Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 12/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. januára 2020 v senáte

zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a sudcov Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara

(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľky Kancelárie

prezidenta Slovenskej republiky, IČO 30 845 157, Štefánikova 2, Bratislava, zastúpenej

advokátom JUDr. Ľubomírom Schweighoferom, Šafárikovo námestie 2, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa a 2 a

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn.

z 19. septembra 2018 a uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn.

z 27. marca 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť Kancelárie prezidenta Slovenskej republiky o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

12. júna 2019 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľky Kancelárie prezidenta Slovenskej

republiky, IČO 30 845 157, Štefánikova 2, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa a 2 a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu

Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 19. septembra 2018

(ďalej len „uznesenie vydané vyšším súdnym úradníkom“) a uznesením okresného súdu

sp. zn. z 27. marca 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresným súdom je pod sp. zn.

vedené exekučné konanie v exekučnej veci oprávneného ,

, (ďalej len „oprávnený“),

proti sťažovateľke ako povinnej o vymoženie 50 232,36 € s príslušenstvom (ďalej len

„exekúcia“). Poverením zo 17. apríla 2018 okresný súd poveril vykonaním exekúcie

súdneho exekútora JUDr. Ing. Štefana Hrebíka, Duklianskych hrdinov 2946/6, Malacky

(ďalej len „súdny exekútor“).

3. Sťažovateľka 13. júna 2018 doručila súdnemu exekútorovi návrh na zastavenie

exekúcie, ktorý okresný súd spolu s vyjadrením právneho zástupcu oprávneného predložil

na rozhodnutie okresnému súdu.

4. Uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom okresný súd návrh sťažovateľky

na zastavenie exekúcie zamietol.

5. Okresný súd napadnutým uznesením sťažnosť sťažovateľky proti uzneseniu

vydanému vyšším súdnym úradníkom zamietol.

6. Sťažovateľka namieta porušenie v ústavnej sťažnosti označených práv

vo viacerých argumentačných líniách. Sťažovateľka namieta nesprávne právne posúdenie,

a to konkrétne nesprávnu aplikáciu § 200 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)

a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný

poriadok“) v spojení s v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“) v súvislosti s posúdením prekážky res iudicata.

V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje na uznesenie Okresného súdu Bratislava I

č. k. -270 z 21. júna 2017, ktorým bolo zastavené medzi oprávneným

a sťažovateľkou exekučné konanie vedené na základe totožného exekučného titulu,

ako v tomto prípade. Exekučné konanie vedené Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn.

bolo zastavené s poukazom na § 57 ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku

účinného do 31. marca 2017, a teda z dôvodu, že exekúcia postihuje veci alebo práva, ktoré

sú vylúčené z exekúcie alebo nepodliehajú exekúcii. Sťažovateľka uvádza, že „V tejto

súvislosti je podstatné, a čo Okresný súd Banská Bystrica absolútne nevzal do úvahy,

že odo dňa právoplatného zastavenia skoršej exekúcie dňa 17.07.2017 nemohlo a nedošlo

u sťažovateľa k žiadnej skutkovej alebo právnej zmene v súvislosti so stavom, charakterom

a štruktúrou jeho majetku, ktorá je určená zákonom a je trvalej povahy...

... Sťažovateľ je aj naďalej rozpočtovou organizáciou, ktorá je svojimi príjmami

a výdavkami napojená na štátny rozpočet Slovenskej republiky a akýkoľvek jeho majetok

je majetkom štátu - Slovenskej republiky, ktorý nepodlieha exekúcii, čo je skutočnosť daná

zákonom, ktorú sťažovateľ nemôže nijakým vlastným pričinením zmeniť.

Berúc do úvahy záver Okresného súdu Banská Bystrica, že nie každé uznesenie

v exekučnom konaní predstavuje prekážku rozhodnutej veci, je nutné zdôrazniť,

že v danom prípade skoršie uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 21.06.2017,

č. k. -270 jednoznačne predstavuje vo vzťahu k súčasne vedenej exekúcii

prekážku res iudicata, v dôsledku ktorej je vedenie ďalšej exekúcie medzi tými istými

účastníkmi na vymoženie tej istej pohľadávky neprípustné a neodôvodnené a porušujúce

práva sťažovateľa.“.

7. Sťažovateľka namieta aj nesprávnu aplikáciu § 61s ods. 1 Exekučného poriadku

v spojení s § 61k ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku, keď argumentuje skutočnosťou,

že akýkoľvek hnuteľný či nehnuteľný majetok alebo prostriedky na bežnom účte, ktorými

disponuje, nie sú jej vlastníctvom, ale ide o majetok štátu ‒Slovenskej republiky,

resp. súčasť štátneho rozpočtu, prípadne majetok nadobudnutý z prostriedkov štátneho

rozpočtu, pričom zo znenia citovaného § 61s ods. 1 Exekučného poriadku je zrejmé,

že takýto majetok štátu podlieha „absolútnej exekučnej imunite“.

8. Sťažovateľka k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 47 ods. 3

uvádza, že okresný súd neakceptoval a nezaoberal sa ani jednou jej námietkou

a argumentom a právne posúdenie vykonal „jednostranne a účelovo“ bez zohľadnenia jej

procesných a ústavných práv. V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje na jej argumentáciu

týkajúcu sa nedostatku pasívnej vecnej legitimácie a s tým spojených pochybení okresného

súdu. Podľa názoru sťažovateľky správne špecifikovanie povinného subjektu v návrhu

na vykonanie exekúcie a v nadväzujúcich procesných úkonoch súdneho exekútora je

základným predpokladom zákonnosti vedenia exekúcie a v prípade, ak okresný súd

akceptoval nesprávne podaný návrh na vykonanie exekúcie zo strany oprávneného ako

navrhovateľa, resp. ak takýto návrh z vlastnej iniciatívy svojím vlastným konaním

konvalidoval, takýto procesný postup výrazne narušuje princíp rovnosti zbraní a procesných

práv účastníkov exekučného konania a vzbudzuje pochybnosti o objektívnosti, nestrannosti

a nezaujatosti okresného súdu.

9. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje aby ústavný súd vo veci samej

nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa Kancelária prezidenta Slovenskej republiky, so sídlom;

Štefánikova 2, 811 05 Bratislava, IČO: 30 845 157 na súdnu a inú právnu ochranu

garantované v článku 46 ods. 1, ods. 2 SR, právo na spravodlivý proces

podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru a právo na rovnosť účastníkov v konaní garantované

v článku 47 ods. 3 SR bolo porušené postupom a rozhodnutím Okresného súdu

Banská Bystrica z uznesenia zo dňa 19.09.2018, č. k. a rozhodnutím

Okresného súdu Banská Bystrica z uznesenia zo dňa 27.03.2019, č. k. .

Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 27.03.2019, č. k.

a uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 19.09.2018, č. k. , ktoré

mu predchádzalo, sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Banská Bystrica na ďalšie

konanie.“

10. V súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej

republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1 bola

vec 17. októbra 2019 pridelená sudcovi spravodajcovi Milošovi Maďarovi a v zmysle čl. II

bodu 3 písm. a) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie

od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 bola prejednaná v prvom senáte ústavného súdu

v zložení Jana Baricová (predsedníčka senátu), Rastislav Kaššák a Miloš Maďar.

II.

Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

11. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

12. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

14. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

15. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

16. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

17. Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený

rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť

takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť

vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

18. Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

19. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

20. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o porušeniach

základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd rozhoduje len

v prípade, ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky

výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi neboli zlučiteľné s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný

súd a všeobecné súdy ( a ) vyplýva, že ústavný súd nie je

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. , ).

Pri uplatňovaní právomoci podľa ústavný súd nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , , ,

, ). Úlohou ústavného súdu rovnako nie je chrániť občana pred

skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv,

ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné ().

21. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie

právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska

ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie

opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska

všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. , , ,

, ). Všeobecný súd pri svojom rozhodovaní nie je doslovným

znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, dokonca sa musí od neho

(od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, ak to vyžaduje účel zákona,

systematická súvislosť alebo požiadavka súladného výkladu zákonov a obdobných

všeobecne záväzných právnych predpisov ( ). Samozrejme, i v týchto

prípadoch sa musí vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy

musí založiť na racionálnej argumentácii (m. m. ). V prípadoch nejasnosti

alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu alebo v prípade rozporu

tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet

pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým

(jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov v zmysle totiž

neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu

aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie nepredstavuje iba

viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona ().

Ústavne konformný výklad je príslušný orgán verejnej moci povinný uplatňovať vo vzťahu

ku všetkým účastníkom konania a zároveň garantovať ich primeranú rovnováhu tak, aby

bolo rozhodnutie v predmetnej veci akceptovateľné z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich

jednak z , ako aj medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách,

ktorými je Slovenská republika viazaná.

22. Prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom

má za následok porušenie základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých táto nesprávna

aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva,

prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia

ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie

jednoduchého práva. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd

urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s právom na súdnu

ochranu a princípom spravodlivosti, alebo ho urobí v inom než zákonom ustanovenom

a v právnom myslení konsenzuálne akceptovanom význame či bez bližších

nerozpoznateľných kritérií (). O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam (, Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej

republiky, č. 100/2005).

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

23. Podstata ústavnej sťažnosti sťažovateľky spočíva v námietke nesprávneho

právneho posúdenia právnym noriem, konkrétne v tomto prípade výkladu a aplikácie § 200

Exekučného poriadku v spojení s a Exekučného poriadku v spojení

s § 61k ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku, čím okresný súd porušil jej základné práva

podľa a 2, a právo na spravodlivý súdny proces podľa

ods. 1 dohovoru.

III.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47

ods. 3 a práva na spravodlivý súdny proces podľa dohovoru

uznesením okresného súdu sp. zn. z 19. septembra 2018

24. Z princípu subsidiarity podľa citovaného (ak o ochrane

týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd) vyplýva, že ústavný súd môže konať

o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými ústavnými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich (, , ).

25. Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani

podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto

súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu (, ).

26. Sťažovateľka v tomto prípade mala v zmysle príslušných ustanovení Civilného

sporového poriadku právo domáhať sa ochrany svojich práv v rámci podania sťažnosti

okresnému súdu proti uzneseniu okresného súdu vydanému vyšším súdnym úradníkom,

ktorý mal preskúmať postup vyššieho súdneho úradníka. Túto možnosť sťažovateľka

aj využila, a preto uplatňujúc princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1

, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať uznesenie okresného súdu, ktoré vydal

vyšší súdny úradník, pretože ten preskúmal sudca okresného súdu, ktorý rozhodol

o sťažnosti sťažovateľky.

27. Vzhľadom na uvedené bolo potrebné ústavnú sťažnosť sťažovateľky v tejto časti

odmietnuť pre nedostatok právomoci v zmysle § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom

súde.

III.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47

ods. 3 a práva na spravodlivý súdny proces podľa dohovoru

uznesením okresného súdu sp. zn. z 27. marca 2019

28. Ústavný súd poukazuje na svoju stabilnú judikatúru, podľa ktorej súčasťou

obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa je aj právo strany

sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami konania.

Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo strany konania na súdnu ochranu, resp. spravodlivý proces

(pozri obdobne , , ).

29. Uvedené východiská bol povinný dodržať pri rozhodovaní o sťažnosti

sťažovateľky aj okresný súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného

prerokovania ústavnej sťažnosti posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej

miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe

formulovať záver, či ústavná sťažnosť je alebo nie je opodstatnená.

30. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd po oboznámení sa s odôvodnením

napadnutého uznesenia okresného súdu dospel k názoru, že obsahuje dostatok právnych

záverov, vychádzajúcich a nadväzujúcich na uznesenie vydané vyšším súdnym úradníkom,

a nezistil, že by tieto závery okresného súdu boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené

a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Okresný súd pri

rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľky postupoval v medziach svojich právomocí, pričom jej

námietkami sa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľka

dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Z ústavnoprávneho hľadiska preto

niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého uznesenia okresného súdu,

ktoré sú dostatočne odôvodnené.

31. K námietke sťažovateľky o existencii prekážky res iudicata ústavný súd

poukazuje na bod 19 napadnutého uznesenia okresného súdu, kde sa uvádza: «Pokiaľ ide

o druhú námietku povinného, a to námietku res iudicata, t. j. prekážky rozhodnutej veci,

exekučný súd ju taktiež považuje za nedôvodnú. Pokiaľ uznesením Okresného súdu

Bratislava I zo dňa 21.06.2017, č. k. -270 bola skoršia exekúcia medzi

rovnakými účastníkmi a s rovnakým predmetom zastavená s poukazom na ustanovenie § 57

ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku účinného do 31.03.2017, nemožno uvedené uznesenie

považovať za meritórne a teda majúce účinky prekážky rozhodnutej veci. Nie každé

právoplatné uznesenie o zastavení exekúcie, resp. o zamietnutí návrhu na vykonanie

exekúcie tvorí prekážku res iudicata, ale iba také rozhodnutie, ktorého dôvody sú trvalého,

resp. nezvratného charakteru. Nejde teda o dôvody „pre tentokrát“ (napríklad neexistencia

exekvovateľného majetku u povinného, t. j. bývalé dôvody zastavenia exekúcie podľa § 57

ods. 1 písm. d) ale napr. i h) Exekučného poriadku účinného do 31.03.2017) ale ide o také

dôvody, pre ktoré nemožno ani v budúcnosti objektívne viesť riadne exekúciu (ide o napr.

niektoré vady exekučného titulu, zániku pohľadávky, vady legitimácie a podobne).»

32. Ústavný súd k uvedenej námietke sťažovateľky uvádza, že okresný súd sa

predmetnou námietkou sťažovateľky zaoberal a skúmal povahu rozhodnutia, na základe

ktorého by tu mala existovať prekážka rozhodnutej veci. Pokiaľ okresný súd uzavrel, že nie

každé rozhodnutie o zastavení konania tvorí prekážku res iudicata, ale len to rozhodnutie,

ktorého dôvody sú „trvalého resp. nezvratného charakteru“, a vzhľadom na uvedené

uviedol, že uznesenie Okresného súdu Bratislava I sp. zn. z 21. júna 2017,

ktorým bola exekúcia medzi sťažovateľkou a oprávneným vedená na základe totožného

exekučného titulu zastavená z dôvodu, že exekúcia postihuje veci alebo práva, ktoré sú

vylúčené z exekúcie alebo nepodliehajú exekúcii, nie je takýmto rozhodnutím, ústavný súd

konštatuje, že uvedený výklad okresného súdu nemožno považovať za zjavne

neodôvodnený alebo arbitrárny.

33. S touto námietkou je úzko prepojená aj ďalšia námietka sťažovateľky, a to že jej

majetok je vylúčený z exekúcie s poukazom na § 61s ods. 1 Exekučného poriadku, pričom

táto skutočnosť, ktorá bola zistená v exekučnom konaní vedenom Okresným súdom

Bratislava I sp. zn. , zostala nezmenená a od právoplatnosti uznesenia

Okresného súdu Bratislava I sp. zn. z 21. júna 2017 nedošlo u sťažovateľky

v tomto smere k žiadnej skutkovej ani právnej zmene. Podľa názoru sťažovateľky ide

o skutočnosti trvalej povahy. V tejto súvislosti poukazuje na § 61s ods. 1 Exekučného

poriadku, ktorý vymedzuje majetok štátu, na ktorý nemožno viesť exekúciu za žiadnych

okolností. Podľa jej názoru ide o tzv. „absolútnu exekučnú imunitu“.

34. K tejto námietke sťažovateľky ústavný súd poukazuje na skutočnosť,

že exekučnoprávna imunita v zmysle citovaného ustanovenia Exekučného poriadku sa

nevzťahuje na príslušný subjekt (povinného), ale na konkrétny majetok. Z exekúcie sú

vylúčené len konkrétne časti majetku, čo úplne nevylučuje možnosť existencie majetku,

ktorý zo zákona nie je vylúčený z exekúcie. Uvedená argumentácia je súčasťou uznesenia

vydaného vyšším súdnym úradníkom, ktorý v tomto zmysle poukázal aj na nález ústavného

súdu sp. zn. zo 17. marca 2011, ktorý sa predmetnou argumentáciou

podrobne zaoberá.

35. V tejto súvislosti okresný súd v bode 20 napadnutého uznesenia poukázal na to,

že pri každej exekúcii súdny exekútor zisťuje možnosti exekúcie a predovšetkým existenciu

exekvovateľného majetku. Pokiaľ takýto majetok zistí, exekúciu realizuje, pričom povinný

sa môže brániť podaním návrhu na vylúčenie veci z exekúcie, a nie návrhom na zastavenie

exekúcie.

36. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka dostala odpoveď aj na námietku, ktorou

argumentuje aj v ústavnej sťažnosti, a to o nedostatku jej pasívnej vecnej legitimácie, keď

v návrhu na vykonanie exekúcie a v upovedomení o začatí exekúcie je nesprávne označený

povinný ako „Slovenská republika, kancelária prezidenta Slovenskej republiky, Hodžovo

námestie 1, Bratislava, IČO: 30845157“. Okresný súd v napadnutom uznesení uvádza,

že vzhľadom na iné identifikačné znaky povinného (sťažovateľky, pozn.) ako adresa a IČO,

nemožno mať rozumnú pochybnosť o tom, kto je povinným v danej exekúcii. V tejto

súvislosti okresný súd vyhodnotil túto obranu sťažovateľky ako účelovú, ktorá nie je

v súlade s „materiálnym chápaním právneho štátu a materiálnou spravodlivosťou“.

37. Ústavný súd konštatuje, že skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom

okresného súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého uznesenia. Aj stabilná rozhodovacia

činnosť ústavného súdu (, , ) rešpektuje názor,

podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,

z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade s právnym názorom

sporových strán vrátane ich dôvodov a námietok.

38. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade niet

žiadnej spojitosti medzi napadnutým uznesením okresného súdu a namietaným porušením

základných práv sťažovateľky podľa a 2 a a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2

písm. g) pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

39. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti sa ústavný súd ďalšími návrhmi

sťažovateľky uvedenými v petite jej ústavnej sťažnosti nezaoberal, keďže rozhodovanie

o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody podľa ,

alebo ľudského práva alebo základnej slobody podľa kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy,

k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. januára 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu