Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 120/2019
PDF · 215.8 KB
No categories available
III. ÚS 120/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. novembra 2019
v senáte zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku (sudca spravodajca) a zo sudcov
Martina Vernarského a Petra Straku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , , zastúpeného
advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Peružek, s. r. o., Hollého 20/27, Hlohovec, v mene
ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Peter Peružek, vo veci namietaného porušenia
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre
sp. zn. 6 Co 192/2013 z 18. júna 2014 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 4 Cdo 6/2017 z 23. mája 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. augusta
2018 doručená ústavná sťažnosť , narodeného
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorá bola doplnená 9. augusta 2019
jeho právnym zástupcom, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského
súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 192/2013 z 18. júna 2014 a rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „rozsudky krajského
súdu a najvyššieho súdu“) sp. zn. 4 Cdo 6/2017 z 23. mája 2018 [sťažovateľ v podaní
namietal aj rozsudok Okresného súdu Levice (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 8 C 191/1999
zo 6. októbra 2014, pozn.].
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že sťažovateľ podal
na okresnom súde žalobu, ktorou sa v pracovnoprávnej veci domáhal proti obchodnej
spoločnosti (ďalej len „žalovaná“), „náhrady mzdy z neplatného
skončenia pracovnému pomeru“. Okresný súd predmetným rozsudkom rozhodol,
že žalovaná je povinná zaplatiť sťažovateľovi „24 171,81 eur s 8,50 % ročným úrokom
z omeškania od 16.05.2007 do zaplatenia a nahradiť trovy konania 58,98 eur a nahradiť
trovy právneho zastúpenia 14 599,50 eur“. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Konanie
o úrokoch z omeškania na náhradu mzdy za obdobie od „16.09.2001 do 16.07.2007“
uplatnené v návrhu 5. mája 2011 zastavil a žalovanému uložil zaplatiť súdny poplatok
v sume 1 450 €.
3. Proti rozsudku okresného súdu sťažovateľ i žalovaný podali odvolanie. Krajský
súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu potvrdil v časti týkajúcej
sa zaplatenia sumy 24 171,81 € a v napadnutej zamietajúcej časti zmenil tak, že žalovaný
je povinný zaplatiť sťažovateľovi 18 132,26 € s 8,5 % úrokom z omeškania zo sumy
1 372, 52 € od 16. augusta 2007 do zaplatenia. Súčasne zmenil aj rozsudok okresného súdu
v časti zaplatenie súdneho poplatku tak, že určil novú sumu 3 032 €, teda týmito výrokmi
vlastne vyhovel podstatným spôsobom sťažovateľovým námietkam v odvolaní,
čo sťažovateľ nijako nespochybňuje ani v konaní o ústavnej sťažnosti. Proti tomuto
rozhodnutiu podal sťažovateľ dovolanie a uvedené námietky v dovolaní znova opakuje
aj v konaní pred ústavným súdom, pretože tvoria i podstatu jeho ústavnej sťažnosti.
4. Konkrétne namietal tieto výroky v rozsudku krajského súdu:
a) žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania,
b) v ostatnej vyhovujúcej časti rozsudok zmenil tak, že žalobný návrh zamietol
(v časti nahradiť 8,5 % ročný úrok z omeškania zo sumy 24 171,81 eur od 16. augusta 2007
do zaplatenia; nahradiť trovy konania vo výške 58,98 eur a nahradiť trovy právneho
zastúpenia 14 599,50 eur,
c) nepriznal sťažovateľovi 8,5 % ročný úrok z omeškania zo sumy 16 769,74 eur
od 16. augusta 2007 do zaplatenia ‒na vysvetlenie odvolací súd priznal len úrok
z omeškania zo sumy 1372,52 eur, hoci priznal istinu vo výške 18 132,26 eur, a teda
nepriznal úrok z omeškania zo sumy 16 769,74 eur, pričom súd prvého stupňa vôbec
nepriznal sumu prevyšujúcu sumu 24 171,81 eur, a teda ani úroky z omeškania,
d) v zastavujúcej časti rozsudok zrušil v časti, v ktorej súd prvého stupňa konanie
o úrokoch z omeškania z nároku na náhradu mzdy za obdobie „od 16.09.2001
do 16.07.2007“ uplatnené v návrhu z 5. mája 2011 zastavil.
5. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľ podal dovolanie, ktoré odôvodnil:
«§ 241 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „OSP“), a to najmä v tom, že rozhodnutie súdov spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci a tým bola navrhovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom
v zmysle ustanovenia § 257 písm. f) OSP a to čiastočne v bode C a bod D. Dovolanie
je dôvodné aj z dôvodu uvedeného v ustanovení § 258 ods. 1 OSP, pričom uvedené
sa vzťahuje na dôvody uvedené v bodoch A, B a čiastočne bod C) tam, kde odvolací súd
zmenil výrok súdu prvého stupňa, keď nepriznal celý nárok na náhradu mzdy. V čiastočne
bode C) a bode D) ide o vadu konania spočívajúcu v odňatí možnosti pred súdom konať.
Pod odňatím možnosti pred súdom konať (§ 257 písm. f) OSP) treba rozumieť taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv,
priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov. O vadu, ktorá je významná z hľadiska tohto ustanovenia ide
vtedy, ak súd postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva,
ktoré mu právny poriadok priznáva.»
6. Najvyšší súd napadnutým rozsudkom dovolanie sťažovateľa v časti smerujúcej
proti výroku rozsudku krajského súdu, ktorým zmenil rozsudok Okresného súdu Levice
č. k. 8 C 191/1999-1249 z 18. júla 2013 v časti priznaných úrokov z omeškania vo výške
8,5 % ročne zo sumy 24 171,81 eur od 16. augusta 2007, zamietol a vo zvyšnej časti ho
odmietol. Najvyšší súd tiež určil, že žalovaná má nárok na náhradu trov dovolacieho
konania.
7. S uvedenými závermi všeobecných súdov sťažovateľ nesúhlasí a opakujúc zhodné
argumenty, ktoré vzniesol v konaniach pred týmito súdmi, namieta, že „v predmetnej veci
došlo k nepreskúmateľnému a neodôvodnenému rozhodnutiu, z ktorého nie je zrejmé, ktoré
argumenty najvyšší súd ako aj odvolací súd považovali za dostatočné na vydanie
rozhodnutia ohľadom trov konania vrátane trov právneho zastúpenia.“.
8. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti navrhuje, aby
ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie vo veci samej nálezom vyslovil porušenie jeho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkami krajského súdu a najvyššieho súdu, aby
napadnuté rozsudky krajského súdu a najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil „na nové konanie
a rozhodnutie“ a aby sťažovateľovi priznal finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €
náhradu trov konania v sume 325,42 €.
II.
Relevantná právna úprava a judikatúrne východiská ústavného súdu
9. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom
je s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2
zákona o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019,
pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú
zachované.
12. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
13. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
14. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní návrh na začatie konania neodmietne alebo ho nezamietne podľa § 57, prijme
ho na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí návrhu.
15. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základného práva
sťažovateľa zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru
rozsudkami krajského súdu a najvyššieho súdu, ktorým dovolanie žalobcu odmietol, resp.
zamietol a priznal žalovanému náhradu trov konania, a namieta aj nepreskúmateľnosť, resp.
neodôvodnenosť rozsudkov krajského súdu a najvyššieho súdu (bod 7).
16. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
17. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch.
18. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o porušeniach
základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd rozhoduje
len v prípade, ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky
výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi neboli zlučiteľné s ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný
súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie je
alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
Pri uplatňovaní právomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri
výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 19/02, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02,
I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Úlohou ústavného súdu rovnako nie je chrániť občana
pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho
práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).
19. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom
súde predbežne prerokoval, preskúmal, či obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti
predpísané zákonom o ústavnom súde (§ 39, § 43 a § 123) a či nie sú dané dôvody
na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd zistil,
že v okolnostiach prípadu existujú viaceré relevantné dôvody na odmietnutie ústavnej
sťažnosti sťažovateľa.
20. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú [čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ods. 1 ústavy (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012)].
21. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti
medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe
subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany
základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1
ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,
ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 152 ods. 4
ústavy) (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).
22. Ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že nie je opravnou inštanciou všeobecných
súdov. Preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom
má opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím
(opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej
slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany
ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné
a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody. Ústavnoprávnou
požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boli riadne,
zrozumiteľne a logicky odôvodnené.
III.1 K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom krajského súdu
23. Ústavný súd v úvode konštatuje, že ústavnú sťažnosť v časti smerujúcej proti
rozsudku krajského súdu je potrebné odmietnuť v časti pre nedostatok právomoci ústavného
súdu na jej prerokovanie a v časti, ktorým bolo vyhovené jeho žalobnému návrhu a ktorým
rozsudkom krajského súdu bol potvrdený rozsudok okresného súdu, odmietnuť pre zjavnú
neopodstatnenosť.
24. Podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak o ochrane základných práv
a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať
iný súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci
na prerokovanie.
25. Je nepochybné, že sťažovateľ využil svoje právo podať proti rozsudku krajského
súdu dovolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd. Právomoc
najvyššieho súdu rozhodnúť o dovolaní sťažovateľa proti zmeňujúcej časti rozsudku
odvolacieho súdu vo veci samej (dovolanie bolo v tejto časti procesne prípustné) v danom
prípade nepripúšťa možnosť ústavného súdu rozhodovať o rozsudku krajského súdu,
keďže dovolanie predstavuje účinný opravný prostriedok ochrany práv sťažovateľa
vo vzťahu k rozsudku krajského súdu (pozri najmä body 8 až 22 rozsudku najvyššieho
súdu).
26. Princíp subsidiarity znamená, že ústavný súd poskytuje ochranu základným
právam a slobodám iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné
súdy. Ústavný súd sa pri skúmaní podmienok konania o ústavnej sťažnosti riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť,
a preto je ochrana základných práv a slobôd poskytovaná ústavným súdom prostredníctvom
ústavou a zákonom o ústavnom súde upraveného konania o ústavnej sťažnosti subsidiárna
a nastupuje až vtedy, ak o tejto ochrane nerozhodujú všeobecné súdy (porov. mutatis
mutandis II. ÚS 13/01, IV. ÚS 102/09).
27. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnú
sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde
pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.
28. Pokiaľ ide o rozsudok krajského súdu, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu
v časti týkajúcej sa zaplatenia sumy 24 171,81 €, sťažovateľ ani nespochybnil osobitne
na dovolacom súde a ani na ústavnom súde tento výrok, pretože bol s ním spokojný.
Sťažnosť je v tejto časti preto zjavne neopodstatnená [(§ 56 ods. 2 písm. g) zákona
o ústavnom súde).]
III.2 K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom najvyššieho súdu
29. Čo sa týka rozsudku najvyššieho súdu, ústavný súd uvádza, že bez potreby
priblíženia doktrinálnych záverov k označeným ústavným právam sťažovateľky je potrebné
konštatovať, že ústavná sťažnosť je v tejto časti zjavne neopodstatnená. O zjavnej
neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu
nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (III. ÚS 206/03, II. ÚS 77/04). Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 201/03, II. ÚS 144/05,
30. Najvyšší súd v rozsudku opísal tiež právny a skutkový stav zistený okresným
súdom, ako aj závery formulované krajským súdom, námietky sťažovateľa v dovolaní
a napokon svoje konkrétne závery zhrnul do bodov 23 až 47, keď v nich odpovedal
primeraným a ústavne akceptovateľným spôsobom na argumenty sťažovateľa prednesené
v dovolaní (pozri k tomu body 4 a 5, pozn.). Ústavný súd nemá za potreby z týchto záverov
podrobne citovať, pretože ide o obsiahle odôvodnenie, ktoré sťažovateľ dobre pozná.
31. Ústavný súd tiež poznamenáva, že jeho úlohou nie je perfekcionisticky
„prerábať“ konanie pred všeobecnými súdmi, a to aj keby nesúhlasil s odôvodnením
ich rozhodnutí. Naopak, úlohou ústavného súdu je ochraňovať ústavnosť (nie „obyčajnú“
zákonnosť) konania pred všeobecnými súdmi.
32. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,
nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov
a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím
vlastným.
33. Z ústavnoprávneho hľadiska preto ústavný súd uzatvára, že niet žiadneho
dôvodu, aby sa spochybňovali závery rozsudku najvyššieho súdu, ktoré sú náležite
odôvodnené na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení a nevykazujú znaky
svojvôle. V danom prípade sa najvyšší súd neodmietol zaoberať opravným prostriedkom
sťažovateľa, ktorým napadol rozsudok krajského súdu, jeho dovolanie riadne preskúmal, no
keďže dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania nezistil, následne sformuloval svoj právny
záver o neprípustnosti podaného mimoriadneho opravného prostriedku a rozhodol o ňom
spôsobom, ktorý mu Civilný sporový poriadok i prostredníctvom § 447 písm. c) vyslovene
umožňoval. Samotná otázka posúdenia podmienok pre uskutočnenie dovolacieho konania
vrátane posúdenia otázky prípustnosti dovolania patrí do výlučnej právomoci najvyššieho
súdu ako súdu dovolacieho. Súčasťou práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
preto nie je povinnosť dovolacieho súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného
prostriedku uvádzané sťažovateľmi, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ ani nemožno
bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného práva. V opačnom prípade
by totiž dovolací súd stratil možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo
neprípustnosti podaného opravného prostriedku vôbec boli naplnené.
34. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade niet
žiadnej spojitosti medzi rozsudkom najvyššieho súdu a namietaným porušením základného
práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto
ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde
tiež pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
35. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími
návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal, pretože rozhodovanie o nich je
podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto
prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. novembra 2019
Mojmír Mamojka
predseda senátu