Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 268/2019
PDF · 300.78 KB
No categories available
II. ÚS 268/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. januára 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcu Petra Molnára prerokoval prijatú ústavnú sťažnosť
, zastúpeného advokátom JUDr. Jaroslavom Škapincom,
Moyzesova 36, Košice, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 41
ods. 1 a 4, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní
sp. zn. 18 Em 2/2018 a takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom
pod sp. zn. 18 Em 2/2018 p o r u š e n é b o l i .
2. Okresnému súdu Košice I p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.
18 Em 2/2018 konal bez zbytočných prieťahov.
3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 500 €
(slovom tisícpäťsto eur), ktoré j e mu Okresný súd Košice I p o v i n n ý zaplatiť
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Košice I j e p o v i n n ý nahradiť trovy
konania v sume 346,26 € (slovom tristoštyridsaťšesť eur a dvadsaťšesť centov) na účet jeho
právneho zástupcu JUDr. Jaroslava Škapinca, Moyzesova 36, Košice, do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého postupu a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)
bola 25. apríla 2019 doručená ústavná sťažnosť
(ďalej
aj „sťažovateľ“ alebo „oprávnený“ alebo „otec“), ktorou namieta porušenie základných práv
podľa čl. 41 ods. 1 a 4, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní
sp. zn. 18 Em 2/2018 (ďalej aj „napadnutý postup okresného súdu“ alebo „napadnuté
konanie“).
2. Z ústavnej sťažnosti, ako aj predloženého spisového materiálu okresného súdu
sp. zn. 18 Em 2/2018 vyplýva, že sťažovateľ v procesnom postavení oprávneného podal
8. februára 2018 návrh na výkon rozhodnutia okresného súdu sp. zn. 11 P 94/2017
z 2. augusta 2017 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 8 CoP 342/2017 z 9. januára 2018, ktorým bol nariadený návrat jeho
maloletého syna (ďalej len „maloletý“) do Austrálie ako krajiny jeho
obvyklého pobytu, a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Rozhodnutie
o nariadení návratu maloletého nadobudlo právoplatnosť 4. februára 2018 a vykonateľnosť
8. februára 2018.
3. Sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti poukazuje na skutočnosť, že okresný súd
v napadnutom konaní koná neefektívne a s prieťahmi. Sťažovateľ v tejto súvislosti uviedol,
že „konanie o výkon rozhodnutia, t. j. o navrátenie mal. , ktorý nedávno
dňa 24.04.2019 dovŕšil už 4 roky veku (protiprávne je teda na území Slovenskej republiky
zadržiavaný už 21 mesiacov) je ku dňu podania tejto ústavnej sťažnosti bezvýsledné, nie je
právoplatné ukončené, je vedené stále na prvom stupni bez reálneho výkonu, t. j. navrátenia
mal. sťažovateľovi a bez jeho navrátenia do Austrálie.“.
Ďalej uvádza: „Dňa 18.04.2018 na návrh sťažovateľa rozhodol Federálny obvodný
súd Austrálie Uznesením 18/4/2018, že mal. sa zveruje do opatery otca
a otec má právomoc použiť aj silu, nájsť a spätne získať dieťa a vrátiť ho
sťažovateľovi do Austrálie. Ani takéto rozhodnutie Federálneho súdu Austrálie nepodnietilo
Okresný súd Košice I, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 18Em/2/2018 konal rýchlo,
efektívne a bez zbytočných prieťahov.“
4. Napadnutým postupom okresného súdu vo veci výkonu rozhodnutia, ktoré sa
dotýka osobitne citlivej veci, a to navrátenia dieťaťa do krajiny jeho obvyklého pobytu,
ktorý ku dňu podania ústavnej sťažnosti trvá bezvýsledne 14 mesiacov, došlo
podľa sťažovateľa k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
4.1 Uvedeným postupom okresného súdu boli podľa sťažovateľa porušené aj jeho
základné práva podľa čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy, teda jeho práva na rodičovstvo a starostlivosť
o jemu zverené dieťa tak, aby mohlo byť vychovávané v mieste jeho rodiska a obvyklého
pobytu, t. j. v Austrálii.
5. S odkazom na prezentovanú argumentáciu sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd
nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo sťažovateľa na prejednanie
jeho veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v súdnom konaní vedenom
pod sp. zn. 18Em/2/2018 porušené bolo.
2. Okresnému súdu Košice I sa v súdnom konaní vedenom pod sp. zn. 18Em/2/018
prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.
3. Základné právo sťažovateľa na rodičovstvo a rodinu podľa čl. 41 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, základné právo sťažovateľa na osobitnú ochranu detí
a na starostlivosť a výchovu detí podľa čl. 41 ods. 1 v spojení s čl. 41 ods. 4 Ústavy
Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice I v súdnom konaní vedenom
pod sp. zn. 18Em/2/2018 porušené bolo.
4. Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie v peniazoch vo výške 10.000,- eur,
ktoré je Okresný súd Košice I povinný vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov odo dňa
právoplatnosti tohto rozhodnutia.
5. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov konanie titulom trov právneho zastúpenia
za dva úkony právnej služby v sume 346,26 eur, ktorú je povinný Okresný súd Košice II
uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.“
6. Sťažovateľ svoj návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
v sume 10 000 € odôvodňuje takto: „Sťažovateľ vzhľadom na závažnosť celej vzniknutej
situácie, dĺžku konania Okresného súdu Košice I pod sp. zn. 18Em/2/2018 a okolnosť, že
v merite konania pred všeobecnými súdmi ide o starostlivosť a výchovu maloletého dieťaťa,
žiada aj finančnú satisfakciu v sume 10.000,- eur (desať tisíc eur).“
II.
Procesný postup ústavného súdu, vyjadrenie odporcu k ústavnej sťažnosti a replika
sťažovateľa, chronológia úkonov okresného súdu v napadnutom konaní
7. Ústavný súd ústavnú sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením
č. k. II. ÚS 268/2019-17 z 2. októbra 2019 ju podľa § 56 ods. 1 a 2 zákona č. 314/2018 Z. z.
o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len
„zákon o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie.
8. Na výzvu ústavného súdu sa k prijatej ústavnej sťažnosti vyjadril prípisom
sp. zn. 1 SprV 484/2019 z 5. septembra 2019 a prípisom sp. zn. 1 SprV 643/2019
zo 4. novembra 2019 predseda okresného súdu, ktorý ústavnému súdu zároveň oznámil,
že vo veci ústavnej sťažnosti súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.
9. V relevantnej časti vyjadrenia sp. zn. 1 SprV 484/2019 z 5. septembra 2019
predseda okresného súdu uviedol chronológiu procesných úkonov vykonaných
v napadnutom konaní a v závere uviedol, že súd „vo veci výkonu rozhodnutia postupuje
s maximálnou opatrnosťou a s prihliadnutím predovšetkým na záujem maloletého dieťaťa,
aby výkonom rozhodnutia a návratom do krajiny obvyklého pobytu nevznikla maloletému
nenapraviteľná duševná ujma.“. Vo vyjadrení sp. zn. 1 SprV 643/2019 zo 4. novembra
2019, ktoré bolo ústavnému súdu doručené po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie,
predseda okresného súdu v stručnosti uviedol, že nemá „potrebu niečo doplniť a súhlasím,
aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.“.
10. Ústavný súd prípisom z 11. novembra 2019 vyzval sťažovateľa na prípadné
zaujatie stanoviska k vyjadreniam predsedu okresného súdu. Ústavný súd zároveň vyzval
sťažovateľa, aby ústavnému súdu oznámil, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania,
v súvislosti s čím ho poučil, že v prípade, že v stanovenej lehote nebude ústavnému súdu
doručené stanovisko k možnosti upustenia od verejného ústneho pojednávania, ústavný súd
bude s poukazom na § 157 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“) v spojení s § 62 zákona o ústavnom súde
predpokladať, že sťažovateľ nemá námietky k takému postupu ústavného súdu.
10.1 V danom prípade sťažovateľ na výzvu ústavného súdu nereagoval.
11. Na podklade uvedeného ústavný súd so súhlasom okresného súdu podľa § 58
ods. 3 zákona o ústavnom súde a v prípade sťažovateľa v súlade s § 157 ods. 2 CSP
v spojení s § 62 zákona o ústavnom súde upustil v tejto veci od ústneho pojednávania,
keďže dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
III.
Prehľad spisu okresného súdu sp. zn. 18 Em 2/2018
12. Ústavný súd z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 18 Em 2/2018 zistil
tento priebeh relevantnej časti napadnutého konania:
- 8. februára 2018 – okresnému súdu bol doručený návrh oprávneného (otca)
na výkon rozhodnutia o návrat maloletého do krajiny jeho pôvodu,
- 15. februára 2018 – okresný súd vyzval matku na vyjadrenie sa k doručenému
návrhu na výkon rozhodnutia o návrat maloletého do krajiny jeho pôvodu,
- 12. marca 2018 – okresnému súdu bolo doručené vyjadrenie matky k návrhu otca
na výkon rozhodnutia o návrat maloletého do krajiny jeho pôvodu,
- 27. marca 2018 – okresný súd vyzval právneho zástupcu matky na predloženie plnej
moci na jej zastupovanie v predmetnom konaní (výzva sa z dôvodu jej zaslania
na nesprávnu adresu vrátila okresnému súdu 5. apríla 2018 s poznámkou adresát neznámy),
- 10. apríla 2018 – okresný súd opätovne vyzval právneho zástupcu matky
na predloženie plnej moci na jej zastupovanie v predmetnom konaní,
- 30. apríla 2018 – okresnému súdu bola zo strany právneho zástupcu matky
doručená plná moc na jej zastupovanie v predmetnom konaní,
- 10. mája 2018 – okresný súd požiadal Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny
Rožňava (ďalej len „ÚPSVaR“) o preverenie dôvodov nesplnenia povinnosti povinnou
uloženej jej rozhodnutím súdu,
- 10. mája 2018 – okresný súd zaslal oprávnenému vyjadrenie matky (doručené
okresnému súdu 12. marca 2018) k jeho návrhu na výkon rozhodnutia o návrat maloletého
do krajiny jeho pôvodu na účely zaujatia stanoviska zo strany otca ako oprávneného
k tomuto vyjadreniu,
- 21. mája 2018 – okresnému súdu bola doručená žiadosť oprávneného o urýchlené
rozhodnutie vo veci,
- 28. mája 2018 – okresnému súdu bolo doručené vyjadrenie matky a žiadosť
o odklad výkonu rozhodnutia,
- 28. mája 2018 – okresnému súdu bolo doručené stanovisko otca k vyjadreniu
matky, ktoré bolo okresnému súdu doručené 12. marca 2018,
- 4. júna 2018 – okresnému súdu bola doručená správa z ÚPSVaR,
- 8. júna 2018 – okresný súd uznesením č. k. 18 Em 2/2018-230 uložil povinnej
poriadkovú pokutu v sume 500 € (právoplatnosť – 13. júla 2018, vykonateľnosť – 17. júla
2018),
- 8. júna 2018 – okresný súd uznesením č. k. 18 Em 2/2018-234 zamietol návrh
matky na odklad výkonu rozhodnutia,
- 9. júla 2018 – okresnému súdu bolo doručené odvolanie matky proti uzneseniu
o zamietnutí návrhu na odklad výkonu rozhodnutia,
- 1. augusta 2018 – okresný súd zaslal otcovi odvolanie matky na vyjadrenie,
- 16. augusta 2018 – okresnému súdu bolo doručené vyjadrenie otca k odvolaniu
matky,
- 10. septembra 2018 – okresný súd zaslal matke vyjadrenie otca k jej odvolaniu,
- 19. októbra 2018 – okresnému súdu bolo doručené stanovisko matky k vyjadreniu
otca, ktoré bolo okresnému súdu doručené 16. augusta 2018,
- 21. novembra 2018 – okresný súd zaslal otcovi stanovisko matky k jeho vyjadreniu,
- 29. novembra 2018 – okresnému súdu bolo doručené vyjadrenie otca k stanovisku
matky,
- 28. decembra 2018 – okresný súd zaslal matke vyjadrenie otca, ktoré mu bolo
doručené 29. novembra 2018 (z dôvodu zaslania podania na adresu bývalej právnej
zástupkyne matky, ktorá riadne oznámila okresnému súdu ukončenie právneho zastúpenia,
okresný súd zaslal povinnej vyjadrenie opakovane, a to 7. januára 2019) ,
- 7. januára 2019 – okresný súd opakovane zaslal matke vyjadrenie otca, ktoré mu
bolo doručené 29. novembra 2018,
- 18. januára 2019 – okresnému súdu bolo doručené vyjadrenie matky k vyjadreniu
otca, ktoré bolo okresnému súdu doručené 29. novembra 2018,
- 4. februára 2019 – okresnému súdu bolo doručené doplnenie vyjadrenia matky,
ktoré bolo súdu doručené 18. januára 2019,
- 5. februára 2019 – okresnému súdu bola doručená žiadosť otca o uskutočnenie
okamžitého výkonu rozhodnutia,
- 20. februára 2019 – okresný súd zaslal otcovi vyjadrenie matky, ktoré mu bolo
doručené 18. januára 2019,
- 21. februára 2019 – spis bol predložený krajskému súdu,
-14. marca 2019 – krajský súd uznesením č. k. 8 CoP 49/2019-487 odmietol
odvolanie matky proti uzneseniu o zamietnutí návrhu na odklad výkonu rozhodnutia,
- 18. marca 2019 – spis bol vrátený okresnému súdu,
- 1. apríla 2019 – okresnému súdu bola doručená urgencia otca na urýchlené
rozhodnutie vo veci,
- 2. apríla 2019 – okresný súd zaslal účastníkom konania rozhodnutie krajského súdu,
- 4. apríla 2019 – okresný súd uznesením č. k. 18 Em 2/2018-505 ustanovil
maloletému kolízneho opatrovníka – ÚPSVaR,
- 12. apríla 2019 – okresný súd uznesením sp. zn. 18 Em 2/2018 nariadil výkon
rozhodnutia,
- 23. apríla 2019 – okresný súd zaslal účastníkom konania uznesenie o nariadení
výkonu rozhodnutia a uznesenie o ustanovení kolízneho opatrovníka,
- 23. apríla 2019 – okresný súd zaslal účastníkom konania predvolanie
na pojednávanie, ktoré vo veci nariadil na 6. máj 2019,
- 23. apríla 2019 – okresnému súdu bol doručený návrh matky na zamietnutie návrhu
na výkon rozhodnutia,
- 25. apríla 2019 – ústavnému súdu bola doručená ústavná sťažnosť.
IV.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
a Európskeho súdu pre ľudské práva
13. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
14. Sťažovateľ sa v posudzovanej veci domáha vyslovenia porušenia svojho
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec
verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, a práva na prejednanie svojej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ sa v posudzovanej veci zároveň
domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv na ochranu rodičovstva
a na starostlivosť o deti a ich výchovu zakotvených v čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy.
15. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide
o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (sp. zn. II. ÚS 55/98).
16. Ústavný súd pri rozhodovaní o ústavných sťažnostiach namietajúcich porušenie
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry,
v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa
rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota
osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne
až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý
znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.“
17. Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej
od 1. júla 2016 je expresis verbis zakotvená ako základný princíp civilného sporového
konania v čl. 17 CSP a v čl. 12 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CMP“), podľa ktorých súd postupuje v konaní tak,
aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom,
koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu
(podľa Civilného sporového poriadku), resp. účastníkov konania (podľa Civilného
mimosporového poriadku) a iných osôb. Tento základný princíp konania je premietnutý
do ďalších ustanovení Civilného sporového poriadku a Civilného mimosporového poriadku
so zohľadnením osobitostí jednotlivých druhov konaní tvoriacich predmet úpravy týchto
poriadkov.
18. Podľa § 2 ods. 1 CMP na konania podľa tohto zákona (civilné mimosporové
konania) sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon
neustanovuje inak. Povinnosť súdu konať v civilnom mimosporovom konaní bez prieťahov
je vyjadrená napr. aj v § 30 CMP, podľa ktorého po začatí konania postupuje súd
v súčinnosti s ostatnými subjektmi konania tak, aby bola vec v čo najkratšom čase
prejednaná a rozhodnutá, ďalej v § 31 CMP, podľa ktorého súd pokračuje v konaní, aj keď
sú účastníci nečinní, ale aj v § 34 CMP, ktorým je vylúčená aplikácia ustanovení Civilného
sporového poriadku o koncentrácii konania (vrátane sudcovskej koncentrácie konania).
19. Predmetom napadnutého konania vedeného okresným súdom je výkon
návratového rozhodnutia vo veci maloletých podľa príslušných ustanovení Civilného
mimosporového poriadku – a to rozhodnutia všeobecných súdov o nariadení návratu
maloletého do krajiny obvyklého pobytu.
20. Osobitosť výkonu rozhodnutí o návrate dieťaťa, ktoré bolo na územie Slovenskej
republiky neoprávnene premiestnené alebo je na jej území neoprávnene zadržiavané,
spočíva v špecifickej povahe týchto rozhodnutí, ktoré sú vydávané justičnými orgánmi
Slovenskej republiky na základe prameňov medzinárodného práva súkromného, konkrétne
Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí (ďalej len
„Haagsky dohovor“), a európskeho práva, konkrétne nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003
z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských
veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES)
č. 1347/2000 (ďalej len „nariadenie rady “). Nútený výkon takéhoto rozhodnutia, aj keď je
upravený v rámci výkonu rozhodnutia vo veciach maloletých (§ 370 a nasl. CMP),
je špecifickým druhom výkonu rozhodnutia. Ide o výkon rozhodnutia podľa medzinárodnej
zmluvy, pri ktorom je potrebné prihliadať na účel Haagskeho dohovoru a nariadenia rady.
Účelom Haagskeho dohovoru a nariadenia rady je prioritne ochrana práv dieťaťa a jeho
okamžitý návrat do krajiny obvyklého pobytu (teda do pôsobnosti jeho zákonného sudcu),
ako aj ochrana práv toho z rodičov, ktorému sa neoprávneným premiestnením dieťaťa
porušili jeho opatrovnícke práva. Vzťah nariadenia rady k Haagskemu dohovoru je
komplementárny, teda vo vzťahoch medzi členskými štátmi Európskej únie sa prednostne
použije nariadenie rady pre rovnaký okruh otázok, ktoré rieši aj Haagsky dohovor [čl. 60
nariadenia rady (k tomu pozri aj nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 566/2016
zo 4. novembra 2016)].
21. Účelom konania vo veci návratu maloletého do krajiny obvyklého pobytu
podľa Haagskeho dohovoru a nariadenia rady je okamžitý návrat uneseného dieťaťa
do krajiny obvyklého pobytu, a tým obnovenie stavu pred porušením, resp. vrátenie dieťaťa
do pôsobnosti jeho zákonného sudcu, aby ten mohol rozhodnúť o opatrovníckom práve.
Pojem „opatrovnícke právo“ v Haagskom dohovore a v nariadení rady (čl. 2 bod 9)
zodpovedá v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky pojmu „rodičovské
práva a povinnosti“ (k tomu pozri II. ÚS 361/2014). V zmysle čl. 19 Haagskeho dohovoru
rozhodnutie o návrate dieťaťa teda nemožno považovať v zmysle právneho poriadku
Slovenskej republiky za rozhodnutie o určení opatrovníckeho práva, ale za rozhodnutie
týkajúce sa rodičovských práv, t. j. práv garantovaných čl. 41 ods. 1 ústavy.
V.
Posúdenie veci ústavným súdom
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom okresného súdu
22. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom
v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou
(III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 155/2018) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými
sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho
konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd v rámci
prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho
význam pre sťažovateľa. Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci
(II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07, I. ÚS 194/2019). Podľa uvedených kritérií posudzoval
ústavný súd aj ústavnú sťažnosť sťažovateľa.
23. Pokiaľ ide o kritérium, ktorým je právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd
konštatuje, že konanie o výkon rozhodnutia vo veciach maloletých tvorí štandardnú
a pomerne početnú súčasť rozhodovacej činnosti súdov a napriek špecifickej povahe
takéhoto konania vyžadujúcej citlivý prístup orgánov verejnej moci ho v zásade nemožno
považovať za zložitú vec. Navyše v konaní o nariadení návratu, ktoré predchádzalo
napadnutému konaniu okresného súdu, už príslušné všeobecné súdy preskúmali všetky
dôvody prípadného nenariadenia návratu zohľadňujúce práva dieťaťa podľa čl. 12, 13 a 20
Haagskeho dohovoru a právne záväzným spôsobom tento návrat nariadili. Vzhľadom
na uvedené skutočnosti sa prejednávaná vec nejaví ani po právnej stránke, ani po skutkovej
stránke ako zložitá.
24. Ústavný súd pri posudzovaní označeného kritéria prihliadol aj na význam
predmetu konania pre sťažovateľa, ktorý sa v napadnutom konaní domáha výkonu
právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu, ktorým bol nariadený návrat jeho
maloletého syna do krajiny jeho obvyklého pobytu. Ústavný súd v tejto súvislosti opätovne
konštatuje, že napadnuté konanie má vzhľadom na svoju povahu pre sťažovateľa
mimoriadny význam, keďže jeho výsledok má podstatný vplyv na možnosť riadneho
výkonu rodičovských práv a povinností sťažovateľa.
25. V rámci posúdenia druhého kritéria používaného na hodnotenie prípadných
zbytočných prieťahov v súdnom konaní ústavný súd nezistil žiadne okolnosti, ktoré by
signalizovali nedostatočnú aktivitu či súčinnosť zo strany sťažovateľa ako účastníka
konania, čo vylučuje možnosť konštatovania zodpovednosti sťažovateľa za zistené zbytočné
prieťahy posudzovaného konania.
26. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil,
či v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu
v napadnutom konaní. Ústavný súd pritom vychádzal zo svojej konštantnej judikatúry,
v zmysle ktorej zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou
nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým
konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty účastníkov konania
(m. m. II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).
27. Osobitosť vykonávacieho návratového konania sa nevyhnutne musí odraziť
aj v požiadavkách v príslušnej veci konajúceho všeobecného súdu prijať všetky nevyhnutné
a primerané opatrenia s cieľom uľahčiť výkon návratu maloletého do krajiny jeho
obvyklého pobytu. V takýchto mimoriadne citlivých konaniach sa primeranosť opatrení
musí posudzovať z pohľadu rýchlosti ich implementácie, keďže plynutím času môže dôjsť
k nenapraviteľným následkom vo vzťahu medzi maloletým a rodičom, ktorému sa
neoprávneným premiestnením dieťaťa porušili jeho rodičovské práva. Navyše aj čl. 11
Haagskeho dohovoru zaväzuje všeobecné súdy konať vo veciach návratu dieťaťa do krajiny
obvyklého pobytu bez odkladu. V rámci označeného kritéria tak ústavný súd zohľadnil
predovšetkým požiadavku výnimočnej rýchlosti konania kladúcu vyššie nároky na aktivitu
konajúceho súdu a sprísňujúcu hodnotenie jeho prípadnej nečinnosti alebo neefektívnej
činnosti v priebehu súdneho konania.
28. V súvislosti s posudzovaním postupu okresného súdu v napadnutom konaní
ústavný súd poukazuje na to, že v čase doručenia ústavnej sťažnosti ústavnému súdu
napadnuté konanie trvalo takmer 1 rok a 3 mesiace a nebolo právoplatne skončené. Zároveň
ústavný súd konštatuje, že napadnuté konanie nebolo právoplatne skončené ani v čase
rozhodovania ústavného súdu o ústavnej sťažnosti, t. j. takmer dva roky po podaní návrhu
na jeho začatie.
28.1 Ústavný súd po preskúmaní postupu okresného súdu v posudzovanom konaní
zistil, že okresný súd uznesením č. k. 18 Em 2/2018-234 z 8. júna 2018, ktorým zamietol
návrh matky na odklad výkonu rozhodnutia, nesprávne poučil účastníkov konania
o možnosti podania odvolania proti tomuto uzneseniu, čo malo po podaní odvolania
zo strany matky maloletého proti predmetnému uzneseniu za následok neospravedlniteľné
predĺženie napadnutého konania z dôvodu potreby dodržania zásady koncentrácie konania
pred predložením veci odvolaciemu súdu, ktorý v danom prípade len skonštatoval
neprípustnosť odvolania. V dôsledku tohto nesprávneho a nekoncentrovaného postupu
okresného súdu sa konanie zbytočne predĺžilo o obdobie 9 mesiacov, v rámci ktorého
okresný súd oboznamoval účastníkov konania s obsahom vzájomných podaní, a odvolacie
konanie, teda o obdobie od 9. júla 2018 (podanie odvolania matkou maloletého, pozn.)
do 4. apríla 2019, keď okresný súd vykonal prvý úkon vo veci po rozhodnutí odvolacieho
súdu.
29. Postup okresného súdu, ktorý v období 14 mesiacov, t. j. od 8. februára 2018
(sťažovateľ podal návrh na výkon rozhodnutia) do 25. apríla 2019 (sťažovateľ podal
ústavnú sťažnosť ústavnému súdu), konal 9 mesiacov neefektívne, nemožno hodnotiť
ako taký, ktorý by koncentrovane smeroval k naplneniu účelu tohto špecifického druhu
konania. Zároveň ústavný súd dodáva, že v rozpore s účelom tohto špecifického druhu
konania je už samotná dĺžka napadnutého konania, ktoré ku dňu rozhodovania ústavného
súdu trvá takmer dva roky a stále nie je právoplatne skončené.
30. Na základe uvedených skutočností dospel ústavný súd k záveru, že k celkovej
dĺžke napadnutého konania, ktorá nie je primeraná jeho povahe, rozhodujúcou mierou
prispel neefektívny a nekoncentrovaný postup okresného súdu, čím došlo k porušeniu
základného práva sťažovateľa na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy, resp. jeho práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy
31. V spojení s namietaným porušením základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ namieta aj porušenie svojho základného
práva na ochranu rodičovstva zakotveného v čl. 41 ods. 1 ústavy a základného práva
na rodičovskú výchovu a starostlivosť o deti podľa čl. 41 ods. 4 ústavy.
32. Ústavný súd konštatuje, že napadnuté konanie o výkon rozhodnutia, ktorým bol
nariadený návrat maloletého do krajiny pôvodu, ktoré ku dňu podania ústavnej sťažnosti
na ústavnom súde trvalo takmer 1 rok a 3 mesiace, nepochybne negatívne ovplyvňuje
rodinný život sťažovateľa a vzťahovú väzbu s jeho maloletým synom a pre úplnú absenciu
prítomnosti v jeho živote aj právo na riadnu rodičovskú starostlivosť a výchovu. Ústavný
súd však vždy prihliada na to, či pochybenie orgánov verejnej moci dosahuje takú ústavne
významnú intenzitu, že jeho následky sú nezlučiteľné so samotným obsahom a účelom
označeného základného práva. Vzhľadom na dĺžku trvania napadnutého konania dospel
ústavný súd k záveru, že v danom prípade negatívny vplyv dĺžky napadnutého konania
na označené hmotné práva sťažovateľa nedosahuje takú ústavne relevantnú intenzitu, že by
bolo možné vysloviť ich porušenie.
VI.
Záver
K bodu 1 výrokovej časti nálezu
33. S prihliadnutím na celkovú dobu napadnutého konania, keď od podania návrhu
sťažovateľa na výkon rozhodnutia (8. februára 2018) ubehli takmer dva roky, akcentujúc
nevyhnutnosť urýchlenosti konania všeobecného súdu v konaniach o návrat maloletého
do krajiny obvyklého pobytu, ústavný súd konštatuje, že celková dĺžka napadnutého
konania nie je primeraná povahe predmetu, o ktorý v napadnutom konaní ide. K predĺženiu
napadnutého konania pritom rozhodujúcou mierou prispel neefektívny a nesústredený
postup okresného súdu, ako aj absencia prijať adekvátne opatrenia, ktoré by výkon
rozhodnutia umožnili, čím došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na konanie
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jeho práva na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto vyslovil
porušenie práv sťažovateľa zaručených čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom okresného súdu v napadnutom konaní.
K bodu 2 výrokovej časti nálezu
34. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd
môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
35. Vzhľadom na skutočnosť, že napadnuté konanie nebolo v čase rozhodovania
ústavného súdu ešte právoplatne skončené, ústavný súd podľa čl. 127 ods. 2 ústavy prikázal
okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 18 Em 2/2018 konal bez zbytočných
prieťahov.
K bodu 3 výrokovej časti nálezu
36. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
37. Podľa § 123 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha
primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých
dôvodov sa ho domáha. Z § 135 ods. 1 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd
rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo
alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov
od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
38. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany
porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo
spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie
porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva
39. Sťažovateľ sa domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia
v sume 10 000 € z dôvodov uvedených v časti I tohto nálezu.
40. Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení ústavný súd vychádza
zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj ESĽP, ktorý spravodlivé finančné
zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
41. Zohľadňujúc konkrétne okolnosti posudzovanej veci, najmä zjavne neprimeranú
dĺžku napadnutého konania spôsobenú neefektívnou a nesústredenou činnosťou okresného
súdu, povahu a rozsah práv sťažovateľa, ktoré boli porušené, predmet konania, ktorým je
súdny výkon rozhodnutia o nariadenie návratu maloletého dieťaťa do krajiny jeho
obvyklého pobytu, význam konania pre sťažovateľa, ústavný súd dospel k záveru,
že v danom prípade je spravodlivé a konkrétnym okolnostiam posudzovanej veci primerané
priznanie finančného zadosťučinenia v sume 1 500 €.
K bodu 4 výrokovej časti nálezu
42. Podľa § 73 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom,
ktoré vzniknú účastníkovi konania, uhrádza účastník konania.
43. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.
44. Sťažovateľ si uplatnil náhradu trov konania pred ústavným súdom, ktoré mu
vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním právnym zástupcom. Sťažovateľ si
uplatnil túto náhradu trov konania v celkovej sume 346,26 €, a to za 2 úkony právnej služby
(prevzatie zastupovania, podanie ústavnej sťažnosti).
45. Ústavný súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal z § 13a ods. 1
písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov (ďalej len „vyhláška“). Ústavný súd vychádzal zo základnej sadzby tarifnej
odmeny za jeden úkon právnej služby za rok 2019 v sume 163,33 € (1/6 výpočtového
základu podľa § 11 ods. 3 vyhlášky) a tiež zo sadzby za náhradu hotových výdavkov
(režijný paušál) za každý úkon právnej služby za rok 2019 v sume 9,80 € (1/100
výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky). Celková suma náhrady trov konania
predstavuje sumu 346,26 € (1 × prevzatie a príprava = 163,33 €; 1 × podanie ústavnej
sťažnosti = 163,33 €; 2 × režijný paušál za rok 2019 v sume 9,80 € = 19,60 €).
46. Priznanú náhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľa (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 CSP).
K bodu 5 výrokovej časti nálezu
47. Vychádzajúc z úvah uvedených v bode 32 odôvodnenia, ústavný súd ústavnej
sťažnosti v časti namietajúcej porušenie základných práv sťažovateľa vyplývajúcich z čl. 41
ods. 1 a 4 ústavy nevyhovel.
VII.
48. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. januára 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu