Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Co/6/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov senátu JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Karola Krochtu v právnej veci žalobcu: Z. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. XX, XXX XX K., právne zastúpeného: Mgr. Andrea Vašková, advokátska kancelária so sídlom Štúrova 27, 040 01 Košice, proti žalovanému: Súkromná hotelová akadémia, n.o., Volgogradská 8, 080 01 Prešov, IČO: 37 942 662, právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou BABIN, PETKO & partners, s.r.o., Hlavná 29, 080 01 Prešov, o zaplatenie 41.041,27 Eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. -291 zo dňa 26.10.2018 takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok v jeho napadnutej časti, t.j. okrem výroku II., ktorým súd zmenu vzájomnej žaloby na základe návrhu žalovaného zo dňa 25.05.2018 nepripustil a výroku IV. o trovách konania.

Z r u š u j e rozsudok vo výroku IV., ktorým súd prvej inštancie žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 % a v rozsahu zrušenia v r a c i a vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 41.041,27 Eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5,05 % p.a. zo sumy 87,43 Eur od 16.03.2015 do zaplatenia, 5,05 % p.a. zo sumy 1.706,41 Eur od 16.04.2015 do zaplatenia, 5,05 % p.a. zo sumy 1.706,41 Eur od 16.05.2015 do zaplatenia, 5,05 % p.a. zo sumy 1.706,41 Eur od 16.06.2015 do zaplatenia, 5,05 % p.a. zo sumy 1.706,41 Eur od 16.07.2015 do zaplatenia, 5,05 % p.a. zo sumy 1.706,41 Eur od 16.08.2015 do zaplatenia, 5,05 % p.a. zo sumy 1.706,41 Eur od 16.09.2015 do zaplatenia, 5,05 % p.a. zo sumy 1.706,41 Eur od 16.10.2015 do zaplatenia, 5,05 % p.a. zo sumy 1.706,41 Eur od 16.11.2015 do zaplatenia, 5,05 % p.a. zo sumy 1.706,41 Eur od 16.12.2015 do zaplatenia, 5,05 % p.a. zo sumy 1.706,41 Eur od 16.01.2016 do zaplatenia, 5,05 % p.a. zo sumy 1.706,41 Eur od 16.02.2016 do zaplatenia, 5,00 % p.a. zo sumy 1.706,41 Eur od 16.03.2016 do zaplatenia, 5,00 % p.a. zo sumy 1.706,41 Eur od 16.03.2016 do zaplatenia, 5,00 % p.a. zo sumy 1.706,41 Eur od 16.04.2016 do zaplatenia, 5,00 % p.a. zo sumy 1.706,41 Eur od 16.05.2016 do zaplatenia,5,00 % p.a. zo sumy 1.706,41 Eur od 16.06.2016 do zaplatenia,5,00 % p.a. zo sumy 1.706,41 Eur od 16.07.2016 do zaplatenia, 5,00 % p.a. zo sumy 1.706,41 Eur od 16.08.2016 do zaplatenia, 5,00 % p.a. zo sumy 1.706,41 Eur od 16.09.2016 do zaplatenia, 5,00 % p.a. zo sumy 1.706,41 Eur od 16.10.2016 do zaplatenia, 5,00 % p.a. zo sumy 1.706,41 Eur od 16.11.2016 do zaplatenia, 5,00 % p.a. zo sumy 1.706,41 Eur od 16.12.2016 do zaplatenia, 5,00 % p.a. zo sumy 1.706,41 Eur od 16.03.2017 do zaplatenia, 5,00 % p.a. zo sumy 1.706,41 Eur od 16.03.2017 do zaplatenia, 5,00 % p.a. zo sumy 1.706,41 Eur od 16.03.2017 do zaplatenia, a to všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. II. Zmenu vzájomnej žaloby na základe návrhu žalovaného zo dňa 25.05.2018 nepripusti. III. Vzájomnú žalobu žalovaného zamietol. IV. Žalovanému uložil povinnosť

nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 % s tým, že o ich výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnom skončení tohto konania.

2. Právne odôvodnil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie ust. a a o nájme a podnájme nebytových priestorov, ust., , a a a ust. Nariadenia vlády Slovenskej republiky č.

3. Súd prvej inštancie konštatoval, že na základe zisteného skutkového stavu dospel k záveru, že žaloba je v celom rozsahu dôvodná. Žalobca a žalovaný uzavreli nájomnú zmluvu, na základe ktorej sa žalobca, ako vlastník nehnuteľnosti, zaviazal žalovanému prenechať do užívania nebytové priestory a žalovaný sa zaviazal uhrádzať dohodnuté nájomné. Žalobca vyúčtoval faktúrami nájomné za obdobie 03/2015 - 03/2017. Keďže žalovaný nájomné za uvedené obdobie nezaplatil, súd ho zaviazal na jeho úhradu. Súd prvej inštancie nepovažoval námietku žalovaného o neplatnosti nájomnej zmluvy z dôvodu zákazu uloženému žalobcovi uznesením súdu nakladať s predmetnou nehnuteľnosťou aj tým, že ju prenajme inej osobe, za dôvodnú, nakoľko v zmysle nariadené predbežné opatrenie zaniklo dňa 28.1.2008. Z uvedeného teda vyplýva, že prenajímateľ bol v roku 2012 oprávnený uzavrieť nájomnú zmluvu so žalovaným, pričom nebránila tomu ani poznámka v tom čase ešte zapísaná na LV v katastri nehnuteľnosti, ktorá má navyše iba informatívny charakter a teda nie priamo obmedzujúci charakter. Poznámka je úkonom správy katastra, ktorý je určený na vyznačenie skutočnosti alebo pomeru vzťahujúceho sa na nehnuteľnosti alebo osobu a ktorý nemá vplyv na vznik, zmenu ani zánik práv k nehnuteľnostiam (NS SR z 30.10.2003, sp.zn. N.-Q.-H. XXX-XXX/XX). Taktiež námietka žalovaného o neplatnosti zmluvy z dôvodu jej uzavretia v tiesni nie je právne relevantná, nakoľko zákon ( ) ako právny dôsledok konania v tiesni uvádza právo účastníka zmluvy odstúpiť od zmluvy a teda konanie pod vplyvom tiesne neznamená automaticky neplatnosť zmluvy. Žalovaný v konaní netvrdil, že od predmetnej nájomnej zmluvy odstúpil po jej uzavretí a navyše toto právo, ak by aj existovalo, tak by bolo už premlčané. Z uvedeného teda vyplýva, že zmluva je platná. Žalovaný v konaní neuviedol a ani nepreukázal v čom spočívala jeho ťaživá situácia v čase uzavretia nájomnej zmluvy. Podľa názoru súdu prvej inštancie skutočnosť, že žalovanému bola daná výpoveď predchádzajúcej nájomnej zmluvy z roku 2008 z dôvodu neplnenia povinnosti platiť nájomné, a tvrdenie žalovaného, že z tohto dôvodu nemal dostatok času na presťahovanie školy do iných priestorov, nenapĺňa znaky tiesne, keďže žalovaný mal k dispozícii šesťmesačnú výpovednú dobu, ktorá mu začala plynúť ešte začiatkom roka. Okrem toho žalovaný nepreukázal existenciu nápadne nevýhodných podmienok, nakoľko opatrenie MF SR č. v časti (prílohe), v ktorej bola stanovená maximálna cena nájomného pre osoby prenajímajúce nebytové priestory na účely prevádzkovanie školských zariadení, bolo zrušené opatrením č. a to s účinnosťou od 01.01.2005 a teda prenajímateľ mohol požadovať nájomné zodpovedajúcom trhovým podmienkam. Žalovaný síce predložil súdu nájomnú zmluvu uzavretú medzi A. I. K. a Inštitútom K. K. S. - F. na Slovensku stanovujúcu výšku ročného nájomného za 1 m2 v sume 250,-Sk (8,29 Eur), avšak daná zmluva bola uzavretá pred viac ako 4 rokmi od uzavretia nájomnej zmluvy medzi stranami tohto sporu a teda nezodpovedá podmienkam roku 2012. Čo sa týka započítania pohľadávky súd sa stotožnil s argumentáciou žalobcu, že k zápočtu pohľadávky žalovaného za rekonštrukciu budovy vo výške 63.542,90 Eur došlo s pohľadávkou žalobcu na zaplatenie nájomného za obdobie od 01/2012 do 03/2015, pričom za mesiac marec 2013 zostal ešte dlh vo výške 87,43 Eur. Zástupca žalovaného nespochybnil Vyčíslenie dlžnej sumy za nájom nebytových priestorov zo strany žalovaného dňa 20.11.2016 a sám na ňom doplnil, že k uvedenej dlžnej sume patrí aj nájom za rok 2016 po odpočítaní nákladov na rekonštrukciu budovy vo výške 63.542,90 Eur. Čo sa týka otázky kedy došlo k rekonštrukcii priestorov školy, tak z podaní žalovaného zo dňa 28.02.2014 a dňa 06.03.2014 jednoznačne vyplýva, že rekonštrukčné práce boli realizované v období rokov 2011-2012, keďže žalovaný si dal vypracovať znalecký posudok na cenovej úrovni uvedených rokov. Taktiež zo súhrnného listu stavby predloženého žalovaným vyplýva, že náklady na rekonštrukciu budovy činili 63.542,90 Eur, pričom táto listina je datovaná dňa 02.03.2014. To znamená, že nie je pravdivé tvrdenie žalovaného o tom, že rekonštrukcia za vyššie uvedenú sumu prebiehala až do roku 2015. Z tohto dôvodu nie je hodnoverný dôkaz ani žalovaného v podobe faktúry č. FV160012 vystavenej dňa 20.11.2016 (t.j. toho istého dňa ako vyčíslenie dlžného nájomného žalobcom), podľa ktorej mali byť rekonštrukčné a modernizačné práce na budove vykonané v období rokov 2008 - 2015. Keďže pohľadávka žalovaného podľa názoru súdu prvej inštancie na zaplatenie sumy vo výške 63.542,90 Eur zanikla započítaním, súd prvej inštancie vzájomnú žalobu žalovaného zamietol.

