Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 24/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. decembra 2019

v pléne zloženom z predsedu Ivana Fiačana (sudca spravodajca) a zo sudcov Jany

Baricovej, Ladislava Duditša, Libora Duľu, Miroslava Duriša, Rastislava Kaššáka, Jany

Laššákovej, Miloša Maďara, Mojmíra Mamojku, Petra Molnára, Ľuboša Szigetiho

a Martina Vernarského predbežne prerokoval návrh skupiny poslancov Národnej rady

Slovenskej republiky, zastúpenej advokátom JUDr. Danielom Lipšicom a advokátom

JUDr. Petrom Kubinom, obaja Štefánikova 15, Bratislava, na začatie konania o vyslovenie

nesúladu časti slov „prvého stupňa“ v ustanovení § 24 ods. 2 písm. b) a časti slov

„I. stupňa“ v ustanovení o výchove a vzdelávaní

(školský zákon) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

s čl. 12 ods. 1 prvou vetou, čl. 12 ods. 2, čl. 13 ods. 3 v spojení s čl. 42 ods. 1 a čl. 41 ods. 4

, Dohovoru o právach dieťaťa, )

Dohovoru proti diskriminácii vo vzdelávaní a s čl. 14 v spojení s čl. 2 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a takto

rozhodol:

1. Návrh skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky v časti, v ktorej

namietajú nesúlad časti slov „prvého stupňa“ v ustanovení § 24 ods. 2 písm. b) a časti slov

„I. stupňa“ v ustanovení o výchove a vzdelávaní

(školský zákon) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

s čl. 12 ods. 1 prvou vetou, čl. 12 ods. 2, čl. 13 ods. 3 v spojení s čl. 42 ods. 1 a čl. 41 ods. 4

, Dohovoru o právach dieťaťa a s v spojení

s čl. 2 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

p r i j í m a na ďalšie konanie.

2. Návrh skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky vo zvyšnej časti

o d m i e t a pre nedostatok právomoci na jeho prerokovanie.

3. Návrhu na pozastavenie účinnosti časti slov „prvého stupňa“ v ustanovení § 24

ods. 2 písm. b) a časti slov „I. stupňa“ v ustanovení

o výchove a vzdelávaní (školský zákon) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Predbežné prerokovanie návrhu

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 24. apríla

2018 doručený návrh skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len

„navrhovatelia“ alebo „skupina poslancov“) na vyslovenie nesúladu označených zákonných

ustanovení, ktoré upravujú individuálne, resp. domáce vzdelávanie, pričom podľa

navrhovateľov skutočnosť, že takáto forma vzdelávania je k dispozícii len žiakom prvého

stupňa a nie aj žiakom druhého stupňa, nie je v súlade so zákazom nerovnosti (žiakov

a sprostredkovane ich rodičov) na základe veku. Navrhovatelia žiadajú domácu výchovu

aj pre žiakov druhého stupňa.

2. Z formálno-procesného hľadiska (petitórne) navrhovatelia žiadajú, aby

z ustanovenia, ktoré vymedzuje výlučne žiakov prvého stupňa ako tých, ktorých sa môže

týkať tento typ vzdelávania, bolo vypustené pre protiústavnosť zužujúce slovné spojenie

,,prvého stupňa“, čím by sa ‒samotným vymazaním týchto slov zo Z.

z. o výchove a vzdelávaní (školský zákon) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len ,,školský zákon“) ‒individuálne vzdelávanie vzťahovalo na

všetkých žiakov základných škôl. Taktiež žiadajú vypustiť slovné spojenie I. stupňa v časti

ustanovenia, ktoré vyžaduje, aby individuálnu domácu výuku zabezpečovala osoba

s učiteľským vzdelaním pre I. stupeň.

3. Navrhovatelia v sťažnosti predstavujú svoj výklad (a) základného práva (detí)

na vzdelanie, ako aj (b) práva rodičov zabezpečiť výchovu a vzdelávanie detí v súlade s ich

presvedčením a následne argumentujú, že (c) umožnenie individuálneho vzdelávania len

žiakom prvého stupňa, a nie aj žiakom stupňa druhého, je diskriminačné na základe kritéria

veku, pretože nie je legitímny dôvod, aby takúto možnosť mali mladšie deti, a nie staršie

deti.

(a) práva detí

4. Školský zákon umožňuje od jeho prijatia v roku 2008 individuálne vzdelávanie.

Jednou z foriem individuálneho vzdelávania je domáce vzdelávanie žiakov prvého stupňa,

a to na základe rozhodnutia riaditeľa kmeňovej školy, na ktorú deti patria, s tým, že

vzdelávanie zabezpečuje zákonný zástupca žiaka osobou, ktorá spĺňa kvalifikačné

predpoklady vysokoškolského vzdelania druhého stupňa ustanovené pre učiteľov I. stupňa

základnej školy. Ide o tzv. home-schooling.

5. Základný zákonný rámec predmetnej veci s podčiarknutím napadnutých

ustanovení tvorí nasledujúce znenie § 24 školského zákona:

«Individuálne vzdelávanie

(1) O povolení individuálneho vzdelávania rozhoduje riaditeľ školy, do ktorej bol

žiak prijatý (ďalej len „kmeňová škola“), na základe písomnej žiadosti zákonného zástupcu

maloletého žiaka alebo na základe písomnej žiadosti plnoletého žiaka.

(2) O povolení individuálneho vzdelávania rozhoduje riaditeľ školy v rámci

rozhodovania o oslobodení žiaka od povinnosti dochádzať do školy podľa osobitného

predpisu... O povolení individuálneho vzdelávania žiaka, ktorý sa pripravuje v systéme

duálneho vzdelávania, rozhoduje riaditeľ školy po súhlase zamestnávateľa, u ktorého sa

tento žiak pripravuje. Individuálne vzdelávanie sa povoľuje

b) žiakovi prvého stupňa základnej školy,

(3) K žiadosti o povolenie individuálneho vzdelávania podľa odseku 2 písm. a)

zákonný zástupca alebo plnoletý žiak priloží vyjadrenie všeobecného lekára pre deti

a dorast. Vzdelávanie žiaka zabezpečuje škola, ktorá rozhodla o povolení individuálneho

vzdelávania, a to v rozsahu najmenej dve hodiny týždenne.

(4) Vzdelávanie žiaka, ktorému bolo povolené individuálne vzdelávanie podľa odseku

2 písm. b), zabezpečuje zákonný zástupca žiaka osobou, ktorá spĺňa kvalifikačné

predpoklady vysokoškolského vzdelania druhého stupňa ustanovené pre učiteľov I. stupňa

základnej školy.»

6. Individuálne vzdelávanie zákonodarca podľa dôvodovej správy k školskému

zákonu zaviedol s ohľadom na požiadavky verejnosti (strana 10 dôvodovej správy k § 23 až

§ 25). Podľa navrhovateľov bližšie dôvody zákonodarcu z dôvodovej správy nie je možné

identifikovať.

7. Ako bolo uvedené, navrhovatelia otvárajú argumentáciu citáciou referenčných

noriem týkajúcich sa práva na vzdelanie. Pokračujú tým, že právo na vzdelanie zaručené

a referenčnými medzinárodnými zmluvami zahŕňa právo na prístup k vzdelaniu

a zároveň aj právo na poskytovanie určitej úrovne a kvality vzdelania.

8. Základné školstvo sa prirodzene vyznačuje určitou uniformitou. Navrhovatelia,

vychádzajúc z čl. 29 Dohovoru o právach dieťaťa, v kontraste s tým zmieňujú individualitu

dieťaťa a individuálny prístup k dieťaťu. Z perspektívy Dohovoru o právach dieťaťa

disponujú štáty značným priestorom pri zabezpečovaní prístupu k vzdelaniu s tým, že miera

úvahy štátu je nižšia pri základnom vzdelávaní.

9. Pod voľnú úvahu štátu s prihliadnutím na sociálne a ekonomické možnosti

verejných rozpočtov možno zahrnúť také otázky prístupu ku vzdelaniu, ako sú napr.

existencia školného, prijímacie skúšky, obmedzenie počtu prijímaných študentov

do určitého typu školy. Aj v prípade týchto „ďalších aspektov školskej politiky a úpravy“

v rámci zmluvných strán platí všeobecná zásada otvoreného a rovnakého prístupu.

10. Navrhovatelia ďalej zdôrazňujú význam základného vzdelávania. ,

Dohovor o právach dieťaťa, ako aj Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych

a kultúrnych právach pri základnom vzdelávaní požadujú bezpodmienečnú garanciu

povinného, slobodne prístupného a bezplatného vzdelávania bez ohľadu na sociálne

a ekonomické možnosti verejného rozpočtu. Z toho je zrejmé, že základné vzdelávanie

je priorizované, pretože má najväčší význam pre dosiahnutie cieľov vzdelávania. Význam

základného vzdelávania vo vzdelávacom systéme preto do istej miery môže odôvodniť

vyššiu mieru ingerencie štátu do základného vzdelávania (napr. v podobe povinnej školskej

dochádzky) ako pri ďalších stupňoch vzdelania.

(b) práva rodičov

11. Domáce vzdelávanie detí je jednak realizáciou základného práva detí na

vzdelanie, ako aj realizáciou práva rodičov na výchovu detí, resp. slobody rodičov

rozhodovať o výchove a vzdelávaní detí.

12. Článok 2 druhá veta Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd garantuje právo rodičov zabezpečovať výchovu a vzdelávanie detí

v zhode s ich vlastným náboženským a filozofickým presvedčením (totožné s § 30 zákona

č. o rodine). Rozsah garancií účasti a slobody rodičov rozhodovať o výchove

a vzdelávaní detí sa líši v rôznych referenčných medzinárodných zmluvách. Rodičia môžu

mať napríklad prednostné právo vzdelávať svoje dieťa (Všeobecná deklarácia ľudských

práv), ktoré bude zahŕňať aj právo rodiča slobodne sa rozhodnúť, či dieťa bude navštevovať

školu alebo nie. Prípadne môže byť úloha rodičov a štátu pri zabezpečovaní výchovy

a vzdelávania dieťaťa rovnocenná alebo nachýlená v prospech štátu, čo sa prejavuje najmä

v bezvýnimočnej povinnej školskej dochádzke. Medzinárodné dokumenty tak zdôrazňujú

rôzne body na škále medzi pozíciou rodičov na jednej strane a štátu na strane druhej.

13. Navrhovatelia zmieňujú rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej

len ,,ESĽP“) Konrad v. Nemecko (sťažnosť č. 35504/03, rozhodnutie z 11. 9. 2006),

týkajúce sa úplnej nemožnosti domáceho vzdelávania v Nemecku. ESĽP to nepovažoval

za porušenie práva na rešpekt k viere rodičov z hľadiska vzdelávania ich detí.

14. Navrhovatelia argumentačne idú takpovediac oproti prípadnej argumentácii

týmto rozhodnutím. Navrhovatelia tvrdia, že rozhodnutie ESĽP Konrad v. Nemecko

nemožno vykladať formalisticky v tom zmysle, že štát sa môže rozhodnúť, či niektorým

deťom umožní domáce vzdelávanie a iným nie, prípadne za akých podmienok. Toto

rozhodnutie ESĽP je potrebné vnímať v súvislostiach s platnou nemeckou právnou úpravou.

Nemecko v relevantnom čase a ani dnes neumožňuje domáce vzdelávanie detí vôbec

a ustanovuje povinnú školskú dochádzku.

15. Mnoho európskych krajín umožňuje domáce vzdelávanie s rôznym stupňom jeho

regulácie (napr. Rakúsko, Nórsko, Švajčiarsko, Dánsko, Fínsko, Estónsko, Francúzsko,

Maďarsko, Island, Írsko, Taliansko, Litva, Luxemburg, Portugalsko, Rumunsko, Slovinsko,

Veľká Británia a Slovensko). Iné krajiny zakazujú alebo de facto vylučujú domáce

vzdelávanie bez ohľadu na práva rodičov (napr. Nemecko, Švédsko, Albánsko, Grécko,

Macedónsko, Bielorusko, Cyprus, Chorvátsko, Bulharsko, Holandsko).

16. Skutočnosť, že sa štát môže rozhodnúť pre domáce vzdelávanie, ako rozhodol

ESĽP, neznamená podľa navrhovateľov, že môže určiť aj ľubovoľné podmienky pre účasť

na ňom. Týmto navrhovatelia naznačili záťaže z hľadiska ústavného príkazu rovnosti

a pokračujú v rekapitulácii ústavných príkazov rovnosti vo všeobecnosti, ako aj konkrétne

vo vzťahu k nediskriminácii vo vzdelávaní. Navrhovatelia citujú test rovnosti ústavného

súdu, ako aj ESĽP.

(c) zákaz diskriminácie medzi deťmi na základe ich veku a s tým súvisiaci zákaz

diskriminácie rodičov týchto detí

17. Vo vzťahu k diskriminácii navrhovatelia poukazujú na to, že úvaha štátu pri

určovaní spôsobu vzdelávania nie je podľa ich názoru bezbrehá. Akékoľvek podmienky

realizácie práva na vzdelávanie (a) musia sledovať ciele vzdelávania, (b) nesmú zasahovať

do iných základných práv a slobôd, (c) nesmú zasahovať do samotnej podstaty práva

na vzdelávanie a (d) nesmú byť diskriminačné.

18. Štátna moc rozhodla, že umožní domáce vzdelávanie ako alternatívu k povinnej

školskej dochádzke. Podmienky prístupu k domácemu vzdelávaniu sú však podľa

navrhovateľov diskriminačné, pretože sa prístup umožňuje len pre určité kategórie žiakov,

resp. ich rodičov.

19. Navrhovatelia tvrdia, že norma vyčleňuje skupinu žiakov, resp. ich rodičov,

na základe veku, s tým, že na takéto vyčlenenie neexistuje legitímny cieľ. Ak by takýmto

cieľom mala byť (a) potreba sociálnej integrácie alebo (b) personálne zabezpečenie, tak

podľa navrhovateľov tieto ciele nie sú dostatočným dôvodom na vyčlenenie.

20. Podľa štátneho vzdelávacieho programu je (a) sociálna integrácia cieľom pre

obidva stupne základnej školy. Ak štát umožní výnimku z tohto kritéria na prvom stupni,

nie je dôvod na ňom trvať na stupni druhom, zvlášť, ak podľa navrhovateľov je súčasťou

štátneho dozoru aj preverovanie tohto kritéria pod sankciou zrušenia domáceho vzdelávania.

21. (b) Zo skutočnosti, že rodičia na svoje náklady musia zabezpečiť kvalifikovaných

učiteľov, vyplýva, že zabezpečenie expertnosti výuky nemôže byť primeraným legitímnym

cieľom.

22. S ohľadom na už uvedené argumenty a skutočnosť, že rozlišovanie medzi žiakmi

prvého a druhého stupňa nemá legitímny cieľ, navrhovatelia žiadajú, aby ústavný súd vydal

takýto nález:

«Ustanovenia § 24 ods. 2 písm. b) v časti, v ktorej sa v tomto ustanovení používajú

slová „prvého stupňa“ a § 24 ods. 4 v časti, v ktorej sa používajú slová „l. stupňa“ zákona

č. o výchove a vzdelávaní (školský zákon) a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších zákonov nie sú v súlade s článkom 12 ods. 1, prvá veta, článkom

12 ods. 2, článkom 13 ods. 3 v spojení s článkom 42 ods. 1 a s článkom 41 ods. 4

Slovenskej republiky, s článkom 28 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, s článkom 3 písm.

a) Dohovoru proti diskriminácii vo vzdelávaní a s článkom 14 v spojení s článkom 2

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.»

II.

K prijatiu návrhu na ďalšie konanie

23. Podľa (ďalej len ,a“)

ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov s ... a s medzinárodnými zmluvami,

s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované

a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom.

24. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ,,“)

ak nie je ďalej ustanovené inak, použije sa tento zákon aj na konania začaté do 28. februára

2019.

Podľa právne účinky úkonov, ktoré v konaní

nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

25. Podľa návrh na začatie konania

podľa o súlade právnych predpisov nižšej právnej sily s právnym

predpisom vyššej právnej sily alebo medzinárodnou zmluvou, s ktorou vyslovila súhlas

národná rada a ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, môže

podať najmenej pätina poslancov národnej rady.

26. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri

predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 56

ods. 2 nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní

odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

27. Ústavný súd návrh predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí pléna

ústavného súdu podľa a okrem nedostatku právomoci

vo vzťahu k Dohovoru proti diskriminácii vo vzdelávaní dospel k záveru, že návrh skupiny

poslancov obsahuje všetky náležitosti uvedené v a

a spĺňa procesné podmienky, za splnenia ktorých ústavný súd môže vec prerokovať a o nej

rozhodnúť. Návrh podala aktívne legitimovaná skupina poslancov, ustanovenia, ktoré

napadajú, sú platnou súčasťou platného poriadku a sú samostatne preskúmateľnou

zmysluplnou normou a referenčné normy sú riadne vymedzené (k Dohovoru o právach

dieťaťa porovnaj , ). Na základe uvedeného ústavný súd podľa

rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto

uznesenia.

28. Ústavný súd sa musí vysporiadať s argumentáciou navrhovateľov týkajúcou

sa Dohovoru proti diskriminácii vo vzdelávaní ako referenčnou normou.

29. Navrhovatelia v návrhu žiadajú posúdiť súlad napadnutých ustanovení, okrem

iných aj s referenčnou normou – Dohovorom proti diskriminácii vo vzdelávaní, konkrétne

s čl. 3 písm. a), ktorý znie: „Aby byla vyloučena a odstraněna veškerá diskriminace podle

této Úmluvy, státy, které se jí účastní, se zavazují a) odvolat všechna zákonná a správní

opatření a zrušit každou správní praxi, jež by mohla vést k diskriminaci v oblasti vzdelaní.“

30. v , ako aj v c ods. 1 ustanovuje, že pre

prieskum súladu sú referenčnými len také medzinárodné zmluvy, ktoré boli vyhlásené

spôsobom ustanoveným zákonom.

31. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní zistil, že Dohovor proti diskriminácii

vo vzdelávaní nie je všeobecne záväzným právnym predpisom, ktorý bol vyhlásený

v Zbierke zákonov alebo v inom oficiálnom vestníku. Text Dohovoru proti diskriminácii

vo vzdelávaní je k dispozícii len vo forme prílohy parlamentnej tlače 99, III. Volebné

obdobie Národného zhromaždenia z roku 1962 (Vládní návrh, kterým se předkládá

Národnímu shromáždění Československé socialistické republiky k projevu souhlasu Úmluva

o boji proti diskriminaci v oblasti vzdělání, přijatá v Paříži dne 14. prosince 1960 na

jedenáctém zasedání Generální konference Organizace spojených národů pro výchovu,

vědu a kulturu. https://www.nrsr.sk/dl/Browser/Document?documentId=54660). Ústavný

súd už v uznesení sp. zn. uviedol, že táto zmluva nebola uverejnená v Zbierke

zákonov, a použil ju len pre účely interpretačnej podpory.

32. V čase prijatia Dohovoru proti diskriminácii vo vzdelávaní bol spôsob vyhlásenia

medzinárodných zmlúv právne upravený v o Zbierke zákonov

a Úradnom liste. Podľa § 2 písm. f) tohto zákona sa v Zbierke zákonov vyhlasujú „vyhlášky

o dojednaní medzinárodných zmlúv a dohôd, o ich ratifikácii alebo výpovedi alebo o iných

otázkach ich sa týkajúcich, ak je ich vyhlásenie v Zbierke nutné alebo účelné; spolu

s vyhláškou možno za tej istej podmienky vyhlásiť i znenie medzinárodnej zmluvy alebo

dohody“. Vtedajšie štátne autority zmluvu nezverejnili, a nestalo sa tak ani neskôr,

dodatočne.

33. Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že z ústavného textu (slová „vyhlásená“)

vyplýva, že pre vnútroštátnu aplikovateľnosť medzinárodnej zmluvy ako takej

(inkorporácia) sa vyžaduje pozitívna, zákonom upravená forma vyhlásenia medzinárodnej

zmluvy.

34. V širšom kontexte možno uviesť, že súčasťou našej právnej kultúry je striktná

požiadavka na publikáciu vnútroštátnych právnych predpisov (porovnaj Bobek,

M. Publikace obecně závazných právních předpisů v historickém a srovnávacím pohledu.

1., Pohled historický. Jurisprudence, 2007, 16(1), s. 13 ‒21., Bobek, M. Publikace obecně

závazných právních předpisů v historickém a srovnávacím pohledu. 1.: pohled srovnávací.

Jurisprudence, 2007, 16(2), s. 13, 14 a 18. ISSN 1802-3843). Bez publikácie nemôžu

nadobudnúť platnosť (porovnaj : „Zákon nadobúda platnosť vyhlásením.

Podrobnosti o vyhlasovaní zákonov, medzinárodných zmlúv a právne záväzných aktov

medzinárodnej organizácie podľa čl. 7 ods. 2 ustanoví zákon.“). Ústavný súd to zdôraznil

v náleze sp. zn. , v ktorom považoval za neústavné, ak mal zákon stanovenú

účinnosť ešte pred publikovaním v Zbierke zákonov.

35. Zbierka zákonov je v Slovenskej republike oficiálnym „nosičom“ tak pre

vnútroštátne predpisy [ ; „Zbierka zákonov je štátnym publikačným

nástrojom Slovenskej republiky“ ‒ o tvorbe právnych

predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,“)], ako aj pre

inkorporáciu medzinárodných zmlúv ( ). Keďže Dohovor proti

diskriminácii vo vzdelávaní nebol vyhlásený, a to ani dodatočne, v žiadnom oficiálnom

vestníku, nemôže ho ústavný súd akceptovať ako referenčnú normu, a preto o nesúlade

vo vzťahu k takejto norme nemá ústavný súd právomoc rozhodovať (porov. ,

ďalej nedostatok právomoci, resp. dobovej príslušnosti pri rozhodovaní o súlade predpisov

rovnakej právnej sily , , , ;

porov. tiež a ; vo vzťahu ku smernici porov. ).

36. Ústavný súd len na doplnenie uvádza, že obdobnú právnu situáciu prevzatú

zo spoločnej štátnosti riešil aj český ústavný súd v náleze sp. zn. („Ústavní

soud má rovněž za to, že v projednávané věci nelze aplikovat ani ustanovení článku 4

Úmluvy o boji proti diskriminaci v oblasti vzdělání, neboť tato Úmluva nebyla dosud

vyhlášena, a proto vzhledem k článku 10 ČR by stejně nemohla mít přednost před

zákonem.“).

37. Ústavný súd dodáva, že berie osobitne na zreteľ, že predmetná medzinárodná

zmluva je na prospech pozície jednotlivca a že z medzinárodnoprávneho hľadiska je pre

Slovenskú republiku záväzný (záväznosť vyplýva z notifikácie o sukcesii Slovenskej

republiky do Dohovor proti diskriminácii vo vzdelávaní, ktorá bola doručená do UNESCO

31. marca 1993, je účinná k 1. januáru 1993; Slovenská republika danú medzinárodnú

zmluvu aj reálne vykonáva, čoho dôkazom je, že podáva správy o implementácii Dohovor

proti diskriminácii vo vzdelávaní, naposledy k roku 2017). Ústavný súd však konštatuje, že

nie je potrebné zaoberať sa úvahami o vnútroštátnom účinku namietanej normy na prospech

jednotlivcov, pretože relevantný čl. 3 písm. a) Dohovor proti diskriminácii vo vzdelávaní

nezakladá priamo práva a povinnosti fyzickým a právnickým osobám, je viac

inštitucionálnou ako hmotnoprávnou normou a cieľ, ku ktorému má smerovať,

je zabezpečený ostatnými referenčnými normami namietanými navrhovateľmi a taktiež

inými ústavnými normami.

38. V časti, v ktorej skupina poslancov navrhuje nesúlad označených noriem

s Dohovorom proti diskriminácii vo vzdelávaní, musel ústavný súd návrh odmietnuť podľa

pre nedostatok právomoci, čo je uvedené

v bode 2 výroku tohto uznesenia.

III.

K návrhu na pozastavenie účinnosti napadnutých ustanovení

39. Navrhovatelia žiadajú pozastavenie napadnutých ustanovení. Argumentujú tým,

že ak ústavný súd uvedené ustanovenia nepozastaví a neskôr návrhu na nesúlad vyhovie,

zmeny v školských predpisoch sa budú môcť realizovať vždy až ku začiatku ďalšieho

školského roka.

40. Navrhovatelia upozorňujú na klesajúcu kvalitu školstva, na zložitý vstup žiakov

prvého stupňa po domácej výchove na druhý stupeň a taktiež upozorňujú na nemožnosť

vrátiť sa z druhého stupňa, na ktorý už nastúpili, späť do domácej výchovy, ak by ústavný

súd návrhu vyhovel. Napokon navrhovatelia argumentujú aj čl. 3 ods. 1 Dohovoru

o právach dieťaťa, ktorý ustanovuje povinnosť autorít zohľadňovať záujem dieťaťa.

41. Podľa ak ústavný súd prijme návrh na konanie o súlade

právnych predpisov, môže pozastaviť účinnosť napadnutých právnych predpisov, ich častí,

prípadne niektorých ich ustanovení, ak ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné

práva a slobody, ak hrozí značná hospodárska škoda alebo iný vážny nenapraviteľný

následok. Navrhovatelia v zásade argumentujú ohrozením základných práv dotknutých

osôb.

42. v ukladá súdu vyvažovať medzi nutnosťou chrániť základné

práva na jednej strane a na strane druhej hodnotou záväznosti platného práva, ktorého

porušenie sa namieta, resp. princípom demokracie.

43. Článok 125 ods. 2 viaže oprávnenie ústavného súdu rozhodovať

o pozastavení účinnosti na existenciu jedného z troch alternatívnych predpokladov:

ohrozenie základných práv a slobôd, hrozba značnej hospodárskej škody alebo iný vážny

nenapraviteľný následok. Je zrejmé, že každý z týchto predpokladov je iný a iné musia byť

aj podmienky ich aplikácie. Ohrozenie základných práv a slobôd znamená, že ďalším

uplatňovaním napadnutého právneho predpisu bude zúžený chránený rozsah chráneného

priestoru jednotlivých základných práv a slobôd alebo bude podmieňovaný (sťažovaný) ich

výkon neprimeranými podmienkami či prekážkami (porovnaj napr. –

obmedzovanie slobody slova kriminalizáciou ohovárania, – hrozba, že

prebiehajúce konania priamo zasiahnu do ochrany súkromia a majetku). Naopak, za značnú

hospodársku škodu treba považovať najmä hrozbu zániku, resp. vážneho postihnutia celého

alebo podstatnej časti určitého odvetvia (napr. – zvýšenie miezd sestier,

ktorého dôsledkom podľa analýzy Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky bolo, že

príjmy zdravotníctva budú kryť približne len 80 % celkových výdavkov, –

zavedenie 80 % dane), jednoznačný a likvidačný vplyv na všetky alebo aspoň citeľnú časť

podnikateľských subjektov, prípadne hrozba výrazného zaťaženia verejných rozpočtov

s rizikom, že dôjde k ohrozeniu niektorých funkcií štátu. Konečne, pod pojem iný vážny

nenapraviteľný následok možno zahrnúť zvyšné hrozby podobnej naliehavosti a intenzity

(porovnaj – nezvratný následok ustanovenia, ktoré upravovalo územnú zmenu

konkrétnych obcí, – hrozba vykonania voľby podľa neústavného právneho

predpisu, – hrozba nastolenia nezvratného stavu v exekúcii v dôsledku

aplikácie napadnutého ustanovenia).

44. Z uvedenej kategorizácie predpokladov pozastavenia účinnosti je zrejmá

aj rozdielna miera preukazovania (osvedčenia) a skúmania konkrétnych skutkových

okolností a vplyvov napadnutej právnej úpravy. V tejto súvislosti je potrebné rozlišovať

predovšetkým medzi priamymi a nepriamymi dôsledkami právnej normy (porovnaj

uznesenie platba za prístup do distribučnej sústavy). Priame dôsledky

spočívajú v samotnej existencii a účinkoch napadnutých ustanovení už v ich abstraktnej

podobe, v interferencii s inými právnymi normami právneho poriadku. Priamym dôsledkom

zodpovedá spravidla ohrozenie základných ľudských práv a slobôd, ktorých rozsah ochrany

je upravený priamo v ústave; priame dôsledky možno často ustáliť už základným

porovnaním napadnutej právnej normy, resp. jej výkladu, s nadradenými právnymi normami

a ich výkladom.

45. Ústavný súd musí pri úvahách o ohrození slobôd vziať taktiež do úvahy (a)

štandard práv (právnu pozíciu) jednotlivcov pred napadnutou právnou úpravou, (b) rozsah,

v akom bol daný štandard zmenený novou právnou úpravou, a k (c) čomu smeruje návrh na

pozastavenie a návrh meritórneho rozhodnutia. Ďalej je dôležité prihliadať na (d)

reverzibilnosť právnej pozície jednotlivcov [(ne)napraviteľnosť záťaží spôsobených

napadnutou právnou úpravou] a prirodzene tiež na (e) charakter základného práva,

o ohrozenie ktorého ide.

46. Právo na vzdelanie je základným právom spadajúcim pod režim čl. 51 ods. 1

(Domáhať sa práv uvedených v , 36, 37 ods. 4, až 42 a až 46 tejto

sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú; porovnaj

– priemer známok ako kritérium na prijatie na strednú školu;

– externé štúdium na vysokej škole; – zdravotnícke

vysokoškolské štúdium). V základnom práve na vzdelanie sa prelína stránka subjektívnych

práv so stránkou inštitucionálnou. Zákonodarca práva podľa čl. 51 napĺňa, dotvára,

stanovuje ich reálnu podobu, na rozdiel od priamo aplikovateľných „obranných“ práv

(Abwerrechte), ktoré sú ochranou pred mocou a ktoré zákonodarca zákonom limituje

a vyvažuje. Pri právach podľa čl. 51 je chránená ich esencia (bod 113, ),

nie ich detailná demokratická realizácia. Pre rozhodovanie o pozastavení je dôležité, že

prejavy a efekty práva na vzdelanie sú často dlhodobé a komplexné než okamžité

a priamočiare, to platí i v prípadoch, keď ústavný súd rozhodoval o akútnych otázkach

práva na vzdelanie ( – obsah maturitnej skúšky). Z hľadiska diskriminácie

na základe kvalifikačného kritéria veku je potrebné uviesť, že ide o menej citlivé

a exponované antidiskriminačné kritérium.

47. Podľa aktuálnej právnej úpravy možno výlučne žiakom prvého stupňa základnej

školy povoliť domáce vzdelávanie. To je aktuálny štandard od 1. septembra 2008,

od nadobudnutia účinnosti aktuálneho školského zákona, teda viac než 11 rokov. Podanie

navrhovateľov smeruje k poskytnutiu tohto štandardu aj inej skupine žiakov, a to žiakom

druhého stupňa základnej školy.

48. Predmetný návrh teda nesmeruje k zachovaniu zaužívaného právneho štandardu,

ale k jeho zvýšeniu, čo smeruje proti obvyklému účelu inštitútu pozastavenia účinnosti,

a to napriek skutočnosti, že navrhovatelia podávajú vec z toho hľadiska, že úprava je podľa

ich názoru už 11 rokov subštandardná a pozastavenie to má len napraviť. Táto otázka však

má byť predmetom meritórneho rozhodovania. Okrem toho sa predmet veci týka nielen

ústavnosti, ale aj koncepcie školstva – školského vzdelávania. Nejde o špecifickú technickú

otázku, ale o samotnú koncepciu vzdelávania.

49. Ústavný súd by pozastavením účinnosti dotknutých noriem mohol predčasne

vzbudiť nádej, že domáce vzdelanie je možné aj na druhom stupni základnej školy, ale

zároveň vyvolať neistotu, či tento stav pretrvá. Ústavný súd by tak spustil sociálny pohyb

v dotknutých domácnostiach, aj v školskej správe, čím by vystavil aj svoje rozhodovanie

pod tlak spočívajúci v starosti o osudy žiakov druhého stupňa a ich rodičov. Pozastavenie

a prípadné následné nevyhovenie by chránenej skupine detí a ich rodičom mohlo spôsobiť

väčšiu škodu ako nepozastavenie a následné vyhovenie alebo nevyhovenie návrhu.

50. Otázka domáceho vzdelávania potrebuje premyslené rozhodnutie. Ústavný súd

vníma konštantný sled školských rokov. V minulosti ústavný súd upustil od procesných

štandardov platných pre konanie o súlade a vo veci sp. zn. týkajúcej sa zmeny

maturít rozhodol bezodkladne, bez prijatia na ďalšie konanie, aby nevnášal neistotu

do podoby maturitných skúšok. Predmetná vec však potrebu takejto bezodkladnosti

nevykazuje.

51. Ústavný súd konštatuje, že ďalšie uplatňovanie napadnutých noriem nemôže

ohroziť základné práva a slobody a zároveň z ich uplatňovania nehrozí iný vážny

nenapraviteľný následok, a preto návrhu na ich pozastavenie nevyhovuje (bod 3 výroku).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. decembra 2019

Ivan Fiačan

predseda pléna Ústavného súdu

Slovenskej republiky