Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 59/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. februára 2020

predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , zastúpenej advokátom JUDr. Romanom Juríkom,

PhD., Jazerná 19, Nové Zámky, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa

a a podľa a

Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava III sp. zn.

zo 4. augusta 2017 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 5. decembra 2018, ako aj postupom, ktorý ich vydaniu predchádzal, a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť a skutkový stav veci

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. apríla

2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom

JUDr. Romanom Juríkom, PhD., Jazerná 19, Nové Zámky, vo veci namietaného porušenia

jej základných práv podľa a (ďalej

len „ústava“) a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej

len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Okresného

súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. zo 4. augusta 2017

(ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 5. decembra 2018 (ďalej aj „napadnutý

rozsudok krajského súdu“), ako aj postupom, ktorý ich vydaniu predchádzal.

2. V zmysle čl. X ods. 5 písm. c) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej

republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1

zo 16. októbra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“) bola vec sťažovateľky 17. októbra 2019

prerozdelená a náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov

pridelená sudcovi spravodajcovi Liborovi Duľovi, ktorý je v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu

práce členom štvrtého senátu ústavného súdu.

3. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je v procesnom

postavení žalobkyne stranou konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. ,

predmetom ktorého je rozhodovanie o jej žalobe o určenie, že záložné právo neexistuje,

smerujúcej proti žalovanej obchodnej spoločnosti TOMA úverová a leasingová, a. s.,

Májová 1319, Čadca (ďalej len „žalovaná“). Okresný súd (napadnutým) rozsudkom sp. zn.

zo 4. augusta 2017 žalobu sťažovateľky zamietol, žalovanej priznal nárok

na náhradu trov konania a zrušil predbežné opatrenie, ktoré predtým nariadil uznesením

sp. zn. z 2. marca 2016. Krajský súd, rozhodujúc o odvolaní sťažovateľky,

(napadnutým) rozsudkom sp. zn. z 5. decembra 2018 označené meritórne

rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil podľa § 387 ods. 1 zákona

č. v znení (ďalej aj „“)

a žalovanej priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

4. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta porušenie svojich (v záhlaví tohto

uznesenia označených) práv napadnutým rozsudkom okresného súdu a napadnutým

rozsudkom krajského súdu, ako aj postupom, ktorý ich vydaniu predchádzal.

4.1 Sťažovateľka (v podstate) argumentuje, že všeobecné súdy v jej veci postupovali

formalisticky, keď neprihliadli na jej námietku premlčania záložného práva žalovanej,

ktorou sa okresný súd vôbec nezaoberal a krajský súd v tejto súvislosti konštatoval absenciu

návrhu sťažovateľky ako žalobkyne na zmenu žaloby. Sťažovateľka tvrdí, poukazujúc

na (podľa ktorého sa každé podanie posudzuje podľa jeho obsahu, pozn.),

že zmenu žaloby (v podobe námietky premlčania) navrhla a súdy sa ňou mali zaoberať.

Keďže však súdy „neprihliadli na procesný útok sťažovateľky“ a „nerozhodli o pripustení

ani nepripustení zmeny žaloby“, na jej postavenie to malo „značný dopad“.

4.2 Sťažovateľka tiež uvádza, že „napadnuté rozsudky sa týkajú veľmi citlivej oblasti

výkonu záložného práva“ a súdy „nebrali na zreteľ“ ani to, že záložný veriteľ (t. j.

žalovaná, pozn.) „pristúpil k výkonu záložného práva contra legem, v rozpore s § 53 ods. 10

, priamym predajom nehnuteľnosti určenej na bývanie (rodinného

domu), kde sťažovateľka s rodinou aj býva“.

4.3 Samotnú prípustnosť ústavnej sťažnosti sťažovateľka odôvodňuje najmä takto:

„Dovolanie nie je efektívnym prostriedkom nápravy. Ústavný súd už v minulosti

a contrario uviedol, že nemá právomoc rozhodovať o ústavnej sťažnosti, ak sťažovateľ

súčasne podal dovolanie (napr. , , ).

Z mnohých iných rozhodnutí ústavného súdu ale vyplýva prípustnosť podania ústavnej

sťažnosti bez vyčerpania dovolania, ktorého charakter mimoriadneho opravného

prostriedku, osobitne dnes, v čase účinnosti , je konštruované

značne reštriktívne, a i napriek prekonaniu uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky o vylúčení kumulácie dovolacích dôvodov, naďalej nemožno

v dovolacom konaní súčasne riešiť zmätočnosť a nesprávne právne posúdenie veci

(uznesenie ).“

5. Na základe argumentácie uvedenej v ústavnej sťažnosti sťažovateľka navrhuje,

aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľky vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky, čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku 1 dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave, č. k. -155 a rozsudkom Okresného súdu Bratislava III, č. k.

-97, porušené bolo.

2. Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku 6 ods. 1

Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách postupom Krajského súdu

v Bratislave v konaní pod sp. zn. a rozsudkom, č. k. -155,

a postupom Okresného súdu Bratislava III v konaním pod sp. zn.

a rozsudkom, č. k. -97, porušené bolo.

3. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k. -155, zrušuje.

4. Rozsudok Okresného súdu Bratislava III, č. k. -97, zrušuje a vec mu

vracia na nové konanie.

5. Okresný súd Bratislava III a Krajský súd v Bratislave sú povinní spoločne

a nerozdielne zaplatiť sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 eur

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohoto nálezu.

6. Okresný súd Bratislava III a Krajský súd v Bratislave sú povinní spoločne

a nerozdielne nahradiť sťažovateľke trovy konania do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohoto nálezu.“

II.

Relevantné ustanovenia právnych predpisov

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou

od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) v čl. I až

a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.

8. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

9. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý

je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. Podľa ústavná sťažnosť je neprípustná,

ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho

základných práv a slobôd.

11. Podľa ústavný súd neodmietne prijatie

ústavnej sťažnosti pre jej neprípustnosť, ak sťažovateľ preukáže, že nevyčerpal právne

prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd, z dôvodov

hodných osobitného zreteľa.

12. Podľa a listiny každý má právo vlastniť majetok.

Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

13. Podľa a listiny každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom.

15. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

16. Podľa proti rozsudku súdu prvej inštancie je prípustné

odvolanie, ak to zákon nevylučuje.

17. Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym

procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva

v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

III.

Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

III.1 K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv napadnutým

rozsudkom okresného súdu, ako aj postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal

18. Z už citovaného vyplýva, že systém ústavnej ochrany

základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd a právomoc

všeobecných súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Podstata a účel princípu

subsidiarity vychádza z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže

byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci

im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných

orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu (m. m. ,

, , ). Z princípu subsidiarity právomoci

ústavného súdu možno vyvodiť ústavný príkaz pre každú osobu, ktorá namieta porušenie

svojho základného práva, v zmysle ktorého musí rešpektovať postupnosť ústavnej ochrany,

a preto pred tým, než podá sťažnosť ústavnému súdu, musí požiadať o ochranu ten orgán

verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu (m. m.

). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti zistí,

že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže, resp. mohol domôcť využitím

jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred inými orgánmi verejnej moci, musí

takúto ústavnú sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej

prerokovanie (m. m. ).

19. Sťažovateľka v posudzovanej veci namieta, že k porušeniu jej v ústavnej

sťažnosti označených práv došlo (aj) napadnutým rozsudkom okresného súdu (a postupom

predchádzajúcim jeho vydaniu), ktorým bola zamietnutá jej žaloba o určenie, že záložné

právo žalovanej neexistuje. Z (citovaného v časti II tohto uznesenia,

pozn.) vyplýva, že proti označenému rozhodnutiu súdu prvej inštancie mala sťažovateľka

právo podať odvolanie (čo aj urobila), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť

krajský súd (čo aj svojím napadnutým rozsudkom urobil). Právomoc krajského súdu

rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky proti napadnutému rozsudku okresného súdu tak

za daných okolností vylučuje právomoc ústavného súdu preskúmať toto rozhodnutie

prvoinštančného súdu (vrátane konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo).

20. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky v časti

smerujúcej proti napadnutému rozsudku okresného súdu (a postupu, ktorý jeho vydaniu

predchádzal) odmietol podľa z dôvodu

nedostatku svojej právomoci.

III.2 K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv napadnutým

rozsudkom krajského súdu, ako aj postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal

21. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta porušenie svojich práv garantovaných

, listinou, dohovorom a dodatkovým protokolom aj napadnutým rozsudkom

krajského súdu (vrátane konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo), ktorým odvolací súd,

rozhodujúc o odvolaní sťažovateľky ako žalobkyne, napadnutý rozsudok okresného súdu

ako vecne správny potvrdil. Kľúčovou (a v podstate jedinou) sťažnostnou výhradou

sťažovateľky smerujúcou proti napadnutému rozsudku krajského súdu je jej námietka,

že odvolací súd sa riadne (resp. správne) nevysporiadal s otázkou, či sťažovateľka

v priebehu prvoinštančného konania navrhla zmenu žaloby, a teda či okresný súd mal

povinnosť o návrhu na zmenu žaloby osobitne rozhodnúť.

22. Ústavný súd aj vo vzťahu k tejto časti ústavnej sťažnosti poukazuje

na subsidiaritu svojej právomoci (zakotvenú v ), z ktorej vyplýva,

že jeho právomoc je v zásade (okrem výnimočných prípadov) uplatniteľná až po vyčerpaní

riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré právna úprava subjektom

zúčastneným na konkrétnom konaní pred orgánom verejnej moci v záujme ochrany ich práv

(vrátane základných práv a slobôd) poskytuje. Z okolností posudzovanej veci pritom

vyplýva, že sťažovateľka aj vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu mala

k dispozícii účinný prostriedok nápravy (vo forme dovolania), ktorý však (podľa jej

vlastného vyjadrenia v ústavnej sťažnosti) nevyužila. Z vymedzenia dovolacích dôvodov

(resp. dôvodov prípustnosti dovolania) v , ako aj

z rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“;

pozri napr. uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. , m. m. sp. zn.

, a contrario sp. zn. ) je totiž zrejmé, že (aj sťažovateľkou

namietané) nerozhodnutie o návrhu žalobcu na zmenu žaloby zo strany súdov nižšej

inštancie môže zakladať prípustnosť (a dôvodnosť) dovolania podľa

[resp. predtým podľa

v znení neskorších predpisov, pozn.].

23. V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na svoj už opakovane

vyslovený názor, že ani nepripúšťajú, aby sporová strana

domáhajúca sa ochrany svojich základných práv sama rozhodla o tom, či sa jej bude

domáhať v konaní pred všeobecnými súdmi alebo ústavným súdom. Naopak, z čl. 127

ods. 1 nepochybne vyplýva, že pred podaním ústavnej sťažnosti ústavnému súdu

musí strana konania vyčerpať všetky riadne i mimoriadne opravné prostriedky, resp. iné

prostriedky nápravy, ktoré sú jej dostupné v konaní pred všeobecnými súdmi (napr.

). V kontexte uvedeného neobstojí argumentácia sťažovateľky, ktorou

odôvodňuje nepodanie dovolania vo svojej veci, že dovolanie „osobitne dnes, v čase

účinnosti , je konštruované značne reštriktívne“. Otázka

posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže v konkrétnom prípade

uskutočniť dovolacie konanie, totiž patrí v konečnom dôsledku do výlučnej právomoci

dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu, ktorý nie je

alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd, a právomoc ústavného súdu

preto nemôže predchádzať právomoci všeobecných súdov (m. m. , )

– samozrejme, ústavne konformný výklad ustanovení o vlastnej právomoci najvyšším

súdom ako dovolacím súdom je v konaní o ústavnej sťažnosti preskúmateľný vrátane

hľadiska zákazu odmietnutia spravodlivosti (k tomu pozri aj predchádzajúci bod).

K tvrdeniu sťažovateľky, že „naďalej nemožno v dovolacom konaní súčasne riešiť

zmätočnosť a nesprávne právne posúdenie veci“, je potrebné uviesť, že vývojom judikatúry

platí, že také dôvody možno kumulatívne uplatniť, avšak úspech námietky zmätočnosti

primárne vyvolá zrušenie dovolaním napadnutého rozhodnutia (teda procesný úspech

dovolateľa). V dôsledku uvedeného ku skúmaniu námietky nesprávneho právneho

posúdenia veci už pri dotknutom rozhodovaní dovolacieho súdu nedôjde, podľa obsahu

ústavnej sťažnosti však táto smeruje práve k už popísanej námietke zmätočnosti.

V konečnom dôsledku z ustanovenia , ako aj zo stabilnej

judikatúry ústavného súdu (m. m. napr. , , ,

, ) jednoznačne vyplýva, že okrem výnimočných prípadov

(napr. ak podanie dovolania v konkrétnom prípade zákon výslovne vylučuje) sa lehota na

podanie ústavnej sťažnosti (aj) vo vzťahu k rozhodnutiu napadnutému mimoriadnym

opravným prostriedkom považuje za zachovanú, ak je ústavná sťažnosť podaná v zákonom

ustanovenej dvojmesačnej lehote od doručenia rozhodnutia o podanom mimoriadnom

opravnom prostriedku (čo sa primárne týka námietok proti porušeniu základných práv, ktoré

nebolo možné uplatniť v dovolacom konaní, kým iné námietky sťažovateľa podliehali

dovolaciemu prieskumu).

24. Vychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka

(zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom aj v konaniach pred všeobecnými súdmi,

pozn.) v posudzovanej veci pred podaním ústavnej sťažnosti nevyčerpala všetky právne

prostriedky, ktoré jej zákon na ochranu jej základných práv a slobôd priznával (§ 132 ods. 2

), a jej subjektívne presvedčenie o neefektívnosti prípadného

podania dovolania v jej veci nemožno považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa

v zmysle . Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť

sťažovateľky v tejto časti uplatnením zásady ratione temporis odmietol podľa § 56 ods. 2

písm. d) (v spojení s )

ako neprípustnú.

25. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku bolo už bez právneho

dôvodu zaoberať sa ďalšími procesnými návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. februára 2020

Miroslav DURIŠ predseda senátu