Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 502/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. novembra 2017

v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Rudolfa

Tkáčika v konaní o sťažnosti spoločnosti Tatra banka, a. s., Hodžovo námestie 3, Bratislava,

zastúpenej spoločnosťou Aequitas s. r. o., Dolná 19, Banská Bystrica, vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 27. januára 2017

takto

rozhodol:

1. Základné právo spoločnosti Tatra banka, a. s., na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

z 27. januára 2017 p o r u š e n é b o l o .

2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 27. januára 2017

z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Košiciach j e p o v i n n ý uhradiť spoločnosti Tatra banka, a. s.,

trovy právneho zastúpenia v sume 374,81 € (slovom tristosedemdesiatštyri eur

a osemdesiatjeden centov) na účet jej právneho zástupcu spoločnosti Aequitas s. r. o.,

Dolná 19, Banská Bystrica, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.

z 1. augusta 2017 (ďalej len „uznesenie o prijatí“) prijal podľa § 25 ods. 3

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti

Tatra banka, a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), v časti, ktorou namieta porušenie základného

práva na súdnu ochranu podľa (ďalej len

„ústava“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 27. januára 2017 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“). Vo zvyšnej časti

sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je v pozícii žalovanej

účastníčkou konania o náhradu škody vedeného Okresným súdom Košice II (ďalej len

„okresný súd“) pod sp. zn. . Žalobcom je (offshore) cyperská obchodná

spoločnosť, ktorá si od sťažovateľky nárokuje zaplatenie sumy 127 062 900 €. Sťažovateľka

je presvedčená o neopodstatnenosti uvedeného nároku. Proti uvedenému nároku, keďže je

tiež presvedčená o svojom budúcom úspechu v spore, sa bráni od počiatku konania, a to

návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia. Týmto návrhom požaduje, aby žalobca

zložil do úschovy na súde sumu, ktorú si bude po skončení konania uplatňovať ako náhradu

trov konania. Svoj návrh odôvodňuje tým, že v súčasnosti sa stalo bežnou praktikou

uplatňovanie si neexistentných nárokov offshore obchodnými spoločnosťami voči bonitným

žalovaným (ako je ona sama), avšak títo bonitní žalovaní si v prípade ich úspechu v sporoch

nevedia od žalobcov vymáhať súdmi priznané (vysoké) trovy konania, pretože offshore

obchodné spoločnosti na území Slovenskej republiky spravidla nevlastnia žiaden

(exekvovateľný) majetok.

Uvedené podľa sťažovateľky vedie a priori k nerovnému postaveniu sporových

strán, čo sa však dá odstrániť nariadením neodkladného opatrenia, ktorým by bola

vymožiteľnosť prípadne priznanej náhrady trov konania zabezpečená (zložením takej sumy

vopred do úschovy na súde). Nariadenia takého neodkladného opatrenia sa teda vo veci aj

domáhala. Nestretla sa však s pochopením okresného súdu pre jej zámer. Okresný súd

uznesením sp. zn. z 10. októbra 2016 (ďalej len „rozhodnutie okresného

súdu“) návrh na nariadenie neodkladného opatrenia zamietol.

Sťažovateľka tvrdí, že okresný súd zamietol jej návrh s týmto odôvodnením: „je

zrejmé, že v prípade úspechu žalovaného (sťažovateľky) v konaní o zaplatenie vznikne

žalovanému voči žalobcovi právo na náhradu jeho trov. Osvedčenie nároku žalovaného

(v hypotetickej rovine) je dané, avšak naplnenie druhej podmienky (osvedčenie ohrozenia

budúcej exekúcie) nebolo zo strany žalovaného nijako preukázané. Žalovaný v tomto smere

iba prezentoval svoje tvrdenia o nemajetnosti žalobcu, čo nejakým relevantným aspoň

nepriamym dôkazom nepodporil.“

Proti rozhodnutiu okresného súdu sa sťažovateľka odvolala. Krajský súd sa

s rozhodnutím okresného súdu v celom rozsahu stotožnil [

Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)] a svojím

napadnutým rozhodnutím ho ako vecne správne potvrdil. Na zdôraznenie správnosti

odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu doplnil.

Sťažovateľka namieta porušenie práva na spravodlivé súdne konanie z dôvodu, že

postup všeobecných súdov je arbitrárny, pretože podľa jej názoru jej bola v konaní uložená

povinnosť preukazovať neexistenciu trvajúceho stavu (negatívna dôkazná teória).

