Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 27/2019
PDF · 298.68 KB
No categories available
II. ÚS 27/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. februára 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu
a Ladislava Duditša (sudca spravodajca) prerokoval prijatú ústavnú sťažnosť
, zastúpeného advokátskou kanceláriou JUDr. Bohuslav MAJCHRÁK,
advokát, spol. s r. o., Nová Bystrica 850, v mene ktorej koná konateľ a advokát
JUDr. Bohuslav Majchrák, vo veci namietaného porušenia základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Čadca v konaní
vedenom pod sp. zn. 6 C 55/2003 a takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 55/2003
p o r u š e n é b o l i .
2. Okresnému súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 55/2003 p r i k a z u j e
konať bez zbytočných prieťahov.
3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €
(slovom päťtisíc eur), ktoré j e mu Okresný súd Čadca p o v i n n ý vyplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Čadca j e p o v i n n ý uhradiť trovy
konania v sume 390,50 € (slovom tristodeväťdesiat eur a päťdesiat centov) na účet jeho
právneho zástupcu JUDr. Bohuslava Majchráka, Nová Bystrica 850, do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
5. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého postupu Okresného súdu Čadca a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
10. decembra 2018 doručená ústavná sťažnosť
(ďalej
len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného
súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 55/2003 (ďalej len
„napadnuté konanie okresného súdu“).
2. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uviedol, že „dňa 22.04.2003, t.j. pred viac ako 15-
timi rokmi, bola voči mne ako žalovanému podaná žaloba o zaplatenie sumy 2.956.500 Sk
s prísl. (neskôr sumy 4.006,500,- Sk, potom sumy 5.172.000 Sk) na súde prvej inštancie -
Okresnom súde Čadca, titulom mimoriadneho odškodnenia za bolesť a sťaženie
spoločenského uplatnenia žalobkyne v dôsledku dopravnej nehody, ktorá sa stala
14.02.1997 (pred viac ako 21 rokmi).
Prvé pojednávanie sa uskutočnilo dňa 05.05.2004. Prvý rozsudok bol vynesený dňa
25.06.2007 (žalobkyni priznaná suma 3.873.828 Sk s prísl.). Druhý rozsudok bol vynesený
dňa 16.04.2009 (žaloba zamietnutá) a napokon tretí (posledný) rozsudok dňa 31.10.2012
(žalobkyni priznaných 128.584,94 € s prísl.).
Odhliadnuc od skutočnosti, že žiadne súdne konanie nesmie trvať v právnom štáte
viac ako 15 rokov, jednoznačne podľa mňa došlo k zbytočným prieťahom v konaní na strane
súdu v nasledovných obdobiach : máj 2004 až september 2004 (4 mesiace), jún 2011 až
február 2012 (8 mesiacov), júl 2014 až apríl 2015 (9 mesiacov), máj 2015 - apríl 2016 (11
mesiacov), jún 2016 - október 2017 (16 mesiacov), apríl 2018 - doteraz (8 mesiacov).
Dňa 23.10.2018 bola k rukám predsedu Okresného súdu Čadca doručená moja
sťažnosť na postup súdu podľa ust. § 63 zákona o súdoch č. 757/2004 Z.z., v ktorej som
súdu opísal vyšší uvedený priebeh a ku dňu 22.10.2018 skonštatoval, že ani po 15 - tich
rokoch od podania žaloby nedošlo k právoplatnému skončeniu sporu. Rovnako som
predsedovi súdu uviedol, že viac ako 4 a pol roka (54 mesiacov) trvania sporu, takmer
jednu tretinu, zapríčinili zbytočné prieťahy na strane súdu, teda zapríčinil nečinnosťou súd.
Dňa 04.12.2018 som obdržal odpoveď označenú ako Vybavenie sťažnosti na
prieťahy v konaní zo dňa 04.12.2018, v ktorej predseda Okresného súdu Čadca
skonštatoval, že moja sťažnosť je dôvodná, ergo v konaní došlo k zbytočným prieťahom.
Súčasne odpoveď obsahuje stanovisko konajúcej sudkyne, podľa ktorého táto priebeh
konania (od roku 2015, pozn.) odôvodňuje PN vyššej súdnej úradníčky, náročnosťou
prípadu i vysokým nápadom v senáte, čo chápeme, avšak objektívne nejde o skutočnosti
ospravedlňujúce štát, ktorý je zodpovedný za stav orgánov súdnej moci (súdov).
Ako je zrejmé z vyššie uvedeného, napriek platným a záväzným princípom právneho
štátu do dnešného dňa zo strany tunajšieho, teda ani po viac ako 15-ich rokoch od podania
žaloby nedošlo k právoplatnému skončeniu sporu. Rovnako je zrejmé, že viac ako 4 a pol
roka (56 mesiacov) trvania celkom 15 rokov trvajúceho sporu, teda takmer tretinu trvania,
zapríčinili zbytočné prieťahy na strane súdu, teda zapríčinil nečinnosťou súd. Napokon je
zrejmé, že súd vo veci nerozhodol už viac ako 6 rokov (!).
Ja ako žalovaný som si vedomý svojej časti viny na tom, čo sa sťažovateľke pred 20
rokmi pri autonehode stalo. Od roku 2003 však pretrváva pocit mojej neistoty, keď sa
v konaní už viac ako 15 rokov bránim extrémnej výške vznesenému nároku, čo má významný
vplyv na môj osobný život. Pripomínam, že žalobkyňa odo mňa požadovala sumu 5.172.000
SK s prísl. (171.678,95 € s prísl.), neskôr po právoplatnom čiastočnom zamietnutí žaloby
sumu 128.584,94 € (!). Obe sumy sú neuveriteľné a rozporné so zákonom, pričom v mojom
podaní - vyjadrení zo dňa 11.12.2017 som podrobne uviedol, že z hľadiska právnych
noriem, bodového ohodnotenia a judikatúry v mnohých obdobných veciach by sa čisto
teoreticky mohol nárok žalobkyne pohybovať v rozmedzí okolo 20.000 € bez zohľadnenia jej
spoluzavinenia, čo sumu ešte zníži podľa určeného percenta zavinenia. Žaloba sa teda
v drvivom rozsahu podľa mňa voči mne vedie absolútne nedôvodné a nezákonne. Navyše,
rozhodnutie vo veci samej, tobôž právoplatné rozhodnutie vo veci samej, je v nedohľadne.
Nie je zrejmý ani termín najbližšieho pojednávania, predbežné právne posúdenie a pod..
I v prípade rozhodnutia súdu prvej inštancie je viac ako pravdepodobné následné odvolacie
konanie. Čím sa spor znova predĺži, odhliadnuc od ďalších možných prostriedkov nápravy.
Spor sa nepriaznivo dlhé roky podpisuje nielen pod moju psychiku i zdravotný stav, keď nad
ním musím často premýšľať a vo vzťahu k činnosti súdu prvej inštancie sa tiež obávať jeho
možného výsledku, ale i značné finančné prostriedky vynaložené na právne služby (nielen
odmenu advokáta, ale i hotové výdavky). Ten už v konaní vykonal veľké množstvo úkonov
a tiež sa zúčastnil pojednávaní a množstvo úkonov je ešte pred ním. O konanie som sa vždy
aktívne zaujímal a včas som procesnými podaniami reagoval na situácie vzniknuté
v konaní.“.
3. Vzhľadom na už uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej
nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie svojej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp.zn. 6C/55/2003
porušené boli.
2. Okresnému súdu Čadca prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp.zn. 6C/55/2003
konal bez zbytočných prieťahov.
3. Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie v sume 7.000 € (slovom
sedemtisíc eur), ktoré je Okresný súd Čadca povinný mu zaplatiť do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov konania v sume 1.649,94 € (slovom
tisícšesťstoštyridsaťdeväť eur/ deväťdesiatštyri centov), ktoré je Okresný súd Čadca povinný
zaplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Bohuslav MAJCHRÁK, advokát, spol. s r.
o., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Procesný postup ústavného súdu, vyjadrenie odporcu k ústavnej sťažnosti a replika
sťažovateľa
4. Ústavná sťažnosť sťažovateľa je vedená pod sp. zn. Rvp 2455/2018 a bola
pridelená sudcovi spravodajcovi Sergejovi Kohutovi. Sudca spravodajca Sergej Kohut bol
podľa Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 1. marca 2018
do 28. februára 2019 členom II. senátu ústavného súdu, ktorý pracoval v zložení Lajos
Mészáros (predseda senátu), Jana Laššáková a Sergej Kohut (sudca spravodajca). Ústavná
sťažnosť sťažovateľa bola predbežne prerokovaná a uznesením č. k. II. ÚS 27/2019-19
z 23. januára 2019 bola prijatá na ďalšie konanie.
5. Do 16. februára 2019 (deň uplynutia funkčného obdobia pôvodného sudcu
spravodajcu) nebola ústavná sťažnosť sťažovateľa v merite veci rozhodnutá pôvodným
II. senátom ústavného súdu. Plénum ústavného súdu prijalo 16. októbra 2019 Dodatok č. 1
k Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019
do 31. decembra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“). Podľa čl. X bodu 5 rozvrhu práce boli
nevybavené veci sudcov, ktorých funkčné obdobie uplynulo 16. februára 2019,
prerozdelené medzi sudcov menovaných do funkcie 10. októbra 2019, a to náhodným
výberom pomocou technických a programových prostriedkov. Ústavná sťažnosť
sťažovateľa bola pridelená sudcovi spravodajcovi Ladislavovi Duditšovi a v zmysle čl. II
bodu 3 rozvrhu práce bola prejednaná vo IV. senáte ústavného súdu, ktorý pracuje v zložení
Miroslav Duriš (predseda senátu), Libor Duľa a Ladislav Duditš (sudca spravodajca).
6. Na základe výzvy ústavného súdu sa k priebehu napadnutého konania okresného
súdu vyjadrila predsedníčka okresného súdu podaním sp. zn. 1 SprV 16/2019 z 27. februára
2019. Vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 4. marca 2019 predsedníčka okresného
súdu uviedla, že „v prílohe zasielam vyjadrenie zákonnej sudkyne... I keď sa jedná o právne
a skutkovo náročnú vec konštatujem, že vo veci boli spôsobené prieťahy v konaní, čo som
vyhodnotila aj v odpovedi na podanú sťažnosť sťažovateľa dňa 4.12.2018.“.
7. Prílohu vyjadrenia predsedníčky okresného súdu tvorilo aj vyjadrenie zákonnej
sudkyne, ktorá uviedla:
«V danom prípade uvádzam, že spis som prevzala ako zákonná sudkyňa dňom
vymenovania t.j. od 26.11.2015. Konanie v danom prípade trvá od roku 2003. Teda
v danom prípade sa nebudem vyjadrovať ku konaniu ktoré predchádzalo môjmu
vymenovaniu. K predmetnému sporu uvádzam nasledovné:
Ako sudkyňa som prevzala po svojej právnej predchodkyni v oddelení C celkom 420
vecí, následne v rámci rozvrhu práce mi bol stav „dorovnávaný“ do počtu 440 spisov,
pričom som prevzala skladbu rozličných reštančných vecí, kde najstaršia vec je z roku
1996. V danom prípade súd vo veci samej naposledy rozhodol rozsudkom zo dňa 8.11.2012,
ktorý bol uznesením Krajského súdu v Žiline 6Co/132/2013 opätovne zrušený. Prvýkrát vo
veci rozhodol súdu rozsudkom 6C/55/2003 dňa 25.6.2007. V dôsledku odvolaní po
opakovaných rozhodnutiach bola vždy vec zrušená a vrátená súdu na ďalšie konanie a
rozhodnutie s vyslovením právnych názorov, ktorými je súd viazaný. V danom prípade s
poukazom na charakter súdneho sporu ide o vec skutkovo a právne veľmi zložitú, ktorá
okolnosť má vplyv na samotnú dĺžku súdneho konania. V predmetnom konaní bolo vydané
uznesenie VSU o pripustení vstupu intervenienta do konania, voči ktorému bola podaná
sťažnosť. Spisový materiál bol predložený v rámci revízie od 14.5.2018 do 26.6.2018, kedy
mi bol spis opätovne odovzdaný. O tejto sťažnosti doposiaľ z mojej strany rozhodnuté
nebolo s poukazom na nadmerné zaťaženie v senáte, prípravu pojednávaní a rozhodnutí v
iných konkrétnych veciach ako i skutočnosť, že v tomto roku pracujem ako sudkyňa v
prevažnom rozsahu bez VSU z dôvodu jej opakovane dlhodobejšej PN, jej prípravy na
justičné skúšky ako i opakovaného čerpania dovolenky naposledy v rozsahu 3 týždňov v
celku a teda všetky úkony pre činnosť senátu realizujem ako sudkyňa v súčinnosti s
asistentkou vo vlastnom opise a obálkovej forme.
Podľa obsahu spisu súd v konaní pokračuje a opätovne iba poukazujem na to, že nie
je v mojich fyzických možnostiach a schopnostiach realizovať všetky úkony vo všetkých
spisoch v lehotách tak ako si strana sporu a jeho právny zástupca predstavuje. Poukazujem
iba na to, že právny zástupca žalovaného podal sťažnosť na prieťahy v konaní ku ktorým
som sa vyjadrovala vo veci 30.11.2018 následne už po 10 dňoch podal ústavnú sťažnosť
podľa môjho názoru cielene. Pokiaľ v istom časovom období neboli realizované úkony
bezprostredne v rámci prípravy spisu súdu mám zato, že sa tak mohlo stať v dôsledku
dlhodobej PN vyššieho súdneho úradníka ako i nadmerného zaťaženia sudkyne.»
8. Právny zástupca sťažovateľa v stanovisku z 20. novembra 2019, ktorým reagoval
na vyjadrenie predsedníčky okresného súdu a zákonnej sudkyne, uviedol:
„Stanovisko okresného súdu k podanej sťažnosti, či skôr konajúcej sudkyne,
nepovažujem za významné pre rozhodnutie o podanej sťažnosti.
Takmer identické stanovisko už totiž táto sudkyňa prezentovala predsedovi súdu, a aj
mne ako sťažovateľovi, už pri vybavovaní sťažnosti, v podaní súdu zo dňa 04.12.2018,
pričom s týmito dôvodmi a argumentami som sa podrobne vysporiadal v mojej ústavnej
sťažnosti.
Na dôvodnosť podanej sťažnosti nemá vplyv skutočnosť, že konajúcej sudkyni vec
napadla a (ne)koná v nej počas viac ako štyroch rokov z celkových viac ako 16-tich rokov,
pretože sťažnosť sa vzťahuje nie na ňu (konkrétnu sudkyňu), ale na súd a jeho postup počas
celého trvania sporu.
Už vyše 16 rokov (žaloba podaná 22.04.2003) sa bránim žalobou uplatneným
nárokom v extrémnej výške (viac ako 130.000 €) pričom je evidentné, že právo na
spravodlivý proces nemohlo byť dodržané tak, ako to predvída Ústava SR po materiálnej
stránke.
Pokiaľ konajúca sudkyňa v stanovisku uvádza, že ústavná sťažnosť bola podaná
cielene, má pravdu, pretože jej cieľom nebolo nič iné, ako domôcť sa na ÚS SR
skonštatovania porušenia práva na spravodlivý proces zo strany Okresného súdu Čadca,
ktoré patrí každej osobe bez rozdielu. Naopak, skutočnosť, že bola podaná absolútne
dôvodne potvrdzuje i fakt, že napriek jej podaniu dňa 06.12.2018 počas obdobia dodnes -
20.11.2019 (takmer rok) nedošlo k žiadnemu úkonu súdu smerujúcemu k rozhodnutiu veci
samej, teda počas roka súd nenariadil ani jedno pojednávanie, čím je zrejmé, že od podania
sťažnosti vznikli ďalšie neodôvodnené prieťahy. Vec je aktuálne v štádiu, keď súd vytýčil
termín pojednávania na deň 25.02.2020 o 09:00 hod., pričom je otázne, či sa vôbec
uskutoční a nepravdepodobné, že na ňom súd vôbec meritórne rozhodne (vzhľadom na
množstvo podaní a nové predložené dôkazy), nehovoriac o ďalšom postupe (odvolanie,
dovolanie a pod.).
V konaní som pritom prezentoval (okrem iného) rozsiahle vyjadrenia podporené
judikatúrou najvyšších súdnych autorít (čI. 2 C.s.p.) jasne preukazujúcich, že žaloba
žalobkyne je v drvivom rozsahu absolútne nedôvodná a nepreukázaná, pretože pri
zohľadnení všetkých relevantných skutočností sa možno baviť o existencii nároku v rozsahu
menšom ako 8.000 € (nie 128.584,94 €)! Napriek konzistentnej judikatúre, kasačnému
názoru odvolacieho súdu a ustanoveniach o koncentrácii konania súd nadnes vo veci
nerozhodol.
Sťažnosť považujeme v celom rozsahu za dôvodnú a zotrvávam na jej podrobnom
skutkovom a právnom zdôvodnení.“
9. Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.
V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania
začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali
do 28. februára 2019, zostávajú zachované.
10. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona
o ústavnom súde upustil v tejto veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru,
že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia
práv uvedených v bode 1.
III.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
a Európskeho súdu pre ľudské práva
11. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
12. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
13. Sťažovateľ sa svojou ústavnou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia
základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
14. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).
15. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je
podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa
nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním
veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu
právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom
predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným
rozhodnutím súdu (IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 365/04).
16. Základnou povinnosťou všeobecného súdu je preto zabezpečiť taký procesný
postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa
účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť okresného
súdu vyplývala do 30. júna 2016 z § 6 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), ktorý súdom prikazoval, aby v súčinnosti
so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná,
ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom
súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Od 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), ktorý nahradil Občiansky súdny
poriadok a ktorý v čl. 17 upravuje zásadu hospodárnosti a rýchlosti konania (súd postupuje
v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným
prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu
a iných osôb).
IV.
Posúdenie veci ústavným súdom
17. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom
v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade
so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03, IV. ÚS 272/04,
I. ÚS 398/2016) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup
samotného súdu. V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd
v rámci prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní
a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa
uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj ústavnú sťažnosť sťažovateľa.
18. Pokiaľ ide o kritérium právnej a faktickej zložitosti veci, ústavný súd konštatuje,
že spory o mimoriadne odškodnenie za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia netvoria
bežnú súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov, ale tiež nemožno povedať, že ide
o konania, ktoré sa vyskytujú ojedinele. Predsedníčka okresného súdu aj zákonná sudkyňa
okresného súdu síce vo vyjadrení uviedli, že vec je podľa ich názoru skutkovo a právne
zložitá, avšak neuviedli konkrétne dôvody, pre ktoré ju za takú možno považovať. Právna
a skutková zložitosť veci však nemôže žiadnym spôsobom ospravedlniť doterajšiu extrémnu
dĺžku rozhodovania okresného súdu vo veci samej, ktorá nie je právoplatne skončená
ani po skoro 17 rokoch od podania žaloby.
19. Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom,
či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V tejto súvislosti
ústavný súd poznamenáva, že vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania vo veci samej nemalo
podstatný význam vyhodnocovať správanie sťažovateľa v tejto veci. Predsedníčka
okresného súdu ani zákonná sudkyňa okresného súdu vo svojom vyjadrení zároveň
nenamietali správanie sťažovateľa v predmetnej veci.
20. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu označených práv sťažovateľa, bol postup samotného okresného súdu.
Pri skúmaní skutočnosti, či v dôsledku jeho postupu došlo k porušeniu uvedených práv,
ústavný súd zistil, že to tak je, a to napriek tomu, že plynulému postupu nebránila žiadna
zákonná prekážka v konaní (II. ÚS 3/00, III. ÚS 46/04).
21. Ústavný súd opätovne poukazuje na skutočnosť, že napadnuté konanie okresného
súdu nie je právoplatne skončené ani po skoro 17 rokoch od jeho začatia. Súdne konanie,
ktoré trvá tak dlho ako v tomto prípade, možno už len na základe dĺžky jeho trvania
považovať za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru. Vzhľadom na uvedené ústavný súd nevymedzoval prípadné konkrétne úseky
nečinnosti okresného súdu, resp. jeho neefektívnu/nesústredenú činnosť v napadnutom
konaní. Je zrejmé, že okresný súd nezvolil procesný postup v napadnutom konaní smerujúci
k rýchlemu odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ stále nachádza. Je zrejmé,
že len rýchla ochrana subjektívnych práv môže byť dostatočne spravodlivá a účinná,
šetriaca náklady nielen účastníkov konania, ale aj samotného súdu a pôsobí aj preventívno-
výchovne či stabilizujúco a dôveryhodne na ostatných občanov.
22. Ústavný súd upriamuje pozornosť aj na tú skutočnosť, že v napadnutom konaní
boli okresným súdom vydané 3 rozsudky vo veci samej [z 25. júna 2007, 16. apríla 2009
a 31. októbra 2012 (v spojení s opravným uznesením)], ale tieto boli opakovane zrušované
Krajským súdom v Žiline, čo podľa názoru ústavného súdu svedčí o neefektívnosti postupu
okresného súdu v napadnutom konaní. Všeobecné súdy sú povinné po zrušení rozhodnutia
v inštančnom konaní postupovať tak, aby v čo najkratšej dobe vyhoveli požiadavkám
kasačného rozhodnutia a odstránili vady v ňom vytýkané. Z judikatúry ústavného súdu
vyplýva, že nielen nečinnosť, ale aj neefektívna činnosť môže byť dôvodom na vyslovenie
porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (m. m. II. ÚS 32/03,
IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08). Činnosť súdu musí efektívne smerovať k čo najskoršiemu
rozhodnutiu vo veci.
23. Argumentáciu zákonnej sudkyne okresného súdu vo vyjadrení
k ústavnej sťažnosti o jej dlhodobej značnej pracovnej vyťaženosti vyplývajúcej z vysokého
počtu pridelených vecí a tiež z dôvodu dlhodobej neprítomnosti jej vyššieho súdneho
úradníka ústavný súd nemohol uznať, poukazujúc na svoju štandardnú judikatúru (napr.
I. ÚS 38/03, III. ÚS 155/2010). Námietka neprimeraného zaťaženia pri vybavovaní agendy
nemá totiž povahu okolnosti, ktorá by vylučovala alebo znižovala zodpovednosť súdu
za rozhodnutie vo veci. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 48/96,
II. ÚS 52/99, III. ÚS 17/02) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť
konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania
zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený
subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie
uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku
nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom
konaní.
V.
Záver
K bodu 1 výrokovej časti nálezu
24. Na základe uvedeného dospel ústavný súd k záveru, že doterajšia celková dĺžka
napadnutého konania okresného súdu je z ústavného hľadiska celkom zjavne
neakceptovateľná. Postupom okresného súdu došlo k porušeniu základného práva
sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,
ako aj jeho práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
K bodu 2 výrokovej časti nálezu
25. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd
môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd
môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných
práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa
odseku 1, obnovil stav pred porušením.
26. Keďže napadnuté konanie okresného súdu nebolo v čase rozhodovania ústavného
súdu ešte právoplatne skončené, ústavný súd podľa čl. 127 ods. 2 ústavy prikázal
okresnému súdu, aby v napadnutom konaní konal bez zbytočných prieťahov.
K bodu 3 výrokovej časti nálezu
27. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie. Podľa § 133 ods. 3 písm. e) zákona o ústavnom súde, ak ústavný
súd ústavnej sťažnosti vyhovie, môže priznať sťažovateľovi primerané finančné
zadosťučinenie, ak o to požiadal.
28. Podľa § 123 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha
primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých
dôvodov sa ho domáha.
Podľa § 135 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd prizná sťažovateľovi
primerané finančné zadosťučinenie, orgán verejnej moci, ktorý porušil základné práva
a slobody sťažovateľa, je povinný sťažovateľovi priznané finančné zadosťučinenie zaplatiť
do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu. Ak ten,
komu bolo uložené zaplatiť sťažovateľovi finančné zadosťučinenie, v tejto lehote priznané
finančné zadosťučinenie sťažovateľovi nezaplatí, v zmysle odseku 2 citovaného ustanovenia
sa zvyšuje finančné zadosťučinenie priznané ústavným súdom o 5 % za každý aj začatý rok
omeškania až do jeho zaplatenia.
29. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti žiadal priznať finančné zadosťučinenie
v sume 7 000 € z dôvodu, že „konanie a jeho dĺžka vzhľadom na jeho predmet je ďaleko za
primeranosťou času na rozhodnutie veci. Je nepredstaviteľné, aby konanie na súde prvej
inštancie trvalo viac ako 15 rokov a je otázne, a navyše i pravdepodobné, že potrvá ešte
podstatne dlhšie. Moja právna neistota trvá a nebola súdom odstránená. Ako som už
uviedol, okrem psychických nepríjemnosti má celý spor stojí značné finančné prostriedky
a preto i finančné zadosťučinenie môže, aj keď len čiastočne, zmieriť toto bremeno, o ktoré
som nestál a ktoré vzniká iba v dôsledku (ne)konania inštitúcie - súdu, na to určenej.
V dôsledku tohto všetkého potom i stále pretrváva stav mojej právnej neistoty. V tejto
súvislosti musím zopakovať, že bola voči mne uplatnená suma vyše 5. mil. SK, hoci podľa
práva by teoreticky bola dôvodná neporovnateľne menšia suma.“.
30. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). V tomto prípade podľa názoru ústavného
súdu prichádzalo do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri jeho určení ústavný
súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva,
ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom
na konkrétne okolnosti prípadu.
31. Ústavný súd zohľadnil konkrétne okolnosti posudzovanej veci, a to na jednej
strane najmä zjavne neprimeranú dĺžku napadnutého konania okresného súdu a na druhej
strane aj povahu práv sťažovateľa a rozsah, v akom boli porušené, ale aj predmet konania
a jeho význam pre sťažovateľa. Na základe komplexného posúdenia spomínaných kritérií
dospel ústavný súd k záveru, že v danom prípade je spravodlivé a konkrétnym okolnostiam
posudzovanej veci primerané priznanie finančného zadosťučinenia v sume 5 000 €.
32. Ústavný súd preto nevyhovel časti ústavnej sťažnosti, v ktorej sťažovateľ žiadal
priznať finančné zadosťučinenie nad ústavným súdom priznanú sumu 5 000 €, a preto
v tejto časti ústavnej sťažnosti nevyhovel (bod 5 výroku tohto nálezu).
K bodu 4 výrokovej časti nálezu
33. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.
34. Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľovi ústavný súd vychádzal
z ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov (ďalej len „vyhláška“).
35. Ústavný súd vychádzal zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon
právnej služby za rok 2018 v sume 153,50 € (1/6 výpočtového základu podľa § 11 ods. 3
vyhlášky, ktorým je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej
republiky za prvý polrok 2017, ktorá bola vo výške 921 €) a zo sadzby za náhradu hotových
výdavkov (režijný paušál) za každý úkon právnej služby za rok 2018 v sume 9,21 € (1/100
výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky).
36. Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov konania pred ústavným súdom
v celkovej sume 390,50 € vrátane dane z pridanej hodnoty, keďže právny zástupca
sťažovateľa je jej platcom, a to za 2 úkony právnej pomoci vykonané v roku 2018, t. j.
prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom [§ 13a ods. 1 písm. a)
vyhlášky] a písomné podanie ústavnej sťažnosti [§ 13a ods. 1 písm. c) vyhlášky],
s paušálnou náhradou hotových výdavkov (dvakrát) v roku 2018.
37. Ústavný súd tiež poznamenáva, že podľa § 11 ods. 3 vyhlášky základná sadzba
tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna šestina výpočtového základu
vo veciach zastupovania pred ústavným súdom, ak predmet sporu nie je možné oceniť
peniazmi. Predmetom konania pred ústavným súdom je rozhodovanie o porušení, resp.
neporušení základných práv a slobôd orgánmi verejnej moci, čo nie je oceniteľné peniazmi.
Ak teda právny zástupca sťažovateľa hodnotu jedného úkonu právnej pomoci vyčíslil
s poukazom na § 10 ods. 1 vyhlášky, postupoval nesprávne. Z tohto dôvodu ústavný súd
priznal právnemu zástupcovi sťažovateľa odmenu za každý úkon právnej služby vo výške
uvedenej v bode 35 a vo zvyšnej uplatnenej časti mu ústavný súd túto odmenu nepriznal.
38. Ústavný súd nepriznal právnemu zástupcovi sťažovateľa odmenu a režijný paušál
za podanie z 20. novembra 2019 (vyjadrenie sa k vyjadreniu okresného súdu k ústavnej
sťažnosti sťažovateľa). Túto skutočnosť ústavný súd odôvodňuje tým, že právny zástupca
sťažovateľa v tomto podaní zopakoval skutočnosti, ktoré už uviedol v ústavnej sťažnosti.
Právny zástupca sťažovateľa zároveň v tomto podaní reagoval na vyjadrenie zákonnej
sudkyne okresného súdu, ale bez uvedenia nových skutočností, ktoré by mali vplyv
na rozhodnutie ústavného súdu vo veci samej.
39. Z uvedených dôvodov ústavný súd v tejto časti rozhodol tak, ako to je uvedené
v bode 4 výroku tohto nálezu.
40. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť
na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263
ods. 1 CSP) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
VI.
41. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. februára 2020
Miroslav Duriš predseda senátu