Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 540/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. decembra 2019

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa)

a zo sudcov Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

sťažovateľky , ,

, zastúpenej advokátskou kanceláriou BIZOŇ & PARTNERS, s. r. o.,

Hviezdoslavovo námestie 25, Bratislava, v mene ktorej koná prokurista Mgr. Michal Bizoň,

LL.M., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , podľa Listiny základných práv a slobôd

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 25. apríla 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júna

2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie

svojho základného práva podľa (ďalej len

„ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 25. apríla 2019 (ďalej aj

„napadnuté uznesenie“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka (matka) sa návrhom

z 29. septembra 2015 domáhala zvýšenia výživného na svoje dve maloleté deti. Predmetné

konanie pôvodne vedené na Okresnom súde Námestovo pod sp. zn. bolo

právoplatne skončené potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -483 z 26. septembra 2018, ktorým bol návrh matky na

zvýšenie výživného zamietnutý.

2.1 Sťažovateľka vo svojej ústavnej sťažnosti uviedla, že proti rozsudku krajského

súdu č. k. -483 z 26. septembra 2018 podala v zákonom stanovenej lehote

dovolanie na najvyššom súde, ktoré odôvodnila viacerými pochybeniami v rozhodnutí

odvolacieho súdu a porušením základných zásad obsiahnutých v

o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o rodine“).

2.2 Sťažovateľka v argumentácii formulovanej v dovolaní vytkla rozsudku krajského

súdu č. k. -483 predovšetkým porušenie zásady vyjadrenej v § 62 zákona

o rodine, podľa ktorej „Obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich

schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej

úrovni rodičov.“. Podľa názoru sťažovateľky súd prvej inštancie, ako aj odvolací súd

pochybili pri rozhodovaní o jej návrhu na zvýšenie výživného na maloleté deti v tom,

že pri rozhodovaní o určení výšky výživného zohľadnili naturálne plnenia, ktoré sú

maloletým deťom zo strany otca poskytované.

2.3 Prípustnosť dovolania sťažovateľka odôvodnila podľa § 421 ods. 1 písm. a)

v znení neskorších predpisov (ďalej len

„CSP“), podľa ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým

sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho

súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil

od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.

2.4 Uznesením sp. zn. z 25. apríla 2019 najvyšší súd dovolanie

odmietol ako neprípustné [ , pozn.].

2.5 Sťažovateľka vo svojej ústavnej sťažnosti ďalej zdôraznila, že z odôvodenia

napadnutého uznesenia je zrejmé, „... že jediným dôvodom, pre ktorý Najvyšší súd moje

Dovolanie odmietol bolo to, že som v texte tohto Dovolania konkrétne neoznačila a

nešpecifikovala súdne rozhodnutie spadajúce pod ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho

súdu.“.

2.6 Podľa názoru sťažovateľky „... postup, v rámci ktorého by Najvyšší súd odmietol

každé dovolanie podané na základe ustanovenia len preto, že v

ňom nebolo konkretizované niektoré z jeho rozhodnutí, by bol teoreticky namieste výlučne v

tom prípade, ak by bolo rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu možné spoľahlivo lustrovať

- čo však nie je. Takýto postup navyše vyvoláva dojem, akoby sám Najvyšší súd nepoznal

svoju vlastnú rozhodovaciu prax, čo je však v medziach právneho štátu neakceptovateľné.

... Práve vďaka záverom Najvyššieho súdu týkajúcim sa potreby špecifikácie

rozhodovacej praxe pritom v prípadoch mnohých dovolaní dochádza k mimoriadne

rýchlemu vyriešeniu veci - jednoduchým odmietnutím dovolania bez meritórneho prieskumu,

a to dokonca aj tam, kde bolo podané dovolanie plne dôvodné. Takýto postup však nie je

možné označiť nijak inak, ako odňatie práva jednotlivca na súdnu ochranu, a to výlučne na

základe svojvôle súdu...

... zastávam názor, že v mojom prípade došlo konaním zo strany Najvyššieho súdu

k porušeniu môjho práva na spravodlivý proces, ale najmä k odňatiu môjho práva na súdnu

ochranu. Porušenia Zákona o rodine, ku ktorým došlo v mojej veci boli totiž tak zjavné a

závažné, že odmietnutie môjho Dovolania zo strany Najvyššieho súdu výlučne na základe

toho, že v jeho texte nebolo špecifikované súdne rozhodnutie tvoriace ustálenú rozhodovaciu

prax, je nevyhnutné považovať za neúmerný formalizmus neakceptovateľný v právnom

štáte.“.

3. V nadväznosti na už uvedené skutočnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd

po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom:

„I. Základné právo Sťažovateľky na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd; a spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd;

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25.04.2019, sp. zn. ,

porušené boli.

II. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25.04.2019. sp. zn. 3 Cdo

50/2019, sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

III. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný Sťažovateľke uhradiť trovy konania

na účet obchodnej spoločnosti BIZOŇ & PARTNERS, s. r. o., a to do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská

4. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou

od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

7. Podľa návrhom na začatie konania je

sťažnosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa .

8. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

9. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré sú podané navrhovateľom bez právneho zastúpenia podľa § 34

a a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu ( ), návrhy, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané zjavne

neoprávnenou osobou, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený [ ].

10. O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom

všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,

ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný

súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, , ).

11. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

12. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

13. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

14. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť (mutatis mutandis ).

15. Predmetom konania ústavného súdu je rozhodovanie o namietanom porušení

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť napadnutým uznesením

najvyššieho súdu.

16. Sťažovateľka porušenie týchto práv odôvodnila tým, že najvyšší súd odmietol jej

dovolanie pre jeho neprípustnosť podľa , a teda bez meritórneho

preskúmania veci, keďže sťažovateľka vo svojom dovolaní neoznačila konkrétne

rozhodnutie, ktorým by poukazovala na odklon odvolacieho súdu od rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu. Sťažovateľka uviedla, že takýto postup zo strany najvyššieho súdu

považuje „za protizákonný a v rozpore s “.

16.1 V nadväznosti na uvedené vo vzťahu k napadnutému uzneseniu sťažovateľka

pristúpila k tejto argumentácii:

«17. V prvom rade zo znenia ustanovenia žiadnym

spôsobom výslovne nevyplýva povinnosť dovolateľa špecifikovať v dovolaní ustálenú

rozhodovaciu prax. Práve naopak, ustanovenie hovorí, že: „Dovolací

dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za

nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia!“ V zmysle

citovaného ustanovenia som pritom pri príprave Dovolania dôsledne postupovala.

Akékoľvek závery Najvyššieho súdu o tom, že postup podľa ustanovenia

nepostačuje, a že v každom dovolaní podanom podľa ustanovenia

je potrebné konkretizovať ešte aj súdne rozhodnutie, od ktorého sa odvolací súd odklonil,

idú zásadne nad rámec znenia tohto ustanovenia a smerujú tak k príliš širokému

výkladu zákona.

18. V druhom rade osobitne zdôrazňujem, že rozhodovacia prax dovolacieho súdu.

resp. Najvyššieho súdu nie je žiadnym spôsobom súhrnne kodifikovaná a je preto

mimoriadne problematické ju spoľahlivo vyhľadávať a lustrovať v nej. Ak Najvyšší súd aj

napriek tomuto trvá na tom, aby bola ustálená rozhodovacia prax v každom dovolaní

podanom podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) konkrétne špecifikovaná, s dovolateľom

sa v podstate hrá na mačku a myš - ak sa dovolateľovi rozhodnutie aplikovateľné na jeho

vec nepodarí nájsť, Najvyšší súd jeho vec jednoducho meritórne nepreskúma a neposúdi,

iba ju priamo odmietne, a to aj v prípadoch, kedy by podané dovolanie bolo inak plne na

mieste.

19. V neposlednom rade považujem za potrebné poukázať na to, že podľa

ustanovenia (ďalej ako

„OSP“) nebolo dovolanie vo veciach upravených Zákonom o rodine prípustné až na

niekoľko zákonom upravených výnimiek, medzi ktorými sa však výživné nenachádzalo.

bol pritom v takomto znení účinný od roku 1992 až do jeho nahradenia čo znamená, že

rozhodnutia o výživnom boli z dovolacieho prieskumu vylúčené viac ako 20 rokov, počas

ktorých sa v tejto oblasti celkom zrejme žiadna ustálená rozhodovacia prax Najvyššieho

súdu nevytvorila a ani vytvoriť nemohla. Rozhodovacia prax sa preto sústredila v

rozhodnutiach krajských súdov ako súdov odvolacích. Je teda zrejmé, že vo veciach

výživného v súčasnosti v podstate ani neexistuje ustálená rozhodovacia prax dovolacieho

súdu, pretože táto sa od okamihu účinnosti [ktorý dovolanie v týchto veciach už

pripúšťa) ešte nestihla vytvoriť...»

17. Z ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov

a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie vo veciach úpravy práv

a povinností rodičov k maloletým deťom patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný

súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy

všeobecných súdov.

18. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké

právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (, ).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon

nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho

pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné ().

19. Ústavný súd vzhľadom na svoje postavenie môže preskúmavať také rozhodnutie

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, m. m. , , , ).

20. Ústavný súd zvýrazňuje, že súčasťou práva na spravodlivé konanie je aj právo

účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne

dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (m. m.

, ).

21. Ústavný súd aj s poukazom na svoju stabilizovanú judikatúru zdôrazňuje,

že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť

dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie

do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou

ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis , ).

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

22. Ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie sp. zn. a nezistil takú

skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu nemajúci oporu v

zákone, a to vo väzbe na rozhodné okolnosti veci.

23. Vo vzťahu k záverom v napadnutom uznesení najvyššieho súdu ústavný súd

argumentáciu sťažovateľky nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ich ústavnú

udržateľnosť a nezistil, že by posudzované rozhodnutie bolo svojvoľné alebo v zjavnom

vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou,

či nedostatočne odôvodnené, a tým mohlo zakladať dôvod na zásah ústavného súdu v súlade

s jeho právomocami ustanovenými v .

24. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu presvedčil,

že najvyšší súd sa adekvátne vysporiadal s otázkou posúdenia prípustnosti dovolania. Podľa

názoru ústavného súdu závery najvyššieho súdu v napadnutom uznesení majú oporu

v zákone, boli dostatočne a zrozumiteľne formulované a zdôvodnené. Z ústavnoprávneho

hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovalo napadnuté rozhodnutie

vo vzťahu k sťažovateľkou namietanému porušeniu práva podľa a

ods. 1 dohovoru.

25. Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia poukázal

na podstatu a zmysel dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku (body 6 až 9

odôvodnenia napadnutého uznesenia, pozn.) a k jeho prípustnosti uviedol:

«Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa má osobitný význam

korelačný vzťah medzi „právnou otázkou“ a „rozhodovacou praxou dovolacieho súdu“.

Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na zasadnutí 10. októbra

2018 prijalo ako judikát rozhodnutie z 24. januára 2018 sp. zn. (R 71/2018),

právna veta ktorého znie: „Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle §

421 ods. 1 treba zahrnúť aj naďalej použiteľné,

legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a

stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími

súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a

stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o

rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v Zborníkoch najvyšších súdov č. I, II. a IV

vydaných ŠEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986.“ Pod pojem ustálenej súdnej praxe a

pod pojem dovolací súd v zmysle teda nemožno zahrnúť rozhodnutia

Ústavného súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Českej republiky, na ktoré

dovolateľka poukazuje vo svojom dovolaní. [bod 10.1 odôvodnenia napadnutého uznesenia,

pozn.].

Meritórny dovolací prieskum z hľadiska správnosti odvolacím súdom riešených

právnych otázok nebolo možné v danom prípade uskutočniť z dôvodu, že dovolateľka -

vyvodzujúc prípustnosť jej dovolania z ustanovenia - neoznačila

žiadne rozhodnutie dovolacieho súdu predstavujúce jeho ustálenú rozhodovaciu prax a

riešiace niektorú právnu otázku spôsobom, od ktorého sa odvolací súd - ako tvrdí

dovolateľka - v tomto prípade odklonil. Treba pripomenúť, že sama polemika dovolateľa

správnymi závermi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia

alebo len kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu právnej otázky, významovo

nezodpovedajú kritériu uvedenému v . Pokiaľ dovolateľ neoznačí

ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, od ktorej sa podľa jeho názoru odvolací súd

odklonil, dovolací súd nemôže svoje rozhodnutie založiť na domnienkach (predpokladoch) o

tom, ktorú otázku a ktorý judikát, stanovisko alebo rozhodnutie mal dovolateľ na mysli; v

opačnom prípade by jeho rozhodnutie mohlo minúť zákonom určený cieľ. V prípade

nekonkretizovania podstaty odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu

nemôže najvyšší súd pristúpiť k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a

hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili prvoinštančný a odvolací súd a v súvislosti s

tým „suplovať“ aktivitu dovolateľa, resp. advokáta, ktorý spísal dovolanie a zastupuje

dovolateľa (, , , , 8 Cdo

78/2017). [bod 10.2 odôvodnenia napadnutého uznesenia, pozn.]

V danom prípade sa dovolateľka nestotožnila so skutkovými zisteniami a právnymi

úvahami odvolacieho súdu, podala kritiku jeho právnych záverov a polemizovala so

správnosťou riešenia viacerých otázok, ktorými sa odvolací súd - podľa presvedčenia

dovolateľky - odklonil od „od ustálenej rozhodovacej praxe“. Jej dovolacia argumentácia

ale v jednotlivostiach a aj komplexne nedáva podklad pre posúdenie, či skutočne došlo k

ňou tvrdenému odklonu, lebo dovolateľka v dovolám neoznačila žiadne rozhodnutie

dovolacieho súdu, od právnych záverov ktorého sa odvolací súd odklonil [bod 11

odôvodnenia napadnutého uznesenia, pozn.].»

26. Právna úprava inštitútu dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku je

i na účely mimosporových konaní obsiahnutá v a nasl. v spojení s

(ďalej len „“) . Je zásadné si uvedomiť,

že dovolanie smeruje vždy proti rozhodnutiu, ktoré by malo byť v zásade nemenné

a záväzné. Právna istota nastolená právoplatným rozhodnutím môže byť narušiteľná len

výnimočne a v mimoriadnych prípadoch, a preto má najvyšší súd posudzovať otázku

prípustnosti dovolania v občianskom súdnom konaní skôr reštriktívne [k tomu porovnaj

rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. ].

27. Prípustnosť dovolania pre riešenie právnej otázky podľa

v spojení s je vymedzená taxatívne. Sťažovateľka ako dôvod prípustnosti

ňou podaného dovolania uviedla dôvod podľa , podľa ktorého je

dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu. Súčasná právna úprava teda dáva dovolaciemu súdu právomoc na to,

aby sám rozhodol o tom, či v konkrétnom prípade ide o „odklon od ustálenej rozhodovacej

praxe dovolacieho súdu“, a z tohto pohľadu rozhodol o prípustnosti dovolania.

28. Ústavný súd konštatuje, že dôvod prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm.

a) sa viaže na ustálenú judikatúru najvyššieho súdu, ktorá nebola rešpektovaná zo

strany odvolacieho súdu, a to v tom, že odvolací súd zaujal iný právny záver, než aký

v konkrétnej právnej otázke zaujal najvyšší súd v rozhodnutiach, ktoré boli zverejnené ako

súdne rozhodnutia zásadného významu v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí

súdov Slovenskej republiky.

28.1 Jednotnou interpretáciou zákona sa zabezpečuje jednota uplatnenia právnej

úpravy v rovnakých prípadoch, zvyšuje sa právna istota a subjektom práva sa umožňuje

predvídať postup súdu, ktorý právna norma ukladá alebo predvída. Predvídateľnosťou

rozhodovania sa naplňuje materiálne chápanie právneho štátu a vylučuje sa priestor

pre prípadnú svojvôľu. Požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní

v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď, je neodmysliteľnou súčasťou princípu

právnej istoty (napr. , a ).

28.2. Súd sa pri prejednávaní a rozhodovaní určitej veci nemusí stotožniť s judikátom

najvyššieho súdu vydaným v skutkovo a právne obdobnej veci, je však nevyhnutné,

aby svoj odlišný právny názor argumentačne (kriticky) konfrontoval v odôvodnení

rozhodnutia a dostatočne vysvetlil, prečo sa nebolo možné stotožniť s konkrétnym

judikátom. Je potom úlohou dovolacieho súdu, ak sú dôvody prípustnosti z tohto pohľadu

dovolateľom uvedené, t. j. predpokladá sa, že dovolateľ „presvedčí“ dovolací súd,

že odvolací súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, aby tento

odklon, ak bude považovať za preukázané, že dovolanie je prípustné, z hľadiska právneho

posúdenia veci vyriešil.

28.3 Dovolateľ preto musí v dovolaní presne uviesť, ktorý konkrétny judikát

(rozhodnutie uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky) nerešpektoval odvolací súd vo svojom rozhodnutí [k tomu bližšie

pozri ŠTEVČEK, M., FICOVÁ, S., BARICOVÁ, J., MESIARKINOVÁ, S.,

BAJÁNKOVÁ, J., TOMAŠOVIČ, M. a kol. . Komentár. Praha :

C. H. Beck, 2016, s. 1380 – 1386.].

29. Podľa názoru ústavného súdu sa najvyšší súd v napadnutom uznesení náležite

vysporiadal s otázkou prípustnosti dovolania sťažovateľky (ako otázkou predbežnou)

a dôvody, pre ktoré dovolanie sťažovateľky odmietol, zreteľne sformuloval [§ 447 písm. c)

].

30. Ústavný súd v súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľky s napadnutým

uznesením najvyššieho súdu tiež poznamenáva, že obsahom základného práva na súdnu

ochranu podľa nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať

očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup všeobecného súdu bol

v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné

kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V takom prípade nemá ústavný

súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie

základných práv (obdobne napr. , ), a uvedené sa týka aj konaní

v rodinných veciach.

31. Ústavný súd takto potom dospel k záveru, že námietky sťažovateľky proti

napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu neobstoja, a preto ústavnú sťažnosť v časti

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v rámci predbežného

prerokovania podľa odmietol z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti.

32. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti v celom rozsahu bolo už bez

právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky formulovanými v petite jej

ústavnej sťažnosti.

33. Nad rámec veci ústavný súd poukazuje na , podľa ktorého rozsudky

o úprave výkonu rodičovských práv a povinností a výžive maloletých a o priznaní,

obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv a povinností alebo o pozastavení ich výkonu

možno zmeniť alebo zrušiť aj bez návrhu, ak sa zmenia pomery.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. decembra 2019

Jana Baricová

predsedníčka senátu