Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 124/2019
PDF · 212.29 KB
No categories available
III. ÚS 124/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. novembra 2019
v senáte zloženom z predsedu Mojmíra Mamojku (sudca spravodajca) a sudcov Petra Straku
a Martina Vernarského predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, zastúpenej advokátom JUDr. Jurajom Füzerom,
M. R. Štefánika 22, Trebišov, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd v spojení s čl. 20 ods. 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 3 a 4
Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného
súdu Trebišov sp. zn. 14 C 26/2018 zo 14. augusta 2019, ktorým zmenil výrok uznesenia
Okresného súdu Trebišov sp. zn. 14 C 26/2018 zo 16. apríla 2019 a zamietol jej návrh
z 18. decembra 2018 na zrušenie uznesenia Okresného súdu Trebišov sp. zn. 14 C 26/2018
zo 4. mája 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého konania a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
13. septembra 2019 doručená ústavná sťažnosť ,
, (ďalej len „sťažovateľka), ktorou namieta porušenie
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) v spojení
s čl. 20 ods. 3 a 4 ústavy a čl. 11 ods. 3 a 4 listiny a práv na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Okresného súdu Trebišov
(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 14 C 26/2018 zo 14. augusta 2019 (ďalej len „napadnuté
uznesenie“), ktorým zmenil výrok uznesenia okresného súdu sp. zn. 14 C 26/2018
zo 16. apríla 2019 a zamietol jej návrh z 18. decembra 2018 na zrušenie uznesenia
okresného súdu sp. zn. 14 C 26/2018 zo 4. mája 2018. Ústavná sťažnosť bola doplnená
podaním sťažovateľky doručeným ústavnému súdu 18. októbra 2019.
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd „v právnej veci žalobcu:
... proti žalovanej: , , bytom
, v konaní o nariadenie neodkladného opatrenia“ rozhodol, že žalobca
je povinný do 3 dní od vykonateľnosti tohto rozhodnutia prihlásiť sa na Okresnom
riaditeľstve Policajného zboru v Trebišove, okresný dopravný inšpektorát (ďalej len
„okresné riaditeľstvo“) ako vlastník osobného motorového vozidla značky
a požiadať o opätovné zaradenie tohto vozidla do evidencie vozidiel pred ukončením lehoty
dočasného vyradenia vozidla z evidencie vozidiel. Žalovaná (podľa identického dátumu
narodenia a bydliska ide zrejme o sťažovateľku, hoci túto skutočnosť jej právny zástupca
bližšie v ústavnej sťažnosti nevysvetlil, pozn.) bola povinná zdržať sa akéhokoľvek konania,
ktoré by bránilo žalobcovi riadne užívať predmetné motorové vozidlo, a to
do právoplatného skončenia konania vo veci samej. Žalobca bol povinný v lehote 30 dní
od právoplatnosti tohto uznesenia podať žalobu vo veci samej ‒ žaloba ospôsobe užívania
spoločnej veci patriacej do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Žalobcovi priznal
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
3. Sťažovateľka opisuje v ústavnej sťažnosti skutkový stav, ktorý predchádzal
vydaniu napadnutého uznesenia, s právnym záverom okresného súdu nesúhlasí a považuje
ho za svojvoľný a arbitrárny, čím mali byť porušené jej označené základné práva podľa
ústavy, listiny a práva podľa dohovoru a dodatkového protokolu (bod 1). Súčasne uvádza
aj judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky „R 42/1964“, podľa ktorej „ak je
predmetom BSM osobný automobil, nemôže sa jeden z manželov domáhať, aby mu druhý
manžel vydal doklady k vozidlu a tak vylúčil druhého manžela z možnosti spoločného
užívania veci“.
4. Sťažovateľka je toho názoru, že „bolo potrebné neodkladným opatrením nariadiť
striedavý spôsob užívania auta tak, ako sa neúspešne pokúsila vo veci OS Trebišov
pod sp. zn. 10 C 74/2018... Súdy zasiahli neadekvátne do mojich práv, spôsobili i ujmu
na mojom vlastníctve, jeho užívaní a nútene mi obmedzili vlastnícke práva bez verejného
záujmu a proti zákonu.“. Okresný súd tiež podľa nej „nesprávne použil princíp právnej
istoty aplikáciou“ nálezu ústavného súdu č. k. I. ÚS 1/03-27 z 2. apríla 2003. Sťažovateľka
súčasne legitímne očakávala, že okresný súd bude postupovať podľa § 336 ods. 3 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“).
5. Sťažovateľka k tomu poukazuje aj na ďalšie súvisiace konanie, ktoré nie je ešte
právoplatne ukončené a je vedené na okresnom súde pod sp. zn. 8 C 87/2018, týkajúce
sa žaloby žalobcu, ktorou sa podľa nej oneskorene domáhal, aby výlučne užíval auto
do právoplatného vyporiadania BSM.
6. Na základe uvedenej sťažnostnej argumentácie sťažovateľka v závere svojej
ústavnej sťažnosti navrhla, aby ústavný súd po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie
nálezom rozhodol tak, že vysloví porušenie jej označených základných práv podľa ústavy,
listiny a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu (bod 1) napadnutým uznesením
okresného súdu, napadnuté uznesenie zruší a vec vráti okresnému súdu na ďalšie konanie
a rozhodnutie. Zároveň si sťažovateľka uplatnila náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Relevantná právna úprava a judikatúrne východiská ústavného súdu
7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13
a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.
10. Podľa § 246 zákona o ústavnom súde ak nie je ďalej ustanovené inak, použije
sa tento zákon aj na konania začaté do 28. februára 2019.
11. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
12. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
13. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
14. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (i čl. 36 ods. 1 listiny) každý sa môže domáhať
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
16. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým
a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto
právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
III.A K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
17. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36
ods. 1 listiny) spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde.
Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak,
aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov,
ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4
ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej
právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky
alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli
vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02).
18. Článok 6 ods. 1 dohovoru zaručuje každému právo podať žalobu o uplatnenie
svojich občianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo
na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené
čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To
všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci (rozhodnutie Európskeho
súdu pre ľudské práva z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé
prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania,
právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné
požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08). Do práva na spravodlivý proces však
nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva nemožno
považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS
8/96, III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že
všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití
relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne
závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich
súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.
19. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
čl. 36 ods. 1 listiny, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania
na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06,
III. ÚS 206/07), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
konania na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).
20. Ústavný súd v súvislosti s predbežným prerokovaním ústavnej sťažnosti považuje
za potrebné poukázať na svoje ústavné postavenie, z ktorého vyplýva, že vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou
inštanciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Nie je preto zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). Je v právomoci všeobecného súdu vykladať a aplikovať
zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá
príčinu doň zasahovať (m. m. I. ÚS 19/02, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06).
21. Z hľadiska sťažovateľkou uplatnenej argumentácie vo vzťahu k označeným
právam v bode 13 a 14 ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že posudzovanie
podmienok na vydanie neodkladného opatrenia je predovšetkým vecou všeobecných súdov.
Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti pristupuje k preskúmavaniu
ústavných sťažností, v ktorých sťažovatelia namietajú porušenie svojich práv neodkladným
opatrením, veľmi zdržanlivo, vychádzajúc z právneho názoru, podľa ktorého zásadne nie je
oprávnený zasahovať do rozhodnutí všeobecných súdov o neodkladných opatreniach,
a to nielen preto, že nie je opravnou inštanciou v rámci sústavy všeobecných súdov,
ale aj preto, že ide o také súdne rozhodnutia, ktorými sa do práv a povinností účastníkov
konania nezasahuje konečným spôsobom.
22. Ústavný súd meritórne posudzuje neodkladné opatrenia zásadne iba v ojedinelých
prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o nariadení neodkladného opatrenia alebo
o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje len za celkom výnimočných okolností.
Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o neodkladných opatreniach
iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý
by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu.
23. Vo veci sťažovateľky podľa názoru ústavného súdu o takýto výnimočný prípad
nejde. Sťažovateľkou namietané pochybenie okresného súdu nedosahuje podľa názoru
ústavného súdu takú intenzitu, že by na jeho základe bolo možné spochybniť ústavnú
regulárnosť napadnutého súdneho konania. V právnom poriadku Slovenskej republiky
je zakotvených niekoľko ďalších účinných právnych inštitútov, prostredníctvom ktorých sa
sťažovateľka môže domôcť ochrany svojich práv (svedčia o tom aj iné spomínané
prebiehajúce konania na okresnom súde, ktoré neboli ešte právoplatne skončené, pozn.).
24. Ústavný súd zároveň poukazuje na skutočnosť, že v zmysle svojej ustálenej
judikatúry je aj jeho právomoc konať a rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb
a právnických osôb podľa čl. 127 ods. 1 ústavy podmienená taktiež princípom subsidiarity,
v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade,
že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, resp. iných orgánov verejnej moci. Zásada
subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu
do právomoci všeobecných súdov a iných orgánov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané.
25. Zmyslom a účelom uvedeného princípu vo vzťahu k ústavnému súdu je to,
že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného
súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií.
Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý
nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré
sa na ochrane ústavnosti podieľajú.
26. Ústavný súd nepovažuje odôvodnenie napadnutého uznesenia ako svojvoľné,
ako to tvrdí sťažovateľka. Okresný súd ústavne akceptovateľným a udržateľným spôsobom
objasnil skutkový základ veci a aplikáciu právnej úpravy neodkladného opatrenia zakotvenú
v Civilnom sporovom poriadku, ktorá nie je v rozpore s jej zmyslom a účelom. Nesúhlas
sťažovateľky s napadnutým uznesením okresného súdu nemôže sám osebe viesť k záveru
o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto rozhodnutia a nezakladá ani oprávnenie
ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.
27. Navyše, pokiaľ ide o rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, táto
tiež vylučuje aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na rozhodovanie v otázke neodkladných
(predbežných) opatrení, pretože nie sú rozhodnutiami o občianskych právach alebo
záväzkoch (pozri rozhodnutie Apis v. Slovenská republika č. 39754/98 z 10. 1. 2000,
v ktorom sa konštatovala neaplikovateľnosť čl. 6 dohovoru ratione materiae v konaní
o zrušení predbežného opatrenia).
28. Reflektujúc na uvedené východiská, ústavný súd konštatuje, že realizácia
inštitútu neodkladného opatrenia (predtým predbežného opatrenia) ako zabezpečovacieho
prostriedku v civilnom procese nemôže sama osebe opodstatniť záver o porušení práva
fyzickej osoby alebo právnickej osoby vyplývajúceho z ústavy alebo dohovoru, pretože
zákon poskytuje účastníkovi, proti ktorému smeruje výrok rozhodnutia o predbežnom
opatrení, primeranú a efektívnu ochranu pred prípadným neopodstatneným a nezákonným
obsahom takéhoto rozhodnutia aj počas konania vo veci samej. Keďže teda túto ochranu
považuje ústavný súd jednak za účinnú a jednak za dostupnú, účastník súdneho konania
sa jej preto nemôže súčasne dovolávať aj prostredníctvom sťažnosti pred ústavným súdom
(m. m. II. ÚS 37/00, I. ÚS 49/ 07, III. ÚS 281/07, III. ÚS 502/2017, III. ÚS 76/2015).
29. Ústavný súd nezistil žiadne ústavnoprávne vady napadnutého uznesenia
okresného súdu, ktoré by odôvodňovali zásah do napadnutého uznesenia v súlade s jeho
právomocami, a preto podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ústavnú sťažnosť
odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
III.B K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 3 a 4 ústavy,
čl. 11 ods. 3 a 4 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
30. Sťažovateľka porušenie uvedených základných práv v tejto časti odvíja najmä
od porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti namietaného porušenia základného
práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny) a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu odmietol ako zjavne neopodstatnenú,
konštatuje, že v tomto prípade nemohlo dôjsť zo strany okresného súdu ani k porušeniu
sťažovateľkou označených základných práv podľa čl. 20 ods. 3 a 4 ústavy, čl. 11 ods. 3 a 4
listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, preto aj v tejto časti bolo potrebné
ústavnú sťažnosť odmietnuť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
31. V závere ústavný súd iba dodáva, že sťažovateľka sama vyvolala situáciu, ktorá
predchádzala podaniu neodkladného opatrenia zo strany žalobcu, keď evidentne za trvania
manželstva osobné motorové vozidlo nadobudnuté do bezpodielového spoluvlastníctva
manželov neoprávnene bez súhlasu žalobcu odhlásila na okresnom riaditeľstve a tiež neskôr
požiadala o dočasné vyradenie motorového vozidla, čím jednoznačne potvrdila,
že motorové vozidlo nepotrebuje (nemala ani vodičský preukaz, pozn.). Okresný súd
po preskúmaní skutkových a právnych dôvodov návrhu preto správne ustálil, že sú splnené
podmienky pre jeho nariadenie.
32. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ďalšími uplatňovanými
nárokmi nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia
označených práv a slobôd.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. novembra 2019
Mojmír Mamojka
predseda senátu