Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 26/2020
PDF · 153.33 KB
No categories available
IV. ÚS 26/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. januára 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava
Duditša a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , ktorou namieta porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní
vedenom pod sp. zn. 19 Co 174/2018, a takto
rozhodol:
1. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
2. Žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní
pred Ústavným súdom Slovenskej republiky n e v y h o v u j e
O d ô v o d n e n i e :
I.
Predmet ústavnej sťažnosti a skutkový stav
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)
bola 11. decembra 2019 doručená ústavná sťažnosť ,
, (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Co 174/2018 (ďalej len „napadnuté konanie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ vystupuje
ako žalobca v napadnutom konaní o zaplatenie žalovanej sumy 2 722,50 € s prísl.
Sťažovateľ uvádza, že odvolanie v predmetnej veci bolo doručené Okresnému súdu Prešov
(ďalej len „okresný súd“) 2. júla 2018 a následne okresným súdom predložené krajskému
súdu 8. októbra 2018. Sťažovateľ 3. júla 2019 zaslal krajskému súdu sťažnosť na prieťahy,
na ktorú reagoval podpredseda krajského súdu vyjadrením z 2. augusta 2019, v ktorom
konštatoval, že v danej veci neboli zistené prieťahy pri vybavovaní predmetnej veci
odvolacím súdom. Následne 26. septembra 2019 krajský súd vydal v napadnutom konaní
rozsudok, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu. Sťažovateľ tvrdí, že ak krajský súd
nerozhodol o jeho odvolaní v lehote jedného roka od podania odvolania, porušil
jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a jeho právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, a to aj keď v čase podania ústavnej sťažnosti už k prieťahom nemohlo
dochádzať.
3. Sťažovateľ vytýka krajskému súdu aj skutočnosť, že predmetný rozsudok
krajského súdu bol doručený advokátke JUDr. Adriane Kmecovej (ktorá ho obratom
preposlala sťažovateľovi), hoci ešte v priebehu konania došlo k ukončeniu zastupovania
sťažovateľa touto advokátkou. Toto sťažovateľ taktiež považoval za nesprávny postup
krajského súdu. Okrem toho ešte sťažovateľ vyčítal krajskému súdu, že odvolacia duplika
žalovaných z 20. septembra 2018 mu nebola doručená v zákonnej lehote,
ale bola mu doručená odvolacím súdom až 30. júla 2019, čo považuje za porušenie jeho
základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
4. Sťažovateľ si uplatnil primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 €,
čo odôvodnil iba poukázaním na nečinnosť okresného súdu, prieťahy a nedodržiavanie
zákonných postupov.
5. Na záver sťažovateľ žiadal, aby mu štát zabezpečil právnika, pretože nevlastní
majetok, ktorý by presahoval sumu, ktorá je od neho vymáhaná v bližšie neurčenom
exekučnom konaní.
6. Podaním doručeným ústavnému súdu 18. decembra 2019 sťažovateľ na spresnenie
svojich majetkových pomerov priložil k svojej ústavnej sťažnosti výpis z účtu
a výpis z účtu v banke (pravdepodobne vedeného
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127
ústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.
10. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
11. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.
12. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
13. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
15. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či napadnutým
postupom krajského súdu pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľa došlo k porušeniu
jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, jeho základného
práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
16. Pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania ústavný súd zisťuje,
či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie.
17. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody,
ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným
postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom,
ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí
aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení,
resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci,
posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09,
m. m. IV. ÚS 62/08).
III.A K základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a k právu
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
18. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov, ktoré je garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy, osvojil judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 132/03, I. ÚS 65/04).
19. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne
sa právna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty,
dochádza v zásade až konečným rozhodnutím súdu alebo štátneho orgánu. K rešpektovaniu,
resp. naplneniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy preto nestačí, aby štátne orgány
vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (napr. I. ÚS 10/98,
20. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 102/05, II. ÚS 387/06)
sa ochrana základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto
ochrany porušovanie tohto základného práva označenými orgánmi (v tomto prípade
krajským súdom) ešte mohlo trvať. Ak v čase, keď sťažnosť bola doručená ústavnému súdu,
už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu označeného základného práva
postupom všeobecného súdu, ústavný súd sťažnosť zásadne odmieta ako zjavne
neopodstatnenú.
21. V nadväznosti na uvedený právny názor ústavný súd poukazuje na skutočnosť,
že jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí
smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv
sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva významnú
preventívnu funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných
práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto
práv ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 225/05, III. ÚS 317/05, II. ÚS 67/06).
22. Zo samotnej ústavnej sťažnosti sťažovateľa je zrejmé, že krajský súd
v napadnutom konaní rozhodol vo veci samej rozsudkom č. k. 19 Co 174/2018-156
z 26. septembra 2019. V čase doručenia ústavnej sťažnosti ústavnému súdu
(11. decembra 2019) bolo teda napadnuté konanie už právoplatne skončené.
23. Vychádzajúc z už uvedeného, ústavný súd konštatuje, že krajský súd konečným
rozhodnutím vo veci ešte pred doručením ústavnej sťažnosti ústavnému súdu vykonal
všetky zákonom predpokladané a dovolené úkony na odstránenie stavu právnej neistoty
sťažovateľa. Po vyhlásení rozsudku krajského súdu teda už nemohol trvať stav právnej
neistoty sťažovateľa vo vzťahu k ním napadnutému konaniu pred krajským súdom.
24. Keďže sťažovateľ namietal postup krajského súdu v napadnutom konaní
ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu v čase, keď bola predmetná vec
už právoplatne skončená, v dôsledku čoho už k porušovaniu základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru jeho postupom
nemohlo dochádzať, ústavný súd ústavnú sťažnosť v tejto časti podľa § 56 ods. 2 písm. g)
zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
III.B K základnému právu vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom
25. Sám sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti uvádza, že odvolacia duplika
protistrany v konaní mu bola doručená. Nespochybňuje, že sa pred konečným rozhodnutím
súdu mohol s týmto podaním protistrany oboznámiť alebo sa k nemu vyjadriť.
Je síce pravda, že mu predmetné podanie bolo odoslané až 10 mesiacov po tom,
čo ho protistrana doručila okresnému súdu, a doručil mu ho až odvolací súd, ale vo vzťahu
k základnému právu vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom je relevantná
iba skutočnosť, že mu toto podanie bolo doručené a mal priestor sa k nemu vyjadriť.
Okresný súd teda síce pri vykonávaní procesných úkonov pred predložením veci
odvolaciemu súdu pochybil, ale toto jeho pochybenie napravil krajský súd v odvolacom
konaní, preto v napadnutom konaní ako celku nedošlo k pochybeniu, ktoré by malo
za následok porušenie základného práva sťažovateľa vyjadriť sa ku všetkým vykonaným
dôkazom.
26. Ústavný súd zároveň konštatuje, že ak bol rozsudok odvolacieho súdu doručený
advokátke, ktorá už sťažovateľa nezastupovala a ktorá mu predmetný rozsudok obratom
zaslala (podľa tvrdenia samotného sťažovateľa v ústavnej sťažnosti, pozn.), opäť ide síce
o pochybenie, ktoré ale nemá intenzitu na to, aby ústavný súd vyslovil porušenie
sťažovateľovho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. jeho práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru.
27. S poukazom na už uvedené východiská (bod 17 odôvodnenia tohto uznesenia)
ústavný súd aj v tejto časti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietol
ústavnú sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú.
IV.
Žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu
28. Na to, aby ústavný súd mohol rozhodnúť o ustanovení právneho zástupcu
v konaní pred ústavným súdom, musí najprv zistiť, či sú kumulatívne splnené
tri podmienky, resp. predpoklady: (i) žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu,
(ii) majetkové pomery odôvodňujúce takúto žiadosť, (iii) nejde o zrejme bezúspešné
uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti. Pokiaľ ide o podmienku vyžadujúcu, aby nešlo
o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti, táto je splnená vtedy,
ak okrem iného je daná právomoc ústavného súdu na prerokovanie ústavnej sťažnosti
a ústavná sťažnosť nie je oneskorená, neprípustná a ani zjavne neopodstatnená.
29. Ak teda ústavný súd z obsahu ústavnej sťažnosti a z výsledku jej posúdenia zistí,
že v danom prípade nie je daná právomoc ústavného súdu na jej prerokovanie, ústavná
sťažnosť je oneskorená, neprípustná alebo zjavne neopodstatnená, znamená
to, že ide o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti,
a teda to znamená, že nie je splnený jeden z predpokladov ustanovenia právneho zástupcu
v konaní pred ústavným súdom, v dôsledku čoho nemožno žiadosti o ustanovenie právneho
zástupcu v konaní pred ústavným súdom vyhovieť.
30. Keďže ústavný súd v tomto prípade odmieta ústavnú sťažnosť sťažovateľa
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, je zrejmé, že v danom prípade ide o zrejme bezúspešné
uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti (m. m. III. ÚS 265/2014, III. ÚS 631/2017,
31. Pretože nebol splnený jeden z predpokladov ustanovenia právneho zástupcu
v konaní pred ústavným súdom, žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu
ústavný súd nevyhovel.
32. Po odmietnutí ústavnej sťažnosti ako celku už bolo bez právneho dôvodu
zaoberať sa návrhom sťažovateľa na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. januára 2020
Miroslav Duriš predseda senátu