Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 435/2013
PDF · 206.7 KB
No categories available
II. ÚS 435/2013
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. septembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť M. U., T., zastúpenej JUDr. L. M., usadeným
euroadvokátom, B., ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k.
8 Co 236/2012-124 z 30. apríla 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. U. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júla 2013
doručená sťažnosť M. U., T. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„listina“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 8 Co 236/2012-124 z 30. apríla 2013 a žiada
vydať tento nález:
„I. Usnesením Krajského soudu Bratislava ze dne 30. 4. 2013 č. j. 8 Co/236/2012-
124 bylo porušeno právo stěžovatelky na spravedlivý proces podle čl. 6 odst. 1 Úmluvy
a soudní ochranu podle čl. 36 odst. 1 Listiny a čl. 46 ods. 1 Ústavy.
II. Usnesení Krajského soudu Bratislava ze dne 30. 4. 2013 č. j. 8 Co 236/2012-124
se zrušuje.
III. Stěžovatelce se podle advokátního tarifu přiznávají náklady právního
zastupování, ktoré je Krajský soud Bratislava povinen vyplatit na účet právního zástupce
stěžovatelky... do dvou měsíců od doručení tohoto nálezu.“
Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, sťažovateľka
bola ako žalobkyňa účastníčkou konania vedeného pred Okresným súdom Bratislava I
(ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 11 C 113/2011 proti Slovenskej republike –
Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“) o zaplatenie sumy
1 026,62 € s príslušenstvom. V tomto konaní sťažovateľku zastupoval JUDr. L. M., usadený
euroadvokát so sídlom v B., ktorého sídlom v štáte registrácie (Českej republike) je P.
Zaplatenia tejto sumy sa sťažovateľka domáhala z dôvodu jej vynaloženia na úhradu
trov právneho zastupovania vo veci zastavenia trestného stíhania a rehabilitácie jej
nebohého manžela P. U., ktorý bol rozsudkom bývalého Vojenského obvodového súdu
Bratislava sp. zn. 2 T 36/59 z 25. februára 1959 uznaný vinným z trestného činu
nenastúpenia služby v brannej moci podľa § 265 ods. 1 zákona č. 86/1950 Zb. Trestný
zákon a bol mu uložený trest odňatia slobody v trvaní 16 mesiacov. Sťažovateľka,
zastúpená advokátom, dosiahla, že uznesením okresného súdu sp. zn. 1 Nt 13/2009
z 10. mája 2010 bola povolená obnova trestného konania, rozsudok z roku 1959 bol zrušený
a uznesením okresného súdu „sp. zn. VOS Bratislava 2 T 36/1959“ z 26. mája 2010 bolo
trestné stíhanie zastavené, pretože skutok nie je trestným činom.
Okresný súd rozsudkom č. k. 11 C 113/2011-102 zo 4. apríla 2012 vyhovel aj žalobe
sťažovateľky o zaplatenie sumy 1 026,62 € s príslušenstvom a zaviazal žalovaného zaplatiť
sťažovateľke 1 026,62 € s úrokom z omeškania 9,25 % ročne od 25. mája 2011
do zaplatenia a trovy konania 709,66 € k rukám jej právneho zástupcu. Priznaná suma
náhrady trov konania pozostávala z odmeny advokáta 275,50 € a náhrady hotových
výdavkov vo výške 434,16 € zahŕňajúcich cestovné, stravné a náhradu za stratu času
za účasť na pojednávaní 4. apríla 2012.
Proti výroku rozsudku okresného súdu č. k. 11 C 113/2011-102 zo 4. apríla 2012
o náhrade trov konania podal žalovaný odvolanie. V napadnutej časti navrhol zmeniť
rozsudok tak, že sťažovateľke bude priznaná náhrada trov konania iba vo výške 275,50 €
z titulu odmeny advokáta za vykonanie štyroch úkonov právnej služby vo veci. Žalovaný
uviedol, že v prevyšujúcej časti okresný súd vec nesprávne právne posúdil, keď priznal
sťažovateľke i náhradu hotových výdavkov jej advokáta, ktorý je usadeným euroadvokátom
so sídlom v B, teda v mieste sídla súdu, na pojednávanie ktorého sa dostavil.
Sťažovateľka vo vyjadrení k tomuto odvolaniu žalovaného uviedla, že hotové
výdavky boli vynaložené len pre správanie odporcu, ktorý nezaplatil žalovanú sumu
dobrovoľne na základe žiadosti o predbežné prerokovanie nároku. Sťažovateľka netrvala ani
na nariadení pojednávania vo veci okresným súdom. Jej advokát skutočne vykonal cestu na
pojednávanie z P., keďže má väčšinu pracovných povinností v Českej republike. Náklady
boli vynaložené účelne a sťažovateľka sa ich vzniku snažila rozumným spôsobom predísť.
Krajský súd uznesením č. k. 8 Co 236/2012-124 z 30. apríla 2013 rozsudok
okresného súdu vo výroku o náhrade trov konania zmenil tak, že žalovaný je povinný
zaplatiť sťažovateľke náhradu trov prvostupňového konania vo výške 275,50 € k rukám jej
právneho zástupcu a odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
Uznesenie krajského súdu č. k. 8 Co 236/2012-124 z 30. apríla 2013 nadobudlo
právoplatnosť 8. júla 2013.
Sťažovateľka porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 8 Co 236/2012-124 z 30. apríla 2013
odôvodnila tým, že krajský súd jej svojím rozhodnutím neposkytol riadnu súdnu ochranu
proti nezákonnému konaniu žalovaného a hospodárnosť vedenia konania sťažovateľkou
spravodlivo neposúdil. Pokiaľ krajský súd svoje rozhodnutie založil na ustanoveniach § 16
ods. 4 a § 17 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004
Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení
neskorších predpisov (ďalej len „advokátska tarifa“), ustanovenie § 16 ods. 4 advokátskej
tarify reguluje výšku náhrady, ale nerieši, kedy nárok vzniká, a ustanovenie § 17 ods. 1
advokátskej tarify nerieši prípad, keď sa úkon právnej služby síce vykonáva v mieste, ktoré
je sídlom advokáta, avšak napriek tomu z nejakého dôvodu cestovné náklady advokátovi
vzniknú. Krajský súd považoval za nevýznamné, na čom sa sťažovateľka s advokátom
dohodla, pokiaľ ide o náhradu hotových výdavkov (§ 16 ods. 1 a 2 advokátskej tarify), ako
aj to, že žalovaný v rámci predbežného prerokovania nároku žiadosti sťažovateľky
nevyhovel. Sťažovateľka na vysvetlenie, z akého dôvodu sa obrátila v uvedených veciach
na JUDr. L. M., advokáta so sídlom v P., uviedla, že rehabilitácia a odškodňovanie, tzv.
odopieračov vojenskej služby je špecifickou právnou oblasťou, ktorej sa venuje podľa jej
zistení na Slovensku iba tento advokát. Ďalej v sťažnosti doručenej ústavnému súdu uviedla,
že spravodlivému riešeniu veci by zodpovedalo iba také jej posúdenie, ktoré by vzalo do
úvahy účelnosť vynaloženia hotových výdavkov sťažovateľkou, pričom pre posúdenie tejto
otázky bolo potrebné zistiť, prečo náklady vôbec vznikli a či a ako ich vzniku bolo možné
predísť. Namiesto toho krajský súd vychádzal zo zjednodušenej predstavy, v zmysle ktorej
ak má advokát sídlo v mieste, kde sa úkon koná, potom mu nárok na náhradu hotových
cestovných výdavkov nepatrí. Pritom je zrejmé, že hotové výdavky by neboli vznikli, ak by
žalovaný v rámci predbežného prerokovania nároku vyhovel požiadavke sťažovateľky a ak
by súhlasil s rozhodnutím veci bez nariadenia pojednávania, ako to navrhovala
sťažovateľka. Napriek tomu, že sťažovateľka a jej advokát urobili všetko, čo bolo reálne
možné, aby vzniku cestovným nákladov predišli, musel advokát z P. do B. na pojednávanie
cestovať. Je nespravodlivé, aby tieto náklady znášala bez náhrady sťažovateľka, ak tieto
vznikli iba zavinením žalovaného. Krajský súd tak v konečnom dôsledku sťažovateľku
„trestá za úspech“, keď sa postavil na stranu žalovaného, ktorého nesprávnym postupom
celý spor v skutočnosti vznikol.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Krajský súd uznesenie č. k. 8 Co 236/2012-124 z 30. apríla 2013 odôvodnil takto:
„V posudzovanej veci je zrejmé, že právny zástupca navrhovateľky JUDr. L. M. je
zapísaný v Slovenskej advokátskej komore v zozname usadených euroadvokátov so sídlom
v B., z čoho vyplýva, že na území Slovenskej republiky sústavne poskytuje právne služby
v rámci výkonu advokácie, prostredníctvom svojej kancelárie so sídlom v B.
Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že pokiaľ usadený euroadvokát poskytuje
právne služby na území Slovenskej republiky zo sídla na území Slovenskej republiky,
náhradu cestovných výdavkov, stravné a náhradu za stratu času (§ 16 ods. 4 a § 17 ods. 1
vyhl. č. 655/2004 Z. z.) možno priznať len z miesta jeho sídla na území Slovenskej republiky
do miesta, kde je právna služba poskytnutá.
Odvolací súd sa tak v plnom rozsahu stotožnil s argumentáciou odporcu v tom, že za
účasť na pojednávaní na Okresnom súde Bratislava I právneho zástupcu navrhovateľky,
ako usadeného euroadvokáta poskytujúceho právne služby na území Slovenskej republiky,
nemožno priznať náhradu cestovných výdavkov, stravné a náhradu za stratu času z jeho
sídla v štáte registrácie v P. Právnemu zástupcovi navrhovateľky tak vznikol nárok na trovy
právneho zastúpenia spočívajúce v odmene za štyri úkony právnej služby vo výške 275,50
eur a nevznikol mu tak nárok na náhradu hotových výdavkov uplatňovaných si vo výške
434,16 eur v súvislosti s jeho účasťou na pojednávaní pred súdom prvého stupňa.
V danom prípade je z hľadiska rozhodovania o náhrade trov konania bez právneho
významu, že navrhovateľka sa s jej právnym zástupcom dohodla na druhu a výške hotových
výdavkov v súvislosti s jeho účasťou na pojednávaní v zmysle § 16 ods. 1, 2 vyhlášky
č. 655/2004 Z. z., ako aj to, že navrhla, aby súd rozhodol bez nariadenia pojednávania a že
odporca jej žiadosti, v rámci o predbežného prerokovania nároku, nevyhovel.
S poukazom na vyššie uvedené závery odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa
v napadnutej časti, zmenil tak, že odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi
náhradu trov konania vo výške 275,50 eur (§ 220 O. s. p.).“
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom
nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred
takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Rozhodovanie o náhrade trov konania je integrálnou súčasťou súdneho konania,
a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže
rozhodnutím, ako aj postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ktorý nie je v súlade
so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka konania
na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05). Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade
trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997).
V prípadoch, keď sťažovatelia namietajú porušenie svojich ústavou garantovaných
práv rozhodnutím všeobecného súdu týkajúcim sa náhrady trov konania, je ústavný súd
vo svojej doterajšej judikatúre zdržanlivý, keďže problematika trov konania má vo vzťahu
k predmetu konania pred všeobecnými súdmi akcesorickú povahu, a preto sa k zrušeniu
napadnutého výroku o trovách konania uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že
v posudzovanej veci došlo k extrémnemu zásahu do základného práva na súdnu ochranu
(spravodlivý proces), alebo ak zistí, že zároveň došlo k neprípustnému zásahu aj do iného
základného práva (porovnaj m. m. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06,
I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).
Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia
porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
uznesením krajského súdu č. k. 8 Co 236/2012-124 z 30. apríla 2013 v dôsledku ústavnej
nekonformnej aplikácie ustanovení advokátskej tarify pri rozhodovaní o náhrade trov
konania.
Podľa § 38 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov usadený euroadvokát je oprávnený poskytovať právne služby na území
Slovenskej republiky za podmienok a spôsobom ustanoveným týmto zákonom. Na účely
tohto zákona a osobitných predpisov a v súlade s podmienkami ustanovenými týmto
zákonom sa usadený euroadvokát považuje za advokáta podľa tohto zákona.
Podľa § 15 advokátskej tarify advokát má popri nároku na odmenu aj nárok
a) na náhradu hotových výdavkov účelne a preukázateľne vynaložených v súvislosti
s poskytovaním právnych služieb, najmä na súdne poplatky a iné poplatky, cestovné
a telekomunikačné výdavky a výdavky za znalecké posudky, preklady a odpisy,
b) na náhradu za stratu času (§ 17).
Podľa § 16 ods. 1 advokátskej tarify advokát sa môže dohodnúť s klientom na druhu
a výške niektorých hotových výdavkov, ktorých vynaloženie sa predpokladá v súvislosti
s poskytovaním právnych služieb.
Podľa § 16 ods. 3 advokátskej tarify od klienta možno požadovať na náhradu
výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné sumu vo výške jednej
stotiny výpočtového základu za každý úkon právnej služby. Túto sumu môže advokát
požadovať aj vtedy, ak sa na jej náhrade s klientom osobitne nedohodol.
Podľa § 16 ods. 4 advokátskej tarify na výšku náhrady preukázaných cestovných
výdavkov sa vzťahujú osobitné predpisy, ak táto vyhláška neustanovuje inak.
Podľa § 17 ods. 1 advokátskej tarify pri úkonoch právnej služby vykonávaných
v mieste, ktoré nie je sídlom advokáta, za čas strávený cestou do tohto miesta a späť patrí
advokátovi náhrada za stratu času vo výške jednej šesťdesiatiny výpočtového základu
za každú aj začatú polhodinu.
Zmyslom právnej úpravy výšky odmeny advokáta a náhrady jeho hotových
výdavkov pre účely rozhodovania o náhrade trov občianskeho súdneho konania [§ 151
ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)] je stanoviť predvídateľné pravidlá
rozhodovania o výške náhrady trov konania, ktoré musia nielen rešpektovať princíp rovnosti
účastníkov v občianskom súdnom konaní, ale aj umožňovať na jednej strane úspešnému
účastníkovi konania získať náhradu ním vynaložených nákladov v primeranej sadzobníkom
vopred určenej výške, ale súčasne na druhej strane aj poskytnúť ochranu neúspešnému
účastníkovi pred neprimeranou výškou uplatňovaných trov konania voči nemu.
Ako vyplýva z citovaných ustanovení, postavenie usadeného euroadvokáta ako
zástupcu účastníka v občianskom súdnom konaní na území Slovenskej republiky, pokiaľ ide
o rozhodovanie o odmene a náhrade hotových výdavkoch v rámci náhrady trov konania, je
zhodné s postavením advokáta zapísaného v zozname advokátov vedenom Slovenskou
advokátskou komorou, pričom sa vychádza z toho, že sídlom usadeného euroadvokáta je
jeho sídlo na území Slovenskej republiky evidované v zozname usadených euroadvokátov
vedenom Slovenskou advokátskou komorou.
Klientovi usadeného euroadvokáta patrí preto ako súčasť náhrady trov občianskeho
súdneho konania náhrada hotových výdavkov pozostávajúca okrem iného z náhrad
preukázaných cestovných výdavkov podľa osobitného predpisu (§ 16 ods. 4 advokátskej
tarify) a pri úkonoch právnej služby vykonávaných v mieste, ktoré nie je sídlom advokáta,
za čas strávený cestou do tohto miesta a späť a náhrada za stratu času vo výške jednej
šesťdesiatiny výpočtového základu za každú aj začatú polhodinu (§ 17 ods. 1 advokátskej
tarify). Obe tieto položky však patria klientovi advokáta iba v prípade, ak ide o úkon
vykonaný mimo sídla advokátskej kancelárie. Tento záver vyplýva zo systematického
výkladu citovaných ustanovení advokátskej tarify (miestne prepravné je nahrádzané ako
súčasť režijného paušálu – § 16 ods. 3 advokátskej tarify).
Pre rozhodovanie o náhrade trov konania je zásadne bez významu obsah dohody
medzi advokátom a klientom o výške odmeny advokáta či o spôsobe náhrady jeho hotových
výdavkov (§ 16 ods. 1 advokátskej tarify). Obsah tejto dohody má význam iba pre vzťah
medzi advokátom a jeho klientom.
Účelnosť vynaloženia hotových výdavkov advokátom je predpokladom ich priznania
ako súčasti náhrady trov konania v občianskom súdnom konaní klientovi advokáta (§ 142
ods. 1 OSP). Princíp zavinenia na vzniku trov občianskeho súdneho konania sa premieta
do rozhodovania o náhrade trov konania iba v prípadoch stanovených Občianskym súdnym
poriadkom (§ 147, § 147a OSP), avšak ku vzniku povinnosti na separátnu náhradu trov
konania nemôže dôjsť v prípade, ak povinný účastník konania nenaplní predpoklady
stanovené v príslušnom ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktorými nie sú prípady
riadnej realizácie svojich procesných oprávnení (napr. ak účastník trvá na osobnom
vypočutí na pojednávaní a pod.). V prípadoch separátnej náhrady trov konania ide
o zavinenie v procesnoprávnom zmysle. Ani ustanovenie § 150 OSP neumožňuje priznať
náhradu trov konania v prípadoch, v ktorých nárok na náhradu trov konania nevznikol,
prípadne vo väčšej výške, než v akej vznikol (toto ustanovenie umožňuje úspešnému
účastníkovi občianskeho súdneho konania náhradu trov konania v prípade dôvodov
hodných osobitných zreteľa iba nepriznať alebo skrátiť).
V prípade sťažovateľky, v konaní zastúpenej usadeným euroadvokátom so sídlom
v B., bol uplatnený nárok na náhradu hotových výdavkov spojených s cestou
na pojednávanie na okresnom súde zo sídla jej zástupcu v štáte registrácie do B. Ako z už
uvedeného vyplýva, nárok na náhradu nákladov spojených s touto cestou nebolo možné
sťažovateľke priznať i napriek tomu, že niet pochybnosti o jeho účelnosti a ani s ohľadom
na procesný postup žalovaného, či na nepochybnú snahu sťažovateľky náklady konania
minimalizovať (tobôž nie s ohľadom na obsah dohody uzatvorenej medzi sťažovateľkou
a jej advokátom).
Pokiaľ v tejto situácii krajský súd náhradu hotových výdavkov sťažovateľke
nepriznal, aplikácia dotknutých ustanovení advokátskej tarify (a ani Občianskeho súdneho
poriadku) krajským súdom nenesie znaky ich ústavne nekonformného výkladu.
S ohľadom na skutočnosť, že citované ustanovenia advokátskej tarify a Občianskeho
súdneho poriadku boli nepochybne sťažovateľke i jej advokátovi známe už v čase
vykonania cesty advokáta na pojednávanie na okresný súd, považuje ústavný súd napadnuté
rozhodnutie navyše i za také, ktoré vec sťažovateľky, pokiaľ ide o náhradu trov konania,
posúdilo v súlade s princípmi spravodlivosti.
Právny názor krajského súdu, v zmysle ktorého ak má advokát sídlo v mieste, kde sa
úkon koná, potom mu nárok na náhradu hotových cestovných výdavkov nepatrí, nie je
neprípustne zjednodušeným princípom, ktorý neobstojí (ako to tvrdí sťažovateľka), ale
naopak východiskom, na ktorom je náhrada cestovných výdavkov advokáta v zmysle
advokátskej tarify postavená. Ani advokátska tarifa, a ani Občiansky súdny poriadok
nestanovujú žiadne výnimky z tohto princípu a neumožňujú súdu rozhodujúcemu o náhrade
trov konania tento princíp modifikovať tak, že účastníkovi konania, zastúpenému
advokátom, by bolo možné priznať aj náhradu cestovných nákladov v takomto prípade (nad
rámec režijného paušálu).
V prípade sťažovateľky teda nešlo o prípad, v ktorom by krajský súd formalistickým
postupom umožnil presadenie zrejmej nespravodlivosti. V tomto prípade od krajského súdu
ani účel normy, ani história jej vzniku, ani systematická súvislosť alebo niektorý
z ústavnoprávnych princípov nevyžadovali odchýliť sa od doslovného znenia aplikovanej
právnej normy spôsobom, aký sťažovateľka od krajského súdu žiadala. Krajský súd našiel
interpretáciou abstraktných noriem konkrétne právo, rešpektujúc ústavné zásady.
Keďže krajský súd svoje rozhodnutie založil na takom výklade dotknutých
ustanovení právnych predpisov, ktorý nemožno označiť za ústavne nekonformný alebo
nezodpovedajúci dikcii aplikovaných zákonných ustanovení, sťažnosť sťažovateľky
neobstojí.
Iba to, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu vyjadreným v napadnutom
rozsudku nestotožňuje, ešte nemôže zakladať splnenie podmienok prijateľnosti jej sťažnosti.
Za tejto situácie považuje ústavný súd za vylúčené, aby uznesením krajského súdu
mohlo dôjsť k porušeniu práv sťažovateľky označených v jej sťažnosti, a preto sťažnosť
sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. septembra 2013