Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 40/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. januára 2020

predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľky Židovskej náboženskej obce

v Košiciach, Zvonárska 5, Košice, , zastúpenej advokátom JUDr. Martinom

Babjakom, Kováčska 40, Košice, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa

, a a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Košiciach sp. zn. z 27. augusta 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť Židovskej náboženskej obce v Košiciach o d m i e t a pre

neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Dňa 14. januára 2020 bola Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„ústavný súd“) doručená ústavná sťažnosť Židovskej náboženskej obce v Košiciach,

Zvonárska 5, Košice, (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie

základných práv podľa , a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 27. augusta 2019 (ďalej len

„napadnutý rozsudok“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresným súdom Košice I (ďalej len

„okresný súd“) bolo vedené konanie pod sp. zn. , v ktorom mala

sťažovateľka postavenie žalobkyne a v ktorom sa proti žalovanému mestu Košice,

Trieda SNP 48/A, (ďalej len „žalovaný“), domáhala vydania

nehnuteľnosti. Okresný súd o žalobe sťažovateľky rozhodol rozsudkom sp. zn.

zo 14. novembra 2007 v spojení s opravným uznesením sp. zn.

z 15. januára 2008, ktorý bol potvrdený rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 8. októbra 2008. Na základe dovolania žalovaného Najvyšší súd Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. z 31. mája 2010 zrušil rozsudok

krajského súdu sp. zn. z 8. októbra 2008 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Následne krajský súd uznesením zrušil rozsudok okresného súdu sp. zn.

zo 14. novembra 2007 v spojení s opravným uznesením sp. zn.

z 15. januára 2008 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

3. Po vrátení veci krajským súdom okresný súd opätovne rozhodol o žalobe

sťažovateľky rozsudkom sp. zn. z 12. januára 2017 (ďalej len „rozsudok

okresného súdu“) tak, že žalobu zamietol a žalovanému priznal náhradu trov konania

v rozsahu 100 %. Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd napadnutým rozsudkom

potvrdil rozsudok okresného súdu z 12. januára 2017 a žalovanému priznal náhradu trov

odvolacieho konania v plnom rozsahu.

4. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti poukazuje na dôvody napadnutého rozsudku,

v ktorom sa krajský súd (a rovnako aj okresný súd) podľa názoru sťažovateľky odklonil

od ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu, a preto je jeho rozhodnutie „arbitrárne,

zásadným spôsobom zasahujúce aj do princípu právnej istoty“.

5. Sťažovateľka s poukazom na čl. 2 ods. 2 základných princípov zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“),

v ktorom je vyjadrený princíp predvídateľnosti rozhodnutia, cituje záväzný právny názor

najvyššieho súdu obsiahnutý v uznesení sp. zn. z 31. mája 2010 a namieta,

že krajský súd v napadnutom rozsudku nerešpektoval ustálenú rozhodovaciu prax

najvyššieho súdu ani záväzný právny názor najvyššieho súdu v zrušujúcom uznesení,

v ktorom bolo priamo odkázané na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.

z 30. septembra 1991. Ďalej argumentuje, že aj keď krajský súd žiadnym

spôsobom neodôvodnil odklon od ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu a jeho

právneho názoru, sťažovateľka vo svojich podaniach, ako aj v odvolaní proti rozsudku

okresného súdu uviedla rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú aplikovateľné

na prejednávanú vec.

6. Sťažovateľka zastáva názor, že v prejednávanej veci bolo potrebné aplikovať

taktiež rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 31. augusta 2005, ktorý

v ústavnej sťažnosti cituje a so závermi ktorého sa krajský súd v napadnutom rozsudku

dostal do rozporu. Rovnaký právny názor už bol najvyšším súdom vyjadrený v rozsudku

sp. zn. z 21. februára 1997 publikovaného v Zbierke stanovísk ako R 29/1999.

7. Potrebu aplikácie už uvedených rozhodnutí sťažovateľka dopĺňa ďalšími

argumentmi týkajúcimi sa vykonaného dokazovania, z ktorého „nikdy nevyplynulo,

že ako stavba zanikla (došlo k jej deštrukcii tak, že prestalo byť rozpoznateľné

jej prvé nadzemné podlažie) a v dôsledku prístavby by spracovaním vznikla nová vec -

prístavbou došlo iba k pôdorysnému rozšíreniu pôvodnej stavby“.

8. Sťažovateľka zdôrazňuje, že krajský súd v napadnutom rozsudku „... vec

po právnej stránke posúdil nesprávne a v rozpore s ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu

(R 53/1992, R 29/1999 a rozsudku NS SR sp. zn. ) tak, že došlo k zmene

charakteru stavby a k vzniku novej veci - (pričom ani medzi týmito dvoma

dôvodmi, teda medzi zmenou charakteru stavby a vytvorením novej veci žiadnym

relevantným spôsobom nerozlišuje), ktorá skutočnosť bola predpokladom pre zamietnutie

žaloby sťažovateľky“.

9. Sťažovateľka ďalej namieta, že nedostatky odôvodnenia napadnutého rozsudku

krajského súdu sú takej intenzity, že došlo k závažnému zásahu do jej práva na súdnu a inú

právnu ochranu. S poukazom na , základných princípov

a viaceré rozhodnutia ústavného súdu sťažovateľka uvádza,

že «krajský súd svoj „odklon“, teda nemožnosť aplikácie akýchkoľvek doterajších,

či už „reštitučných“ alebo „všeobecných občianskoprávnych“ rozhodnutí predstavujúcich

ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu odôvodnil len a výlučne tým,

že v prejednávanej veci sa jednalo o vydanie sakrálnej stavby. Krajský súd už však žiadnym

spôsobom neuvádza, v čom predstavuje posúdenie otázky vydania sakrálnej stavby

v nadväznosti na jej možnú zmenu charakteru či vytvorenie novej veci za tak skutkovo

a právne odlišnú rovinu, že na tento prípad nebolo možné aplikovať žiadne z rozhodnutí

predstavujúcich ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu.».

10. Sťažovateľka ďalej poukazuje na rozdelenie stavieb podľa účelu v zmysle zákona

č. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení

neskorších predpisov a nesúhlasí s pojmovým označením stavby ako sakrálnej (religióznej),

ktoré používa krajský súd v napadnutom rozsudku. „Odhliadnuc od tejto zásadnej

nedôslednosti Krajského súdu je však rozhodujúce to, že z odôvodnenia napadnutého

rozhodnutia nie je vôbec zrejmé, prečo, na rozdiel od „iných druhov“ stavieb, pri sakrálnej

(religióznej) stavbe nemožno aplikovať doterajšiu ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho

súdu.“

11. „Sťažovateľka má nepochybne za to, že aj na sakrálnu stavbu - boli

plne aplikovateľné kritériá ustálenej rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu uvedené

vyššie, teda aj pri tejto stavbe bolo na mieste posúdenie, či v dôsledku prestavby a prístavby

došlo k takej deštrukcii stavby, že nebolo rozoznateľné prvé nadzemné podlažie

pôvodnej stavby a či prístavba svojou zastavanou plochou alebo výškou podstatne

presahovala/prevyšovala pôvodnú stavbu. Napriek tomu, že túto zásadnú otázku nastolila

sťažovateľka aj v priebehu odvolacieho konania a táto mala byť zodpovedaná z pozície

Krajského súdu aj v zmysle záväzného právneho názoru Najvyššieho súdu vyjadrenom

v jeho kasačnom rozhodnutí sp. zn. z 31. mája 2010, tak na túto skutočnosť

sťažovateľka nedostala žiadnu relevantnú odpoveď.“

12. Napadnutý rozsudok krajského súdu sťažovateľka považuje za svojvoľný,

absolútne nepreskúmateľný a vnútorne rozporuplný, pretože krajský súd «v bode 33...

na jednej strane uvádza, že predmetná nehnuteľnosť je „druhom sakrálnej stavby“, pričom

na strane druhej z bodu 43 bez bližšieho odôvodnenia vyplýva, že sporná nehnuteľnosť

tento sakrálny charakter stratila a bez zásadných stavebných úprav nemôže slúžiť na

pôvodný (sakrálny) účel». Krajskému súdu ďalej sťažovateľka vyčíta, že bez bližšieho

zdôvodnenia nereagoval na jej podstatnú argumentáciu súvisiacu so zásadnými skutkovými

námietkami, pokiaľ ide o vykonané dokazovanie okresného súdu, z ktorého následne

vychádzal aj krajský súd. Týmto postupom bola sťažovateľka vylúčená z možnosti

relevantným spôsobom uplatňovať jej procesné práva (podať plnohodnotný opravný

prostriedok a otvoriť relevantnú skutkovú polemiku s dôvodmi uvedenými v rozsudku

okresného súdu).

13. Nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu (a taktiež aj rozsudku

okresného súdu) spočíva podľa sťažovateľky aj v tom, že neobsahuje podstatné vysvetlenie

dôvodov, ktoré boli podstatné pre rozhodnutie vo veci, keďže z jeho obsahu nemožno zistiť,

z ktorých konkrétnych dôkazných prostriedkov bol ustálený skutkový základ veci a ako boli

hodnotené vykonané dôkazy jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti. Rovnako krajský súd

nereagoval ani na podstatné odvolacie námietky sťažovateľky týkajúce sa vykonaného

znaleckého dokazovania. „Okresný súd a Krajský súd ustálili skutkový stav v podstate

na tom, že niektorému dôkazu uverili viac než inému protichodnému dôkazu a to bez toho

aby tieto svoje úvahy aj bližšie konkretizovali. Z odôvodnenia rozsudku Krajského súdu

v spojení s rozsudkom Okresného súdu nevyplýva ani nadväznosť medzi skutkovými

zisteniami získanými v procese dokazovania, racionálnymi úvahami v procese hodnotenia

dôkazov a jeho právnymi závermi.“

14. V závere sťažovateľka uvádza, že súčasne s ústavnou sťažnosťou podala

na najvyššom súde aj dovolanie proti napadnutému rozsudku krajského súdu z dôvodu

podľa . Uplatnila si náhradu trov právneho zastúpenia v celkovej výške

375,24 €.

15. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

jej ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:

„Základné práva Židovskej náboženskej obce v Košiciach, Zvonárska 5,

040 01 Košice, , vlastniť majetok podľa Slovenskej

republiky, na súdnu a inú právnu ochranu podľa a

Slovenskej republiky, a právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Rozsudkom Krajského súdu

v Košiciach sp. zn. z 27. augusta 2019, porušené boli.

Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 27. augusta 2019

sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

Sťažovateľke priznáva náhradu trov právneho zastúpenia advokátom vo výške

375,24 Eur, ktorú je Krajský súd v Košiciach povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu,

do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Relevantná právna úprava

16. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

17. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

18. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

19. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

20. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

21. Podľa ústavná sťažnosť je neprípustná,

ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho

základných práv a slobôd.

22. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

23. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

24. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

25. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

III.

Právne posúdenie ústavným súdom

26. Predmetom ústavnej sťažnosti je namietané porušenie základných práv

sťažovateľky podľa , a , a taktiež práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu.

27. Z obsahu samotnej ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala

proti napadnutému rozsudku krajského súdu súbežne s ústavnou sťažnosťou aj dovolanie,

ktorého prípustnosť vyvodila z . Ústavný súd toto tvrdenie

sťažovateľky overil na okresnom súde a zistil, že proti napadnutému rozsudku krajského

súdu bolo sťažovateľkou podané dovolanie, ktoré je okresným súdom evidované

15. januára 2020.

28. Ústavný súd v tejto súvislosti považuje za potrebné poukázať na princíp

subsidiarity zakotvený v , v zmysle ktorého má sťažovateľ právo

domáhať sa ochrany práv a slobôd pred ústavným súdom iba v prípade, ak o ich ochrane

nerozhoduje iný súd. To znamená, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd

je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov

je založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“)

a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to,

že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného

súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií

(, ). Zásada subsidiarity reflektuje aj princíp minimalizácie

zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o ústavnej sťažnosti preskúmavané ().

29. Ústavný súd stabilne zastáva názor, že v prípade podania mimoriadneho

opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti na ústavnom

súde je ústavná sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní

(podobne , , ). Vyčerpanie všetkých opravných

prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých

je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych predpisov, totiž neznamená

samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom

(, ).

30. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že ústavná sťažnosť mu bola

predložená predčasne, keďže existuje iný orgán verejnej moci (najvyšší súd) oprávnený

poskytnúť ochranu základným právam a slobodám sťažovateľky. Po prípadnom prijatí

ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie by totiž došlo k vzniku ústavne neakceptovateľného

stavu, keď by v zásade o rovnakej veci rozhodovali paralelne viaceré orgány súdneho typu –

najvyšší súd a ústavný súd (porovnaj m. m. , , ,

, ). Išlo by o taký stav, ktorý je v právnom štáte

neaprobovateľný, pretože by mohol viesť k rozdielnym rozhodnutiam v rovnakej veci, čo by

malo negatívne (a len ťažko odstrániteľné) dôsledky na právnu istotu, ktorá tvorí integrálnu

súčasť princípov právneho štátu (, ).

31. Vzhľadom na uvedené sa ústavný súd podanou ústavnou sťažnosťou meritórne

nezaoberal, keďže dospel k záveru o jej neprípustnosti, preto ju v zmysle zásady ratio

temporis odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 132 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

32. Ústavný súd sa súčasne zaoberal tým, aké dôsledky bude mať pre sťažovateľku

prípadné posúdenie jej dovolania najvyšším súdom ako neprípustného. V tejto súvislosti

ústavný súd poukazuje na právny názor, ktorý opakovane vyslovil vo svojej judikatúre

(zohľadňujúc pritom rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Zvolský

a Zvolská proti Českej republike, sťažnosť č. 46129/99 z 12. 11. 2002, a jeho body 51, 53,

54) a v zmysle ktorého bude mať sťažovateľka v prípade procesného rozhodnutia

najvyššieho súdu o jej dovolaní zachovanú lehotu na podanie ústavnej sťažnosti

aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (t. j. napadnutému rozsudku

krajského súdu).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. januára 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu