Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 358/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. novembra 2019

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára

(sudca spravodajca) a Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, ,

vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, čl. 46 ods. 1

a 2 a a 2 a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Žilina sp. zn.

zo 17. augusta 2015, uznesením Okresného súdu Žilina sp. zn.

z 12. apríla 2019 a uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 25. júla 2019

a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť a skutkový stav veci

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. októbra

2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48

ods. 1 a 2 (ďalej len „“) a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. zo 17. augusta 2015,

uznesením okresného súdu sp. zn. z 12. apríla 2019 a uznesením Krajského

súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 25. júla 2019.

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom

okresného súdu sp. zn. zo 17. augusta 2015, ktorým bola schválená dohoda

o vine a treste, odsúdený pre zločin lúpeže podľa ustanovení § 188 ods. 1 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“),

za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere dvadsiatich rokov. Sťažovateľ

adresoval v označenej trestnej veci 9. októbra 2018 okresnému súdu návrh na povolenie

obnovy označeného trestného konania. Okresný súd uznesením sp. zn.

z 12. apríla 2019 predmetný návrh sťažovateľa podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) zamietol.

Sťažnosť sťažovateľa, ktorú proti uvedenému prvostupňovému uzneseniu okresného súdu

podal, krajský súd uznesením sp. zn. z 25. júla 2019 podľa § 193 ods. 1

písm. c) zamietol.

3. V ústavnej sťažnosti sťažovateľ oboznamuje ústavný súd s obsahom argumentácie,

ktorú formuloval vo svojom návrhu na povolenie obnovy konania, ktorú v podstate

pretransformoval aj do ústavnej sťažnosti adresovanej ústavnému súdu. Dôvodí, že v jeho

trestnej veci v konaní pred okresným súdom došlo k porušeniu jeho základného práva

na zákonného sudcu, keďže mal podľa sťažovateľa jeho vec prejednať a rozhodnúť senát,

nie samosudca. V tomto smere sťažovateľ poukazuje na vtedy platné a účinné ustanovenie

, resp. ustanovenie , podľa ktorých je

samosudca príslušný na konanie o prečinoch a zločinoch s hornou hranicou trestnej sadzby

neprevyšujúcou osem rokov. Sťažovateľ uvádza, že bol síce stíhaný za trestný čin lúpeže

podľa ustanovení , pre ktorý stanovuje

vo svojej osobitnej časti trest odňatia slobody vo výmere troch až ôsmich rokov, avšak

podľa mienky sťažovateľa sa pri určení obsadenia konajúceho súdu malo vychádzať z výšky

konkrétneho, jemu hroziaceho trestu, keď bolo z obsahu podanej obžaloby zrejmé, že

v dôsledku aplikácie právnej úpravy obsiahnutej vo všeobecnej časti

(aplikácia zásady trikrát a dosť) mu hrozí uloženie výnimočného trestu. Sťažovateľ sa

v návrhu na povolenie obnovy konania pokúsil toto svoje stanovisko podporiť uznesením

ústavného súdu sp. zn. zo 16. decembra 2015, ktorého záverom podľa

tvrdenia sťažovateľa jeho stanovisko konvenuje. Sťažovateľ pritom predmetné uznesenie

ústavného súdu prezentoval ako novú okolnosť, súdu skôr neznámu, predpokladanú

ustanovením upravujúcim podmienky pre povolenie

obnovy konania.

4. Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd

v jeho veci rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základných práv

podľa , a 2 a a 2 a práva podľa

dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn. zo 17. augusta 2015, uznesením

okresného súdu sp. zn. z 12. apríla 2019 a uznesením krajského súdu sp. zn.

z 25. júla 2019.

II.

Relevantné ustanovenia právnych predpisov a judikatúrne východiská

5. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

6. Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou

od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

8. Ústavný súd podľa každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie. Podľa ústavný súd môže

na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh

na začatie konania: a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je

podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel

žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá

náležitosti ustanovené zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne

neoprávnenou osobou, f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

9. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta porušenie svojich označených základných

práv zaručených a práva zaručeného dohovorom právoplatným odsudzujúcim

rozsudkom o schválení dohody o vine a treste a tiež rozhodnutiami všeobecných súdov,

ktorými tieto nevyhoveli jeho návrhu na povolenie obnovy konania. Jeho ťažiskom

argumentácie je námietka porušenia jeho práva na zákonného sudcu, ktorú opiera o svoj

subjektívny výklad príslušných ustanovení upravujúcich pravidlá

pre určenie obsadenia súdu. Správnosť prezentovaného výkladu opiera sťažovateľ

o špecifikované rozhodnutie ústavného súdu, tvrdiac, že sú v ňom obsiahnuté závery totožné

s ním prezentovaným výkladom dotknutých ustanovení .

K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1,

a 2 a a 2 a práva podľa dohovoru

rozsudkom okresného súdu sp. zn. zo 17. augusta 2015

10. Ústavný súd hneď v úvode predmetnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia

poukazuje na ustanovenie , podľa ktorého ústavnú sťažnosť

možno podať do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia

opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu

počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Ak

rozhodnutie nadobúda právoplatnosť vyhlásením alebo oznámením a ak sa podľa

osobitných predpisov zároveň doručuje jeho písomné vyhotovenie, začína lehota plynúť

dňom doručenia tohto písomného vyhotovenia sťažovateľovi; ak sa rozhodnutie doručuje

len jeho zástupcovi, začína lehota plynúť dňom doručenia písomného vyhotovenia tohto

rozhodnutia tomuto zástupcovi. Ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok,

lehota na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym

opravným prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia

o mimoriadnom opravnom prostriedku [Tento záver sa však nevzťahuje na situáciu, keď

právny poriadok explicitne vylučuje podanie mimoriadneho opravného prostriedku,

napr. dovolania proti určitému rozhodnutiu, resp. je vylúčená možnosť, aby Najvyšší súd

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) posúdil prípustnosť dovolania s ohľadom

na dovolacie dôvody, keďže jeho neprípustnosť je daná ex lege bez ohľadu na prítomnosť

dovolacích dôvodov].

11. Nedodržanie uvedenej lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie

sťažnosti ako podanej oneskorene podľa ustanovenia § 56 ods. 2 písm. f) zákona

o ústavnom súde. V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty

neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné

ustanovenie 124 neumožňuje (napr. m. m. ,

, , ).

12. Z obsahu odôvodnenia uznesenia okresného súdu sp. zn.

z 12. apríla 2019 vyplýva, že sťažovateľ podal proti právoplatnému rozsudku okresného

súdu sp. zn. zo 17. augusta 2015 dovolanie. Aj v prípade, že by ústavný súd

mal odvíjať počítanie lehoty pre podanie ústavnej sťažnosti proti rozsudku okresného súdu

sp. zn. zo 17. augusta 2015 až od doručenia rozhodnutia dovolacieho súdu, teda

od doručenia uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 28. septembra 2017, ktorým bolo dovolanie sťažovateľa odmietnuté, je celkom zrejmé

a nespochybniteľné, že ústavná sťažnosť sťažovateľa doručená ústavnému súdu až

30. októbra 2019 je vo vzťahu k označenému rozsudku okresného súdu podaná dávno po

uplynutí predpísanej dvojmesačnej lehoty. Počítanie tejto lehoty až od doručenia je však

spochybniteľné, pretože v prípade sťažovateľa išlo o rozsudok schvaľujúci dohodu o vine

a treste, proti ktorému podľa nie je prípustné odvolanie ani

dovolanie okrem dovolania podľa , pričom nie je

zrejmé, aké dovolacie dôvody sťažovateľ v dovolaní uplatnil.

13. Ústavný súd uzatvára, že ústavnú sťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej

proti rozsudku okresného súdu sp. zn. zo 17. augusta 2015 je nutné považovať

za podanú oneskorene, keďže ústavná sťažnosť nebola podaná včas, v lehote určenej

v ustanoveniach § 124 zákona o ústavnom. Vzhľadom na uvedené ústavný súd ústavnú

sťažnosť sťažovateľa odmietol v označenej časti ako podanú oneskorene podľa § 56 ods. 2

písm. f) .

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2

a a 2 a práva podľa dohovoru uznesením okresného

súdu sp. zn. z 12. apríla 2019

14. V zmysle princípu subsidiarity zakotveného v poskytuje

ústavný súd v konaní podľa ochranu základným právam alebo slobodám

fyzických osôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je teda rozdelený

medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom ochranu základným právam a slobodám

poskytuje v zmysle primárne všeobecné súdnictvo a ústavný súd až subsidiárne.

Vo vzťahu k prvostupňovému uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 12. apríla

2019 disponoval sťažovateľ opravným prostriedkom – sťažnosťou, ktorú aj využil.

O sťažnosti bol oprávnený a povinný rozhodnúť krajský súd ako súd druhostupňový.

Sťažnosť tak predstavovala účinný právny prostriedok ochrany práv sťažovateľa vo vzťahu

k napadnutému prvostupňovému uzneseniu okresného súdu. Existencia opravného konania

pred krajským súdom nepripúšťa možnosť ústavného súdu rozhodovať o napadnutom

prvostupňovom uznesení okresného súdu, keďže sťažnosť v danom prípade predstavovala

účinný právny prostriedok ochrany práv sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu

(porov. mutatis mutandis , ). Vzhľadom na túto skutočnosť

ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného

porušenia v sťažnosti označených práv uznesením okresného súdu sp. zn.

z 12. apríla 2019 odmietol podľa

pre nedostatok právomoci.

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2

a a 2 a práva podľa dohovoru uznesením krajského

súdu sp. zn. z 25. júla 2019

15. V zmysle judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno

považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať

po jej prijatí na ďalšie konanie (, , ).

16. Ústavná ochrana základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných

slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy je rozdelená medzi všeobecné

súdy a ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity vyplývajúcim z ,

podľa ktorého sú všeobecné súdy primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako

aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a ). Ústavný

súd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu tak môžu byť

predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

17. Ústavný súd teda zdôrazňuje, že pri posúdení namietaného uznesenia krajského

súdu nebolo jeho úlohou preskúmať správnosť skutkových a právnych záverov, o ktoré

krajský súd oprel svoje rozhodnutie, resp. odpovedať na otázku, či malo alebo nemalo byť

návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania vyhovené. Úloha ústavného súdu sa

v danom prípade obmedzila na posúdenie otázky, či sa krajský súd s právne relevantnou

argumentáciou sťažovateľa (prezentovanou v podanom návrhu na obnovu konania, resp.

v sťažnosti podanej proti prvostupňovému uzneseniu) vysporiadal adekvátne

a preskúmateľne a či má súdom zvolená interpretácia aplikovaných právnych noriem

ústavnoprávne akceptovateľný charakter.

18. Opierajúc sa o východiská prezentované v bodoch 16 a 17 odôvodnenia tohto

uznesenia, posudzoval ústavný súd aj ústavnú sťažnosť sťažovateľa, pričom sa oboznámil

s obsahom odôvodnenia namietaného uznesenia krajského súdu, ktoré bolo podkladom

pre právny záver o zamietnutí sťažnosti sťažovateľa, ako aj s právnou úpravou, ktorá bola

v právnej veci sťažovateľa aplikovaná.

19. Krajský súd v odôvodnení namietaného uznesenia v spojení s odôvodnením

prvostupňového uznesenia okresného súdu sťažovateľovi v prvom rade vysvetlil, že

námietka o nesprávnosti obsadenia konajúceho súdu (tvrdenie, že konal samosudca, aj keď

mal konať senát) je zo všeobecného hľadiska potenciálne uplatniteľná ako dovolací dôvod

v mimoriadnom opravnom prostriedku – dovolaní a ako takú ju nemožno subsumovať

pod dôvod obnovy konania v zmysle ustanovení .

Nad rámec uvedeného bolo sťažovateľovi tiež vysvetlené, že interpretácia prezentovaných

ustanovení [, resp. ] uplatnená

v základnom konaní (rozsudok schvaľujúci dohodu o vine a treste) má oporu v ustálenej

judikatúre najvyššieho súdu (uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 9. júna

2011 a sp. zn. z 9. septembra 2015), podľa ktorej sa pri určení obsadenia

súdu vychádza zásadne z trestnej sadzby stíhaného trestného činu určenej v osobitnej časti

, bez ohľadu na prípadnú neskoršiu korekciu tejto trestnej sadzby

(zvyšovanie alebo znižovanie) podľa do úvahy prichádzajúcej právnej úpravy obsiahnutej

vo všeobecnej časti . Krajský súd zároveň dodal, že predmetná judikatúra

nebola špecifikovaným uznesením ústavného súdu, na ktoré sa sťažovateľ odvoláva ako

na novú skutočnosť, teda podľa jeho nesprávneho vnímania ako na dôvod obnovy konania,

nijako spochybnená.

20. Podľa obnova konania, ktoré sa skončilo

právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú

najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo

v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine

alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti

činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore

s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie

od uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo

k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

21. Vychádzajúc z obsahu odôvodnenia uznesenia krajského súdu, ako aj citovanej

relevantnej právnej úpravy, bez toho, aby bolo potrebné dôvody uznesenia krajského súdu

ďalej analyzovať, keďže sú podľa názoru ústavného súdu dostatočne výpovedné, čo sa týka

zodpovedania otázky, či návrh sťažovateľa obsahoval kvalifikované skutočnosti

opodstatňujúce povolenie obnovy konania, ústavný súd konštatuje ústavnú konformnosť

odôvodnenia namietaného uznesenia krajského súdu. Ústavný súd je toho názoru, že sa

v ňom krajský súd náležite vysporiadal s argumentáciou sťažovateľa (prezentovanou

v uplatnenom návrhu na povolenie obnovy konania a v podanej sťažnosti) a riadne vysvetlil

dôvody pre zamietnutie sťažnosti sťažovateľa. Odpoveď krajského súdu hodnotí ústavný

súd ako vyčerpávajúcu, bez zjavných logických protirečení, plne zodpovedajúcu kritériám

stanoveným pre kvalitné odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov judikatúrou ústavného

súdu. Ústavný súd odpoveď krajského súdu, v ktorej sťažovateľovi jasne vysvetlil, že

argumentáciu majúcu charakter jedného zo zákonom vymedzených dovolacích dôvodov nie

je možné zamieňať za dôvod obnovy konania a účinne uplatniť v konaní o tomto

mimoriadnom opravnom prostriedku, považuje za plne súladnú s podstatou a zmyslom

aplikovaných právnych noriem ( ).

22. Rovnako za súladnú so zmyslom aplikovaných relevantných právnych noriem

[ a ] považuje ústavný súd aj

argumentáciu krajského súdu, v rámci ktorej sťažovateľovi nad rámec základnej

argumentácie (nemožnosť podradiť námietky majúce navonok charakter dovolacieho

dôvodu pod dôvod obnovy konania) objasnil neopodstatnenosť jeho argumentácie

o naplnení vady nesprávneho obsadenia súdu. Krajský súd v tomto smere sťažovateľovi

predložil interpretáciu dotknutých ustanovení určujúcich pravidlá

pre obsadenie súdu (rozhodovanie veci samosudcom alebo senátom), ktorá má oporu

v ustálenej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá nebola sťažovateľom zmieneným

rozhodnutím ústavného súdu nijako spochybnená (ústavný súd totiž v uvedenom rozhodnutí

posúdil argumentáciu o interpretácii dotknutých ustanovení , ktorú

kopíruje aj sťažovateľ vo svojom návrhu na povolenie obnovy konania ako zjavne

neopodstatnenú).

23. Vychádzajúc z uvedených čiastkových záverov, ústavný súd posúdil ústavnú

sťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.

z 25. júla 2019 ako zjavne neopodstatnenú a ako takú ju podľa § 56 ods. 2

písm. g) odmietol.

24. V závere sa ústavný súd vysporiadal aj so žiadosťou sťažovateľa o ustanovenie

právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, ktorú sťažovateľ vo svojej ústavnej

sťažnosti výslovne formuloval. Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú prax, v zmysle

ktorej je jednou z podmienok vyhovenia žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho

zástupcu v konaní pred ústavným súdom skutočnosť, že v jeho prípade nejde o zrejme

bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti. Keďže ústavný súd, tak ako to je

uvedené v predchádzajúcich bodoch odôvodnenia tohto rozhodnutia, skonštatoval dôvody

pre odmietnutie ústavnej sťažnosti sťažovateľa, pokiaľ ide o posledné z namietaných

rozhodnutí, pre jej zjavnú neopodstatnenosť, teda jej zjavnú bezúspešnosť, bolo

bez právneho významu sa žiadosťou sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu

zaoberať.

25. S ohľadom na všetky uvedené závery bolo o ústavnej sťažnosti sťažovateľa

potrebné rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. novembra 2019

Jana Laššáková

predsedníčka senátu