Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 3/2020
PDF · 587.69 KB
No categories available
IV. ÚS 3/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. januára 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša a Libora Duľu
(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť Univerzity Pavla Jozefa
Šafárika v Košiciach, Šrobárova 2, Košice, IČO 00397768, zastúpenej advokátskou
kanceláriou Sýkora – advokátska kancelária, s. r. o., Zoborská 13, Košice, v mene ktorej
koná advokát a konateľ JUDr. Matej Sýkora, vo veci namietaného porušenia základných
práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, základných práv
podľa čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd, práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 6 S 201/2017, 6 S 205/2017 zo 14. júna 2018 a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžfk 63/2018 z 24. októbra 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Obsah ústavnej sťažnosti, skutkový stav a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. januára
2019 doručená ústavná sťažnosť Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, Šrobárova 2,
Košice, IČO 00397768 (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenia základných
práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
základných práv podľa čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„listina“), práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 S 201/2017, 6 S 205/2017 zo 14. júna 2018
(ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 10 Sžfk 63/2018 z 24. októbra 2018
(ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka uzavrela
5. januára 2010 ako prijímateľka s Ministerstvom školstva, vedy, výskumu a športu
Slovenskej republiky, Stromová 1, Bratislava (ďalej aj „ministerstvo“ alebo „riadiaci
orgán“) ako poskytovateľom, v zastúpení Výskumnou agentúrou, Hanulova 5/B, Bratislava
(ďalej len „agentúra“), zmluvu o poskytnutí nenávratného finančného príspevku
č. 034/2009/2.1/OPVaV (ďalej len „zmluva o poskytnutí príspevku“) na realizáciu projektu
s názvom „Centrum excelentnosti pre výskum aterosklerózy“, kód ITMS: 26220120040
(ďalej len „projekt“). Sťažovateľke bola na základe zmluvy o poskytnutí príspevku
agentúrou schválená žiadosť o poskytnutie nenávratného finančného príspevku vo výške
2 642 573,17 €.
3. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh zároveň vyplýva, že v rámci realizácie
projektu sťažovateľka vyhlásila verejné obstarávanie pod značkou „13859-MST“
na predmet zákazky s názvom „Spotrebný materiál pre bio-medicínsky výskum“. Agentúra
vykonala kontrolu uvedeného verejného obstarávania a konštatovala, že postup verejného
obstarávania – nadlimitnej zákazky je v súlade so zákonom č. 25/2006 Z. z. o verejnom
obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v rozhodnom čase
(ďalej len „zákon o verejnom obstarávaní“), o čom 11. apríla 2013 informovala
sťažovateľku.
4. Dňa 18. septembra 2017 bolo sťažovateľke na základe záverov vládneho auditu
doručené podanie označené ako „Správa o zistenej nezrovnalosti a Žiadosť o vrátenie
finančných prostriedkov projektu 26220120040“ (č. spisu: P 771/2017-073, č. záznamu:
A 7515/2017-073) z 12. septembra 2017, prílohou ktorého bola správa o zistenej
nezrovnalosti N21700735/S01, N21700743/S01 z 12. septembra 2017 (ďalej aj „správa“)
a žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov č. 26220120040/Z07, 26220120040/Z08
z 12. septembra 2017 (ďalej aj „žiadosť“), na základe ktorých agentúra požiadala
sťažovateľku o vrátenie časti poskytnutých finančných prostriedkov v sume 1 569,47 €
v lehote najneskôr do 50 dní odo dňa doručenia predmetnej žiadosti.
5. Žalobou z 13. novembra 2017 sa sťažovateľka na krajskom súde domáhala
preskúmania zákonnosti a zrušenia správneho aktu ministerstva označeného ako „Správa
o zistenej nezrovnalosti a Žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov projektu
26220120040“ (č. spisu: P 771/2017-073, č. záznamu: A 7515/2017-073) z 12. septembra
2017, prílohou ktorého bola správa o zistenej nezrovnalosti N21700735/S01,
N21700743/S01 z 12. septembra 2017 a žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov
č. 26220120040/Z07, 26220120040/Z08 z 12. septembra 2017, a ich vrátenia správnemu
orgánu na ďalšie konanie. Sťažovateľka sa predmetnou žalobou zároveň domáhala
preskúmania zákonnosti a zrušenia správneho aktu agentúry označeného ako „Správa
o zistenej nezrovnalosti a Žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov projektu
26220120040“ (č. spisu: P 771/2017-073, č. záznamu: A 7515/2017-073) z 12. septembra
2017, prílohou ktorého bola správa o zistenej nezrovnalosti N21700735/S01,
N21700743/S01 z 12. septembra 2017 a žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov
č. 26220120040/Z07, 26220120040/Z08 z 12. septembra 2017, a ich vrátenia správnemu
orgánu na ďalšie konanie.
6. Krajský súd napadnutým uznesením s poukazom na § 98 ods. 1 písm. g) zákona
č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „SSP“)
žalobu sťažovateľky odmietol pre jej neprípustnosť. V odôvodnení svojho napadnutého
uznesenia v zásadnom uviedol:
„26. Krajský súd v Bratislave v súlade s právnym názorom vysloveným vo viacerých
rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR, napr. v rozsudku sp. zn. 10Sžo/90/2016 zo dňa
25.10.2017, sp. zn. 6Sžfk/22/2017 zo dňa 27.09.2017, sp. zn. 5Sžf/26/2012 zo dňa
29.11.2012 a sp. zn. 4Sžf/56/2015 zo dňa 08.06.2016 dospel k názoru, že Správy a Žiadosti
ako také nepodliehajú súdnemu prieskumu v správnom súdnictve, pretože nepredstavujú
zásah do práv a právom chránených záujmov kontrolovaného subjektu. Správy o výsledku
kontroly je možné považovať podľa názoru súdu len za akýsi výstup kontroly, ktorý sa
nemohol nijako dotknúť právneho postavenia žalobcu a spôsobiť mu ujmu na jeho právach.
Preto súdnemu prieskumu v správnom súdnictve nepodliehajú.
27. Je nesporné, že v správach absentuje právne vynútiteľný výrok o povinnosti vrátiť
finančné prostriedky. Skutočnosť, že došlo k finančnému vyčísleniu nezrovnalosti a jeho
popisu samo o sebe ešte nezakladá povinnosť u žalobcu vrátiť finančné prostriedky.
Správami ani Žiadosťami nebol žalobca zaviazaný k vráteniu finančných prostriedkov, ide
len o písomnosti s informatívnym charakterom. Z obsahu administratívneho spisu je okrem
iného nesporné, že ku dňu podania žaloby nedošlo k vydaniu právoplatného rozhodnutia,
resp. správneho rozhodnutia o vrátení finančných prostriedkov...“
7. Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu sťažovateľka podala kasačnú
sťažnosť podľa prvej hlavy piatej časti Správneho súdneho poriadku, ktorú založila
na dôvodoch podľa § 440 ods. 1 písm. f), g), h) a j) SSP a ktorou žiadala, aby kasačný súd
napadnuté uznesenie krajského súdu v napadnutom výroku vo veci samej zrušil a vec vrátil
krajskému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľka zároveň požiadala o priznanie odkladného
účinku kasačnej sťažnosti.
8. O kasačnej sťažnosti sťažovateľky rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením
tak, že jej nepriznal odkladný účinok a zamietol ju. Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho
súdu vyplýva, že napadnuté správne akty vyhodnotil súladne so závermi krajského súdu
ako také, ktoré nepodliehajú súdnemu prieskumu v správnom súdnictve, resp. nie sú
preskúmateľné súdom.
9. V ústavnej sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka cituje § 27a zákona
č. 528/2008 Z. z. o pomoci a podpore poskytovanej z fondov Európskeho spoločenstva
platného a účinného pre rozhodné obdobie (ďalej len „zákon č. 528/2008 Z. z.“) a dôvodí,
že «z ust. § 27a ods. 3 zák. č. 528/2008 Z. z... je teda zrejmé, že ak riadiaci orgán
bezvýsledne vyzval prijímateľa na vrátenie poskytnutého finančného príspevku alebo jeho
časti a boli zistené porušenia pravidiel a postupov verejného obstarávania s možným
vplyvom na výsledok verejného obstarávania, riadiaci orgán je povinný ex offo a bez
možnosti použitia akejkoľvek úvahy či moderácie rozhodnúť o vrátení až 1,5 násobku sumy
uvedenej v predchádzajúcej výzve na vrátenie finančného príspevku, t.j. o vrátení až 150 %
sumy korekcie uvedenej vo výzve na vrátenie finančného príspevku alebo jeho časti.
Sťažovateľ si dovoľuje zdôrazniť, že Správa... ako aj žiadosť o vrátenie NFP sú správne
akty, ktoré môžu mať s poukazom na § 27a zákona o pomoci a podpore priamy vplyv na
práva a povinnosti sťažovateľa, keďže ako sám krajský súd uvádza, práve tieto akty sú
„podkladovými rozhodnutiami“. Zo žiadosti o vrátenie FP je zrejmé, že sťažovateľ ako
prijímateľ nenávratného finančného príspevku podľa zákona o pomoci a podpore bol
v zmysle tohto zákona riadiacim orgánom vyzvaný na vrátenie časti poskytnutého príspevku
na predmet zákazky. V prípade, ak ho prijímateľ, t. j. sťažovateľ nevráti v zmysle žiadosti
o vrátenie FP, riadiaci orgán rozhodne o vrátení až jeden a pol násobku sumy uvedenej
v spomenutej žiadosti. Žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov, ako aj Správa o zistenej
nezrovnalosti, na základe ktorých bola sťažovateľovi uložená korekcia podľa § 27a ods. 1,
resp. § 27 ods. 4 zák. č. 528/2008 Z. z. spočívajúca v povinnosti vrátiť finančnú hodnotu
časti poskytnutého finančného príspevku ako 10 % korekcia z hodnoty výdavkov verejného
obstarávania, sú preto nepochybne individuálnymi správnymi aktmi – rozhodnutiami, resp.
opatreniami, ktoré sa bezprostredne dotýkajú a zasahujú do práv a právom chránených
záujmov sťažovateľa, na ich základe môže byť sťažovateľ ukrátený na svojich právach
a právom chránených záujmoch. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že závery všeobecných
súdov, na základe ktorých žalobu o preskúmanie zákonnosti Správy... a Žiadosti... odmietli,
nemôžu obstáť.».
10. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti tvrdí, že rozhodnutia všeobecných súdov
spočívajú na arbitrárnom, svojvoľnom a zjavne neudržateľnom a neospravedlniteľnom
výklade práva, ktorý má za následok porušenie sťažovateľkou označených práv:
„Uvedenými rozhodnutiami bez meritórneho prejednania veci oba konajúce súdy odňali
sťažovateľovi možnosť konať pred súdom a svoje rozhodnutie založili na nesprávnom
právnom posúdení veci... Konajúce súdy svojím nesprávnym procesným postupom
znemožnili sťažovateľovi uskutočniť jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces.“ Sťažovateľka na podporu svojej
argumentácie poukazuje na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 26/2014 z 28. apríla
2016, v ktorom najvyšší súd jednoznačne konštatoval, že správne akty, na základe ktorých
je prijímateľovi určená povinnosť vrátiť časť finančného príspevku poskytnutého z fondov
Európskeho spoločenstva na základe zákona č. 528/2008 Z. z., sú spôsobilým predmetom
prieskumu v správnom súdnictve.
11. Podľa sťažovateľky skutkové a právne závery všeobecných súdov
v prejednávanej veci musia byť podrobené ústavnému prieskumu, keďže sú zjavne
neodôvodnené a arbitrárne.
12. S odkazom na prezentovanú argumentáciu sťažovateľka navrhuje, aby ústavný
súd nálezom vyslovil:
„1. Základné právo sťažovateľa Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach na
súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1, ods. 2 Ústavy a podľa čl. 36 ods. 1, ods. 2 Listiny
základných práv a slobôd, právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na ochranu vlastníctva zaručené čl. 20
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
10Sžfk/63/2018 z 24.10.2018 a uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 6S/201/2017-96,
6S/205/2017 zo dňa 14.06.2018 porušené boli.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžfk/63/2018
z 24.10.2018 a uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 6S/201/2017-96, 6S/205/2017
zo dňa 14.06.2018 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1.000 EUR,
ktoré sú Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Bratislave povinní spoločne
a nerozdielne vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Bratislave sú povinní spoločne
a nerozdielne nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 415,51 EUR do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu k rukám právneho zástupcu sťažovateľa.“
13. Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 1 000 €
sťažovateľka odôvodnila takto: „Výška odškodnenia je daná spôsobenou ujmou, pričom
sťažovateľ zdôrazňuje, že dlhotrvajúci stav právnej neistoty v nadväznosti na rozhodnutia
všeobecných súdov je v rozpore so zákonom.“
14. Sťažovateľka zároveň navrhla, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení
a odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia krajského súdu a napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu.
15. Návrh na vydanie dočasného opatrenia sťažovateľka odôvodňuje takto:
„Sťažovateľ je toho názoru, že v danom prípade sú splnené všetky podmienky pre to,
aby bola vykonateľnosť touto sťažnosťou napadnutých rozhodnutí odložená, a to najmä
vzhľadom na to, že v dôsledku Správy o zistenej nezrovnalosti a Žiadosti o vrátenie
finančných prostriedkov, ktoré boli predmetom prieskumu pred všeobecnými súdmi, môže
byť majetok sťažovateľa postihnutý, a to v rozsahu, ktorý minimálne ohrozí jeho riadne
fungovanie a hospodárenie, pričom nemožno nevylúčiť ani zásah do samotnej existencie
sťažovateľa.“
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
16. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
17. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je
s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
18. Ústavný súd považuje za potrebné ozrejmiť, že právna vec sťažovateľky bola
pôvodne pridelená sudcovi spravodajcovi Sergejovi Kohutovi, ktorého funkčné obdobie
sudcu ústavného súdu skončilo 16. februára 2019. V zmysle čl. X ods. 5 písm. b) Rozvrhu
práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra
2019 v znení dodatku č. 1 zo 16. októbra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“) bola táto vec
prerozdelená a náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov
pridelená sudcovi spravodajcovi Liborovi Duľovi, ktorý v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu
práce pracuje vo štvrtom senáte ústavného súdu v zložení Miroslav Duriš (predseda senátu),
Ladislav Duditš a Libor Duľa (sudca spravodajca).
19. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
20. Ústavný súd podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
21. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, základných práv podľa čl. 36
ods. 1 a 2 listiny, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu.
22. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok.
23. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
24. Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený
rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť
takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť
vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
25. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
26. Podľa čl. 36 ods. 2 listiny kto tvrdí, že bol ukrátený na svojich právach
rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť
takého rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nemožno vylúčiť
preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd podľa listiny.
27. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
28. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
29. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol,
že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07). K rovnakému
záveru možno dospieť aj v súvislosti s namietaným porušením čl. 36 ods. 1 listiny, ktorý
svojím obsahom zodpovedá zneniu čl. 46 ods. 1 ústavy.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
III.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 a 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 a 2 listiny, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu
30. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd a právomoc všeobecných súdov
je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“)
a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
31. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza
zo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť,
a preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní ústavnej sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv
alebo slobôd môže domôcť a aj domáhal využitím jemu dostupných a účinných
prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť
pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
32. Podľa § 29 SSP konanie na správnych súdoch je jednoinštančné, ak tento zákon
neustanovuje inak. Proti rozhodnutiam krajských súdov v správnom súdnictve tak v zásade
odvolanie ako riadny opravný prostriedok prípustné nie je, avšak Správny súdny poriadok
v § 438 umožňuje podať proti právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu kasačnú sťažnosť.
33. V danom prípade tak mala sťažovateľka k dispozícii opravný prostriedok
poskytnutý jej zákonom na ochranu jej základných práv. Proti napadnutému právoplatnému
uneseniu krajského súdu mohla sťažovateľka podať kasačnú sťažnosť (čo aj využila),
o ktorej bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd. Právomoc najvyššieho súdu
rozhodnúť o kasačnej sťažnosti sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc
ústavného súdu na preskúmanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému uzneseniu
krajského súdu. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť smerujúcu proti napadnutému
uzneseniu krajského súdu odmieta podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde
pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.
III.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 a 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 a 2 listiny, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením najvyššieho súdu
34. Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho
úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 1/03, I. ÚS 226/03).
35. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také
rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných
rozhodnutiach došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/00).
36. Sťažovateľka v rámci svojej sťažnostnej argumentácie spochybňuje ústavnú
udržateľnosť právneho názoru najvyššieho súdu, ktorý tento vyjadril vo svojom
napadnutom uznesení a podľa ktorého žiadosť a správa nepodliehajú súdnemu prieskumu
v správnom súdnictve, pretože samy osebe nepredstavujú zásah do práv a právom
chránených záujmov sťažovateľky. S poukazom na uvedené je sťažovateľka toho názoru,
že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu spočíva na arbitrárnom, svojvoľnom a zjavne
neudržateľnom a neospravedlniteľnom výklade práva.
37. Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia uviedol:
«17. Kasačný súd prostredníctvom svojej rozhodovacej činnosti už riešil spory
týkajúce sa právomoci správneho súdu vykonať súdny prieskum napadnutého úradného listu
- Správy o zistenej nezrovnalosti, vrátane Žiadosti o vrátenie finančných prostriedkov (napr.
v konaniach sp. zn. 1Sžfk/54/2017, 3Sžfk/50/2017, 1Sžfk/48/2017, 1Sžfk/42/2017,
6Sžfk/38/2017, 5SSžfk/34/2017 a iné). Zároveň vo svojej rozhodovacej činnosti neustále
poukazuje na nutnosť dodržiavať zásadu právnej istoty...
18. Z uvedeného dôvodu sa kasačný súd aj v tejto veci stotožňuje s právnym názorom
vysloveným inými senátmi v obdobnej veci, a to napr. prostredníctvom uznesenia
najvyššieho súdu zo dňa 27. októbra 2017 sp. zn. 6Sžfk/38/2017, podľa ktorého v rozsahu
analogicky relevantnom pre odôvodnenie svojich nižšie vyslovených záverov v bodoch 66 až
74 uviedol...
22. Pokiaľ v rámci výkonu svojich oprávnení žalovaný 1/ z pozície riadiaceho orgánu
zistí existenciu nezrovnalosti, je povinný túto skutočnosť oznámiť sťažovateľovi ako
prijímateľovi (viď § 26 ods. 3 zákona č. 528/2008 Z. z.) prostredníctvom tzv. Správy
o zistenej nezrovnalosti. Zákon oprávňuje žalovaného 2/, v prípade tvrdeného porušenia
pravidiel a postupov verejného obstarávania, aby v tomto štádiu výkonu dohľadových
oprávnení mohol sťažovateľa popri oznámení o zistenej nezrovnalosti vyzvať na vrátenie
poskytnutého príspevku alebo jeho časti na predmet zákazky (§ 27a ods. 1 zákona
č. 528/2008 Z. z.), resp. pozastaviť, zamietnuť alebo upraviť výšku platby pre projekt alebo
jeho časť (§ 7 ods. 6 zákona č. 528/2008 Z. z.). Zákonodarcom použité oprávnenie
„možnosť vyzvať“ je nutné vykladať s prihliadnutím na absenciu vykonať autoritatívny
výklad ustanovení zákona č. 25/2006 Z. z. žalovaným v tom zmysle, že ide o uplatnenie
notifikačného (oznamovacieho) oprávnenia orgánu verejnej správy v rámci výkonu
dohľadových oprávnení, avšak v žiadnom prípade nejde o výkon vrchnostenskej
rozhodovacej právomoci ako sa domnieva sťažovateľ...
25. Z uvedeného vyplýva, že pri vydávaní napadnutého úradného listu vo forme
Výzvy na vrátenie finančných prostriedkov poskytnutých podľa zákona č. 528/2008 Z. z.
nemohol žalovaný 1/ uplatniť svoju rozhodovaciu právomoc. Je možné sa zhodnúť
s názorom žalovaných, že išlo o individuálny správny akt, u ktorého absentuje donucovacia
zložka výkonu verejnej moci, t. j. slovami žalovaného 1/, ide o výzvu na „dobrovoľné“
plnenie oznámenej (nie uloženej) povinnosti na základe zistených (t. j. iba tvrdených)
skutočností.
26. Na základe uvedeného kasačný súd konštatuje, že doručením správy o zistenej
nezrovnalosti s výzvou na vrátenie finančných prostriedkov podľa zákona č. 528/2008 Z.z.
ešte nedochádza k uplatneniu vrchnostenských právomocí riadiaceho orgánu
a k autoritatívnemu zásahu do právnej sféry sťažovateľa s uložením právnej povinnosti.
Na uvedenú výzvu je potom treba nazerať ako na naplnenie povinného štádia riešenia
nezrovnalosti v súvislosti s čerpaním NFP. Pokiaľ žalovaný 1/ ako riadiaci orgán nepristúpi
následne k začatiu správneho konania podľa § 27a ods. 5 zákona č. 528/2008 Z.z., potom je
vecou zváženia sťažovateľa, či uvedenú výzvu splní.»
38. V danom prípade je pre ústavný súd zásadný záver, či najvyšší súd ako kasačný
súd rozhodol ústavne akceptovateľným spôsobom, keď zamietol kasačnú sťažnosť
sťažovateľky proti napadnutému uzneseniu krajského súdu, ktorým tento odmietol správnu
žalobu sťažovateľky s poukazom na tú skutočnosť, že žiadosť a správa nepodliehajú
súdnemu prieskumu v správnom súdnictve, resp. nie sú preskúmateľné súdom z dôvodu,
že nezasahujú do subjektívnych práv a právom chránených záujmov sťažovateľky.
39. Posúdenie, či správa a žiadosť zasahujú do subjektívnych práv sťažovateľky, sa
musí opierať o pochopenie účelu a podstaty právnej úpravy obsiahnutej v zákone
č. 528/2008 Z. z., ktorej súčasťou je i úprava právnych vzťahov medzi riadiacim orgánom
(ministerstvo), resp. sprostredkovateľským orgánom (agentúra) a prijímateľom
(sťažovateľka).
40. Podľa § 27a ods. 1 zákona č. 528/2008 Z. z. ak riadiaci orgán zistí porušenie
pravidiel a postupov verejného obstarávania, môže vyzvať prijímateľa na vrátenie
poskytnutého príspevku alebo jeho časti na predmet zákazky.
41. Podľa § 27a ods. 2 zákona č. 528/2008 Z. z. ak prijímateľ nevráti príspevok alebo
jeho časť na základe výzvy podľa odseku 1, riadiaci orgán oznámi podnet orgánu podľa
osobitného predpisu.
42. Podľa § 27a ods. 3 zákona č. 528/2008 Z. z. ak bolo na základe podnetu podľa
odseku 2 zistené porušenie pravidiel a postupov verejného obstarávania, riadiaci orgán
rozhodne o vrátení jeden a pol násobku sumy uvedenej vo výzve podľa odseku 1, najviac
však 100 % poskytnutého príspevku alebo jeho časti na predmet zákazky, ak
a) bola právoplatným rozhodnutím uložená pokuta za porušenie pravidiel a postupov
verejného obstarávania, alebo
b) bolo zistené porušenie pravidiel a postupov verejného obstarávania uvedené
v protokole, ktoré malo alebo mohlo mať vplyv na výsledok verejného obstarávania
a za ktoré sa neukladá pokuta podľa písmena a).
43. Citované právne normy sú zakotvené v druhej časti zákona č. 528/2008 Z. z.,
konkrétne v § 27a, ktorý má nadpis: Postup riadiaceho orgánu pri porušení pravidiel
a postupov verejného obstarávania. Dôvodová správa k zákonu č. 57/2010 Z. z., ktorým sa
mení a dopĺňa zákon č. 528/2008 Z. z. o pomoci a podpore poskytovanej z fondov
Európskeho spoločenstva v znení zákona č. 266/2009 Z. z. a o zmene a doplnení niektorých
zákonov a ktorým bolo do zákona č. 528/2008 Z. z. zavedené ustanovenie § 27a, uvádza,
že dotknutými právnymi normami «sa ustanovuje právo riadiaceho orgánu, ak zistí
porušenie pravidiel a postupov verejného obstarávania vyzvať prijímateľa, aby vrátil
príspevok alebo jeho časť. Riadiaci orgán by pri určení výšky príspevku, ktorý sa má vrátiť,
mal zohľadňovať povahu, závažnosť, spôsob a následky porušenia pravidiel a postupov
verejného obstarávania. Ak prijímateľ dobrovoľne príspevok alebo jeho časť na základe
výzvy nevráti, riadiaci orgán podá podnet Úradu pre verejné obstarávanie (ďalej len
„úrad“), ktorý následne postupuje v súlade so zákonom č. 25/2006 Z. z. o verejnom
obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
a ak zhodnotí, že k porušeniu pravidiel a postupov verejného obstarávania došlo, uloží
pokutu v súlade s § 149 citovaného zákona. Po nadobudnutí právoplatnosti takéhoto
rozhodnutia je riadiaci orgán oprávnený vydať rozhodnutie v správnom konaní, ktorým
uloží prijímateľovi povinnosť vrátiť príspevok alebo jeho časť... Takéto právoplatné
rozhodnutie je exekučným titulom, na základe ktorého je možné začať exekučné konanie na
účely vymáhania prostriedkov, ktoré sa majú vrátiť».
44. Citovaná dôvodová správa zrozumiteľne dokumentuje, že žiadosť, prípadne
správa adresovaná prijímateľovi podľa § 27a ods. 1 zákona č. 528/2008 Z. z. nie je
zavŕšením procesu uplatňovania povinnosti prijímateľa vrátiť príspevok alebo jeho časť
poskytnutú na predmet zákazky, a teda nie je spôsobilá zasiahnuť do práv a právom
chránených záujmov sťažovateľky.
45. Zákon č. 528/2008 Z. z. oprávňuje riadiaci orgán v prípade tvrdeného porušenia
pravidiel a postupov verejného obstarávania, aby v tomto štádiu výkonu dohľadových
oprávnení mohol sťažovateľku popri oznámení o zistenej nezrovnalosti vyzvať na vrátenie
poskytnutého nenávratného finančného príspevku alebo jeho časti na predmet zákazky
(§ 27a ods. 1 zákona č. 528/2008 Z. z.), resp. aj pozastaviť, zamietnuť alebo upraviť výšku
platby pre projekt alebo jeho časť (§ 7 ods. 6 zákona č. 528/2008 Z. z.). Zákonodarcom
použité oprávnenie „možnosť vyzvať“ je nutné vykladať s prihliadnutím na absenciu
vykonať autoritatívny výklad ustanovení zákona o verejnom obstarávaní riadiacim orgánom
v tom zmysle, že ide o uplatnenie notifikačného (oznamovacieho) oprávnenia orgánu
verejnej správy v rámci výkonu dohľadových oprávnení, avšak v žiadnom prípade nejde
o výkon vrchnostenskej rozhodovacej právomoci.
45.1 Ústavný súd konštatuje, že v prípade žiadosti ide o individuálny správny akt,
u ktorého absentuje donucovacia zložka výkonu verejnej moci a ktorý je možné považovať
za výzvu na dobrovoľné plnenie oznámenej, a nie uloženej povinnosti na základe zistených,
t. j. iba tvrdených, skutočností s právnym podkladom v súkromnom práve (zmluva
o poskytnutí príspevku). Doručením správy o zistenej nezrovnalosti s výzvou na vrátenie
finančných prostriedkov podľa zákona č. 528/2008 Z. z. tak ešte nedochádza k uplatneniu
vrchnostenských právomocí riadiaceho orgánu a k autoritatívnemu zásahu do právnej sféry
sťažovateľky s uložením právnej povinnosti. Na uvedenú výzvu je v danom prípade
potrebné nazerať ako na štádium riešenia nezrovnalosti v súvislosti s čerpaním
nenávratného finančného príspevku.
46. Popísaná konštrukcia právnej úpravy prináša pre právnu ochranu sťažovateľky
jeden rozhodujúci poznatok – súdnej ochrany sa bude môcť dovolávať až proti
vrchnostenskému záveru o porušení pravidiel a postupov verejného obstarávania (teda proti
rozhodnutiu úradu) a následne aj proti vrchnostenskému záveru riadiaceho orgánu podľa
§ 27a ods. 3 zákona č. 528/2008 Z. z. I tento poznatok dokazuje ústavnú akceptovateľnosť
zamietavého uznesenia najvyššieho súdu ako súdu kasačného, keďže súdna ochrana proti
vrchnostenskému záveru o protiprávnom konaní nie je sťažovateľke odopretá, iba ju musí
uplatniť v štádiu na to určenom.
47. Suma finančnej povinnosti, ktorá sťažovateľke vznikne pri uplatnení právomoci
riadiaceho orgánu podľa § 27a ods. 3 zákona č. 528/2008 Z. z. a ktorou sťažovateľka aj
argumentuje proti právnym záverom najvyššieho súdu, nemá v tomto prípade rozhodujúci
význam. Výzva podľa § 27a ods. 1 zákona č. 528/2008 Z. z., ako aj eventuálne neskoršie
rozhodnutie riadiaceho orgánu podľa § 27a ods. 3 zákona č. 528/2008 Z. z. totiž musia byť
založené na rovnakom skutkovom základe i na rovnakom právnom posúdení správania
sťažovateľky, a preto aj iniciácia súdnej ochrany v správnom súdnictve proti rozhodnutiu
podľa § 27a ods. 3 zákona č. 528/2008 Z. z. nemôže byť odlišná v porovnaní so správnou
žalobou v prípade, ak by súdny prieskum výzvy podľa § 27a ods. 1 zákona č. 528/2008 Z. z.
prichádzal do úvahy.
48. V správnom súdnictve je právo na prístup k súdu vymedzené princípom
generálnej klauzuly s negatívnou enumeráciou, z ktorého vyplýva, že súdy v zásade
preskúmavajú všetky rozhodnutia orgánov verejnej správy okrem tých, ktoré zákon
výslovne z prieskumu vylučuje. Rozhodnutia, ktoré správne súdy nepreskúmavajú, sú
vymedzené v § 7 SSP. Podľa § 7 písm. e) SSP správne súdy nepreskúmavajú rozhodnutia
orgánov verejnej správy a opatrenia orgánov verejnej správy predbežnej, procesnej alebo
poriadkovej povahy, ak nemohli mať za následok ujmu na subjektívnych právach účastníka
konania.
49. Správne súdnictvo je totiž primárne prostriedkom ochrany subjektívnych práv
adresáta výkonu verejnej správy v jej najrôznejších podobách. Len sekundárne je kritériom
poskytovania tejto ochrany zákonnosť verejno-mocenských aktivít verejnej správy. Inými
slovami, správne súdnictvo v systéme právneho štátu nemá slúžiť naprávaniu nezákonnosti
vo verejnej správe bez akéhokoľvek zreteľa na dopad eventuálne zistenej nezákonnosti
na subjektívno-právnu pozíciu dotknutého, a preto nemožno vyhovieť takému návrhu
na začatie konania v správnom súdnictve, ktorého prerokovanie síce vedie k zisteniu
formálneho rozporu činnosti verejnej správy so zákonom, no zároveň v ňom nebude
preukázaný žiaden zásah do individuálnej sféry navrhovateľa. Účelom správneho súdnictva
nie je náprava nezákonnosti vo verejnej správe, ale účinná ochrana subjektívnych práv
fyzickej osoby alebo právnickej osoby, voči ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade
vykonávaná (III. ÚS 502/2015).
50. Uvedené slúži podpore právneho názoru najvyššieho súdu vyjadreného v jeho
napadnutom uznesení, v zmysle ktorého je predmetnú správu a žiadosť potrebné považovať
za podkladové rozhodnutia, ktoré majú predbežnú povahu vzhľadom na postup upravený
v § 27a zákona č. 528/2008 Z. z., nie sú spôsobilé zasiahnuť do práv a právom chránených
záujmov sťažovateľky, a teda nie sú preskúmateľné súdom v rámci správneho súdnictva.
51. Vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že najvyšší súd uznesením sp. zn.
5 Sžf 26/2014 z 28. apríla 2016 rozhodol odchylným spôsobom, ústavný súd upriamuje
pozornosť sťažovateľky na to, že v dotknutom rozhodnutí vyslovený právny názor bol už
najvyšším súdom prekonaný (pozri bod 52 odôvodnenia), a to aj judikatúrne.
52. Takto treba chápať uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžf 87/2015
zo 14. februára 2017, v súlade s ktorým rozhodol najvyšší súd aj v danom prípade, ktoré
bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky (vo veciach správnych) 6/2018 pod č. 57/2018, v ktorom najvyšší súd dospel
k záveru, že v prípade, že správny orgán vydal napadnutý úradný list vo forme výzvy
na vrátenie finančných prostriedkov poskytnutých podľa zákona č. 528/2008 Z. z., nemohol
správny orgán zároveň uplatniť svoju rozhodovaciu právomoc, pretože tu absentuje
donucovacia zložka výkonu verejnej moci. Ide totiž len o výzvu na dobrovoľné plnenie
oznámenej (nie uloženej) povinnosti na základe zistených (iba tvrdených) skutočností.
53. Z citovaného § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať ústavnú sťažnosť, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(m. m. I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
54. Z uvedených dôvodov ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní ústavnej
sťažnosti sťažovateľky dospel k záveru, že potvrdenie procesného odmietnutia jej správnej
žaloby najvyšším súdom neznamenalo v okolnostiach posudzovanej veci odopretie súdnej
ochrany, keďže tá sa v správnom súdnictve priznáva len proti takým mocenským aktivitám
verejnej správy, ktoré zasahujú do subjektívnych práv adresáta ich výkonu. Navyše
etapovitý charakter uplatňovania povinnosti vrátiť prostriedky poskytnuté na predmet
zákazky alebo ich časť poskytuje sťažovateľke (prijímateľke) právny priestor
pre dovolávanie sa súdnej ochrany v neskorších štádiách tohto procesu, keď eventuálne
dôjde k doručeniu administratívneho rozhodnutia úradu (podľa zákona o verejnom
obstarávaní) a nadväzujúceho rozhodnutia riadiaceho orgánu (podľa § 27a ods. 2 zákona
č. 528/2008 Z. z.). Ústavná sťažnosť je preto v časti namietajúcej porušenie základných
práv sťažovateľky zaručených čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 a 2 listiny, ako aj jej
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu zjavne
neopodstatnená.
55. S poukazom na uvedené ústavný súd dodáva, že skutočnosť, že sťažovateľka sa
s názorom najvyššieho súdu v jeho napadnutom uznesení nestotožňuje, nepostačuje sama
osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého
rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,II. ÚS 3/97,
I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu
stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov
a námietok.
56. Vzhľadom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti smerujúcej proti
napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu pre namietané porušenie základných práv podľa
čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 a 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
v relevantnej časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu
jej zjavnej neopodstatnenosti.
57. Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vzhľadom na predchádzajúci výklad
tiež nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by ním mohlo dôjsť k neprípustnému
zásahu do základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1
dodatkového protokolu, preto ústavný súd z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti odmietol
podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ústavnú sťažnosť aj v tejto časti.
58. Možno len dodať, že medzi základné práva a slobody, ktorých výpočet je
obsiahnutý v druhej hlave ústavy, resp. práva zaručené dohovorom nepatrí právo fyzických
osôb a právnických osôb „na poskytnutie prostriedkov z fondov Európskej únie“.
59. „Článok 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nevyhlasuje za základné ľudské
právo vlastníctvo samotné, ale právo byť vlastníkom. Vzťahuje sa na štátnych občanov
Slovenskej republiky, cudzincov, právnické osoby slovenské i zahraničné, a aj štát. Výklad
tohto ustanovenia však neznamená, že každý má právo vlastniť akýkoľvek majetok...
Uvedené ustanovenie Ústavy Slovenskej republiky treba vykladať tak, že každý má právo
vlastniť majetok, ktorý ústavou alebo zákonom Slovenskej republiky nie je z tohto
vlastníctva vylúčený.“ (PL. ÚS 38/95).
60. „Článok 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky zabezpečuje každému rovnaké
predpoklady a možnosti nadobúdať veci do vlastníctva za podmienok, ktoré sú upravené
v Ústave Slovenskej republiky alebo v ďalších zákonoch. Vlastnícke právo každej osoby má
rovnaký zákonný obsah a požíva ochranu bez ohľadu na to, či ide o štát, právnickú osobu,
obec alebo fyzickú osobu. Z formulácie obsiahnutej v čl. 20 ods. 1 ústavy však nemožno
vyvodzovať ústavné právo získať vec do svojho vlastníctva (vlastniť majetok)
bez dodržania predpokladov, ktoré sú na tento účel upravené zákonmi.“ (I. ÚS 128/95).
61. Právny názor ústavného súdu, ktorým sa účel ochrany vlastníka podľa čl. 20
ústavy identifikuje s osobou, ktorá naozaj je vlastníkom, a nie aj s tými, ktorí sa usilujú
o nadobudnutie vlastníctva, je konformný s právnym názorom Európskeho súdu pre ľudské
práva, podľa ktorého vlastnícke právo zaručené čl. 1 dodatkového protokolu nezahŕňa právo
nadobudnúť majetok (Marckx Case, séria A, 1979,č. 31; Van der Mussele Case, séria A,
1983, č. 70).
62. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je
podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto
prípade nedošlo. Bezpredmetným bolo aj rozhodnutie ústavného súdu o odklade
vykonateľnosti napadnutého uznesenia krajského súdu a napadnutého uznesenia najvyššieho
súdu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. januára 2020
Miroslav DURIŠ predseda senátu