Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 59/2020
PDF · 433.58 KB
No categories available
IV. ÚS 59/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. februára 2020
predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , zastúpenej advokátom JUDr. Romanom Juríkom,
PhD., Jazerná 19, Nové Zámky, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa
čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava III sp. zn.
24 C 127/2016 zo 4. augusta 2017 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
4 Co 338/2017 z 5. decembra 2018, ako aj postupom, ktorý ich vydaniu predchádzal, a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavná sťažnosť a skutkový stav veci
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. apríla
2019 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom
JUDr. Romanom Juríkom, PhD., Jazerná 19, Nové Zámky, vo veci namietaného porušenia
jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej
len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Okresného
súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 24 C 127/2016 zo 4. augusta 2017
(ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Co 338/2017 z 5. decembra 2018 (ďalej aj „napadnutý
rozsudok krajského súdu“), ako aj postupom, ktorý ich vydaniu predchádzal.
2. V zmysle čl. X ods. 5 písm. c) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej
republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1
zo 16. októbra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“) bola vec sťažovateľky 17. októbra 2019
prerozdelená a náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov
pridelená sudcovi spravodajcovi Liborovi Duľovi, ktorý je v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu
práce členom štvrtého senátu ústavného súdu.
3. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je v procesnom
postavení žalobkyne stranou konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 24 C 127/2016,
predmetom ktorého je rozhodovanie o jej žalobe o určenie, že záložné právo neexistuje,
smerujúcej proti žalovanej obchodnej spoločnosti TOMA úverová a leasingová, a. s.,
Májová 1319, Čadca (ďalej len „žalovaná“). Okresný súd (napadnutým) rozsudkom sp. zn.
24 C 127/2016 zo 4. augusta 2017 žalobu sťažovateľky zamietol, žalovanej priznal nárok
na náhradu trov konania a zrušil predbežné opatrenie, ktoré predtým nariadil uznesením
sp. zn. 23 C 16/2016 z 2. marca 2016. Krajský súd, rozhodujúc o odvolaní sťažovateľky,
(napadnutým) rozsudkom sp. zn. 4 Co 338/2017 z 5. decembra 2018 označené meritórne
rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil podľa § 387 ods. 1 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení zákona č. 87/2017 Z. z. (ďalej aj „CSP“)
a žalovanej priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
4. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta porušenie svojich (v záhlaví tohto
uznesenia označených) práv napadnutým rozsudkom okresného súdu a napadnutým
rozsudkom krajského súdu, ako aj postupom, ktorý ich vydaniu predchádzal.
4.1 Sťažovateľka (v podstate) argumentuje, že všeobecné súdy v jej veci postupovali
formalisticky, keď neprihliadli na jej námietku premlčania záložného práva žalovanej,
ktorou sa okresný súd vôbec nezaoberal a krajský súd v tejto súvislosti konštatoval absenciu
návrhu sťažovateľky ako žalobkyne na zmenu žaloby. Sťažovateľka tvrdí, poukazujúc
na § 124 ods. 1 CSP (podľa ktorého sa každé podanie posudzuje podľa jeho obsahu, pozn.),
že zmenu žaloby (v podobe námietky premlčania) navrhla a súdy sa ňou mali zaoberať.
Keďže však súdy „neprihliadli na procesný útok sťažovateľky“ a „nerozhodli o pripustení
ani nepripustení zmeny žaloby“, na jej postavenie to malo „značný dopad“.
4.2 Sťažovateľka tiež uvádza, že „napadnuté rozsudky sa týkajú veľmi citlivej oblasti
výkonu záložného práva“ a súdy „nebrali na zreteľ“ ani to, že záložný veriteľ (t. j.
žalovaná, pozn.) „pristúpil k výkonu záložného práva contra legem, v rozpore s § 53 ods. 10
Občianskeho zákonníka, priamym predajom nehnuteľnosti určenej na bývanie (rodinného
domu), kde sťažovateľka s rodinou aj býva“.
4.3 Samotnú prípustnosť ústavnej sťažnosti sťažovateľka odôvodňuje najmä takto:
„Dovolanie nie je efektívnym prostriedkom nápravy. Ústavný súd už v minulosti
a contrario uviedol, že nemá právomoc rozhodovať o ústavnej sťažnosti, ak sťažovateľ
súčasne podal dovolanie (napr. I. ÚS 169/09, III. ÚS 179/2013, III. ÚS 80/2018).
Z mnohých iných rozhodnutí ústavného súdu ale vyplýva prípustnosť podania ústavnej
sťažnosti bez vyčerpania dovolania, ktorého charakter mimoriadneho opravného
prostriedku, osobitne dnes, v čase účinnosti Civilného sporového poriadku, je konštruované
značne reštriktívne, a i napriek prekonaniu uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky 1 VCdo 2/2017 o vylúčení kumulácie dovolacích dôvodov, naďalej nemožno
v dovolacom konaní súčasne riešiť zmätočnosť a nesprávne právne posúdenie veci
(uznesenie 1 VCdo 1/2018).“
5. Na základe argumentácie uvedenej v ústavnej sťažnosti sťažovateľka navrhuje,
aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľky vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku 1 dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského
súdu v Bratislave, č. k. 4 Co 338/2017-155 a rozsudkom Okresného súdu Bratislava III, č. k.
24 C 27/2016-97, porušené bolo.
2. Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku 6 ods. 1
Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách postupom Krajského súdu
v Bratislave v konaní pod sp. zn. 4 Co 338/2017 a rozsudkom, č. k. 4 Co 338/2017-155,
a postupom Okresného súdu Bratislava III v konaním pod sp. zn. 24 C 27/2016
a rozsudkom, č. k. 24 C 27/2016-97, porušené bolo.
3. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k. 4 Co 338/2017-155, zrušuje.
4. Rozsudok Okresného súdu Bratislava III, č. k. 24 C 27/2016-97, zrušuje a vec mu
vracia na nové konanie.
5. Okresný súd Bratislava III a Krajský súd v Bratislave sú povinní spoločne
a nerozdielne zaplatiť sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 eur
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohoto nálezu.
6. Okresný súd Bratislava III a Krajský súd v Bratislave sú povinní spoločne
a nerozdielne nahradiť sťažovateľke trovy konania do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohoto nálezu.“
II.
Relevantné ustanovenia právnych predpisov
6. Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13
a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.
8. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
9. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom
bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené
zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý
je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
10. Podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť je neprípustná,
ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho
základných práv a slobôd.
11. Podľa § 132 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie
ústavnej sťažnosti pre jej neprípustnosť, ak sťažovateľ preukáže, že nevyčerpal právne
prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd, z dôvodov
hodných osobitného zreteľa.
12. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok.
Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
13. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom.
15. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
16. Podľa § 355 ods. 1 CSP proti rozsudku súdu prvej inštancie je prípustné
odvolanie, ak to zákon nevylučuje.
17. Podľa § 420 písm. f) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
III.
Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
III.1 K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv napadnutým
rozsudkom okresného súdu, ako aj postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal
18. Z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany
základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd a právomoc
všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Podstata a účel princípu
subsidiarity vychádza z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže
byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci
im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio
inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných
orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu (m. m. III. ÚS 149/04,
IV. ÚS 135/05, II. ÚS 156/09, I. ÚS 480/2013). Z princípu subsidiarity právomoci
ústavného súdu možno vyvodiť ústavný príkaz pre každú osobu, ktorá namieta porušenie
svojho základného práva, v zmysle ktorého musí rešpektovať postupnosť ústavnej ochrany,
a preto pred tým, než podá sťažnosť ústavnému súdu, musí požiadať o ochranu ten orgán
verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu (m. m.
