Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 104/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. marca 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej a sudcu

Petra Molnára (sudca spravodajca) prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti

, , ,

zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Marek Doktor, s. r. o., Legionárska 7735/31B,

Trenčín, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Marek Doktor, vo veci namietaného

porušenia jej základných práv podľa a 2 a Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 30. apríla 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti , o d m i e t a

ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

bola 5. septembra 2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti

, ,

(ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou

JUDr. Marek Doktor, s. r. o., Legionárska 7735/31B, Trenčín, v mene ktorej koná konateľ

a advokát JUDr. Marek Doktor, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa

a 2 a (ďalej len „“) a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 30. apríla 2019 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Daňový úrad Prešov

(ďalej len „daňový úrad“) rozhodnutím č. 752758/2016 z 11. mája 2016 určil

sťažovateľke rozdiel dane v sume 118 060,72 €, a to nepriznaním nadmerného odpočtu

v sume 51 537,64 € a vyrubením dane v sume 66 523,08 € za zdaňovacie obdobie

apríl 2012. Proti tomuto rozhodnutiu sťažovateľka podala odvolanie, o ktorom rozhodlo

Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „finančné riaditeľstvo“) rozhodnutím

č. 1668858/2016 z 3. novembra 2016 tak, že zmenilo odvolaním napadnuté rozhodnutie

daňového úradu v časti námietok súvisiacich s odpočítaním dane z faktúr od spoločnosti

, ktorým odvolací orgán vyhovel v plnom rozsahu. Ostatné

námietky považovalo za neopodstatnené a určilo za zdaňovacie obdobie apríl 2012 rozdiel

dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) v sume 116 976,11 €, teda nepriznalo nadmerný

odpočet v sume 51 537,64 € a vyrubilo daň v sume 65 438,47 € ˗deň oznámenia

bol 10. november 2016.

3. Sťažovateľka podala 28. decembra 2016 na Krajskom súde v Prešove

(ďalej len „krajský súd“) správnu žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia finančného

riaditeľstva č. 1668858/2016 z 3. novembra 2016. Krajský súd rozsudkom

sp. zn. z 13. októbra 2017 žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku sťažovateľka

podala kasačnú sťažnosť, v ktorej žiadala, aby najvyšší súd napadnutý rozsudok krajského

súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd napadnutým rozsudkom kasačnú

sťažnosť zamietol.

4. Sťažovateľka považuje napadnutý rozsudok najvyššieho súdu za zjavne

neodôvodnený, keďže podľa jej názoru „Súd (ani kasačný) nemôže postupovať

tak, že si len osvojí právny názor správneho orgánu, nemôže len reprodukovať závery

správcu dane, resp. správneho orgánu či súdu nižšej inštancie a bez ďalšieho k nemu

priradiť svoj právny záver tak, že nie je zrejmé, akou cestou, akými úvahami a argumentmi

k nemu dospel, či použil.“.

5. Arbitrárnosť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu odvodzuje od skutočnosti,

že „najvyšší súd SR nevyčerpal obsah kasačnej sťažnosti ani sa nevysporiadal so všetkými

námietkami sťažovateľa v nej uvedenými, čím porušil svoje povinnosti a právomoc,

ktoré mu vyplývajú z ustanovení a tým spôsobil

aj to, že jeho sťažnosťou napadnuté rozhodnutie je ústavne nekonformné...“.

6. Sťažovateľka predovšetkým namieta dĺžku daňovej kontroly, ktorej lehota 1 rok

bola podľa jej názoru prekročená a protokol o daňovej kontrole nadobudol povahu

nezákonne získaného dôkazu, pričom najvyšší súd sa touto námietkou nezaoberal, a taktiež

argumentuje, že najvyšší súd si zamieňa, resp. súčasne uplatňuje pojmy „podvod na dani“

a „zneužitie práva“, ktoré vo svojom dôsledku vyžadujú odlišné zameranie dokazovania

správcom dane, ako aj odôvodnenie rozhodnutí.

7. Podľa názoru sťažovateľky došlo aj k porušeniu jej práva „v zmysle ustanovenia

článku 47 ods. 3 SR, podľa ktorého všetci účastníci sú si v konaní

podľa odseku 2 rovní“, keďže „daňové orgány sa dopustili hrubého porušenia zákona

v rámci dokazovania chrániac prednostne fiškálne záujmy štátu pred právom chránenými

záujmami sťažovateľa tým, že preniesli úplne dôkaznú povinnosť na sťažovateľa... Kasačný

súd tieto nezákonnosti vo svojom rozhodnutí nenapravil ani sa nimi nijako nevysporiadal,

konštatujúc, že dokazovanie bolo rozsiahle, hoci úplne absentuje splnenie dôkaznej

povinnosti v predmetnom prípade zo strany správcu dane.“.

8. Na základe argumentácie uvedenej v ústavnej sťažnosti sťažovateľka navrhuje,

aby ústavný súd po jej prijatí na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 a 2

SR a základné právo sťažovateľa na rovnosť účastníkov v konaní podľa článku 47

ods. 3 SR a práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane rozsudkom Najvyššieho súdu SR so spis. zn.

zo dňa 30. 4. 2019 porušené boli.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR so spis. zn. zo dňa 30. 4. 2019

sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania v rozsahu 100 %

na bankový účet právnej zástupkyne sťažovateľa, a to do 2 mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.“

II.

Relevantná právna úprava

9. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

12. Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený

rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť

takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie

byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

13. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že upravuje právo

na prístup k súdu vo veci, o ktorej rozhodol orgán verejnej správy. Ide skôr o kompetenčné

ustanovenie určujúce, kedy súdna moc preskúmava rozhodnutia verejnej správy,

ako o ustanovenie zakladajúce základné právo. To je v skutočnosti priznané už v čl. 46

ods. 1 . Vychádzajúc z uvedeného, ako aj z obsahu sťažnosti, ústavný súd postupujúc

podľa o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“), podľa ktorého sa každé podanie posudzuje podľa jeho obsahu a § 45 zákona

o ústavnom súde, ktoré upravuje viazanosť rozsahom a dôvodmi návrhu na začatie konania

v záujme poskytovania materiálnej ochrany práv, pristúpil k preskúmaniu napadnutého

rozsudku najvyššieho súdu z hľadiska základného práva podľa .

14. Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený.

16. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

17. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci

ústavným súdom

18. Ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoju konštantnú judikatúru,

podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou

ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ).

Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej

ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav

a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody

(m. m. , , atď.).

19. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane uvádza, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa je umožniť každému reálny

prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať

a rozhodnúť (napr. , ), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné

garancie v súdnom konaní. K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť

predovšetkým vtedy, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať

o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby ().

20. Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,

ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému

uplatneniu (, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho),

ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver

o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý

proces ().

21. Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až 50 ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky a podrobnosti

o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa

ktorého sa možno domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach

zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú ().

22. Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Zásada rovnosti strán v konaní podľa sa prejavuje vytváraním

rovnakých procesných podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov,

o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd (,

, ). To znamená, že všetci účastníci súdneho konania

majú rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých podmienok

bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán ().

23. Podľa názoru sťažovateľky k porušeniu jej označených základných práv

podľa , ako aj práva podľa dohovoru malo dôjsť tým, že najvyšší súd sa náležite

nevysporiadal s jej námietkami uplatnenými v kasačnej sťažnosti a napadnutý rozsudok

nie je riadne odôvodnený.

24. Sťažovateľka tiež namieta, že najvyšší súd zasiahol do jej základného práva

podľa , keď preniesol dôkaznú povinnosť na sťažovateľku,

uprednostňujúc fiškálne záujmy štátu pred jej chránenými záujmami.

25. Vo vzťahu k tejto námietke ústavný súd poukazuje na relevantnú časť

odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, v ktorom uvádza:

„35. Pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní, dôkaznú povinnosť má prioritne

daňový subjekt. Správca dane dokazovanie vykonáva, vedie dokazovanie. Jeho úlohou

je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Dokazovanie je procesný

postup, na základe ktorého správca dane získa poznatky a informácie o všetkých

skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Správca dane nie je pri

dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť skutkový stav

veci čo najúplnejšie. Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva,

že je to práve správca dane, kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec

dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní

u uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy. V zmysle

týchto zásad sú príslušne správne organy povinné postupovať.

36. Podľa rozsudku Najvyššieho sudu Slovenskej republiky sp. zn.

zo dňa 17. 02. 2015, aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane

právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly

alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca

dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti

a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie

zistených skutkových okolnosti musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej

aplikácie relevantných zákonných ustanovení. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca

daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie

dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu

ohľadne nim v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností,

nakoľko daňovo konanie nie je konaním vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane

vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie

doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce

z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím

na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu

konania k dispozícii.

37. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje aj na rozsudok najvyššieho sudu vo veci

sp. zn. zo dňa 23. 06. 2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR

sp. zn. -17 zo dňa 23. 02. 2011; z odôvodnenia ktorého vyplýva,

že „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi (

Zb. v spojení s , ). Primárne je nevyhnutne uniesť

dôkazné bremeno na strane dôkazného subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim právom

uplatnil si za zákonom ustanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane

z pridanej hodnoty je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty a ktorý si aj tento

nárok uplatnil, preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene

za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži

až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom.

Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže,

nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.“

Z uvedených dôvodov považoval kasačný súd námietku sťažovateľky týkajúcej sa posúdenia

miery zaťaženia sťažovateľky dôkazným bremenom za nedôvodnú.

Ďalej kasačný súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho sudu SR

sp. zn. zo dňa 23. 02. 2017, podľa ktorého „... Najvyšší súd SR zdôrazňuje,

že dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt – žalobcu.

Preukázanie dodávok tovaru a služieb len faktúrami nie je podľa súdu postačujúce. Faktúra

je relevantným dokladom len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce

skutočne reálne plnenie. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu

a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nie je dôkazom o tom, že daňový

subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu.“

26. Najvyšší súd formuloval svoje právne závery vo vzťahu k vykonanému

dokazovaniu takto:

«38. Kasačný súd mal za preukázané, že žalovaný ako aj správca dane pri výkone

daňovej kontroly, ako aj vo vyrubovacom konaní vyhodnotili všetky dôkazy a zistené

skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane v ich vzájomnej súvislosti a prihliadli

na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Správca dane viedol dokazovanie s cieľom

preveriť reálnosť obchodov deklarovaných faktúrami, snažil sa úplne a presne zistiť

skutkový stav veci tým, že si zaobstaral pri výkone daňovej kontroly nevyhnutné podklady

a dôkazy. Správca dane nevykonal iba formálnu kontrolu dokladov, ale zameral

sa predovšetkým na vecné plnenie, a to vo všetkých vzájomných súvislostiach...

Kasačný súd poukazuje na to, že na základe vykonaného rozsiahleho dokazovania

správca dane zistil skutkový stav správne a v súlade s Daňovým poriadkom. Kasačný súd

po vyhodnotení súdneho spisu, ktorého súčasťou je aj administratívny spis žalovaného,

dospel k rovnakému záveru ako krajský súd, a to, že odberatelia ktorí boli deklarovaní

na predložených faktúrach, resp. dokladoch MRI, ako aj CMR, ktoré predložila

sťažovateľka v rámci daňovej kontroly neboli preukázateľnými skutočnými odberateľmi

tak, ako to poukazovala sťažovateľka. Jednotlivé spoločnosti na základe predložených

listinných dôkazov, faktúr, ako aj CMR dokladov neboli skutočnými odberateľmi,

ďalej nebola preukázaná prepravu tovaru medzi týmito spoločnosťami, pričom viaceré

spoločnosti vystupovali ako fiktívne spoločnosti, aj keď medzi týmito spoločnosťami

a sťažovateľkou existovali určite odberné doklady, ktoré však v rámci vykonaného

dokazovania správcom dane nepreukazovali dodanie deklarovaného tovaru. V danej

súvislosti kasačný súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.

zo dňa 23. 02. 2017, podľa ktorého „... Súd poukázal na to, že pokiaľ daňový subjekt

požadoval od štátu vrátenie nadmerného odpočtu, bolo jeho základnou povinnosťou

preukázať, že má na vrátenie dane právny nárok a ak daňové orgány spochybnili

deklarované zdaniteľné obchody, bolo na daňovom subjekte, aby túto pochybnosť odstránil

(vyvrátil), inak nebolo možné priznať mu nárok na vrátenie dane...“»

27. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd podrobne a jasne opísal proces

dokazovania v daňovom konaní, zdôrazňujúc jeho zásady a princípy. Následne v súlade

s relevantnou právnou úpravou, ako i aplikačnou praxou, na ktorú poukázal na viacerých

miestach odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, vyhodnotil dokazovanie v právnej veci

sťažovateľky a formuloval závery, ku ktorým dospel a ktoré ústavný súd nepovažuje

za arbitrárne či zjavne neodôvodnené.

28. V ďalšej časti napadnutého rozsudku sa kasačný súd vyjadril k námietke

sťažovateľky súvisiacej s „nepreukázaním zneužitia práva“ žalovaným, keď uviedol,

že ju nepovažuje za dôvodnú, a zdôraznil, že záver o naplnení skutkovej podstaty zneužitia

práva, ktorý učiní ktorýkoľvek orgán verejnej moci v individuálnej rozhodovanej veci,

je výsledkom právneho hodnotenia ustáleného skutkového stavu. V tejto súvislosti

poukazuje na «uznesenie Ústavného sudu SR č. k -16 dňa 07. 06. 2016,

v ktorom je uvedené, že „... Zneužitie práva je rýdzo právna kategória, pričom

už jej samotné pojmové znaky preukazujú, že záver o ich naplnení nemôže byť výlučne

výsledkom objasňovania skutkovej stránky prejednávanej veci, ale je výsledkom právneho

posúdenia ustáleného skutkového stavu. Preto zneužitie práva, ktorému orgán verejnej moci

pri realizácii rozhodovacej právomoci venuje pozornosť, nemôže byť predmetom

dokazovania ako právny inštitút. Skutkový stav, ktorý je výsledkom dokazovania až následne

po svojom ustálení môže byť právne vyhodnotený tak, že skutková podstata zneužitia práva

bola naplnená.“ Preto ak sťažovateľka kriticky naznačuje, že zneužitie práva v jej daňovej

kauze nebolo objektom dôkazných aktivít orgánov daňovej správy, nemožno tomuto aspektu

jej kritiky priznať dôvodnosť. K záveru o zneužití práva zo strany sťažovateľky tak došlo

po rozsiahlom dokazovaní zo strany správcu dane, ktoré vyčerpávajúcim spôsobom uviedol

aj krajsky súd vo svojom odôvodnení, na ktoré kasačný súd odkazuje. Plnenia,

resp. konania, ktoré nie sú uskutočnené v rámci obvyklých obchodných podmienok,

u ktorých absentuje akýkoľvek ekonomický zmysel a sú deklarované len s cieľom získania

výhod upravených zákonom, možno považovať len za zneužitie objektívneho daňového

práva.

42. K zneužitiu daňového práva sa ťažiskovo vyslovil aj Súdny dvor (v tom čase

Európsky súdny dvor) v známom rozsudku z 21. 02. 2006 vo veci Halifax plc

a ďalší proti Commisioners of Customs & Exeese (C-255/02). Uviedol, že pre záver

o zneužití práva je nevyhnutné, aby výsledkom dotknutých plnení napriek formálnemu

použitiu podmienok stanovených relevantnými ustanoveniami bolo získanie daňového

zvýhodnenia, ktorého poskytnutie by bolo v rozpore s cieľom sledovaným týmito

ustanoveniami. Okrem toho, zo všetkých objektívnych okolností musí vyplývať, že hlavným

účelom dotknutých plnení je získanie daňového zvýhodnenia (bod 86).».

29. Z už citovaného vyplýva, že najvyšší súd sa s argumentáciou sťažovateľky

súvisiacou s namietaným nepreukázaním zneužitia práva v jej daňovej kauze vysporiadal

a vysvetlil, ako dospel k záveru o jej nedôvodnosti, pričom jasne a zrozumiteľne

definoval pojem zneužitia práva, citujúc rozhodnutie ústavného súdu (

zo 7. júna 2016), i s poukazom na postoj Súdneho dvora Európskej únie k tejto otázke.

30. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že pri skúmaní

opodstatnenosti námietky sťažovateľky týkajúcej sa nedodržania lehoty jedného roka

na vykonanie daňovej kontroly vychádzal kasačný súd z administratívneho spisu, pričom

uviedol, že „... správca dane oznámil rozhodnutím o prerušení daňovej kontroly,

ktorá sa začala dňa 03. 07. 2012 prerušenie konania, a to odo dňa 02. 07. 2013

do obdržania výsledkov zaslaných v žiadosti o MVI, pričom konkrétne uviedol, že poslednú

odpoveď obdržal dňa 01. 04. 2014, pričom s touto skutočnosťou oboznámil písomne

sťažovateľku a o doručení tejto informácie svedčí mail zo dňa 01. 04. 2014 ohľadom

žiadosti na spoločnosť Správca dane ďalej poukázal na presné

dátumy doručeniu odpovedí na žiadosti o MVI týkajúcich sa odberateľov

, ktorá bola doručená dňa 25. 10. 2013, odberateľa

, ktorá bola doručená dňa 13. 11. 2013 a odpoveď týkajúca sa odberateľa

, ktorá bola doručená dňa 01. 04. 2014. Na základe uvedených

skutočnosti je zrejmé, že rozhodnutím zo dňa 03. 04. 2014 bol znovu prerušený výkon

daňovej kontroly, a to dňom 03. 04. 2014 podľa § 61 ods. 1 písm. b) Daňového poriadku

z dôvodu zaslania žiadosti o MVI z 24. 05. 2013 týkajúcej sa odberateľa

Deň prerušeniu daňovej kontroly správca dane opätovne určil v súlade s § 61

ods. 3 Daňového poriadku a žiadosť o MVI zo dňa 24. 05. 2013 na preverenie skutočnosti

u daňového subjektu , nebola súčasťou predchádzajúceho

rozhodnutia o prerušení daňovej kontroly, a preto správca dane odpoveď na túto žiadosť

neobdržal do 03. 04. 2014, a preto daňovú kontrolu opätovne prerušil. Presný dátum

doručenia odpovede na žiadosť zo dňa 24. 05. 2013 vo veci daňového subjektu

je 23. 04. 2014, ktorým dňom pominuli dôvody, pre ktoré bola

daňová kontrola prerušená, čo správca dane sťažovateľke písomne oznámi listom

zo dňa 30. 04. 2014. Správca dane uviedol aj správny výpočet dní výkonu predmetnej

daňovej kontroly, ktorá sa začala 23. 07. 2012, prerušenie daňovej kontroly

zo dňa 02. 07. 2013, pokračovanie daňovej kontroly 01. 04. 2014 a následne prerušenie

daňovej kontroly 03. 04. 2014, pričom ďalšie pokračovanie daňovej kontroly nasledovalo

23. 04. 2014. Rozsah vykonanej daňovej kontroly tak predstavoval 362 dní, čo je v súlade

s ustanovením § 46 ods. 10 Daňového poriadku, a teda lehota na vykonanie daňovej

kontroly, ktorá je najviac jeden rok odo dňa jej začatia, bola dodržaná. Naviac kasačný súd

k veci dodáva, že sťažovateľka si mylne zamieňa dátum doručenia odpovede s dátumom

odoslania odpovede tykajúcich sa MVI.“.

31. Z už citovaného vyplýva, že kasačný súd pri posudzovaní námietky sťažovateľky,

že daňová kontrola u nej trvala viac ako jeden rok, vychádzal z administratívneho spisu,

pričom podrobne uviedol, kedy daňová kontrola začala, odôvodnil periódy jej prerušenia,

ako i jej rozsah. V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že jeho úlohou nie je skúmať,

či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

32. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,

ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne.

Po preskúmaní napadnutého rozsudku kasačného súdu ako celku, s prihliadnutím

na citované časti jeho odôvodnenia ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd zrozumiteľným

a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, prečo kasačnú sťažnosť sťažovateľky zamietol.

Podľa názoru ústavného súdu sa najvyšší súd náležite vysporiadal s argumentáciou

sťažovateľky uvedenou v kasačnej sťažnosti, citoval zákonné ustanovenia, ktoré adekvátne

aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Odôvodnenie napadnutého rozsudku

nemožno považovať za nedostatočné či arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

za neospravedlniteľné a neudržateľné, majúce za následok porušenie niektorého základného

práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

33. Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

a označenými základnými právami podľa a právom podľa dohovoru,

ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe

ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí ústavnej sťažností na ďalšie konanie reálne

mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní

odmietol ústavnú sťažnosť podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

34. Vzhľadom na skutočnosť, že ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo

už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších návrhoch sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. marca 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu