Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 158/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. decembra 2019

v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša

a Libora Duľu (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , , a ,

, , zastúpených advokátom JUDr. Františkom

Komkom, Hlavná 27, Prešov, vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa

a a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského

súdu v Prešove č. k. -252 z 20. septembra 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

28. novembra 2018 doručená ústavná sťažnosť ,

, , a , ,

(ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojich základných práv

podľa a (ďalej len „“) a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu

v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. -252 z 20. septembra 2018 (ďalej

len „ napadnutý rozsudok krajského súdu“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sa ako žalobcovia

domáhali v konaní vedenom Okresným súdom Kežmarok (ďalej len „okresný súd“)

pod sp. zn. proti žalovanému Poľnohospodárskemu družstvu TATRY

v Spišskej Belej, Zimná 69, Spišská Belá, vydania rozhodnutia, ktorým súd nariadi

odstránenie nimi konkretizovanej stavby stojacej na ich pozemku nachádzajúcom sa

v katastrálnom území .

3. Okresný súd rozsudkom č . k. -213 zo 7. júla 2017 v spojení

s opravným uznesením č. k. -218 z 23. augusta 2017 (ďalej len „rozsudok

okresného súdu“) návrh sťažovateľov ako nedôvodný zamietol.

4. Krajský súd o odvolaní sťažovateľov proti rozsudku okresného súdu rozhodol

napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil, a súvisiacim výrokom

o trovách konania rozhodol o ich náhrade v odvolacom konaní tak, že ich náhradou zaviazal

sťažovateľov.

5. Sťažovatelia vo svojej sťažnostnej argumentácii namietajú nesprávne závery

krajského súdu v napadnutom rozsudku a sú toho názoru, že ústavnou sťažnosťou

napadnutý rozsudok krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu „vykazujú

vysoký stupeň arbitrárnosti, formalizmu... sú svojvoľné, zásadne popierajú účel a význam

ust. ...“. Podstatou ich argumentácie je tvrdenie, že stavba, odstránenia ktorej sa

domáhali, bola postavená na nehnuteľnosti patriacej ich právnemu predchodcovi

ako neoprávnená stavba, a preto došlo k naplneniu hypotézy uvedenej v § 135c zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky

zákonník“). Na pozadí rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 23. apríla 2014 poukázali na skutočnosť, že z „hľadiska posúdenia, či

ide o stavbu neoprávnenú nie je podstatné, či stavebník mal stavebné povolenie a nie je ani

rozhodujúce vedomie (súhlas) orgánu obce o stavbe“.

6. Ústavnú neudržateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu sťažovatelia

odôvodňujú aj tým, že v priebehu súdneho konania došlo k porušeniu princípu právnej

istoty a princípu rovnosti zbraní, a to tým, že napriek ich procesnému návrhu nebolo

nariadené znalecké dokazovanie „na nové ocenenie stavby po tom, ako došlo k rozdielnemu

ustáleniu hodnôt v znaleckom posudku znalkyne Ing. Kumorovicovej (14.700,-Eur), ktorý

predložili žalobcovia a znaleckého posudku Ing. Petra Repčáka (33.200,-Eur), ktorý

predložil žalovaný“. Sťažovatelia tvrdia, že za takejto procesnej situácie bolo povinnosťou

„súdu nariadiť... kontrolne znalecké dokazovanie novým znalcom...“.

7. Na základe už uvedeného sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí

ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom rozhodol o porušení základných práv

sťažovateľov podľa a , práva podľa dohovoru a práva

podľa čl. 1 dodatkového protokolu, zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu a priznal im

právo na úhradu trov právneho zastúpenia, ktoré im v súvislosti s podaním ústavnej

sťažnosti vznikli.

8. Vec bola pôvodne pridelená sudcovi spravodajcovi Sergejovi Kohutovi, ktorému

funkčné obdobie sudcu ústavného súdu skončilo 16. februára 2019. V súlade s čl. X bodom

5 písm. b) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla

2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1 (ďalej len „rozvrh práce“) bola predmetná

vec 17. októbra 2019 pridelená sudcovi spravodajcovi Liborovi Duľovi a v zmysle čl. II

bodu 3 písm. a) rozvrhu práce bola prerokovaná vo štvrtom senáte ústavného súdu v zložení

Miroslav Duriš (predseda senátu), Ladislav Duditš a Libor Duľa.

II.

Právomoc ústavného súdu, relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská

v judikatúre ústavného súdu

9. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Ústavný súd podľa o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.

12. Ústavný súd môže podľa na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

13. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd a právomoc všeobecných súdov

je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“)

a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.

14. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť

ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , , , , ,

).

15. Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre, poukazujúc na svoje ústavné

postavenie ( ), opakovane zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m.

, ), preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.

, , ). O svojvôli, resp. arbitrárnosti pri výklade alebo

aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa

jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (napr. , ).

16. V tejto súvislosti považuje ústavný súd za potrebné poukázať aj na svoj ustálený

právny názor, v zmysle ktorého rozhodnutie a postup všeobecného súdu, ktoré sú v súlade

s platným a účinným zákonom (na vec aplikovateľnými procesnoprávnymi

a hmotnoprávnymi predpismi), nemožno kvalifikovať ako porušovanie základných

ľudských práv (m. m. napr. , , ).

17. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

18. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

19. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

20. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

21. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

s účinnosťou od 1. marca 2019 v čl. I až a až

a až a a . V zmysle a sa tento

zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov,

ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

22. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia krajskému súdu vytýkajú nesprávne

závery formulované v napadnutom rozsudku a sú toho názoru, že ústavnou sťažnosťou

napadnutý rozsudok krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu „vykazujú

vysoký stupeň arbitrárnosti, formalizmu... sú svojvoľné, zásadne popierajú účel a význam

ust. ...“. Podstatou ich argumentácie je tvrdenie, že stavba, odstránenia ktorej sa

domáhali, bola postavená na nehnuteľnosti patriacej ich právnemu predchodcovi

ako neoprávnená stavba, a preto došlo k naplneniu hypotézy uvedenej v § 135c

. Tiež tvrdia, že v označenej veci nebola podstatná skutočnosť,

či bolo na spornú stavbu vydané stavebné povolenie. Ďalej namietajú, že v priebehu

súdneho konania pred všeobecnými súdmi nebolo nariadené a vykonané kontrolné znalecké

dokazovanie pre účely ustálenia hodnoty stavby, odstránenia ktorej sa svojou žalobou

domáhali, čím došlo podľa ich názoru k porušeniu princípu právnej istoty a rovnosti zbraní.

23. Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti sústredil

na posúdenie otázky, či možno považovať napadnutý rozsudok krajského súdu za ústavne

udržateľný a akceptovateľný z hľadiska námietok, ktoré sťažovatelia proti nemu uplatňujú.

24. Krajský súd v napadnutom rozsudku s poukazom na znenie § 135c ods. 1

uviedol, že „k zamietnutiu žaloby na základe žaloby vlastníka

pozemku môže súd pristúpiť iba vtedy, ak dospeje k záveru, že o neoprávnenú stavbu nejde;

inak ak má za to, že nie sú splnené podmienky pre odstránenie stavby, musí vzťah medzi

stranami upraviť v zmysle ustanovení , ...“.

25. Z hľadiska časového posúdenia otázky (ne)oprávnenosti stavby krajský súd

uviedol, že pri hodnotení otázky, „či stavebník mal ku stavbe občianskoprávny titul, je

potrebné vychádzať z právnej úpravy platnej v okamžiku vzniku stavby ako veci v právnom

zmysle...“.

26. V súvislosti s otázkou oprávnenosti spornej stavby, krajský súd vychádzal

zo skutkovo medzi stranami konania nesporného stavu, že „stavbu... na pozemku nateraz

vlastnícky patriaceho žalobcom postavil právny predchodca žalovaného – vtedajšie

Jednotné roľnícke družstvo“. Následne krajský súd s poukazom na znenie § 24 ods. 2 a 3

o jednotných roľníckych družstvách v znení účinnom v čase

relevantnom pre posúdenie označenej veci dospel k právnemu záveru, že „[d]ružstvu...

náleží všetko, čo na pozemku vzchádza, má právo meniť jeho podstatu a čerpať z nej,

a prevádzať na ňom stavby“.

27. Uvedené skutkové a právne východiská boli základom pre prijatie záveru

krajského súdu, podľa ktorého „stavba z predmetu sporu, ktorú postavil právny predchodca

žalovaného na pozemku nateraz vlastnícky patriaceho žalobcom, nie je neoprávnenou

stavbou, lebo právnemu predchodcovi žalovaného v tom čase svedčil občianskoprávny titul

v zmysle § 24 ods. 3 cit. zákona vo forme užívania pozemkov a jemu zodpovedajúce právo

družstevnej výstavby, a nič na tom nemôže zmeniť ani skutočnosť, že v dôsledku spoločensky

– politických zmien po roku 1989, čo v čase stavby právny predchodca žalovaného nemohol

prezumovať, právo stavby na cudzom pozemku právneho predchodcu žalovaného zaniklo.“.

28. V závere svojej argumentácie krajský súd uviedol, že v kontexte už uvedených

myšlienkových konštrukcií bolo bez významu sa zaoberať tým, „či bolo, resp. nebolo ku

stavbe vydané stavebne , resp. kolaudačné rozhodnutie...“.

29. Vychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný súd dospel k záveru, že krajský

súd v napadnutom rozsudku poskytol sťažovateľom primeranú a racionálnu odpoveď, prečo

so svojou žalobou neboli v označenom konaní na všeobecných súdoch úspešní. Vyrovnal

sa s podstatnými námietkami sťažovateľov uvedenými v ich odvolaní, ako aj so všetkými

okolnosťami, ktoré majú pre vec podstatný význam a ktoré dostatočne objasňujú skutkový

a právny základ rozhodnutia. Myšlienkové úvahy krajského súdu v uvedených smeroch sú

zrozumiteľné, možno spätne preskúmať, akým spôsobom dospel k záveru o potvrdení

rozsudku okresného súdu. Ústavný súd právne závery krajského súdu týkajúce

rozhodovania o odvolaní sťažovateľov proti rozsudku okresného súdu nepovažuje

za arbitrárne a ani zjavne neodôvodnené, preto sú ústavne udržateľné. Nad rámec

už uvedeného je potrebné tiež uviesť, že argumentácia sťažovateľov v časti, ktorá sa týkala

významu stavebného povolenia pre účely posudzovania (ne)oprávnenosti stavby, je

neadekvátna, pretože existencia stavebného, resp. kolaudačného rozhodnutia k spornej

stavbe nebola z pohľadu krajského súdu pri posudzovaní otázky oprávnenosti spornej

stavby vôbec relevantná. Inými slovami povedané, sťažovatelia v tejto časti namietali takú

skutočnosť, ktorá z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vôbec nevyplývala.

30. Za neopodstatnenú považuje ústavný súd aj námietku sťažovateľov o nevykonaní

znaleckého dokazovania pre účely nového ocenenia stavby. Ústavný súd v tejto súvislosti

uvádza, že vo všeobecnej rovine do kategórie procesných vád s ústavnoprávnymi

dôsledkami možno zahrnúť aj problematiku tzv. „opomenutých dôkazov“,

ktorá v zásade zahŕňa aj takú procesnú situáciu, keď niektorá zo strán sporu navrhne

vykonanie dôkazného prostriedku, ktorý je zamietnutý bez vecného zdôvodnenia

obsiahnutého v odôvodnení konečného rozhodnutia a zodpovedajúceho povahe a závažnosti

veci, prípadne je celkom opomenutý.

31. V súvislosti s touto námietkou sťažovateľov ústavný súd považuje

za rozhodujúce, že vykonanie tohto dôkazného prostriedku bolo z pohľadu meritórneho

skutkového a právneho kontextu veci zjavne bezvýznamné. Sťažovatelia ani netvrdili, o to

menej preukazovali, ako opomenutie zaobstarania a vykonania tohto dôkazného prostriedku

mohlo ovplyvniť ich procesný úspech z pohľadu kľúčovej argumentácie krajského súdu.

Sťažovateľom sa tak ani v tomto prípade nepodarilo preukázať, že by všeobecné

súdy v danom prípade postupovali v extrémnom rozpore s právnou úpravou obsiahnutou

v Civilnom súdnom poriadku.

32. Vzhľadom na už uvedené ústavno-procesné východiská prieskumu napadnutých

rozhodnutí všeobecných súdov nebolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného

prerokovania ústavnej sťažnosti sťažovateľov prehodnocovanie skutkových a právnych

záverov krajského súdu, ku ktorým dospel na základe vlastných myšlienkových konštrukcií,

pretože takéto postavenie ústavnému súdu v systéme organizácie súdnej moci neprináleží

za predpokladu, ak nič nenasvedčuje tomu, že by všeobecné súdy zjavne vybočili

z priestoru svojho uváženia a v príčinnej súvislosti s tým došlo k excesívnemu porušeniu

označeného základného práva alebo slobody.

33. Za týchto okolností ústavný súd konštatuje, že práve absencia podstatnej ujmy

sťažovateľov bola vo vzťahu k ich námietkam smerodajná pre záver ústavného súdu o tom,

že v konkrétnych okolnostiach danej veci nie je reálne predpokladať, aby po prípadnom

prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie bolo možné prijať záver o porušení obsahu nimi

označených práv.

IV.

Záver

34. Vychádzajúc predovšetkým zo skutočností uvedených v časti III tohto uznesenia,

ústavný súd konštatuje, že nezistil také skutočnosti, ktoré by viedli k záveru o možnej

príčinnej súvislosti medzi sťažovateľmi namietaným porušením základných práv podľa

a , práva podľa dohovoru a práva podľa

dodatkového protokolu a napadnutým rozsudkom krajského súdu. Z uvedeného dôvodu

ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť sťažovateľov odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

35. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľov v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2019

Miroslav DURIŠ

predseda senátu