Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 12/2020
PDF · 260.42 KB
No categories available
I. ÚS 12/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. januára 2020 v senáte
zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a sudcov Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara
(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľky Kancelárie
prezidenta Slovenskej republiky, IČO 30 845 157, Štefánikova 2, Bratislava, zastúpenej
advokátom JUDr. Ľubomírom Schweighoferom, Šafárikovo námestie 2, Bratislava, vo veci
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 43 Ek 290/2017
z 19. septembra 2018 a uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 43 Ek 290/2017
z 27. marca 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť Kancelárie prezidenta Slovenskej republiky o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
12. júna 2019 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľky Kancelárie prezidenta Slovenskej
republiky, IČO 30 845 157, Štefánikova 2, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu
Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 43 Ek 290/2017 z 19. septembra 2018
(ďalej len „uznesenie vydané vyšším súdnym úradníkom“) a uznesením okresného súdu
sp. zn. 43 Ek 290/2017 z 27. marca 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresným súdom je pod sp. zn.
43 Ek 290/2017 vedené exekučné konanie v exekučnej veci oprávneného ,
, (ďalej len „oprávnený“),
proti sťažovateľke ako povinnej o vymoženie 50 232,36 € s príslušenstvom (ďalej len
„exekúcia“). Poverením zo 17. apríla 2018 okresný súd poveril vykonaním exekúcie
súdneho exekútora JUDr. Ing. Štefana Hrebíka, Duklianskych hrdinov 2946/6, Malacky
(ďalej len „súdny exekútor“).
3. Sťažovateľka 13. júna 2018 doručila súdnemu exekútorovi návrh na zastavenie
exekúcie, ktorý okresný súd spolu s vyjadrením právneho zástupcu oprávneného predložil
na rozhodnutie okresnému súdu.
4. Uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom okresný súd návrh sťažovateľky
na zastavenie exekúcie zamietol.
5. Okresný súd napadnutým uznesením sťažnosť sťažovateľky proti uzneseniu
vydanému vyšším súdnym úradníkom zamietol.
6. Sťažovateľka namieta porušenie v ústavnej sťažnosti označených práv
vo viacerých argumentačných líniách. Sťažovateľka namieta nesprávne právne posúdenie,
a to konkrétne nesprávnu aplikáciu § 200 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný
poriadok“) v spojení s § 230 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“) v súvislosti s posúdením prekážky res iudicata.
V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje na uznesenie Okresného súdu Bratislava I
č. k. 3 Er 362/2013-270 z 21. júna 2017, ktorým bolo zastavené medzi oprávneným
a sťažovateľkou exekučné konanie vedené na základe totožného exekučného titulu,
ako v tomto prípade. Exekučné konanie vedené Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn.
3 Er 362/2013 bolo zastavené s poukazom na § 57 ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku
účinného do 31. marca 2017, a teda z dôvodu, že exekúcia postihuje veci alebo práva, ktoré
sú vylúčené z exekúcie alebo nepodliehajú exekúcii. Sťažovateľka uvádza, že „V tejto
súvislosti je podstatné, a čo Okresný súd Banská Bystrica absolútne nevzal do úvahy,
že odo dňa právoplatného zastavenia skoršej exekúcie dňa 17.07.2017 nemohlo a nedošlo
u sťažovateľa k žiadnej skutkovej alebo právnej zmene v súvislosti so stavom, charakterom
a štruktúrou jeho majetku, ktorá je určená zákonom a je trvalej povahy...
... Sťažovateľ je aj naďalej rozpočtovou organizáciou, ktorá je svojimi príjmami
a výdavkami napojená na štátny rozpočet Slovenskej republiky a akýkoľvek jeho majetok
je majetkom štátu - Slovenskej republiky, ktorý nepodlieha exekúcii, čo je skutočnosť daná
zákonom, ktorú sťažovateľ nemôže nijakým vlastným pričinením zmeniť.
Berúc do úvahy záver Okresného súdu Banská Bystrica, že nie každé uznesenie
v exekučnom konaní predstavuje prekážku rozhodnutej veci, je nutné zdôrazniť,
že v danom prípade skoršie uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 21.06.2017,
č. k. 3Er/362/2013-270 jednoznačne predstavuje vo vzťahu k súčasne vedenej exekúcii
prekážku res iudicata, v dôsledku ktorej je vedenie ďalšej exekúcie medzi tými istými
účastníkmi na vymoženie tej istej pohľadávky neprípustné a neodôvodnené a porušujúce
práva sťažovateľa.“.
7. Sťažovateľka namieta aj nesprávnu aplikáciu § 61s ods. 1 Exekučného poriadku
v spojení s § 61k ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku, keď argumentuje skutočnosťou,
že akýkoľvek hnuteľný či nehnuteľný majetok alebo prostriedky na bežnom účte, ktorými
disponuje, nie sú jej vlastníctvom, ale ide o majetok štátu ‒Slovenskej republiky,
resp. súčasť štátneho rozpočtu, prípadne majetok nadobudnutý z prostriedkov štátneho
rozpočtu, pričom zo znenia citovaného § 61s ods. 1 Exekučného poriadku je zrejmé,
že takýto majetok štátu podlieha „absolútnej exekučnej imunite“.
8. Sťažovateľka k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 47 ods. 3
ústavy uvádza, že okresný súd neakceptoval a nezaoberal sa ani jednou jej námietkou
a argumentom a právne posúdenie vykonal „jednostranne a účelovo“ bez zohľadnenia jej
procesných a ústavných práv. V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje na jej argumentáciu
týkajúcu sa nedostatku pasívnej vecnej legitimácie a s tým spojených pochybení okresného
súdu. Podľa názoru sťažovateľky správne špecifikovanie povinného subjektu v návrhu
na vykonanie exekúcie a v nadväzujúcich procesných úkonoch súdneho exekútora je
základným predpokladom zákonnosti vedenia exekúcie a v prípade, ak okresný súd
akceptoval nesprávne podaný návrh na vykonanie exekúcie zo strany oprávneného ako
navrhovateľa, resp. ak takýto návrh z vlastnej iniciatívy svojím vlastným konaním
konvalidoval, takýto procesný postup výrazne narušuje princíp rovnosti zbraní a procesných
práv účastníkov exekučného konania a vzbudzuje pochybnosti o objektívnosti, nestrannosti
a nezaujatosti okresného súdu.
9. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje aby ústavný súd vo veci samej
nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa Kancelária prezidenta Slovenskej republiky, so sídlom;
Štefánikova 2, 811 05 Bratislava, IČO: 30 845 157 na súdnu a inú právnu ochranu
garantované v článku 46 ods. 1, ods. 2 Ústavy SR, právo na spravodlivý proces
podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru a právo na rovnosť účastníkov v konaní garantované
v článku 47 ods. 3 Ústavy SR bolo porušené postupom a rozhodnutím Okresného súdu
Banská Bystrica z uznesenia zo dňa 19.09.2018, č. k. 43Ek/290/2017 a rozhodnutím
Okresného súdu Banská Bystrica z uznesenia zo dňa 27.03.2019, č. k. 43Ek/290/2017.
Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 27.03.2019, č. k. 43Ek/290/2017
a uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 19.09.2018, č. k. 43Ek/290/2017, ktoré
mu predchádzalo, sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Banská Bystrica na ďalšie
konanie.“
10. V súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej
republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1 bola
vec 17. októbra 2019 pridelená sudcovi spravodajcovi Milošovi Maďarovi a v zmysle čl. II
bodu 3 písm. a) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie
od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 bola prejednaná v prvom senáte ústavného súdu
v zložení Jana Baricová (predsedníčka senátu), Rastislav Kaššák a Miloš Maďar.
II.
Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
11. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
12. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
13. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je
s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
14. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
15. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
16. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
17. Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený
rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť
takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť
vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
18. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
19. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
20. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o porušeniach
základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd rozhoduje len
v prípade, ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky
výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi neboli zlučiteľné s ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný
súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie je
alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
Pri uplatňovaní právomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri
výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 19/02, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02,
I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Úlohou ústavného súdu rovnako nie je chrániť občana pred
skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv,
ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).
21. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie
právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska
ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie
opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska
všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07,
I. ÚS 82/07, IV. ÚS 182/07). Všeobecný súd pri svojom rozhodovaní nie je doslovným
znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, dokonca sa musí od neho
(od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, ak to vyžaduje účel zákona,
systematická súvislosť alebo požiadavka ústavou súladného výkladu zákonov a obdobných
všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy). Samozrejme, i v týchto
prípadoch sa musí vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy
musí založiť na racionálnej argumentácii (m. m. III. ÚS 72/2010). V prípadoch nejasnosti
alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu alebo v prípade rozporu
tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet
pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým
(jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž
neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu
aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba
viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona (III. ÚS 341/07).
Ústavne konformný výklad je príslušný orgán verejnej moci povinný uplatňovať vo vzťahu
ku všetkým účastníkom konania a zároveň garantovať ich primeranú rovnováhu tak, aby
bolo rozhodnutie v predmetnej veci akceptovateľné z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich
jednak z ústavy, ako aj medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách,
ktorými je Slovenská republika viazaná.
22. Prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom
má za následok porušenie základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých táto nesprávna
aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva,
prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia
ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie
jednoduchého práva. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd
urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s právom na súdnu
ochranu a princípom spravodlivosti, alebo ho urobí v inom než zákonom ustanovenom
a v právnom myslení konsenzuálne akceptovanom význame či bez bližších
nerozpoznateľných kritérií (I. ÚS 533/2016). O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,
ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich
účel a význam (III. ÚS 264/05, Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej
republiky, č. 100/2005).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
23. Podstata ústavnej sťažnosti sťažovateľky spočíva v námietke nesprávneho
právneho posúdenia právnym noriem, konkrétne v tomto prípade výkladu a aplikácie § 200
Exekučného poriadku v spojení s § 230 CSP a § 61s ods. 1 Exekučného poriadku v spojení
s § 61k ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku, čím okresný súd porušil jej základné práva
podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 ústavy a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru.
III.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47
ods. 3 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
uznesením okresného súdu sp. zn. 43 Ek 290/2017 z 19. septembra 2018
24. Z princípu subsidiarity podľa citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy (ak o ochrane
týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd) vyplýva, že ústavný súd môže konať
o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými ústavnými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti
domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych
prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého
zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu
na konanie o nich (II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, I. ÚS 311/08).
25. Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani
podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto
súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
26. Sťažovateľka v tomto prípade mala v zmysle príslušných ustanovení Civilného
sporového poriadku právo domáhať sa ochrany svojich práv v rámci podania sťažnosti
okresnému súdu proti uzneseniu okresného súdu vydanému vyšším súdnym úradníkom,
ktorý mal preskúmať postup vyššieho súdneho úradníka. Túto možnosť sťažovateľka
aj využila, a preto uplatňujúc princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1
ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať uznesenie okresného súdu, ktoré vydal
vyšší súdny úradník, pretože ten preskúmal sudca okresného súdu, ktorý rozhodol
o sťažnosti sťažovateľky.
27. Vzhľadom na uvedené bolo potrebné ústavnú sťažnosť sťažovateľky v tejto časti
odmietnuť pre nedostatok právomoci v zmysle § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom
súde.
III.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47
ods. 3 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
uznesením okresného súdu sp. zn. 43 Ek 290/2017 z 27. marca 2019
28. Ústavný súd poukazuje na svoju stabilnú judikatúru, podľa ktorej súčasťou
obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo strany
sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami konania.
Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo strany konania na súdnu ochranu, resp. spravodlivý proces
(pozri obdobne IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 365/2019).
29. Uvedené východiská bol povinný dodržať pri rozhodovaní o sťažnosti
sťažovateľky aj okresný súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného
prerokovania ústavnej sťažnosti posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej
miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe
formulovať záver, či ústavná sťažnosť je alebo nie je opodstatnená.
30. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd po oboznámení sa s odôvodnením
napadnutého uznesenia okresného súdu dospel k názoru, že obsahuje dostatok právnych
záverov, vychádzajúcich a nadväzujúcich na uznesenie vydané vyšším súdnym úradníkom,
a nezistil, že by tieto závery okresného súdu boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené
a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Okresný súd pri
rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľky postupoval v medziach svojich právomocí, pričom jej
námietkami sa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľka
dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Z ústavnoprávneho hľadiska preto
niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého uznesenia okresného súdu,
ktoré sú dostatočne odôvodnené.
31. K námietke sťažovateľky o existencii prekážky res iudicata ústavný súd
poukazuje na bod 19 napadnutého uznesenia okresného súdu, kde sa uvádza: «Pokiaľ ide
o druhú námietku povinného, a to námietku res iudicata, t. j. prekážky rozhodnutej veci,
exekučný súd ju taktiež považuje za nedôvodnú. Pokiaľ uznesením Okresného súdu
Bratislava I zo dňa 21.06.2017, č. k. 3Er/362/2013-270 bola skoršia exekúcia medzi
rovnakými účastníkmi a s rovnakým predmetom zastavená s poukazom na ustanovenie § 57
ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku účinného do 31.03.2017, nemožno uvedené uznesenie
považovať za meritórne a teda majúce účinky prekážky rozhodnutej veci. Nie každé
právoplatné uznesenie o zastavení exekúcie, resp. o zamietnutí návrhu na vykonanie
exekúcie tvorí prekážku res iudicata, ale iba také rozhodnutie, ktorého dôvody sú trvalého,
resp. nezvratného charakteru. Nejde teda o dôvody „pre tentokrát“ (napríklad neexistencia
exekvovateľného majetku u povinného, t. j. bývalé dôvody zastavenia exekúcie podľa § 57
ods. 1 písm. d) ale napr. i h) Exekučného poriadku účinného do 31.03.2017) ale ide o také
dôvody, pre ktoré nemožno ani v budúcnosti objektívne viesť riadne exekúciu (ide o napr.
niektoré vady exekučného titulu, zániku pohľadávky, vady legitimácie a podobne).»
32. Ústavný súd k uvedenej námietke sťažovateľky uvádza, že okresný súd sa
predmetnou námietkou sťažovateľky zaoberal a skúmal povahu rozhodnutia, na základe
ktorého by tu mala existovať prekážka rozhodnutej veci. Pokiaľ okresný súd uzavrel, že nie
každé rozhodnutie o zastavení konania tvorí prekážku res iudicata, ale len to rozhodnutie,
ktorého dôvody sú „trvalého resp. nezvratného charakteru“, a vzhľadom na uvedené
uviedol, že uznesenie Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 3 Er 362/2013 z 21. júna 2017,
ktorým bola exekúcia medzi sťažovateľkou a oprávneným vedená na základe totožného
exekučného titulu zastavená z dôvodu, že exekúcia postihuje veci alebo práva, ktoré sú
vylúčené z exekúcie alebo nepodliehajú exekúcii, nie je takýmto rozhodnutím, ústavný súd
konštatuje, že uvedený výklad okresného súdu nemožno považovať za zjavne
neodôvodnený alebo arbitrárny.
33. S touto námietkou je úzko prepojená aj ďalšia námietka sťažovateľky, a to že jej
majetok je vylúčený z exekúcie s poukazom na § 61s ods. 1 Exekučného poriadku, pričom
táto skutočnosť, ktorá bola zistená v exekučnom konaní vedenom Okresným súdom
Bratislava I sp. zn. 3 Er 362/2013, zostala nezmenená a od právoplatnosti uznesenia
Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 3 Er 362/2013 z 21. júna 2017 nedošlo u sťažovateľky
v tomto smere k žiadnej skutkovej ani právnej zmene. Podľa názoru sťažovateľky ide
o skutočnosti trvalej povahy. V tejto súvislosti poukazuje na § 61s ods. 1 Exekučného
poriadku, ktorý vymedzuje majetok štátu, na ktorý nemožno viesť exekúciu za žiadnych
okolností. Podľa jej názoru ide o tzv. „absolútnu exekučnú imunitu“.
34. K tejto námietke sťažovateľky ústavný súd poukazuje na skutočnosť,
že exekučnoprávna imunita v zmysle citovaného ustanovenia Exekučného poriadku sa
nevzťahuje na príslušný subjekt (povinného), ale na konkrétny majetok. Z exekúcie sú
vylúčené len konkrétne časti majetku, čo úplne nevylučuje možnosť existencie majetku,
ktorý zo zákona nie je vylúčený z exekúcie. Uvedená argumentácia je súčasťou uznesenia
vydaného vyšším súdnym úradníkom, ktorý v tomto zmysle poukázal aj na nález ústavného
súdu sp. zn. II. ÚS 509/2010 zo 17. marca 2011, ktorý sa predmetnou argumentáciou
podrobne zaoberá.
35. V tejto súvislosti okresný súd v bode 20 napadnutého uznesenia poukázal na to,
že pri každej exekúcii súdny exekútor zisťuje možnosti exekúcie a predovšetkým existenciu
exekvovateľného majetku. Pokiaľ takýto majetok zistí, exekúciu realizuje, pričom povinný
sa môže brániť podaním návrhu na vylúčenie veci z exekúcie, a nie návrhom na zastavenie
exekúcie.
36. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka dostala odpoveď aj na námietku, ktorou
argumentuje aj v ústavnej sťažnosti, a to o nedostatku jej pasívnej vecnej legitimácie, keď
v návrhu na vykonanie exekúcie a v upovedomení o začatí exekúcie je nesprávne označený
povinný ako „Slovenská republika, kancelária prezidenta Slovenskej republiky, Hodžovo
námestie 1, Bratislava, IČO: 30845157“. Okresný súd v napadnutom uznesení uvádza,
že vzhľadom na iné identifikačné znaky povinného (sťažovateľky, pozn.) ako adresa a IČO,
nemožno mať rozumnú pochybnosť o tom, kto je povinným v danej exekúcii. V tejto
súvislosti okresný súd vyhodnotil túto obranu sťažovateľky ako účelovú, ktorá nie je
v súlade s „materiálnym chápaním právneho štátu a materiálnou spravodlivosťou“.
37. Ústavný súd konštatuje, že skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom
okresného súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého uznesenia. Aj stabilná rozhodovacia
činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor,
podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,
z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade s právnym názorom
sporových strán vrátane ich dôvodov a námietok.
38. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade niet
žiadnej spojitosti medzi napadnutým uznesením okresného súdu a namietaným porušením
základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2
písm. g) zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
39. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti sa ústavný súd ďalšími návrhmi
sťažovateľky uvedenými v petite jej ústavnej sťažnosti nezaoberal, keďže rozhodovanie
o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody podľa ústavy,
alebo ľudského práva alebo základnej slobody podľa kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy,
k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. januára 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu