Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 80/2018
PDF · 137.94 KB
No categories available
III. ÚS 80/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. februára 2018
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného
obchodnou spoločnosťou IURISTICO s. r. o., Cimborkova 13, Košice, v mene ktorej koná
konateľ a advokát JUDr. Matej Kukura, PhD., vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom
pod sp. zn. 21 CoPr 6/2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. januára
2018 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),
vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že krajský súd ako súd odvolací rozsudkom
sp. zn. 21 CoPr 6/2017 z 24. októbra 2017 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“) potvrdil
rozsudok Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 12 C 177/2011
z 30. januára 2014 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) vo výroku o zamietnutí žaloby
a zrušil uvedený rozsudok vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vec vrátil
okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
3. Sťažovateľ sa žalobou podanou na okresnom súde domáhal určenia neplatnosti
skončenia svojho pracovného pomeru u zamestnávateľa z dôvodu porušenia zásady
rovnakého zaobchádzania. Nerovnaké zaobchádzanie zo strany žalovaného vo vzťahu
k sťažovateľovi vyplývalo zo skutočnosti, že si ho žalovaný v dôsledku utrpeného
pracovného úrazu a dlhodobej pracovnej neschopnosti vybral v súvislosti s u neho
prebiehajúcou organizačnou zmenou ako nadbytočného zamestnanca.
4. Rozsudkom okresného súdu bola žaloba sťažovateľa zamietnutá. O jeho odvolaní
proti rozsudku okresného súdu rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 21 CoPr 5/2014
z 19. marca 2015, ktorým zmenil rozsudok okresného súdu tak, že určil výpoveď
z pracovného pomeru za neplatnú a určil, že pracovný pomer trvá naďalej. Proti uvedenému
rozsudku krajského súdu podal žalovaný dovolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 1 Cdo 1085/2015
z 27. júna 2017, ktorým uvedený rozsudok krajského súdu zrušil v zmeňujúcej časti a vec
vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Následne vo veci opätovne rozhodol krajský súd
rozsudkom sp. zn. 21 CoPr 6/2017 z 24. októbra 2017 viazaný právnym názorom
najvyššieho súdu na prejednávanú vec.
5. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že ju podáva proti predmetnému rozsudku
krajského súdu sp. zn. 21 CoPr 6/2017 z 24. októbra 2017. Zároveň uviedol, že vo veci
bolo podané aj dovolanie z 23. januára 2018 na najvyššom súde prostredníctvom okresného
súdu. Poukázal na to, že vzhľadom na okolnosti prípadu nie je pravdepodobné,
že by najvyšší súd pripustil dovolanie, keďže s porušovaním práv sťažovateľa začal sám
najvyšší súd, a preto dovolanie sťažovateľ nepovažuje za efektívny opravný prostriedok.
Tiež uviedol, že ústavný súd napriek všeobecnému aplikovaniu zásady, že lehota na podanie
ústavnej sťažnosti je zachovaná aj v prípadoch, keď bolo dovolanie odmietnuté, postupoval
aj opačne a lehotu na podanie sťažnosti nepovažoval za dodržanú, preto z opatrnosti podal
aj ústavnú sťažnosť.
6. Sťažovateľ namieta, že k porušeniu jeho základných práv a slobôd došlo
„nesprávnym procesným postupom odvolacieho súdu v konaní, ktoré vyústilo do vydania
napadnutého rozhodnutia a ktorý procesný postup vychádza a nadväzuje na nesprávny
procesný postup dovolacieho súdu pri vydávaní rozhodnutia dovolacieho súdu“.
V prejednávanom prípade došlo podľa neho k situácii, „kedy dovolací súd prekročil svoju
právomoc a prijal vo veci vlastné skutkové závery, ktoré sú v rozpore so skutkovými
závermi, na základe ktorých rozhodol odvolací súd vo svojom prvom rozhodnutí“. Krajský
súd podľa jeho názoru prevzal v rozpore so zákonom skutkové závery dovolacieho súdu
a rozhodol na základe nezákonne zisteného skutkového stavu.
7. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález:
„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu v zmysle ustanovenia článku 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní pred Krajským súdom
v Prešove, sp. zn. 21CoPr/6/2017, porušené bolo.
Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 24. októbra 2017, sp. zn. 21CoPr/6/2017,
sa zrušuje a vec sa v r a c i a Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.
Krajský súd v Prešove je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania v sume
390,50 € k rukám advokátskej kancelárie IURISTICO s. r. o. so sídlom Cimborkova 13,
040 01 Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“
II.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa.
10. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. Sťažovateľ v sťažnosti sám uviedol, že vo veci bolo podané aj dovolanie.
Ústavný súd v súčinnosti s okresným súdom zistil, že sťažovateľ proti rozsudku krajského
súdu sp. zn. 21 CoPr 6/2017 z 24. októbra 2017 podal dovolanie, ktoré bolo okresnému
súdu doručené 26. januára 2018. Jeho dovolanie ešte nebolo postúpené najvyššiemu súdu
na rozhodnutie o ňom, teda je možné konštatovať, že ku dňu rozhodovania o sťažnosti ešte
nebolo rozhodnuté o dovolaní sťažovateľa.
12. Z princípu subsidiarity ako jedného zo základných pojmových znakov právomoci
ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ochranu pred ústavným súdom
nemožno využiť súčasne alebo pred inými prostriedkami nápravy, ktoré má sťažovateľ
k dispozícii, ale že sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak napriek vyčerpaniu všetkých
prípustných právnych možností nápravy naďalej dochádza k porušovaniu základných práv
alebo slobôd sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 21/02).
13. Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor,
podľa ktorého vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych
prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd
účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych
predpisov, neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom
príslušným orgánom (IV. ÚS 177/05).
14. Zistená skutočnosť podania dovolania proti rozsudku krajského súdu sp. zn.
21 CoPr 6/2017 z 24. októbra 2017 sťažovateľom vzhľadom na princíp subsidiarity
vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy vylučuje právomoc ústavného súdu meritórne konať
a rozhodovať o uplatnených námietkach porušenia označených práv, ak je zrejmé,
že sťažovateľ podal dovolanie, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie
konanie skončené. Sťažnosť musela byť preto odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože
o ochrane označených práv, ktorých porušenie namieta, bude vo vzťahu ku krajskému súdu
rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací.
15. Súbežné podanie dovolania a sťažnosti na ústavnom súde navodzuje situáciu,
keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase
do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1
zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal
opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje...
16. Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 237/09,
I. ÚS 358/09), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)
a súbežne podanej sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú
až po rozhodnutí o dovolaní.
17. Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou,
aké dôsledky bude mať pre sťažovateľa prípadné posúdenie jeho dovolania najvyšším
súdom ako dovolania neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd majúc na zreteli účel
základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy konštatuje, že v prípade
procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľovi lehota na podanie
sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu
právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu.
18. A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším
súdom o dovolaní bude mať sťažovateľ k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému
súdu týkajúcej sa tohto rozhodnutia za obvyklých podmienok.
19. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne
nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť
podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. februára 2018