Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 496/2019
PDF · 242.46 KB
No categories available
I. ÚS 496/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. decembra 2019
v senáte zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka a Miloša
Maďara (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa
, , ,
zastúpeného advokátskou kanceláriou PUCHALLA, SLÁVIK & partners s. r. o., Kmeťova
24, Košice, v mene ktorej koná advokát JUDr. Dušan Slávik, LL.M., vo veci namietaného
porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 CoKR 47/2017 z 22. februára 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
14. februára 2019 doručená ústavná sťažnosť ,
, (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci
namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 CoKR 47/2017 z 22. februára 2018 (ďalej len „napadnutý
rozsudok“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa ako žalobca v konaní
vedenom Okresným súdom Košice I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 30 Cbi 18/2015
domáhal proti , (ďalej
len „žalovaná“), správkyne konkurznej podstaty úpadcu – obchodnej spoločnosti
, (ďalej len „úpadca“),
aby okresný súd vylúčil zo súpisu majetku všeobecnej konkurznej podstaty úpadcu
nehnuteľnosť zapísanú na , ktorý je vedený Okresným úradom
Rožňava, odborom katastrálnym ako stavba – malá vodná elektráreň na rieke ,
na parcele číslo , katastrálne územie
(ďalej len „malá vodná elektráreň“) a je zapísaná v súpise všeobecnej podstaty s poznámkou
pod č. 2 zverejnenom v Obchodnom vestníku č. 157/2014 z 15. augusta 2014.
3. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 30 Cbi 18/2015 z 12. júla 2017
(ďalej len „rozsudok okresného súdu“) žalobu sťažovateľa zamietol.
4. Proti rozsudku okresného súdu sťažovateľ podal odvolanie, o ktorom rozhodol
krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že potvrdil rozsudok okresného súdu.
5. Proti napadnutému rozsudku sťažovateľ podal dovolanie, o ktorom rozhodol
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením
sp. zn. 3 Obdo 68/2018 z 20. novembra 2018 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“),
ktorým dovolanie sťažovateľa odmietol. Uznesenie najvyššieho súdu bolo sťažovateľovi
doručené 17. decembra 2018.
6. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta nesprávnosť posúdenia otázky
nadobudnutia jeho vlastníckeho práva k malej vodnej elektrárni. Poukazuje na skutočnosť,
že malá vodná elektráreň je inžinierskou stavbou a inžinierske stavby sa do katastra
nehnuteľností nezapisujú. V tejto súvislosti uvádza: „S prihliadnutím na vyššie uvedené
skutočnosti je nepochybné, že na nadobudnutie vlastníckeho práva k Stavbe MVE
sťažovateľom sa vklad do katastra nehnuteľností NEVYŽADOVAL a sťažovateľ nadobudol
vlastnícke právo k MVE okamihom účinnosti Kúpnej zmluvy...
... S prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti je sťažovateľ toho názoru,
že v predmetnej právnej veci všeobecné súdy vybočili z ústavne akceptovateľných hraníc
výkladu a aplikácie právnych noriem, v tomto prípade výkladu a aplikácie noriem
upravujúcich nadobúdanie vlastníckeho práva k stavbám nezapisovaným do katastra
nehnuteľností a tým porušili právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, právo na spravodlivé súdne konanie a v konečnom dôsledku aj jeho práva vlastniť
majetok.“
7. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje aby ústavný súd vo veci samej
nálezom rozhodol:
„I. Základné práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 ústavy,
právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1, boli rozsudkom Krajského súdu
v Košiciach zo dňa 22.02.2018 sp. zn. 2CoKR/47/2017 porušené.
II. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 22.02.2018 sp. zn. 2CoKR/47/2017
zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
III. Sťažovateľ má nárok na náhradu trov konania vo výške 415,51 EUR3,
ktoré je Krajský súd v Košiciach povinný zaplatiť na účet jeho právneho zástupcu
do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
8. Vec bola pôvodne pridelená sudcovi spravodajcovi Lajosovi Mészárosovi,
ktorému funkčné obdobie sudcu ústavného súdu skončilo 16. februára 2019. V súlade
s čl. X bodom 5 písm. b) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie
od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1 (ďalej len „rozvrh práce“)
bola vec 17. októbra 2019 pridelená sudcovi spravodajcovi Milošovi Maďarovi a v zmysle
čl. II bodu 3 písm. a) rozvrhu práce bola prejednaná v prvom senáte ústavného súdu
v zložení Jana Baricová – predsedníčka senátu, Rastislav Kaššák a Miloš Maďar.
II.
Relevantná právna úprava a judikatúrne východiská ústavného súdu
9. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom
je s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246
ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté
do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali
do 28. februára 2019, zostávajú zachované.
12. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
13. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom
bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené
zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
14. Podľa § 124 zákona o ústavnom súde ústavnú sťažnosť možno podať do dvoch
mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia
alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta
odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Ak rozhodnutie
nadobúda právoplatnosť vyhlásením alebo oznámením a ak sa podľa osobitných predpisov
zároveň doručuje jeho písomné vyhotovenie, začína lehota plynúť dňom doručenia tohto
písomného vyhotovenia sťažovateľovi; ak sa rozhodnutie doručuje len jeho zástupcovi,
začína lehota plynúť dňom doručenia písomného vyhotovenia tohto rozhodnutia tomuto
zástupcovi. Ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie
ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným
prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom
opravnom prostriedku.
15. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
16. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
17. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o porušeniach
základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd rozhoduje
len v prípade, ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky
výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi neboli zlučiteľné s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi
ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd
nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich
do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96). Pri uplatňovaní právomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd
nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,
ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,
či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy,
ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 19/02, I. ÚS 139/02,
III. ÚS 180/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Úlohou ústavného súdu rovnako nie je chrániť
občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi
do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné
(I. ÚS 17/01).
18. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie
právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska
ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie
opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska
všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07,
I. ÚS 82/07, IV. ÚS 182/07). Všeobecný súd pri svojom rozhodovaní nie je doslovným
znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, dokonca sa musí od neho
(od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, ak to vyžaduje účel zákona,
systematická súvislosť alebo požiadavka ústavou súladného výkladu zákonov a obdobných
všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy). Samozrejme, i v týchto
prípadoch sa musí vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy
musí založiť na racionálnej argumentácii (m. m. III. ÚS 72/2010). V prípadoch nejasnosti
alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu alebo v prípade rozporu
tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet
pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým
(jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž
neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu
aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje
iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona (III. ÚS 341/07).
Ústavne konformný výklad je príslušný orgán verejnej moci povinný uplatňovať vo vzťahu
ku všetkým účastníkom konania a zároveň garantovať ich primeranú rovnováhu
tak, aby bolo rozhodnutie v predmetnej veci akceptovateľné z hľadiska požiadaviek
vyplývajúcich jednak z ústavy, ako aj medzinárodných zmlúv o ľudských právach
a základných slobodách, ktorými je Slovenská republika viazaná.
19. Prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom
má za následok porušenie základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých táto nesprávna
aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva,
prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia
ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie
jednoduchého práva. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd
urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s právom na súdnu
ochranu a princípom spravodlivosti, alebo ho urobí v inom než zákonom ustanovenom
a v právnom myslení konsenzuálne akceptovanom význame či bez bližších
nerozpoznateľných kritérií (I. ÚS 533/2016). O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,
ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel
ich účel a význam (III. ÚS 264/05, ZNaU 100/2005).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
20. Podstata ústavnej sťažnosti sťažovateľa spočíva v námietke, že krajský súd
napadnutým rozsudkom „vybočil“ z ústavne akceptovateľných hraníc výkladu a aplikácie
právnym noriem, konkrétne v tomto prípade výkladu a aplikácie noriem upravujúcich
nadobúdanie vlastníckeho práva k stavbám nezapisovaným do katastra nehnuteľností a tým
porušil sťažovateľovo právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
21. Ústavný súd konštatuje, že v danej veci je dvojmesačná lehota na podanie
ústavnej sťažnosti proti napadnutému rozsudku krajského súdu vyplývajúca z § 124 zákona
o ústavnom súde vzhľadom na dátum doručenia písomného vyhotovenia uznesenia
najvyššieho súdu právnemu zástupcovi sťažovateľa (17. decembra 2018, pozn.) zachovaná.
22. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom
predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu
s právnym režimom spravodlivého súdneho konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
(II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú
odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
23. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo strany konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Vyjadruje to aj znenie § 220 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd
uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil,
aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky
procesnej obrany použil, jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia
a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané
a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže
na ustálenú rozhodovaciu prax a dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou konania,
ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných stranami konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,
ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver
o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo strany konania na súdnu
ochranu, resp. spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 365/2019).
24. Aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo vzťahu
k čl. 6 ods. 1 dohovoru uvádza, že hoci tento článok zaväzuje súd, aby odôvodnil svoje
rozhodnutie, neznamená to, aby na každý argument strany konania dal podrobnú odpoveď
(rozsudok ESĽP vo veci Van Hurk v. Holandsko z 19. 4. 1994, sťažnosť č. 16034/90, § 61).
Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, možno posúdiť
len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Rozsah, na ktorý sa povinnosť súdov
odôvodniť svoje rozhodnutia vzťahuje, môže byť podľa povahy rozhodnutia rôzny.
Medziiným, je potrebné zohľadniť aj rôznorodosť návrhov, ktoré strana konania môže
podať na súdy, ako aj rozdiely existujúce v zmluvných štátoch v súvislosti s právnou
úpravou, zvyklosťami, právnymi názormi a vynášaním a vyhotovovaním rozhodnutí
(rozsudok ESĽP vo veci Ruiz Torija a Hiro Balani v. Španielsko z 9. 12. 1994, sťažnosť
č. 18390/91). Skutočnosť, že súd neprejedná každú podrobnosť tvrdenú stranou konania,
nie je sama osebe v rozpore s požiadavkou spravodlivého prejednania veci. Podstatné
však je, aby sa neprehliadlo právo strany konania byť vypočutou a aby súd posúdil tvrdenia
strany konania, hoci sa to explicitne neodrazí v konečnom rozhodnutí (rozhodnutie
č. 10153/82 z 13. 10. 1986, D. R. 49, s. 67, 74). Odvolací súd sa tiež v zásade
môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (rozsudok ESĽP vo veci Helle
v. Fínsko z 19. 12. 1997, č. 20772/92).
25. Vyhodnotenie, ktorá skutočnosť tvrdená a dokazovaná v civilnom súdnom konaní
je pre rozhodnutie vo veci samej významná a ktorá nie, je doménou rozhodovacej
právomoci všeobecných súdov. Ústavnému súdu však nemožno odňať právomoc
kasačného zásahu do tohto hodnotenia vtedy, keď je v rozpore so zákonným príkazom
vyjadreným v § 191 CSP v miere spôsobilej postaviť konanie i jeho výsledok do pozície
nespravodlivosti a neobjektívnosti. Uvedené zákonné ustanovenie upravuje zásadu voľného
hodnotenia dôkazov, ktorá napriek pomenovaniu nevytvára všeobecnému súdu priestor
pre ľubovoľné (svojvoľné) hodnotenie dôkazov. Práve prípadná svojvôľa v procese
hodnotenia dôkazov je nežiaducim prvkom v súdnom konaní, ktorý zakladá nielen rozpor
postupu a naň nadväzujúceho súdneho rozhodnutia so zákonom, ale aj so základným
právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, lebo svojvôľa konajúceho súdu
je hrubým narušením spravodlivostnej kvality a objektivity súdneho rozhodovania.
V opačnom prípade by sa právomoc ústavného súdu odôvodnená požiadavkou ochrany
základných práv a slobôd uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy stala neúčinnou
(m. m. I. ÚS 211/2012, III. ÚS 90/2015, ZNaU 39/2015).
26. Uvedené východiská bol povinný dodržať pri rozhodovaní o odvolaní
sťažovateľa aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného
prerokovania ústavnej sťažnosti posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej
miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe
formulovať záver, či ústavná sťažnosť je alebo nie je opodstatnená.
27. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd po oboznámení sa s odôvodnením
napadnutého rozsudku krajského súdu dospel k názoru, že obsahuje dostatok skutkových
a právnych záverov, vychádzajúcich a nadväzujúcich na prvoinštančné konanie, pričom
nezistil, že by tieto závery krajského súdu boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené
a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Krajský súd pri
rozhodovaní o odvolaní sťažovateľa postupoval v medziach svojich právomocí, pričom jeho
odvolacími námietkami sa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že
sťažovateľ dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Z ústavnoprávneho
hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozsudku
krajského súdu, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu v dokazovaní vykonanom
súdom prvej inštancie.
28. Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že okresný súd vyhodnotil konanie
strán, čo sa týka uzatvorenia kúpnej zmluvy z 19. februára 2008, na základe ktorej mal
sťažovateľ nadobudnúť vlastnícke právo k malej vodnej elektrárni (ďalej len „kúpna
zmluva“), ako konanie vzbudzujúce pochybnosti o platnosti a účinnosti tejto zmluvy.
V tejto súvislosti bolo pre posúdenie veci rozhodné, že kúpna zmluva mala byť podpísaná
19. februára 2008, pričom podpis štatutárneho zástupcu predávajúceho (otca sťažovateľa,
pozn.) bol úradne osvedčený až 10. februára 2014. Okresný súd v odôvodnení rozsudku
uvádza, na základe akých skutočností a z ktorých konkrétnych dôkazov považuje
za preukázané, že vlastnícke právo k malej vodnej elektrárni neprešlo na sťažovateľa
(skutočnosti, ktoré nastali v období medzi podpisom zmluvy a osvedčením podpisu
predávajúceho, pozn.).
29. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ dostal odpoveď aj na námietku,
ktorou argumentuje aj v ústavnej sťažnosti, a to, že v prípade malej vodnej elektrárne ide
o nehnuteľnosť, ktorá sa nezapisuje do katastra nehnuteľností, s čím sťažovateľ spája
skutočnosť, že vlastnícke právo k malej vodnej elektrárni nadobudol okamihom účinnosti
kúpnej zmluvy. V tejto súvislosti okresný súd v bode 32 rozsudku uvádza: „... Žalobca
v konaní poukazoval na to, žalobca nadobudol vlastnícke právo dňom účinnosti zmluvy
ku dňu 19.2.2008, nakoľko účinnosťou z. č. 103/2010 Z. z., sa zmenil katastrálny zákon
a už inžinierske stavby sa v katastri nehnuteľnosti neevidovali, a preto nadobudnutie
vlastníckeho práva k predmetu kúpy nebolo potrebné podať návrh na vklad vlastníckeho
práva.
V danej veci súd zistil, že je síce pravda že v súčasnosti ( od 1.5.2010 ) sa spravidla
nezapisujú inžinierske stavby, podľa z. č. 103/2010 Z. z., avšak podľa ust.§ 79i prechodných
ustanovení k úpravám účinným od 1.9.2009, konanie o návrhu na vklad na základe zmluvy
o prevode nehnuteľností uzavreté do 31.8.2009 sa vzťahujú ustanovenia zákona v znení
účinnom do 31.8.2009, a teda takéto ustanovenie sa nevzťahuje na žalobcom tvrdenú
nadobudnutú účinnosť zmluvy k 19.2.2008.“
30. Krajský súd sa v napadnutom rozsudku v plnom rozsahu stotožnil s odôvodnením
rozsudku okresného súdu, pričom nad rámec uvedeného poukázal, že podľa výpisu
z obchodného registra úpadcu v čase, keď konateľ úpadcu osvedčoval ako predávajúci
podpis na kúpnej zmluve, už ani nebol oprávnený za úpadcu konať samostatne, keď počnúc
10. februárom 2010 boli za úpadcu oprávnení konať dvaja konatelia spoločne, čo platí
aj pre podanie návrhu na zápis vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností.
31. Krajský súd nad rámec uvedeného poukázal na skutočnosť, že konanie
predávajúceho (otca sťažovateľa, pozn.) a sťažovateľa ako kupujúceho pri uzatváraní
kúpnej zmluvy nezodpovedá kritériám spravodlivosti a poctivosti, s poukázaním
na neobvykle nízku cenu za malú vodnú elektráreň (9000 Sk, pozn.), čo o to viac znižuje
ústavnoprávnu relevanciu sťažovateľom tvrdeného zásahu do jeho základných práv.
32. Ústavný súd konštatuje, že skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského
súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného
súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno
právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný
súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom sporových strán vrátane
ich dôvodov a námietok.
33. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
(resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) totiž nepatrí právo
sporovej strany dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov
(I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktoré sporová strana predkladá (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03,
IV. ÚS 340/04, III. ÚS 284/08).
34. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade niet
žiadnej spojitosti medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením
základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, preto ústavnú sťažnosť odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona
o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
35. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti sa ústavný súd ďalšími návrhmi
sťažovateľa uvedenými v petite jeho ústavnej sťažnosti nezaoberal, keďže rozhodovanie
o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody podľa ústavy,
alebo ľudského práva alebo základnej slobody podľa kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy,
k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. decembra 2019
Jana Baricová
predsedníčka senátu