Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 386/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. decembra 2019

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára

(sudca spravodajca) a Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , , zastúpenej

Advokátskou kanceláriou Mišík, s. r. o., Bajkalská 21/A, Bratislava, v mene ktorej koná

konateľ a advokát JUDr. Michal Mišík, vo veci namietaného porušenia jej základných práv

podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 20 ods. 1, čl. 21, čl. 22 ods. 1 a 2 a čl. 46

ods. 1 a práv podľa a a 2 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Ministerstva vnútra

Slovenskej republiky, Prezídia Policajného zboru, národnej kriminálnej agentúry,

národnej protizločineckej jednotky, expozitúry Západ v trestnom konaní vedenom

pod , a to služobným zákrokom, výzvou policajta

na vydanie veci z 22. augusta 2019 a zaistením veci, uznesením vyšetrovateľa o pribratí

znalca z 23. augusta 2019 a príkazom na odňatie veci prokurátora Úradu Špeciálnej

prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky vydaným v trestnom konaní

vedenom pod a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého postupu a rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

bola 18. októbra 2019 doručená ústavná sťažnosť ,

, (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej

Advokátskou kanceláriou Mišík, s. r. o., Bajkalská 21/A, Bratislava, v mene ktorej koná

konateľ a advokát JUDr. Michal Mišík, vo veci namietaného porušenia jej základných práv

podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 20 ods. 1, čl. 21, čl. 22 ods. 1 a 2 a čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práv podľa a

ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Ministerstva vnútra Slovenskej

republiky, Prezídia Policajného zboru, národnej kriminálnej agentúry, národnej

protizločineckej jednotky, expozitúry Západ (ďalej len „prezídium Policajného zboru“)

v trestnom konaní vedenom pod (ďalej len „namietané

trestné konanie“), a to služobným zákrokom (vstupom do obydlia) a výzvou policajta

na vydanie veci z 22. augusta 2019 (ďalej len „výzva na vydanie veci“) a zaistením veci,

uznesením vyšetrovateľa o pribratí znalca z 23. augusta 2019 (ďalej len „uznesenie

o pribratí znalca“) a príkazom na odňatie veci prokurátora Úradu Špeciálnej prokuratúry

Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „úrad špeciálnej prokuratúry“)

vydaným v trestnom konaní vedenom pod

(ďalej len „príkaz na odňatie veci“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v rámci trestného stíhania

začatého podľa ustanovení a

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) uznesením vyšetrovateľa

prezídia Policajného zboru z 20. augusta 2019 pre zločin

prijímania úplatku podľa ustanovení a Trestný

zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), prečin zneužívania

právomoci verejného činiteľa podľa ustanovení ,

zločin zasahovania do nezávislosti súdu podľa ustanovení § 342 ods. 1 a 2 písm. c)

a prečin podplácania podľa ustanovení a

citovaného zákona bola sťažovateľka v zmysle vyzvaná

k vydaniu veci, a to svojho mobilného telefónu, ktorý toho istého dňa dobrovoľne vydala.

Vyšetrovateľ prezídia Policajného zboru následne uznesením o pribratí znalca

podľa ustanovení pribral k vypracovaniu znaleckého

posudku znalca z odboru elektrotechniky a určil mu okrem iných úloh vyhotoviť

rozmnoženinu všetkých počítačových údajov nachádzajúcich sa v mobilnom telefóne

sťažovateľky. Proti predmetnému uzneseniu o pribratí znalca podala sťažovateľka

5. septembra 2019 sťažnosť.

3. V ústavnej sťažnosti sťažovateľka oboznamuje ústavný súd s podrobnosťami

týkajúcimi sa vymedzených procesných úkonov namietaného trestného konania. Uvádza,

že výzve k vydaniu veci (jej mobilného telefónu) predchádzal vstup dvoch príslušníkov

prezídia Policajného zboru na pozemok patriaci k jej rodinnému domu, pričom podľa

jej tvrdenia k nemu došlo bez jej predchádzajúceho vyzvania alebo súhlasu. Sťažovateľka

ďalej uvádza, že v rámci označenej výzvy bola príslušníkmi Policajného zboru poučená

v zmysle o možnosti odňatia veci v prípade nevyhovenia

predmetnej výzve.

4. Sťažovateľka predmetným úkonom namietaného trestného konania vytýka

nesplnenie jednotlivým požiadaviek považovaných štandardnou judikatúrou Európskeho

súdu pre ľudské práva, prevzatou aj do rozhodovacej činnosti ústavného súdu,

za nevyhnutné kritéria ospravedlňujúce prípadné zásahy do súkromia jednotlivcov

z pohľadu limitov jednotlivých sťažovateľkou namietaných článkov a dohovoru

(kritéria legality, legitimity a proporcionality).

5. Sťažovateľka, ktorá tvrdí, že k vstupu na priľahlý pozemok jej obydlia došlo

zo strany príslušníkov prezídia Policajného zboru svojvoľne, bez jej predchádzajúceho

súhlasu, dôvodí, že je potrebné považovať priľahlý pozemok za súčasť obydlia,

a preto vstup naň treba vnímať z hľadiska závažnosti rovnako ako domovú prehliadku.

Dôvodí, že podmienky umožňujúce policajtovi vstup do obydlia v zmysle ustanovení § 103

ods. 1 a 3 (ak vec neznesie odklad) naplnené v prípade dotknutého

služobného zákroku neboli, preto bol pre realizáciu vstupu podľa sťažovateľky potrebný

predchádzajúci súhlas prokurátora, prípadne sudcu, ktorým príslušníci prezídia Policajného

zboru nedisponovali. Sťažovateľka, vychádzajúc zo svojich tvrdení, uzatvára, že daný vstup

ako zásah do jej špecifikovaných práv nespĺňal kritérium legality.

6. V ďalšom bode ústavnej sťažnosti sťažovateľka podrobuje tzv. testu

proporcionality ďalší procesný úkon namietaného trestného konania – výzvu na vydanie

veci spojenú so zaistením dotknutej veci, teda jej mobilného telefónu. Na tomto mieste

prezentuje svoje úvahy o povahe obsahu mobilného telefónu, ktorý je podľa jej názoru

nosičom takého množstva informácii a údajov osobnej povahy, že sa príkaz na odňatie veci

vydaný prokurátorom na poskytnutie ochrany práv dotknutých takýmto zásahom javí

ako nedostačujúci, pričom zastáva názor, že by mala byť v danom prípade ochrana

dotknutých práv pokrytá vyšším stupňom ochrany, a to príkazom vydaným zo strany sudcu.

Sťažovateľka tak považuje výzvu na vydanie jej mobilného telefónu za zásah nespĺňajúci

kritérium legality. Vo vzťahu k označenému úkonu dôvodí tiež nesplnením kritéria

proporcionality, keďže podľa jej stanoviska k dosiahnutiu sledovaného cieľa, k získaniu

informácií relevantných pre vedené vyšetrovanie postačovalo predloženie mobilného

telefónu a následná extrakcia relevantných údajov priamo na mieste, bez potreby vydania

mobilného telefónu a jeho následného zaistenia.

7. Sťažovateľka ďalej formuluje námietku neproporcionality zásahu

do jej označených práv posledným z popísaných úkonov namietaného trestného konania,

a to uznesením o pribratí znalca. Podľa sťažovateľky je týmto uznesením vymedzený rozsah

extrakcie údajov obsiahnutých v jej mobilnom telefóne neprimeraný sledovanému cieľu.

Zo zadaných úloh znalca v zmysle dotknutého uznesenia totiž vyplýva, že predmetom

extrakcie majú byť všetky údaje zachytené a uložené v mobilnom telefóne a SIM karte.

Sťažovateľka sa domnieva, že sa mal predmet extrakcie v zmysle označeného uznesenia

obmedziť výlučne na spektrum údajov vykazujúcich jednoznačný súvis s vyšetrovanou

trestnou činnosťou.

8. Napokon sťažovateľka v závere ústavnej sťažnosti predkladá argumentáciu

o absencii celkovej legitimity zásahu do jej označených práv. Uvádza, že v jej konkrétnom

prípade by mal byť zásah, resp. jednotlivé špecifikované úkony namietaného trestného

konania podporené legitímnym cieľom, ktorým je odhaľovanie páchateľov trestnej činnosti.

Podľa nej je východiskovým predpokladom legitimity vykonávaných úkonov

konkretizované podozrenie materializované v konkrétnych poznatkoch orgánov verejnej

moci. Na tomto mieste sťažovateľka uvádza, že síce nedisponuje oficiálnym uznesením

o začatí trestného stíhania v dotknutej trestnej veci, avšak vychádza z neformálneho

zdroja (špecifikovaný právnický portál), ktorý zverejnil obsah tohto uznesenia,

v ktorom má podľa jej názoru formulácia skutkov, pre ktoré sa trestné stíhanie vedie,

značne nekonkrétny charakter, nespĺňajúci požiadavky . Na

základe uvedeného hodnotí vedené trestné stíhanie ako nezákonné, ktoré ako také nemôže

sledovať žiaden legitímny účel.

9. Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľka žiada, aby ústavný súd

v jej veci rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jej základných práv podľa čl. 16

ods. 1, a 3, , , a 2 a a práv

podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom

prezídia Policajného zboru v namietanom trestnom konaní, a to služobným

zákrokom, výzvou na vydanie veci a zaistením veci, uznesením o pribratí znalca a tiež

príkazom na odňatie veci prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry, označené uznesenie

o pribratí znalca a príkaz na odňatie veci zrušil, zakázal prezídiu Policajného zboru a úradu

špeciálnej prokuratúry pokračovať v porušovaní označených práv sťažovateľky

v namietanom trestnom konaní, prikázal prezídiu Policajného zboru zničiť všetky

rozmnoženiny počítačových údajov a akýchkoľvek údajov získaných z mobilného telefónu

sťažovateľky, vrátiť jej mobilný telefón a priznal jej tiež náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Relevantná právna úprava

10. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

11. Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

13. Ústavný súd podľa každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie. Podľa ústavný súd môže

na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh

na začatie konania: a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd

nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný

zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne

neopodstatnený.

14. Podľa nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená.

Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa obydlie je nedotknuteľné. Nie je dovolené doň vstúpiť

bez súhlasu toho, kto v ňom býva.

Podľa listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ a iných

písomností a ochrana osobných údajov sa zaručujú.

Podľa nikto nesmie porušiť listové tajomstvo ani tajomstvo iných

písomností a záznamov, či už uchovávaných v súkromí, alebo zasielaných poštou,

alebo iným spôsobom; výnimkou sú prípady, ktoré ustanoví zákon. Rovnako sa zaručuje

tajomstvo správ podávaných telefónom, telegrafom alebo iným podobným zariadením.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného

a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať

s výnimkou prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej

spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu

krajiny, predchádzania nepokojom alebo zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky

alebo na ochranu práv a slobôd iných.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívat ̌svoj majetok. Nikoho nemožno zbavit ̌jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímat ̌zákony, ktoré považujú

za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

a zabezpecǐli platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

15. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľky je namietaná neústavnosť,

ako aj namietané porušenie práv garantovaných dohovorom špecifikovanými úkonmi

namietaného trestného konania, ktoré predstavujú zásah do súkromia sťažovateľky

(služobný zákrok – vstup do obydlia, výzva na vydanie veci a zaistenie veci, príkaz

na odňatie veci a uznesenie o pribratí znalca).

III.1 K namietanému porušeniu v ústavnej sťažnosti označených práv

sťažovateľky služobným zákrokom, výzvou na vydanie veci a zaistením veci

a príkazom na odňatie veci

16. Z vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu je tiež posúdiť, či tento nie je zjavne

neopodstatnený. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo

dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,

a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom

prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, , , ).

17. Predmetom ústavnej sťažnosti sú namietaná neústavnosť, ako aj namietané

porušenie práv garantovaných dohovorom v súvislosti so služobným zákrokom (vstup

do obydlia) a s úkonmi smerujúcimi k zaisteniu veci sťažovateľky, a to jej mobilného

telefónu obsahujúceho súbor dát súkromného charakteru. Ochrana súkromia je zakotvená

vo viacerých ustanoveniach , naproti tomu ochrana práva na súkromie je v dohovore

sústredená v čl. 8. Ústavný súd už v minulosti viackrát judikoval, že základné práva

obsiahnuté v ústave vykladá v intenciách dohovoru, teda v intenciách judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). Tak je to aj v súvislosti s danou

problematikou.

18. Z hľadiska metodologického pri sťažnostiach týkajúcich sa namietaného

porušenia čl. 8 dohovoru po uznaní, že ide o vec spadajúcu do pôsobnosti označeného

článku, ESĽP presúva svoju pozornosť na skúmanie ospravedlniteľnosti takéhoto zásahu

z pohľadu limitov vymedzených čl. 8 dohovoru. Ako prvé nastupuje posúdenie kritéria

legality (že k zásahu došlo na základe zákona), potom legitímnosti (že k zásahu došlo

pre účely niektorého zo záujmov vymedzených čl. 8 ods. 2 dohovoru) a napokon

proporcionality zásahu, teda že zásah bol v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie

sledovaného cieľa nevyhnutný.

19. V posudzovanom prípade sťažovateľky došlo k zaisteniu jej mobilného telefónu

na zákonnom podklade, ktorý predstavujú ustanovenia .

Sťažovateľka bola v súlade s ustanoveniami a policajtom

vyzvaná k vydaniu veci dôležitej pre trestné konanie a súčasne bola poučená o možnosti,

že jej môže byť v prípade nevyhovenia výzve táto vec odňatá. Sťažovateľka mobilný telefón

dobrovoľne vydala, o čom bola v súlade s ustanoveniami a

spísaná zápisnica obsahujúca jasnú špecifikáciu veci a sťažovateľke bol vydaný rovnopis

zápisnice. Zaistenie predmetnej veci predstavujúce zásah do súkromia sťažovateľky

sledovalo legitímny cieľ – verejný záujem na odhalení trestnej činnosti (trestné stíhanie

vedené pre trestné činy uvedené v bode 2 odôvodnenia tohto rozhodnutia).

20. Pokiaľ ide o kritérium proporcionality aplikované pri posudzovaní zásahov

do súkromia, toto vyžaduje adekvátne vyváženie dvoch navzájom si konkurujúcich

záujmov, v konkrétnom prípade sťažovateľky, na jednej strane garancie ochrany súkromia

sťažovateľky, na druhej strane verejného záujmu na odhalení trestnej činnosti

a na potrestaní páchateľov. Z relevantných okolností, ktoré ústavný súd pri posúdení

proporcionality vykonaného zásahu zohľadnil, boli: povaha vyšetrovaného trestného činu

(stupeň jeho závažnosti), pozícia sťažovateľky vo vyšetrovanom prípade a potenciálne

možnosti orgánov činných v trestnom konaní pri zabezpečovaní dôkazov.

21. Ústavný súd konštatuje, že mobilný telefón sťažovateľky bol zaistený na účel

objasnenia závažného trestného činu, sťažovateľka s najväčšou pravdepodobnosťou figuruje

vo vyšetrovanej trestnej veci ako podozrivá osoba, potenciálne relevantné dôkazy –

komunikáciu o prípadnej trestnej činnosti nie je možné zabezpečiť inak ako zaistením

mobilného telefónu na účel následnej extrakcie dát povolaným odborníkom. Toto je sumár

faktorov, ktoré podľa názoru ústavného súdu svedčia v prospech záveru o primeranosti

vykonaného zásahu.

22. Na základe komplexného posúdenia všetkých relevantných faktorov

v okolnostiach prípadu sťažovateľky ústavný súd dospel k záveru, že zásah do súkromia

sťažovateľky bol primeraný sledovanému cieľu, a teda ústavne akceptovateľný a konformný

s limitmi vyplývajúcimi zo sťažovateľkou namietaných článkov dohovoru. Ústavný súd

tak posúdil námietku porušenia všetkých označených práv sťažovateľky úkonmi (výzva

na vydanie veci a zaistenie veci) ako zjavne neopodstatnenú.

23. K podstate inštitútu príkazu na odňatie veci a príkazu na odňatie počítačových

údajov ústavný súd poznamenáva, že v štádiu prípravného konania je k ich vydaniu

v zmysle zásadne oprávnený prokurátor, pričom realizácia týchto

príkazov nie je potrebná v prípadoch dobrovoľnej súčinnosti osoby (dobrovoľné vydanie

veci alebo počítačových údajov), čo bol aj prípad sťažovateľky, ktorá svoj mobilný telefón

dobrovoľne vydala, bez toho, aby bolo potrebné pristúpiť k realizácii príkazu na jeho

odňatie. V prípadoch dobrovoľnej súčinnosti, keď sa príkaz na odňatie nerealizuje,

je irelevantné zaoberať sa otázkou perfektnosti takéhoto príkazu vrátane čiastkovej otázky,

či daný príkaz vydal kompetentný orgán verejnej moci. Inými slovami, podrobiť testu

proporcionality príkaz na vydanie veci, ktorý sa v prípade sťažovateľky nerealizoval,

je absolútne irelevantné. Námietku porušenia všetkých sťažovateľkou označených práv

vo vzťahu k predmetnému príkazu na odňatie veci tak ústavný súd kvalifikuje ako zjavne

neopodstatnenú.

24. K inštitútu vstupu do obydlia z hľadiska intenzity s ním súvisiacich zásahov

do súkromia dotknutej osoby ústavný súd poznamenáva, že ho z uvedeného hľadiska

nemožno postaviť na roveň domovej prehliadky, keďže je vstup do obydlia iba jedným

z komponentov domovej prehliadky a ako taký nezahŕňa v sebe opatrenia vyplývajúce

z podstaty domovej prehliadky spojenej aj s úkonom prehľadávania obydlia. Zároveň treba

povedať, že sťažovateľka síce formulovala tvrdenie o nezákonnosti predmetného

služobného zákroku, avšak dôkazy o opodstatnenosti tohto tvrdenia ústavnému súdu

nepredložila (zápisnica o vydaní veci podpísaná sťažovateľkou totiž neobsahuje v tomto

smere žiadne písomné výhrady sťažovateľky k tomuto úkonu). Námietku porušenia

všetkých sťažovateľkou označených práv vo vzťahu k predmetnému služobnému zákroku

tak ústavný súd kvalifikuje ako zjavne neopodstatnenú.

25. Vzhľadom na uvedené čiastkové závery ústavný súd kvalifikuje ústavnú sťažnosť

sťažovateľky v označenej časti (služobný zákrok, výzva na vydanie veci a zaistenie veci

a príkaz na odňatie veci) ako zjavne neopodstatnenú, a ako takú ju podľa § 56 ods. 2 písm.

g) odmietol.

26. Nad rámec ústavný súd dodáva, že záverečnému systematickému posúdeniu

legality, legitimity (vrátane posúdenia perfektnosti uznesenia o začatí trestného stíhania)

a proporcionality jednotlivých popísaných úkonov prípravného konania je oprávnený

všeobecný súd ako primárny garant ochrany práv dotknutých subjektov trestného konania.

III.2 K namietanému porušeniu v ústavnej sťažnosti označených práv

sťažovateľky uznesením o pribratí znalca

27. Ústavný súd pri posúdení ústavnej sťažnosti sťažovateľky reflektoval

na skutočnosť, že sa dotknutá trestná vec sťažovateľky v aktuálnom čase, keď

sa sťažovateľka s uplatnením ochrany svojich označených práv na ústavný súd obrátila,

nachádza v štádiu prípravného konania.

28. Ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v ,

podľa ktorého môže ústavný súd konať o namietanom porušení sťažovateľových práv

a vecne sa zaoberať jeho ústavnou sťažnosťou, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany

svojich práv pred iným súdom, resp. iným orgánom verejnej moci prostredníctvom iných

právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Zmysel a účel uvedeného princípu

subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže

byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci

im zverených kompetencií. Orgány činné v trestnom konaní a všeobecné súdy, ktoré

sú v trestnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad

v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa ,

sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré

alebo medzinárodná zmluva dotknutým právnickým osobám alebo fyzickým osobám

zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity ochrany ústavnosti ústavným súdom podľa zásad

uvedených v ustanovení (obdobne pozri

, , , , ,

, ).

29. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že trestné konanie je od svojho začiatku

až po jeho koniec proces, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie

garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní

a súdov naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení

možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenie práv a slobôd

označených v , ak tieto pochybenia neboli odstránené v priebehu

samotného trestného konania. Pokiaľ by ústavný súd na túto skutočnosť neprihliadal, poprel

by účel a zmysel opravných prostriedkov v trestnom konaní, ktorým je okrem iného

aj náprava pochybení vo veci konajúcich orgánov verejnej moci (orgánov činných

v trestnom konaní a súdov).

30. Dotknutá trestná vec sa nachádza v štádiu prípravného konania, pričom z obsahu

uznesenia o začatí trestného stíhania „vo veci“ (tak ako je prezentované sťažovateľkou,

resp. prostredníctvom predložených príloh ústavnej sťažnosti), ako aj z ďalších vykonaných

procesných úkonov orgánov činných v trestnom konaní vyplýva predpoklad,

že v predmetnej veci budú v ďalšom štádiu prípravného konania vznesené obvinenia

konkrétnym osobám v súlade s ustanoveniami . V prípade

splnenia uvedeného predpokladu aj vo vzťahu k osobe sťažovateľky bude mať táto v zmysle

platnej právnej úpravy v nasledujúcich štádiách trestného konania možnosť domáhať

sa právne účinným spôsobom ochrany svojich označených práv.

31. Ústavný súd v prvom rade upriamuje pozornosť na § 230 ods. 1 Trestného

poriadku, podľa ktorého dozor nad dodržiavaním zákonnosti v prípravnom konaní vykonáva

prokurátor. Úlohou prokurátora pri výkone dozoru v prípravnom konaní je dozerať

na to, aby orgány činné v trestnom konaní dodržiavali všetky ustanovenia Trestného

poriadku, aby postupovali v zhode s účelom trestného konania a základnými zásadami

trestného konania, musí pritom súčasne dbať na to, aby nikto nebol nezákonne

obmedzovaný na základných právach a slobodách. V tomto kontexte ďalej ústavný súd

poukazuje na , podľa ktorého má obvinený okrem iných práv

aj právo od začiatku konania proti svojej osobe vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam,

ktoré sa mu kladú za vinu, a k dôkazom o nich. Z uvedených ustanovení

vyplýva, že platná právna úprava zveruje v štádiu konania, v ktorom sa sťažovateľka

obracia so svojou sťažnosťou podľa na ústavný súd, ochranu práv

tzv. dozorujúcemu prokurátorovi, v ktorého právomoci je korigovať prípadné pochybenia

prípravného konania, vrátane namietanej nezákonnosti vykonaných úkonov

a z nich plynúcich dôkazov.

32. Ďalej ústavný súd poukazuje na ustanovenia § 241 a nasledujúcich Trestného

poriadku, ktoré sa týkajú ďalšej nasledujúcej etapy trestného konania (súdneho konania

v štádiu preskúmania alebo predbežného prejednania obžaloby), podľa ktorých sú závažné

procesné pochybenia dôvodom pre odmietnutie obžaloby a vrátenie veci prokurátorovi.

33. Napokon ústavný súd poukazuje na to, že platná právna úprava trestného konania

umožňuje aj v nasledujúcich štádiách trestného konania v rámci uplatnenia práva

na obhajobu (obžalovaným) domáhať sa právne účinným spôsobom ochrany práv,

a to na hlavnom pojednávaní, prípadne prostredníctvom riadnych a mimoriadnych

opravných prostriedkov. V rámci práva na obhajobu možno uplatniť aj argumentáciu

týkajúcu sa zákonnosti postupu orgánov činných v trestnom konaní v rámci prípravného

konania na hlavnom pojednávaní pred prvostupňovým súdom, prípadne využitím opravných

prostriedkov (odvolania a dovolania) v trestnom konaní.

34. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd dospel k záveru, že systém

trestného konania poskytuje v prípade splnenia predpokladu uvedeného v bode 30

odôvodnenia tohto uznesenia sťažovateľke právne prostriedky, ktorými sa môže účinne

domáhať ochrany svojich označených práv. Za týchto okolností nie je daný dôvod,

aby ústavný súd vstupoval v danej fáze do prebiehajúceho trestného konania a neprípustne

si tak predčasne uzurpoval právomoc dozorujúceho prokurátora a všeobecného súdu, ktorí

sú primárne oprávnení a povinní korigovať prípadné pochybenia aktuálneho procesného

postupu organov činných v trestnom konaní a poskytnúť tak ochranu právam sťažovateľky.

Sťažovateľka sa s prípadnou ústavnou sťažnosťou môže na ústavný súd obrátiť

až po vyčerpaní označených opravných prostriedkov, teda až vo fáze právoplatného

skončenia vedeného trestného konania.

35. V prípade, že sťažovateľka nebude môcť v ďalšom štádiu vedeného trestného

konania uplatniť ochranu svojich práv pre absenciu predpokladaného procesného postavenia

(vznesenie obvinenia), s ktorým sú spojené právne prostriedky určené k účinnej ochrane

práv, bude sa môcť obrátiť na ústavný súd a uplatňovať ochranu svojich práv

prostredníctvom novej ústavnej sťažnosti.

36. Aj napriek uvedenému ústavný súd považuje za potrebné podotknúť, že na prvý

pohľad sa mu zásah do označených práv sťažovateľky nejaví ako neprimeraný,

ktorý by vybočoval z limitov práv, ktorých porušenie sťažovateľka namieta. Už zo samotnej

podstaty inštitútov, akými sú domová prehliadka, odpočúvanie a záznam telekomunikačnej

prevádzky, uchovanie a vydanie počítačových údajov a podobne vyplýva, že sú spojené

s výrazným zásahom do súkromia osôb, u ktorých sú realizované. Pri takomto zásahu však

prevažuje verejný záujem na objasnení závažnej trestnej činnosti nad právom jednotlivca

na ochranu súkromia. Proporcionalita zásahu však musí byť dodržaná aj vo vzťahu medzi

právom jednotlivca na súkromie a výberom prostriedkov, ktoré majú orgány činné

v trestnom konaní k dispozícii pri plnení legitímnych cieľov. V tomto smere je potrebné

uviesť, že aj keď sa spôsob, prípadne rozsah zabezpečenia záujmových informácií môže

na prvý pohľad javiť ako neprimerane zasahujúci do súkromia jednotlivca, takýto postup

je ospravedlniteľný, ak je za splnenia podmienky zákonnosti nevyhnutný na dosiahnutie

legitímneho cieľa a z technického hľadiska neexistujú iné, menej invazívne možnosti,

ako požadované informácie zabezpečiť.

37. Vychádzajúc zo všetkých uvedených čiastkových záverov, ústavný súd posúdil

ústavnú sťažnosť sťažovateľky v časti namietaného porušenia všetkých jej označených práv

uznesením o pribratí znalca ako neprípustnú a ako takú ju podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona

o ústavnom súde odmietol.

38. S ohľadom na všetky uvedené závery bolo o ústavnej sťažnosti sťažovateľky

potrebné rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. decembra 2019

Jana Laššáková

predsedníčka senátu