4. Zamietnutie návrhu na zmenu vzájomnej žaloby v podobe jej rozšírenia o sumu nákladov vynaložených na rekonštrukciu dievčenských toaliet uskutočnenej v auguste 2016 a s tým súvisiaci návrh na doplnenie dokazovania odôvodnil súd prvej inštancie tým, že by to vyžadovalo ďalšie dokazovanie presahujúce rámec predmetu tohto konania. Okrem toho návrh na zmenu žaloby nebol urobený písomne tak ako to vyžaduje (ďalej ).

5. Priznanie práva na zaplatenie úroku z omeškania žalobcovi okrem istiny z jednotlivých dlžných súm mesačného nájomného odôvodnil súd prvej inštancie počnúc dňom nasledujúcim po dátume ich splatnosti tak, že sadzba úrokov z omeškania v zmysle Nariadenia vlády č. činí 5,05 % p.a. resp. 5,00 % p.a.

6. Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie ust. v spojení s ust. a tak, že v plnej miere úspešnému žalobcu priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

7. Proti tomuto rozsudku a to proti výrokom I., III. a IV. podal včas odvolanie žalovaný. Uviedol právne odvolacie dôvody v zmysle ust. , a Žalovaný namietal, že súd prvej inštancie v prvom rade nedostatočne sa vysporiadal so skutočnosťou, že samotný žalobca ako strana v spore nebol vôbec vypočutý. Táto okolnosť nastala aj napriek tomu, že žalovaný ihneď na začiatku konania pri svojom prvom písomnom podaní a to podanie odporu voči platobnému rozkazu označil písomne tento dôkazný prostriedok vykonať a trval na ňom aj na prvom aj na druhom pojednávaní vo veci samej. Žalobca sa napriek zaslanému písomnému predvolaniu bez akéhokoľvek ospravedlnenia nedostavil na najbližšie pojednávanie. Prvoinštančný súd následne uviedol, že nemá zákonné možnosti ako zabezpečiť účasť žalobcu na pojednávaní, a teda nebolo možné žalobcu žiadnym spôsobom vypočuť ohľadom skutkových okolností, ktoré tvrdí vo svojom podanom žalobnom návrhu vo veci samej. Nebolo možné žalobcovi klásť otázky a konfrontovať ho s podanou žalobou jednotlivými predloženými dôkazmi a výpoveďou žalovaného. Podľa právneho názoru žalovaného súd mohol a mal využiť zákonné možnosti zabezpečenia prítomnosti žalobcu aspoň na jednom pojednávaní, napríklad opakované predvolanie, predvedenie, udelenie poriadkovej pokuty. Takým postupom nebola dodržaná zásada rovnosti zbraní pred súdom ako zásada spravodlivého a objektívneho postupu a rozhodovania v súdnom konaní. Pre úplnosť žalovaný ešte uviedol, že žalobca sa nezúčastnil ani na jednom z piatich pojednávaní, čo svedčí o jeho prístupe k sporu, ktorý však nebol súdom prvej inštancie žiadnym spôsobom zohľadnený a premietnutý do konečného rozsudku. Naproti tomuto zástupca žalovaného sa aktívne zúčastňoval každého jedného pojednávania a riadne vypovedal vo veci ako strana v spore. V nadväznosti na uvedené sú skutkové tvrdenia, ktoré uvádzal zástupca žalovaného pri svojom výsluchu pod bodom č.18.rozsudku nesporné. Prvoinštančný súd ich však nezobral do úvahy pri svojom konečnom rozhodnutí vo veci ani pri rozhodovaní o trovách konania. Žalovaná strana v priebehu konania deklarovala snahu dohodnúť sa so žalobcom. V rámci mimosúdnych rokovaní ponúkala opakovane protistrane vzhľadom na okolnosti sporu a svoje postavenie sumu zodpovedajúcu približne polovici žalobcom požadovanej sumy. Táto suma by navyše zohľadňovala jednak skutočnosť, že v minulosti pri vzájomných zápočtoch žalobca odmietol uznať žalovanému sumy pripadajúce na daň z pridanej hodnoty a jednak rekonštrukciu dámskych toaliet vykonaných v škole v priebeh augusta 2016 (bod č.26 v spojení s bodom 17.rozsudku). K bodu č. 22.odôvodnenia rozsudku žalovaný uviedol, že skutočnosť ohľadom vydaného neodkladného opatrenia, poznámky v katastri nehnuteľnosti a postoja žalobcu v čase podpisu predmetnej nájomnej zmluve medzi žalobcom a žalovaným, ako aj v priebehu súdneho konania žalobca nezodpovedal súdu a nevedel túto okolnosť vôbec vysvetliť. O tomto prístupe a konaní žalobcu svedčí aj to, že predmetnú poznámku na liste vlastníctva zrušil kataster na návrh žalobcu až v roku 2015. Tieto všetky skutočnosti si však musel ozrejmiť iniciatívne konajúci prvoinštančný súd a nie žalobca, ktorý bol pasívny. Žalovaný nesúhlasí s odôvodnením rozsudku v bode č.24., ako aj vyhodnotením jednotlivých tvrdení a dôkazov predkladaných žalovaným, ktoré sú uvedené v tomto rozsudku. To, že bola nájomná zmluva tak ako sa uvádza v článku V., bod č.4 podpísaná z pohľadu žalovaného v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok vyplýva z dôkazov a tvrdení žalovaného, ktorými prostredníctvom svojich ústnych a písomných prednesov v rámci súdneho konania dostatočne, konkrétne objasnil z akých dôvodov tomu tak bolo. Nemohlo sa teda jednať len o chybu v písaní tak ako uvádza žalobca. Malo to svoje logické zdôvodnenie a kontext. Práve objektívne skutočnosti a špecifikum poskytovania služieb a činnosti žalovaného znemožňovalo, aby sa mohol vysporiadať s týmito objektívne danými skutočnosťami. Nemohol v tom čase len tak zo dňa na deň ukončiť prevádzkovanie školy. Taktiež nie je jednoduché ani v priebehu 6 mesiacov presťahovať celú školu so zariadením, žiakmi, personálnom a

nájsť iné vhodné a dôstojné priestory. Zástupca žalovaného opakovane odôvodnil prečo tomu tak bolo a žalobca ako strana sporu mala právo sa k týmto skutočnostiam vyjadriť, prípadne ich rozporovať. Toto svoje právo však v priebehu konania žalobca nevyužil. V súvislosti s rozhodnutím prvoinštančného súdu o trovách konania, ktoré boli odôvodnené v bode č.28.rozsudku žalovaný uviedol, že súd o tejto otázke nesprávne rozhodol a nebral do úvahy návrh žalovanej strane, aby bolo primerane použité ust. a to z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Preto žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie alebo alternatívne rozsudok zmenil a žalobu v napadnutej časti zamietol. Zároveň žiadal priznať náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

8. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací ( ) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote ( ), oprávneným subjektom ( ) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné ( ), preskúmal rozhodnutie v napadnutej časti, t.j. okrem výroku II., ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. a nasl. , bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli aj webovej stránke Krajského súd v Prešove dňa 13. 05.2020 a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného vo výroku I. a III. nie je dôvodné a vo výroku IV. dôvodné je.

9. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích námietok v napadnutej časti, t.j. okrem výroku II. v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením veci, teda to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (pozri napr. Ústavný súd SR sp.zn. ).

10. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie, okrem výroku II. a výroku IV. o trovách konania, v prejednávanom spore správne zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností a na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a prejednávaný spor aj správne právne posúdil. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami súdu pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi súdu na strane druhej. Naproti tomu v priebehu odvolacieho konania žalobca nepredostrel relevantný argument majúci súvis s prejednávanou vecou, ktorý by bol takej povahy, že by mohol priniesť pre neho priaznivejšie rozhodnutie.

11. Podľa právneho názoru odvolacieho súdu dal súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí zrozumiteľnú a presvedčivú odpoveď na podstatné argumenty strán sporu a tak garantoval stranám sporu ich právo na spravodlivé súdne konanie napriek tomu, že v spore nebol vypočutý žalobca a jeho výsluch žalovaný navrhoval. Skutočnosť, že v tomto rozhodnutí neboli naplnené očakávania žalovaného, teda súd prvej inštancie nerozhodol v súlade s jeho právnym názorom ešte neznamená, že došlo k porušeniu jeho základného práva na spravodlivé súdne konanie. Súd prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu totiž postupoval v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi a mal na pamäti základné právo strán sporu na súdnu ochranu, túto stranám sporu poskytol v požadovanej kvalite.

12. Odvolací súd osvojujúc si závery súdu prvej inštancie na zdôraznenie vecnej správnosti a v súvislosti s odvolacími námietkami žalobcu dopĺňa nasledovné: Žalovaný v svojom odvolaní hlavne namietal, že súd prvej inštancie sa nedostatočne vyporiadal so skutočnosťou, že samotný žalobca ako strana v spore nebol vôbec vypočutý. Táto okolnosť mala nastať aj napriek tomu, že žalovaný ihneď na začiatku sporu pri svojom prvom písomnom podaní, a to podanie odporu voči platobnému rozkazu, označil písomne tento dôkazný prostriedok vykonať a trval na ňom aj na prvom, aj na druhom pojednávaní vo veci samej. Podľa názoru žalovaného nebola dodržaná zásada rovnosti zbraní pred súdom ako zásada spravodlivého a objektívneho postupu a rozhodovania v súdnom konaní, lebo nebolo možné žalobcovi klásť otázky a konfrontovať ho s podanou žalobou jednotlivými predloženými dôkazmi a výpoveďou žalovaného. Napriek tomu zástupca žalovaného sa aktívne zúčastňoval každého jedného pojednávania a riadne vypovedal vo veci ako strana sporu. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že je pravda, že žalovaný navrhol vypočuť žalobcu tak v odpore, ako aj na prvom aj na druhom pojednávaní. Na poslednom pojednávaní vo veci ešte pred vyhlásením rozsudku však nemal ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania a to, že žalobca nebol vypočutý, iba konštatoval v svojej záverečnej reči. Žalovaný neuviedol ako opomenutie vypočutia žalobcu a vykonania tohto dôkazného prostriedku, mohlo ovplyvniť jeho procesný úspech z pohľadu argumentácie súdu prvej inštancie uvedený v dôvodoch

rozsudku. Podľa názoru odvolacieho súdu tým, že súd prvej inštancie nevykonal výsluch žalobcu, ktorý bol zastúpený advokátom a vyjadroval sa priebežne k námietkam zo strany žalovaného a k veci samej, pričom zo spisu vyplýva, že reagoval na všetky námietky žalovaného, bolo z pohľadu meritórneho skutkového a právneho kontextu zrejme bezvýznamné. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR -11, ktorý sa tiež zaoberal opomenutím zaobstarania vykonania dôkazného prostriedku zo strany sťažovateľa.

13. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie vo výroku I. a III. dospel k správnemu záveru, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, a to tak zo strany žalobcu prezentované prostredníctvom jeho právneho zástupcu, ako aj zo strany žalovaného. Zároveň riadne a presvedčivo opísal i výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil správne právne závery, ktoré aj primerane vysvetlil. Z pohľadu formálnej logiky a argumentačnej súdržnosti nemôže odvolací súd odôvodneniu napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, okrem výroku o trovách konania, vytknúť závažné nedostatky.

14. Pokiaľ ide o vec samú, odvolací súd konštatuje, že žalovaný v odvolacom konaní nevzniesol žiadne námietky, s ktorými by sa už nevyporiadal súd prvej inštancie pri rozhodovaní vo veci samej okrem námietky, že žalobca nebol vo veci vypočutý. Zároveň súhlasil s bodom 22. odôvodnenia rozsudku, čo do vydaného neodkladného opatrenia, poznámky v katastri nehnuteľnosti a postoja žalobcu v čase podpisu predmetnej nájomnej zmluvy medzi žalobcom a žalovaným. Tu namietal, že žalobca nezodpovedal súdu a nevedel túto okolnosť vysvetliť. Podľa názoru odvolacieho súdu sa však súd prvej inštancie riadne s otázkou vydaného predbežného opatrenia vyporiadal. Súd prvej inštancie nepovažoval námietku žalovaného o neplatnosti nájomnej zmluvy z dôvodu zákazu uloženému žalobcovi uznesením súdu nakladať s predmetnou nehnuteľnosťou aj tým, že ju prenajme inej osobe za dôvodnú, nakoľko v zmysle nariadené predbežné opatrenie zaniklo dňa 28. 01. 2008. S uvedeným záverom odvolací súd plne súhlasí. Odvolací súd súhlasí i so záverom súdu prvej inštancie, že prenajímateľ bol v roku 2012 oprávnený uzavrieť nájomnú zmluvu so žalovaným, pričom tomu nebránila ani poznámka v tom čase ešte zapísaná na liste vlastníctva v katastri nehnuteľností, ktorá mala iba informatívny a nie obmedzujúci charakter. Tak je to i s námietkou žalovaného, čo do neplatnosti zmluvy z dôvodu jej uzavretia v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok. Súd prvej inštancie riadne vysvetlil, že námietka žalovaného o neplatnosti zmluvy z dôvodu jej uzavretia v tiesni, nie je právne relevantná, nakoľko zákon v ustanovení ako právny dôsledok konania v tiesni uvádza právo účastníka zmluvy odstúpiť od zmluvy a teda konanie pod vplyvom tiesne, neznamená automaticky neplatnosť zmluvy. Žalovaný v konaní netvrdil, že od predmetnej nájomnej zmluvy odstúpil po jej uzavretí a navyše toto právo, ak by aj existovalo, tak by už bolo premlčané. Z toho súd prvej inštancie vyvodil, že zmluva je platná a s týmto záverom plne súhlasí i odvolací súd a má za to, že na takomto závere skutkovom i právnom by nemohla nič zmeniť ani výpoveď žalobcu, ktorého výsluch navrhoval žalovaný. Tak je to i čo do nepreukázania existencie nápadne nevýhodných podmienok, keď žalovaný predložil nájomnú zmluvu uzavretú medzi A. v K. a Inštitútom Preblahoslavenej Panny Márie - IBMV na Slovensku stanovujúcu výšku ročného nájomného za meter štvorcový v sume 250,-Sk, teda 8,29 Eur. Táto zmluva bola skutočne tak, ako to uviedol súd prvej inštancie, uzavretá viac ako štyri roky od uzavretia nájomnej zmluvy medzi stranami sporu, teda nezodpovedala podmienkam v roku 2012. Ani na tomto konštatovaní by podľa názoru odvolacieho súdu nič nezmenila výpoveď žalobcu. Správne vyhodnotil súd prvej inštancie i otázku, kedy došlo k rekonštrukcii priestorov školy, keď sa stotožnil s argumentáciou žalobcu, že k zápočtu pohľadávky žalovaného za rekonštrukciu budovy vo výške 63.542,90 Eur došlo s pohľadávkou žalobcu na zaplatení nájomného za obdobie od januára 2012 do marca 2015, pričom za mesiac marec 2013 zostal ešte dlh vo výške 87,43 Eur. Súd prvej inštancie svoju úvahu riadne odôvodnil a jeho záver zodpovedá pravidlám formálnej logiky, keď vyvodil, že nie je pravdivé tvrdenie žalovaného o tom, že rekonštrukcia prebiehala až do roku 2015 a keď vyhodnotil za nehodnoverný dôkaz faktúru žalovaného č. FV 160012 vystavenú dňa 20.11.2016, podľa ktorej mali byť rekonštrukčné a modernizačné práce na budove vykonané v období rokov 2008 až 2015. Pohľadávka žalovaného podľa názoru súdu prvej inštancie na zaplatenie sumy vo výške 63,542,90 Eur zanikla započítaním. Preto správne súd prvej inštancie vzájomnú žalobu žalovaného zamietol. Aj tu argumentačne rozhodoval súd prvej inštancie tak, ako pri predchádzajúcich otázkach z argumentácie žalobcu predostretej prostredníctvom jeho právneho zástupcu. Teda i tu podľa názoru odvolacieho súdu by sa výsluchom žalobcu na skutkových a právnych záveroch súdu prvej inštancie nič nezmenilo. Keď práve z argumentácie žalobcu predostretej jeho právnym zástupcom argumentačne súd prvej inštancie

vychádzal. K ďalšej odvolacej námietke že o prístupe žalobcu v konaní svedčí aj to, že poznámku na liste vlastníctva čo do predbežného opatrenia zrušil kataster až na návrh žalobcu v roku 2015 a všetky skutočnosti si musel ozrejmiť iniciatívne konajúci prvoinštančný súd a nie žalobca, ktorý bol pasívny, je vo vzťahu k otázke odôvodnenia správneho rozhodnutia súdu prvej inštancie v otázkach namietaných žalovaným právne irelevantná.

15. Inak je to čo do odvolacej námietky, týkajúcej sa trov konania. Žalovaný namietal, že v priebehu konania deklaroval snahu dohodnúť sa so žalobcom. V rámci mimosúdneho rokovania ponúkal opakovane protistrane, vzhľadom na okolnosti sporu a svoje postavenie, sumu zodpovedajúcu približne polovici žalobcom požadovanej sumy. Táto suma by navyše zohľadňovala jednak skutočnosť, že v minulosti pri vzájomných zápočtoch žalobca odmietol uznať žalovanému sumy pripadajúce na daň z pridanej hodnoty a jednak rekonštrukciu dámskych toaliet vykonaných v škole v priebehu roku 2016 (čo do rozšírenia vzájomnej žaloby žalovaného v tejto časti súd prvej inštancie žalobu zamietol. Tento nárok nebol ani predmetom odvolacieho konania). Žalovaný namietal, že súd prvej inštancie nezobral do úvahy primerane použiť ustanovenie (ďalej ) a to z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Preto aj v tejto časti navrhol rozsudok zrušiť alebo zmeniť a žiadal priznať náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

16. Z ustálenej judikatúry vyplýva, že v sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu v spore, teda podľa ustanovenia tak, ako to realizoval súd prvej inštancie v svojom rozhodnutí. Aplikácia ustanovenia , o ktorú žiada v svojom odvolaní žalovaný, pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď síce sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, podľa ustanovenia a nasl. , ale súd dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo v časti neprizná. Musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov podľa ustanovenia sa nesmie javiť ako neprimeraná tvrdosť voči stranám a nesmie odporovať dobrým mravom. Ustanovenie výrazom skutočnosti, že tam kde zákon nemôže byť natoľko kauzistický, aby postihol celú rozmanitosť života, právo sa dotvára sudcovským výkladom v medziach ustanovených všeobecnými podmienkami uvedenými v zákone, za splnenia ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov konania, než by plynul z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania. Žalovaný uvádza dôvody tak, ako ich popísal odvolací súd vyššie, prečo má za to, že je aplikácia ustanovenia v danej veci namieste. Otázkou aplikácie ustanovenia sa však súd prvej inštancie v danej veci nezaoberal.

17. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti, t.j. okrem výroku II. a IV. podľa ustanovenia , ako vecne správny potvrdil. Vo výroku IV. o trovách konania rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia v spojení s ustanovením zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

18. Úlohou súdu prvej inštancie bude zaoberať sa odvolacími námietkami žalovaného vo vzťahu k otázke aplikácie ustanovenia a jeho námietky, že žalovaná strana sa v priebehu konania snažila dohodnúť so žalobcom. V rámci mimosúdneho rokovania ponúkala opakovane protistrane, vzhľadom na okolnosti sporu, približne polovicu žalobcom požadovanej sumy, pričom žalobca odmietol uznať žalovanému sumy pripadajúce na daň z pridanej hodnoty a rekonštrukciu dámskych toaliet vykonanej v škole v priebehu augusta 2016, pričom v tejto časti bolo zamietnutie vzájomnej žaloby odôvodnené súdom prvej inštancie tým, že by to vyžadovalo ďalšie dokazovanie presahujúce rámec predmetu tohto konania.

19. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie o trovách tohto odvolacieho konania v zmysle ustanovenia

20. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Podľa , dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa , dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa , dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n).

Podľa , dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa , dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa , dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Podľa , dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa , v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa , dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa , povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.