Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 17/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. januára 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku (sudca spravodajca) a zo sudcov Petra

Straku a Martina Vernarského predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , , zastúpeného advokátom

JUDr. Petrom Križanom, Koceľova 2, Nitra, vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa , 2 a 3 a

a práva podľa čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 33

Dohovoru o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach (č. 128) rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 24. apríla 2019 v spojení

s rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 18. decembra 2017 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

13. augusta 2019 doručená ústavná sťažnosť ,

, (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa , 2 a 3 a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 33 Dohovoru o invalidných,

starobných a pozostalostných dávkach (č. 128) uverejneného pod č. (ďalej len

„dohovor č. 128“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 24. apríla 2019 (ďalej len „napadnutý rozsudok najvyššieho

súdu“) v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 18. decembra 2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ požiadal 26. júla

2013 o starobný dôchodok a Sociálna poisťovňa, ústredie (ďalej len „Sociálna poisťovňa“)

mu listom z 29. novembra 2013 oznámila, že „nakoľko bol sťažovateľovi priznaný

starobný dôchodok, nárok na ďalší starobný dôchodok mu nevznikol (nevznikne)“. Jeho

opakovanú žiadosť zo 6. februára 2014 už rozhodnutím č. 33081773100 z 11. apríla 2014

Sociálna poisťovňa opätovne zamietla. O opravnom prostriedku sťažovateľa proti

rozhodnutiu Sociálnej poisťovne rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 8. septembra 2014 tak, že predmetné rozhodnutie Sociálnej poisťovne potvrdil. Proti

uvedenému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol

najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 13. septembra 2016 tak, že rozhodnutie

Sociálnej poisťovne zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. V rozsudku najvyšší súd okrem

iného uviedol, že „je nesporné, že navrhovateľovi - sťažovateľovi bol starobný dôchodok

priznaný podľa Tento starobný dôchodok mu naďalej patrí a podľa

sa považoval za výsluhový dôchodok a podľa

Z.z. sa za výsluhový dôchodok naďalej považuje. Výsluhový dôchodok podľa § 26 zákona

č. ani podľa zákona č, 328/2002 sťažovateľovi priznaný nebol.“.

3. Po vydaní rozsudku najvyššieho súdu bola vec postúpená Vojenskému úradu

sociálneho zabezpečenia (ďalej len ,,úrad“), ktorý konanie zastavil rozhodnutím sp. zn.

65206003483900-15/2017 z 25. januára 2017, pretože v tej istej veci sa právoplatne

rozhodlo a skutkový stav sa podstatne nezmenil. Podľa sťažovateľa úrad odignoroval

rozhodnutie najvyššieho súdu, jeho záväznosť, ako aj príslušnú legislatívu. Následne

Ministerstvo obrany Slovenskej republiky (ďalej aj „ministerstvo obrany“) ako odvolací

orgán odvolanie sťažovateľa zamietol rozhodnutím č. SEĽUZ-24-11-2/2017-OdSP.

4. Proti uvedenému rozhodnutiu ministerstva obrany podal sťažovateľ žalobu,

o ktorej rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že ju zamietol a potvrdil

rozhodnutie ministerstva obrany. Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ

kasačnú sťažnosť, ktorej predmetom „bolo na základe uvedeného priznanie výsluhového

dôchodku, avšak podľa odôvodnenia súdu, súd konal len ohľadom starobného dôchodku,

ktorý podľa všetkých rozhodnutí a odôvodnení aj má priznaný. Ohľadom výsluhového

dôchodku súd nekonal a mal.“.

5. Sťažovateľ ďalej cituje z bodu 12 napadnutého rozsudku krajského súdu, s ktorým

odôvodnením nesúhlasí a podľa neho krajský súd a neskôr ani najvyšší súd, ktorý

sa stotožnil v konaní o kasačnej sťažnosti s napadnutým rozsudkom krajského súdu,

sa vôbec nezaoberali a nekonali o možnosti priznania súbehu dôchodkov. Sťažovateľ

od roku 2014 žiada, aby nebol diskriminovaný a aby mu bol vyplácaný súbeh dôchodkov

tak, ako to je v početných prípadoch (konkrétne príklady a tiež odchylnú judikatúru

všeobecných súdov na podporu svojich argumentov však sťažovateľ, kvalifikovane

zastúpený advokátom, v ústavnej sťažnosti neuvádza, pozn.).

6. Rozhodnutia všeobecných súdov sú podľa neho v rozpore „s a

ods. 2 a ods. 3 “ a nimi došlo k porušeniu „ústavnoprávne a medzinárodnoprávne

garantovaných základných princípov - zásad materiálneho právneho štátu, najmä princípu

materiálnej spravodlivosti a materiálnej ochrany zákonnosti vrátane princípov riadneho

a spravodlivého procesu, princípu právnej istoty, a princípu predvídateľnosti práva. Súd

sa vôbec nezaoberal a nepreskúmal to, čo bolo jeho povinnosťou, rozhodol na základe

nesprávneho právneho posúdenia veci a odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe súdov

a vôbec nerešpektoval záväzný právny názor vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí

Najvyššieho súdu... sp. zn. . Aj zo stanoviska ministra práce, sociálnych vecí

a rodiny SR z 22.11.2013 nie je problém v existencii a súbehu dvoch dávkových systémov.

Sťažovateľovi podľa predmetných zákonov a rehabilitácie vznikol nárok na súbeh oboch

dávkových systémov.“.

7. Opísaným postupom súdov došlo podľa sťažovateľa k porušeniu jeho základných

práv podľa , 2 a 3 , a práv podľa dohovoru

č. 128. Na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že jeho

označené práva (bod 1) (ktoré ani v ústavnej sťažnosti riadne nepomenoval a bližšie

nekonkretizoval, pozn.) napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu v spojení s napadnutým

rozsudkom krajského súdu porušené boli. Okrem toho sa domáha zrušenia nezákonného

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu a vrátenia veci najvyššiemu súdu na ďalšie

konanie, ako aj úhrady trov konania v konaní pred ústavným súdom.

II.

Relevantná právna úprava a judikatúrne východiská ústavného súdu

8. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

9 Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

11. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu na začatie konania

ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho

prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. Podľa občania majú právo na primerané hmotné

zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.

13. Podľa primerané hmotné zabezpečenie v starobe sa vykonáva

prostredníctvom priebežne financovaného dôchodkového systému a systému starobného

dôchodkového sporenia. Štát podporuje dobrovoľné sporenie na dôchodok.

14. Podľa vek potrebný na vznik nároku na primerané hmotné

zabezpečenie v starobe nesmie presiahnuť 64 rokov. Žena má právo na primerané zníženie

maximálneho veku potrebného na vznik nároku na primerané hmotné zabezpečenie

v starobe o a) šesť mesiacov, ak vychovala jedno dieťa, b) dvanásť mesiacov, ak vychovala

dve deti, c) osemnásť mesiacov, ak vychovala tri a viac detí.

15. Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom

sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie,

rasa, farba pleti... rod alebo iné postavenie.

16. Podľa čl. 33 ods. 1 dohovoru č. 128 ak má alebo ak by mala inak chránená osoba

súčasne nárok na rôzne invalidné, starobné alebo pozostalostné dávky, môžu sa tieto dávky

krátiť za určených podmienok a v určenom rozsahu; chránená osoba dostane spolu aspoň

toľko, koľko sú najvýhodnejšie dávky.

17. Podľa čl. 33 ods. 2 dohovoru č. 128 ak má alebo ak by mala inak chránená osoba

nárok na dávku ustanovenú v tomto dohovore a ak dostáva inú peňažnú dávku sociálneho

zabezpečenia za tú istú sociálnu udalosť, s výnimkou rodinných prídavkov, môžu sa dávky

podľa tohto dohovoru krátiť alebo zastaviť za určených podmienok a v určenom rozsahu

za podmienky, že časť dávok, ktorá sa kráti alebo je zastavená, nepresahuje druhú dávku.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

III.1 K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom krajského súdu

18. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia označených práv (body 1,

12 až 17) podľa , dohovoru a dohovoru č. 128 napadnutým rozsudkom krajského

súdu z dôvodov uvedených najmä v bodoch 5 a 6. Ústavný súd v úvode konštatuje,

že ústavnú sťažnosť v časti smerujúcej proti rozsudku krajského súdu je potrebné odmietnuť

pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

19. Podľa ak o ochrane základných práv

a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný

súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci

na prerokovanie.

20. Je nepochybné, že sťažovateľ využil svoje právo podať proti rozsudku krajského

súdu kasačnú sťažnosť, o ktorej bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd.

Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o tejto kasačnej sťažnosti v danom prípade

nepripúšťa možnosť ústavného súdu rozhodovať o rozsudku krajského súdu, keďže kasačná

sťažnosť predstavuje účinný opravný prostriedok ochrany práv sťažovateľa vo vzťahu

k rozsudku krajského súdu.

21. Princíp subsidiarity nás poučuje, že ústavný súd poskytuje ochranu základným

právam a slobodám iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné

súdy. Ústavný súd sa pri skúmaní podmienok konania o ústavnej sťažnosti riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť, a preto

je ochrana základných práv a slobôd poskytovaná ústavným súdom prostredníctvom

a upraveného konania o ústavnej sťažnosti subsidiárna

a nastupuje až vtedy, ak o tejto ochrane nerozhodujú všeobecné súdy (porov. mutatis

mutandis , ).

22 Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnú

sťažnosť v tejto časti odmietol podľa

pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

III.2 K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom najvyššieho súdu

23. Predmetom ústavnej sťažnosti je tiež námietka porušenia označených práv (body

1, 12 až 17) podľa , dohovoru a dohovoru č. 128 napadnutým rozsudkom najvyššieho

súdu z dôvodov uvedených v bodoch 5 a 6.

24. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124

a ) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou

opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých

sústavu završuje najvyšší súd (m. m. , ). Pri uplatňovaní právomoci

podľa ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. ,

, , , , ). Úlohou ústavného

súdu rovnako nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov,

ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné ().

25. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom

súde v tejto časti predbežne prerokoval, preskúmal, či obsahuje všeobecné a osobitné

náležitosti predpísané (, a ) a či nie sú dané

dôvody na jej odmietnutie podľa .

26. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, sú všeobecné súdy primárne zodpovedné

za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144

ods. 1 a 2 a ) (, , ,

).

27. Ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že nie je opravnou inštanciou všeobecných

súdov. Preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom

má opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím

(opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej

slobody. Ústavnoprávnou požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané

rozhodnutia boli riadne, zrozumiteľne a logicky odôvodnené.

28. Čo sa týka napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ústavný súd najprv uvádza,

že bez potreby priblíženia doktrinálnych záverov k označeným ústavným právam

sťažovateľa je potrebné konštatovať, že sťažovateľ iba pokračuje v tej istej argumentácii,

ktorú predniesol v konaní pred správnymi orgánmi (ministerstvom obrany), ako

aj všeobecnými súdmi. Po preskúmaní veci ústavný súd zistil, že ústavná sťažnosť proti

napadnutému rozsudku najvyššieho súdu je zjavne neopodstatnená. O zjavnej

neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu

nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (, ). Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. , ,

, ).

29. Ústavný súd najprv z napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý predchádzal

rozsudku najvyššieho súdu, zistil, že predmetom konania bolo preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia ministerstva obrany o nároku sťažovateľa o priznanie starobného dôchodku

od 17. decembra 2011. K tomu krajský súd v bode 12 i k námietkam žalobcu, ktoré

predniesol aj pred správnym orgánom, uviedol: „Vo veci nie je sporné, že žalobcovi,

ako vojakovi z povolania, vznikol nárok na starobný dôchodok podľa

Zb., ktorý mu bol priznaný Vojenským úradom sociálneho zabezpečenia podľa § 116 ods. 2

v spojení s v znení neskorších predpisov

rozhodnutím č. VUSZ č. 34839/2 zo dňa 09. 10. 1995. Žalobcovi bola zhodnotená doba

služobného i pracovného pomeru, doba štúdia, celkove 44 rokov dôchodkového poistenia.

Po vzniku nároku na starobný dôchodok navrhovateľ už dôchodkovo poistený nebol.

Pred 01. 05. 1998 boli podmienky nároku vojakov z povolania na starobný dôchodok

upravené v piatej časti ( a ).

Od 01. 05. 1998 sa starobný dôchodok žalobcu považuje za výsluhový dôchodok,

nakoľko v zmysle sa starobné dôchodky z I. kategórie

funkcií, na ktoré vznikol nárok podľa o sociálnom

zabezpečení , a tento nárok trvá ku dňu účinnosti tohto zákona, t.j. k 01. 05. 1998,

sa považujú za výsluhové dôchodky podľa

Dňom 01. 07. 2002 nadobudol účinnosť o sociálnom

zabezpečení policajtov a vojakov a podľa § 105 ods. 4 citovaného zákona, starobné

dôchodky profesionálnych vojakov, ak ich služobný pomer trval najmenej 15 rokov, na

ktoré vznikol nárok podľa doterajších predpisov a tento nárok trvá ku dňu účinnosti tohto

zákona, sa od účinnosti tohto zákona považujú za výsluhové dôchodky podľa tohto zákona

vo výške, v akej patrili ku dňu účinnosti tohto zákona, ak sú k tomuto dňu vyplácané

Vojenským úradom sociálneho zabezpečenia.

Pokiaľ zákonodarca vo vyššie citovanom ustanovení uviedol, že starobné dôchodky

sa za určených podmienok považujú za výsluhové dôchodky podľa ,

je zrejmé, že tieto starobné dôchodky sa za výsluhový dôchodok podľa

Z.z. sa považujú. Tento záver vyplýva tak z rozdielnych podmienok vzniku nároku

na výsluhový dôchodok a nároku na starobný dôchodok, ako aj z rozdielneho spôsobu

výpočtu a výšky starobných dôchodkov priznaných podľa § 22 až § 24 v spojení s § 132 a

a spôsobu výpočtu a výšky výsluhového dôchodku priznaného

podľa a podľa Rozlišovanie

a a starobnými dôchodkami, priznanými podľa

Zb., ktoré sú za výsluhové dôchodky považované, vyplýva aj zo znenia

Z.z. o zvýšení výsluhových príspevkov a výsluhových dôchodkov zo sociálneho zabezpečenia

policajtov a vojakov v roku 2003), Je nesporné, že žalobcovi bol priznaný starobný

dôchodok podľa zákona č ., tento zárobok mu naďalej patrí a za výsluhový

dôchodok sa iba považuje. Vznik nároku na starobný dôchodok podľa

Zb. a jeho výplatu súčasne vylučuje možnosť vzniku nároku na ten istý druh dôchodku podľa

neskoršieho zákona o sociálnom poistení. Vzhľadom na uvedené nemožno priznať žalobcovi

ďalší starobný dôchodok podľa § 65 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, pretože

po priznaní starobného dôchodku v r. 1995 už dôchodkovo poistený nebol. Vzhľadom

na vyššie uvedené je právne neprípustné, aby prvostupňový správny orgán žalovaného

priznal navrhovateľovi ďalší starobný dôchodok, keď už tento mu bol raz priznaný

Vojenským úradom sociálneho zabezpečenia ako vecne príslušným orgánom podľa § 132

Žalovaný správny orgán nepochybil, keď rozhodnutie

prvostupňového správneho orgánu o zastavení konania ako vecne správne potvrdil.“

30. Najvyšší súd následne v rozsudku opísal tiež právny a skutkový stav zistený

úradom a ministerstvom obrany, ako aj závery formulované krajským súdom, námietky

sťažovateľa v kasačnej sťažnosti a napokon svoje konkrétne závery zhrnul do bodov 26

až 34, keď v nich odpovedal primeraným a ústavne akceptovateľným spôsobom

na argumenty sťažovateľa prednesené v kasačnej sťažnosti. Ústavný súd nebude z týchto

záverov podrobne citovať, pretože ide o obsiahle odôvodnenie, ktoré sťažovateľ dobre

pozná. Aj napriek tomu však upriamuje pozornosť v podstatnom na body 28 až 31,

kde najvyšší súd uviedol: ,,...V danom prípade kasačný súd z obsahu spisu zistil,

že u sťažovateľa nedošlo k poisteniu v dvoch samostatných systémoch dôchodkového

poistenia, a teda nedošlo k súbehu poistenia z osobitného a všeobecného systému

sociálneho zabezpečenia. Sťažovateľ po tom, ako mu bol priznaný starobný dôchodok

od septembra 1995 z osobitného systému sociálneho zabezpečenia, nevykonával žiadnu

činnosť, na základe ktorej by v jeho prípade dochádzalo k odvodom dôchodkového

poistenia do akéhokoľvek systému sociálneho zabezpečenia, a teda nedošlo k zmene

skutkového stavu.

... Sťažovateľovi bol priznaný starobný dôchodok vojaka z povolania podľa § 132

Účinnosťou od 01.05.1998 sa starobné

dôchodky vojakov z povolania označujú pojmom výsluhové dôchodky, pričom sa jedná

o totožný druh dávky sociálneho zabezpečenia. K zmene označovania predmetnej dávky

došlo najmä z dôvodu rozlíšenia druhu starobného dôchodku z dôvodu rozdielnosti spôsobu

výpočtu a výšky starobných dôchodkov podľa meniacej sa právnej úpravy.

... V čase podania prvej žiadosti o starobný dôchodok v roku 1995 bol. ako už bolo

vyššie uvedené, sťažovateľovi priznaný starobný dôchodok, podľa vtedy účinného právneho

predpisu. Ten istý druh dávky sociálneho zabezpečenia, či už označený ako starobný

dôchodok alebo výsluhový dôchodok, mu už bez zmeny skutkových okolností nemohol

byť duplicitne priznaný, a preto Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia rozhodol v súlade

so zákonom, keď konanie o opätovnej žiadosti žalobcu zo dňa 06.02.2014 zastavil ...

... Krajský súd Nitre vo svojom rozsudku č. k. -71 zo dňa 18. decembra

2017 dostatočne a zrozumiteľne odôvodnil správnosť postupu žalovaného a orgánu verejnej

správy prvého stupňa. Kasačný súd zároveň z rozsudku Najvyššieho súdu... č. k.

zo dňa 13. decembra 2016 nezistil, že by Vojenskému úradu dôchodkového

zabezpečenia nariadil opätovne priznať starobný alebo výsluhový dôchodok.

... v čase účinnosti a neboli z jeho

strany splnené podmienky na uplatnenie nároku na výsluhový dôchodok podľa predmetných

právnych predpisov.“

31. Vychádzajúc z uvedených odôvodnení, ústavný súd konštatuje,

že z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu (aj v spojení s rozsudkom krajského súdu),

ktoré bral ústavný súd ako jeden celok. V danom prípade sa najvyšší súd neodmietol

zaoberať opravným prostriedkom sťažovateľa, ktorým napadol rozsudok krajského súdu,

a úlohou ústavného súdu je ochraňovať ústavnosť (nie „obyčajnú“ zákonnosť) konania

pred všeobecnými súdmi.

32. Argumenty sťažovateľa nepreukázali príčinnú súvislosť medzi napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu a jeho právami, ktorých porušenie namieta (pozri bod 12

až 17), preto vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť

podľa už pri jej predbežnom prerokovaní

v tejto časti pre jej zjavnú neopodstatnenosť

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. januára 2020

Mojmír Mamojka

predseda senátu