Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 35 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (40)II. ÚS 386/2019
PDF · 254.77 KB
No categories available
II. ÚS 386/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. decembra 2019
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára
(sudca spravodajca) a Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , , zastúpenej
Advokátskou kanceláriou Mišík, s. r. o., Bajkalská 21/A, Bratislava, v mene ktorej koná
konateľ a advokát JUDr. Michal Mišík, vo veci namietaného porušenia jej základných práv
podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 20 ods. 1, čl. 21, čl. 22 ods. 1 a 2 a čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Ministerstva vnútra
Slovenskej republiky, Prezídia Policajného zboru, národnej kriminálnej agentúry,
národnej protizločineckej jednotky, expozitúry Západ v trestnom konaní vedenom
pod , a to služobným zákrokom, výzvou policajta
na vydanie veci z 22. augusta 2019 a zaistením veci, uznesením vyšetrovateľa o pribratí
znalca z 23. augusta 2019 a príkazom na odňatie veci prokurátora Úradu Špeciálnej
prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky vydaným v trestnom konaní
vedenom pod a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého postupu a rozhodnutí a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)
bola 18. októbra 2019 doručená ústavná sťažnosť ,
, (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej
Advokátskou kanceláriou Mišík, s. r. o., Bajkalská 21/A, Bratislava, v mene ktorej koná
konateľ a advokát JUDr. Michal Mišík, vo veci namietaného porušenia jej základných práv
podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 20 ods. 1, čl. 21, čl. 22 ods. 1 a 2 a čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8
ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Ministerstva vnútra Slovenskej
republiky, Prezídia Policajného zboru, národnej kriminálnej agentúry, národnej
protizločineckej jednotky, expozitúry Západ (ďalej len „prezídium Policajného zboru“)
v trestnom konaní vedenom pod (ďalej len „namietané
trestné konanie“), a to služobným zákrokom (vstupom do obydlia) a výzvou policajta
na vydanie veci z 22. augusta 2019 (ďalej len „výzva na vydanie veci“) a zaistením veci,
uznesením vyšetrovateľa o pribratí znalca z 23. augusta 2019 (ďalej len „uznesenie
o pribratí znalca“) a príkazom na odňatie veci prokurátora Úradu Špeciálnej prokuratúry
Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „úrad špeciálnej prokuratúry“)
vydaným v trestnom konaní vedenom pod
(ďalej len „príkaz na odňatie veci“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v rámci trestného stíhania
začatého podľa ustanovení § 199 ods. 1 a 2 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) uznesením vyšetrovateľa
prezídia Policajného zboru z 20. augusta 2019 pre zločin
prijímania úplatku podľa ustanovení § 329 ods. 1 a 2 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný
zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), prečin zneužívania
právomoci verejného činiteľa podľa ustanovení § 326 ods. 1 písm. a) Trestného zákona,
zločin zasahovania do nezávislosti súdu podľa ustanovení § 342 ods. 1 a 2 písm. c)
Trestného zákona a prečin podplácania podľa ustanovení § 333 ods. 1 a 2 písm. b)
citovaného zákona bola sťažovateľka v zmysle § 89 ods. 1 Trestného poriadku vyzvaná
k vydaniu veci, a to svojho mobilného telefónu, ktorý toho istého dňa dobrovoľne vydala.
Vyšetrovateľ prezídia Policajného zboru následne uznesením o pribratí znalca
podľa ustanovení § 142 ods. 1 Trestného poriadku pribral k vypracovaniu znaleckého
posudku znalca z odboru elektrotechniky a určil mu okrem iných úloh vyhotoviť
rozmnoženinu všetkých počítačových údajov nachádzajúcich sa v mobilnom telefóne
sťažovateľky. Proti predmetnému uzneseniu o pribratí znalca podala sťažovateľka
5. septembra 2019 sťažnosť.
3. V ústavnej sťažnosti sťažovateľka oboznamuje ústavný súd s podrobnosťami
týkajúcimi sa vymedzených procesných úkonov namietaného trestného konania. Uvádza,
že výzve k vydaniu veci (jej mobilného telefónu) predchádzal vstup dvoch príslušníkov
prezídia Policajného zboru na pozemok patriaci k jej rodinnému domu, pričom podľa
jej tvrdenia k nemu došlo bez jej predchádzajúceho vyzvania alebo súhlasu. Sťažovateľka
ďalej uvádza, že v rámci označenej výzvy bola príslušníkmi Policajného zboru poučená
v zmysle § 89 ods. 1 Trestného poriadku o možnosti odňatia veci v prípade nevyhovenia
predmetnej výzve.
4. Sťažovateľka predmetným úkonom namietaného trestného konania vytýka
nesplnenie jednotlivým požiadaviek považovaných štandardnou judikatúrou Európskeho
súdu pre ľudské práva, prevzatou aj do rozhodovacej činnosti ústavného súdu,
za nevyhnutné kritéria ospravedlňujúce prípadné zásahy do súkromia jednotlivcov
z pohľadu limitov jednotlivých sťažovateľkou namietaných článkov ústavy a dohovoru
(kritéria legality, legitimity a proporcionality).
5. Sťažovateľka, ktorá tvrdí, že k vstupu na priľahlý pozemok jej obydlia došlo
zo strany príslušníkov prezídia Policajného zboru svojvoľne, bez jej predchádzajúceho
súhlasu, dôvodí, že je potrebné považovať priľahlý pozemok za súčasť obydlia,
a preto vstup naň treba vnímať z hľadiska závažnosti rovnako ako domovú prehliadku.
Dôvodí, že podmienky umožňujúce policajtovi vstup do obydlia v zmysle ustanovení § 103
ods. 1 a 3 Trestného poriadku (ak vec neznesie odklad) naplnené v prípade dotknutého
služobného zákroku neboli, preto bol pre realizáciu vstupu podľa sťažovateľky potrebný
predchádzajúci súhlas prokurátora, prípadne sudcu, ktorým príslušníci prezídia Policajného
zboru nedisponovali. Sťažovateľka, vychádzajúc zo svojich tvrdení, uzatvára, že daný vstup
ako zásah do jej špecifikovaných práv nespĺňal kritérium legality.
6. V ďalšom bode ústavnej sťažnosti sťažovateľka podrobuje tzv. testu
proporcionality ďalší procesný úkon namietaného trestného konania – výzvu na vydanie
veci spojenú so zaistením dotknutej veci, teda jej mobilného telefónu. Na tomto mieste
prezentuje svoje úvahy o povahe obsahu mobilného telefónu, ktorý je podľa jej názoru
nosičom takého množstva informácii a údajov osobnej povahy, že sa príkaz na odňatie veci
vydaný prokurátorom na poskytnutie ochrany práv dotknutých takýmto zásahom javí
ako nedostačujúci, pričom zastáva názor, že by mala byť v danom prípade ochrana
dotknutých práv pokrytá vyšším stupňom ochrany, a to príkazom vydaným zo strany sudcu.
Sťažovateľka tak považuje výzvu na vydanie jej mobilného telefónu za zásah nespĺňajúci
kritérium legality. Vo vzťahu k označenému úkonu dôvodí tiež nesplnením kritéria
proporcionality, keďže podľa jej stanoviska k dosiahnutiu sledovaného cieľa, k získaniu
informácií relevantných pre vedené vyšetrovanie postačovalo predloženie mobilného
telefónu a následná extrakcia relevantných údajov priamo na mieste, bez potreby vydania
mobilného telefónu a jeho následného zaistenia.
7. Sťažovateľka ďalej formuluje námietku neproporcionality zásahu
do jej označených práv posledným z popísaných úkonov namietaného trestného konania,
a to uznesením o pribratí znalca. Podľa sťažovateľky je týmto uznesením vymedzený rozsah
extrakcie údajov obsiahnutých v jej mobilnom telefóne neprimeraný sledovanému cieľu.
Zo zadaných úloh znalca v zmysle dotknutého uznesenia totiž vyplýva, že predmetom
extrakcie majú byť všetky údaje zachytené a uložené v mobilnom telefóne a SIM karte.
Sťažovateľka sa domnieva, že sa mal predmet extrakcie v zmysle označeného uznesenia
obmedziť výlučne na spektrum údajov vykazujúcich jednoznačný súvis s vyšetrovanou
trestnou činnosťou.
