Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 85/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. februára 2020

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka

(sudca spravodajca) a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľky

obchodnej spoločnosti MRAZIARNE a. s. Sládkovičovo, Košútska 1342, Sládkovičovo,

IČO 31 411 622, zastúpenej advokátskou kanceláriou JUDr. Bohuslav Majchrák, advokát,

spol. s. r. o., Nová Bystrica 850, v mene ktorej koná advokát JUDr. Bohuslav Majchrák,

vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a , ako aj práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 29. novembra 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti MRAZIARNE a. s. Sládkovičovo

o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Dňa 5. marca 2019 bola Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný

súd“) doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti MRAZIARNE a. s. Sládkovičovo,

Košútska 1342, Sládkovičovo, IČO 31 411 622 (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta

porušenie , (ďalej len „“)

a jej základných práv podľa a , ako aj práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 29. novembra 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu“).

2. Ústavná sťažnosť sťažovateľky je vedená pod sp. zn. a v súlade

s čl. X bodom 5 písm. b) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie

od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019

bola náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov prerozdelená

a 17. októbra 2019 pridelená sudcovi spravodajcovi Rastislavovi Kaššákovi.

3. Podľa čl. II bodu 5 Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky

schváleného na zasadnutí pléna ústavného súdu konaného 4. decembra 2019 na obdobie

od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 (ďalej len „rozvrh práce“) je na konanie

vo veciach patriacich do pôsobnosti senátov ústavného súdu v jednotlivých prípadoch

príslušný ten senát ústavného súdu, ktorého členom je sudca spravodajca, ktorému bola vec

pridelená. V súlade s čl. II bodom 3 písm. a) rozvrhu práce pri predkladaní pridelených vecí

do senátu sudcom spravodajcom Rastislavom Kaššákom pracuje prvý senát ústavného súdu

v zložení Jana Baricová, predsedníčka senátu, Rastislav Kaššák a Miloš Maďar.

Ústavnú sťažnosť sťažovateľky preto predbežne prerokoval senát v zložení uvedenom

v záhlaví tohto rozhodnutia.

4. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom Okresným súdom

Galanta (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. sa žalobca ,

, (ďalej len „žalobca“),

domáhal od sťažovateľky v právnom postavení žalovanej zaplatenia sumy 3 060,74 €

s príslušenstvom z titulu bezdôvodného obohatenia. Okresný súd o žalobe rozhodol

rozsudkom sp. zn. z 26. novembra 2015 (ďalej len „rozsudok okresného

súdu“), ktorým sťažovateľke uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3 060,74 € so 16,5 %

úrokom z omeškania od 2. júna 2003 do zaplatenia.

5. Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn.

zo 7. júna 2017 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) odvolaním napadnutý rozsudok

okresného súdu potvrdil ako vecne správny.

6. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľka podala dovolanie, ktorého prípustnosť

vyvodila z v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“) a namietala nesprávne právne posúdenie krajským

súdom v otázke, od ktorej posúdenia závisel výsledok sporu. Právnu otázku, ktorá ešte

v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu nebola vyriešená, sťažovateľka zadefinovala ako

„vysporiadanie sa s výkladom a uplatňovaním právnej úpravy princípov dobrých mravov

a vzťahujúcich sa na prejednávanú vec a na ochranu práv strán sporu s nimi spojených“.

7. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľky odmietol a žalobcovi

nepriznal náhradu trov dovolacieho konania.

8. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu sťažovateľka považuje za „nesprávne

a ústavne neakceptovateľné“, pričom tvrdí, že ním došlo k porušeniu jej práva podľa čl. 20

ods. 1 a , ako aj práva podľa dohovoru. Súčasne najvyššiemu

súdu vytýka jeho formalistický prístup, a to, že nepostupoval v súlade s praxou Najvyššieho

súdu Českej republiky a Ústavného súdu Českej republiky, pokiaľ ide o právnu úpravu

dovolania.

