Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 423/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. februára 2020

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa)

a zo sudcov Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara prerokoval prijatú ústavnú sťažnosť

sťažovateľky obchodnej spoločnosti BENC, s. r. o., Jesenná 8, Prešov, IČO 36 506 451,

zastúpenej advokátom JUDr. Michalom Feciľakom, Jesenná 8, Prešov, vo veci namietaného

porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a podľa Listiny základných práv a slobôd

a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní

vedenom pod sp. zn. a sp. zn. a postupom Krajského súdu

v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

a takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti BENC, s. r. o., na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a podľa

Listiny základných práv a slobôd a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. a sp. zn.

a postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. p o r u š e n é b o l i .

2. Okresný súd Prešov a Krajský súd v Prešove s ú p o v i n n í uhradiť obchodnej

spoločnosti BENC, s. r. o., trovy konania v sume 415,51 € (slovom štyristopäťnásť eur

a päťdesiatjeden centov) na účet jej právneho zástupcu JUDr. Michala Feciľaka, Jesenná 8,

Prešov, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého konania a sťažnostná argumentácia

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-11 z 22. októbra 2019 prijal podľa

o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len

„“) na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť sťažovateľky BENC, s. r. o.,

Jesenná 8, Prešov (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a sp. zn. a postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len

„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

(ďalej len „napadnuté konanie“).

2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou doručenou okresnému

súdu 30. januára 2007 domáhala od žalovaného zaplatenia pohľadávky vo výške 7 812,99 €

s príslušenstvom z titulu bezdôvodného obohatenia za neoprávnené užívanie nehnuteľnosti.

Okresný súd vo veci samej rozhodol rozsudkom č. k. -112 z 30. januára 2008

tak, že žalobu v celom rozsahu zamietol a zaviazal žalobcu (sťažovateľku) k úhrade trov

konania. Proti rozsudku okresného súdu č. k. -112 podal žalobca odvolanie,

o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. zo 17. marca 2009 tak, že

rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

2.1 Následne sťažovateľka 26. mája 2008 podala v predmetnej veci sťažnosť

pre porušenie svojich práv podľa a v spojení s

a práva podľa čl. 11 ods. 1 a 36 ods. 1 listiny, o ktorej sťažnosti rozhodol ústavný súd

nálezom č. k. -33 zo 16. decembra 2009. Ústavný súd v náleze č. k.

-33 vyslovil porušenie sťažovateľkou označených práv, napadnutý rozsudok

krajského súdu sp. zn. zo 17. marca 2017 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie.

2.2 Sťažovateľka ďalej vo svojej ústavnej sťažnosti uviedla, že krajský súd

(rešpektujúc závery ústavného súdu v náleze č. k. -33) uznesením sp. zn.

z 15. apríla 2010 zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil

na ďalšie konanie, pričom vec bola na okresnom súde vedená pod sp. zn. .

2.3 Sťažovateľka ďalej stručne opísala priebeh konania, ktoré si vyžiadalo vo fáze

dokazovania spracovanie viacerých znaleckých posudkov. Okresný súd rozhodol vo veci

rozsudkom č. k. -551 z 10. mája 2018 tak, že žalobu v celom rozsahu

zamietol. Aktuálne sa vec nachádza v štádiu rozhodovania o odvolaní žalobcu (odvolanie

podané 5. júla 2018, pozn.), o ktorom rozhoduje krajský súd v odvolacom konaní (konanie

vedené pod sp. zn. , pozn.).

2.4 Sťažovateľka vo svojej ústavnej sťažnosti uviedla, že v napadnutom konaní sa

rozhoduje od roku 2007, pričom od právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k.

-33 zo 16. decembra 2009 je to obdobie takmer 10 rokov, počas ktorého sa

sťažovateľka nachádza v stave právnej neistoty. Podľa jej tvrdenia neefektívna činnosť

okresného súdu a krajského súdu v napadnutom konaní mala za následok neprimerane dlhé

a neospravedlniteľné prieťahy v konaní.

3. Na základe už uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd

po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že

základné právo sťažovateľky podľa , listiny a právo podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru porušené boli a prikáže okresnému súdu a krajskému súdu

v napadnutom konaní konať. Súčasne sa sťažovateľka domáha priznania finančného

zadosťučinenia v sume 10 000 € a náhrady trov konania.

II.

Vyjadrenie okresného súdu a krajského súdu, replika sťažovateľky

4. V súvislosti s oznámením ústavného súdu o prijatí ústavnej sťažnosti sťažovateľky

na ďalšie konanie a výzvou ústavného súdu na vyjadrenie sa k obsahu ústavnej sťažnosti

zaujal okresný súd stanovisko podaním sp. zn. z 28. novembra 2019,

ktoré bolo ústavnému súdu doručené 3. decembra 2019. Súčasťou vyjadrenia okresného

súdu bol aj chronologický prehľad procesných úkonov uskutočnených v napadnutom

konaní.

4.1 Predseda okresného súdu uviedol, že v napadnutom konaní okresný súd konal,

k výraznému predĺženiu napadnutého konania došlo aj z dôvodu opakovane nariadeného

znaleckého dokazovania na návrh strán sporu. Okresný súd vo veci rozhodol naposledy

rozsudkom č. k. -551 z 10. mája 2018 a následne ho potvrdil ako vecne

správny krajský súd rozsudkom č. k. -591 z 8. októbra 2019. Predseda

okresného súdu zdôraznil, že „... sa jednalo o vec, kde bolo potrebné vykonať rozsiahle

dokazovanie, aby vyústilo do rozsudku, o ktorého správnosti rozhodol aj krajský súd svojim

potvrdzujúcim rozhodnutím...“.

4.2 Zároveň predseda okresného súdu vyslovil súhlas s upustením od ústneho

prejednania ústavnej sťažnosti.

5. K obsahu ústavnej sťažnosti v časti napadnutého konania týkajúcej sa

rozhodovania krajského súdu o odvolaní žalobcu na výzvu ústavného súdu zaujal

stanovisko krajský súd. V podaní sp. zn. Spr 594/19 z 20. decembra 2019, ktoré bolo

doručené ústavnému súdu 30. decembra 2019, predsedníčka krajského súdu uviedla:

„... O odvolaní proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. -551 zo dňa

10.5.2018 rozhodol odvolací súd rozsudkom č.k. 3Co/l 67/2018-591 zo dňa 8.10.2019 a

odvolací súd vrátil spis súdu prvej inštancie s písomným vyhotovením rozsudku dňa

31.10.2019...

... Podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

je odstránenie stavu právnej neistoty. Poskytnutie ochrany tomuto právu aj cez vyššie

uvedené inštitúty sťažnosti (v zmysle cit. ust. v znení neskorších

predpisov) môže mať význam len vtedy, ak sťažnosť bola vykonaná v čase, keď namietané

porušenie označeného práva ešte trvá, resp. trvalo. Ak v čase, keď bola sťažnosť doručená

predsedovi súdu, už nedochádza k namietanému porušeniu označeného práva, niet ani

dôvodu, aby sa cez vybavenie sťažnosti „prijímali opatrenia na nápravu“. Podobné závery

vyplývajú aj z viacerých rozhodnutí Ústavného súdu SR (napr. , ,

)...

... Ak vo veci odvolací súd už rozhodol a sťažnosť bola podaná v čase, keď už bol

zverejnený termín verejného vyhlásenia rozsudku, nieto ani dôvodu, aby sa prijímali

opatrenia proti nečinnosti, či „opatrenia na nápravu“ proti prieťahom v konaní...“

5.1 Predsedníčka krajského súdu zároveň vyslovila súhlas s upustením od ústneho

prejednania veci ( ).

6. Sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu na výzvu ústavného súdu

reagovala na vyjadrenie okresného súdu a krajského súdu replikou z 20. januára 2020, ktorá

bola ústavnému súdu doručená 21. januára 2020.

6.1 Sťažovateľka vo vzťahu k vyjadreniu okresného súdu uviedla:

„... K stanovisku Okresného súdu Prešov sťažovateľ uvádza, že v rozsahu svojej

právomoci nesú všeobecné súdy zodpovednosť aj za zabezpečenie efektívneho postupu, ktorý

mal smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ v predmetnej veci počas

súdneho konania nachádza, čo je základným účelom práva zaručeného v článku 48 ods. 2

SR. S poukazom na uvedené sťažovateľ dodáva, že už samotná skutočnosť, že stav

jeho právnej neistoty pretrvával takmer 10 rokov (odo dňa právoplatnosti nálezu Ústavného

súdu SR sp. zn. -33 zo dňa 16.12.2009), čo sťažovateľ považuje za

neprimerane dlhú dobu, pričom skutočnosť, že vo veci bolo potrebné vykonať rozsiahle

dokazovanie nemôže byť v žiadnom prípade považované za ospravedlňujúcu okolnosť...“

6.2 K vyjadreniu krajského súdu sťažovateľka uviedla v podstate rovnaké

skutočnosti ako v samotnej ústavnej sťažnosti, ktorej ťažisko argumentácie je zamerané

na zdôraznenie celkovej dĺžky trvania sporu, osobitne na obdobie po právoplatnosti nálezu

sp. zn. zo 16. decembra 2009 (takmer 10 rokov).

6.3 Sťažovateľka zároveň vo svojom stanovisku vyslovila súhlas s upustením

od ústneho prejednania ústavnej sťažnosti.

7. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona

o ústavnom súde, upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa

s ústavnou sťažnosťou, stanoviskami účastníkov konania, ako aj s obsahom spisu dospel

k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práva alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom stanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Sťažovateľka sa svojou ústavnou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia jej

základného práva podľa , listiny a práva podľa

dohovoru.

10. Podľa a podľa listiny každý má právo, aby sa

jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

11. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

12. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (napr. , , , ).

13. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou

účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie

stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného

súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa

rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným

rozhodnutí súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie

právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím (m. m. ).

14. Základnou povinnosťou súdu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom

konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

15. Táto povinnosť súdu do 1. júla 2016 vyplývala z § 6 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazoval, aby v súčinnosti so všetkými

účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej

z prvej vety , v zmysle ktorej len čo sa konanie začalo, postupoval v ňom

súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej od 1. júla 2016

je expresis verbis zakotvená ako základný princíp civilného sporového konania v čl. 17

(ďalej len „“), podľa ktorého súd postupuje v konaní tak,

aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom,

koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb.

16. Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou pripomína, že nielen

nečinnosť, ale aj nesprávna a neefektívna (nesústredená) činnosť všeobecného súdu môže

zapríčiniť porušenie zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov (napr. , ).

IV.

Vyhodnotenie postupu okresného súdu a krajského súdu

17. Napadnuté konanie sa začalo na okresnom súde podaním žaloby 30. januára 2007

a prebiehalo plynule, okresný súd vykonával procesné úkony potrebné k príprave

pojednávania, pričom po prvýkrát vo veci rozhodol rozsudkom č. k. -112

z 30. januára 2008 (doba trvania 1 rok), ktorým žalobu žalobcu zamietol. Krajský súd

rozhodol o odvolaní žalobcu potvrdzujúcim rozsudkom sp. zn. zo 17. marca

2009, teda z ústavnoprávneho hľadiska tiež v primeranom čase.

18. Na základe ústavnej sťažnosti sťažovateľky ústavný súd v náleze sp. zn.

zo 16. decembra 2009 konštatoval porušenie práv sťažovateľky podľa čl. 20

ods. 1, v spojení s , a listiny

rozsudkom krajského súdu sp. zn. zo 17. marca 2009. Ústavný súd ako dôvod

tohto porušenia konštatoval, že krajský súd vo svojom konaní nedal jednoznačne odpoveď

na sťažovateľkou predložené námietky a v priebehu konania nerozhodol ani o základe sporu

– o tom, či došlo k obmedzeniu vlastníckeho práva sťažovateľky, od ktorého sa odvíjajú jej

ďalšie nároky, čím neposkytol sťažovateľke účinnú ochranu a rozsudok krajského súdu

sp. zn. zo 17. marca 2009 má v časti, pokiaľ ide o rozhodovanie

o bezdôvodnom obohatení za užívanie časti pozemku, na ktorom stojí autobusová zastávka,

aj arbitrárny charakter.

18.1 Ústavný súd vo svojom náleze tiež zdôraznil, že jeho právne názory, ktoré viedli

k vysloveniu porušenia označených základných práv sťažovateľky a k následnému zrušeniu

rozsudku krajského súdu, nesmerujú k jednoznačnému záveru o tom, ako má krajský súd

o podanom odvolaní meritórne rozhodnúť.

19. Po zrušení rozsudku krajského súdu sp. zn. zo 17. marca 2009

nálezom sp. zn. zo 16. decembra 2009 a vrátení veci vrátil mu vec na ďalšie

konanie, krajský súd, rešpektujúc závery ústavného súdu, rozhodol uznesením sp. zn.

z 15. apríla 2010, rozsudok okresného súdu č. k. 11 C l 8/2007-112

z 30. januára 2008 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

20. Po vrátení veci okresnému súdu bolo napadnuté konanie vedené pod sp. zn.

. Okresný súd pristúpil vo veci k nariadeniu znaleckého dokazovania

znalcom z odboru geodézie a kartografie (znalecký posudok č. 30/2010 zo 7. decembra

2010 vypracovaný ) a následne znalcom z odboru písmoznalectva,

ručné písmo (znalecký posudok č. 155/2017 z 9. augusta 2017 vypracovaný znaleckým

USI Žilinskej univerzity v Žiline) vo veci skúmania pravosti podpisu na listine

predloženej žalobcom na preukázanie svojho žalobného nároku (Zmluva o postúpení

pohľadávky z 15. januára 2007 č. l. 51 súdneho spisu, pozn.). Po vyhodnotení záverov

znaleckého dokazovania, ktoré tvorilo základ pre rozhodnutie vo veci konajúceho súdu, ako

aj ďalších vykonaných dôkazov okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k.

-551 z 10. mája 2018, ktorým žalobu znova zamietol v celom rozsahu.

21. Po podaní odvolania zo strany sťažovateľa okresný súd predložil na vec sa

vzťahujúci spis spolu s odvolaním sťažovateľky ako žalobkyne na rozhodnutie súdu druhej

inštancie 8. októbra 2018. O odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhodol krajský súd

rozsudkom č. k. -591 z 8. októbra 2019, ktorý rozhodnutie súdu prvej

inštancie potvrdil ( a ).

V.

Závery ústavného súdu

22. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým

aj k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup

samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

23. Aj keď ústavný súd pri formulovaní zásad pre určenie, či konanie prebieha

v (ne)primeranej dobe, vychádza zo zložitosti veci, vlastného správania sťažovateľky, či

z konania a postupu všeobecného súdu v konkrétnom napadnutom konaní, vzhľadom

na extrémnu dĺžku konania (konanie pôvodne začalo v roku 2007 a od právoplatnosti nálezu

sp. zn. zo 16. decembra 2009 trvá takmer 10 rokov) tieto kritériá

nepovažoval za významné podrobnejšie skúmať, pretože ani právne či skutkovo náročnejší

spor, akým je napadnuté konanie vzhľadom na náročnosť dokazovania formou znaleckých

posudkov, nesmie trvať v právnom štáte takúto dlhú dobu, lebo dôveryhodnosť justície tak

trpí zásadným spôsobom.

24. Ústavný súd poznamenáva, že v súlade s platnou judikatúrou Európskeho súdu

pre ľudské práva sťažovateľovi nemôže byť vytýkané uplatnenie procesných prostriedkov

(riadne a mimoriadne opravné prostriedky, námietka zaujatosti, zmena právneho zástupcu,

návrhy na dokazovanie a pod.) ktoré mu na ochranu jeho práv poskytuje vnútroštátny

právny poriadok. Nemožno však pričítať štátu zodpovednosť za prieťahy, ktoré v konaní

vznikli v dôsledku nutnosti vysporiadať sa s takýmito návrhmi (rozsudok Európskeho súdu

pre ľudské práva č. 52859/99 z 25.5.2004 Dostál proti Českej republike, § 220).

24.1 Za ospravedlniteľné však nemožno pokladať prieťahy vznikajúce opakovaným

rušením rozhodnutí súdov nižšieho stupňa, najmä pokiaľ sú im nadriadenými súdmi

vytýkané chyby, ktorých sa dopustili (rozsudok č. 38299/05 z 5. 11. 2009 Spas Todorov

pozri Bulharsku, body 41 – 44).

25. Možno tak uzavrieť, že došlo k neprimeraným prieťahom v napadnutom konaní

pred okresným súdom i pred krajským súdom (bod 17 – 18) a bolo skutočne zasiahnuté

do ústavne zaručeného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa , listiny a dohovoru, takže podmienky

zásahu ústavného súdu podľa , tak ako boli uvedené, sú tu splnené (bod

1 výroku nálezu).

26. Po oboznámení sa s priebehom napadnutého konania, ako aj so závermi

okresného súdu (rozsudok č. k. -551 z 10. mája 2018) a krajského súdu

(rozsudok č. k. -591 z 8. októbra 2019) ústavný súd nemohol opomenúť tú

skutočnosť, že znalecké dokazovanie nariadené súdom prvej inštancie, zamerané

na skúmanie pravosti podpisov na listine predloženej žalobcom na preukázanie jeho

žalobného nároku, bolo významne ovplyvnené tým, že žalobca nepredložil v konaní originál

listiny, ale len jej kópiu. Rozsudkom č. k. -551 z 10. mája 2018 okresný súd

(už opakovane) rozhodol o zamietnutí žaloby sťažovateľky, pričom z odôvodnenia rozsudku

okresného súdu vyplýva významná okolnosť vo vzťahu k hodnoteniu dôkazu predloženého

sťažovateľom. K tomu okresný súd uviedol, že „... nemožno priznať ochranu nároku

uplatnenému žalobou, keďže tento nárok bol založený na zmluve, ktorá sa ukázala ako

neplatná podľa , z dôvodu nedostatku pravého podpisu jednej zo zmluvných strán a

to postupníka. Zároveň sa nemôže súd vyhnúť hodnoteniu konania žalobcu ako účelového

počnúc tvrdením o tom, že si nič nepamätá, pokračujúc odmietnutím predloženia originálu

rozhodujúcej listiny ako aj predkladaním ďalších listín. Súdu sa javí, že žalobca vždy. ak

došlo k riziku, že ním predložená rozhodujúca zmluva môže byť vyhodnotená v jeho

neprospech, bol pripravený poskytnúť súdu novú listinu o postúpení tej istej pohľadávky už s

odstránenou vadou. Preto považuje konanie žalobcu za špekulatívne, a aj preto mu nebolo

možné poskytnúť súdnu ochranu...“.

26.1. Krajský súd, ktorý rozhodoval o odvolaní žalobcu proti rozsudku okresného

súdu č. k. -551 z 10. mája 2018, preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie

spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v a nasl.

a bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa a contrario vo veci verejne

vyhlásil rozsudok č. k. -591 z 8. októbra 2019, ktorým rozsudok súdu prvej

inštancie ako vecne správny potvrdil.

VI.

Prikázanie vo veci konať a priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

27. Podľa ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo

nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,

vo veci konal.

27.1 Podľa ak ústavný súd ústavnej

sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto porušil základné práva a slobody sťažovateľa

svojou nečinnosťou, vo veci konal.

28. Hoci ústavný súd vzhľadom na celkovú dĺžku konania vyslovil, že základné

právo sťažovateľky na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

, listiny a právo podľa dohovoru boli postupom okresného

súdu a krajského súdu porušené (bod 1 výroku nálezu), ústavný súd vo výroku tohto nálezu

v tomto štádiu konania neprikázal, aby okresný súd a krajský súd vo veci konali

bez zbytočných prieťahov (bod 3 výroku tohto nálezu). Reflektoval tak na skutočnosť, že

v čase rozhodovania ústavného súdu o ústavnej sťažnosti bolo napadnuté konanie

právoplatne skončené (rozsudok č. k. -591 nadobudol právoplatnosť a

vykonateľnosť 11. novembra 2019, pozn.), súdy oboch inštancií v rámci svojich dispozícií

už vykonali všetky kroky na dosiahnutie právnej istoty sťažovateľa.

29. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím,

ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené,

primerané finančné zadosťučinenie.

29.1 Podľa , ak ústavný súd ústavnej

sťažnosti vyhovie, môže priznať sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie, ak o to

požiadal.

30. Sťažovateľka sa domáhala priznania finančného zadosťučinenia v sume 10 000 €.

Svoj návrh na priznanie finančného zadosťučinenia zdôvodnila tým, že neefektívnou

činnosťou okresného súdu a krajského súdu sa po celú dobu trvania napadnutého konania

nachádza v stave právnej neistoty a podľa jej názoru samotné konštatovanie porušenia

sťažovateľkou namietaných práv ústavným súdom by pre ňu nebolo dostatočným

zadosťučinením.

31. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho

porušenia základného práva ().

32. Ústavný súd si nemohol nevšimnúť, že ústavná sťažnosť sťažovateľky mu bola

doručená 8. októbra 2019, teda v ten istý deň, ako bol vo veci verejne vyhlásený rozsudok

krajského súdu č. k. -591, ktorým krajský súd rozsudok súdu prvej inštancie

ako vecne správny potvrdil.

32.1 Momentu doručenia ústavnej sťažnosti ústavnému súdu bezprostredne

predchádzala sťažovateľkou podaná sťažnosť na prieťahy podľa § 62 ods. 1 zákona

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov predsedníčke krajského súdu (30. septembra 2019, pozn.). Z uvedeného vyplýva,

že v v časovom rozpätí 8 dní sťažovateľka využila všetky zákonné možnosti na hájenie

svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

32.2 Bez ohľadu na to, že dĺžka napadnutého konania vybočila z ústavne

akceptovateľného rámca, v širšom kontexte posúdenia priebehu napadnutého konania

ústavný súd uvádza, že sťažovateľka mala dostatočný časový priestor na to, aby sa pokúsila

o nápravu stavu spočívajúceho v zbytočných prieťahoch v činnosti okresného súdu alebo

krajského súdu a mohla tak aktívne pristúpiť k uplatňovaniu svojich práv skôr než v čase,

keď napadnuté konanie smerovalo k ukončeniu vyhlásením rozsudku súdom druhej

inštancie, to všetko v súlade so zásadou „vigilantibus iura scripta sunt“.

33. Ústavný súd zdôrazňuje, že právo sťažovateľky na poskytnutie primeraného

finančného zadosťučinenia nie je právom absolútnym. Priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia je fakultatívne a nenahrádza uspokojenie nárokov uplatnených v konaní,

v ktorom bolo zistené porušenie práva podľa (). Vzhľadom

na charakter inštitútu primeraného finančného zadosťučinenia, ktorý je prostriedkom

sekundárnej kompenzácie v konaní pred ústavným súdom. Vychádzajúc z priebehu celého

konania, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľkou formulovaná požiadavka na priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia nemôže byť prostriedkom reparácie za jej konečný

neúspech v napadnutom konaní (neúspech žalobcu v spore).

34. S prihliadnutím na dĺžku napadnutého konania vedeného opakovane v oboch

inštanciách všeobecných súdov, berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu (k tomu pozri

bod 26 a 32 odôvodnenia tohto nálezu), je ústavný súd toho názoru, že samotné vyslovenie

porušenia sťažovateľkou označených práv (bod 1 výroku tohto nálezu) poskytuje

sťažovateľke dostatočnú satisfakciu, a preto jej finančné zadosťučinenie ústavný súd

nepriznal a jej ústavnej sťažnosti v tejto časti nevyhovel (bod 3 výroku tohto nálezu).

VI.

Trovy konania

35. Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej

vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom. Podľa § 73

ods. 3 ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa

výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti

uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

36. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej

mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2018, ktorá bola

vo výške 980 €.

37. Ústavný súd priznal úhradu za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu

zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 11 ods. 3 a §13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len

„vyhláška“) advokátovi JUDr. Milanovi Feciľakovi. Úhrada za dva úkony právnej služby

vykonané v roku 2019 (2 x 163,33 €) spolu s režijným paušálom (2 x 9,80 €) predstavuje

sumu trov konania 346,26 €, ku ktorej je nutné pripočítať 20 % DPH, ktorej je právny

zástupca sťažovateľky platiteľom (§ 18 ods. 3 vyhlášky), čo predstavuje sumu trov konania

celkom 415,51 €. Písomné vyjadrenie sťažovateľky z 20. januára 2020 ústavný súd

nevyhodnotil vzhľadom na jeho obsah ako podanie relevantné pre rozhodnutie vo veci

samej, a preto odmenu advokátovi JUDr. Milanovi Feciľakovi zaň nepriznal.

38. Priznanú úhradu trov konania sú okresný súd a krajský súd povinní spoločne

a nerozdielne zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky advokáta JUDr. Milana

Feciľaka v lehote uvedenej v bode 2 výroku tohto nálezu (

v spojení s ).

39. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. februára 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu