Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 326/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. novembra 2019

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára

(sudca spravodajca) a Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej

spoločnosti DARED s. r. o., Langsfeldova 5401, Martin, IČO 46 555 048, zastúpenej

spoločnosťou Hronček & Partners, s. r. o., Kálov 1, Žilina, v mene ktorej koná konateľ

a advokát JUDr. Róbert Hronček, vo veci namietaného porušenia „základného práva“

podľa , základného práva na súdnu ochranu

zaručeného a 2 a práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozhodnutím mesta sp. zn. 32070/2017-Ka z 23. marca 2017, rozsudkom Krajského

súdu v Žiline sp. zn. zo 17. apríla 2018 a rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 9. mája 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti DARED s. r. o. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

23. augusta 2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti DARED s. r. o.,

Langsfeldova 5401, Martin, IČO 46 555 048 (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta

porušenie svojho „základného práva“ podľa

(ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného a 2

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutím mesta (ďalej

len „mesto“) sp. zn. 32070/2017-Ka z 23. marca 2017 (ďalej len „rozhodnutie mesta“),

rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

zo 7. apríla 2018 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 9. mája 2019 (ďalej len „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľke mesto svojím

napadnutým rozhodnutím uložilo pokutu za správny delikt za uskutočňovanie zmeny stavby

v rozpore so stavebným povolením spočívajúcim v uskutočnení prístavby a nadstavby

polyfunkčného objektu. Sťažovateľka nespokojná s rozhodnutím mesta podala proti nemu

odvolanie, o ktorom rozhodol Okresný úrad Žilina, odbor výstavby a bytovej politiky

rozhodnutím sp. zn. OU-ZA-OVBP2-2017/025399/Rep z 22. júna 2017 (ďalej

len „rozhodnutie OÚ“) tak, že odvolanie sťažovateľky zamietol a rozhodnutie mesta

potvrdil. Sťažovateľka podala žalobu podľa prvej hlavy tretej časti

v znení neskorších predpisov, ktorou sa domáhala prieskumu

zákonnosti rozhodnutia OÚ. V správnej žalobe namietala nezákonnosť rozhodnutia OÚ

s poukazom na o správnom konaní (správny poriadok)

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“) s argumentáciou, že

predmetné rozhodnutie mesta je podpísané (ďalej len „poverený

poslanec“), ktorý mal konať v zastúpení primátora mesta. Povereného poslanca s poukazom

na § 11 ods. 2 písm. b), § 13 ods. 5 a §13b ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady

č. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

č. “) podľa názoru sťažovateľky nemožno považovať za zamestnanca obce

( ), a preto poverený poslanec nebol oprávnený vydať

rozhodnutie mesta o správnom delikte. Krajský súd napadnutým rozsudkom žalobu

sťažovateľky zamietol ako nedôvodnú, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že

„podľa platnej právnej úpravy má v zmysle § 27 zákona o obecnom zriadení postavenie

správneho orgánu v administratívnych vzťahoch samotná obec ako právnická osoba.

Správnym orgánom je teda vždy obec, za ktorú starosta iba koná aj v správnych vzťahoch

v rámci výkonu samosprávy, ako aj preneseného výkonu štátnej správy, t. j. vo vzťahu

k starostovi obce ide iba o funkčnú príslušnosť na rozhodnutie v rámci správneho orgánu...

Žalovaný predložil písomné poverenie primátora Mesta ktorým prvého zástupcu

primátora... v súlade s ust. a ... poveril zastupovaním

primátora... v administratívnoprávnych vzťahoch..., Rozhodnutie Mesta

ako príslušného správneho orgánu... bolo teda podpísané oprávnenou osobou s uvedením

jej mena, priezviska a funkcie, a to tak, že zástupca primátora mesta

umiestnil svoj podpis k svojmu menu, priezvisku a uvedenej funkcii... Je nepochybné,

že v preskúmavanej veci konal a aj rozhodnutie vydal príslušný prvostupňový orgán –

Mesto ako stavebný úrad.“.

3. Sťažovateľka nespokojná s napadnutým rozsudkom krajského súdu podala

kasačnú sťažnosť podľa a nasl. , kde svoje výhrady

spočívajúce v tvrdenej nezákonnosti rozhodnutia mesta zopakovala a tvrdila, že krajský súd

sa „žiadnym spôsobom nevysporiadal“ s namietaným ,

preto považovala rozhodnutie krajského súdu za nepreskúmateľné. Najvyšší súd

napadnutým rozsudkom kasačnú sťažnosť sťažovateľky zamietol s odôvodnením, že

„z vykonaného dokazovania bolo nepochybne preukázané, že žalobca ako zhotoviteľ stavby

sa dopustil správneho deliktu...“ (bod 54 odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho

súdu). K námietke sťažovateľky, že rozhodnutie mesta je podpísané neoprávnenou osobou,

najvyšší súd v odôvodnení svojho napadnutého rozsudku po citovaní § 47 ods. 1 a 5

Správneho poriadku dospel k záveru, že „Rozhodnutie mesta ako príslušného

správneho orgánu v zmysle § 117 ods. 1 stavebného zákona bolo vydané v správnom konaní

v zmysle príslušných ustanovení a bolo podpísané oprávnenou osobou

s uvedením jej mena, priezviska a funkcie.“ (bod 68 odôvodnenia napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu).

4. V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka zopakovala svoju

argumentáciu uplatnenú pred všeobecnými súdmi, pričom tvrdí, že napadnuté rozhodnutia

mesta, OÚ a následne aj napadnutého rozsudku krajského súdu a najvyššieho súdu sú

nezákonné, nedostatočne odôvodnené a porušujúce jej označené práva. Podstata

argumentácie sťažovateľky spočíva v tvrdení, že poverený poslanec „nie je oprávnený

vydať rozhodnutie o správnom delikte“ a „zo žiadneho všeobecne záväzného predpisu

nevyplýva právomoc zástupcu primátora zastupovať jeho osobu v neprítomnosti primátora

v právnych vzťahoch pri prenesenom výkone štátnej správy...“. Vzhľadom na uvedené, že

„rozhodnutie o správnom delikte podpísala osoba, ktorá nemá oprávnenie na takéto

rozhodovanie nie je možné považovať za zákonné“ a z dôvodu, že na toto pochybenie

nebolo prihliadnuté ani pri rozhodovaní všeobecných súdov v jej veci, je toho názoru, že

„došlo k odopretiu práva na spravodlivý proces a to je jasný zásah do základných ľudských

práv...“.

5. Sťažovateľka, vychádzajúc z uvedenej argumentácie, v závere svojej sťažnosti

navrhuje, aby ústavný súd rozhodol vo veci samej nálezom alternatívne takto:

„1. Základné právo sťažovateľa podľa bolo

porušené rozhodnutím Mesta sp. zn 32070/2017-Ka zo dňa 23. 03. 2017.

2. Ústavný súd zrušuje rozhodnutie Mesta sp. zn 32070/2017-Ka zo dňa

23. 03. 2017 a vracia mu vec na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume

33.000,- EUR, ktoré mu je porušovateľ povinný vyplatiť do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania pred Ústavným súdom

Slovenskej republiky, ktoré mu je porušovateľ povinný zaplatiť na účet jeho právneho

zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

Alternatívne nález:

1. Základné právo sťažovateľa na podľa

a základné právo na spravodlivý súdny proces podľa č. 46 ods. 1 a 2 Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd bolo porušené rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. zo dňa 09. 05. 2019 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline

sp. zn. zo dňa 17. 04. 2018.

2. Ústavný súd zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. Zn. zo dňa 09. 05. 2019 a rozsudok Krajského súdu v Žiline

sp. zn. zo dňa 17. 04. 2018 a vracia mu vec Krajskému súdu v Žiline na ďalšie

konanie.

3. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume

33.000,- EUR, ktoré mu je porušovateľ povinný vyplatiť do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania pred Ústavným súdom

Slovenskej republiky, ktoré mu je porušovateľ povinný zaplatiť na účet jeho právneho

zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

Alternatívne nález:

1. Základné právo sťažovateľa na podľa

a základné právo na spravodlivý súdny proces podľa č. 46 ods. 1 a 2 Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd bolo porušené rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. zo dňa 09. 05. 2019.

2. Ústavný súd zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. zo dňa 09. 05. 2019 a vracia mu vec Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume

33.000,- EUR, ktoré mu je porušovateľ povinný vyplatiť do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania pred Ústavným súdom

Slovenskej republiky, ktoré mu je porušovateľ povinný zaplatiť na účet jeho právneho

zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

6. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

7. Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej republiky

a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom

prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Podľa povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe

zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd...

10. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd...

11. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

12. Ústavný súd predtým ako pristúpil k posúdeniu dôvodnosti samotnej sťažnosti,

musel sa vysporiadať s alternatívnym petitom sťažnosti (bod 5 odôvodnenia tohto

rozhodnutia), preto za predmet svojho posudzovania zvolil najširšiu možnú kombináciu

namietaných porušení označených práv sťažovateľky, a to rozhodnutím mesta, rozhodnutím

OÚ, napadnutými rozsudkami krajského a najvyššieho súdu, tak ako je to uvedené v záhlaví

tohto rozhodnutia.

K namietanému porušeniu označených práv rozhodnutím mesta a rozhodnutím

OÚ

13. Právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa

je založená na princípe subsidiarity, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu

poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej

právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť,

ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy,

ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. , ).

14. Podstata a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je

a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto

súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v (porovnaj

m. m. , , , ).

15. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať napadnuté

rozhodnutia mesta a OÚ ani ich predchádzajúci postup, keďže ich už meritórne preskúmal

na základe správnej žaloby sťažovateľky krajský súd, ktorý bol oprávnený a zároveň

povinný poskytnúť sťažovateľke ochranu jej právam.

16. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti smerujúcej proti

napadnutému rozhodnutia mesta a OÚ odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona

o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (m. m. ,

, , ).

K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozsudkom

krajského súdu

17. Napadnutý rozsudok krajského súdu bol vydaný v konaní podľa Správneho

súdneho poriadku, ktoré je budované na báze jednoinštančnosti. Proti rozhodnutiam

krajských súdov v správnom súdnictve už preto zásadne nie je odvolanie ako riadny

opravný prostriedok prípustné, ale je možné podať kasačnú sťažnosť, ktorá má charakter

mimoriadneho opravného prostriedku. Ústavný súd už opakovane judikoval, že kasačná

sťažnosť (hoci smerovala proti právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu) v prípade

meritórneho rozhodnutia kasačného súdu predstavuje účinný prostriedok nápravy a ochrany

základných práv a slobôd (m. m. , ). V posudzovanej veci

kasačnej sťažnosti sťažovateľky najvyšší súd rozhodol meritórne, teda tak, že ju podľa

zamietol.

18. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje nedostatok právomoci konať

a rozhodovať o ochrane označených práv napadnutým rozsudkom krajského súdu, preto

sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti odmietol

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

K namietanému porušeniu označených práv napadnutým uznesením

najvyššieho súdu

19. Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124

je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia

vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách

(napr. , , ).

20. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, ktoré

sú „pánmi zákonov“, mohol by nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba

v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu teda môžu byť predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

).

21. Vzhľadom na povahu namietaných práv procesného charakteru podľa čl. 46

ods. 1 a 2 a dohovoru úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či najvyšší

súd ako súd kasačný dostatočne a ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil svoje

rozhodnutie.

22. Najvyšší súd zamietol kasačnú sťažnosť sťažovateľky, keď po už nosných

právnych úvahách citovaných v bodoch 2 a 3 odôvodnenia tohto rozhodnutia konštatoval,

že „nie je možné stotožniť sa s názorom sťažovateľa, a síce, že krajský súd sa v napadnutom

rozhodnutí žiadnym spôsobom s touto námietkou nevysporiadal, naopak kasačný súd

zastáva názor, že krajský súd sa tejto námietke venoval dostatočným spôsobom a túto

aj náležite odôvodnil“ (bod 70 odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu).

Zároveň konštatoval, že „rozhodnutie správneho orgánu obsahuje zákonom ustanovenú

formu, to znamená že obsahuje obsahové, ako aj formálne náležitosti“ (bod 71 odôvodnenia

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu).

23. Ústavný súd už konštatoval, že účelom správneho súdnictva nie je náprava

nezákonnosti vo verejnej správe, ale účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej osoby

alebo právnickej osoby, voči ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade vykonávaná

(m. m. ).

