Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 27/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. februára 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu

a Ladislava Duditša (sudca spravodajca) prerokoval prijatú ústavnú sťažnosť

, zastúpeného advokátskou kanceláriou JUDr. Bohuslav MAJCHRÁK,

advokát, spol. s r. o., Nová Bystrica 850, v mene ktorej koná konateľ a advokát

JUDr. Bohuslav Majchrák, vo veci namietaného porušenia základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Čadca v konaní

vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a právo na prejednanie veci

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l i .

2. Okresnému súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. p r i k a z u j e

konať bez zbytočných prieťahov.

3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €

(slovom päťtisíc eur), ktoré j e mu Okresný súd Čadca p o v i n n ý vyplatiť do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Čadca j e p o v i n n ý uhradiť trovy

konania v sume 390,50 € (slovom tristodeväťdesiat eur a päťdesiat centov) na účet jeho

právneho zástupcu JUDr. Bohuslava Majchráka, Nová Bystrica 850, do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého postupu Okresného súdu Čadca a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

10. decembra 2018 doručená ústavná sťažnosť

(ďalej

len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa (ďalej len

„ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného

súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej len

„napadnuté konanie okresného súdu“).

2. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uviedol, že „dňa 22.04.2003, t.j. pred viac ako 15-

timi rokmi, bola voči mne ako žalovanému podaná žaloba o zaplatenie sumy 2.956.500 Sk

s prísl. (neskôr sumy 4.006,500,- Sk, potom sumy 5.172.000 Sk) na súde prvej inštancie -

Okresnom súde Čadca, titulom mimoriadneho odškodnenia za bolesť a sťaženie

spoločenského uplatnenia žalobkyne v dôsledku dopravnej nehody, ktorá sa stala

14.02.1997 (pred viac ako 21 rokmi).

Prvé pojednávanie sa uskutočnilo dňa 05.05.2004. Prvý rozsudok bol vynesený dňa

25.06.2007 (žalobkyni priznaná suma 3.873.828 Sk s prísl.). Druhý rozsudok bol vynesený

dňa 16.04.2009 (žaloba zamietnutá) a napokon tretí (posledný) rozsudok dňa 31.10.2012

(žalobkyni priznaných 128.584,94 € s prísl.).

Odhliadnuc od skutočnosti, že žiadne súdne konanie nesmie trvať v právnom štáte

viac ako 15 rokov, jednoznačne podľa mňa došlo k zbytočným prieťahom v konaní na strane

súdu v nasledovných obdobiach : máj 2004 až september 2004 (4 mesiace), jún 2011 až

február 2012 (8 mesiacov), júl 2014 až apríl 2015 (9 mesiacov), máj 2015 - apríl 2016 (11

mesiacov), jún 2016 - október 2017 (16 mesiacov), apríl 2018 - doteraz (8 mesiacov).

Dňa 23.10.2018 bola k rukám predsedu Okresného súdu Čadca doručená moja

sťažnosť na postup súdu podľa ust. , v ktorej som

súdu opísal vyšší uvedený priebeh a ku dňu 22.10.2018 skonštatoval, že ani po 15 - tich

rokoch od podania žaloby nedošlo k právoplatnému skončeniu sporu. Rovnako som

predsedovi súdu uviedol, že viac ako 4 a pol roka (54 mesiacov) trvania sporu, takmer

jednu tretinu, zapríčinili zbytočné prieťahy na strane súdu, teda zapríčinil nečinnosťou súd.

Dňa 04.12.2018 som obdržal odpoveď označenú ako Vybavenie sťažnosti na

prieťahy v konaní zo dňa 04.12.2018, v ktorej predseda Okresného súdu Čadca

skonštatoval, že moja sťažnosť je dôvodná, ergo v konaní došlo k zbytočným prieťahom.

Súčasne odpoveď obsahuje stanovisko konajúcej sudkyne, podľa ktorého táto priebeh

konania (od roku 2015, pozn.) odôvodňuje PN vyššej súdnej úradníčky, náročnosťou

prípadu i vysokým nápadom v senáte, čo chápeme, avšak objektívne nejde o skutočnosti

ospravedlňujúce štát, ktorý je zodpovedný za stav orgánov súdnej moci (súdov).

Ako je zrejmé z vyššie uvedeného, napriek platným a záväzným princípom právneho

štátu do dnešného dňa zo strany tunajšieho, teda ani po viac ako 15-ich rokoch od podania

žaloby nedošlo k právoplatnému skončeniu sporu. Rovnako je zrejmé, že viac ako 4 a pol

roka (56 mesiacov) trvania celkom 15 rokov trvajúceho sporu, teda takmer tretinu trvania,

zapríčinili zbytočné prieťahy na strane súdu, teda zapríčinil nečinnosťou súd. Napokon je

zrejmé, že súd vo veci nerozhodol už viac ako 6 rokov (!).

Ja ako žalovaný som si vedomý svojej časti viny na tom, čo sa sťažovateľke pred 20

rokmi pri autonehode stalo. Od roku 2003 však pretrváva pocit mojej neistoty, keď sa

v konaní už viac ako 15 rokov bránim extrémnej výške vznesenému nároku, čo má významný

vplyv na môj osobný život. Pripomínam, že žalobkyňa odo mňa požadovala sumu 5.172.000

SK s prísl. (171.678,95 € s prísl.), neskôr po právoplatnom čiastočnom zamietnutí žaloby

sumu 128.584,94 € (!). Obe sumy sú neuveriteľné a rozporné so zákonom, pričom v mojom

podaní - vyjadrení zo dňa 11.12.2017 som podrobne uviedol, že z hľadiska právnych

noriem, bodového ohodnotenia a judikatúry v mnohých obdobných veciach by sa čisto

teoreticky mohol nárok žalobkyne pohybovať v rozmedzí okolo 20.000 € bez zohľadnenia jej

spoluzavinenia, čo sumu ešte zníži podľa určeného percenta zavinenia. Žaloba sa teda

v drvivom rozsahu podľa mňa voči mne vedie absolútne nedôvodné a nezákonne. Navyše,

rozhodnutie vo veci samej, tobôž právoplatné rozhodnutie vo veci samej, je v nedohľadne.

Nie je zrejmý ani termín najbližšieho pojednávania, predbežné právne posúdenie a pod..

I v prípade rozhodnutia súdu prvej inštancie je viac ako pravdepodobné následné odvolacie

konanie. Čím sa spor znova predĺži, odhliadnuc od ďalších možných prostriedkov nápravy.

Spor sa nepriaznivo dlhé roky podpisuje nielen pod moju psychiku i zdravotný stav, keď nad

ním musím často premýšľať a vo vzťahu k činnosti súdu prvej inštancie sa tiež obávať jeho

možného výsledku, ale i značné finančné prostriedky vynaložené na právne služby (nielen

odmenu advokáta, ale i hotové výdavky). Ten už v konaní vykonal veľké množstvo úkonov

a tiež sa zúčastnil pojednávaní a množstvo úkonov je ešte pred ním. O konanie som sa vždy

aktívne zaujímal a včas som procesnými podaniami reagoval na situácie vzniknuté

v konaní.“.

3. Vzhľadom na už uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej

nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a právo na prejednanie svojej záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp.zn.

porušené boli.

2. Okresnému súdu Čadca prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp.zn.

konal bez zbytočných prieťahov.

3. Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie v sume 7.000 € (slovom

sedemtisíc eur), ktoré je Okresný súd Čadca povinný mu zaplatiť do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov konania v sume 1.649,94 € (slovom

tisícšesťstoštyridsaťdeväť eur/ deväťdesiatštyri centov), ktoré je Okresný súd Čadca povinný

zaplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Bohuslav MAJCHRÁK, advokát, spol. s r.

o., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Procesný postup ústavného súdu, vyjadrenie odporcu k ústavnej sťažnosti a replika

sťažovateľa

4. Ústavná sťažnosť sťažovateľa je vedená pod sp. zn. a bola

pridelená sudcovi spravodajcovi Sergejovi Kohutovi. Sudca spravodajca Sergej Kohut bol

podľa Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 1. marca 2018

do 28. februára 2019 členom II. senátu ústavného súdu, ktorý pracoval v zložení Lajos

Mészáros (predseda senátu), Jana Laššáková a Sergej Kohut (sudca spravodajca). Ústavná

sťažnosť sťažovateľa bola predbežne prerokovaná a uznesením č. k. -19

z 23. januára 2019 bola prijatá na ďalšie konanie.

5. Do 16. februára 2019 (deň uplynutia funkčného obdobia pôvodného sudcu

spravodajcu) nebola ústavná sťažnosť sťažovateľa v merite veci rozhodnutá pôvodným

II. senátom ústavného súdu. Plénum ústavného súdu prijalo 16. októbra 2019 Dodatok č. 1

k Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019

do 31. decembra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“). Podľa čl. X bodu 5 rozvrhu práce boli

nevybavené veci sudcov, ktorých funkčné obdobie uplynulo 16. februára 2019,

prerozdelené medzi sudcov menovaných do funkcie 10. októbra 2019, a to náhodným

výberom pomocou technických a programových prostriedkov. Ústavná sťažnosť

sťažovateľa bola pridelená sudcovi spravodajcovi Ladislavovi Duditšovi a v zmysle čl. II

bodu 3 rozvrhu práce bola prejednaná vo IV. senáte ústavného súdu, ktorý pracuje v zložení

Miroslav Duriš (predseda senátu), Libor Duľa a Ladislav Duditš (sudca spravodajca).

6. Na základe výzvy ústavného súdu sa k priebehu napadnutého konania okresného

súdu vyjadrila predsedníčka okresného súdu podaním sp. zn. z 27. februára

2019. Vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 4. marca 2019 predsedníčka okresného

súdu uviedla, že „v prílohe zasielam vyjadrenie zákonnej sudkyne... I keď sa jedná o právne

a skutkovo náročnú vec konštatujem, že vo veci boli spôsobené prieťahy v konaní, čo som

vyhodnotila aj v odpovedi na podanú sťažnosť sťažovateľa dňa 4.12.2018.“.

7. Prílohu vyjadrenia predsedníčky okresného súdu tvorilo aj vyjadrenie zákonnej

sudkyne, ktorá uviedla:

«V danom prípade uvádzam, že spis som prevzala ako zákonná sudkyňa dňom

vymenovania t.j. od 26.11.2015. Konanie v danom prípade trvá od roku 2003. Teda

v danom prípade sa nebudem vyjadrovať ku konaniu ktoré predchádzalo môjmu

vymenovaniu. K predmetnému sporu uvádzam nasledovné:

Ako sudkyňa som prevzala po svojej právnej predchodkyni v oddelení C celkom 420

vecí, následne v rámci rozvrhu práce mi bol stav „dorovnávaný“ do počtu 440 spisov,

pričom som prevzala skladbu rozličných reštančných vecí, kde najstaršia vec je z roku

1996. V danom prípade súd vo veci samej naposledy rozhodol rozsudkom zo dňa 8.11.2012,

ktorý bol uznesením Krajského súdu v Žiline opätovne zrušený. Prvýkrát vo

veci rozhodol súdu rozsudkom dňa 25.6.2007. V dôsledku odvolaní po

opakovaných rozhodnutiach bola vždy vec zrušená a vrátená súdu na ďalšie konanie a

rozhodnutie s vyslovením právnych názorov, ktorými je súd viazaný. V danom prípade s

poukazom na charakter súdneho sporu ide o vec skutkovo a právne veľmi zložitú, ktorá

okolnosť má vplyv na samotnú dĺžku súdneho konania. V predmetnom konaní bolo vydané

uznesenie VSU o pripustení vstupu intervenienta do konania, voči ktorému bola podaná

sťažnosť. Spisový materiál bol predložený v rámci revízie od 14.5.2018 do 26.6.2018, kedy

mi bol spis opätovne odovzdaný. O tejto sťažnosti doposiaľ z mojej strany rozhodnuté

nebolo s poukazom na nadmerné zaťaženie v senáte, prípravu pojednávaní a rozhodnutí v

iných konkrétnych veciach ako i skutočnosť, že v tomto roku pracujem ako sudkyňa v

prevažnom rozsahu bez VSU z dôvodu jej opakovane dlhodobejšej PN, jej prípravy na

justičné skúšky ako i opakovaného čerpania dovolenky naposledy v rozsahu 3 týždňov v

celku a teda všetky úkony pre činnosť senátu realizujem ako sudkyňa v súčinnosti s

asistentkou vo vlastnom opise a obálkovej forme.

Podľa obsahu spisu súd v konaní pokračuje a opätovne iba poukazujem na to, že nie

je v mojich fyzických možnostiach a schopnostiach realizovať všetky úkony vo všetkých

spisoch v lehotách tak ako si strana sporu a jeho právny zástupca predstavuje. Poukazujem

iba na to, že právny zástupca žalovaného podal sťažnosť na prieťahy v konaní ku ktorým

som sa vyjadrovala vo veci 30.11.2018 následne už po 10 dňoch podal ústavnú sťažnosť

podľa môjho názoru cielene. Pokiaľ v istom časovom období neboli realizované úkony

bezprostredne v rámci prípravy spisu súdu mám zato, že sa tak mohlo stať v dôsledku

dlhodobej PN vyššieho súdneho úradníka ako i nadmerného zaťaženia sudkyne.»

8. Právny zástupca sťažovateľa v stanovisku z 20. novembra 2019, ktorým reagoval

na vyjadrenie predsedníčky okresného súdu a zákonnej sudkyne, uviedol:

„Stanovisko okresného súdu k podanej sťažnosti, či skôr konajúcej sudkyne,

nepovažujem za významné pre rozhodnutie o podanej sťažnosti.

Takmer identické stanovisko už totiž táto sudkyňa prezentovala predsedovi súdu, a aj

mne ako sťažovateľovi, už pri vybavovaní sťažnosti, v podaní súdu zo dňa 04.12.2018,

pričom s týmito dôvodmi a argumentami som sa podrobne vysporiadal v mojej ústavnej

sťažnosti.

Na dôvodnosť podanej sťažnosti nemá vplyv skutočnosť, že konajúcej sudkyni vec

napadla a (ne)koná v nej počas viac ako štyroch rokov z celkových viac ako 16-tich rokov,

pretože sťažnosť sa vzťahuje nie na ňu (konkrétnu sudkyňu), ale na súd a jeho postup počas

celého trvania sporu.

Už vyše 16 rokov (žaloba podaná 22.04.2003) sa bránim žalobou uplatneným

nárokom v extrémnej výške (viac ako 130.000 €) pričom je evidentné, že právo na

spravodlivý proces nemohlo byť dodržané tak, ako to predvída SR po materiálnej

stránke.

Pokiaľ konajúca sudkyňa v stanovisku uvádza, že ústavná sťažnosť bola podaná

cielene, má pravdu, pretože jej cieľom nebolo nič iné, ako domôcť sa na ÚS SR

skonštatovania porušenia práva na spravodlivý proces zo strany Okresného súdu Čadca,

ktoré patrí každej osobe bez rozdielu. Naopak, skutočnosť, že bola podaná absolútne

dôvodne potvrdzuje i fakt, že napriek jej podaniu dňa 06.12.2018 počas obdobia dodnes -

20.11.2019 (takmer rok) nedošlo k žiadnemu úkonu súdu smerujúcemu k rozhodnutiu veci

samej, teda počas roka súd nenariadil ani jedno pojednávanie, čím je zrejmé, že od podania

sťažnosti vznikli ďalšie neodôvodnené prieťahy. Vec je aktuálne v štádiu, keď súd vytýčil

termín pojednávania na deň 25.02.2020 o 09:00 hod., pričom je otázne, či sa vôbec

uskutoční a nepravdepodobné, že na ňom súd vôbec meritórne rozhodne (vzhľadom na

množstvo podaní a nové predložené dôkazy), nehovoriac o ďalšom postupe (odvolanie,

dovolanie a pod.).

V konaní som pritom prezentoval (okrem iného) rozsiahle vyjadrenia podporené

judikatúrou najvyšších súdnych autorít (čI. 2 ) jasne preukazujúcich, že žaloba

žalobkyne je v drvivom rozsahu absolútne nedôvodná a nepreukázaná, pretože pri

zohľadnení všetkých relevantných skutočností sa možno baviť o existencii nároku v rozsahu

menšom ako 8.000 € (nie 128.584,94 €)! Napriek konzistentnej judikatúre, kasačnému

názoru odvolacieho súdu a ustanoveniach o koncentrácii konania súd nadnes vo veci

nerozhodol.

Sťažnosť považujeme v celom rozsahu za dôvodnú a zotrvávam na jej podrobnom

skutkovom a právnom zdôvodnení.“

9. Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.

V zmysle a sa tento zákon použije aj na konania

začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali

do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

10. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona

o ústavnom súde upustil v tejto veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru,

že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia

práv uvedených v bode 1.

III.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

a Európskeho súdu pre ľudské práva

11. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

12. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Sťažovateľ sa svojou ústavnou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia

základného práva zaručeného a práva zaručeného dohovoru.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala

bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

14. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (napr. , , , ).

15. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je

podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa

nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním

veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu

právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom

predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným

rozhodnutím súdu (, ).

16. Základnou povinnosťou všeobecného súdu je preto zabezpečiť taký procesný

postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa

účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť okresného

súdu vyplývala do 30. júna 2016 z

v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), ktorý súdom prikazoval, aby v súčinnosti

so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná,

ďalej z prvej vety , podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom

súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Od 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), ktorý nahradil Občiansky súdny

poriadok a ktorý v čl. 17 upravuje zásadu hospodárnosti a rýchlosti konania (súd postupuje

v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným

prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu

a iných osôb).

IV.

Posúdenie veci ústavným súdom

17. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom

v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa , v súlade

so svojou doterajšou judikatúrou (, , ,

) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup

samotného súdu. V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd

v rámci prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní

a jeho význam pre sťažovateľa (, , ). Podľa

uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj ústavnú sťažnosť sťažovateľa.

18. Pokiaľ ide o kritérium právnej a faktickej zložitosti veci, ústavný súd konštatuje,

že spory o mimoriadne odškodnenie za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia netvoria

bežnú súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov, ale tiež nemožno povedať, že ide

o konania, ktoré sa vyskytujú ojedinele. Predsedníčka okresného súdu aj zákonná sudkyňa

okresného súdu síce vo vyjadrení uviedli, že vec je podľa ich názoru skutkovo a právne

zložitá, avšak neuviedli konkrétne dôvody, pre ktoré ju za takú možno považovať. Právna

a skutková zložitosť veci však nemôže žiadnym spôsobom ospravedlniť doterajšiu extrémnu

dĺžku rozhodovania okresného súdu vo veci samej, ktorá nie je právoplatne skončená

ani po skoro 17 rokoch od podania žaloby.

19. Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom,

či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného

práva podľa a práva podľa dohovoru. V tejto súvislosti

ústavný súd poznamenáva, že vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania vo veci samej nemalo

podstatný význam vyhodnocovať správanie sťažovateľa v tejto veci. Predsedníčka

okresného súdu ani zákonná sudkyňa okresného súdu vo svojom vyjadrení zároveň

nenamietali správanie sťažovateľa v predmetnej veci.

20. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo

k porušeniu označených práv sťažovateľa, bol postup samotného okresného súdu.

Pri skúmaní skutočnosti, či v dôsledku jeho postupu došlo k porušeniu uvedených práv,

ústavný súd zistil, že to tak je, a to napriek tomu, že plynulému postupu nebránila žiadna

zákonná prekážka v konaní (, ).

21. Ústavný súd opätovne poukazuje na skutočnosť, že napadnuté konanie okresného

súdu nie je právoplatne skončené ani po skoro 17 rokoch od jeho začatia. Súdne konanie,

ktoré trvá tak dlho ako v tomto prípade, možno už len na základe dĺžky jeho trvania

považovať za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v a

dohovoru. Vzhľadom na uvedené ústavný súd nevymedzoval prípadné konkrétne úseky

nečinnosti okresného súdu, resp. jeho neefektívnu/nesústredenú činnosť v napadnutom

konaní. Je zrejmé, že okresný súd nezvolil procesný postup v napadnutom konaní smerujúci

k rýchlemu odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ stále nachádza. Je zrejmé,

že len rýchla ochrana subjektívnych práv môže byť dostatočne spravodlivá a účinná,

šetriaca náklady nielen účastníkov konania, ale aj samotného súdu a pôsobí aj preventívno-

výchovne či stabilizujúco a dôveryhodne na ostatných občanov.

22. Ústavný súd upriamuje pozornosť aj na tú skutočnosť, že v napadnutom konaní

boli okresným súdom vydané 3 rozsudky vo veci samej [z 25. júna 2007, 16. apríla 2009

a 31. októbra 2012 (v spojení s opravným uznesením)], ale tieto boli opakovane zrušované

Krajským súdom v Žiline, čo podľa názoru ústavného súdu svedčí o neefektívnosti postupu

okresného súdu v napadnutom konaní. Všeobecné súdy sú povinné po zrušení rozhodnutia

v inštančnom konaní postupovať tak, aby v čo najkratšej dobe vyhoveli požiadavkám

kasačného rozhodnutia a odstránili vady v ňom vytýkané. Z judikatúry ústavného súdu

vyplýva, že nielen nečinnosť, ale aj neefektívna činnosť môže byť dôvodom na vyslovenie

porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (m. m. ,

, ). Činnosť súdu musí efektívne smerovať k čo najskoršiemu

rozhodnutiu vo veci.

23. Argumentáciu zákonnej sudkyne okresného súdu vo vyjadrení

k ústavnej sťažnosti o jej dlhodobej značnej pracovnej vyťaženosti vyplývajúcej z vysokého

počtu pridelených vecí a tiež z dôvodu dlhodobej neprítomnosti jej vyššieho súdneho

úradníka ústavný súd nemohol uznať, poukazujúc na svoju štandardnú judikatúru (napr.

, ). Námietka neprimeraného zaťaženia pri vybavovaní agendy

nemá totiž povahu okolnosti, ktorá by vylučovala alebo znižovala zodpovednosť súdu

za rozhodnutie vo veci. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. ,

, ) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť

konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania

zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený

subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie

uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku

nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom

konaní.

V.

Záver

K bodu 1 výrokovej časti nálezu

24. Na základe uvedeného dospel ústavný súd k záveru, že doterajšia celková dĺžka

napadnutého konania okresného súdu je z ústavného hľadiska celkom zjavne

neakceptovateľná. Postupom okresného súdu došlo k porušeniu základného práva

sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa ,

ako aj jeho práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

K bodu 2 výrokovej časti nálezu

25. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd

môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd

môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných

práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa

odseku 1, obnovil stav pred porušením.

26. Keďže napadnuté konanie okresného súdu nebolo v čase rozhodovania ústavného

súdu ešte právoplatne skončené, ústavný súd podľa prikázal

okresnému súdu, aby v napadnutom konaní konal bez zbytočných prieťahov.

K bodu 3 výrokovej časti nálezu

27. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie. Podľa , ak ústavný

súd ústavnej sťažnosti vyhovie, môže priznať sťažovateľovi primerané finančné

zadosťučinenie, ak o to požiadal.

28. Podľa ak sa sťažovateľ domáha

primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých

dôvodov sa ho domáha.

Podľa ak ústavný súd prizná sťažovateľovi

primerané finančné zadosťučinenie, orgán verejnej moci, ktorý porušil základné práva

a slobody sťažovateľa, je povinný sťažovateľovi priznané finančné zadosťučinenie zaplatiť

do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu. Ak ten,

komu bolo uložené zaplatiť sťažovateľovi finančné zadosťučinenie, v tejto lehote priznané

finančné zadosťučinenie sťažovateľovi nezaplatí, v zmysle odseku 2 citovaného ustanovenia

sa zvyšuje finančné zadosťučinenie priznané ústavným súdom o 5 % za každý aj začatý rok

omeškania až do jeho zaplatenia.

29. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti žiadal priznať finančné zadosťučinenie

v sume 7 000 € z dôvodu, že „konanie a jeho dĺžka vzhľadom na jeho predmet je ďaleko za

primeranosťou času na rozhodnutie veci. Je nepredstaviteľné, aby konanie na súde prvej

inštancie trvalo viac ako 15 rokov a je otázne, a navyše i pravdepodobné, že potrvá ešte

podstatne dlhšie. Moja právna neistota trvá a nebola súdom odstránená. Ako som už

uviedol, okrem psychických nepríjemnosti má celý spor stojí značné finančné prostriedky

a preto i finančné zadosťučinenie môže, aj keď len čiastočne, zmieriť toto bremeno, o ktoré

som nestál a ktoré vzniká iba v dôsledku (ne)konania inštitúcie - súdu, na to určenej.

V dôsledku tohto všetkého potom i stále pretrváva stav mojej právnej neistoty. V tejto

súvislosti musím zopakovať, že bola voči mne uplatnená suma vyše 5. mil. SK, hoci podľa

práva by teoreticky bola dôvodná neporovnateľne menšia suma.“.

30. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho

porušovania základného práva (). V tomto prípade podľa názoru ústavného

súdu prichádzalo do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri jeho určení ústavný

súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva,

ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom

na konkrétne okolnosti prípadu.

31. Ústavný súd zohľadnil konkrétne okolnosti posudzovanej veci, a to na jednej

strane najmä zjavne neprimeranú dĺžku napadnutého konania okresného súdu a na druhej

strane aj povahu práv sťažovateľa a rozsah, v akom boli porušené, ale aj predmet konania

a jeho význam pre sťažovateľa. Na základe komplexného posúdenia spomínaných kritérií

dospel ústavný súd k záveru, že v danom prípade je spravodlivé a konkrétnym okolnostiam

posudzovanej veci primerané priznanie finančného zadosťučinenia v sume 5 000 €.

32. Ústavný súd preto nevyhovel časti ústavnej sťažnosti, v ktorej sťažovateľ žiadal

priznať finančné zadosťučinenie nad ústavným súdom priznanú sumu 5 000 €, a preto

v tejto časti ústavnej sťažnosti nevyhovel (bod 5 výroku tohto nálezu).

K bodu 4 výrokovej časti nálezu

33. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

34. Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľovi ústavný súd vychádzal

z ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov (ďalej len „vyhláška“).

35. Ústavný súd vychádzal zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon

právnej služby za rok 2018 v sume 153,50 € (1/6 výpočtového základu podľa § 11 ods. 3

vyhlášky, ktorým je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej

republiky za prvý polrok 2017, ktorá bola vo výške 921 €) a zo sadzby za náhradu hotových

výdavkov (režijný paušál) za každý úkon právnej služby za rok 2018 v sume 9,21 € (1/100

výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky).

36. Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov konania pred ústavným súdom

v celkovej sume 390,50 € vrátane dane z pridanej hodnoty, keďže právny zástupca

sťažovateľa je jej platcom, a to za 2 úkony právnej pomoci vykonané v roku 2018, t. j.

prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom [§ 13a ods. 1 písm. a)

vyhlášky] a písomné podanie ústavnej sťažnosti [§ 13a ods. 1 písm. c) vyhlášky],

s paušálnou náhradou hotových výdavkov (dvakrát) v roku 2018.

37. Ústavný súd tiež poznamenáva, že podľa § 11 ods. 3 vyhlášky základná sadzba

tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna šestina výpočtového základu

vo veciach zastupovania pred ústavným súdom, ak predmet sporu nie je možné oceniť

peniazmi. Predmetom konania pred ústavným súdom je rozhodovanie o porušení, resp.

neporušení základných práv a slobôd orgánmi verejnej moci, čo nie je oceniteľné peniazmi.

Ak teda právny zástupca sťažovateľa hodnotu jedného úkonu právnej pomoci vyčíslil

s poukazom na § 10 ods. 1 vyhlášky, postupoval nesprávne. Z tohto dôvodu ústavný súd

priznal právnemu zástupcovi sťažovateľa odmenu za každý úkon právnej služby vo výške

uvedenej v bode 35 a vo zvyšnej uplatnenej časti mu ústavný súd túto odmenu nepriznal.

38. Ústavný súd nepriznal právnemu zástupcovi sťažovateľa odmenu a režijný paušál

za podanie z 20. novembra 2019 (vyjadrenie sa k vyjadreniu okresného súdu k ústavnej

sťažnosti sťažovateľa). Túto skutočnosť ústavný súd odôvodňuje tým, že právny zástupca

sťažovateľa v tomto podaní zopakoval skutočnosti, ktoré už uviedol v ústavnej sťažnosti.

Právny zástupca sťažovateľa zároveň v tomto podaní reagoval na vyjadrenie zákonnej

sudkyne okresného súdu, ale bez uvedenia nových skutočností, ktoré by mali vplyv

na rozhodnutie ústavného súdu vo veci samej.

39. Z uvedených dôvodov ústavný súd v tejto časti rozhodol tak, ako to je uvedené

v bode 4 výroku tohto nálezu.

40. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť

na účet právneho zástupcu sťažovateľa ( v spojení s

ods. 1 ) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

VI.

41. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. februára 2020

Miroslav Duriš predseda senátu