Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 114/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-87

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. decembra 2019

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára

(sudca spravodajca) a Ľuboša Szigetiho prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti

Slovenské elektrárne, a. s., Mlynské nivy 15781/47, Bratislava, IČO 35829052, zastúpenej

spoločnosťou Allen & Overy Bratislava, s. r. o., Pribinova 4, Bratislava, v mene ktorej koná

advokát a konateľ Mgr. Martin Magál, LL.M., vo veci namietaného porušenia základného

práva vlastniť majetok zaručeného , základného

práva na súdnu ochranu zaručeného , základného

práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu zaručeného

, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na pokojné

užívanie majetku zaručeného čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

č. k. -327 z 23. apríla 2014 a výrokom uznesenia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 5. mája 2016 v konaní sp. zn. o trovách konania

a takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti Slovenské elektrárne, a. s., na súdnu

ochranu zaručené a jej právo na spravodlivé

súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -327 z 23. apríla 2014 v

jeho výroku o potvrdení rozsudku súdu prvej inštancie v časti potvrdenia výroku o náhrade

trov konania na súde prvej inštancie a vo výroku o náhrade trov odvolacieho konania

p o r u š e n é b o l i .

2. Základné právo obchodnej spoločnosti Slovenské elektrárne, a. s., na súdnu

ochranu zaručené a jej právo na spravodlivé

súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 5. mája 2016 v konaní sp. zn.

vo výroku o náhrade trov dovolacieho konania p o r u š e n é b o l i .

3. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. -327 z 23. apríla 2014

vo výroku o potvrdení rozsudku súdu prvej inštancie v časti potvrdenia výroku o náhrade

trov konania na súde prvej inštancie a vo výroku o náhrade trov odvolacieho konania

z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

4. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 5. mája 2016 v konaní

sp. zn. vo výroku o náhrade trov dovolacieho konania z r u š u j e a vec mu

v r a c i a na ďalšie konanie.

5. Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd Slovenskej republiky s ú p o v i n n é

nahradiť obchodnej spoločnosti Slovenské elektrárne, a. s., spoločne a nerozdielne trovy

konania v sume 303,16 € (slovom tristotri eur a šestnásť centov) na účet jej právneho

zástupcu spoločnosti Allen & Overy Bratislava, s. r. o., Pribinova 4, Bratislava, do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júla 2016

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Slovenské elektrárne, a. s., Mlynské

nivy 15781/47, Bratislava (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „navrhovateľ“), vo veci

namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného

, základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím štátneho orgánu zaručeného , práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) a práva na pokojné užívanie majetku zaručeného čl. 1 ods. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -327 z 23. apríla 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok“)

v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

z 5. mája 2016 v konaní sp. zn. (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval ako žalobca

v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) vedenom

pod sp. zn. , ktorého predmetom bol uplatnený nárok na náhradu škody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej správy, a to v sume 94 486 116 €

s príslušenstvom. Žalovaným bola Slovenská republika – Ministerstvo hospodárstva

Slovenskej republiky, Mierová 19, Bratislava (ďalej aj „odporca“ alebo „ministerstvo“).

3. Uplatnený nárok sťažovateľ odvádzal od skutočnosti, že ministerstvo mu

rozhodnutím č. 5/2008 z 3. júla 2008 uložilo podľa § 15 ods. 3 písm. a) v spojení s § 3

ods. 2 písm. f) o energetike a o zmene niektorých zákonov v znení

účinnom v rozhodnom čase povinnosť vo všeobecnom hospodárskom záujme dodať

v rokoch 2009 a 2010 elektrickú energiu „a) v množstve najmenej 6 TWh za cenu určenú

Úradom pre reguláciu sieťových odvetví pre odberateľov elektriny v domácnosti a malé

podniky“ s určenou výškou odberu elektriny, resp. „b) dodať elektrinu podľa písmena a)

koncovým dodávateľom elektriny pre domácnosti a malé podniky pod podmienkou, že títo

dodávatelia dodajú takto nakúpenú elektrinu v rokoch 2009 a 2010 výhradne pre účely

podľa písmena a)“. Na rozklad sťažovateľa minister hospodárstva Slovenskej republiky

(ďalej len „minister“) rozhodnutím č. 102/2008 z 26. septembra 2008 prvostupňové

rozhodnutie ministerstva čiastočne zmenil „tak, že povinnosť dodať elektrickú energiu

skupinám odberateľov uvedených v bodoch 1, 2 a 3 sa uplatní v množstve zodpovedajúcom

spotrebe týchto skupín odberateľov, a to najviac v množstve 6 TWh ročne. Časť b) bola

zmenená tak, že sťažovateľ musí dodať elektrickú energiu podľa písm. a) dodávateľom

elektrickej energie pre domácnosti a malé podniky pod podmienkou, že títo dodávatelia

dodajú túto elektrickú energiu v rokoch 2009 a 2010 výlučne na účely uvedené v písm. a).“.

Sťažovateľ rekapitulované administratívne rozhodnutia napadol žalobou podľa druhej hlavy

piatej časti v znení platnom a účinnom

v rozhodnom čase (ďalej len „OSP“), pričom krajský súd rozsudkom č. k. -225

z 3. júla 2009 rozhodnutie ministra ako nezákonné zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Najvyšší súd rozsudkom z 18. marca 2010 v konaní sp. zn. prvostupňový

rozsudok krajského súdu potvrdil. Následne minister rozhodnutím č. 10/2010 z 25. augusta

2010 prvostupňové rozhodnutie ministerstva č. 5/2008 z 3. júla 2008 zrušil.

4. O uplatnenom nároku sťažovateľa na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím orgánu verejnej správy okresný súd rozsudkom č. k. -202

z 19. júla 2012 rozhodol tak, že žalobu zamietol a sťažovateľa zaviazal zaplatiť odporcovi

náhradu trov konania v sume 1 818 503,89 €.

5. Sťažovateľ podal proti prvostupňovému rozsudku okresného súdu odvolanie,

o ktorom krajský súd rozsudkom č. k. -327 z 23. apríla 2014 rozhodol tak, že

prvostupňový rozsudok okresného súdu potvrdil a sťažovateľovi uložil povinnosť zaplatiť

odporcovi náhradu trov odvolacieho konania v sume 227 312,98 €. Krajský súd sa stotožnil

so závermi okresného súdu, ktorý „konštatoval, že v zrušenom rozhodnutí absentuje určenie

ceny, za akú je navrhovateľ povinný vykonať dodávky elektriny s tým, že prípadná škoda by

mohla vzniknúť iba v dôsledku rešpektovania ceny uvedenej v cenovej regulácii, nie však

v dôsledku zrušujúceho rozhodnutia. Atribútom príčinnej súvislosti je v prvom rade

priamosť pôsobenia príčiny na následok, keď príčina priamo a bezprostredne predchádza

následku a vyvoláva ho. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na

sled jednotlivých skutkových okolností, ktoré opísal v odôvodnení svojho rozhodnutia

a uzavrel, že navrhovateľom tvrdený stav mohol byť zapríčinený len spojením viacerých

príčin a následkov, v ktorej reťazi je rozhodnutie Ministerstva hospodárstva SR č. 5/2008

len jedným prvkom. Konštatoval, že samotné rozhodnutie, na ktoré navrhovateľ poukázal...

nemohlo spôsobiť samo o sebe tento stav a teda nemalo bez ďalšieho za následok to,

že navrhovateľovi vznikla ním tvrdená škoda... rozhodnutím ministerstvo stanovilo len

povinnosť dodať elektrinu v určitom množstve, určitým osobám, počas určitého obdobia,

nestanovilo však cenu takto dodanej elektrickej energie. Konkrétna výška ceny bola určená

úradom pre reguláciu sieťových odvetví pod č. 0012/2009/E, zo dňa 27/10/2008...

To znamená takéto rozhodnutie ministerstva... nebolo spôsobilé vyvolať škodu samo o sebe,

jednak preto, že nebolo vykonateľné, keď škodu môže spôsobiť len také rozhodnutie, ktoré je

spôsobilé vykonať právne účinky, pričom takéto rozhodnutie nie je tou podstatnou, priamou

a značnou príčinou... Správne súd prvého stupňa vychádzal z vykonaného dokazovania

a vykonal i test conditio sine qua non a dospel k správnemu záveru, že zo zrušeného

rozhodnutia Ministerstva... nie je možné vyvodzovať existenciu škody vo väzbe na konkrétne

zmluvné obchodné vzťahy, do ktorých navrhovateľ vstúpil, keď navrhovateľ mal pri tom

zároveň rešpektovať i rozhodnutie vydané úradom pre reguláciu sieťových odvetví, ktorým

bola určená konkrétna cena, za ktorú mal navrhovateľ povinnosť predmetné obchody

realizovať. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že medzi namietaným

rozhodnutím a možným vznikom škody na strane navrhovateľa neexistuje nevyhnutná

priama príčinná súvislosť...“.

6. Krajský súd po skutkovej stránke zdôraznil, že „pokiaľ navrhovateľ... v priebehu

prvostupňového konania tvrdil, že škoda mu vznikla spoločným pôsobením rozhodnutia

ministerstva a cenovým rozhodnutím, záver súdu prvého stupňa o tom, že vo vzťahu

k cenovému rozhodnutiu nie je naplnený predpoklad vyžadovaný

a to zrušenie rozhodnutia pre jeho nezákonnosť, bol správny, navrhovateľ totiž nevyužil

voči cenovému rozhodnutiu všetky procesné možnosti na dosiahnutie zrušenia takéhoto

rozhodnutia ako nezákonného, keď proti tomuto rozhodnutiu síce podal odvolanie, avšak

v konečnom dôsledku nepodal žalobu na súd, v ktorej by bol žiadal preskúmanie jeho

zákonnosti“.

7. Krajský súd neakceptoval ani odvolací dôvod sťažovateľa mieriaci na výrok

rozsudku okresného súdu o náhrade trov konania. Sťažovateľ totiž poukazoval na „zmluvu

o právno-poradenských službách... na základe ktorej mal právny zástupca odporcu

stanovenú zmluvnú odmenu vo výške 165,97 € za hodinu vrátane DPH, pričom zároveň

hodnota zakázky bola 200.000,- € bez DPH, ktorá znamenala maximálnu predpokladanú

hodnotu právnych služieb v zmysle vyššie uvedenej zmluvy“. Preto okresný súd „mal

postupovať tak, že plne úspešnému odporcovi mal priznať náhradu trov právneho

zastúpenia len vo výške, ktorú si dohodol odporca so svojím právnym zástupcom, teda

do maximálnej výšky 200.000,- € + DPH, nakoľko priznaním vyššej odmeny by došlo

k bezdôvodnému obohateniu sa odporcu“. Krajský súd k tejto námietke uviedol, že „zmluva

o právno-poradenských službách, na ktorú poukázal navrhovateľ vo svojom odvolaní,

je zmluva, ktorú uzatvoril klient so svojím advokátom, teda ide o zmluvný vzťah medzi

dvoma stranami. Nezávisle od tejto dohodnutej zmluvnej odmeny postupuje súd

pri stanovení odmeny právnemu zástupcovi v zmysle ustanovení o tarifnej odmene.“.

8. V dovolaní proti odvolaciemu rozsudku krajského súdu sťažovateľ namietal vadu

odňatia možnosti konať pred súdom «tým, že prvostupňový a odvolací súd sa nevyrovnali

s ním nastolenými podstatnými argumentmi, ktorých analýza je pre správne rozhodnutie

kľúčová. Navrhovateľ položil v odvolaní tri zásadné právne otázky (1. či rozhodnutie MH

bolo príčinou navrhovateľovej škody, 2. či bolo postačujúcim, že išlo o jednu z viacerých

príčin vzniku škody, 3. či v prípade „reťazenia“ viacerých príčin spočívajúcich v

niekoľkých nezákonných rozhodnutiach treba najprv úspešne napadnúť samostatne

nezákonnosť každého individuálneho aktu... ktorý tvoril súčasť reťaze vedúcej k vzniku

škody, alebo stačí „zažalovať nezákonnosť jedného konkrétneho rozhodnutia, bez ktorého

by škoda nevznikla“) odvolací súd mu ale na tieto otázky nedal primeranú odpoveď.

Odvolací súd... nevenoval pozornosť otázke kumulatívnej kauzality, nezaoberal sa

možnosťou solidárnej zodpovednosti viacerých škodcov za škodu podľa § 438 Občianskeho

zákonníka a odmietol vykonať ohľadom najpodstatnejšej príčiny vzniku škodu test conditio

sine qua non. Oba súdy nepriznali adekvátny význam argumentácii navrhovateľa, ktorou

poukazoval na to, že konanie oboch orgánov, ktoré vyústilo do vydania rozhodnutia MH a

rozhodnutia ÚRSO, bolo konaním jediného škodcu – Slovenskej republiky. Rozhodnutie

odvolacieho súdu je založené na nejasných a neurčitých právnych konceptoch... ktoré

bližšie nevysvetlil. Odvolací súd sa odklonil od ustálených názorov právnej praxe... Prevzal

pritom argumentáciu prvostupňového súdu bez toho, aby sa vyrovnal s odvolacími

argumentmi navrhovateľa.».

9. V dovolaní sťažovateľ doplnil, že síce «v prvostupňovom aj odvolacom konaní

zastával názor, že príčinou jeho škody bolo rozhodnutie MH, preto sa „otázkou zákonnosti

Cenového rozhodnutia vo svojich predchádzajúcich podaniach podrobnejšie nezaoberal“»,

no «zastáva názor, že rozhodnutie ÚRSO bolo vydané orgánom prekračujúcim svoje

právomoci. Pokiaľ odvolací súd na túto významnú skutočnosť neprihliadol a vôbec

neskúmal oprávnenie tohto orgánu vydať rozhodnutie... odňal navrhovateľovi možnosť

konať pred súdom. V prvostupňovom aj odvolacom rozhodnutí je zmienka o tom,

že rozhodnutie ÚRSO nemohlo viesť k „vzniku zodpovednosti štátu“ za navrhovateľovu

škodu aj preto, lebo v prípade tohto rozhodnutia nedošlo k predbežnému prerokovaniu

na orgáne, ktorý ho vydal. Tento právny názor, okrem toho, že je nesprávny (predbežné

prerokovanie nároku nie je podmienkou vzniku práva na náhradu škody, ale procesnou

podmienkou uplatnenia nároku na súde), mal za následok odňatie možnosti navrhovateľa

konať pred súdom... Odvolací súd „rovnako odňal navrhovateľovi možnosť konať pred

súdom tým, že bez ďalšieho potvrdil filozofiu zvolenú prvostupňovým súdom pri priznaní

neúmerne vysokej náhrady trov konania odporkyne bez toho, aby sa čo len pokúsil

formulovať právny základ na jej priznanie“. Jeho rozhodnutie je aj v tomto smere

zmätočné, nedostatočne odôvodnené, nepreskúmateľné a zakladajúce procesnú vadu

konania v zmysle ».

10. Najvyšší súd dovolanie sťažovateľa uznesením z 5. mája 2016 v konaní

sp. zn. odmietol. Rekapitulujúc vlastnú relevantnú judikatúru konštatoval,

že nedostatočnosť odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu nezakladá vadu podľa § 237

ods. 1 písm. f) vtedy platného a účinného , ale len dovolací dôvod už prípustného

dovolania (iná vada konania než vada zmätočnosti). Len výnimočne, „keď písomné

vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre

rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237

ods. 1 písm. f/ ... V danom prípade odvolací súd

v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol stručne rozhodujúci skutkový stav, opísal

priebeh konania, výsledky dokazovania, vysvetlil, čoho sa navrhovateľ domáhal,

čo odporkyňa uvádza na svoju obranu, čím navrhovateľ argumentoval v odvolacom

konaní... citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých

vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil...“.

11. Výrok svojho uznesenia o náhrade trov dovolacieho konania najvyšší súd založil

na aplikácii § 10 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení účinnom v rozhodnom období (ďalej len „vyhláška“), pričom pokiaľ ide

o sťažovateľovu argumentáciu dohodnutou odmenou medzi odporcom a jeho právnym

zástupcom, odkázal na , ako aj na skutočnosť, že „navrhovateľ sám

v preskúmavanej veci postupoval podľa ustanovení vyhlášky o tarifnej odmene...“.

12. V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ popisuje skutkový priebeh

podstatných okolností prípadu, rekapituluje relevantnú judikatúru ústavného súdu

a formuluje názor, podľa ktorého k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 3

došlo tým, že „v otázke príčinnej súvislosti odvolací súd vyložil zákon extrémne

formalistickým a reštriktívnym spôsobom“. Citujúc z odôvodnenia rozsudku krajského súdu

sťažovateľ hodnotí, že „odvolací súd... nikdy jasne nevyjadril, prečo zamietol návrh

sťažovateľa. Odvolací rozsudok je nepreskúmateľný... pretože odvolací súd neuviedol, prečo

sa domnieva, že príčinná súvislosť medzi Rozhodnutím ministerstva a škodou nie je daná,

a neuviedol ani to, aký je z hľadiska príčinnej súvislosti vzťah medzi Cenovým rozhodnutím

a Rozhodnutím ministerstva...“.

13. Sťažovateľ rekapituluje metodologický prístup ku skúmaniu príčinnej súvislosti

(dvojkrokovosť – test conditio sine qua non a právna kauzalita) a tvrdí, že „odvolací súd

však test conditio sine qua non vôbec nevykonal... Bez vykonania tohto testu nie je možné

správne rozhodnúť žiadny prípad týkajúci sa náhrady škody.“.

14. Pokiaľ ide o vzťah rozhodnutia ministerstva a cenového rozhodnutia Úradu

pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej len „úrad“), sťažovateľ zdôrazňuje, že „Cenové

rozhodnutie je zjavne založené na Rozhodnutí ministerstva a je závislé od jeho existencie.

Rozhodnutie ministerstva ako jediné ukladá sťažovateľovi adresnú právnu povinnosť.

Cenové rozhodnutie sa vzťahuje iba na sťažovateľa (nie na iné subjekty) a reguluje cenu iba

vo vzťahu k tej elektrine, ktorej dodanie prikazovalo sťažovateľovi Rozhodnutie

ministerstva. Inými slovami, keď bolo zrušené Rozhodnutie ministerstva, prestala existovať

povinnosť sťažovateľa dodať elektrinu, ktorej cena bola regulovaná Cenovým rozhodnutím,

a teda táto cenová regulácia stratila akýkoľvek účinok... Otázka zrušenia Cenového

rozhodnutia pre nezákonnosť je teda z ústavného hľadiska čisto formálna, pretože

odhliadnuc od skutočnosti, že Cenové rozhodnutie bolo ničotné... v dôsledku zrušenia

Rozhodnutia ministerstva Cenové rozhodnutie stratilo akékoľvek právne účinky... Trvanie

na požiadavke zrušenia Cenového rozhodnutia pre nezákonnosť v situácii, keď ide o ničotné

rozhodnutie, ktoré navyše z právneho hľadiska stratilo opodstatnenie, je v rozpore

s povinnosťou vykladať zákon o zodpovednosti takým spôsobom, aby bol naplnený účel

základného práva podľa .“.

15. Sťažovateľ dôvodí aj v prospech záveru o ničotnosti cenového rozhodnutia úradu,

keďže krajský súd naznačil, že „ak by Cenové rozhodnutie bolo zrušené pre jeho

nezákonnosť, rozhodnutie odvolacieho súdu v merite veci by mohlo byť odlišné“. Úrad

podľa sťažovateľa nemal právomoc vydať cenové rozhodnutie, „pretože neboli splnené

podmienky podľa o regulácii v sieťových

odvetviach...“.

16. Kriticky sťažovateľ akcentuje aj krajským súdom použitý koncept „priamej“

príčinnej súvislosti, ktorý podľa jeho názoru o zodpovednosti

za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu“) „nepoužíva ani

nedefinuje... odvolací súd nevysvetľuje, čo chápe pod týmto pojmom, ani nestanovuje

kritériá, ktoré musia byť splnené, aby príčinná súvislosť mohla byť považovaná za priamu“.

17. Následne sťažovateľ predkladá rozsiahlu teoretickú i na podklade súdnej praxe

formulovanú analýzu vzťahu nezákonného rozhodnutia ministerstva a škody, ktorá mu mala

vzniknúť, pričom argumentuje v prospech záveru, že „Cenové rozhodnutie malo vplyv iba

na výšku škody, nie na okolnosti jej vzniku.“. Ďalej sťažovateľ dôvodí, že «požadovať

od poškodeného, aby preukázal pred súdom protiprávnosť každej dielčej skutočnosti, ktorá

viedla ku vzniku škody, by spôsobilo faktickú nemožnosť vymoženia náhrady škody...

Dôsledná aplikácia teórie odvolacieho súdu o bezprostrednosti príčinnej súvislosti by

znamenala, že aj keby sťažovateľ napadol pre nezákonnosť aj Cenové rozhodnutie a toto

rozhodnutie by bolo zrušené, súdy by napriek tomu nárok na náhradu škody nemohli

priznať, pretože tu boli ďalšie skutočnosti, ktoré mali „bezprostrednejší“ vplyv na vznik

či výšku škody – napr. uzavretie zmlúv s Koncovými dodávateľmi. Takýto výsledok je zjavne

absurdný.». Podľa sťažovateľa „presúvanie zodpovednosti medzi jednotlivými štátnymi

orgánmi s dôsledkom, že poškodený nemôže vymôcť náhradu škody od žiadneho z nich,

je v rozpore s účelom základného práva podľa , a v rozpore s princípom

materiálneho právneho štátu. Skutočnosť, že ministerstvo určenie ceny prenechalo ÚRSU,

nemôže byť sťažovateľovi na príťaž.“.

18. Porušenie základného práva na súdnu ochranu sťažovateľ vidí aj

v nedostatočnom odôvodnení odvolacieho rozsudku krajského súdu. Ten nevysvetlil

koncept „priamosti“ ako požiadavky, ktorou sa musí vyznačovať príčina vzniku škody,

a rovnako neobjasnil ani odklon od ustálenej judikatúry všeobecných súdov, podľa ktorej

postačuje, ak protiprávny úkon je pre vznik škody „príčinou dôležitou, podstatnou

a značnou“. Podľa sťažovateľa krajský súd neodpovedal ani na jeho otázky položené

v odvolaní proti prvostupňovému rozsudku okresného súdu (či rozhodnutie ministerstva

možno označiť za príčinu vzniku škody, či v konaní o náhradu škody je nevyhnutné

dokazovať, že nezákonné rozhodnutie bolo jedinou príčinou vzniku škody, alebo postačuje,

ak bolo jednou z príčin vzniku škody, a či v prípade spôsobenia škody viacerými

nezákonnými rozhodnutiami je nutné úspešne napadnúť samostatne nezákonnosť každého

takého rozhodnutia).

19. Sťažovateľ dôvodí aj v prospech záveru o neprimeranom obmedzení jeho

základného práva zaručeného krajským súdom.

20. Rozpor rozhodnutia krajského súdu so základným právom garantovaným čl. 46

ods. 1 i právom zaručeným dohovoru vidí sťažovateľ aj v tom, že

všeobecné súdy odporcovi „priznali náhradu trov niekoľkonásobne prevyšujúcich trovy,

ktoré mu skutočne vznikli. Náhradu trov, ktoré žalovanému skutočne nevznikli, už nemožno

označiť ako náhradu... Takáto náhrada trov totiž nie je náhradou – na strane úspešného

účastníka ide o obohatenie a na strane neúspešného účastníka ide o sankciu. Neúspešný

účastník je nad rámec náhrady účelných trov druhého účastníka sankcionovaný za to,

že využil svoje ústavné právo domáhať sa svojich práv na súde.“. Okrem toho, krajský súd

ani najvyšší súd svoje závery k parciálnej otázke náhrady trov konania riadne neodôvodnili.

Totiž „odôvodnenie oboch napadnutých rozhodnutí nedáva odpoveď na podstatný

a rozhodujúci argument sťažovateľa uvedený v odvolaní ako aj v dovolaní, že mechanická

aplikácia advokátskej tarify nemá oporu v zákone a naopak v tomto konkrétnom prípade

s ním je v rozpore“.

21. Keďže sťažovateľ „bol zaviazaný bez opory v zákone a bez legitímneho dôvodu

zaplatiť neprimeranú náhradu trov konania“, bolo mu „taktiež zasiahnuté do majetkových

práv“. Preto sa domáha aj vyslovenia porušenia základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu.

22. Ústavný súd podľa § 25 ods. 3 vtedy platného a účinného zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „pôvodný “) uznesením č. k. -36

z 21. februára 2017 prijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie, a to v časti namietajúcej

porušenie jeho základného práva vlastniť majetok zaručeného ,

základného práva na súdnu ochranu zaručeného a základného práva

na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu zaručeného čl. 46

ods. 3 , práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného dohovoru a práva

na pokojné užívanie majetku zaručeného čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu rozsudkom

krajského súdu č. k. -327 z 23. apríla 2014, ako aj v časti namietajúcej

porušenie jeho základného práva vlastniť majetok zaručeného

a základného práva na súdnu ochranu zaručeného , práva na spravodlivé

súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na pokojné užívanie

majetku zaručeného čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 5. mája 2016 vo výroku o náhrade trov dovolacieho konania.

Vo zvyšnej časti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

23. Následne ústavný súd 22. marca 2017 vyzval krajský súd aj najvyšší súd

na vyjadrenie sa k vecnej stránke sťažnosti a na stanoviská k možnému upusteniu

od ústneho pojednávania vo veci. Zároveň 22. marca 2017 vyzval okresný súd

na predloženie dotknutého súdneho spisu.

II.

Vyjadrenia krajského súdu a najvyššieho súdu

24. Krajský súd doručil ústavnému súdu svoje vyjadrenie 12. apríla 2017, v ktorom

k vecnej stránke sťažnosti zdôraznil, že „sťažovateľ žalobu odôvodnil existenciou

ne

zo dňa 03. 08. 2008 a neoznačil rozhodnutie ÚRSO, pričom označením rozhodnutia, ktoré

sťažovateľ považoval za nezákonné boli súdy viazané, následne v odôvodnení rozhodnutia

súdu 1. inštancie bolo konštatované, že z rozhodnutia Ministerstva hospodárstva SR,

na ktoré v žalobe poukázal sťažovateľ nie je možné odvodzovať existenciu škody vo väzbe

na konkrétne zmluvné vzťahy, do ktorých sťažovateľ vstúpil, keď toto rozhodnutie podstatne

neobsahovalo určenie ceny, za akú mal sťažovateľ povinnosť vykonávať dodávku elektriny...

z toho následne vyplynulo, že nebola daná príčinná súvislosť medzi rozhodnutím (ktoré bolo

zrušené pre nezákonnosť) a škodou, ktorá mala žalobcovi vzniknúť, nakoľko prípadná

škoda mohla vzniknúť iba v dôsledku rešpektovania ceny uvedenej v cenovej regulácii,

nie však v dôsledku zrušujúceho rozhodnutia, ktoré neobsahovalo určenie ceny. Vzhľadom

na vyššie uvedené preto prvostupňový, ani odvolací súd neodňal žalobcovi možnosť konať

pred súdom.“.

25. Krajský súd, poukazujúc na viazanosť odvolacieho súdu dôvodmi a rozsahom

podaného odvolania ( ), akcentuje skutočnosť, že sťažovateľ „uviedol,

že príčinou jeho škody bolo rozhodnutie Ministerstva hospodárstva SR a sám sa otázkou

zákonnosti cenového rozhodnutia vo svojich predchádzajúcich podaniach podrobnejšie

nezaoberal... Týmto rozsahom vymedzeným v odvolaní je odvolací súd viazaný, čo znamená,

že nemôže preskúmať rozhodnutie súdu 1. stupňa ani v menšom, ale ani vo väčšom rozsahu,

ako je uvedené v odvolaní.“.

26. Krajský súd sa prihlásil aj k právnemu názoru okresného súdu, podľa ktorého

„ak sa sťažovateľ domnieval, že mu vznikla škoda v dôsledku reťazenia nezákonných

rozhodnutí, mal využiť všetky procesné možnosti na dosiahnutie zrušenia všetkých týchto

rozhodnutí ako nezákonných, a až z týchto zrušených rozhodnutí odvodzovať zodpovednosť.

Navyše, ak by aj bolo preukázané, že dôvodom vzniku škody boli na sebe vzájomné závislé

rozhodnutia, vo vzťahu k jednému z nich nie je naplnený predpoklad vyžadovaný zákonom

č. .. ktorým je zrušenie rozhodnutia pre jeho nezákonnosť, t. j. či bol výrok

zrušený ako nezákonný.“.

27. Krajský súd trvá na tom, že kategóriu priamej príčinnej súvislosti „podrobne

vysvetlil v odôvodnení svojho rozhodnutia (strana 9 a 10 rozsudku č. k. -327)

s tým, že okrem iného poukázal i na odôvodnenie rozhodnutia súdu 1. inštancie, a navyše

na zdôraznenie správnosti uviedol ďalšie dôvody“.

28. Krajský súd vyjadruje názor, podľa ktorého „svojím odôvodnením stručne a

jasne objasnil skutkový a právny základ rozhodnutia... vysvetlil čo sa rozumie pod pojmom

škoda, nezákonné rozhodnutie orgánu verejnej moci, príčinnú súvislosť a prečo sa zameral

na splnenie jedného z predpokladov vzniku tejto zodpovednosti a jasne konštatoval, že

škoda nahradenia, ktorej sa sťažovateľ v konaní domáhal nemohla vzniknúť rozhodnutím

Ministerstva hospodárstva SR“.

29. Napokon, v otázke rozhodnutia v časti o trovách konania krajský súd len

odkazuje na odôvodnenie svojho sťažnosťou napadnutého rozsudku.

30. Krajský súd netrvá na ústnom pojednávaní vo veci samej.

31. Vyjadrenie najvyššieho súdu bolo ústavnému súdu doručené 2. mája 2017.

Po vecnej stránke najvyšší súd odkazuje na sumy náhrady trov konaní, ku ktorým dospel

okresný súd i krajský súd a vo vzťahu k náhrade trov dovolacieho konania informuje, že

„priznal žalovanému náhradu trov dovolacieho konania spočívajúcu v odmene advokátskej

kancelárie za jeden úkon právnej služby poskytnutej žalovanému, a to vypracovanie

vyjadrenia z 30. septembra 2014 k dovolaniu (§ 13a ods. 1 písm. c/ vyhlášky). Základnú

sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon právnej služby určil podľa § 10 ods. 1 vyhlášky

vo výške 189 427,49 €, čo s 20 % DPH (37 885,49 €) predstavuje spolu 227 312,98 €.

Žalovaný bol spoločnosťou, ktorá ho zastupovala v dovolacom konaní, zastúpený

už v odvolacom konaní. Pokiaľ preto požadoval náhradu trov dovolacieho konania aj za iný

úkon právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia), dovolací súd postupoval v súlade

so zaužívanou praxou najvyššieho súdu... a žalovanému náhradu trov za tento úkon

nepriznal... Pokiaľ sťažovateľka v dovolaní argumentovala tým, že nemá oporu v § 142

ods. 1 prax súdov, v rámci ktorej sa náhrada trov právneho zastúpenia advokátom

vyčísľuje mechanicky aplikáciou ustanovení vyhlášky o tarifnej odmene, resp. tým, že súd by

sa nemal vždy striktne držať len ustanovení vyhlášky, ale by mal zohľadňovať náhradu,

na ktorej sa advokát s klientom reálne dohodol, najvyšší súd uviedol, že: a/ v zmysle § 151

ods. 5 trovy konania určí súd podľa sadzobníkov a podľa zásad platných

pre náhradu mzdy a hotových výdavkov, b/ sťažovateľka sama v preskúmavanej veci

postupovala podľa ustanovení vyhlášky o tarifnej odmene, pričom požadovanú náhradu

trov prvostupňového konania vyčíslila sumou 454 625,98 €.“.

32. Najvyšší súd je presvedčený, že «v napadnutom uznesení... v primeranom

rozsahu uviedol, prečo priznal žalovanému náhradu trov dovolacieho konania, za aký úkon

právnej služby mu náhradu priznal a za aký úkon mu náhradu nepriznal. Vysvetlil tiež

spôsob výpočtu tejto náhrady. K argumentácii sťažovateľky zdôraznil, že za rozhodujúcu

považoval primeranú aplikáciu ustanovenia , v zmysle ktorého trovy

konania určí súd podľa „sadzobníkov“... Odôvodnenie výroku napadnutého o uznesenia

o náhrade trov odvolacieho konania považuje najvyšší súd za postačujúce a neprekračujúce

ústavné limity.».

33. Najvyšší súd odmieta sťažovateľovu argumentáciu, podľa ktorej ak sa štát,

resp. štátny orgán nechá v občianskom súdnom konaní zastupovať advokátom, potom trovy

úkonov právnej služby poskytnutej advokátom nie sú vynaložené účelne v zmysle § 142

ods. 1 . Podľa názoru najvyššieho súdu «je pravdou, že a

neodkazujú na ustanovenia vyhlášky upravujúce tarifnú odmenu advokáta za jeho úkony

právnej služby, tieto ustanovenia ale nemožno považovať za „sadzobník“ (obsahovo zhodný

pojem) v zmysle Historický kontext vývoja právnej úpravy, na ktorý

poukazuje sťažovateľka, tu podľa presvedčenia najvyššieho súdu nemá určujúci význam...

Právna úprava poskytovania právnych služieb advokátmi je obsiahnutá v zákone

č. o advokácii. Podľa uvedeného zákona advokát poskytuje

právne služby za odmenu. Odmena advokáta sa určuje rôznymi spôsobmi. Tarifná odmena

pre účely náhrady trov konania sa aplikuje (nielen v prípade absencie dohody klienta

a advokáta, ale) aj vtedy, keď advokát zastupuje účastníka v občianskom súdnom konaní...

Podľa názoru najvyššieho súdu ustanovenia vyhlášky o tarifnej odmene vyjadrujú

štandardnú hodnotu právnych služieb. Takto stanovená výška je predvídateľná pre

účastníkov stojacich na oboch procesných stranách; spôsob jej (tarifného) určenia zároveň

vyjadruje rovnosť oboch sporiacich sa procesných strán v tom zmysle, že výška odmeny

advokáta za právnu službu poskytnutú urobením procesných úkonov (útoku alebo obrany)

sa určuje rovnako.». Najvyšší súd zdôrazňuje, že aj ústavný súd v rozhodnutí

sp. zn. vyslovil právny názor, podľa ktorého „pre rozhodovanie o náhrade

trov konania je zásadne bez významu obsah dohody medzi advokátom a klientom o výške

odmeny advokáta či o spôsobe náhrady jeho hotových výdavkov (§ 16 ods. 1 advokátskej

tarify). Obsah tejto dohody má význam iba pre vzťah medzi advokátom a jeho klientom.“.

Najvyšší súd uvádza, že vychádzal z toho istého názoru, „i keď v odôvodnení napadnutého

uznesenia vyjadreného stručnejším spôsobom – odkazom na aplikované ustanovenie

( )“.

34. Na podklade uvedeného najvyšší súd uzatvára, že „sťažovateľka mu nedôvodne

vytýka formalistický postup (paušálne alebo mechanické použitie ustanovení o tarifnej

odmene advokáta), ktorým podľa jej názoru dal priechod nespravodlivosti a umožnil, aby sa

žalovaný na jej úkor obohatil. Účel ustanovení upravujúcich náhradu trov konania,

ani história vzniku relevantnej právnej úpravy, resp. jej systematická súvislosť alebo

niektorý z ústavnoprávnych princípov nedávali v predmetnom spore opodstatnenie pre to,

aby sa dovolací súd odchýlil od doslovného znenia aplikovanej právnej normy takým

spôsobom, ktorý považuje za správny sťažovateľka.“.

35. Najvyšší súd súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti

sťažovateľa.

III.

Replika sťažovateľa k vyjadreniam krajského súdu a najvyššieho súdu

36. Vyjadrenia krajského súdu i najvyššieho súdu zaslal ústavný súd 25. januára

2018 právnemu zástupcovi sťažovateľa s možnosťou zaujať k nim stanovisko.

37. V stanovisku doručenom ústavnému súdu 23. februára 2018 sťažovateľ

rekapituluje svoje zásadné právne názory spochybňujúce ústavnosť kritizovaného rozsudku

krajského súdu. Uvádza, že „škoda vznikla už v dôsledku samotného Rozhodnutia

ministerstva“, že vzhľadom na § 6 ods. 4 zákona o zodpovednosti za škodu „bolo...

povinnosťou súdov ex offo skúmať, či vydanie Cenového rozhodnutia nebolo prekročením

právomoci ÚRSO“, a že „aj keby Cenové rozhodnutie bolo ďalšou príčinou škody a nešlo

by o prekročenie právomoci ÚRSO, nevylučovala by táto skutočnosť nárok sťažovateľa

na náhradu škody. Nezrušenie Cenového rozhodnutia by bolo relevantné len v prípade,

ak Cenové rozhodnutie predstavovalo prerušenie kauzálnej reťaze medzi Rozhodnutím

ministerstva a vznikom škody. Inými slovami, ak medzi nezákonným Rozhodnutím

ministerstva a vznikom škody existuje kauzálny nexus, je irelevantné, či bolo Cenové

rozhodnutie zrušené.“.

38. Úlohou súdov konajúcich v sťažovateľovej veci podľa jeho názoru bolo

„hľadať... príčinu, ktorú so vznikom škody spája adekvátna príčinná súvislosť... Pokiaľ ide

o test conditio sine qua non, odvolací súd naň síce v odôvodnení odvolacieho rozsudku

odkázal, v skutočnosti ho však nevykonal a analýze jeho výsledku sa nijako nevenoval.

Ak by tak urobil, musel by jednoznačne dospieť k záveru, že bez Rozhodnutia ministerstva

by k vzniku škody nedošlo, pretože sťažovateľ by nebol povinný blokovať určitý objem

elektriny a následne ho predať za regulovanú cenu určeným odberateľom. Naopak,

bez Rozhodnutia ministerstva by bol sťažovateľ oprávnený daný objem elektriny predať

podľa svojho uváženia na voľnom trhu, za trhové ceny a odberateľom podľa jeho

slobodného výberu... Pokiaľ ide o právnu kauzalitu, tá môže byť prerušená len novou

skutočnosťou, ktorá je výlučnou príčinou škody a je nezávislou od konania škodcu

(novus actus interveniens). Cenové rozhodnutie však takouto príčinou nebolo... Cenové

rozhodnutie v prvom rade nebolo príčinou vzniku škody, ale malo vplyv len na jej výšku.

Nebyť Rozhodnutia ministerstva, Cenové rozhodnutie by z ohľadu sťažovateľa bolo

irelevantné, pretože by nijako neobmedzovalo jeho dispozičnú právomoc s vyrobenou

elektrinou. Sťažovateľ by sa v takom prípade mohol rozhodnúť predať elektrinu

akémukoľvek odberateľovi neuvedenému v Cenovom rozhodnutí, za trhové ceny. Naopak

však platí, že pri existencii Rozhodnutia ministerstva by sťažovateľovi vznikla škoda, aj keby

Cenové rozhodnutie nikdy nebolo vydané. V takom prípade by totiž bolo priamo obmedzené

právo sťažovateľa slobodne sa rozhodnúť komu a v akom objeme elektrinu predá... Okrem

toho Cenové rozhodnutie nebolo nezávislou skutočnosťou. Práve naopak, Rozhodnutie

ministerstva výslovne predpokladalo vydanie Cenového rozhodnutia a Cenové rozhodnutie

z hľadiska adresáta (sťažovateľa) aj z hľadiska množstva elektriny kopírovalo Rozhodnutie

ministerstva.“.

39. Sťažovateľ vo svojom stanovisku na podporu svojich argumentov poukázal

aj na rozsudok Okresného súdu Bratislava I z 10. júla 2017 vo veci sp. zn.

(fotokópiu priložil k stanovisku), v ktorom podľa jeho názoru „kauzálna reťaz... bola

mimoriadne komplexná a medzi prijatím protiústavného zákona a vznikom škody bolo

viacero ďalších udalostí“. Napriek tomu „Okresný súd Bratislava I... vykonal test conditio

sine qua non. Taktiež správne konštatoval, že žiadna z udalostí, ktoré síce nasledovali

po prijatí protiústavného zákona, ale boli ním spôsobené, nepredstavovali novus actus

interveniens a teda nemohli prerušiť kauzálnu reťaz.“.

40. K problému rozhodovania súdov o náhrade trov sporového konania zdôrazňuje,

že náhrada trov konania, „ktoré úspešná strana sporu nikdy nevynaložila... nie je

nevyhnutná na dosiahnutie legitímneho cieľa (aby úspešná strana sporu neutrpela

materiálnu ujmu) a teda ani nepredstavuje primeraný zásah“.

41. Na argumentáciu najvyššieho súdu o predvídateľnosti sumy náhrady trov konania

sťažovateľ reaguje, že „je primerané, aby z hľadiska predvídateľnosti existovala horná

hranica náhrady trov, ktoré bude musieť neúspešná strana sporu nahradiť. V opačnom

prípade by neúspešná strana sporu mohla utrpieť nepredvídateľnú ujmu v dôsledku

veľkorysej odmeny advokáta úspešnej strany. Legitímnym cieľom predvídateľnosti výšky

náhrady trov je teda ochrana neúspešnej strany sporu... V tunajšom prípade však nejde

o aplikáciu advokátskej tarify ako hornej hranice náhrady trov, ale ako dolnej hranice.

Preto argument o predvídateľnosti ako nástroji na ochranu neúspešnej strany sporu

nefunguje. Neúspešná strana sporu totiž v dôsledku tejto argumentácie zaplatí viac, než

úspešná strana skutočne vynaložila. Inými slovami, ochrana určitej osoby nemôže spočívať

v tom, že zaplatí viac. A legitímnym cieľom predvídateľnosti takisto nemôže byť ochrana

úspešnej strany sporu, ktorá sa na výsledku sporu nad rámec náhrady vynaložených

nákladov ešte obohatí... Argument o predvídateľnosti je okrem toho osobitne kuriózny

v tunajšom prípade. Keďže sťažovateľ sa z verejne dostupných zdrojov dozvedel, že štát

obstaral právne poradenstvo za približne 200.000 eur, mohol rozumne predvídať náhradu

trov v tejto výške. Sťažovateľ (ktorého predvídateľnosť Najvyšší súd chráni) v skutočnosti

nemohol predvídať, že v prípade úspechu si štát uplatní nárok na náhradu trov

v desaťnásobnej výške.“. Nadväzne sťažovateľ upozorňuje, že súdne konanie vo veciach

náhrady škody podľa zákona o zodpovednosti za škodu bolo v čase začatia sporu medzi ním

a odporcom oslobodené od súdnych poplatkov, a „preto je potrebné dôkladne posudzovať

aj dopad takejto úpravy na povinnosť neúspešnej strany sporu nahradiť trovy konania“.

42. Sťažovateľ zotrváva na sťažnosti a súhlasí s upustením od ústneho pojednávania

vo veci.

IV.

Ústavnoprávne východiská a samotné posúdenie veci ústavným súdom

43. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (ďalej len „“), ktorý s účinnosťou od 1. marca 2019

nahradil pôvodný , upustil v danej veci od ústneho pojednávania,

pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru,

že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

44. Pre úplnosť ústavný súd uvádza, že vec bola pôvodne pridelená sudcovi

spravodajcovi Rudolfovi Tkáčikovi, ktorého funkčné obdobie sudcu ústavného súdu

uplynulo 16. februára 2019. Preto v súlade s čl. X bodom 2 písm. a) Rozvrhu práce

Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019

(ďalej len „rozvrh práce“) bola vec prerozdelená sudcovi spravodajcovi Petrovi Molnárovi

a v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu práce bola meritórne prejednaná v druhom senáte

ústavného súdu v zložení Jana Laššáková (predsedníčka senátu) a sudcovia Peter Molnár

a Ľuboš Szigeti.

45. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

46. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti kritizuje dva okruhy otázok, ktoré všeobecné súdy

konajúce v jeho veci rozhodovali. V prvom rade ide o meritórny rozhodovací postoj k súdne

uplatnenému nároku na náhradu škody, a následne aj o rozhodnutie o náhrade trov konania,

ktoré bol sťažovateľ ako neúspešná strana sporu zaviazaný zaplatiť odporcovi. Uvedený

systematický prístup uplatní aj ústavný súd pri rozhodovaní o prijatej sťažnosti.

A. Meritórne rozhodovanie o nároku na náhradu škody

A.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa

, základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím štátneho orgánu zaručeného a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru potvrdzujúcim výrokom napadnutého

rozsudku krajského súdu

47. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

48. Podľa každý má právo na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo

nesprávnym úradným postupom.

49. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom...

50. Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už

judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného

dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

51. Okolnosti súdenej veci orientujú pozornosť ústavného súdu aj na základné právo

vyjadrené v , ktoré v sebe spája prvky súkromnoprávne i verejnoprávne

na jednej strane, no i črty procesnoprávne a hmotnoprávne na strane druhej. Vo svojej

podstate tu ide o artikuláciu majetkovej zodpovednosti mocenských suverénov za akty

bezprávia. Hoci by existenciu uvedenej požiadavky bolo možné vyvodiť aj z iných

princípov a pravidiel tvoriacich súčasť ústavného systému, nie je namieste akokoľvek

zaznávať snahu ústavodarcu výslovne potvrdiť povinnosť nahradiť škodu spôsobenú

protiprávnym konaním pri výkone verejnej moci vyznačujúcim sa jednostrannosťou, ktorá

podstatne limituje priestor jej adresáta zabrániť v danom čase autoritatívnemu zásahu

do sféry jednotlivca chránenej základnými právami a slobodami prevažne hmotnej povahy.

V načrtnutom aspekte sa systematické zaradenie základného práva na náhradu škody

spôsobenej pri výkone verejnej moci do oddielu o práve na súdnu ochranu javí logickým,

a to napriek jeho nezanedbateľnému hmotnoprávnemu obsahu.

52. Požiadavka, aby verejná moc niesla majetkovú zodpovednosť za akty bezprávia,

naznačuje objektívny pohľad na predmetný inštitút. Ústavná norma zakotvená v čl. 46

ods. 3 však dáva zodpovednosti subjektov, v mene ktorých sa verejná moc vykonáva,

podobu verejného subjektívneho práva (základného práva) osoby poškodenej

nezákonnosťou.

53. Vysvetlený súvis základného práva na súdnu ochranu so základným právom

zaručeným v sa významovo prejavuje aj v okolnostiach súdenej veci.

Podnikateľská činnosť sťažovateľa bola v konkrétnom čase ovplyvnená vrchnostenským

rozhodnutím štátneho orgánu (ministerstva), ktoré bol sťažovateľ ako jednostranný správny

akt povinný rešpektovať a ktoré bolo neskôr autoritatívne kvalifikované ako nezákonné.

Sťažnostná argumentácia implicitne naznačuje, že nezákonný mocenský akt štátu mal

negatívne zasiahnuť do realizácie sťažovateľovho základného práva podnikať ako práva

hmotnej povahy, preto sa otázka hmotnoprávnych garancií ( ) voči

následkom nezákonného zásahu stala predmetom sporového súdneho konania, v ktorom je

povinnosťou štátu poskytnúť uplatňovanému hmotnému právu ústavne konformnú súdnu

ochranu ( ).

54. Ústavný súd je v predmetnej veci povinný zodpovedať otázku, či podoba, v ktorej

bola sťažovateľovmu právu podľa poskytovaná súdna ochrana, bola

prejavom ústavne konformného výkladu, no hlavne uplatnenia ( )

zákona vykonávajúceho základné právo zaručené .

55. Domáhať sa základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím orgánu verejnej moci možno len v medziach zákona o zodpovednosti za škodu

( ). Samozrejme, formalistický výklad a aplikácia uvedeného zákona

nemôže vylučovať reálne uplatnenie zodpovednosti štátu za škodu.

56. Naznačeným smerom sa uberá aj zásadná sťažnostná námietka, ktorej podstata

tkvie v presvedčení, že vyhodnotením vzájomného vzťahu nezákonného rozhodnutia

ministerstva a cenového rozhodnutia úradu krajský súd vytvoril argumentačnú konštrukciu

de facto zbavujúcu sťažovateľa možnosti domôcť sa náhrady škody. Hoci teda zákon

o zodpovednosti za škodu in abstracto poskytuje priestor pre uplatnenie nároku na náhradu

škody, jeho uplatnenie in concreto účinne zabránilo kompenzácii majetkovej ujmy, ktorá

sťažovateľovi mala v dôsledku nezákonného rozhodnutia ministerstva vzniknúť.

57. Ťažiskovým dôvodom, pre ktorý okresný súd ani krajský súd žalobe sťažovateľa

nevyhoveli, bol ich právny záver o absencii príčinnej súvislosti medzi nezákonným

rozhodnutím ministerstva a škodou, ktorá podľa sťažovateľovho tvrdenia mala vzniknúť

v dôsledku toho, že podľa rozhodnutia ministerstva bol povinný dodávať vyrobenú elektrinu

druhovo určeným odberateľom v množstve najviac 6 TWh, a to za cenu určenú úradom.

Úrad následne určil cenu nižšiu v porovnaní s cenou trhovou. Rozhodnutie úradu však

z hľadiska kvalifikácie zákona o zodpovednosti za škodu nie je nezákonné.

58. Z vyžiadaného spisu okresného súdu ústavný súd zistil, že rozhodnutie

ministerstva vo výroku ukladalo adresne sťažovateľovi povinnosť:

„a) dodať elektrinu v množstve najmenej 6 TWh za cenu určenú Úradom pre

reguláciu sieťových odvetví pre odberateľov elektriny v domácnosti a malé podniky

s nasledovnou výškou odberu elektriny:

1. domácnosti bez elektrického vykurovania s odberom 5000 kWh/rok.

2. domácnosti s elektrickým vykurovaním s odberom do 20 000 kWh/rok.

3. malé podniky s odberom do 30 000 kWh/rok.

b) dodať elektrinu podľa písmena a) koncovým dodávateľom elektriny pre

domácnosti a malé podniky pod podmienkou, že títo dodávatelia dodajú takto nakúpenú

elektrinu v rokoch 2009 a 2009 výhradne pre účely podľa písmena a).“

59. Na rozklad sťažovateľa potom minister zmenil prvostupňové rozhodnutie tak,

že výrokom nebola formulovaná povinnosť sťažovateľa dodať „najmenej“, ale „najviac

6 TWh“. K oprave došlo aj pod písmenom b), kde sa nesprávny číselný údaj „2009“

nahradil správnym – „2010“.

60. Úrad výrokom svojho rozhodnutia z 27. októbra 2008 určil adresne sťažovateľovi

„na obdobie od 1. 1. 2009 do 31. 12. 2009 tieto pevné ceny za dodávku elektriny

pre dodávateľov elektriny na účely dodávky elektriny pre domácnosti a malé podniky:

1. pre koncových odberateľov elektriny v domácnosti, ktorých spotreba elektriny

v roku 2007 bola v domácnostiach bez elektrického vykurovania najviac 5 000 kWh

a s elektrickým vykurovaním najviac 20 000 kWh............. 1 816 Sk/MWh

2. pre koncových odberateľov elektriny, ktorých spotreba elektriny v roku 2007 bola

najviac 30 000 kWh s výnimkou domácností.................................. 2 385 Sk/MWh

3. Dodávka elektriny pre dodávateľov elektriny na rok 2009 na účely podľa bodov 1

a 2 je najviac v množstve 6 000 000 MWh.“.

61. Vzťah oboch uvedených administratívnych rozhodnutí sa pre posúdenie

uplatneného nároku na náhradu škody voči štátu ako odporcovi javí ako rozhodujúci.

Okresný súd i krajský súd sa k nemu vyjadrili zrozumiteľne. Okresný súd akcentoval svoju

povinnosť zaoberať sa možným vznikom škody len v dôsledku rozhodnutia ministerstva,

a to z dôvodu obsahu sťažovateľovej žaloby, ako aj z dôvodu zákonnosti cenového

rozhodnutia, na ktoré sťažovateľ v žalobe v prospech svojej argumentácie poukazoval.

Nadväzne okresný súd dôvodil chýbajúcou konkretizáciou ceny dodávok elektriny

v rozhodnutí ministerstva, čo bráni prijať záver o vzniku škody samostatne v dôsledku

rozhodnutia ministerstva. Krajský súd sa s uvedeným právnym názorom okresného súdu

stotožnil (strana 9 napadnutého rozsudku).

62. Ústavný súd nepovažuje argumentáciu okresného súdu ani krajského súdu

za svojvoľnú ani arbitrárnu. Argumentačnú líniu, podľa ktorej škoda nevznikla samotným

uložením povinnosti dodať určitý objem elektriny druhovo určeným odberateľom,

ale povinnosťou dodať túto elektrinu za cenu určenú úradom, ktorá bola nižšia ako cena

trhová, škodu teda nepredstavuje samotné dodanie elektriny subjektom, ktoré si sťažovateľ

nevybral podľa svojej úvahy, ale jej dodanie za „stratovú“ cenu a pre splnenie predpokladov

na úspešné uplatnenie škody bolo preto potrebné úspešne napadnúť aj rozhodnutie úradu

o určení ceny, považuje ústavný súd za ústavne udržateľnú. Preto v tejto časti ústavný súd

sťažnosti nevyhovel.

A.2 K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa

a práva na pokojné užívanie majetku podľa

dodatkového protokolu potvrdzujúcim výrokom napadnutého rozsudku krajského

súdu

63. Sťažovateľ v petite sťažnosti, ktorým je ústavný súd viazaný (§ 45 zákona

o ústavnom súde) navrhol vysloviť aj porušenie jeho základného práva vlastniť majetok

podľa a práva na pokojné užívanie majetku zaručeného

dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom krajského súdu. Túto časť meritórneho

návrhu zdôvodnil tvrdením, podľa ktorého „bol zbavený vlastníctva k veci, ktorú nadobudol

do svojho vlastníctva v súlade so zákonom“.

64. Podľa každý má právo vlastniť majetok...

65. Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba

má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

66. Keďže ústavný súd nedospel k záveru o porušení základného práva sťažovateľa

na súdnu ochranu i jeho práva na spravodlivé súdne konanie napadnutým rozsudkom

krajského súdu vo výroku potvrdzujúcom meritórne zamietnutie žaloby okresným súdom,

nebolo možné vysloviť ani porušenie základného práva vlastniť majetok a práva na pokojné

užívanie majetku.

B. Rozhodovanie o nároku na náhradu trov konania

67. V sťažnostnej námietke vecne atakujúcej náhradu trov konania prisúdenú

všeobecnými súdmi konajúcimi v sťažovateľovej veci sa spája kritika rozhodnutia krajského

súdu vo výroku jeho rozsudku, ktorým bol potvrdený výrok prvostupňového rozsudku

okresného súdu v časti týkajúcej sa náhrad trov konania, ako aj vo výroku, ktorým krajský

súd úspešnému odporcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania. Napokon sťažovateľ

kritizuje aj druhý výrok dovolacieho uznesenia najvyššieho súdu, ktorým tento znovu

úspešnému odporcovi priznal náhradu trov dovolacieho konania.

68. Ústavný súd už judikoval, že rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho

konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa

môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom ( a ),

porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne ).

69. Obsahom práva na súdnu ochranu podľa je ratione materiae

aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade

so zákonom (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 23. 9. 1997 vo veci Robins

c. Spojené kráľovstvo).

70. Na druhej strane ústavný súd vyslovil, že rozhodovanie o trovách konania

pred všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchto súdov. V tom sú vyjadrené atribúty ich

nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto iba celkom výnimočne podrobnejšie

preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov

konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia

z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej

interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty

svojvôle (, , , a pod.).

71. Z uvedených dôvodov rozhodnutie o náhrade trov konania nedosahuje spravidla

samo osebe intenzitu predstavujúcu možnosť porušenia základných práv a slobôd

bez ohľadu na to, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd

pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu

konania pred všeobecnými súdmi akcesorickej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu

napádaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo

k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom alebo že

bolo zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. , , ,

, ).

72. Zmyslom a účelom inštitútu náhrady trov konania pred všeobecným súdom je

poskytnúť úspešnému účastníkovi náhradu tých trov konania, ktoré účelne vo vecnej

a časovej súvislosti s konaním musel alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich

nemusel zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred všeobecným súdom. Výnimky z tohto

pravidla musí ustanoviť zákon; tieto sa musia uplatňovať len za splnenia všetkých zákonom

ustanovených podmienok a skôr reštriktívne, napr. takou výnimkou je nepriznanie náhrady

trov konania podľa [(teraz ) porovnaj

napr. ; uznesenie najvyššieho súdu z 23. februára 2011 vo veci sp. zn.

, 18/2010].

73. Podľa sťažovateľa v konaní „bolo... preukázané, že skutočné trovy právneho

zastúpenia štátu boli približne desaťnásobne nižšie ako náhrada priznaná prvostupňovým

súdom“, ktorú následne krajský súd potvrdil a aj o sume náhrady trov odvolacieho konania

rozhodol použitím rovnakého spôsobu výpočtu. Napokon aj dovolací súd v uznesení

o odmietnutí sťažovateľovho dovolania priznal odporcovi náhradu trov konania vypočítanú

podľa žalovanej sumy.

74. Z vyžiadaného spisu okresného súdu vyplýva, že tento postupoval pri výpočte

náhrady trov konania úspešného odporcu podľa § 9 ods. 1 a § 10 ods. 1 vyhlášky.

Sťažovateľ v odvolaní namietal s poukazom na zmluvu o právno-poradenských službách

uzavretú medzi odporcom a jeho právnym zástupcom na účel zastupovania v spore

vyvolanom sťažovateľom. Z obsahu uvedenej zmluvy vyplývalo, že odmena pre právneho

zástupcu bola dohodnutá na báze hodinovej odmeny, a to v sume 165,97 €. K tomu

sťažovateľ v odvolaní zdôraznil, že „na to, aby žalovaný bol povinný zaplatiť svojmu

právnemu zástupcovi sumu 1 818 503,89 eur podľa Zmluvy o právnych službách, by právny

zástupca žalovaného musel stráviť poskytovaním právnych služieb žalovaného vyše

9 130 hodín“. K odvolaniu sťažovateľ pripojil aj text predmetnej zmluvy uverejnený

v Centrálnom registri zmlúv (č. l. 245 – 249).

75. K predmetnej odvolacej námietke krajský súd uviedol, že pri určovaní náhrady

trov právneho zastúpenia súd postupuje „nezávisle od... dohodnutej odmeny“ medzi

právnym zástupcom a klientom.

76. Krajský súd teda potvrdil sumu náhrady trov konania za jeden úkon právnej

služby určenú okresným súdom a aj sám pri výpočte sumy náhrady trov odvolacieho

konania postupoval podľa tzv. advokátskej tarify, ktorá náhradu trov konania zvyšuje

s rastom hodnoty sporu. K tomuto postoju krajský súd pristúpil napriek skutočnosti,

že sťažovateľ v odvolaní tvrdil a fotokópiou zmluvy medzi odporcom a jeho právnym

zástupcom aj preukazoval, že skutočná odmena právneho zástupcu za jeden úkon právnej

služby musela byť nevyhnutne nižšia.

77. Obdobne najvyšší súd odporcovi „priznal... náhradu trov dovolacieho konania

spočívajúcu v odmene advokátskej kancelárie za jeden úkon právnej služby...

a to vypracovanie vyjadrenia... k dovolaniu navrhovateľa... Základnú sadzbu tarifnej

odmeny za tento úkon právnej služby určil dovolací súd podľa § 10 ods. 1 vyhlášky...“.

78. Právny názor krajského súdu (a obsahovo aj najvyššieho súdu), podľa ktorého

v takomto prípade nie je podstatný obsah zmluvných dojednaní medzi klientom a právnym

zástupcom, ale vyhláškou stanovená odmena, na ktorú odkazoval aj v tom čase účinný

, je podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach súdenej veci ústavne

nekonformný.

79. Podľa účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd

priznával náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti

účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

80. Podľa trovy konania určoval súd podľa sadzobníkov a podľa

zásad platných pre náhradu mzdy a hotových výdavkov. Určiť výšku trov môže predseda

senátu alebo samosudca až v písomnom vyhotovení rozhodnutia.

81. Krajský súd i najvyšší súd opomenuli konfrontovať s právnou

normou priznávajúcou plne úspešnému účastníkovi náhradu trov potrebných na účelné

uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi neúspešnému, teda s .

V prejednávanej veci sa totiž kľúčová požiadavka účelnosti trov úspešnej sporovej strany

zjavne dostávala do konfliktu s formálnym príkazom, aby konajúci súd určoval trovy

konania podľa sadzobníkov. Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že v súčasnosti (s účinnosťou

od 1. júla 2016) už civilná procesnoprávna úprava rozhodovania súdu o trovách konania

( až 264 ) výslovne nenormuje povinnosť súdu

vychádzať pri určovaní výšky náhrady trov právneho zastúpenia zo sadzobníkov.

