Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 479/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. novembra 2019

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa)

a zo sudcov Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , , zastúpeného

advokátom JUDr. Stanislavom Rešutíkom, Nám. M. R. Štefánika 29/36, Brezno, vo veci

namietaného porušenia základného práva podľa a 2 Slovenskej

republiky a podľa čl. 38 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 27. februára 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnou sťažnosťou podľa (ďalej len

„ústava“) doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

18. júna 2019 sa , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), domáhal vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil

porušenie jeho v záhlaví označených základných práv a slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 27. februára 2019

(ďalej aj „napadnuté uznesenie“) a ktorým by napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil

najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

2. Z ústavnej sťažnosti a napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktoré tvorilo jej

prílohu, vyplýva, že sťažovateľ sa v konaní vedenom Okresným súdom Galanta (ďalej len

„okresný súd“) pod sp. zn. domáhal povolenia obnovy konania vedeného

okresným súdom pod sp zn. (ďalej len „pôvodné konanie“), ktoré bolo

skončené právoplatným rozsudkom č. k. -52 zo 14. februára 2013. Týmto

rozsudkom bola sťažovateľovi (v pôvodnom konaní v procesnom postavení žalovaného)

uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2 250 € s prísl. z titulu zodpovednosti za škodu

vzniknutú v súvislosti s vadami predávaného motorového vozidla a náhradu trov konania.

Žalobu na obnovu konania odôvodnil sťažovateľ tým, že vo veci rozhodoval miestne

nepríslušný súd a sťažovateľ nemohol v pôvodnom konaní vzniesť námietku príslušnosti,

ďalej tým, že mu bol nesprávne ustanovený opatrovník, s ktorým súd konal, a napokon

aj tým, že sa nemohol vyjadriť k žalobe a navrhnúť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení,

v čom videl porušenie zásady kontradiktórnosti konania.

3. Okresný súd žalobu na obnovu konania rozsudkom č. k. -61

z 25. mája 2017 zamietol. Proti tomuto rozhodnutiu sa sťažovateľ odvolal. Krajský súd

v Trnave (ďalej len „krajský súd“) rozhodnutie súdu prvej inštancie rozsudkom sp. zn.

z 23. júla 2018 potvrdil. V rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia

k jednotlivým odvolacím námietkam sťažovateľa uviedol, že sa stotožnil s právnym

názorom okresného súdu o tom, že sťažovateľ nepreukázal predpoklady pre povolenie

obnovy konania v zmysle v tom čase platného a účinného Občiansky

súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). Z obsahu spisu krajskému

súdu vyplynulo, že sťažovateľovi bola žaloba (v pôvodnom konaní) zaslaná najskôr

na adresu uvedenú žalobcom, z ktorej sa zásielka vrátila okresnému súdu ako neprevzatá

v odbernej lehote. Okresný súd následne zasielal listiny prostredníctvom Mestskej polície

v Galante, ktorá okresnému súdu oznámila, že sťažovateľ na uvedenej adrese neotváral byt

a zásielku sa nepodarilo doručiť ani po opakovaných pokusoch. Po tom, ako okresný súd

nariadil termín pojednávania na 9. október 2012, pošta vrátila okresnému súdu zásielku

s poznámkou „adresát neznámy“. Okresný súd následne vykonával šetrenie pobytu

sťažovateľa v registri obyvateľov, v evidencii väzňov, prostredníctvom polície a mestského

úradu. Mestský úrad potvrdil informáciu o trvalom pobyte sťažovateľa a okresnému súdu

oznámil mená štyroch dospelých detí sťažovateľa a ich adresy. Žiadne z detí však na výzvu

okresného súdu nereagovalo, preto okresný súd uznesením z 10. decembra 2012 ustanovil

sťažovateľovi za opatrovníčku zamestnankyňu Okresného súdu Dunajská Streda podľa § 29

ods. 2 . V nadväznosti na uvedené krajský súd skonštatoval, že Občiansky súdny

poriadok platný v čase pôvodného konania upravoval doručovanie písomností a vychádzal

z predpokladu, že ak sa súdu vrátila zásielka adresátovi nedoručená, bolo možné ju

za doručenú považovať v súlade s a , ak boli splnené

predpoklady uvedené v týchto ustanoveniach; súd tiež mohol vec prejednať a rozhodnúť

v neprítomnosti účastníka konania ( ). Podľa názoru krajského súdu

okresný súd uskutočnil v pôvodnom konaní riadne šetrenie pobytu sťažovateľa všetkými

možnými dostupnými spôsobmi. Sťažovateľ v návrhu na obnovu konania neuviedol, kde

presne sa v čase pôvodného konania zdržiaval a ani neidentifikoval, aké procesné

ustanovenie porušil okresný súd pri zisťovaní jeho adresy pre doručovanie písomností. Ak

teda okresný súd vyčerpal všetky dostupné možnosti a nezistil takúto adresu, správne

ustanovil sťažovateľovi opatrovníka. Išlo o procesný postup uskutočnený podľa zákona

a ten takýto postup umožňoval a predpokladal. Preto krajský súd nemohol dospieť k záveru,

že skutočnosti a dôkazy nemohol sťažovateľ bez svojej viny použiť v pôvodnom konaní.

Práve naopak, sám sa svojím konaním pripravil o svoje právo brániť sa v pôvodnom konaní.

4. Sťažovateľ nadväzne podal proti rozsudku krajského súdu dovolanie, ktorého

prípustnosť odôvodnil s poukazom na Civilný

sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“). Konkrétne namietal,

že okresný súd, ako aj krajský súd mu nedali odpovede na jeho zásadné námietky. Najvyšší

súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa odmietol podľa ako

neprípustné.

5. Proti uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľ nasmeroval svoju ústavnú sťažnosť.

Prostredníctvom argumentácie, ktorú uplatnil už v konaní pred všeobecnými súdmi, tvrdí,

že najvyšší súd sa žiadnym ústavne a zákonne konformným spôsobom nevysporiadal

s námietkou miestnej nepríslušnosti súdu, ktorý v pôvodnom konaní konal a rozhodol,

s námietkou týkajúcou sa ustanovenia opatrovníka a s porušením zásady kontradiktórnosti,

v dôsledku čoho je uvedené rozhodnutie neodôvodnené a zasahuje do jeho práv. Jednotlivé

námietky sťažovateľ nadväzne bližšie rozvádza.

6. K námietke o miestnej nepríslušnosti uvádza, že okresný súd mu zaslal opis žaloby

spolu s poučením podľa , podľa ktorého mohol namietať miestnu príslušnosť

pri prvom úkone a vec by bola postúpená Okresnému súdu Brezno. Zároveň však okresný

súd uviedol, že sťažovateľ si neprevzal zásielku v odbernej lehote, čo podľa jeho názoru

pôsobí protirečivo a potvrdzuje, že sa o prebiehajúcom konaní nedozvedel a nemal teda

možnosť namietať pri prvom úkone miestnu nepríslušnosť okresného súdu, nebol prítomný

na žiadnom pojednávaní, nemohol sa vyjadriť k dôkazom ani predkladať a navrhovať

vlastné dôkazy a brániť tak účinne svoje práva. Vec tak podľa jeho názoru prejednal

nezákonný sudca.

7. Sťažovateľ ďalej kritizuje postup okresného súdu, ktorý mu podľa

ustanovil za opatrovníka zamestnankyňu Okresného súdu Dunajská Streda, ktorá sa však

k žalobe vôbec nevyjadrila a nezúčastnila sa pojednávania. V dôsledku toho nehájila práva

a oprávnené záujmy sťažovateľa. Žiaden zo všeobecných súdov sa však s touto

skutočnosťou nevysporiadal. Napokon, porušenie zásady kontradiktórnosti konania vidí

sťažovateľ v tom, že okresným súdom ustanovený opatrovník žiadnym spôsobom

nerealizoval a neuplatňoval práva v záujme jeho ochrany.

8. Sťažovateľ sumarizuje, že mu všeobecné súdy nesprávnym procesným postupom

znemožnili uskutočňovanie jemu patriacich procesných práv v takej miere, že došlo

k porušeniu práva na spravodlivý proces, pretože sa nevysporiadali so skutočnosťami

namietanými v jeho návrhu na povolenie obnovy konania. Na základe rozhodnutí

všeobecných súdov je proti sťažovateľovi vedené exekučné konanie, a preto s poukazom

na navrhuje, aby ústavný súd rozhodol aj o odklade

vykonateľnosti napadnutého právoplatného rozhodnutia najvyššieho súdu.

9. Na základe uvedeného sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti žiada, aby ústavný

súd po tom, čo odloží vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia, nálezom vyslovil,

že uznesením najvyššieho súdu boli porušené jeho v záhlaví označené práva, napadnuté

rozhodnutie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Zároveň sťažovateľ

žiada, aby mu ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10 000 €

a náhradu trov konania.

II.

Relevantná právna úprava a judikatúrne východiská ústavného súdu

10. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

13. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

14. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania, a)

na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý

je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

15. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak

namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania

(napr. , , , ).

16. Podľa , resp. listiny nikoho nemožno odňať jeho

zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon. V zmysle ,

resp. čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

17. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

18. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľa je tvrdenie, že najvyšší súd sa riadne

nevysporiadal s námietkami vznesenými v dovolaní nasmerovanom proti rozhodnutiu

krajského súdu, ktorý potvrdil rozsudok okresného súdu o zamietnutí jeho žaloby na obnovu

konania. Rozhodnutím najvyššieho súdu tak došlo podľa jeho názoru k porušeniu jeho

základného práva na zákonného sudcu podľa a listiny, ako

aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

19. Čo sa týka namietaného porušenia a listiny

postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu, tak bez potreby bližšieho doktrinálneho rozboru

označených práv ústavný súd uvádza, že porušenie týchto práv dával sťažovateľ do súvisu

s pôvodným konaním, nie s konaním o žalobe na obnovu konania, tobôž s dovolacím

konaním. Je potrebné ozrejmiť, že predmetom konania pred ústavným súdom je uznesenie

najvyššieho súdu, pričom sťažovateľ nijakým spôsobom v konaní pred ústavným súdom

netvrdil ani nepreukazoval, že by v dovolacom konaní rozhodoval nesprávne obsadený

senát najvyššieho súdu, a preto je jeho námietka o porušení uvedených práv uznesením

najvyššieho súdu zjavne neopodstatnená.

20. Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru (napr.

, , a tam uvedená judikatúra), ako aj

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva [ďalej len „ESĽP“; (Kulnev v. Rusko,

rozhodnutie z 18. 3. 2010, č. 7169/04, Rudan v. Chorvátsko, rozhodnutie z 13. 9. 2001,

č. 45943/99)], z ktorej možno vyvodiť, že na konanie o návrhu na povolenie obnovy

konania sa čl. 6 dohovoru nevzťahuje, pretože v tomto konaní ide o vydanie rozhodnutí,

ktoré priamo nesúvisia s rozhodnutím o právach a záväzkoch občianskoprávneho charakteru

(o tom už bolo právoplatne rozhodnuté v pôvodnom konaní, ktorého obnovy sa sťažovateľ

domáhal). Článok 6 dohovoru neobsahuje totiž právo na revíziu súdneho konania [pozri aj

SVÁK, J. Ochrana ľudských práv z pohľadu judikatúry a doktríny štrasburských orgánov

ochrany práva. Žilina : Poradca podnikateľa, 2003. s. 370– 371; (m. m. ,

)]. Ochrany práv obsiahnutých v čl. 6 dohovoru sa možno domáhať až

v obnovenom konaní, t. j. potom, ako bolo príslušným všeobecným súdom právoplatne

rozhodnuté o povolení obnovy konania.

21. Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením práv

sťažovateľa a napadnutým uznesením najvyššieho súdu pri rozhodovaní o jeho dovolaní,

ústavnú sťažnosť odmietol podľa z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti.

22. Pokiaľ sťažovateľ v rámci ústavnej sťažnosti formuloval námietku o možnej

neodôvodnenosti napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorú však osobitným

spôsobom nepremietol do jej petitu, ústavný súd môže tento nedostatok zhojiť odvolaním sa

na obsah ústavnej sťažnosti a subsumovať túto námietku pod prípadné porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa a takto posúdiť jej

opodstatnenosť.

23. Ústavný súd v súvislosti s takto naformulovanou sťažnostnou námietkou v prvom

rade uvádza, že nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (mutatis mutandis , ).

Ústavnému súdu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia

veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani

ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné

súdy a ústavný súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry (siedma hlava má dva

oddiely, kde prvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). Pri uplatňovaní

svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ústavný súd nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť

princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní

o ústavnej sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonných predpisov

s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä

v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, či nie sú

arbitrárne alebo svojvoľné s priamym dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd

(napr. , , ).

24. V intenciách uvedenej judikatúry ústavný súd pristúpil k preskúmaniu

namietaného uznesenia najvyššieho súdu, pričom jeho úlohou nebolo odpovedať na otázku,

či obnova konania vo veci sťažovateľa mala alebo nemala byť povolená, ale jeho úloha

spočívala v posúdení skutočnosti, či sa záver najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania

sťažovateľa zakladá na zákonných dôvodoch a či tieto dôvody boli dostatočne, výstižne

a ústavne konformne formulované.

25. Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia najskôr poukázal na závery

krajského súdu a nadväzne uviedol vecné a právne dôvody odmietnutia dovolania, pričom

sa vysporiadal i s námietkami sťažovateľa, ktoré predostieral nielen súdu prvej inštancie, ale

aj v rámci odvolania, a napokon aj v rámci ústavnej sťažnosti, očakávajúc iný výsledok

v jeho veci. Ústavný súd nezistil v skutkových a právnych záveroch napadnutého uznesenia

nič ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo jeho arbitrárnosti alebo ústavnej

neakceptovateľnosti. V rámci rozhodovania o otázke prípustnosti dovolania najvyšší súd

riadne aplikoval právne normy vzťahujúce sa na právny stav sťažovateľovej veci, pričom

záver najvyššieho súdu nijako nevybočuje z rámca zákonnej a ústavnej interpretácie

príslušných právnych noriem.

26. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že samotná otázka posúdenia podmienok

pre uskutočnenie dovolacieho konania vrátane posúdenia otázky prípustnosti dovolania patrí

do výlučnej právomoci najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu. Posúdenie tejto otázky je

vecou zákonnosti a jej vyriešenie v súlade s ustanoveniami ,

ktoré v zmysle majú ustanovovať podrobnosti o realizácii základného

práva na súdnu ochranu vyplývajúceho z , v konečnom dôsledku nemôže

viesť k záveru o porušení označeného práva sťažovateľa. Inými slovami, v prípade ak

zákonné pravidlá dovolanie nepripúšťajú, posúdenie splnenia zákonných predpokladov

(podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesť k záveru

o porušení označeného práva sťažovateľa (mutatis mutandis ).

27. Ústavný súd tak na základe uvedeného odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľa aj

v tejto časti podľa pre jej zjavnú

neopodstatnenosť.

28. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti v celom rozsahu, bolo bez právneho

významu rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa obsiahnutých v jej petite, vrátane

návrhu na odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia.

29. Ústavný súd obiter dictum uvádza, že sťažovateľ v rámci uplatnených dôvodov

na obnovu konania poukazoval na údajné procesné pochybenia okresného súdu v pôvodnom

konaní, avšak žiadne nové skutočnosti a dôkazy vzťahujúce sa k jeho pôvodnej kauze, ktoré

nemohol bez svojej viny použiť v pôvodnom konaní, v rámci žaloby na obnovu konania

neuvádzal. Súd prvej inštancie mohol v pôvodnom konaní skúmať iba osobitnú miestnu

príslušnosť výlučnú podľa , ktorá podlieha procesnému dohľadu súdu

v ktoromkoľvek štádiu konania. Na to, aby súd mohol skúmať všeobecnú miestnu

príslušnosť (§ 84 a nasl.) alebo osobitnú miestnu príslušnosť alternatívnu (§ 87) musela byť

v zmysle naplnená jedna z podmienok (t. j., že žalobca vystupuje

v rôznych veciach opätovne alebo by príslušnosť namietal sťažovateľ). Žiadna z týchto

podmienok však splnená nebola, čím došlo ku konvalidácii (prípadnej) miestnej

nepríslušnosti súdu po začatí konania. Odhliadnuc od uvedeného, miestna nepríslušnosť

súdu vo veci konať a rozhodnúť nie je dôvodom na obnovu konania, a teda táto námietka

sťažovateľa by sama osebe výsledok konania o jeho žalobe na obnovu aj tak nezmenila.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. novembra 2019

Jana Baricová

predsedníčka senátu