Všeobecné súdy totiž svoje rozhodnutia založili na takom odôvodnení, podľa ktorého

sťažovateľka mala pre naplnenie podmienok na nariadenie neodkladného opatrenia

preukazovať nemajetnosť žalobcu. Keďže tak neurobila, návrh na nariadenie neodkladného

opatrenia bol zamietnutý.

Podľa názoru sťažovateľky pre žalobcu nebol problém svoje majetkové pomery

v konaní jednoducho a rýchlo preukázať. Pochybenie súdov vidí v tom, že namiesto

požiadavky adresovanej žalobcovi na preukázanie jeho majetkových pomerov nechali

sťažovateľku dokazovať nemožné – jeho nemajetnosť.

Podľa názoru sťažovateľky jej snaha o nariadenie neodkladného opatrenia nemá byť

chápaná ako snaha o znemožnenie prístupu k súdu žalobcovi, ale naopak, ako snaha

v konaní dosiahnuť materiálnu rovnosť zbraní, a tak eliminovať podávanie špekulatívnych

žalôb offshore obchodnými spoločnosťami.

Sťažovateľka navyše tvrdí, že krajský súd sa nevysporiadal s tvrdením, že bola

okresným súdom „donútená“ predkladať dôkazy o pravdivosti negatívneho tvrdenia, čím jej

nedal odpoveď na kľúčový argument.

Sťažovateľka v petite sťažnosti žiadala, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že

napadnutým rozhodnutím krajského súdu boli porušené jej základné práva podľa čl. 20

ods. 1, a a právo podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, aby napadnuté rozhodnutie krajského súdu sp. zn.

z 27. januára 2017 zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie

a aby jej priznal náhradu trov konania.

II.

Ústavný súd podľa predložil prijatú sťažnosť

účastníkom konania na vyjadrenie a podľa účastníkov

konania vyzval na oznámenie, či v prejednávanej veci súhlasia s upustením od ústneho

pojednávania.

Krajský súd predložil ústavnému súdu vyjadrenie sp. zn.

z 11. septembra 2017, v ktorom súhlasil s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Vo vzťahu k jej meritu poukázal na to, že povinnosť zložiť preddavok na trovy konania

upravoval v súčasnosti už neplatný Občiansky súdny

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). Zdôraznil, že to bol sám ústavný

súd, ktorý nálezom sp. zn. z 11. mája 2015 rozhodol, že nie je

v súlade s a , a v nadväznosti na uvedené tvrdí, že zloženie

peňažnej sumy do úschovy súdu na budúcu náhradu trov konania by bolo v rozpore

so závermi predmetného nálezu. Podľa názoru krajského súdu skutočnosť, že žalobcom je

zahraničná spoločnosť neodôvodňuje obavu z ohrozenia, resp. zmarenia budúceho výkonu

exekúcie. Z uvedených dôvodov považuje krajský súd napadnuté rozhodnutie za vecne

správne a ústavnú sťažnosť za nedôvodnú.

Sťažovateľka predložila ústavnému súdu vyjadrenie z 2. októbra 2017, v ktorom

súhlasila s upustením od ústneho pojednávania vo veci. Vo vzťahu k meritu veci poukázala

na to, že návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia sa nedomáhala zloženia preddavku

na trovy konania podľa , ale nariadenia neodkladného opatrenia v zmysle

a nasl. . Poukázala tiež na to, že návrh na nariadenie neodkladného opatrenia podaný

v súlade s účinným procesným predpisom nie je možné zamietať poukázaním

na neexistenciu úpravy preddavku na trovy konania v dotknutom predpise. Ostatne taká

argumentácia všeobecnými súdmi v konaní nebola ani použitá. Vo vzťahu k nálezu

ústavného súdu sp. zn. z 11. mája 2015 zdôraznila, že predmetný nález

označil za rozhodujúcu okolnosť zakladajúcu neústavnosť napadnutej úpravy, absenciu

možnosti zváženia okolností, za ktorých by bol preddavok na trovy konania ukladaný,

a absenciu naplnenia cieľa napadnutej úpravy, ktorým mala byť eliminácia podávania

šikanóznych návrhov na začatie konania. V ostatnom sťažovateľka zotrvala na podanej

sťažnosti.

Keďže účastníci konania súhlasili s upustením od ústneho pojednávania, ústavný súd

nezistiac možnosť ďalšieho objasnenia stavu veci od jeho nariadenia upustil (§ 30 ods. 2

).

III.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný

súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (, ) každý

má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa

relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej

republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala

a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa

v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že

k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije

ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,

ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že

z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces

().

Nosným argumentom sťažnosti je tvrdenie, že všeobecné súdy postupovali

svojvoľne, keď zamietli návrh na nariadenie neodkladného opatrenia.

Podľa neodkladné opatrenie môže súd nariadiť, ak je potrebné

bezodkladne upraviť pomery alebo ak je obava, že exekúcia bude ohrozená.

Podľa neodkladným opatrením možno strane uložiť

najmä, aby zložila peňažnú sumu alebo vec do úschovy na súde.

Rozhodnutie okresného súdu stojí na jedinom konštatovaní, a to, že zo strany

sťažovateľky nebola osvedčená obava z ohrozenia exekúcie, keďže sťažovateľka tvrdenie

o nemajetnosti žalobcu žiadnym dôkazom nepodporila.

Rozhodnutie krajského súdu sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

rozhodnutia okresného súdu a dodáva, že neodkladné opatrenie nemožno vydať len

na základe tvrdení bez osvedčenia základných skutočností umožňujúcich prijať záver

o pravdepodobnosti nároku, ktorému sa má poskytnúť predbežná ochrana.

Ústavný súd je toho názoru, že všeobecné súdy sa argumentáciou sťažovateľky

dostatočne nezaoberali. Ako to vyplýva z predostretej sťažnosti, pre sťažovateľku bolo

vo veci rozhodujúcim zváženie súdu, či nečelí špekulatívnej žalobe. Sťažovateľka vyslovila

presvedčenie, že žalobca spor zámerne konštruuje tak, aby v prípade neúspechu nemusel

hradiť vysoké trovy konania. Na súd sa preto urýchlene obrátila s dôverou ako na orgán

verejnej moci poskytujúci jej právam ochranu. V návrhu na nariadenie neodkladného

opatrenia sa nebránila sporu ako takému, ale zdôvodnila záujem chrániť sa pred zneužitím

práva zo strany žalobcu (čo sa týka náhrady trov konania). V kontexte vyslovila argument,

ktorý mala ako jediný k dispozícii a ktorý podporoval jej presvedčenie. Tvrdila nemajetnosť

žalobcu a poukázala na súvislosť, že ide o offshore spoločnosť žalujúcu ju o neštandardne

vysokú náhradu škody a nemajúcu sídlo a majetok na území Slovenskej republiky. Z toho

dôvodu podľa nej existuje vysoký predpoklad, že v prípade úspechu v spore sa od žalobcu

nedomôže náhrady trov konania.

Okresný súd vyzdvihol (a krajský súd odobril) tvrdenie, že sťažovateľka tvrdenie

o nemajetnosti žalobcu relevantne aspoň nepriamym dôkazom, nepodporila a na tomto

podklade vec rozhodol. Z pozadia tak vystupuje otázka, čo si súd pod podporením tvrdenia

o nemajetnosti predstavoval. Sťažovateľka totiž argumentuje, že každé potvrdenie zo strany

príslušných orgánov (napr. kataster nehnuteľností, evidencia vozidiel a pod.) je schopné

preukázať len to, že v konkrétnom registri sa majetok žalobcu neeviduje. Vskutku je tiež

pravdou, že uvedené neznamená, že žalobca iným majetkom nedisponuje. Je však nutné

dodať, že uvedené ani nedáva odpoveď na sťažovateľkou nastolený problém. Tým je otázka

zneužitia práva a možnosť jeho blokácie nariadením neodkladného opatrenia v okolnostiach

súdenej veci.

Ústavný súd vidí neprimeranosť riešenia všeobecných súdov v tom, že namiesto

verifikácie opodstatnenosti tvrdení sťažovateľky sa uchýlili k arbitrárnemu rozhodnutiu.

Podľa názoru ústavného súdu preukázanie bonity žalobcu bezpodmienečne nemusí viesť

k záveru o ohrození exekúcie. Môže byť však spôsobilé poskytnúť bližší pohľad

na očakávania sporových strán týkajúce sa vedenia sporu. Takisto je spôsobilé byť stabilnou

súčasťou úvahy odôvodňujúcej názor súdov o užití právneho poriadku v súlade s jeho

účelom a zmyslom, a to najmä vo vzťahu k tvrdeniam, že žalobcom je spoločnosť sídliaca

v tzv. daňovom raji, ktorá na území Slovenskej republiky nevlastní žiaden majetok a ktorá

svoje zázemie zneužíva na produkovanie sporov s takmer nulovým rizikom znášania

zodpovednosti za neúspech v týchto sporoch. Názor krajského súdu, ktorý presadzuje

neosvedčenie tvrdenia o ohrození budúcej exekúcie, aj keď ho osvedčenie uvedeného

tvrdenia ani len nezaujímalo a v okolnostiach prípadu šlo o argument zásadný pre posúdenie

veci, nepovažuje ústavný súd za napĺňajúci právo sťažovateľky na súdnu ochranu. Uvedené

nadobúda závažný rozmer aj v tom kontexte, že všeobecné súdy sa napokon nedostatok

poznania týkajúceho sa očakávania sporových strán, pokiaľ ide o spôsob vedenia sporu

rozhodli neodôvodnene pričítať na ťarchu sťažovateľky. Vo veci nereflektovali

na argumentáciu spočívajúcu v poukázaní na to, že sťažovateľka nemá ako preukazovať

bonitu žalobcu (sťažovateľkou spomínaná negatívna dôkazná teória), a o navrhnuté riešenie

spočívajúce vo výzve žalobcu sa nezaujímali ani neuviedli dôvod jeho odmietnutia. Okresný

súd ani krajský súd sa v riešení podstaty nastoleného problému podľa názoru ústavného

súdu nepreniesli za horizont subjektívnej spravodlivosti. Pri hodnotení veci nepriamo

zotrvali na akceptácii skutočnosti, že žalobca môže žalovať a žalovaný sa žalobe musí

ubrániť. V súdenej veci objektívne nehľadali spravodlivé vyváženie oprávnenia žalobcu

žalovať s oprávnením žalovaného na to, aby proti nemu nebola zneužívaná formálna

nedokonalosť právnej úpravy. To však bolo podstatou súdenej veci, v ktorej teda nemožno

vidieť paušálne zavedenie povinnosti žalobcov skladať preddavok na trovy konania tak, ako

tomu bolo v , ale možnosť poskytnutia účinnej a spravodlivej ochrany právam

a právom chráneným záujmom oboch sporových strán s ohľadom na povahu prejednávanej

veci, a to v súlade so základnými princípmi civilného sporového konania a požiadavkami

na ústavne konformné odôvodnenie rozhodnutia. Argumentáciu krajského súdu týkajúcu sa

nálezu ústavného súdu sp. zn. z 11. mája 2015 vyzdvihujúcu neexistenciu

právnej úpravy preddavku na trovy konania de lege lata tak ústavný súd nemal dôvod brať

do úvahy, pretože s predmetom sporu bližšie nesúvisí.

Z uvedených dôvodov ústavný súd dospel k názoru o porušení základného práva

sťažovateľky na súdnu ochranu podľa , čo v bode 1 výroku tohto nálezu

aj skonštatoval.

IV.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,

v náleze vysloví, ktoré základné právo alebo sloboda a ktoré ustanovenie , ústavného

zákona alebo medzinárodnej zmluvy sa porušili, a akým právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom sa základné právo alebo sloboda porušili.

Podľa ak sa základné právo alebo sloboda

porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Ústavný súd zruší aj iný zásah, ktorým sa porušilo základné právo alebo sloboda, ak to

pripúšťa povaha tohto iného zásahu.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

V danom prípade bolo na ochranu základného práva sťažovateľky potrebné

napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku

tohto nálezu). V ďalšom konaní je krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu

vysloveným v tomto rozhodnutí ( ). Krajský súd je tiež

viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením

( ).

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd v súlade s citovaným zákonným ustanovením napokon rozhodol aj

o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred

ústavným súdom.

Právny zástupca sťažovateľky vyčíslil trovy konania na sumu 374,81 €.

Ústavný súd podľa § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len

„vyhláška“) vyčíslil náhradu trov konania z dôvodu trov právneho zastúpenia v celkovej

sume 562,21 €, a to za tri úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastupovania, písomné

podanie sťažnosti vykonané v roku 2017 a vyjadrenie z 2. októbra 2017) v sume

3x po 147,33 € a tri režijné paušály v sume po 8,84 €. Keďže sťažovateľka požadovala

úhradu trov konania v nižšej sume, ústavný súd zaviazal krajský súd na ich úhradu

v požadovanej sume (bod 3 výroku tohto nálezu).

Priznanú úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľky ( v spojení s Civilného

sporového poriadku).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. novembra 2017