Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 479/2019
PDF · 335.62 KB
No categories available
I. ÚS 479/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. novembra 2019
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa)
a zo sudcov Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , , zastúpeného
advokátom JUDr. Stanislavom Rešutíkom, Nám. M. R. Štefánika 29/36, Brezno, vo veci
namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej
republiky a podľa čl. 38 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 6/2019 z 27. februára 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnou sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)
18. júna 2019 sa , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), domáhal vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil
porušenie jeho v záhlaví označených základných práv a slobôd uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 6/2019 z 27. februára 2019
(ďalej aj „napadnuté uznesenie“) a ktorým by napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil
najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.
2. Z ústavnej sťažnosti a napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktoré tvorilo jej
prílohu, vyplýva, že sťažovateľ sa v konaní vedenom Okresným súdom Galanta (ďalej len
„okresný súd“) pod sp. zn. 10 C 582/2015 domáhal povolenia obnovy konania vedeného
okresným súdom pod sp zn. 26 C 80/2012 (ďalej len „pôvodné konanie“), ktoré bolo
skončené právoplatným rozsudkom č. k. 26 C 80/2012-52 zo 14. februára 2013. Týmto
rozsudkom bola sťažovateľovi (v pôvodnom konaní v procesnom postavení žalovaného)
uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2 250 € s prísl. z titulu zodpovednosti za škodu
vzniknutú v súvislosti s vadami predávaného motorového vozidla a náhradu trov konania.
Žalobu na obnovu konania odôvodnil sťažovateľ tým, že vo veci rozhodoval miestne
nepríslušný súd a sťažovateľ nemohol v pôvodnom konaní vzniesť námietku príslušnosti,
ďalej tým, že mu bol nesprávne ustanovený opatrovník, s ktorým súd konal, a napokon
aj tým, že sa nemohol vyjadriť k žalobe a navrhnúť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení,
v čom videl porušenie zásady kontradiktórnosti konania.
3. Okresný súd žalobu na obnovu konania rozsudkom č. k. 10 C 582/2015-61
z 25. mája 2017 zamietol. Proti tomuto rozhodnutiu sa sťažovateľ odvolal. Krajský súd
v Trnave (ďalej len „krajský súd“) rozhodnutie súdu prvej inštancie rozsudkom sp. zn.
23 Co 328/2017 z 23. júla 2018 potvrdil. V rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia
k jednotlivým odvolacím námietkam sťažovateľa uviedol, že sa stotožnil s právnym
názorom okresného súdu o tom, že sťažovateľ nepreukázal predpoklady pre povolenie
obnovy konania v zmysle v tom čase platného a účinného zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). Z obsahu spisu krajskému
súdu vyplynulo, že sťažovateľovi bola žaloba (v pôvodnom konaní) zaslaná najskôr
na adresu uvedenú žalobcom, z ktorej sa zásielka vrátila okresnému súdu ako neprevzatá
v odbernej lehote. Okresný súd následne zasielal listiny prostredníctvom Mestskej polície
v Galante, ktorá okresnému súdu oznámila, že sťažovateľ na uvedenej adrese neotváral byt
a zásielku sa nepodarilo doručiť ani po opakovaných pokusoch. Po tom, ako okresný súd
nariadil termín pojednávania na 9. október 2012, pošta vrátila okresnému súdu zásielku
s poznámkou „adresát neznámy“. Okresný súd následne vykonával šetrenie pobytu
sťažovateľa v registri obyvateľov, v evidencii väzňov, prostredníctvom polície a mestského
úradu. Mestský úrad potvrdil informáciu o trvalom pobyte sťažovateľa a okresnému súdu
oznámil mená štyroch dospelých detí sťažovateľa a ich adresy. Žiadne z detí však na výzvu
okresného súdu nereagovalo, preto okresný súd uznesením z 10. decembra 2012 ustanovil
sťažovateľovi za opatrovníčku zamestnankyňu Okresného súdu Dunajská Streda podľa § 29
ods. 2 OSP. V nadväznosti na uvedené krajský súd skonštatoval, že Občiansky súdny
poriadok platný v čase pôvodného konania upravoval doručovanie písomností a vychádzal
z predpokladu, že ak sa súdu vrátila zásielka adresátovi nedoručená, bolo možné ju
za doručenú považovať v súlade s § 46 ods. 2 OSP a § 47 ods. 2 OSP, ak boli splnené
predpoklady uvedené v týchto ustanoveniach; súd tiež mohol vec prejednať a rozhodnúť
v neprítomnosti účastníka konania (§ 101 ods. 2 OSP). Podľa názoru krajského súdu
okresný súd uskutočnil v pôvodnom konaní riadne šetrenie pobytu sťažovateľa všetkými
možnými dostupnými spôsobmi. Sťažovateľ v návrhu na obnovu konania neuviedol, kde
presne sa v čase pôvodného konania zdržiaval a ani neidentifikoval, aké procesné
ustanovenie porušil okresný súd pri zisťovaní jeho adresy pre doručovanie písomností. Ak
teda okresný súd vyčerpal všetky dostupné možnosti a nezistil takúto adresu, správne
ustanovil sťažovateľovi opatrovníka. Išlo o procesný postup uskutočnený podľa zákona
a ten takýto postup umožňoval a predpokladal. Preto krajský súd nemohol dospieť k záveru,
že skutočnosti a dôkazy nemohol sťažovateľ bez svojej viny použiť v pôvodnom konaní.
Práve naopak, sám sa svojím konaním pripravil o svoje právo brániť sa v pôvodnom konaní.
4. Sťažovateľ nadväzne podal proti rozsudku krajského súdu dovolanie, ktorého
prípustnosť odôvodnil s poukazom na § 420 písm. f) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“). Konkrétne namietal,
že okresný súd, ako aj krajský súd mu nedali odpovede na jeho zásadné námietky. Najvyšší
súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa odmietol podľa § 447 písm. c) CSP ako
neprípustné.
5. Proti uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľ nasmeroval svoju ústavnú sťažnosť.
Prostredníctvom argumentácie, ktorú uplatnil už v konaní pred všeobecnými súdmi, tvrdí,
že najvyšší súd sa žiadnym ústavne a zákonne konformným spôsobom nevysporiadal
s námietkou miestnej nepríslušnosti súdu, ktorý v pôvodnom konaní konal a rozhodol,
s námietkou týkajúcou sa ustanovenia opatrovníka a s porušením zásady kontradiktórnosti,
v dôsledku čoho je uvedené rozhodnutie neodôvodnené a zasahuje do jeho práv. Jednotlivé
námietky sťažovateľ nadväzne bližšie rozvádza.
6. K námietke o miestnej nepríslušnosti uvádza, že okresný súd mu zaslal opis žaloby
spolu s poučením podľa § 105 OSP, podľa ktorého mohol namietať miestnu príslušnosť
pri prvom úkone a vec by bola postúpená Okresnému súdu Brezno. Zároveň však okresný
súd uviedol, že sťažovateľ si neprevzal zásielku v odbernej lehote, čo podľa jeho názoru
pôsobí protirečivo a potvrdzuje, že sa o prebiehajúcom konaní nedozvedel a nemal teda
možnosť namietať pri prvom úkone miestnu nepríslušnosť okresného súdu, nebol prítomný
na žiadnom pojednávaní, nemohol sa vyjadriť k dôkazom ani predkladať a navrhovať
vlastné dôkazy a brániť tak účinne svoje práva. Vec tak podľa jeho názoru prejednal
nezákonný sudca.
7. Sťažovateľ ďalej kritizuje postup okresného súdu, ktorý mu podľa § 29 ods. 2 OSP
ustanovil za opatrovníka zamestnankyňu Okresného súdu Dunajská Streda, ktorá sa však
k žalobe vôbec nevyjadrila a nezúčastnila sa pojednávania. V dôsledku toho nehájila práva
a oprávnené záujmy sťažovateľa. Žiaden zo všeobecných súdov sa však s touto
skutočnosťou nevysporiadal. Napokon, porušenie zásady kontradiktórnosti konania vidí
sťažovateľ v tom, že okresným súdom ustanovený opatrovník žiadnym spôsobom
nerealizoval a neuplatňoval práva v záujme jeho ochrany.
8. Sťažovateľ sumarizuje, že mu všeobecné súdy nesprávnym procesným postupom
znemožnili uskutočňovanie jemu patriacich procesných práv v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces, pretože sa nevysporiadali so skutočnosťami
namietanými v jeho návrhu na povolenie obnovy konania. Na základe rozhodnutí
všeobecných súdov je proti sťažovateľovi vedené exekučné konanie, a preto s poukazom
na § 129 zákona o ústavnom súde navrhuje, aby ústavný súd rozhodol aj o odklade
vykonateľnosti napadnutého právoplatného rozhodnutia najvyššieho súdu.
9. Na základe uvedeného sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti žiada, aby ústavný
súd po tom, čo odloží vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia, nálezom vyslovil,
že uznesením najvyššieho súdu boli porušené jeho v záhlaví označené práva, napadnuté
rozhodnutie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Zároveň sťažovateľ
žiada, aby mu ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10 000 €
a náhradu trov konania.
II.
Relevantná právna úprava a judikatúrne východiská ústavného súdu
10. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
12. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je
s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
13. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
14. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania, a)
na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom
bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené
zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý
je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
15. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak
namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania
(napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 453/2011).
16. Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, resp. čl. 38 ods. 1 listiny nikoho nemožno odňať jeho
zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon. V zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy,
resp. čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
17. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
18. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľa je tvrdenie, že najvyšší súd sa riadne
nevysporiadal s námietkami vznesenými v dovolaní nasmerovanom proti rozhodnutiu
krajského súdu, ktorý potvrdil rozsudok okresného súdu o zamietnutí jeho žaloby na obnovu
konania. Rozhodnutím najvyššieho súdu tak došlo podľa jeho názoru k porušeniu jeho
základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny, ako
aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
19. Čo sa týka namietaného porušenia čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny
postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu, tak bez potreby bližšieho doktrinálneho rozboru
označených práv ústavný súd uvádza, že porušenie týchto práv dával sťažovateľ do súvisu
s pôvodným konaním, nie s konaním o žalobe na obnovu konania, tobôž s dovolacím
konaním. Je potrebné ozrejmiť, že predmetom konania pred ústavným súdom je uznesenie
najvyššieho súdu, pričom sťažovateľ nijakým spôsobom v konaní pred ústavným súdom
netvrdil ani nepreukazoval, že by v dovolacom konaní rozhodoval nesprávne obsadený
senát najvyššieho súdu, a preto je jeho námietka o porušení uvedených práv uznesením
najvyššieho súdu zjavne neopodstatnená.
20. Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru (napr.
III. ÚS 223/2017, IV. ÚS 108/2014, I. ÚS 227/2013 a tam uvedená judikatúra), ako aj
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva [ďalej len „ESĽP“; (Kulnev v. Rusko,
rozhodnutie z 18. 3. 2010, č. 7169/04, Rudan v. Chorvátsko, rozhodnutie z 13. 9. 2001,
č. 45943/99)], z ktorej možno vyvodiť, že na konanie o návrhu na povolenie obnovy
konania sa čl. 6 dohovoru nevzťahuje, pretože v tomto konaní ide o vydanie rozhodnutí,
ktoré priamo nesúvisia s rozhodnutím o právach a záväzkoch občianskoprávneho charakteru
(o tom už bolo právoplatne rozhodnuté v pôvodnom konaní, ktorého obnovy sa sťažovateľ
domáhal). Článok 6 dohovoru neobsahuje totiž právo na revíziu súdneho konania [pozri aj
SVÁK, J. Ochrana ľudských práv z pohľadu judikatúry a doktríny štrasburských orgánov
ochrany práva. Žilina : Poradca podnikateľa, 2003. s. 370– 371; (m. m. IV. ÚS 382/09,
IV. ÚS 403/09)]. Ochrany práv obsiahnutých v čl. 6 dohovoru sa možno domáhať až
v obnovenom konaní, t. j. potom, ako bolo príslušným všeobecným súdom právoplatne
rozhodnuté o povolení obnovy konania.
21. Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením práv
sťažovateľa a napadnutým uznesením najvyššieho súdu pri rozhodovaní o jeho dovolaní,
ústavnú sťažnosť odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu jej
zjavnej neopodstatnenosti.
22. Pokiaľ sťažovateľ v rámci ústavnej sťažnosti formuloval námietku o možnej
neodôvodnenosti napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorú však osobitným
spôsobom nepremietol do jej petitu, ústavný súd môže tento nedostatok zhojiť odvolaním sa
na obsah ústavnej sťažnosti a subsumovať túto námietku pod prípadné porušenie
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a takto posúdiť jej
opodstatnenosť.
23. Ústavný súd v súvislosti s takto naformulovanou sťažnostnou námietkou v prvom
rade uvádza, že nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
Ústavnému súdu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia
veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani
ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné
súdy a ústavný súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry ústavy (siedma hlava má dva
oddiely, kde prvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). Pri uplatňovaní
svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ústavný súd nemôže
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť
princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní
o ústavnej sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonných predpisov
s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä
v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, či nie sú
arbitrárne alebo svojvoľné s priamym dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd
(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
24. V intenciách uvedenej judikatúry ústavný súd pristúpil k preskúmaniu
namietaného uznesenia najvyššieho súdu, pričom jeho úlohou nebolo odpovedať na otázku,
či obnova konania vo veci sťažovateľa mala alebo nemala byť povolená, ale jeho úloha
spočívala v posúdení skutočnosti, či sa záver najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania
sťažovateľa zakladá na zákonných dôvodoch a či tieto dôvody boli dostatočne, výstižne
a ústavne konformne formulované.
25. Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia najskôr poukázal na závery
krajského súdu a nadväzne uviedol vecné a právne dôvody odmietnutia dovolania, pričom
sa vysporiadal i s námietkami sťažovateľa, ktoré predostieral nielen súdu prvej inštancie, ale
aj v rámci odvolania, a napokon aj v rámci ústavnej sťažnosti, očakávajúc iný výsledok
v jeho veci. Ústavný súd nezistil v skutkových a právnych záveroch napadnutého uznesenia
nič ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo jeho arbitrárnosti alebo ústavnej
neakceptovateľnosti. V rámci rozhodovania o otázke prípustnosti dovolania najvyšší súd
riadne aplikoval právne normy vzťahujúce sa na právny stav sťažovateľovej veci, pričom
záver najvyššieho súdu nijako nevybočuje z rámca zákonnej a ústavnej interpretácie
príslušných právnych noriem.
26. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že samotná otázka posúdenia podmienok
pre uskutočnenie dovolacieho konania vrátane posúdenia otázky prípustnosti dovolania patrí
do výlučnej právomoci najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu. Posúdenie tejto otázky je
vecou zákonnosti a jej vyriešenie v súlade s ustanoveniami Civilného sporového poriadku,
ktoré v zmysle čl. 46 ods. 4 ústavy majú ustanovovať podrobnosti o realizácii základného
práva na súdnu ochranu vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy, v konečnom dôsledku nemôže
viesť k záveru o porušení označeného práva sťažovateľa. Inými slovami, v prípade ak
zákonné pravidlá dovolanie nepripúšťajú, posúdenie splnenia zákonných predpokladov
(podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesť k záveru
o porušení označeného práva sťažovateľa (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02).
27. Ústavný súd tak na základe uvedeného odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľa aj
v tejto časti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú
neopodstatnenosť.
28. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti v celom rozsahu, bolo bez právneho
významu rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa obsiahnutých v jej petite, vrátane
návrhu na odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia.
29. Ústavný súd obiter dictum uvádza, že sťažovateľ v rámci uplatnených dôvodov
na obnovu konania poukazoval na údajné procesné pochybenia okresného súdu v pôvodnom
konaní, avšak žiadne nové skutočnosti a dôkazy vzťahujúce sa k jeho pôvodnej kauze, ktoré
nemohol bez svojej viny použiť v pôvodnom konaní, v rámci žaloby na obnovu konania
neuvádzal. Súd prvej inštancie mohol v pôvodnom konaní skúmať iba osobitnú miestnu
príslušnosť výlučnú podľa § 88 OSP, ktorá podlieha procesnému dohľadu súdu
v ktoromkoľvek štádiu konania. Na to, aby súd mohol skúmať všeobecnú miestnu
príslušnosť (§ 84 a nasl.) alebo osobitnú miestnu príslušnosť alternatívnu (§ 87) musela byť
v zmysle § 105 ods. 1 OSP naplnená jedna z podmienok (t. j., že žalobca vystupuje
v rôznych veciach opätovne alebo by príslušnosť namietal sťažovateľ). Žiadna z týchto
podmienok však splnená nebola, čím došlo ku konvalidácii (prípadnej) miestnej
nepríslušnosti súdu po začatí konania. Odhliadnuc od uvedeného, miestna nepríslušnosť
súdu vo veci konať a rozhodnúť nie je dôvodom na obnovu konania, a teda táto námietka
sťažovateľa by sama osebe výsledok konania o jeho žalobe na obnovu aj tak nezmenila.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. novembra 2019
Jana Baricová
predsedníčka senátu