Samozrejme, naďalej (popri úspechu v konaní – )

ústredným kritériom náhrady trov konania zostáva preukázanosť, odôvodnenosť a účelnosť

ich vynaloženia ( ).

82. Účelnosť ako zásadné kritérium rozhodovania o náhrade trov konania bola

skutkovo determinovaná dôkazom predloženým sťažovateľom o podstatne nižšej sume

skutočne vynaložených výdavkov odporcu za jeden úkon právnej služby poskytovanej

právnym zástupcom.

83. Krajský súd k tomu uviedol, že za rozhodujúci nemožno považovať obsah

dohody medzi klientom a právnym zástupcom, ale predvídateľnú sumu plynúcu

z advokátskej tarify (sadzobníka).

84. Ústavný súd neopomína, že sám v rozhodnutí sp. zn.

konštatoval, že „pre rozhodovanie o náhrade trov konania je zásadne bez významu obsah

dohody medzi advokátom a klientom o výške odmeny advokáta či o spôsobe náhrady jeho

hotových výdavkov (§ 16 ods. 1 advokátskej tarify). Obsah tejto dohody má význam iba pre

vzťah medzi advokátom a jeho klientom.“, avšak tento právny názor bol vyslovený

v súvislosti s identifikovaným účelom advokátskej tarify, ktorým je „umožňovať na jednej

strane úspešnému účastníkovi konania získať náhradu ním vynaložených nákladov

v primeranej sadzobníkom vopred určenej výške, ale súčasne na druhej strane aj poskytnúť

ochranu neúspešnému účastníkovi pred neprimeranou výškou uplatňovaných trov konania

voči nemu“.

85. Zásadná (nie bezvýnimočná) irelevantnosť dohody medzi klientom a advokátom

teda nie je samoúčelná. Má chrániť pred neprimeranosťou obe sporové strany. Výnimka

bezpochyby prichádza do úvahy práve vtedy, keď je dohoda klienta a advokáta dôkazom,

že vyčíslené trovy úspešnej sporovej strany sú neprimerané. Nemožno uprednostniť

v právnych predpisoch (sadzobník) vyjadrenú predstavu normotvorcu o sume účelných trov

za jeden úkon právnej služby, ak predložené dôkazy vedú k zisteniu, že úspešný účastník

vynaložil na účel právneho zastupovania podstatne nižšiu sumu. Striktné zotrvávanie

na aplikácii by v takom prípade malo za následok, že suma uložená

súdom neúspešnému účastníkovi konania na zaplatenie v prospech úspešného účastníka by

už ani nebola náhradou, ale inštitútom, ktorý by sa svojou podstatou približoval

bezdôvodnému obohateniu.

86. Citovaný nález ústavného súdu () zamýšľal položiť účinnú

zábranu prípadom, keď by si úspešná sporová strana v snahe obohatiť sa na úkor

neúspešného účastníka konania uplatnila náhradu trov právneho zastúpenia v sume

neprimerane prevyšujúcej hodnoty plynúce zo sadzobníka. V takej situácii právne predpisy

nepovažujú za spravodlivé nadmerne zaťažovať neúspešnú sporovú stranu. Prejednávaná

vec má však inú skutkovú podobu: úspešná sporová strana vyčíslila náhradu trov právneho

zastúpenia podľa sadzobníka, hoci protistrana predložila dôkaz, ktorý má preukazovať

podstatne nižšie reálne výdavky odporcu na účel úspešného právneho zastúpenia.

87. Z citovaných odôvodnení rozhodnutí krajského súdu i najvyššieho súdu vyplýva,

že nepovažovali za potrebné sa argumentáciou sťažovateľa podrobnejšie zaoberať.

Priklonili sa k jednoduchšiemu riešeniu, spočívajúcemu vo výpočte podľa advokátskej

tarify. S dôkazom predloženým sťažovateľom sa vysporiadali použitím právneho názoru,

ktorý v okolnostiach rozhodovanej veci odporoval jednej zo základných zásad rozhodovania

o náhrade trov konania, a to zásade účelnosti. V dôsledku toho došlo podľa názoru

ústavného súdu k takému vybočeniu všeobecných súdov konajúcich v sťažovateľovej veci

z ustálených a právnou úpravou artikulovaných zásad rozhodovania o náhrade trov konania,

ktoré možno charakterizovať ako extrémne, majúce za následok nielen porušenie zákona,

ale aj základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu i jeho práva na spravodlivé súdne

konanie. Ústavný súd pritom prihliadol aj na kvantifikáciu trov, na ktorých náhradu

v prospech odporcu bol sťažovateľ zaviazaný.

88. Výrok rozsudku krajského súdu potvrdzujúci rozsudok okresného súdu vo výroku

o náhrade trov konania, výrok rozsudku krajského súdu o náhrade trov odvolacieho

konania, ako aj výrok uznesenia najvyššieho súdu o náhrade trov dovolacieho konania z

uvedených dôvodov porušujú základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1

) i jeho právo na spravodlivé súdne konanie ( dohovoru).

89. Sťažovateľ namietal aj porušenie základného práva vlastniť majetok (čl. 20 ods. 1

) a práva na pokojné užívanie majetku ( dodatkového protokolu) výrokmi

rozhodnutí krajského súdu i najvyššieho súdu o trovách konania. Ústavný súd však

vzhľadom na vyslovenie porušenia základného práva na súdnu ochranu i práva

na spravodlivé súdne konanie pri rozhodovaní o trovách konania je toho názoru,

že prípadným porušením základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dodatkového protokolu nie je potrebné sa na účel účinnej ochrany sťažovateľovej

ústavno-právnej pozície osobitne zaoberať. Preto v tejto časti sťažnosti nevyhovel

(bod 6 výroku tohto nálezu).

90. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah.

91. Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva

sťažovateľa na súdnu ochranu a jeho práva na spravodlivé súdne konanie, bolo namieste

využiť právomoc podľa a zrušiť sťažnosťou napadnutý rozsudok

krajského súdu v potvrdzujúcom výroku vo vzťahu k náhrade trov prvostupňového konania,

a vo výroku o náhrade trov odvolacieho konania (bod 3 výroku tohto nálezu).

92. Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ústavný súd konštatoval

porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie

vo výroku o náhrade trov dovolacieho konania, preto v tejto časti bolo podľa čl. 127 ods. 2

potrebné uznesenie najvyššieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie (bod 4

výroku tohto nálezu).

93. Podľa ak ústavný súd právoplatné

rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci

vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova

prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom

ústavného súdu.

94. V rovine rozhodovania o nároku na náhradu trov konania (právneho zastúpenia)

bude povinnosťou krajského súdu i najvyššieho súdu dôsledne vyhodnotiť sťažovateľom

predložený dôkaz o dohodnutej odmene právneho zástupcu odporcu za jeden úkon právnej

služby z pohľadu účelnosti ako zásady ovládajúcej rozhodovanie o nároku na náhradu trov

konania. V kombinácii s počtom odporcom uplatnených úkonov právnej služby potom bude

potrebné o náhrade trov prvostupňového konania, odvolacieho konania i dovolacieho

konania opätovne rozhodnúť.

V.

Náhrada trov konania

95. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

96. Sťažovateľ v sťažnostnom petite navrhol priznať mu náhradu trov právneho

zastúpenia, sumu nevyčíslil.

97. Ústavný súd vzhľadom na výsledok meritórneho prerokovania sťažnosti

považoval za potrebné priznať sťažovateľovi náhradu trov konania za dva úkony právnej

služby poskytnutej jeho právnym zástupcom, a to za prevzatie a prípravu zastúpenia,

ako aj za písomné podanie – sťažnosť.

98. Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal z § 1

ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky.

99. Úkony právnej služby boli vykonané v roku 2016. Základná tarifa podľa § 11

ods. 3 vyhlášky je 1/6 z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky, t. j. zo sumy 858 €

pre úkony v roku 2016), čo predstavuje za jeden úkon v roku 2016 odmenu v sume 143 €

a k tomu režijný paušál za jeden úkon v sume 8,58 €.

100. Náhrada trov právneho zastúpenia vo vzťahu k prevzatiu a príprave zastúpenia

sťažovateľa, ako aj k podaniu sťažnosti predstavuje 286 €. K tomu bolo potrebné pripočítať

dvakrát režijný paušál, teda dvakrát po 17,16 €. Sťažovateľ k sťažnosti nepripojil žiaden

relevantný dôkaz o tom, že jeho právny zástupca je registrovaný pre daň z pridanej hodnoty.

Preto ústavný súd k sume trov právneho zastúpenia daň z pridanej hodnoty nepripočítal.

101. Sťažovateľ teda má nárok na náhradu trov právneho zastúpenia v sume 303,16 €

(bod 5 výroku tohto nálezu), pričom krajský súd a najvyšší súd sú povinné zaplatiť ju

spoločne a nerozdielne na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 62 zákona o ústavnom

súde v spojení ).

102. Vzhľadom na znenie toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť

dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. decembra 2019

Jana Laššáková

predsedníčka senátu