Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 496/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. decembra 2019

v senáte zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka a Miloša

Maďara (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa

, , ,

zastúpeného advokátskou kanceláriou PUCHALLA, SLÁVIK & partners s. r. o., Kmeťova

24, Košice, v mene ktorej koná advokát JUDr. Dušan Slávik, LL.M., vo veci namietaného

porušenia základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 22. februára 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

14. februára 2019 doručená ústavná sťažnosť ,

, (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci

namietaného porušenia základného práva podľa

(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 22. februára 2018 (ďalej len „napadnutý

rozsudok“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa ako žalobca v konaní

vedenom Okresným súdom Košice I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

domáhal proti , (ďalej

len „žalovaná“), správkyne konkurznej podstaty úpadcu – obchodnej spoločnosti

, (ďalej len „úpadca“),

aby okresný súd vylúčil zo súpisu majetku všeobecnej konkurznej podstaty úpadcu

nehnuteľnosť zapísanú na , ktorý je vedený Okresným úradom

Rožňava, odborom katastrálnym ako stavba – malá vodná elektráreň na rieke ,

na parcele číslo , katastrálne územie

(ďalej len „malá vodná elektráreň“) a je zapísaná v súpise všeobecnej podstaty s poznámkou

pod č. 2 zverejnenom v Obchodnom vestníku č. 157/2014 z 15. augusta 2014.

3. Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 12. júla 2017

(ďalej len „rozsudok okresného súdu“) žalobu sťažovateľa zamietol.

4. Proti rozsudku okresného súdu sťažovateľ podal odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že potvrdil rozsudok okresného súdu.

5. Proti napadnutému rozsudku sťažovateľ podal dovolanie, o ktorom rozhodol

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením

sp. zn. z 20. novembra 2018 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“),

ktorým dovolanie sťažovateľa odmietol. Uznesenie najvyššieho súdu bolo sťažovateľovi

doručené 17. decembra 2018.

6. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta nesprávnosť posúdenia otázky

nadobudnutia jeho vlastníckeho práva k malej vodnej elektrárni. Poukazuje na skutočnosť,

že malá vodná elektráreň je inžinierskou stavbou a inžinierske stavby sa do katastra

nehnuteľností nezapisujú. V tejto súvislosti uvádza: „S prihliadnutím na vyššie uvedené

skutočnosti je nepochybné, že na nadobudnutie vlastníckeho práva k Stavbe MVE

sťažovateľom sa vklad do katastra nehnuteľností NEVYŽADOVAL a sťažovateľ nadobudol

vlastnícke právo k MVE okamihom účinnosti Kúpnej zmluvy...

... S prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti je sťažovateľ toho názoru,

že v predmetnej právnej veci všeobecné súdy vybočili z ústavne akceptovateľných hraníc

výkladu a aplikácie právnych noriem, v tomto prípade výkladu a aplikácie noriem

upravujúcich nadobúdanie vlastníckeho práva k stavbám nezapisovaným do katastra

nehnuteľností a tým porušili právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, právo na spravodlivé súdne konanie a v konečnom dôsledku aj jeho práva vlastniť

majetok.“

7. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje aby ústavný súd vo veci samej

nálezom rozhodol:

„I. Základné práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 ,

právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1, boli rozsudkom Krajského súdu

v Košiciach zo dňa 22.02.2018 sp. zn. porušené.

II. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 22.02.2018 sp. zn.

zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

III. Sťažovateľ má nárok na náhradu trov konania vo výške 415,51 EUR3,

ktoré je Krajský súd v Košiciach povinný zaplatiť na účet jeho právneho zástupcu

do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

8. Vec bola pôvodne pridelená sudcovi spravodajcovi Lajosovi Mészárosovi,

ktorému funkčné obdobie sudcu ústavného súdu skončilo 16. februára 2019. V súlade

s čl. X bodom 5 písm. b) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie

od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1 (ďalej len „rozvrh práce“)

bola vec 17. októbra 2019 pridelená sudcovi spravodajcovi Milošovi Maďarovi a v zmysle

čl. II bodu 3 písm. a) rozvrhu práce bola prejednaná v prvom senáte ústavného súdu

v zložení Jana Baricová – predsedníčka senátu, Rastislav Kaššák a Miloš Maďar.

II.

Relevantná právna úprava a judikatúrne východiská ústavného súdu

9. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246

ods. 1 a 2 sa tento zákon použije aj na konania začaté

do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali

do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

12. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

13. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

14. Podľa ústavnú sťažnosť možno podať do dvoch

mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia

alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta

odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Ak rozhodnutie

nadobúda právoplatnosť vyhlásením alebo oznámením a ak sa podľa osobitných predpisov

zároveň doručuje jeho písomné vyhotovenie, začína lehota plynúť dňom doručenia tohto

písomného vyhotovenia sťažovateľovi; ak sa rozhodnutie doručuje len jeho zástupcovi,

začína lehota plynúť dňom doručenia písomného vyhotovenia tohto rozhodnutia tomuto

zástupcovi. Ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie

ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným

prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom

opravnom prostriedku.

15. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

16. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

17. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o porušeniach

základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd rozhoduje

len v prípade, ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky

výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi neboli zlučiteľné s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi

ústavný súd a všeobecné súdy ( a ) vyplýva, že ústavný súd

nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. ,

). Pri uplatňovaní právomoci podľa ústavný súd

nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy,

ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (m. m. , , ,

, , ). Úlohou ústavného súdu rovnako nie je chrániť

občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi

do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné

().

18. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie

právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska

ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie

opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska

všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. , , ,

, ). Všeobecný súd pri svojom rozhodovaní nie je doslovným

znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, dokonca sa musí od neho

(od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, ak to vyžaduje účel zákona,

systematická súvislosť alebo požiadavka súladného výkladu zákonov a obdobných

všeobecne záväzných právnych predpisov ( ). Samozrejme, i v týchto

prípadoch sa musí vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy

musí založiť na racionálnej argumentácii (m. m. ). V prípadoch nejasnosti

alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu alebo v prípade rozporu

tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet

pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým

(jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov v zmysle totiž

neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu

aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie nepredstavuje

iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona ().

Ústavne konformný výklad je príslušný orgán verejnej moci povinný uplatňovať vo vzťahu

ku všetkým účastníkom konania a zároveň garantovať ich primeranú rovnováhu

tak, aby bolo rozhodnutie v predmetnej veci akceptovateľné z hľadiska požiadaviek

vyplývajúcich jednak z , ako aj medzinárodných zmlúv o ľudských právach

a základných slobodách, ktorými je Slovenská republika viazaná.

19. Prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom

má za následok porušenie základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých táto nesprávna

aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva,

prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia

ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie

jednoduchého práva. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd

urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s právom na súdnu

ochranu a princípom spravodlivosti, alebo ho urobí v inom než zákonom ustanovenom

a v právnom myslení konsenzuálne akceptovanom význame či bez bližších

nerozpoznateľných kritérií (). O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel

ich účel a význam (, ZNaU 100/2005).

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

20. Podstata ústavnej sťažnosti sťažovateľa spočíva v námietke, že krajský súd

napadnutým rozsudkom „vybočil“ z ústavne akceptovateľných hraníc výkladu a aplikácie

právnym noriem, konkrétne v tomto prípade výkladu a aplikácie noriem upravujúcich

nadobúdanie vlastníckeho práva k stavbám nezapisovaným do katastra nehnuteľností a tým

porušil sťažovateľovo právo na súdnu ochranu podľa a právo

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

21. Ústavný súd konštatuje, že v danej veci je dvojmesačná lehota na podanie

ústavnej sťažnosti proti napadnutému rozsudku krajského súdu vyplývajúca z § 124 zákona

o ústavnom súde vzhľadom na dátum doručenia písomného vyhotovenia uznesenia

najvyššieho súdu právnemu zástupcovi sťažovateľa (17. decembra 2018, pozn.) zachovaná.

22. Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom spravodlivého súdneho konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

(). Z uvedeného dôvodu v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť ().

23. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo strany konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Vyjadruje to aj znenie

v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd

uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil,

aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky

procesnej obrany použil, jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia

a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané

a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil,

prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže

na ustálenú rozhodovaciu prax a dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou konania,

ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných stranami konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,

ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver

o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo strany konania na súdnu

ochranu, resp. spravodlivý proces (, , ).

24. Aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo vzťahu

k čl. 6 ods. 1 dohovoru uvádza, že hoci tento článok zaväzuje súd, aby odôvodnil svoje

rozhodnutie, neznamená to, aby na každý argument strany konania dal podrobnú odpoveď

(rozsudok ESĽP vo veci Van Hurk v. Holandsko z 19. 4. 1994, sťažnosť č. 16034/90, § 61).

Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, možno posúdiť

len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Rozsah, na ktorý sa povinnosť súdov

odôvodniť svoje rozhodnutia vzťahuje, môže byť podľa povahy rozhodnutia rôzny.

Medziiným, je potrebné zohľadniť aj rôznorodosť návrhov, ktoré strana konania môže

podať na súdy, ako aj rozdiely existujúce v zmluvných štátoch v súvislosti s právnou

úpravou, zvyklosťami, právnymi názormi a vynášaním a vyhotovovaním rozhodnutí

(rozsudok ESĽP vo veci Ruiz Torija a Hiro Balani v. Španielsko z 9. 12. 1994, sťažnosť

č. 18390/91). Skutočnosť, že súd neprejedná každú podrobnosť tvrdenú stranou konania,

nie je sama osebe v rozpore s požiadavkou spravodlivého prejednania veci. Podstatné

však je, aby sa neprehliadlo právo strany konania byť vypočutou a aby súd posúdil tvrdenia

strany konania, hoci sa to explicitne neodrazí v konečnom rozhodnutí (rozhodnutie

č. 10153/82 z 13. 10. 1986, D. R. 49, s. 67, 74). Odvolací súd sa tiež v zásade

môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (rozsudok ESĽP vo veci Helle

v. Fínsko z 19. 12. 1997, č. 20772/92).

25. Vyhodnotenie, ktorá skutočnosť tvrdená a dokazovaná v civilnom súdnom konaní

je pre rozhodnutie vo veci samej významná a ktorá nie, je doménou rozhodovacej

právomoci všeobecných súdov. Ústavnému súdu však nemožno odňať právomoc

kasačného zásahu do tohto hodnotenia vtedy, keď je v rozpore so zákonným príkazom

vyjadreným v v miere spôsobilej postaviť konanie i jeho výsledok do pozície

nespravodlivosti a neobjektívnosti. Uvedené zákonné ustanovenie upravuje zásadu voľného

hodnotenia dôkazov, ktorá napriek pomenovaniu nevytvára všeobecnému súdu priestor

pre ľubovoľné (svojvoľné) hodnotenie dôkazov. Práve prípadná svojvôľa v procese

hodnotenia dôkazov je nežiaducim prvkom v súdnom konaní, ktorý zakladá nielen rozpor

postupu a naň nadväzujúceho súdneho rozhodnutia so zákonom, ale aj so základným

právom na súdnu ochranu podľa , lebo svojvôľa konajúceho súdu

je hrubým narušením spravodlivostnej kvality a objektivity súdneho rozhodovania.

V opačnom prípade by sa právomoc ústavného súdu odôvodnená požiadavkou ochrany

základných práv a slobôd uvedených v stala neúčinnou

(m. m. , , ZNaU 39/2015).

26. Uvedené východiská bol povinný dodržať pri rozhodovaní o odvolaní

sťažovateľa aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného

prerokovania ústavnej sťažnosti posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej

miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe

formulovať záver, či ústavná sťažnosť je alebo nie je opodstatnená.

27. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd po oboznámení sa s odôvodnením

napadnutého rozsudku krajského súdu dospel k názoru, že obsahuje dostatok skutkových

a právnych záverov, vychádzajúcich a nadväzujúcich na prvoinštančné konanie, pričom

nezistil, že by tieto závery krajského súdu boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené

a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Krajský súd pri

rozhodovaní o odvolaní sťažovateľa postupoval v medziach svojich právomocí, pričom jeho

odvolacími námietkami sa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že

sťažovateľ dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Z ústavnoprávneho

hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozsudku

krajského súdu, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu v dokazovaní vykonanom

súdom prvej inštancie.

28. Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že okresný súd vyhodnotil konanie

strán, čo sa týka uzatvorenia kúpnej zmluvy z 19. februára 2008, na základe ktorej mal

sťažovateľ nadobudnúť vlastnícke právo k malej vodnej elektrárni (ďalej len „kúpna

zmluva“), ako konanie vzbudzujúce pochybnosti o platnosti a účinnosti tejto zmluvy.

V tejto súvislosti bolo pre posúdenie veci rozhodné, že kúpna zmluva mala byť podpísaná

19. februára 2008, pričom podpis štatutárneho zástupcu predávajúceho (otca sťažovateľa,

pozn.) bol úradne osvedčený až 10. februára 2014. Okresný súd v odôvodnení rozsudku

uvádza, na základe akých skutočností a z ktorých konkrétnych dôkazov považuje

za preukázané, že vlastnícke právo k malej vodnej elektrárni neprešlo na sťažovateľa

(skutočnosti, ktoré nastali v období medzi podpisom zmluvy a osvedčením podpisu

predávajúceho, pozn.).

29. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ dostal odpoveď aj na námietku,

ktorou argumentuje aj v ústavnej sťažnosti, a to, že v prípade malej vodnej elektrárne ide

o nehnuteľnosť, ktorá sa nezapisuje do katastra nehnuteľností, s čím sťažovateľ spája

skutočnosť, že vlastnícke právo k malej vodnej elektrárni nadobudol okamihom účinnosti

kúpnej zmluvy. V tejto súvislosti okresný súd v bode 32 rozsudku uvádza: „... Žalobca

v konaní poukazoval na to, žalobca nadobudol vlastnícke právo dňom účinnosti zmluvy

ku dňu 19.2.2008, nakoľko účinnosťou z. č. , sa zmenil katastrálny zákon

a už inžinierske stavby sa v katastri nehnuteľnosti neevidovali, a preto nadobudnutie

vlastníckeho práva k predmetu kúpy nebolo potrebné podať návrh na vklad vlastníckeho

práva.

V danej veci súd zistil, že je síce pravda že v súčasnosti ( od 1.5.2010 ) sa spravidla

nezapisujú inžinierske stavby, podľa z. č. , avšak podľa ust. prechodných

ustanovení k úpravám účinným od 1.9.2009, konanie o návrhu na vklad na základe zmluvy

o prevode nehnuteľností uzavreté do 31.8.2009 sa vzťahujú ustanovenia zákona v znení

účinnom do 31.8.2009, a teda takéto ustanovenie sa nevzťahuje na žalobcom tvrdenú

nadobudnutú účinnosť zmluvy k 19.2.2008.“

30. Krajský súd sa v napadnutom rozsudku v plnom rozsahu stotožnil s odôvodnením

rozsudku okresného súdu, pričom nad rámec uvedeného poukázal, že podľa výpisu

z obchodného registra úpadcu v čase, keď konateľ úpadcu osvedčoval ako predávajúci

podpis na kúpnej zmluve, už ani nebol oprávnený za úpadcu konať samostatne, keď počnúc

10. februárom 2010 boli za úpadcu oprávnení konať dvaja konatelia spoločne, čo platí

aj pre podanie návrhu na zápis vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností.

31. Krajský súd nad rámec uvedeného poukázal na skutočnosť, že konanie

predávajúceho (otca sťažovateľa, pozn.) a sťažovateľa ako kupujúceho pri uzatváraní

kúpnej zmluvy nezodpovedá kritériám spravodlivosti a poctivosti, s poukázaním

na neobvykle nízku cenu za malú vodnú elektráreň (9000 Sk, pozn.), čo o to viac znižuje

ústavnoprávnu relevanciu sťažovateľom tvrdeného zásahu do jeho základných práv.

32. Ústavný súd konštatuje, že skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského

súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti

alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného

súdu (, , ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno

právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný

súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom sporových strán vrátane

ich dôvodov a námietok.

33. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

(resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) totiž nepatrí právo

sporovej strany dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov

(), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktoré sporová strana predkladá (, ,

, ).

34. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade niet

žiadnej spojitosti medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením

základného práva sťažovateľa podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru, preto ústavnú sťažnosť odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

35. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti sa ústavný súd ďalšími návrhmi

sťažovateľa uvedenými v petite jeho ústavnej sťažnosti nezaoberal, keďže rozhodovanie

o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody podľa ,

alebo ľudského práva alebo základnej slobody podľa kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy,

k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. decembra 2019

Jana Baricová

predsedníčka senátu