9. Sťažovateľka zastáva názor, že v dovolacom konaní splnila všetky podmienky

prípustnosti pre dovolací prieskum, pričom najvyšší súd nepovažoval za splnenú len jedinú

podmienku, a to vymedzenie dovolacieho dôvodu. Ďalej sťažovateľka argumentuje,

že „zákon neprikazuje strane sporu - dovolateľovi, aby vymedzil presné či doslovné znenie

právnej otázky, ako to nesprávne uvádza pri dôvode odmietnutia (odsek 9 odôvodnenia)

dovolací súd...

... Zákon nikde, ani v § 432, pre ktorý súd dovolanie odmietol, neukladá povinnosť

vymedziť právnu otázku v presne formulovanom znení, či vôbec ju vymedziť.“. Na základe

uvedeného sa sťažovateľka domnieva, že najvyšší súd odmietol jej dovolanie pre nesplnenie

podmienky prípustnosti, ktorá však podmienkou v zmysle zákona nie je.

10. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti porovnáva právnu úpravu dovolania

podľa českého práva s právnou úpravou a zdôrazňuje, že

„pre splnenie tak postačuje, ak dovolateľ v celom dovolaní, nie na presne

určenom mieste, či presne formulovaným textom otázky, dostatočne zrozumiteľným

spôsobom uvedie, aké právne posúdenie považuje za nesprávne a z akého dôvodu je podľa

neho nesprávne“. V tejto súvislosti sťažovateľka namieta, že riadne vymedzila dovolací

dôvod podľa , pretože formulovala právnu otázku (na s. 3 dovolania), ale taktiež

sa v celom obsahu dovolania zaoberala touto otázkou a opakovane uvádzala, že

za nesprávne právne posúdenie považovala neaplikovanie

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

na zistený skutkový stav. Vyjadrila názor, že ak by súd „dobré mravy (správnu právnu

normu) skúmal tak. ako mu to prikazuje judikatúra najvyšších súdnych autorít, na ktorú sme

taktiež poukázali, sme názoru. že by za skutkových okolností prípadu dospel k nedôvodnosti

žaloby“.

11. Podľa sťažovateľky nemožno za správny a konformný považovať ani názor

najvyššieho súdu, podľa ktorého sťažovateľka v dovolaní nevymedzila, či krajský súd

aplikoval nesprávnu právnu normu, alebo síce správne použil právnu normu,

ale ju nesprávne vyložil alebo na zistený skutkový stav aplikoval nesprávnu právnu normu.

Sťažovateľka uviedla, že nesprávne právne posúdenie spočívalo v neskúmaní (neaplikovaní)

dobrých mravov na zistený skutkový stav, pričom zastáva názor, že ak by sa všeobecné

súdy otázkou dobrých mravov zaoberali, „potom by žalobcovi nebolo možné priznať nárok

a ani výšku plnenia, ktoré žiadal. Z uvedeného aj z dovolania je tak zrejmé, že nesprávne

právne posúdenie spočívalo v tom, že odvolací súd nevzal pri rozhodovaní do úvahy všetky

na vec sa vzťahujúce normy hmotného práva ( ), čo je chyba právneho

posúdenia.“.

12. Sťažovateľka s poukazom na judikatúru ústavného súdu a

namieta, že najvyšší súd formalisticky dospel k záveru o nesplnení podmienky podľa § 432

, pričom bez skúmania celého obsahu dovolania vychádzal len z jednej vety uvedenej

na s. 3 dovolania, čo odporuje základným princípom sporového konania a úlohe najvyššieho

súdu v dovolacom konaní, keď najvyšší súd musí ex offo pristúpiť k riadnemu skúmaniu

splnenia podmienok prípustnosti. Sťažovateľka je presvedčená, že ak by najvyšší súd

skúmal celý obsah dovolania, v ktorom niekoľkokrát poukazovala iba na jedno nesprávne

právne posúdenie, nemohol by dospieť k záveru o nevymedzení nesprávneho právneho

posúdenia. Bolo teda viac ako zrejmé, že sťažovateľka namietala neposúdenie dobrých

mravov ( ) na zistený skutkový stav.

13. Na základe uvedeného sťažovateľka tvrdí, že najvyšší súd nesprávnym

a formalistickým výkladom právnych noriem porušil jej právo na spravodlivý proces, keďže

podané dovolanie „nemalo žiadne vady a podmienky prípustnosti boli splnené“.

14. Sťažovateľka ďalej s poukazom na judikatúru Ústavného súdu Českej republiky

poukazuje na skutočnosť, že hranica medzi skutkovou a právnou otázkou nie je celkom

zrejmá, resp. môže sa prekrývať.

15. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

jej ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení

s , a a právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. l Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 29.11.2018

porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

29.11.2018 zrušuje a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľom trovy konania

pred Ústavným súdom SR na účet ich právneho zástupcu JUDr. Bohuslav MAJCHRÁK,

advokát, spol. s r. o. so sídlom v Novej Bystrici 850, do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.“

II.

Relevantná právna úprava a judikatúrne východiská ústavného súdu

16. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

17. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

18. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

19. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

20. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

21. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu na začatie konania pritom možno hovoriť

vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať

ústavnú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania (, , ,

). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita

namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu

verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (,

m. m. , ).

22. Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický

a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

23. Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe ,

v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

24. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

25. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

26. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

27. Ústavný súd pritom vo vzťahu k a dohovoru

opakovane judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca

v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva

na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru ().

Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

().

III.

Právne posúdenie ústavným súdom

28. Sťažovateľka sa podanou ústavnou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia

, a jej základných práv podľa ,

a taktiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu,

ktorým bolo odmietnuté jej dovolanie.

29. Prv ako ústavný súd pristúpi k posúdeniu podstatnej sťažnostnej argumentácie

uvedenej v ústavnej sťažnosti, pripomína, že nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim

o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov, ale podľa

je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto dôvodu ústavný súd

nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať, či bol v konaní pred všeobecnými súdmi

náležite zistený skutkový stav a aké právne závery z tohto zisteného skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov interpretácie a aplikácie zákonov všeobecnými súdmi s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.

Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného

súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (m. m. , , ).

III.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

30. Ústavný súd zdôrazňuje, že je primárnou ústavnou bázou

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých

aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v až

(). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu

ochranu ( ), ako aj práva na spravodlivý súdny proces (

dohovoru) zaručiť každému prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle

a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá

ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok o základnom práve

na súdnu ochranu vykonávajú [ v spojení s (,

)].

31. Súčasťou obsahu práva na súdnu ochranu podľa , resp.

ods. 1 dohovoru je povinnosť súdu svoje rozhodnutie riadne odôvodniť, čo predstavuje

záruku toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny. Náležité odôvodnenie rozhodnutia

ako prostriedok k zamedzeniu svojvôle súdu má súčasne zaručiť transparentnosť

a kontrolovateľnosť jeho rozhodovania. V zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu

má účastník konania právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

32. Podstata ústavnej sťažnosti sťažovateľky spočíva v namietaní formalistického

prístupu najvyššieho súdu pri posudzovaní prípustnosti dovolania z dôvodu vymedzeného

v . Sťažovateľka tvrdí, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu

je nesprávne a ústavne neakceptovateľné z dôvodu, že najvyšší súd neposudzoval

celý obsah podaného dovolania a odmietol ho pre nesplnenie podmienky, ktorej splnenie

však podľa sťažovateľky dovolateľovi ani neukladá.

33. Podľa dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie,

ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá

v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.

34. Podľa dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť

iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

35. Podľa dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie

právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť

tohto právneho posúdenia.

36. Úlohou ústavného súdu bolo pri predbežnom prejednaní ústavnej sťažnosti zistiť,

či najvyšší súd v napadnutom uznesení ústavne akceptovateľným spôsobom vysvetlil

dôvody odmietnutia dovolania sťažovateľky. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia

vyplýva, že najvyšší súd nepovažoval spôsob vymedzenia dovolacieho dôvodu

sťažovateľkou za súladný s citovaným ustanovením v spojení s

a v relevantnej časti odôvodnenia (bod 9) k tomu uviedol, že „z ňou (sťažovateľky pozn.)

vymedzenej právnej otázky, ktorú mal odvolací súd riešiť nesprávne, nie je zrejmé, aké

konkrétne právne posúdenie veci považuje za nesprávne. Nie je preto zrejmé, či nesprávne

právne posúdenie veci sa má týkať aplikácie právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav

nedopadá alebo či správne určená právna norma bola nesprávne vyložená, prípadne

na zistený skutkový stav nesprávne aplikovaná a v čom konkrétne táto nesprávnosť spočíva,

či sa týka samotného priznania uplatneného nároku (hoci o jeho základe už bolo

právoplatne rozhodnuté) alebo len výšky priznaného nároku a v akom rozsahu, prípadne

či sa týka inej otázky majúcej vplyv na výšku priznaného nároku“.

37. Z tohto dôvodu najvyšší súd nemohol pristúpiť k skúmaniu predpokladu

prípustnosti dovolania podľa , pričom v tejto súvislosti poznamenal,

že „nie je jeho povinnosťou, aby si právnu otázku , ktorá mala byť riešená odvolacím súdom

nesprávne, mal vyvodzovať sám. Naopak jej riadne vymedzenie, t. j. jasné formulovanie,

je povinnosťou strany, ktorá je v dovolacom konaní povinne zastúpená advokátom ako

kvalifikovaným právnym zástupcom.“.

38. Na základe uvedeného najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľky podľa § 447

písm. f) , podľa ktorého dovolací súd odmietne dovolanie ak, nie je odôvodnené

prípustnými dovolacími dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom

uvedeným v § 431 až § 435.

39. Po dôkladnom preskúmaní napadnutého uznesenia ústavný súd konštatuje,

že najvyšší súd sa v jeho odôvodnení ústavne udržateľným spôsobom vysporiadal

s dôvodom prípustnosti dovolania podľa , pričom presvedčivo

a zrozumiteľne vysvetlil, z akých dôvodov nebol prieskum daného predpokladu prípustnosti

dovolania možný.

40. Vo vzťahu k sťažnostnej argumentácii sťažovateľky ústavný súd uvádza,

že z hľadiska dovolacích dôvodov možno dovolanie prípustné podľa odôvodniť

len tým, že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci a dovolateľ musí

dovolací dôvod vymedziť tak, že uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne

a uviesť, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Vzhľadom na viazanosť

najvyššieho súdu obsahovým vymedzením dovolacieho dôvodu ( ) nemôže byť

postačujúce, aby namietané nesprávne právne posúdenie veci bolo uvedené len odkazom

na zákonné ustanovenie, ale je potrebné, aby dovolateľ konkrétne uviedol otázku zásadného

právneho významu a vysvetlil, prečo z jeho pohľadu odvolací súd zaujal nesprávny právny

názor na jej riešenie. Prípustnosť dovolania potom závisí od toho, ako dovolateľ vymedzí

právnu otázku riešenú odvolacím súdom s ohľadom na to, že dosiaľ dovolací súd takúto

otázku vo svojej rozhodovacej praxi neriešil (k tomu Števček, M., Ficová, S., Baricová, J.,

a kol. . Komentár. Praha : C.H. Beck, 2016, 1540 s. ISBN 978-80-

7400-629-6 s. 1409). Na základe uvedeného preto možno prisvedčiť právnemu názoru

najvyššieho súdu, podľa ktorého riadne vymedzenie právnej otázky zásadného významu,

od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie krajského súdu, je zásadne povinnosťou

dovolateľa, a nie najvyššieho súdu. Podľa najvyššieho súdu „jasne formulovaná otázka má

v prvom rade naznačiť riešenie daného prípadu požadované stranou a v druhom rade potom

jej znenie predstavuje všeobecný právny záver aplikovateľný v obdobných prípadoch

v budúcnosti“.

41. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky týkajúcu sa formalistického prístupu

najvyššieho súdu vo vzťahu k otázke prípustnosti dovolania, ústavný súd poukazuje na to,

že ústavnému súdu nepatrí nahrádzať právne názory najvyššieho súdu a pokiaľ závery

najvyššieho súdu v otázke prípustnosti dovolania vzhľadom na skutkový stav nie sú zjavne

svojvoľné alebo nelogické, či z iného dôvodu ústavne neudržateľné, ústavný súd nemá

dôvod do právomoci najvyššieho súdu v otázke ustálenia prípustnosti dovolania na základe

prítomnosti zákonom predpokladaného dovolacieho dôvodu zasahovať.

42. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoj ustálený právny názor, v zmysle

ktorého len najvyššiemu súdu ako súdu dovolaciemu prináleží rozhodovať o naplnení

predpokladov na uskutočnenie dovolacieho konania vrátane posúdenia otázky prípustnosti

samotného dovolania podľa . Rovnako tak posúdenie toho, či otázka

zásadného právneho významu bola už najvyšším súdom v jeho rozhodovacej činnosti

vyriešená alebo nie, a na to nadväzujúcu prípustnosť dovolania bude riešiť najvyšší

(dovolací) súd na základe dôvodov uvedených dovolateľom ( ).

43. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje a jeho

rozhodnutie považuje za formálne a nesprávne, pričom najvyšší súd v napadnutom uznesení

podrobne vysvetlil dôvod odmietnutia dovolania sťažovateľky, nie je postačujúca sama

osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná

rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, , ) rešpektuje

názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,

z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym

názorom strán sporu, vrátane ich dôvodov a námietok.

44. Na tomto základe ústavný súd zastáva názor, že neexistuje ústavne relevantný

dôvod na to, aby do napadnutého uznesenia najvyššieho súdu zasahoval. Právne závery

najvyššieho súdu koncipované v napadnutom uznesení nemožno totiž podľa názoru

ústavného súdu považovať za arbitrárne alebo ústavne neakceptovateľné, ako to tvrdí

sťažovateľka v ústavnej sťažnosti. Najvyšší súd sa v danom prípade nedopustil takého

výkladu a aplikácie príslušnej zákonnej právnej úpravy, ktorými by poprel jej účel

a význam.

45. Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľky

ako zjavne neopodstatnenú podľa v časti

namietaného porušenia základného práva sťažovateľky podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

napadnutým uznesením najvyššieho súdu

46. Ústavný súd vo vzťahu k sťažovateľkou namietanému porušeniu základného

práva vlastniť majetok podľa konštatuje, že v danom prípade nemožno

vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu mohlo dôjsť

k neprípustnému zásahu do tohto základného práva sťažovateľky.

47. Ústavný súd preto aj v tejto časti ústavnú sťažnosť sťažovateľky odmietol

podľa pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

III.3 K namietanému porušeniu a napadnutým

uznesením najvyššieho súdu

48. Vo vzťahu k sťažovateľkou namietanému porušeniu ústavný

súd poukazuje na to, že má charakter všeobecného ústavného princípu,

ktorý sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní

(napr. ), a neformuluje tak žiadne základné právo ani slobodu účastníka

konania, preto ústavný súd nemôže v konaní podľa vysloviť porušenie

tohto ustanovenia (napr. ). Rovnaký záver je potrebné zaujať

aj vo vzťahu k sťažovateľkou namietanému .

49. Ústavnému súdu preto neostávalo nič iné ako odmietnuť ústavnú sťažnosť

aj v tejto časti podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

50. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie

o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu

v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. februára 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu