Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 120/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. novembra 2019

v senáte zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku (sudca spravodajca) a zo sudcov

Martina Vernarského a Petra Straku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , , zastúpeného

advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Peružek, s. r. o., Hollého 20/27, Hlohovec, v mene

ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Peter Peružek, vo veci namietaného porušenia

základného práva podľa a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre

sp. zn. z 18. júna 2014 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 23. mája 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. augusta

2018 doručená ústavná sťažnosť , narodeného

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorá bola doplnená 9. augusta 2019

jeho právnym zástupcom, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského

súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 18. júna 2014 a rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „rozsudky krajského

súdu a najvyššieho súdu“) sp. zn. z 23. mája 2018 [sťažovateľ v podaní

namietal aj rozsudok Okresného súdu Levice (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

zo 6. októbra 2014, pozn.].

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že sťažovateľ podal

na okresnom súde žalobu, ktorou sa v pracovnoprávnej veci domáhal proti obchodnej

spoločnosti (ďalej len „žalovaná“), „náhrady mzdy z neplatného

skončenia pracovnému pomeru“. Okresný súd predmetným rozsudkom rozhodol,

že žalovaná je povinná zaplatiť sťažovateľovi „24 171,81 eur s 8,50 % ročným úrokom

z omeškania od 16.05.2007 do zaplatenia a nahradiť trovy konania 58,98 eur a nahradiť

trovy právneho zastúpenia 14 599,50 eur“. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Konanie

o úrokoch z omeškania na náhradu mzdy za obdobie od „16.09.2001 do 16.07.2007“

uplatnené v návrhu 5. mája 2011 zastavil a žalovanému uložil zaplatiť súdny poplatok

v sume 1 450 €.

3. Proti rozsudku okresného súdu sťažovateľ i žalovaný podali odvolanie. Krajský

súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu potvrdil v časti týkajúcej

sa zaplatenia sumy 24 171,81 € a v napadnutej zamietajúcej časti zmenil tak, že žalovaný

je povinný zaplatiť sťažovateľovi 18 132,26 € s 8,5 % úrokom z omeškania zo sumy

1 372, 52 € od 16. augusta 2007 do zaplatenia. Súčasne zmenil aj rozsudok okresného súdu

v časti zaplatenie súdneho poplatku tak, že určil novú sumu 3 032 €, teda týmito výrokmi

vlastne vyhovel podstatným spôsobom sťažovateľovým námietkam v odvolaní,

čo sťažovateľ nijako nespochybňuje ani v konaní o ústavnej sťažnosti. Proti tomuto

rozhodnutiu podal sťažovateľ dovolanie a uvedené námietky v dovolaní znova opakuje

aj v konaní pred ústavným súdom, pretože tvoria i podstatu jeho ústavnej sťažnosti.

4. Konkrétne namietal tieto výroky v rozsudku krajského súdu:

a) žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania,

b) v ostatnej vyhovujúcej časti rozsudok zmenil tak, že žalobný návrh zamietol

(v časti nahradiť 8,5 % ročný úrok z omeškania zo sumy 24 171,81 eur od 16. augusta 2007

do zaplatenia; nahradiť trovy konania vo výške 58,98 eur a nahradiť trovy právneho

zastúpenia 14 599,50 eur,

c) nepriznal sťažovateľovi 8,5 % ročný úrok z omeškania zo sumy 16 769,74 eur

od 16. augusta 2007 do zaplatenia ‒na vysvetlenie odvolací súd priznal len úrok

z omeškania zo sumy 1372,52 eur, hoci priznal istinu vo výške 18 132,26 eur, a teda

nepriznal úrok z omeškania zo sumy 16 769,74 eur, pričom súd prvého stupňa vôbec

nepriznal sumu prevyšujúcu sumu 24 171,81 eur, a teda ani úroky z omeškania,

d) v zastavujúcej časti rozsudok zrušil v časti, v ktorej súd prvého stupňa konanie

o úrokoch z omeškania z nároku na náhradu mzdy za obdobie „od 16.09.2001

do 16.07.2007“ uplatnené v návrhu z 5. mája 2011 zastavil.

5. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľ podal dovolanie, ktoré odôvodnil:

« v znení neskorších

predpisov (ďalej len „OSP“), a to najmä v tom, že rozhodnutie súdov spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci a tým bola navrhovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom

v zmysle ustanovenia a to čiastočne v bode C a bod D. Dovolanie

je dôvodné aj z dôvodu uvedeného v ustanovení , pričom uvedené

sa vzťahuje na dôvody uvedené v bodoch A, B a čiastočne bod C) tam, kde odvolací súd

zmenil výrok súdu prvého stupňa, keď nepriznal celý nárok na náhradu mzdy. V čiastočne

bode C) a bode D) ide o vadu konania spočívajúcu v odňatí možnosti pred súdom konať.

Pod odňatím možnosti pred súdom konať ( ) treba rozumieť taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv,

priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho práv

a právom chránených záujmov. O vadu, ktorá je významná z hľadiska tohto ustanovenia ide

vtedy, ak súd postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva,

ktoré mu právny poriadok priznáva.»

6. Najvyšší súd napadnutým rozsudkom dovolanie sťažovateľa v časti smerujúcej

proti výroku rozsudku krajského súdu, ktorým zmenil rozsudok Okresného súdu Levice

č. k. -1249 z 18. júla 2013 v časti priznaných úrokov z omeškania vo výške

8,5 % ročne zo sumy 24 171,81 eur od 16. augusta 2007, zamietol a vo zvyšnej časti ho

odmietol. Najvyšší súd tiež určil, že žalovaná má nárok na náhradu trov dovolacieho

konania.

7. S uvedenými závermi všeobecných súdov sťažovateľ nesúhlasí a opakujúc zhodné

argumenty, ktoré vzniesol v konaniach pred týmito súdmi, namieta, že „v predmetnej veci

došlo k nepreskúmateľnému a neodôvodnenému rozhodnutiu, z ktorého nie je zrejmé, ktoré

argumenty najvyšší súd ako aj odvolací súd považovali za dostatočné na vydanie

rozhodnutia ohľadom trov konania vrátane trov právneho zastúpenia.“.

8. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti navrhuje, aby

ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie vo veci samej nálezom vyslovil porušenie jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkami krajského súdu a najvyššieho súdu, aby

napadnuté rozsudky krajského súdu a najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil „na nové konanie

a rozhodnutie“ a aby sťažovateľovi priznal finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €

náhradu trov konania v sume 325,42 €.

II.

Relevantná právna úprava a judikatúrne východiská ústavného súdu

9. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2

sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019,

pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú

zachované.

12. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

13. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

14. Podľa ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní návrh na začatie konania neodmietne alebo ho nezamietne podľa § 57, prijme

ho na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí návrhu.

15. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základného práva

sťažovateľa zaručeného a práva zaručeného dohovoru

rozsudkami krajského súdu a najvyššieho súdu, ktorým dovolanie žalobcu odmietol, resp.

zamietol a priznal žalovanému náhradu trov konania, a namieta aj nepreskúmateľnosť, resp.

neodôvodnenosť rozsudkov krajského súdu a najvyššieho súdu (bod 7).

16. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

17. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch.

18. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o porušeniach

základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd rozhoduje

len v prípade, ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky

výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi neboli zlučiteľné s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný

súd a všeobecné súdy ( a ) vyplýva, že ústavný súd nie je

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. , ).

Pri uplatňovaní právomoci podľa ústavný súd nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , , ,

, ). Úlohou ústavného súdu rovnako nie je chrániť občana

pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho

práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné ().

19. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom

súde predbežne prerokoval, preskúmal, či obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti

predpísané (, a ) a či nie sú dané dôvody

na jej odmietnutie podľa . Ústavný súd zistil,

že v okolnostiach prípadu existujú viaceré relevantné dôvody na odmietnutie ústavnej

sťažnosti sťažovateľa.

20. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú [ v spojení s

ods. 1 (, , , )].

21. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti

medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe

subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany

základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1

), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a

) (, , , ).

22. Ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že nie je opravnou inštanciou všeobecných

súdov. Preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom

má opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím

(opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej

slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné

a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody. Ústavnoprávnou

požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boli riadne,

zrozumiteľne a logicky odôvodnené.

III.1 K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom krajského súdu

23. Ústavný súd v úvode konštatuje, že ústavnú sťažnosť v časti smerujúcej proti

rozsudku krajského súdu je potrebné odmietnuť v časti pre nedostatok právomoci ústavného

súdu na jej prerokovanie a v časti, ktorým bolo vyhovené jeho žalobnému návrhu a ktorým

rozsudkom krajského súdu bol potvrdený rozsudok okresného súdu, odmietnuť pre zjavnú

neopodstatnenosť.

24. Podľa ak o ochrane základných práv

a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať

iný súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci

na prerokovanie.

25. Je nepochybné, že sťažovateľ využil svoje právo podať proti rozsudku krajského

súdu dovolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd. Právomoc

najvyššieho súdu rozhodnúť o dovolaní sťažovateľa proti zmeňujúcej časti rozsudku

odvolacieho súdu vo veci samej (dovolanie bolo v tejto časti procesne prípustné) v danom

prípade nepripúšťa možnosť ústavného súdu rozhodovať o rozsudku krajského súdu,

keďže dovolanie predstavuje účinný opravný prostriedok ochrany práv sťažovateľa

vo vzťahu k rozsudku krajského súdu (pozri najmä body 8 až 22 rozsudku najvyššieho

súdu).

26. Princíp subsidiarity znamená, že ústavný súd poskytuje ochranu základným

právam a slobodám iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné

súdy. Ústavný súd sa pri skúmaní podmienok konania o ústavnej sťažnosti riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť,

a preto je ochrana základných práv a slobôd poskytovaná ústavným súdom prostredníctvom

a upraveného konania o ústavnej sťažnosti subsidiárna

a nastupuje až vtedy, ak o tejto ochrane nerozhodujú všeobecné súdy (porov. mutatis

mutandis , ).

27. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnú

sťažnosť v tejto časti odmietol podľa

pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

28. Pokiaľ ide o rozsudok krajského súdu, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu

v časti týkajúcej sa zaplatenia sumy 24 171,81 €, sťažovateľ ani nespochybnil osobitne

na dovolacom súde a ani na ústavnom súde tento výrok, pretože bol s ním spokojný.

Sťažnosť je v tejto časti preto zjavne neopodstatnená [(§ 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde).]

III.2 K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom najvyššieho súdu

29. Čo sa týka rozsudku najvyššieho súdu, ústavný súd uvádza, že bez potreby

priblíženia doktrinálnych záverov k označeným ústavným právam sťažovateľky je potrebné

konštatovať, že ústavná sťažnosť je v tejto časti zjavne neopodstatnená. O zjavnej

neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu

nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (, ). Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. , ,

, ).

30. Najvyšší súd v rozsudku opísal tiež právny a skutkový stav zistený okresným

súdom, ako aj závery formulované krajským súdom, námietky sťažovateľa v dovolaní

a napokon svoje konkrétne závery zhrnul do bodov 23 až 47, keď v nich odpovedal

primeraným a ústavne akceptovateľným spôsobom na argumenty sťažovateľa prednesené

v dovolaní (pozri k tomu body 4 a 5, pozn.). Ústavný súd nemá za potreby z týchto záverov

podrobne citovať, pretože ide o obsiahle odôvodnenie, ktoré sťažovateľ dobre pozná.

31. Ústavný súd tiež poznamenáva, že jeho úlohou nie je perfekcionisticky

„prerábať“ konanie pred všeobecnými súdmi, a to aj keby nesúhlasil s odôvodnením

ich rozhodnutí. Naopak, úlohou ústavného súdu je ochraňovať ústavnosť (nie „obyčajnú“

zákonnosť) konania pred všeobecnými súdmi.

32. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím

vlastným.

33. Z ústavnoprávneho hľadiska preto ústavný súd uzatvára, že niet žiadneho

dôvodu, aby sa spochybňovali závery rozsudku najvyššieho súdu, ktoré sú náležite

odôvodnené na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení a nevykazujú znaky

svojvôle. V danom prípade sa najvyšší súd neodmietol zaoberať opravným prostriedkom

sťažovateľa, ktorým napadol rozsudok krajského súdu, jeho dovolanie riadne preskúmal, no

keďže dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania nezistil, následne sformuloval svoj právny

záver o neprípustnosti podaného mimoriadneho opravného prostriedku a rozhodol o ňom

spôsobom, ktorý mu i prostredníctvom vyslovene

umožňoval. Samotná otázka posúdenia podmienok pre uskutočnenie dovolacieho konania

vrátane posúdenia otázky prípustnosti dovolania patrí do výlučnej právomoci najvyššieho

súdu ako súdu dovolacieho. Súčasťou práva na súdnu ochranu podľa

preto nie je povinnosť dovolacieho súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného

prostriedku uvádzané sťažovateľmi, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ ani nemožno

bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného práva. V opačnom prípade

by totiž dovolací súd stratil možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo

neprípustnosti podaného opravného prostriedku vôbec boli naplnené.

34. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade niet

žiadnej spojitosti medzi rozsudkom najvyššieho súdu a namietaným porušením základného

práva sťažovateľa podľa a práva podľa dohovoru, preto

ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa

tiež pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

35. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal, pretože rozhodovanie o nich je

podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto

prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. novembra 2019

Mojmír Mamojka

predseda senátu