24. Zásadným pre ústavný súd je preto záver, či právne posúdenie veci, z ktorého

najvyšší súd vychádzal, je v okolnostiach posudzovanej veci akceptovateľné, a tým

v konečnom dôsledku aj zodpovedá procesným základným právam sťažovateľky.

25. Sťažovateľkina sťažnostná argumentácia bola koncentrovaná do údajnej

formálnej chyby spôsobujúcej nezákonnosť rozhodnutia mesta, spočívajúcej v tom,

že predmetné rozhodnutie mesta je podpísané podľa jej názoru neoprávnenou osobou,

ktorá mala byť v príčinnej súvislosti s namietaným porušením jej práv procesnej povahy.

Ústavný súd, vychádzajúc z obsahu tejto námietky, konštatuje, že sama osebe bez ďalšieho

nemá ústavne právnu relevanciu – intenzitu. Inak povedané, aj v prípade, že by ústavný súd

dospel k záveru, že sťažovateľkina interpretácia na vec vzťahujúcich sa predpisov

správneho práva je adekvátnejšia, ešte nie je dôvodom alebo podkladom na záver, že právne

posúdenie veci prezentované krajským súdom a najvyšším súdom v ich napadnutých

rozhodnutiach je ústavne neakceptovateľné. Skutková okolnosť, že v danom prípade

namietané rozhodnutie mesta podpísala osoba poverená primátorom mesta na základe

písomného poverenia, umožňujúceho jej zastupovanie aj v administratívnoprávnych veciach

vo väzbe na obsah úpravy a a skutočnosť,

že správnym orgánom je v danom prípade obec, a nie samotný starosta, v danom prípade

primátor, je podľa názoru ústavného súdu dostatočným podkladom pre z ústavného hľadiska

akceptovateľný právny záver, že napadnuté rozhodnutie podpísala oprávnená osoba,

resp. že rozhodnutie obsahuje formálne aj obsahové náležitosti vyžadované zákonom.

26. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu podľa názoru ústavného súdu nevykazuje

znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnený. Ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto

postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj , ) a v tejto situácii

nemá dôvod zasiahnuť do právnych názorov najvyššieho súdu.

27. Pre úplnosť a na zdôraznenie ústavnej akceptovateľnosti napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu ústavný súd dodáva, že vo všeobecnosti pre správne súdnictvo platí zásada

opakovaná v jeho ustálenej judikatúre, že administratívny proces sa neopakuje len

pre procesné pochybenie alebo formálny nedostatok, ktorý nemá vplyv na vecnú správnosť

rozhodnutia, ak by nové rozhodnutie nebolo ani po odstránení tohto nedostatku schopné

privodiť pre sťažovateľa hmotnoprávne priaznivejší výsledok konania alebo vecné zlepšenie

jeho právneho postavenia. Ani sťažovateľka v sťažnosti predloženej ústavnému súdu

netvrdila opak.

28. Ústavný súd, vychádzajúc z uvedeného, sťažnosť v časti namietaného porušenia

základného práva podľa a 2 odmietol podľa zákona

o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

29. Obdobný záver platí aj pre právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru, keďže formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného

dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Ústavný súd preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

30. Pokiaľ ide o namietané „základné právo“ podľa , ústavný súd

konštatuje, že označené ustanovenie má charakter všeobecného ústavného princípu.

Určujú sa nimi podmienky vymedzovania a obmedzovania základných práv. Napriek tomu,

že sú implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, nemajú charakter základného

práva a slobody, ktorého ochrany by sa bolo možné samostatne domáhať pred ústavným

súdom (m. m. , ). Keďže ústavný súd dospel k záveru,

že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu nebolo zasiahnuté do namietaných práv

procesnej povahy (podľa , 2 a dohovoru), pričom iný zásah

do základných práv alebo slobôd sťažovateľka nenamietala, ústavný súd nevyhnutne dospel

k záveru o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti aj v tejto jej časti a ako takú ju z uvedeného

dôvodu odmietol podľa .

31. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu

zaoberať sa jej ďalšími návrhmi uvedenými v nej.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. novembra 2019

Jana Laššáková

predsedníčka senátu