8. Napokon sťažovateľka v závere ústavnej sťažnosti predkladá argumentáciu
o absencii celkovej legitimity zásahu do jej označených práv. Uvádza, že v jej konkrétnom
prípade by mal byť zásah, resp. jednotlivé špecifikované úkony namietaného trestného
konania podporené legitímnym cieľom, ktorým je odhaľovanie páchateľov trestnej činnosti.
Podľa nej je východiskovým predpokladom legitimity vykonávaných úkonov
konkretizované podozrenie materializované v konkrétnych poznatkoch orgánov verejnej
moci. Na tomto mieste sťažovateľka uvádza, že síce nedisponuje oficiálnym uznesením
o začatí trestného stíhania v dotknutej trestnej veci, avšak vychádza z neformálneho
zdroja (špecifikovaný právnický portál), ktorý zverejnil obsah tohto uznesenia,
v ktorom má podľa jej názoru formulácia skutkov, pre ktoré sa trestné stíhanie vedie,
značne nekonkrétny charakter, nespĺňajúci požiadavky § 199 ods. 3 Trestného poriadku. Na
základe uvedeného hodnotí vedené trestné stíhanie ako nezákonné, ktoré ako také nemôže
sledovať žiaden legitímny účel.
9. Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľka žiada, aby ústavný súd
v jej veci rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jej základných práv podľa čl. 16
ods. 1, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 20 ods. 1, čl. 21, čl. 22 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv
podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom
prezídia Policajného zboru v namietanom trestnom konaní, a to služobným
zákrokom, výzvou na vydanie veci a zaistením veci, uznesením o pribratí znalca a tiež
príkazom na odňatie veci prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry, označené uznesenie
o pribratí znalca a príkaz na odňatie veci zrušil, zakázal prezídiu Policajného zboru a úradu
špeciálnej prokuratúry pokračovať v porušovaní označených práv sťažovateľky
v namietanom trestnom konaní, prikázal prezídiu Policajného zboru zničiť všetky
rozmnoženiny počítačových údajov a akýchkoľvek údajov získaných z mobilného telefónu
sťažovateľky, vrátiť jej mobilný telefón a priznal jej tiež náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Relevantná právna úprava
10. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
12. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom
je s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
13. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže
na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh
na začatie konania: a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd
nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný
zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne
neopodstatnený.
14. Podľa čl. 16 ods. 1 ústavy nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená.
Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života.
Podľa čl. 19 ods. 3 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 21 ústavy obydlie je nedotknuteľné. Nie je dovolené doň vstúpiť
bez súhlasu toho, kto v ňom býva.
Podľa čl. 22 ods. 1 ústavy listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ a iných
písomností a ochrana osobných údajov sa zaručujú.
Podľa čl. 22 ods. 2 ústavy nikto nesmie porušiť listové tajomstvo ani tajomstvo iných
písomností a záznamov, či už uchovávaných v súkromí, alebo zasielaných poštou,
alebo iným spôsobom; výnimkou sú prípady, ktoré ustanoví zákon. Rovnako sa zaručuje
tajomstvo správ podávaných telefónom, telegrafom alebo iným podobným zariadením.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného
a rodinného života, obydlia a korešpondencie.
Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať
s výnimkou prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej
spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu
krajiny, predchádzania nepokojom alebo zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky
alebo na ochranu práv a slobôd iných.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívat ̌svoj majetok. Nikoho nemožno zbavit ̌jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímat ̌zákony, ktoré považujú
za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
a zabezpecǐli platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
15. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľky je namietaná neústavnosť,
ako aj namietané porušenie práv garantovaných dohovorom špecifikovanými úkonmi
namietaného trestného konania, ktoré predstavujú zásah do súkromia sťažovateľky
(služobný zákrok – vstup do obydlia, výzva na vydanie veci a zaistenie veci, príkaz
na odňatie veci a uznesenie o pribratí znalca).
III.1 K namietanému porušeniu v ústavnej sťažnosti označených práv
sťažovateľky služobným zákrokom, výzvou na vydanie veci a zaistením veci
a príkazom na odňatie veci
16. Z § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu je tiež posúdiť, či tento nie je zjavne
neopodstatnený. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej
neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo
dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,
a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom
prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, III. ÚS 155/09, IV.ÚS 473/2012).
17. Predmetom ústavnej sťažnosti sú namietaná neústavnosť, ako aj namietané
porušenie práv garantovaných dohovorom v súvislosti so služobným zákrokom (vstup
do obydlia) a s úkonmi smerujúcimi k zaisteniu veci sťažovateľky, a to jej mobilného
telefónu obsahujúceho súbor dát súkromného charakteru. Ochrana súkromia je zakotvená
vo viacerých ustanoveniach ústavy, naproti tomu ochrana práva na súkromie je v dohovore
sústredená v čl. 8. Ústavný súd už v minulosti viackrát judikoval, že základné práva
obsiahnuté v ústave vykladá v intenciách dohovoru, teda v intenciách judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). Tak je to aj v súvislosti s danou
problematikou.
18. Z hľadiska metodologického pri sťažnostiach týkajúcich sa namietaného
porušenia čl. 8 dohovoru po uznaní, že ide o vec spadajúcu do pôsobnosti označeného
článku, ESĽP presúva svoju pozornosť na skúmanie ospravedlniteľnosti takéhoto zásahu
z pohľadu limitov vymedzených čl. 8 dohovoru. Ako prvé nastupuje posúdenie kritéria
legality (že k zásahu došlo na základe zákona), potom legitímnosti (že k zásahu došlo
pre účely niektorého zo záujmov vymedzených čl. 8 ods. 2 dohovoru) a napokon
proporcionality zásahu, teda že zásah bol v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie
sledovaného cieľa nevyhnutný.
19. V posudzovanom prípade sťažovateľky došlo k zaisteniu jej mobilného telefónu
na zákonnom podklade, ktorý predstavujú ustanovenia § 89 Trestného poriadku.
Sťažovateľka bola v súlade s ustanoveniami § 89 ods. 1 a 3 Trestného poriadku policajtom
vyzvaná k vydaniu veci dôležitej pre trestné konanie a súčasne bola poučená o možnosti,
že jej môže byť v prípade nevyhovenia výzve táto vec odňatá. Sťažovateľka mobilný telefón
dobrovoľne vydala, o čom bola v súlade s ustanoveniami § 93 ods. 1 a 2 Trestného poriadku
spísaná zápisnica obsahujúca jasnú špecifikáciu veci a sťažovateľke bol vydaný rovnopis
zápisnice. Zaistenie predmetnej veci predstavujúce zásah do súkromia sťažovateľky
sledovalo legitímny cieľ – verejný záujem na odhalení trestnej činnosti (trestné stíhanie
vedené pre trestné činy uvedené v bode 2 odôvodnenia tohto rozhodnutia).
20. Pokiaľ ide o kritérium proporcionality aplikované pri posudzovaní zásahov
do súkromia, toto vyžaduje adekvátne vyváženie dvoch navzájom si konkurujúcich
záujmov, v konkrétnom prípade sťažovateľky, na jednej strane garancie ochrany súkromia
sťažovateľky, na druhej strane verejného záujmu na odhalení trestnej činnosti
a na potrestaní páchateľov. Z relevantných okolností, ktoré ústavný súd pri posúdení
proporcionality vykonaného zásahu zohľadnil, boli: povaha vyšetrovaného trestného činu
(stupeň jeho závažnosti), pozícia sťažovateľky vo vyšetrovanom prípade a potenciálne
možnosti orgánov činných v trestnom konaní pri zabezpečovaní dôkazov.
21. Ústavný súd konštatuje, že mobilný telefón sťažovateľky bol zaistený na účel
objasnenia závažného trestného činu, sťažovateľka s najväčšou pravdepodobnosťou figuruje
vo vyšetrovanej trestnej veci ako podozrivá osoba, potenciálne relevantné dôkazy –
komunikáciu o prípadnej trestnej činnosti nie je možné zabezpečiť inak ako zaistením
mobilného telefónu na účel následnej extrakcie dát povolaným odborníkom. Toto je sumár
faktorov, ktoré podľa názoru ústavného súdu svedčia v prospech záveru o primeranosti
vykonaného zásahu.
22. Na základe komplexného posúdenia všetkých relevantných faktorov
v okolnostiach prípadu sťažovateľky ústavný súd dospel k záveru, že zásah do súkromia
sťažovateľky bol primeraný sledovanému cieľu, a teda ústavne akceptovateľný a konformný
s limitmi vyplývajúcimi zo sťažovateľkou namietaných článkov dohovoru. Ústavný súd
tak posúdil námietku porušenia všetkých označených práv sťažovateľky úkonmi (výzva
na vydanie veci a zaistenie veci) ako zjavne neopodstatnenú.
23. K podstate inštitútu príkazu na odňatie veci a príkazu na odňatie počítačových
údajov ústavný súd poznamenáva, že v štádiu prípravného konania je k ich vydaniu
v zmysle Trestného poriadku zásadne oprávnený prokurátor, pričom realizácia týchto
príkazov nie je potrebná v prípadoch dobrovoľnej súčinnosti osoby (dobrovoľné vydanie
veci alebo počítačových údajov), čo bol aj prípad sťažovateľky, ktorá svoj mobilný telefón
dobrovoľne vydala, bez toho, aby bolo potrebné pristúpiť k realizácii príkazu na jeho
odňatie. V prípadoch dobrovoľnej súčinnosti, keď sa príkaz na odňatie nerealizuje,
je irelevantné zaoberať sa otázkou perfektnosti takéhoto príkazu vrátane čiastkovej otázky,
či daný príkaz vydal kompetentný orgán verejnej moci. Inými slovami, podrobiť testu
proporcionality príkaz na vydanie veci, ktorý sa v prípade sťažovateľky nerealizoval,
je absolútne irelevantné. Námietku porušenia všetkých sťažovateľkou označených práv
vo vzťahu k predmetnému príkazu na odňatie veci tak ústavný súd kvalifikuje ako zjavne
neopodstatnenú.
24. K inštitútu vstupu do obydlia z hľadiska intenzity s ním súvisiacich zásahov
do súkromia dotknutej osoby ústavný súd poznamenáva, že ho z uvedeného hľadiska
nemožno postaviť na roveň domovej prehliadky, keďže je vstup do obydlia iba jedným
z komponentov domovej prehliadky a ako taký nezahŕňa v sebe opatrenia vyplývajúce
z podstaty domovej prehliadky spojenej aj s úkonom prehľadávania obydlia. Zároveň treba
povedať, že sťažovateľka síce formulovala tvrdenie o nezákonnosti predmetného
služobného zákroku, avšak dôkazy o opodstatnenosti tohto tvrdenia ústavnému súdu
nepredložila (zápisnica o vydaní veci podpísaná sťažovateľkou totiž neobsahuje v tomto
smere žiadne písomné výhrady sťažovateľky k tomuto úkonu). Námietku porušenia
všetkých sťažovateľkou označených práv vo vzťahu k predmetnému služobnému zákroku
tak ústavný súd kvalifikuje ako zjavne neopodstatnenú.
25. Vzhľadom na uvedené čiastkové závery ústavný súd kvalifikuje ústavnú sťažnosť
sťažovateľky v označenej časti (služobný zákrok, výzva na vydanie veci a zaistenie veci
a príkaz na odňatie veci) ako zjavne neopodstatnenú, a ako takú ju podľa § 56 ods. 2 písm.
g) zákona o ústavnom súde odmietol.
26. Nad rámec ústavný súd dodáva, že záverečnému systematickému posúdeniu
legality, legitimity (vrátane posúdenia perfektnosti uznesenia o začatí trestného stíhania)
a proporcionality jednotlivých popísaných úkonov prípravného konania je oprávnený
všeobecný súd ako primárny garant ochrany práv dotknutých subjektov trestného konania.
III.2 K namietanému porušeniu v ústavnej sťažnosti označených práv
sťažovateľky uznesením o pribratí znalca
27. Ústavný súd pri posúdení ústavnej sťažnosti sťažovateľky reflektoval
na skutočnosť, že sa dotknutá trestná vec sťažovateľky v aktuálnom čase, keď
sa sťažovateľka s uplatnením ochrany svojich označených práv na ústavný súd obrátila,
nachádza v štádiu prípravného konania.
28. Ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy,
podľa ktorého môže ústavný súd konať o namietanom porušení sťažovateľových práv
a vecne sa zaoberať jeho ústavnou sťažnosťou, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany
svojich práv pred iným súdom, resp. iným orgánom verejnej moci prostredníctvom iných
právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Zmysel a účel uvedeného princípu
subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže
byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci
im zverených kompetencií. Orgány činné v trestnom konaní a všeobecné súdy, ktoré
sú v trestnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad
v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy,
sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava
alebo medzinárodná zmluva dotknutým právnickým osobám alebo fyzickým osobám
zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity ochrany ústavnosti ústavným súdom podľa zásad
uvedených v ustanovení § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde (obdobne pozri
III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, II. ÚS 61/2019, II. ÚS 67/2019, II. ÚS 137/2019,
II. ÚS 209/2019, II. ÚS 258/2019).
29. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že trestné konanie je od svojho začiatku
až po jeho koniec proces, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie
garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní
a súdov naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení
možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenie práv a slobôd
označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ak tieto pochybenia neboli odstránené v priebehu
samotného trestného konania. Pokiaľ by ústavný súd na túto skutočnosť neprihliadal, poprel
by účel a zmysel opravných prostriedkov v trestnom konaní, ktorým je okrem iného
aj náprava pochybení vo veci konajúcich orgánov verejnej moci (orgánov činných
v trestnom konaní a súdov).
30. Dotknutá trestná vec sa nachádza v štádiu prípravného konania, pričom z obsahu
uznesenia o začatí trestného stíhania „vo veci“ (tak ako je prezentované sťažovateľkou,
resp. prostredníctvom predložených príloh ústavnej sťažnosti), ako aj z ďalších vykonaných
procesných úkonov orgánov činných v trestnom konaní vyplýva predpoklad,
že v predmetnej veci budú v ďalšom štádiu prípravného konania vznesené obvinenia
konkrétnym osobám v súlade s ustanoveniami § 206 Trestného poriadku. V prípade
splnenia uvedeného predpokladu aj vo vzťahu k osobe sťažovateľky bude mať táto v zmysle
platnej právnej úpravy v nasledujúcich štádiách trestného konania možnosť domáhať
sa právne účinným spôsobom ochrany svojich označených práv.
31. Ústavný súd v prvom rade upriamuje pozornosť na § 230 ods. 1 Trestného
poriadku, podľa ktorého dozor nad dodržiavaním zákonnosti v prípravnom konaní vykonáva
prokurátor. Úlohou prokurátora pri výkone dozoru v prípravnom konaní je dozerať
na to, aby orgány činné v trestnom konaní dodržiavali všetky ustanovenia Trestného
poriadku, aby postupovali v zhode s účelom trestného konania a základnými zásadami
trestného konania, musí pritom súčasne dbať na to, aby nikto nebol nezákonne
obmedzovaný na základných právach a slobodách. V tomto kontexte ďalej ústavný súd
poukazuje na § 34 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého má obvinený okrem iných práv
aj právo od začiatku konania proti svojej osobe vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam,
ktoré sa mu kladú za vinu, a k dôkazom o nich. Z uvedených ustanovení Trestného poriadku
vyplýva, že platná právna úprava zveruje v štádiu konania, v ktorom sa sťažovateľka
obracia so svojou sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy na ústavný súd, ochranu práv
tzv. dozorujúcemu prokurátorovi, v ktorého právomoci je korigovať prípadné pochybenia
prípravného konania, vrátane namietanej nezákonnosti vykonaných úkonov
a z nich plynúcich dôkazov.
32. Ďalej ústavný súd poukazuje na ustanovenia § 241 a nasledujúcich Trestného
poriadku, ktoré sa týkajú ďalšej nasledujúcej etapy trestného konania (súdneho konania
v štádiu preskúmania alebo predbežného prejednania obžaloby), podľa ktorých sú závažné
procesné pochybenia dôvodom pre odmietnutie obžaloby a vrátenie veci prokurátorovi.
33. Napokon ústavný súd poukazuje na to, že platná právna úprava trestného konania
umožňuje aj v nasledujúcich štádiách trestného konania v rámci uplatnenia práva
na obhajobu (obžalovaným) domáhať sa právne účinným spôsobom ochrany práv,
a to na hlavnom pojednávaní, prípadne prostredníctvom riadnych a mimoriadnych
opravných prostriedkov. V rámci práva na obhajobu možno uplatniť aj argumentáciu
týkajúcu sa zákonnosti postupu orgánov činných v trestnom konaní v rámci prípravného
konania na hlavnom pojednávaní pred prvostupňovým súdom, prípadne využitím opravných
prostriedkov (odvolania a dovolania) v trestnom konaní.
34. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd dospel k záveru, že systém
trestného konania poskytuje v prípade splnenia predpokladu uvedeného v bode 30
odôvodnenia tohto uznesenia sťažovateľke právne prostriedky, ktorými sa môže účinne
domáhať ochrany svojich označených práv. Za týchto okolností nie je daný dôvod,
aby ústavný súd vstupoval v danej fáze do prebiehajúceho trestného konania a neprípustne
si tak predčasne uzurpoval právomoc dozorujúceho prokurátora a všeobecného súdu, ktorí
sú primárne oprávnení a povinní korigovať prípadné pochybenia aktuálneho procesného
postupu organov činných v trestnom konaní a poskytnúť tak ochranu právam sťažovateľky.
Sťažovateľka sa s prípadnou ústavnou sťažnosťou môže na ústavný súd obrátiť
až po vyčerpaní označených opravných prostriedkov, teda až vo fáze právoplatného
skončenia vedeného trestného konania.
35. V prípade, že sťažovateľka nebude môcť v ďalšom štádiu vedeného trestného
konania uplatniť ochranu svojich práv pre absenciu predpokladaného procesného postavenia
(vznesenie obvinenia), s ktorým sú spojené právne prostriedky určené k účinnej ochrane
práv, bude sa môcť obrátiť na ústavný súd a uplatňovať ochranu svojich práv
prostredníctvom novej ústavnej sťažnosti.
36. Aj napriek uvedenému ústavný súd považuje za potrebné podotknúť, že na prvý
pohľad sa mu zásah do označených práv sťažovateľky nejaví ako neprimeraný,
ktorý by vybočoval z limitov práv, ktorých porušenie sťažovateľka namieta. Už zo samotnej
podstaty inštitútov, akými sú domová prehliadka, odpočúvanie a záznam telekomunikačnej
prevádzky, uchovanie a vydanie počítačových údajov a podobne vyplýva, že sú spojené
s výrazným zásahom do súkromia osôb, u ktorých sú realizované. Pri takomto zásahu však
prevažuje verejný záujem na objasnení závažnej trestnej činnosti nad právom jednotlivca
na ochranu súkromia. Proporcionalita zásahu však musí byť dodržaná aj vo vzťahu medzi
právom jednotlivca na súkromie a výberom prostriedkov, ktoré majú orgány činné
v trestnom konaní k dispozícii pri plnení legitímnych cieľov. V tomto smere je potrebné
uviesť, že aj keď sa spôsob, prípadne rozsah zabezpečenia záujmových informácií môže
na prvý pohľad javiť ako neprimerane zasahujúci do súkromia jednotlivca, takýto postup
je ospravedlniteľný, ak je za splnenia podmienky zákonnosti nevyhnutný na dosiahnutie
legitímneho cieľa a z technického hľadiska neexistujú iné, menej invazívne možnosti,
ako požadované informácie zabezpečiť.
37. Vychádzajúc zo všetkých uvedených čiastkových záverov, ústavný súd posúdil
ústavnú sťažnosť sťažovateľky v časti namietaného porušenia všetkých jej označených práv
uznesením o pribratí znalca ako neprípustnú a ako takú ju podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona
o ústavnom súde odmietol.
38. S ohľadom na všetky uvedené závery bolo o ústavnej sťažnosti sťažovateľky
potrebné rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. decembra 2019
Jana Laššáková
predsedníčka senátu