IV. ÚS 128/04). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti zistí,
že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže, resp. mohol domôcť využitím
jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred inými orgánmi verejnej moci, musí
takúto ústavnú sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej
prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
19. Sťažovateľka v posudzovanej veci namieta, že k porušeniu jej v ústavnej
sťažnosti označených práv došlo (aj) napadnutým rozsudkom okresného súdu (a postupom
predchádzajúcim jeho vydaniu), ktorým bola zamietnutá jej žaloba o určenie, že záložné
právo žalovanej neexistuje. Z § 355 ods. 1 CSP (citovaného v časti II tohto uznesenia,
pozn.) vyplýva, že proti označenému rozhodnutiu súdu prvej inštancie mala sťažovateľka
právo podať odvolanie (čo aj urobila), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť
krajský súd (čo aj svojím napadnutým rozsudkom urobil). Právomoc krajského súdu
rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky proti napadnutému rozsudku okresného súdu tak
za daných okolností vylučuje právomoc ústavného súdu preskúmať toto rozhodnutie
prvoinštančného súdu (vrátane konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo).
20. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky v časti
smerujúcej proti napadnutému rozsudku okresného súdu (a postupu, ktorý jeho vydaniu
predchádzal) odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde z dôvodu
nedostatku svojej právomoci.
III.2 K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv napadnutým
rozsudkom krajského súdu, ako aj postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal
21. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta porušenie svojich práv garantovaných
ústavou, listinou, dohovorom a dodatkovým protokolom aj napadnutým rozsudkom
krajského súdu (vrátane konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo), ktorým odvolací súd,
rozhodujúc o odvolaní sťažovateľky ako žalobkyne, napadnutý rozsudok okresného súdu
ako vecne správny potvrdil. Kľúčovou (a v podstate jedinou) sťažnostnou výhradou
sťažovateľky smerujúcou proti napadnutému rozsudku krajského súdu je jej námietka,
že odvolací súd sa riadne (resp. správne) nevysporiadal s otázkou, či sťažovateľka
v priebehu prvoinštančného konania navrhla zmenu žaloby, a teda či okresný súd mal
povinnosť o návrhu na zmenu žaloby osobitne rozhodnúť.
22. Ústavný súd aj vo vzťahu k tejto časti ústavnej sťažnosti poukazuje
na subsidiaritu svojej právomoci (zakotvenú v čl. 127 ods. 1 ústavy), z ktorej vyplýva,
že jeho právomoc je v zásade (okrem výnimočných prípadov) uplatniteľná až po vyčerpaní
riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré právna úprava subjektom
zúčastneným na konkrétnom konaní pred orgánom verejnej moci v záujme ochrany ich práv
(vrátane základných práv a slobôd) poskytuje. Z okolností posudzovanej veci pritom
vyplýva, že sťažovateľka aj vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu mala
k dispozícii účinný prostriedok nápravy (vo forme dovolania), ktorý však (podľa jej
vlastného vyjadrenia v ústavnej sťažnosti) nevyužila. Z vymedzenia dovolacích dôvodov
(resp. dôvodov prípustnosti dovolania) v Civilnom sporovom poriadku, ako aj
z rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“;
pozri napr. uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo 10/2017, m. m. sp. zn.
4 Cdo 373/2015, a contrario sp. zn. 4 Cdo 1193/2015) je totiž zrejmé, že (aj sťažovateľkou
namietané) nerozhodnutie o návrhu žalobcu na zmenu žaloby zo strany súdov nižšej
inštancie môže zakladať prípustnosť (a dôvodnosť) dovolania podľa § 420 písm. f) CSP
[resp. predtým podľa § 237 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
v znení neskorších predpisov, pozn.].
