Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 18 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (23)III. ÚS 502/2017
PDF · 197.04 KB
No categories available
III. ÚS 502/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. novembra 2017
v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Rudolfa
Tkáčika v konaní o sťažnosti spoločnosti Tatra banka, a. s., Hodžovo námestie 3, Bratislava,
zastúpenej spoločnosťou Aequitas s. r. o., Dolná 19, Banská Bystrica, vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Cob 197/2016 z 27. januára 2017
takto
rozhodol:
1. Základné právo spoločnosti Tatra banka, a. s., na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn.
2 Cob 197/2016 z 27. januára 2017 p o r u š e n é b o l o .
2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Cob 197/2016 z 27. januára 2017
z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Košiciach j e p o v i n n ý uhradiť spoločnosti Tatra banka, a. s.,
trovy právneho zastúpenia v sume 374,81 € (slovom tristosedemdesiatštyri eur
a osemdesiatjeden centov) na účet jej právneho zástupcu spoločnosti Aequitas s. r. o.,
Dolná 19, Banská Bystrica, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.
III. ÚS 502/2017 z 1. augusta 2017 (ďalej len „uznesenie o prijatí“) prijal podľa § 25 ods. 3
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti
Tatra banka, a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), v časti, ktorou namieta porušenie základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
2 Cob 197/2016 z 27. januára 2017 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“). Vo zvyšnej časti
sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je v pozícii žalovanej
účastníčkou konania o náhradu škody vedeného Okresným súdom Košice II (ďalej len
„okresný súd“) pod sp. zn. 32 Cb 173/2013. Žalobcom je (offshore) cyperská obchodná
spoločnosť, ktorá si od sťažovateľky nárokuje zaplatenie sumy 127 062 900 €. Sťažovateľka
je presvedčená o neopodstatnenosti uvedeného nároku. Proti uvedenému nároku, keďže je
tiež presvedčená o svojom budúcom úspechu v spore, sa bráni od počiatku konania, a to
návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia. Týmto návrhom požaduje, aby žalobca
zložil do úschovy na súde sumu, ktorú si bude po skončení konania uplatňovať ako náhradu
trov konania. Svoj návrh odôvodňuje tým, že v súčasnosti sa stalo bežnou praktikou
uplatňovanie si neexistentných nárokov offshore obchodnými spoločnosťami voči bonitným
žalovaným (ako je ona sama), avšak títo bonitní žalovaní si v prípade ich úspechu v sporoch
nevedia od žalobcov vymáhať súdmi priznané (vysoké) trovy konania, pretože offshore
obchodné spoločnosti na území Slovenskej republiky spravidla nevlastnia žiaden
(exekvovateľný) majetok.
Uvedené podľa sťažovateľky vedie a priori k nerovnému postaveniu sporových
strán, čo sa však dá odstrániť nariadením neodkladného opatrenia, ktorým by bola
vymožiteľnosť prípadne priznanej náhrady trov konania zabezpečená (zložením takej sumy
vopred do úschovy na súde). Nariadenia takého neodkladného opatrenia sa teda vo veci aj
domáhala. Nestretla sa však s pochopením okresného súdu pre jej zámer. Okresný súd
uznesením sp. zn. 32 Cb 172/2013 z 10. októbra 2016 (ďalej len „rozhodnutie okresného
súdu“) návrh na nariadenie neodkladného opatrenia zamietol.
Sťažovateľka tvrdí, že okresný súd zamietol jej návrh s týmto odôvodnením: „je
zrejmé, že v prípade úspechu žalovaného (sťažovateľky) v konaní o zaplatenie vznikne
žalovanému voči žalobcovi právo na náhradu jeho trov. Osvedčenie nároku žalovaného
(v hypotetickej rovine) je dané, avšak naplnenie druhej podmienky (osvedčenie ohrozenia
budúcej exekúcie) nebolo zo strany žalovaného nijako preukázané. Žalovaný v tomto smere
iba prezentoval svoje tvrdenia o nemajetnosti žalobcu, čo nejakým relevantným aspoň
nepriamym dôkazom nepodporil.“
Proti rozhodnutiu okresného súdu sa sťažovateľka odvolala. Krajský súd sa
s rozhodnutím okresného súdu v celom rozsahu stotožnil [§ 387 ods. 2 zákona č. 160/2015
Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“)] a svojím
napadnutým rozhodnutím ho ako vecne správne potvrdil. Na zdôraznenie správnosti
odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu doplnil.
Sťažovateľka namieta porušenie práva na spravodlivé súdne konanie z dôvodu, že
postup všeobecných súdov je arbitrárny, pretože podľa jej názoru jej bola v konaní uložená
povinnosť preukazovať neexistenciu trvajúceho stavu (negatívna dôkazná teória).
Všeobecné súdy totiž svoje rozhodnutia založili na takom odôvodnení, podľa ktorého
sťažovateľka mala pre naplnenie podmienok na nariadenie neodkladného opatrenia
preukazovať nemajetnosť žalobcu. Keďže tak neurobila, návrh na nariadenie neodkladného
opatrenia bol zamietnutý.
Podľa názoru sťažovateľky pre žalobcu nebol problém svoje majetkové pomery
v konaní jednoducho a rýchlo preukázať. Pochybenie súdov vidí v tom, že namiesto
požiadavky adresovanej žalobcovi na preukázanie jeho majetkových pomerov nechali
sťažovateľku dokazovať nemožné – jeho nemajetnosť.
Podľa názoru sťažovateľky jej snaha o nariadenie neodkladného opatrenia nemá byť
chápaná ako snaha o znemožnenie prístupu k súdu žalobcovi, ale naopak, ako snaha
v konaní dosiahnuť materiálnu rovnosť zbraní, a tak eliminovať podávanie špekulatívnych
žalôb offshore obchodnými spoločnosťami.
Sťažovateľka navyše tvrdí, že krajský súd sa nevysporiadal s tvrdením, že bola
okresným súdom „donútená“ predkladať dôkazy o pravdivosti negatívneho tvrdenia, čím jej
nedal odpoveď na kľúčový argument.
Sťažovateľka v petite sťažnosti žiadala, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že
napadnutým rozhodnutím krajského súdu boli porušené jej základné práva podľa čl. 20
ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, aby napadnuté rozhodnutie krajského súdu sp. zn.
2 Cob 197/2016 z 27. januára 2017 zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie
a aby jej priznal náhradu trov konania.
II.
Ústavný súd podľa § 29 ods. 3 zákona o ústavnom súde predložil prijatú sťažnosť
účastníkom konania na vyjadrenie a podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde účastníkov
konania vyzval na oznámenie, či v prejednávanej veci súhlasia s upustením od ústneho
pojednávania.
Krajský súd predložil ústavnému súdu vyjadrenie sp. zn. 1 SprV 865/2017
z 11. septembra 2017, v ktorom súhlasil s upustením od ústneho pojednávania vo veci.
Vo vzťahu k jej meritu poukázal na to, že povinnosť zložiť preddavok na trovy konania
upravoval v súčasnosti už neplatný § 141a zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). Zdôraznil, že to bol sám ústavný
súd, ktorý nálezom sp. zn. PL. ÚS 30/2015 z 11. mája 2015 rozhodol, že § 141a OSP nie je
v súlade s čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, a v nadväznosti na uvedené tvrdí, že zloženie
peňažnej sumy do úschovy súdu na budúcu náhradu trov konania by bolo v rozpore
so závermi predmetného nálezu. Podľa názoru krajského súdu skutočnosť, že žalobcom je
zahraničná spoločnosť neodôvodňuje obavu z ohrozenia, resp. zmarenia budúceho výkonu
exekúcie. Z uvedených dôvodov považuje krajský súd napadnuté rozhodnutie za vecne
správne a ústavnú sťažnosť za nedôvodnú.
Sťažovateľka predložila ústavnému súdu vyjadrenie z 2. októbra 2017, v ktorom
súhlasila s upustením od ústneho pojednávania vo veci. Vo vzťahu k meritu veci poukázala
na to, že návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia sa nedomáhala zloženia preddavku
na trovy konania podľa § 141a OSP, ale nariadenia neodkladného opatrenia v zmysle § 324
a nasl. CSP. Poukázala tiež na to, že návrh na nariadenie neodkladného opatrenia podaný
v súlade s účinným procesným predpisom nie je možné zamietať poukázaním
na neexistenciu úpravy preddavku na trovy konania v dotknutom predpise. Ostatne taká
argumentácia všeobecnými súdmi v konaní nebola ani použitá. Vo vzťahu k nálezu
ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 30/2015 z 11. mája 2015 zdôraznila, že predmetný nález
označil za rozhodujúcu okolnosť zakladajúcu neústavnosť napadnutej úpravy, absenciu
možnosti zváženia okolností, za ktorých by bol preddavok na trovy konania ukladaný,
a absenciu naplnenia cieľa napadnutej úpravy, ktorým mala byť eliminácia podávania
šikanóznych návrhov na začatie konania. V ostatnom sťažovateľka zotrvala na podanej
sťažnosti.
Keďže účastníci konania súhlasili s upustením od ústneho pojednávania, ústavný súd
nezistiac možnosť ďalšieho objasnenia stavu veci od jeho nariadenia upustil (§ 30 ods. 2
III.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný
súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06) každý
má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa
relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej
republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala
a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa
v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že
k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije
ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma.
Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,
ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že
z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces
Nosným argumentom sťažnosti je tvrdenie, že všeobecné súdy postupovali
svojvoľne, keď zamietli návrh na nariadenie neodkladného opatrenia.
Podľa § 325 ods. 1 CSP neodkladné opatrenie môže súd nariadiť, ak je potrebné
bezodkladne upraviť pomery alebo ak je obava, že exekúcia bude ohrozená.
Podľa § 325 ods. 2 písm. b) CSP neodkladným opatrením možno strane uložiť
najmä, aby zložila peňažnú sumu alebo vec do úschovy na súde.
Rozhodnutie okresného súdu stojí na jedinom konštatovaní, a to, že zo strany
sťažovateľky nebola osvedčená obava z ohrozenia exekúcie, keďže sťažovateľka tvrdenie
o nemajetnosti žalobcu žiadnym dôkazom nepodporila.
Rozhodnutie krajského súdu sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
rozhodnutia okresného súdu a dodáva, že neodkladné opatrenie nemožno vydať len
na základe tvrdení bez osvedčenia základných skutočností umožňujúcich prijať záver
o pravdepodobnosti nároku, ktorému sa má poskytnúť predbežná ochrana.
Ústavný súd je toho názoru, že všeobecné súdy sa argumentáciou sťažovateľky
dostatočne nezaoberali. Ako to vyplýva z predostretej sťažnosti, pre sťažovateľku bolo
vo veci rozhodujúcim zváženie súdu, či nečelí špekulatívnej žalobe. Sťažovateľka vyslovila
presvedčenie, že žalobca spor zámerne konštruuje tak, aby v prípade neúspechu nemusel
hradiť vysoké trovy konania. Na súd sa preto urýchlene obrátila s dôverou ako na orgán
verejnej moci poskytujúci jej právam ochranu. V návrhu na nariadenie neodkladného
opatrenia sa nebránila sporu ako takému, ale zdôvodnila záujem chrániť sa pred zneužitím
práva zo strany žalobcu (čo sa týka náhrady trov konania). V kontexte vyslovila argument,
ktorý mala ako jediný k dispozícii a ktorý podporoval jej presvedčenie. Tvrdila nemajetnosť
žalobcu a poukázala na súvislosť, že ide o offshore spoločnosť žalujúcu ju o neštandardne
vysokú náhradu škody a nemajúcu sídlo a majetok na území Slovenskej republiky. Z toho
dôvodu podľa nej existuje vysoký predpoklad, že v prípade úspechu v spore sa od žalobcu
nedomôže náhrady trov konania.
Okresný súd vyzdvihol (a krajský súd odobril) tvrdenie, že sťažovateľka tvrdenie
o nemajetnosti žalobcu relevantne aspoň nepriamym dôkazom, nepodporila a na tomto
podklade vec rozhodol. Z pozadia tak vystupuje otázka, čo si súd pod podporením tvrdenia
o nemajetnosti predstavoval. Sťažovateľka totiž argumentuje, že každé potvrdenie zo strany
príslušných orgánov (napr. kataster nehnuteľností, evidencia vozidiel a pod.) je schopné
preukázať len to, že v konkrétnom registri sa majetok žalobcu neeviduje. Vskutku je tiež
pravdou, že uvedené neznamená, že žalobca iným majetkom nedisponuje. Je však nutné
dodať, že uvedené ani nedáva odpoveď na sťažovateľkou nastolený problém. Tým je otázka
zneužitia práva a možnosť jeho blokácie nariadením neodkladného opatrenia v okolnostiach
súdenej veci.
Ústavný súd vidí neprimeranosť riešenia všeobecných súdov v tom, že namiesto
verifikácie opodstatnenosti tvrdení sťažovateľky sa uchýlili k arbitrárnemu rozhodnutiu.
Podľa názoru ústavného súdu preukázanie bonity žalobcu bezpodmienečne nemusí viesť
k záveru o ohrození exekúcie. Môže byť však spôsobilé poskytnúť bližší pohľad
na očakávania sporových strán týkajúce sa vedenia sporu. Takisto je spôsobilé byť stabilnou
súčasťou úvahy odôvodňujúcej názor súdov o užití právneho poriadku v súlade s jeho
účelom a zmyslom, a to najmä vo vzťahu k tvrdeniam, že žalobcom je spoločnosť sídliaca
v tzv. daňovom raji, ktorá na území Slovenskej republiky nevlastní žiaden majetok a ktorá
svoje zázemie zneužíva na produkovanie sporov s takmer nulovým rizikom znášania
zodpovednosti za neúspech v týchto sporoch. Názor krajského súdu, ktorý presadzuje
neosvedčenie tvrdenia o ohrození budúcej exekúcie, aj keď ho osvedčenie uvedeného
tvrdenia ani len nezaujímalo a v okolnostiach prípadu šlo o argument zásadný pre posúdenie
veci, nepovažuje ústavný súd za napĺňajúci právo sťažovateľky na súdnu ochranu. Uvedené
nadobúda závažný rozmer aj v tom kontexte, že všeobecné súdy sa napokon nedostatok
poznania týkajúceho sa očakávania sporových strán, pokiaľ ide o spôsob vedenia sporu
rozhodli neodôvodnene pričítať na ťarchu sťažovateľky. Vo veci nereflektovali
na argumentáciu spočívajúcu v poukázaní na to, že sťažovateľka nemá ako preukazovať
bonitu žalobcu (sťažovateľkou spomínaná negatívna dôkazná teória), a o navrhnuté riešenie
spočívajúce vo výzve žalobcu sa nezaujímali ani neuviedli dôvod jeho odmietnutia. Okresný
súd ani krajský súd sa v riešení podstaty nastoleného problému podľa názoru ústavného
súdu nepreniesli za horizont subjektívnej spravodlivosti. Pri hodnotení veci nepriamo
zotrvali na akceptácii skutočnosti, že žalobca môže žalovať a žalovaný sa žalobe musí
ubrániť. V súdenej veci objektívne nehľadali spravodlivé vyváženie oprávnenia žalobcu
žalovať s oprávnením žalovaného na to, aby proti nemu nebola zneužívaná formálna
nedokonalosť právnej úpravy. To však bolo podstatou súdenej veci, v ktorej teda nemožno
vidieť paušálne zavedenie povinnosti žalobcov skladať preddavok na trovy konania tak, ako
tomu bolo v § 141a OSP, ale možnosť poskytnutia účinnej a spravodlivej ochrany právam
a právom chráneným záujmom oboch sporových strán s ohľadom na povahu prejednávanej
veci, a to v súlade so základnými princípmi civilného sporového konania a požiadavkami
na ústavne konformné odôvodnenie rozhodnutia. Argumentáciu krajského súdu týkajúcu sa
nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 30/2015 z 11. mája 2015 vyzdvihujúcu neexistenciu
právnej úpravy preddavku na trovy konania de lege lata tak ústavný súd nemal dôvod brať
do úvahy, pretože s predmetom sporu bližšie nesúvisí.
Z uvedených dôvodov ústavný súd dospel k názoru o porušení základného práva
sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čo v bode 1 výroku tohto nálezu
aj skonštatoval.
IV.
Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,
v náleze vysloví, ktoré základné právo alebo sloboda a ktoré ustanovenie ústavy, ústavného
zákona alebo medzinárodnej zmluvy sa porušili, a akým právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom sa základné právo alebo sloboda porušili.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda
porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.
Ústavný súd zruší aj iný zásah, ktorým sa porušilo základné právo alebo sloboda, ak to
pripúšťa povaha tohto iného zásahu.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
V danom prípade bolo na ochranu základného práva sťažovateľky potrebné
napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku
tohto nálezu). V ďalšom konaní je krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu
vysloveným v tomto rozhodnutí (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde). Krajský súd je tiež
viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením
(§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd v súlade s citovaným zákonným ustanovením napokon rozhodol aj
o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred
ústavným súdom.
Právny zástupca sťažovateľky vyčíslil trovy konania na sumu 374,81 €.
Ústavný súd podľa § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len
„vyhláška“) vyčíslil náhradu trov konania z dôvodu trov právneho zastúpenia v celkovej
sume 562,21 €, a to za tri úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastupovania, písomné
podanie sťažnosti vykonané v roku 2017 a vyjadrenie z 2. októbra 2017) v sume
3x po 147,33 € a tri režijné paušály v sume po 8,84 €. Keďže sťažovateľka požadovala
úhradu trov konania v nižšej sume, ústavný súd zaviazal krajský súd na ich úhradu
v požadovanej sume (bod 3 výroku tohto nálezu).
Priznanú úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 Civilného
sporového poriadku).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. novembra 2017