iudicata v zmysle , aj keď táto úprava

odráža ten istý princíp, ale vo vzťahu k meritórnemu rozhodnutiu - rozhodnutiu vo veci

samej, o rovnakej osobe a rovnakom skutku). Odvolací prieskum možno pripustiť,

ak by o otázke vylúčenia rozhodol len súd prvého stupňa, bez rozhodovania nadriadeného

súdu podľa , teda na námietku strany a bez sťažnostného

prieskumu. Ďalší prieskum uvedenej otázky (v jej konkretizovanom vyjadrení) prichádza

potom do úvahy až na základe rozhodovania súdu, ktorý môže negovať právne účinky

pôvodného rozhodnutia, a to buď ho priamo zrušiť, alebo ho negovať pri prieskume postupu

súdu nižšieho stupňa (s možnosťou následného zrušenia meritórneho rozhodnutia).

V trestnom konaní ide o dovolacie konanie, v ktorom možno napadnúť nevylúčenie sudcu

dovolaním z dôvodu uvedeného v (alebo

nedôvodné vylúčenie sudcu z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. b/ Trestného

poriadku). Prieskum pôvodného rozhodnutia je konkrétne možný podľa § 374 ods. 3

(„v dovolaní možno uplatňovať ako dôvod dovolania aj konanie

na súde prvého stupňa, ak vytýkané pochybenia neboli napravené v konaní o riadnom

opravnom prostriedku“) - konaním o riadnom opravnom prostriedku je konanie o sťažnosti

proti uzneseniu nadriadeného súdu o riešenej otázke. Námietkou vznesenou už v priebehu

konania je vyriešená aj podmienka predchádzajúceho uplatnenia okolností zodpovedajúcich

tejto kategórii dovolacích dôvodov v zmysle („najneskôr

v konaní pred odvolacím súdom“). Možnosť zrušenia meritórneho rozhodnutia

a predchádzajúceho mu „chybného konania“ je daná ustanoveniami § 386 ods. 2, § 388

ods. 1 .».

6.6 Sumarizujúc citované zjednocujúce stanovisko trestnoprávneho kolégia

najvyššieho súdu v jednej vete ústavný súd uvádza, že pokiaľ bolo o otázke zaujatosti sudcu

na podklade oznámenia sudcu ( ) alebo námietky strany (

ods. 3 ) v priebehu trestného konania rozhodnuté príslušným

(nadriadeným/druhostupňovým) súdom, potom sa otázka zaujatosti sudcu môže (musí)

riešiť v rámci dovolacieho konania na podklade dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. e)

(„Dovolanie možno podať, ak vo veci konal alebo rozhodol orgán činný

v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov

trestného konania“) proti meritórnemu rozhodnutiu. To znamená, že existencia

právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený

z prejednávania a rozhodovania veci, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok

prípustnosti dovolania posúdiť túto otázku samostatne a prípadne i inak, než ju posúdil

nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci rozhodoval.

6.7 Tomu zodpovedá i záver najvyššieho súdu vo veci sp. zn.

(publikovaný pod č. 62/2011), podľa ktorého „dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. e)

v znení neskorších predpisov je garantom zabezpečenia

nestrannosti a nezaujatosti trestného konania ako celku, ako aj jednotlivých úkonov

vykonaných v rámci trestného konania... Pre posúdenie otázky, či úkony vykonával alebo

nevykonával vylúčený orgán, je v zmysle ustanovenia § 31 ods. 4 druhej vety Trestného

poriadku právne irelevantná okolnosť, že z vykonávania úkonov trestného konania sa...

orgán vylúčil pre neopodstatnené a nedôvodné námietky zaujatosti vznášané obvineným.“.

6.8 K dovolaciemu dôvodu podľa

a k možnosti najvyššieho súdu skúmať v dovolacom konaní prítomnosť/existenciu dôvodov

vylúčenia sudcu nižšieho stupňa z trestného konania sa vyjadril i ústavný súd, ktorý právnou

vetou nálezu sp. zn. z 9. marca 2011 (publikovaný v Zbierke nálezov

a uznesení ústavného súdu pod č. 25/2011) judikoval, že «pri posudzovaní ne/zaujatosti

sudcov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) musí dovolací

senát venovať meritórnu pozornosť dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. e) Trestného

poriadku obzvlášť v prípadoch, v ktorých senáty najvyššieho súdu dospeli k rôznym

záverom. Dovolací senát najvyššieho súdu musí v záujme reálneho naplnenia ústavného

práva na súdnu ochranu (v spojení s právom na zákonného sudcu) a práva na spravodlivé

súdne konanie vecne posúdiť, či namietaný sudca mal alebo nemal byť vylúčený

z vykonávania úkonov trestného konania.».

6.9 Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že podľa platnej právnej úpravy konania pred

všeobecnými súdmi a judikatúry všeobecného i ústavného súdnictva je pochybenie súdov

v otázke vyhodnotenia prítomnosti dôvodov vylúčenia sudcu z úkonov trestného konania

dôvodom na podanie dovolania proti meritórnemu rozhodnutiu z dôvodu podľa § 371 ods. 1

písm. e) .

7. Ústavný súd teda vo veci sťažovateľa hodnotí rovnako, ako to urobil

v obdobných veciach sp. zn. , sp. zn. alebo (m. m.)

sp. zn. , že pokiaľ podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd napadnutým

uznesením rozhodol zjavne neodôvodnene a vo veci samej mali rozhodovať sudcovia, ktorí

nemali byť podľa objektívneho posúdenia ich pomeru k veci alebo k účastníkom konania

alebo k ich zástupcom z ďalšej účasti na prejednávaní veci a rozhodovaní vylúčení,

resp. ak bola podľa sťažovateľa na tomto základe vec prikázaná nepríslušnému

prvostupňovému súdu (z dôvodu sťažovateľovho presvedčenia, že sudcovia inak

príslušného okresného súdu nemali byť vylúčení z prejednávania veci, a teda že nedošlo

k naplneniu hypotézy ) a vo veci tak rozhodne nezákonný

sudca, potom sa jeho sťažnosť podaná ústavnému súdu javí ako predčasná, keďže v ďalšom

konaní v merite veci pred všeobecnými súdmi môže sťažovateľ postupovať už uvedeným

spôsobom a môže následne uplatniť z uvedených dôvodov dovolanie ako mimoriadny

opravný prostriedok, na základe ktorého je oprávnený, ale i povinný poskytnúť ochranu

jeho základným právam najvyšší súd ako súd príslušný pre dovolacie konanie.

7.1 ani nepripúšťajú, aby účastník konania

domáhajúci sa ochrany svojich základných práv sám rozhodol o tom, či sa jej bude domáhať

v konaní pred všeobecnými súdmi alebo ústavným súdom. Naopak, z

zjavne vyplýva, že pred podaním sťažnosti ústavnému súdu musí účastník konania vyčerpať

všetky riadne i mimoriadne opravné prostriedky, resp. iné prostriedky nápravy, ktoré sú mu

dostupné v konaní pred všeobecnými súdmi.

8. Čo sa týka úvah sťažovateľa o zaujatosti/nezaujatosti sudcu najvyššieho súdu

, ktorý ako člen senátu rozhodoval napadnutú vec sťažovateľa,

ústavný súd uvádza, že sťažovateľ mal možnosť po oboznámení sa s návrhom poškodeného

o odňatie a prikázanie veci a po oboznámení sa so zložením príslušného senátu najvyššieho

súdu v prípade stotožnenia sa s námietkami a návrhom poškodeného namietať podľa § 31

zaujatosť z dôvodov obdobných (prípadne

iných), ako vzniesol poškodený. Sťažovateľ neuvádza, o to viac neodôvodňuje a už vôbec

nepreukazuje, že by takúto námietku vzniesol a že by postupoval tak, ako mu to prikazuje

. V tomto smere tak sťažovateľ nevyužil účinný prostriedok

ochrany svojich práv.

9. Vzhľadom na dosiaľ prezentované závery ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti podľa

ako neprípustnú.

III.2 K namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru

10. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva,

že konanie o námietke zaujatosti, nezávislé na konaní, v ktorom bola námietka uplatnená,

a s tým spojené vylúčenie sudcu z prejednávania veci alebo prípadné odňatie a prikázanie

veci, sa týka predovšetkým procesných práv účastníka konania a netýka sa hmotných práv

a záväzkov podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Aj keď konanie o námietke zaujatosti a odňatí

a prikázaní veci môže mať vplyv na konanie vo veci samej, ide o nedostatočné spojenie

a vzdialené následky, aby mohol čl. 6 ods. 1 dohovoru vstúpiť do hry, a preto čl. 6 ods. 1

dohovoru je na takéto konanie neaplikovateľný (pozri Schreiber and Boetsch v. Francúzsko,

č. 58751/00, rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti z 11. 12. 2003; Mianowicz v. Nemecko,

č. 37111/04, 55440/07, 55443/07, rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti z 19. 5. 2009,

oddiel 1a).

10.1 Ústavný súd v nadväznosti na uvedené odkazuje na svoju ustálenú judikatúru,

podľa ktorej o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody,

ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné

považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (porov. napr. , , ,

).

10.2 Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľa

v tejto časti podľa ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. novembra 2019

Jana Laššáková

predsedníčka senátu