23. V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na svoj už opakovane
vyslovený názor, že ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby sporová strana
domáhajúca sa ochrany svojich základných práv sama rozhodla o tom, či sa jej bude
domáhať v konaní pred všeobecnými súdmi alebo ústavným súdom. Naopak, z čl. 127
ods. 1 ústavy nepochybne vyplýva, že pred podaním ústavnej sťažnosti ústavnému súdu
musí strana konania vyčerpať všetky riadne i mimoriadne opravné prostriedky, resp. iné
prostriedky nápravy, ktoré sú jej dostupné v konaní pred všeobecnými súdmi (napr.
IV. ÚS 124/2019). V kontexte uvedeného neobstojí argumentácia sťažovateľky, ktorou
odôvodňuje nepodanie dovolania vo svojej veci, že dovolanie „osobitne dnes, v čase
účinnosti Civilného sporového poriadku, je konštruované značne reštriktívne“. Otázka
posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže v konkrétnom prípade
uskutočniť dovolacie konanie, totiž patrí v konečnom dôsledku do výlučnej právomoci
dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu, ktorý nie je
alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd, a právomoc ústavného súdu
preto nemôže predchádzať právomoci všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96)
– samozrejme, ústavne konformný výklad ustanovení o vlastnej právomoci najvyšším
súdom ako dovolacím súdom je v konaní o ústavnej sťažnosti preskúmateľný vrátane
hľadiska zákazu odmietnutia spravodlivosti (k tomu pozri aj predchádzajúci bod).
K tvrdeniu sťažovateľky, že „naďalej nemožno v dovolacom konaní súčasne riešiť
zmätočnosť a nesprávne právne posúdenie veci“, je potrebné uviesť, že vývojom judikatúry
platí, že také dôvody možno kumulatívne uplatniť, avšak úspech námietky zmätočnosti
primárne vyvolá zrušenie dovolaním napadnutého rozhodnutia (teda procesný úspech
dovolateľa). V dôsledku uvedeného ku skúmaniu námietky nesprávneho právneho
posúdenia veci už pri dotknutom rozhodovaní dovolacieho súdu nedôjde, podľa obsahu
ústavnej sťažnosti však táto smeruje práve k už popísanej námietke zmätočnosti.
V konečnom dôsledku z ustanovenia § 124 zákona o ústavnom súde, ako aj zo stabilnej
judikatúry ústavného súdu (m. m. napr. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, IV. ÚS 49/2010,
IV. ÚS 453/2010, II. ÚS 434/2016) jednoznačne vyplýva, že okrem výnimočných prípadov
(napr. ak podanie dovolania v konkrétnom prípade zákon výslovne vylučuje) sa lehota na
podanie ústavnej sťažnosti (aj) vo vzťahu k rozhodnutiu napadnutému mimoriadnym
opravným prostriedkom považuje za zachovanú, ak je ústavná sťažnosť podaná v zákonom
ustanovenej dvojmesačnej lehote od doručenia rozhodnutia o podanom mimoriadnom
opravnom prostriedku (čo sa primárne týka námietok proti porušeniu základných práv, ktoré
nebolo možné uplatniť v dovolacom konaní, kým iné námietky sťažovateľa podliehali
dovolaciemu prieskumu).
24. Vychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka
(zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom aj v konaniach pred všeobecnými súdmi,
pozn.) v posudzovanej veci pred podaním ústavnej sťažnosti nevyčerpala všetky právne
prostriedky, ktoré jej zákon na ochranu jej základných práv a slobôd priznával (§ 132 ods. 2
zákona o ústavnom súde), a jej subjektívne presvedčenie o neefektívnosti prípadného
podania dovolania v jej veci nemožno považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa
v zmysle § 132 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť
sťažovateľky v tejto časti uplatnením zásady ratione temporis odmietol podľa § 56 ods. 2
písm. d) zákona o ústavnom súde (v spojení s § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde)
ako neprípustnú.
25. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku bolo už bez právneho
dôvodu zaoberať sa ďalšími procesnými návrhmi sťažovateľky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. februára 2020
Miroslav DURIŠ predseda senátu