Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)I. ÚS 40/2020
PDF · 195.85 KB
No categories available
I. ÚS 40/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. januára 2020
predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľky Židovskej náboženskej obce
v Košiciach, Zvonárska 5, Košice, , zastúpenej advokátom JUDr. Martinom
Babjakom, Kováčska 40, Košice, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa
čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 5 Co 310/2018 z 27. augusta 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť Židovskej náboženskej obce v Košiciach o d m i e t a pre
neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia
1. Dňa 14. januára 2020 bola Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„ústavný súd“) doručená ústavná sťažnosť Židovskej náboženskej obce v Košiciach,
Zvonárska 5, Košice, (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie
základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu
v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 310/2018 z 27. augusta 2019 (ďalej len
„napadnutý rozsudok“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresným súdom Košice I (ďalej len
„okresný súd“) bolo vedené konanie pod sp. zn. 19 C 13/1996, v ktorom mala
sťažovateľka postavenie žalobkyne a v ktorom sa proti žalovanému mestu Košice,
Trieda SNP 48/A, (ďalej len „žalovaný“), domáhala vydania
nehnuteľnosti. Okresný súd o žalobe sťažovateľky rozhodol rozsudkom sp. zn.
19 C 13/1996 zo 14. novembra 2007 v spojení s opravným uznesením sp. zn. 19 C 13/1996
z 15. januára 2008, ktorý bol potvrdený rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 53/2008
z 8. októbra 2008. Na základe dovolania žalovaného Najvyšší súd Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 4 Cdo 88/2009 z 31. mája 2010 zrušil rozsudok
krajského súdu sp. zn. 5 Co 53/2008 z 8. októbra 2008 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Následne krajský súd uznesením zrušil rozsudok okresného súdu sp. zn. 19 C 13/1996
zo 14. novembra 2007 v spojení s opravným uznesením sp. zn. 19 C 13/1996
z 15. januára 2008 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
3. Po vrátení veci krajským súdom okresný súd opätovne rozhodol o žalobe
sťažovateľky rozsudkom sp. zn. 19 C 13/1996 z 12. januára 2017 (ďalej len „rozsudok
okresného súdu“) tak, že žalobu zamietol a žalovanému priznal náhradu trov konania
v rozsahu 100 %. Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd napadnutým rozsudkom
potvrdil rozsudok okresného súdu z 12. januára 2017 a žalovanému priznal náhradu trov
odvolacieho konania v plnom rozsahu.
4. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti poukazuje na dôvody napadnutého rozsudku,
v ktorom sa krajský súd (a rovnako aj okresný súd) podľa názoru sťažovateľky odklonil
od ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu, a preto je jeho rozhodnutie „arbitrárne,
zásadným spôsobom zasahujúce aj do princípu právnej istoty“.
5. Sťažovateľka s poukazom na čl. 2 ods. 2 základných princípov zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“),
v ktorom je vyjadrený princíp predvídateľnosti rozhodnutia, cituje záväzný právny názor
najvyššieho súdu obsiahnutý v uznesení sp. zn. 4 Cdo 88/2009 z 31. mája 2010 a namieta,
že krajský súd v napadnutom rozsudku nerešpektoval ustálenú rozhodovaciu prax
najvyššieho súdu ani záväzný právny názor najvyššieho súdu v zrušujúcom uznesení,
v ktorom bolo priamo odkázané na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.
4 Cz 64/1991 z 30. septembra 1991. Ďalej argumentuje, že aj keď krajský súd žiadnym
spôsobom neodôvodnil odklon od ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu a jeho
právneho názoru, sťažovateľka vo svojich podaniach, ako aj v odvolaní proti rozsudku
okresného súdu uviedla rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú aplikovateľné
na prejednávanú vec.
6. Sťažovateľka zastáva názor, že v prejednávanej veci bolo potrebné aplikovať
taktiež rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 22/2005 z 31. augusta 2005, ktorý
v ústavnej sťažnosti cituje a so závermi ktorého sa krajský súd v napadnutom rozsudku
dostal do rozporu. Rovnaký právny názor už bol najvyšším súdom vyjadrený v rozsudku
sp. zn. 3 Cdo 188/96 z 21. februára 1997 publikovaného v Zbierke stanovísk ako R 29/1999.
7. Potrebu aplikácie už uvedených rozhodnutí sťažovateľka dopĺňa ďalšími
argumentmi týkajúcimi sa vykonaného dokazovania, z ktorého „nikdy nevyplynulo,
že ako stavba zanikla (došlo k jej deštrukcii tak, že prestalo byť rozpoznateľné
jej prvé nadzemné podlažie) a v dôsledku prístavby by spracovaním vznikla nová vec -
prístavbou došlo iba k pôdorysnému rozšíreniu pôvodnej stavby“.
8. Sťažovateľka zdôrazňuje, že krajský súd v napadnutom rozsudku „... vec
po právnej stránke posúdil nesprávne a v rozpore s ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu
(R 53/1992, R 29/1999 a rozsudku NS SR sp. zn. 2 Cdo 22/2005) tak, že došlo k zmene
charakteru stavby a k vzniku novej veci - (pričom ani medzi týmito dvoma
dôvodmi, teda medzi zmenou charakteru stavby a vytvorením novej veci žiadnym
relevantným spôsobom nerozlišuje), ktorá skutočnosť bola predpokladom pre zamietnutie
žaloby sťažovateľky“.
9. Sťažovateľka ďalej namieta, že nedostatky odôvodnenia napadnutého rozsudku
krajského súdu sú takej intenzity, že došlo k závažnému zásahu do jej práva na súdnu a inú
právnu ochranu. S poukazom na § 220 ods. 2 CSP, čl. 2 ods. 3 základných princípov
Civilného sporového poriadku a viaceré rozhodnutia ústavného súdu sťažovateľka uvádza,
že «krajský súd svoj „odklon“, teda nemožnosť aplikácie akýchkoľvek doterajších,
či už „reštitučných“ alebo „všeobecných občianskoprávnych“ rozhodnutí predstavujúcich
ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu odôvodnil len a výlučne tým,
že v prejednávanej veci sa jednalo o vydanie sakrálnej stavby. Krajský súd už však žiadnym
spôsobom neuvádza, v čom predstavuje posúdenie otázky vydania sakrálnej stavby
v nadväznosti na jej možnú zmenu charakteru či vytvorenie novej veci za tak skutkovo
a právne odlišnú rovinu, že na tento prípad nebolo možné aplikovať žiadne z rozhodnutí
predstavujúcich ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu.».
10. Sťažovateľka ďalej poukazuje na rozdelenie stavieb podľa účelu v zmysle zákona
č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení
neskorších predpisov a nesúhlasí s pojmovým označením stavby ako sakrálnej (religióznej),
ktoré používa krajský súd v napadnutom rozsudku. „Odhliadnuc od tejto zásadnej
nedôslednosti Krajského súdu je však rozhodujúce to, že z odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia nie je vôbec zrejmé, prečo, na rozdiel od „iných druhov“ stavieb, pri sakrálnej
(religióznej) stavbe nemožno aplikovať doterajšiu ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho
súdu.“
11. „Sťažovateľka má nepochybne za to, že aj na sakrálnu stavbu - boli
plne aplikovateľné kritériá ustálenej rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu uvedené
vyššie, teda aj pri tejto stavbe bolo na mieste posúdenie, či v dôsledku prestavby a prístavby
došlo k takej deštrukcii stavby, že nebolo rozoznateľné prvé nadzemné podlažie
pôvodnej stavby a či prístavba svojou zastavanou plochou alebo výškou podstatne
presahovala/prevyšovala pôvodnú stavbu. Napriek tomu, že túto zásadnú otázku nastolila
sťažovateľka aj v priebehu odvolacieho konania a táto mala byť zodpovedaná z pozície
Krajského súdu aj v zmysle záväzného právneho názoru Najvyššieho súdu vyjadrenom
v jeho kasačnom rozhodnutí sp. zn. 4 Cdo 88/2009 z 31. mája 2010, tak na túto skutočnosť
sťažovateľka nedostala žiadnu relevantnú odpoveď.“
12. Napadnutý rozsudok krajského súdu sťažovateľka považuje za svojvoľný,
absolútne nepreskúmateľný a vnútorne rozporuplný, pretože krajský súd «v bode 33...
na jednej strane uvádza, že predmetná nehnuteľnosť je „druhom sakrálnej stavby“, pričom
na strane druhej z bodu 43 bez bližšieho odôvodnenia vyplýva, že sporná nehnuteľnosť
tento sakrálny charakter stratila a bez zásadných stavebných úprav nemôže slúžiť na
pôvodný (sakrálny) účel». Krajskému súdu ďalej sťažovateľka vyčíta, že bez bližšieho
zdôvodnenia nereagoval na jej podstatnú argumentáciu súvisiacu so zásadnými skutkovými
námietkami, pokiaľ ide o vykonané dokazovanie okresného súdu, z ktorého následne
vychádzal aj krajský súd. Týmto postupom bola sťažovateľka vylúčená z možnosti
relevantným spôsobom uplatňovať jej procesné práva (podať plnohodnotný opravný
prostriedok a otvoriť relevantnú skutkovú polemiku s dôvodmi uvedenými v rozsudku
okresného súdu).
13. Nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu (a taktiež aj rozsudku
okresného súdu) spočíva podľa sťažovateľky aj v tom, že neobsahuje podstatné vysvetlenie
dôvodov, ktoré boli podstatné pre rozhodnutie vo veci, keďže z jeho obsahu nemožno zistiť,
z ktorých konkrétnych dôkazných prostriedkov bol ustálený skutkový základ veci a ako boli
hodnotené vykonané dôkazy jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti. Rovnako krajský súd
nereagoval ani na podstatné odvolacie námietky sťažovateľky týkajúce sa vykonaného
znaleckého dokazovania. „Okresný súd a Krajský súd ustálili skutkový stav v podstate
na tom, že niektorému dôkazu uverili viac než inému protichodnému dôkazu a to bez toho
aby tieto svoje úvahy aj bližšie konkretizovali. Z odôvodnenia rozsudku Krajského súdu
v spojení s rozsudkom Okresného súdu nevyplýva ani nadväznosť medzi skutkovými
zisteniami získanými v procese dokazovania, racionálnymi úvahami v procese hodnotenia
dôkazov a jeho právnymi závermi.“
14. V závere sťažovateľka uvádza, že súčasne s ústavnou sťažnosťou podala
na najvyššom súde aj dovolanie proti napadnutému rozsudku krajského súdu z dôvodu
podľa § 420 písm. f) CSP. Uplatnila si náhradu trov právneho zastúpenia v celkovej výške
375,24 €.
15. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
jej ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:
„Základné práva Židovskej náboženskej obce v Košiciach, Zvonárska 5,
040 01 Košice, , vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, a právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Rozsudkom Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 5 Co 310/2018 z 27. augusta 2019, porušené boli.
Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5 Co 310/2018 z 27. augusta 2019
sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.
Sťažovateľke priznáva náhradu trov právneho zastúpenia advokátom vo výške
375,24 Eur, ktorú je Krajský súd v Košiciach povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu,
do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“
II.
Relevantná právna úprava
16. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
17. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
18. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom
je s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
19. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
20. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
21. Podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť je neprípustná,
ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho
základných práv a slobôd.
22. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
23. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
24. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
25. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
III.
Právne posúdenie ústavným súdom
26. Predmetom ústavnej sťažnosti je namietané porušenie základných práv
sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, a taktiež práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu.
27. Z obsahu samotnej ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala
proti napadnutému rozsudku krajského súdu súbežne s ústavnou sťažnosťou aj dovolanie,
ktorého prípustnosť vyvodila z § 420 písm. f) CSP. Ústavný súd toto tvrdenie
sťažovateľky overil na okresnom súde a zistil, že proti napadnutému rozsudku krajského
súdu bolo sťažovateľkou podané dovolanie, ktoré je okresným súdom evidované
15. januára 2020.
28. Ústavný súd v tejto súvislosti považuje za potrebné poukázať na princíp
subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, v zmysle ktorého má sťažovateľ právo
domáhať sa ochrany práv a slobôd pred ústavným súdom iba v prípade, ak o ich ochrane
nerozhoduje iný súd. To znamená, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd
je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov
je ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“)
a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to,
že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného
súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií
(III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity reflektuje aj princíp minimalizácie
zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o ústavnej sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
29. Ústavný súd stabilne zastáva názor, že v prípade podania mimoriadneho
opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti na ústavnom
súde je ústavná sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní
(podobne I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09, III. ÚS 124/2017). Vyčerpanie všetkých opravných
prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých
je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych predpisov, totiž neznamená
samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom
(IV. ÚS 177/05, IV. ÚS 180/2010).
30. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že ústavná sťažnosť mu bola
predložená predčasne, keďže existuje iný orgán verejnej moci (najvyšší súd) oprávnený
poskytnúť ochranu základným právam a slobodám sťažovateľky. Po prípadnom prijatí
ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie by totiž došlo k vzniku ústavne neakceptovateľného
stavu, keď by v zásade o rovnakej veci rozhodovali paralelne viaceré orgány súdneho typu –
najvyšší súd a ústavný súd (porovnaj m. m. II. ÚS 1/08, II. ÚS 393/2014, III. ÚS 632/2014,
IV. ÚS 146/08, IV. ÚS 420/2011). Išlo by o taký stav, ktorý je v právnom štáte
neaprobovateľný, pretože by mohol viesť k rozdielnym rozhodnutiam v rovnakej veci, čo by
malo negatívne (a len ťažko odstrániteľné) dôsledky na právnu istotu, ktorá tvorí integrálnu
súčasť princípov právneho štátu (III. ÚS 35/2019, III. ÚS 480/2017).
31. Vzhľadom na uvedené sa ústavný súd podanou ústavnou sťažnosťou meritórne
nezaoberal, keďže dospel k záveru o jej neprípustnosti, preto ju v zmysle zásady ratio
temporis odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 132 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
32. Ústavný súd sa súčasne zaoberal tým, aké dôsledky bude mať pre sťažovateľku
prípadné posúdenie jej dovolania najvyšším súdom ako neprípustného. V tejto súvislosti
ústavný súd poukazuje na právny názor, ktorý opakovane vyslovil vo svojej judikatúre
(zohľadňujúc pritom rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Zvolský
a Zvolská proti Českej republike, sťažnosť č. 46129/99 z 12. 11. 2002, a jeho body 51, 53,
54) a v zmysle ktorého bude mať sťažovateľka v prípade procesného rozhodnutia
najvyššieho súdu o jej dovolaní zachovanú lehotu na podanie ústavnej sťažnosti
aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (t. j. napadnutému rozsudku
krajského súdu).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. januára 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu