Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 271/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. januára 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a zo sudcu Petra Molnára prerokoval prijatú ústavnú sťažnosť

, , , zastúpeného

Advokátskou kanceláriou Tomáš Petko s. r. o., Drotárska cesta 7, Bratislava, v mene

ktorej koná advokát JUDr. Tomáš Petko, PhD., vo veci namietaného porušenia základných

práv podľa , a uznesením

Krajského súdu v Bratislave č. k. -142 zo 14. mája 2019 a takto

rozhodol:

1. Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. -142 zo 14. mája 2019

p o r u š i l základné práva podľa čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 4 a čl. 46

ods. 1 .

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. -142

zo 14. mája 2019 z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie

konanie.

3. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia

v sume 415,51 € (slovom štyristopätnásť eur a päťdesiatjeden centov), ktorú je Krajský súd

v Bratislave p o v i n n ý vyplatiť na účet Advokátskej kancelárie Tomáš Petko s. r. o.,

Drotárska cesta 7, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júla 2019

doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základných

práv podľa , a

(ďalej len „ústava“) uznesením Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“)

č. k. -69 z 25. septembra 2018 (ďalej aj „uznesenie okresného

súdu“) a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -142 zo 14. mája 2019 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu“

alebo spolu s uznesením okresného súdu ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že okresný súd vo veci úpravy rodičovských

práv a povinností k maloletej dcére sťažovateľa rozhodol rozsudkom sp. zn.

z 21. februára 2018 (ďalej len „rozsudok o úprave práv a povinností“) tak, že sťažovateľ

(otec, pozn.) je oprávnený stretávať sa s maloletou „... po dobu prvých piatich mesiacov

formou asistovaných stretnutí za prítomnosti odborného pracovníka príslušného zariadenia

v Krízovom stredisku Dúha...

Matka je povinná zabezpečiť účasť maloletého dieťaťa na stretnutiach v čase

a mieste, ktoré si určí Krízové stredisko Dúha.

Následne po uplynutí piatich mesiacov je otec oprávnený stretávať sa s maloletou

každý týždeň v utorok od 15:00 do 19:00 hod. a každý nepárny víkend od piatka od 15:00

do nedele do 19:00 hod.

Tento rozsudok je vykonateľný doručením (dňa 24. 5. 2018)“.

Podľa slov sťažovateľa keďže napriek právoplatnému a vykonateľnému rozsudku

o úprave práv a povinností matka maloletej naďalej neumožňovala sťažovateľovi styk

s maloletou, podal sťažovateľ na okresnom súde návrh na výkon rozhodnutia. Sťažovateľ

uviedol, že pred podaním návrhu na výkon rozhodnutia neúspešne vyzval na plnenie

v zmysle rozsudku o úprave práv a povinností matku maloletej aj Krízové stredisko Dúha.

3. Okresný súd rozhodol uznesením tak, že konanie o výkon rozhodnutia zastavil,

čo odôvodnil tým, že po podaní návrhu na výkon rozhodnutia nastala okolnosť,

ktorá spôsobila zánik povinnosti uloženej rozsudkom o úprave práv a povinností. Za takúto

okolnosť označil okresný súd rozsudok okresného súdu č. k. -1277

z 21. marca 2018 (ďalej aj „rozsudok o rozvode“), ktorým bolo manželstvo sťažovateľa

a matky maloletej rozvedené. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uviedol, že „Ku dňu podania

tejto sťažnosti je právoplatný výrok o rozvode manželstva (právoplatnosť dňa 3. 7. 2018),

výrok o styku sťažovateľa s maloletou právoplatný nie je.“.

4. Proti uzneseniu okresného súdu o zastavení konania o výkon rozhodnutia podal

sťažovateľ odvolanie, o ktorom krajský súd rozhodol napadnutým uznesením

tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil. Sťažovateľ v podanom odvolaní argumentoval,

že právny poriadok neustanovuje, že súd by mal rozhodovať o úprave rodičovských práv

v dvoch kategóriách – do rozvodu a po rozvode, a zároveň, že rozsudok o úprave práv

a povinností nestanovil časové obmedzenie výroku o zverení do osobnej starostlivosti

alebo výroku o styku sťažovateľa s maloletou.

5. Sťažovateľ tvrdí, že napadnutými uzneseniami boli porušené jeho ústavnou

sťažnosťou označené základné práva, pretože okresný súd aj krajský súd «... nesprávne

právne posúdili okolnosti návrhu na výkon rozhodnutia. Oba súdy v podstate zhodne

skonštatovali, že každé rozhodnutie o úprave práv a povinností rodičov k maloletým deťom

podľa § 36 ZR sa ruší rozhodnutím o rozvode manželov... Svoje posúdenie opreli

o argumentáciu analógiou legis, v zmysle ktorej ak právna úprava § 24 ods. 1 ZR

ustanovuje, že v rozhodnutí, ktorým sa rozvádza manželstvo rodičov maloletého dieťaťa,

súd upraví výkon ich rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu na čas po

rozvode... tak potom akékoľvek iné konanie o úprave práv a povinností rodičov k maloletým

deťom musí byť časovo ohraničené na čas „do rozvodu“. Obdobne súdy argumentovali aj

použitím ustanovenia .».

Sťažovateľ zásadne nesúhlasí s odôvodnením okresného súdu, ktorý vyslovil,

že maloletá sa v danej situácii (keď je právoplatný iba výrok o rozvode a výkon skoršieho

právoplatného výroku o úprave práv a povinností nie je možné nariadiť) nachádza

v „právnom vákuu“. Sťažovateľ vo vzťahu k tejto argumentácii uviedol: „Takýto prípad

však nesmie za žiadnych okolností nastať a súd je povinný konať vždy v najlepšom záujme

maloletých detí... V neposlednom rade by takýmto konaním porušil jednu zo základných

zásad... zásadu zákazu denegatio iustitiae.“

6. V závere sťažovateľ uplatnil požiadavku primeraného finančného zadosťučinenia

v sume 25 000 €, ktorú odôvodnil najmä šesť rokov trvajúcou právnou neistotou,

ako aj nemožnosťou stýkať sa s maloletou dcérou.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o jeho ústavnej sťažnosti nálezom:

„1) Okresný súd Bratislava II Uznesením č. k. -69 zo dňa 25. 9. 2018

porušil právo sťažovateľa priznané v článku 19 odsek 2 ... porušil právo sťažovateľa

priznané v článku 41 odsek 4 ... porušil právo sťažovateľa priznané v článku 46

odsek 1 ...

2) Krajský súd v Bratislave Uznesením č. k. -142 zo dňa 14. 5. 2019

porušil právo sťažovateľa priznané v článku 19 odsek 2 ... porušil právo sťažovateľa

priznané v článku 41 odsek 4 ... porušil právo sťažovateľa priznané v článku 46

odsek 1 ...

3) Uznesenie Okresného súdu Bratislava II č. k. -69 zo dňa 25. 9. 2018

a Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. -142 zo dňa 14. 5. 2019

zrušuje a vracia vec na ďalšie konanie.

4) Ústavný súd priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške

25.000,- €...

5) Okresný súd Bratislava II a Krajský súd v Bratislave sú spoločne a nerozdielne

povinní uhradiť sťažovateľovi trovy konania...“

7. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval a uznesením

č. k. -13 z 2. októbra 2019 prijal podľa

o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov

(ďalej len „“) na ďalšie konanie v časti namietajúcej uznesenie

krajského súdu.

Ústavnú sťažnosť v časti smerujúcej proti uzneseniu okresného súdu

č. k. -69 z 25. septembra 2018 odmietol z dôvodu nedostatku právomoci

ústavného súdu podľa .

II.

Vyjadrenie zúčastnenej osoby, odporcu a replika sťažovateľa

8. Ústavný súd podľa predložil prijatú ústavnú

sťažnosť účastníkom konania a zúčastnenej osobe na vyjadrenie a podľa § 58 ods. 3 zákona

o ústavnom súde účastníkov konania vyzval na oznámenie, či v prejednávanej veci súhlasia

s upustením od ústneho pojednávania.

Účastníci konania pred ústavným súdom vo svojich vyjadreniach doručených

ústavnému súdu súhlasili s prerokovaním podanej ústavnej sťažnosti bez nariadenia ústneho

pojednávania.

9. Predseda krajského súdu doručil 28. októbra 2019 vyjadrenie k ústavnej sťažnosti,

v ktorom uviedol, že sa nestotožňuje s dôvodnosťou podanej ústavnej sťažnosti. Predseda

krajského súdu odkázal na vyjadrenie predsedníčky senátu 21 CoE, z ktorého vyplýva,

že krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu o zastavení konania o výkone rozhodnutia

jednak z dôvodu, že výrok o rozvode manželstva nadobudol právoplatnosť

(č. k. -1277 z 21. marca 2018, t. j. právoplatnosťou výroku o rozvode

3. júla 2018), a jednak z dôvodu, že výkon rozhodnutia v podobe asistovaného styku

sťažovateľa s dcérou nie je možné uskutočniť tak, ako bol stanovený v rozsudku o úprave

rodičovských práv a povinností z dôvodu, že Krízové stredisko Dúha nedisponuje potrebnou

akreditáciou.

10. Zúčastnená osoba v konaní pred ústavným súdom, teda matka maloletej

prostredníctvom svojho právneho zástupcu doručila ústavnému súdu vyjadrenie k ústavnej

sťažnosti 23. decembra 2019. Vo svojom vyjadrení matka maloletej uviedla,

že podľa jej názoru je potrebné ústavnú sťažnosť doplniť o ďalšie listiny a v ich zmysle

ju aj posúdiť. Doplňujúce listiny (ako príloha boli k vyjadreniu priložené) odkazovali najmä

na prepúšťacie správy, správy z vyšetrení, a to v prevažnej miere za roky 2013 – 2015.

11. Sťažovateľ svoje vyjadrenie ústavnému súdu nedoručil.

III.

Relevantná právna úprava

12. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických

osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety

ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody

podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

13. Podľa každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života.

14. Podľa starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov.

15. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

16. Podľa o rodine a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“) v rozhodnutí,

ktorým sa rozvádza manželstvo rodičov maloletého dieťaťa, súd upraví výkon

ich rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu na čas po rozvode, najmä určí,

komu maloleté dieťa zverí do osobnej starostlivosti, kto ho bude zastupovať a spravovať

jeho majetok. Súčasne určí, ako má rodič, ktorému nebolo maloleté dieťa zverené

do osobnej starostlivosti, prispievať na jeho výživu, alebo schváli dohodu rodičov o sume

výživného.

17. Podľa § 36 ods. 1 zákona o rodine rodičia maloletého dieťaťa, ktorí spolu nežijú,

môžu sa kedykoľvek dohodnúť o úprave výkonu ich rodičovských práv a povinností.

Ak sa nedohodnú, súd môže aj bez návrhu upraviť výkon ich rodičovských práv a

povinností, najmä určí, ktorému z rodičov zverí maloleté dieťa do osobnej starostlivosti.

18. Podľa (ďalej aj „“) s konaním

o rozvod manželstva je spojené konanie o úpravu pomerov manželov k ich maloletým

deťom na čas po rozvode.

19. Podľa súd aj bez návrhu uznesením konanie o výkon

rozhodnutia zastaví, ak výkon rozhodnutia bol súdom vyhlásený za neprípustný,

pretože je tu iný dôvod, pre ktorý rozhodnutie nemožno vykonať.

Podľa súd aj bez návrhu uznesením konanie o výkon

rozhodnutia zastaví, ak okolnosti, ktoré nastali po vzniku exekučného titulu, spôsobili zánik

uloženej povinnosti.

IV.

Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci

ústavným súdom

20. Základom ústavnej sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa so zastavením konania

vo veci nariadenia výkonu rozhodnutia na tom základe, že v čase po podaní návrhu

na výkon rozhodnutia nadobudol právoplatnosť výrok o rozvode manželstva. Výrok

o úprave rodičovských práv a povinností k maloletej na čas po rozvode nenadobudol

právoplatnosť, keďže obaja rodičia proti nemu podali odvolanie.

21. Ústavný súd považuje za dôležité na úvod poukázať na niektoré aspekty

prejednávaného prípadu. Spor medzi rodičmi maloletej trvá od roku 2013, keď matka

maloletej podala návrh na nariadenie predbežného opatrenia vo veci starostlivosti

o maloletú. V súhrne a veľmi zjednodušene, po početných procesných návrhoch oboch

strán, ako aj podaniach rôznych trestných oznámení vydal okresný súd rozsudok o úprave

práv a povinností k maloletej 21. februára 2018. Situácia medzi rodičmi maloletej

je neštandardná, ich vzájomné vzťahy sú nadmieru komplikované, čo konštatoval okresný

súd aj krajský súd. Ústavný súd dáva do pozornosti aj okolnosti (vyplývajúce z rozsudku

o úprave práv a povinností), keď matka spočiatku maloletú vodila na rôzne psychologické,

resp. psychiatrické vyšetrenia (keďže podľa matky mala byť maloletá sexuálne zneužitá

sťažovateľom, ale trestné stíhanie bolo zastavené), podstupovala s maloletou ambulantnú

psychologickú liečbu, avšak od istého okamihu sa absolútne dištancovala od akejkoľvek

psychoterapeutickej liečby, pomoci či skúmania. Aj sama matka sa odmietla podrobiť

nariadenému psychologickému vyšetreniu a tiež opakovane odmietla zabezpečiť prítomnosť

maloletej na výsluchu, a to aj po návrhu sudkyne, že výsluch maloletej sa uskutoční

v domácom, nestresovom prostredí. Do konania bola postupne pribratá prokurátorka

Okresnej prokuratúry Bratislava II aj komisár pre deti a obaja považovali výsluch maloletej

za nevyhnutný. Matka maloletej ani po opakovanom uložení poriadkovej pokuty,

ani po upozorneniach vec prejednávajúcej sudkyne s výsluchom maloletej nesúhlasila.

Napokon vzhľadom na dlhý čas konania okresný súd rozhodol rozsudkom tak, že otcovi

stanovil sumu vyživovacej povinnosti k maloletej a určil, že otec je oprávnený sa stretávať

s maloletou spočiatku za asistencie odborného pracovníka v Krízovom stredisku Dúha

a po uplynutí piatich mesiacov je oprávnený stretávať sa s dcérou sám.

Ústavný súd preto považuje za potrebné poukázať na časť odôvodnenia rozsudku

o úprave práv a povinností, v ktorej okresný súd uviedol: „Nakoľko zdĺhavým konaním

uplynul už dlhý čas, kedy sa otec nemohol s dieťaťom stretávať, je potrebné začať realizovať

stretnutia čo najskôr a z uvedeného dôvodu súd v zmysle návrhu kolízneho opatrovníka,

vyhlásil predbežnú vykonateľnosť tohto rozsudku. Súd apeluje v tejto súvislosti najmä

na matku, aby začala rešpektovať súdne rozhodnutia, aby nadviazala s otcom dieťaťa

konštruktívnu komunikáciu...“ Z rozsudku okresného súdu o úprave práv a povinností

teda vyplynulo, že je v najlepšom záujme maloletej stretávať sa a mať kontakt s otcom

(sťažovateľom), avšak najmä z dôvodu správania sa matky („Takýto prístup matky

je v rozpore s najlepším záujmom dieťaťa, ohrozuje jeho budúce blaho, tzv. well - being,

a osvedčuje zlé rodičovské schopnosti matky.“) bol tento kontakt na významnú dobu

prerušený, a preto bolo potrebné pristúpiť k postupnému obnoveniu vzťahu medzi otcom

a dcérou.

22. V nadväznosti na uvedené ústavný súd uvádza, že obidvaja rodičia sú povinní

práva dieťaťa nielen deklarovať, ale aj rešpektovať a v maximálnej miere sa im prispôsobiť.

Je rozhodne v záujme dieťaťa byť v kontakte s oboma rodičmi, pokiaľ sú výchovne

spôsobilí. Rešpekt k právam iných je jedným z predpokladov riadnej výchovy.

Stret rozdielnych požiadaviek oboch rodičov prejavujúcich záujem o starostlivosť

a výchovu dieťaťa na jednej strane a zároveň ich rodičovských práv spôsobuje aj v tomto

prípade vyhrotenú konfliktnú situáciu, ktorej vyriešenie, resp. optimálne rozhodnutie

o nej v záujme dieťaťa, nemožno jednoznačne definovať (určiť). Osobitne v takýchto

prípadoch preto nadobúda dôležitosť transparentné, stabilné a jasné usporiadanie právnych

pomerov k maloletej, ktoré je z hľadiska budovania citových väzieb medzi dieťaťom

a rodičmi predpokladom pre vývoj normálnych prirodzených vzťahov, ale i predpokladom

pre zdravý vývoj samotného dieťaťa.

Ústavný súd v súvislosti s týmto prípadom berie ohľad aj na dĺžku samotného

konania, resp. sporov medzi rodičmi, ktorých „rukojemníkom“ je práve maloletá

a poukazuje aj na judikatúru štrasburských orgánov, ktorá okrem iného potvrdzuje,

že v špecifických prípadoch je pri posudzovaní doby konania pred súdnymi orgánmi

potrebné brať do úvahy aj samotný predmet konania, t. j. čo je pre účastníka konania

v tomto konaní v stávke – „at stake“ [rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“) z 31. 3. 1987, X. v. France, rozsudok ESĽP z 20. 3. 1989, Bock

v. Germany, rozsudok ESĽP z 31. 3. 1992, X. v. France, rozsudok ESĽP z 26. 4. 1994,

Vallée v. France, rozsudok ESĽP z 8. 2. 1996, A. and others v. Denmark a i.]. Medzi

tie veci pri posudzovaní dĺžky konania, u ktorých sa zohľadňuje aj predmet konania,

judikatúra štrasburských orgánov zaradila aj vzájomné vzťahy medzi rodičmi a deťmi,

takže konaniu o nich majú príslušné súdne orgány venovať „mimoriadnu starostlivosť,

keďže akékoľvek procesné omeškanie v takejto veci môže mať za následok de facto

rozhodnutie o otázke predloženej súdu“ (rozsudok ESĽP z 8. 7. 1987, H. v. United

Kingdom, para. 85).

23. Všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich

zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou

a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom

zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade

a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu

pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania

(obdobne napr. , ). Princíp spravodlivosti a požiadavka

materiálnej ochrany práv sú totiž v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu

podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej).

24. Keďže matka maloletej nerešpektovala rozsudok o úprave práv a povinností

a maloletú nepripravovala na realizáciu návštev ani po výzvach sťažovateľa, podal

sťažovateľ návrh na výkon rozhodnutia, ktorý bol z dôvodu nadobudnutia právoplatnosti

rozsudku o rozvode manželstva zastavený.

25. Krajský súd v napadnutom uznesení uviedol: „Rozhodovacia prax súdov

pripúšťa, že vydané rozhodnutie súdu o úprave výkonu práv a povinností (vrátane styku)

rodičov k maloletému dieťaťu podľa § 36 zákona o rodine, sa za istých okolností stane

neúčinným. K neúčinnosti tohto rozhodnutia dochádza na základe právne významných

skutočností, ako sú napríklad rozvod manželstva alebo obnovenie spolužitia rodičmi

maloletého, keďže rozvod manželstva rodičov maloletého dieťaťa je takou skutočnosťou,

s ktorou zákon spája obligatórnu úpravu práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu

na čas po rozvode (§ 24 ods. 1 zákona o rodine) a to bez ohľadu na to, či prípadne už práva

a povinnosti rodičov k maloletému dieťaťu boli, alebo neboli upravené skorším rozhodnutím

súdu alebo dohodou. Skoršia úprava práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu

podľa § 36 ods. 1 zákona o rodine tak stráca účinnosť právoplatnosťou rozhodnutia

o rozvode manželstva rodičov. Účinnosť rozhodnutí vydaných v konaní podľa us.t § 36

ods. 1 zákona o rodine, môže zaniknúť nielen okamihom právoplatnosti výroku rozsudku

o rozvode manželstva rodičov maloletého dieťaťa, ale aj v dôsledku obnovenia spolužitia

rodičov.

Odvolací súd má za to... t. j. právoplatnosťou výroku o rozvode dňom 03.07.2018,

zanikli účinky rozsudku Okresného súdu Bratislava II... ktorého výkon sa oprávnený

domáha v tomto konaní, pretože ide o rozhodnutie vydané v konaní podľa § 36

ods. 1 zákona o rodine.“

Krajský súd v napadnutom uznesení uviedol aj ďalší dôvod,

ktorý je podľa jeho názoru dôvodom na zastavenie konania o výkon rozhodnutia,

a to, že Krízové stredisko Dúha nedisponuje potrebnou akreditáciou, čo spôsobuje

nevykonateľnosť rozsudku okresného súdu o úprave práv a povinností.

26. V súvislosti s konaním krajského súdu ústavný súd poukazuje na čl. 8 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa ktorého súdy sú povinné zverenými

procesnými prostriedkami vytvárať predpoklady pre urovnanie narušených vzťahov

medzi rodičmi a deťmi vrátane donútenia, ak môže takéto opatrenie viesť k sledovanému

cieľu a je primerané.

Zároveň je potrebné, aby súdy dbali za každých okolností na to, že záujem

maloletého dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akýchkoľvek postupoch týkajúcich

sa detí.

Záujem maloletého dieťaťa spravidla bez pochybností vyžaduje,

aby sa na jeho výchove podieľal nielen jeden z rodičov, a to ten, ktorému bolo dieťa zverené

do osobnej starostlivosti, pretože jeho výchovné predpoklady majú zahrnovať

aj to, aby uznal rolu a dôležitosť druhého rodiča v živote maloletého (rozhodnutie

Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. z 23. februára 2010).

IV.1 K otázke právoplatnosti výroku o rozvode ako okolnosti vylučujúcej

nariadenie výkonu rozhodnutia

27. Pokiaľ má konajúci súd prihliadať na záujem dieťaťa v každom štádiu konania

a tento záujem má stáť nad všetkým ostatným, tak nie je možné súhlasiť s napadnutým

rozhodnutím krajského súdu v tom smere, že výkon rozsudku o úprave práv a povinností

nie je možné nariadiť s ohľadom na právoplatnosť výroku o rozvode manželstva

sťažovateľa a matky maloletej.

Konanie o rozvod manželstva je v zmysle § 24 zákona o rodine obligatórne spojené

aj s konaním o úprave práv a povinností k maloletým na čas po rozvode, avšak len od času,

ktorý nastane po právoplatnosti výroku o rozvode. Zároveň ale platí, že podľa § 36

ods. 1 druhej vety zákona o rodine ak sa rodičia na úprave práv a povinností nedohodnú, súd

môže upraviť výkon rodičovských práv a povinností aj bez návrhu. Cieľom

takejto koncepcie úpravy rodičovských práv a povinností je bezpochyby sledovanie

najlepšieho záujmu maloletých, resp. aby v prípade sporov medzi rodičmi boli práva

a povinnosti detí objektívne chránené po celý čas konania (pred i po rozvode),

a nie aby sa dieťa v určitom štádiu konania (ktoré síce pozostáva z čiastkových konaní)

ocitlo v „právnom vákuu“, ako to uviedol okresný súd.

Úprava obsiahnutá v rozsudku poručenského súdu stratí účinnosť právoplatnosťou

výrokov týkajúcich sa výkonu rodičovských práv a povinností na čas po rozvode.

Zánik účinnosti tejto úpravy nemožno viazať na právoplatnosť výroku o rozvode

manželstva, keďže výrok o rozvode manželstva a výrok o úprave výkonu rodičovských práv

a povinností na čas po rozvode majú samostatný skutkový základ, v opravnom konaní

sa preskúmavajú samostatne, takže nemožno vyvodiť, že by museli nadobudnúť

právoplatnosť súčasne (R 40/1965).

28. Pokiaľ nenadobudne právoplatnosť výrok o rozvode manželstva, nenadobudne

právoplatnosť žiadny z výrokov o výkone rodičovských práv a povinností na čas

po rozvode. Pokiaľ nadobudne právoplatnosť výrok o rozvode manželstva, nemusí súčasne

nadobudnúť právoplatnosť aj výrok o zverení dieťaťa do osobnej starostlivosti.

Avšak ak nenadobudne právoplatnosť výrok o zverení dieťaťa do osobnej starostlivosti

na čas po rozvode manželstva, nemôže nadobudnúť právoplatnosť žiaden z ďalších výrokov

týkajúcich sa výkonu rodičovských práv a povinností na čas po rozvode. Ak nadobudne

právoplatnosť výrok o rozvode manželstva a tiež výrok o zverení dieťaťa do osobnej

starostlivosti na čas po rozvode, nemusia súčasne nadobudnúť právoplatnosť ďalšie výroky

upravujúce výkon rodičovských práv a povinností na čas po rozvode (výživné, stretávanie,

informačná povinnosť). Proti každému z nich možno podať odvolanie i samostatne a vtedy

sa bude v odvolacom konaní preskúmavať výlučne napadnutý výrok a na ňom závislé

výroky. Ostatné výroky, pokiaľ neboli odvolaním dotknuté, nadobudnú právoplatnosť.

29. V teraz prejednávanom prípade nastala situácia, že výrok o rozvode manželov

nadobudol právoplatnosť a obaja rodičia sa zároveň proti výroku o úprave práv a povinností

k maloletej odvolali, teda tento výrok nie je právoplatný, resp. v čase rozhodovania

krajského súdu o odvolaní sťažovateľa proti rozhodnutiu okresného súdu o zastavení

konania o výkon rozhodnutia nebol právoplatný. Je nutné upriamiť pozornosť

na tú okolnosť, že krajský súd pri svojom rozhodovaní (vo veci výkonu rozhodnutia, pozn.)

mal vedomosť o podanom odvolaní sťažovateľa aj matky maloletej proti výroku o úprave

rodičovských práv a povinností na čas po rozvode. Rovnako mal krajský súd vedomosť

o celej, značne komplikovanej situácii v rodine najmä s ohľadom na dĺžku konania, dĺžku

času, po ktorý sa sťažovateľ nemohol stretávať s dcérou, ako i na matkino správanie

(nerešpektovanie súdom nariadených úkonov).

Krajský súd mal vychádzať z predpokladu, že vzťahy medzi rodičmi maloletej

sú rozvrátené v takej miere, že dohoda o úprave práv a povinností medzi nimi nie je reálna,

a zároveň prísne dbať na záujem maloletej aj s prihliadnutím na odborné vyjadrenie

Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie v Bratislave z 28. októbra 2013,

podľa ktorého bolo zo psychologického hľadiska odporúčané realizovať stretnutia otec –

dcéra za prítomnosti matky.

30. Ústavný súd konštatuje, že výklad krajského súdu k

o tom, že okolnosti (právoplatnosť výroku o rozvode manželstva), ktoré nastali po vzniku

exekučného titulu (vykonateľný rozsudok o úprave práv a povinností), spôsobili zánik

uloženej povinnosti aj v prípade, ak sa zároveň nestal právoplatným výrok o úprave práv

a povinností na čas po rozvode, nie je ústavne akceptovateľný s prihliadnutím na chránené

záujmy maloletej.

IV.2 K otázke akreditácie Krízového strediska Dúha vo vzťahu

k vykonateľnosti rozhodnutia

31. Pokiaľ ide o časť argumentácie krajského súdu, že výkon rozhodnutia nebolo

možné nariadiť z dôvodu nevykonateľnosti rozsudku, keďže Krízové stredisko Dúha

nedisponuje potrebnou akreditáciou, ústavný súd poukazuje na to, že rozhodnutie okresného

súdu, ktorým sa návrh na výkon rozhodnutia zastavil, sa vôbec v odôvodnení nezaoberalo

otázkou akreditácie Krízového strediska Dúha. Túto skutočnosť uviedol v napadnutom

rozhodnutí až krajský súd v odvolacom konaní.

32. V tejto súvislosti ústavný súd odkazuje na vyhlášku Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. , ktorou sa ustanovujú podrobnosti výkonu

rozhodnutia vo veciach maloletých (ďalej len „“). Vyhláška

č. obsahuje komplexné nové procesné mechanizmy, ktorými upravuje

aj povinnosť zisťovať, či sa povinný podrobuje rozhodnutiu a či existujú ospravedlniteľné

dôvody, pre ktoré sa povinný nemôže podrobovať rozhodnutiu. Z uvedenej koncepcie

teda vyplýva, že strohé konštatovanie, navyše prednesené až v odvolacom konaní,

o nemožnosti výkonu rozhodnutia (ktoré je v najlepšom záujme maloletej) z dôvodu

chýbajúcej akreditácie bez toho, aby súd vykonal akékoľvek kroky smerujúce k náprave,

je porušením práv sťažovateľa.

33. Podľa názoru ústavného súdu bolo možné v okolnostiach danej veci nariadiť

výkon rozhodnutia o úprave práv a povinností s tým, že pokiaľ by sa aj v neskoršej fáze

zistila objektívna nemožnosť stretávania sa sťažovateľa s maloletou v Krízovom stredisku

Dúha (bez ohľadu na prístup matky), mohol súd podľa uskutočniť úkony

a opatrenia mediačného a zmierovacieho charakteru, v čom sa napĺňa výchovná funkcia

mimosporových konaní a podporuje primárne myšlienka najlepšieho záujmu dieťaťa.

To znamená, že po vydaní uznesenia o nariadení výkonu rozhodnutia alebo súčasne

s vydaním tohto uznesenia môže súd vykonať úkony a opatrenia smerujúce k tomu,

aby došlo k dobrovoľnému splneniu povinnosti. Pred uskutočnením výkonu rozhodnutia

môže napr. súd uložiť účastníkom účasť u mediátora zapísaného v registri mediátorov.

Následne v zmysle v spojení s vyhlášky č.

možno nariadenie mediácie alternovať aj uložením neodkladného opatrenia. Len na okraj

ústavný súd dáva do pozornosti aj tú časť výroku rozsudku o úprave práv a povinností,

podľa ktorej „po uplynutí piatich mesiacov je otec oprávnený stretávať sa s maloletou

každý týždeň v utorok od 15:00 do 19:00 hod. a každý nepárny víkend od piatka od 15:00

do nedele do 19:00 hod.“.

Podľa názoru ústavného súdu rozsudok o úprave práv a povinností dostatočne

vymedzil povinnosť, ktorá mala byť v rámci vykonávacieho konania uskutočnená,

a to realizáciu rodičovských práv. Vada rozhodnutia uvedeného charakteru nemôže

byť v žiadnom prípade povýšená nad záujem dieťaťa a možnosť výkonu rodičovských práv.

34. Všeobecný súd by mal preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení

rozhodnutia dbať na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené

v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel,

boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom

rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že práve

súd má poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti

tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov

(, , , ).

35. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd pri svojom rozhodovaní v prvom rade

nerešpektoval najlepší záujem maloletej, keď potvrdil zastavenie konania o výkon rozsudku

o úprave práv a povinností, v dôsledku čoho zároveň napadnutým uznesením porušil

označené práva sťažovateľa. Podľa názoru ústavného súdu bol odvolací súd povinný

dôsledne preskúmať všetky skutočnosti (berúc ohľad aj na čas, po ktorý sťažovateľ nemohol

vykonávať svoje rodičovské práva, ako aj intenzitu narušenia vzájomných vzťahov

zainteresovaných) a až na tom základe vyvodiť svoj právny názor a odôvodniť ho.

Ústavný súd konštatuje, že odôvodnenie výroku napadnutého uznesenia krajského

súdu je vzhľadom na obsah základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl.

41 ods. 4 z ústavného hľadiska neakceptovateľné.

36. Ako addendum ústavný súd uvádza, že už viackrát mal možnosť vyjadriť

sa k spôsobu hľadania a výkladu práva v konkrétnych právnych veciach. V náleze

sp. zn. ústavný súd uviedol, že pri výklade a aplikácii ustanovení právnych

predpisov je nepochybne potrebné vychádzať prvotne z ich doslovného znenia. Súd však

nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca

sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade,

keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť

alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných

právnych predpisov ( ). Samozrejme, že sa v takýchto prípadoch musí

zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť

na racionálnej argumentácii. V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia

ustanovenia právneho predpisu (umožňujúceho napr. viac verzií interpretácie)

alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia,

o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis

pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. V ďalšom náleze

sp. zn. (v ktorom nešlo o výklad zákona, ale zmluvy) ústavný súd uzavrel,

že všeobecný súd musí prihliadať na vzájomné vzťahy jednotlivých do úvahy pripadajúcich

argumentov a ich úlohu v konkrétnom prípade vyvážiť s ohľadom na špecifikum danej

kauzy, a nie tieto kritériá iba mechanicky aplikovať. Takýto prístup je zároveň prístupom

modernej judikatúry, ktorá postupne nahrádza formálne legalistický pohľad na právo

pohľadom, ktorým sa sudca usiluje poskytnúť najlepšie vyargumentovanú odpoveď

na právne a skutkové otázky, ktoré pred neho strany sporu predložia ().

37. Podľa ak ústavný súd zruší právoplatné

rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

38. Podľa ten, kto vo veci vydal rozhodnutie,

rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je viazaný rozhodnutím ústavného súdu

podľa § 133 ods. 3 písm. a) až d); toto rozhodnutie ústavného súdu je vykonateľné

doručením.

39. Podľa súdy prejednávajú a rozhodujú veci

ustanovené v tomto zákone (pozri ). Vzájomný vzťah medzi Civilným

mimosporovým poriadkom a je vymedzený v

ods. 1 , podľa ktorého na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia

, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa odvolací súd rozhodnutie súdu prvej

inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

Dôvodom na zmenu rozhodnutia môže byť nedostatočné zistenie skutkového stavu

veci alebo nesprávne právne posúdenie, rovnako aj kombinácie oboch dôvodov

(ŠTEVČEK, M., FICOVÁ, S., BARICOVÁ, J., MESIARKINOVÁ, S., BAJÁNKOVÁ,

J., TOMAŠOVIČ, M. a kol. . Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016.

1298 s.).

40. Úlohou krajského súdu preto bude po úplnom zistení skutkových okolností

(teda zistení, či s ohľadom na časový odstup sú nejakým spôsobom upravené práva

a povinnosti k maloletej) opätovne rozhodnúť v rámci odvolacieho konania, majúc na

zreteli predovšetkým najlepší záujem maloletej.

V.

Finančné zadosťučinenie

41. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím,

ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené,

primerané finančné zadosťučinenie.

42. Sťažovateľ požadoval finančné zadosťučinenie v sume 25 000 € z dôvodov

uvedených vo svojej ústavnej sťažnosti. Ústavný súd však finančné zadosťučinenie

sťažovateľovi nepriznal a vychádzal z toho, že okrem vyslovenia porušenia označených

práv sťažovateľa sa v konaní náprava dosiahne najmä zrušením napadnutého uznesenia

krajského súdu a vrátením veci na ďalšie konanie (bod 4 výroku nálezu). Ústavný súd vzal

v prípade rozhodovania o finančnom zadosťučinení ohľad na procesné špecifiká

prejednávanej veci.

VI.

Náhrada trov konania

43. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti požiadal ústavný súd o priznanie náhrady trov

konania, ktoré vyčíslil celkovou sumou 415,50 €.

44. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

45. Ústavný súd priznal právnemu zástupcovi sťažovateľa náhradu trov konania

v sume 415,51 € v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za 2 úkony právnej služby

vykonané v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c), § 16

ods. 3 vyhlášky (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, podanie

sťažnosti podľa ). Ústavný súd vychádzal zo základnej sadzby tarifnej

odmeny za jeden úkon právnej služby za rok 2019 v sume 163,33 € (1/6 výpočtového

základu podľa § 11 ods. 3 vyhlášky) a tiež zo sadzby za náhradu hotových výdavkov

(režijný paušál) za každý úkon právnej služby za rok 2019 v sume 9,80 €

(1/100 výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky). Súčet vo výške 346,26 €

bol navýšený o daň z pridanej hodnoty so sadzbou 20 % (vo výške 69,25 €),

pretože sťažovateľ k svojej ústavnej sťažnosti pripojil osvedčenie svojho právneho zástupcu

o registrácii pre daň z pridanej hodnoty. Výsledná suma, ktorú ústavný súd priznal

sťažovateľovi ako náhradu trov právneho zastúpenia, preto predstavovala hodnotu 415,51 €

(bod 3 výroku tohto nálezu).

46. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom

jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu