Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 104/2020
PDF · 274.82 KB
No categories available
II. ÚS 104/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. marca 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej a sudcu
Petra Molnára (sudca spravodajca) prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti
, , ,
zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Marek Doktor, s. r. o., Legionárska 7735/31B,
Trenčín, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Marek Doktor, vo veci namietaného
porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžfk 13/2018
z 30. apríla 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti , o d m i e t a
ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)
bola 5. septembra 2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti
, ,
(ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou
JUDr. Marek Doktor, s. r. o., Legionárska 7735/31B, Trenčín, v mene ktorej koná konateľ
a advokát JUDr. Marek Doktor, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa
čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 10 Sžfk 13/2018 z 30. apríla 2019 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Daňový úrad Prešov
(ďalej len „daňový úrad“) rozhodnutím č. 752758/2016 z 11. mája 2016 určil
sťažovateľke rozdiel dane v sume 118 060,72 €, a to nepriznaním nadmerného odpočtu
v sume 51 537,64 € a vyrubením dane v sume 66 523,08 € za zdaňovacie obdobie
apríl 2012. Proti tomuto rozhodnutiu sťažovateľka podala odvolanie, o ktorom rozhodlo
Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „finančné riaditeľstvo“) rozhodnutím
č. 1668858/2016 z 3. novembra 2016 tak, že zmenilo odvolaním napadnuté rozhodnutie
daňového úradu v časti námietok súvisiacich s odpočítaním dane z faktúr od spoločnosti
, ktorým odvolací orgán vyhovel v plnom rozsahu. Ostatné
námietky považovalo za neopodstatnené a určilo za zdaňovacie obdobie apríl 2012 rozdiel
dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) v sume 116 976,11 €, teda nepriznalo nadmerný
odpočet v sume 51 537,64 € a vyrubilo daň v sume 65 438,47 € ˗deň oznámenia
bol 10. november 2016.
3. Sťažovateľka podala 28. decembra 2016 na Krajskom súde v Prešove
(ďalej len „krajský súd“) správnu žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia finančného
riaditeľstva č. 1668858/2016 z 3. novembra 2016. Krajský súd rozsudkom
sp. zn. 2 S 46/2016 z 13. októbra 2017 žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku sťažovateľka
podala kasačnú sťažnosť, v ktorej žiadala, aby najvyšší súd napadnutý rozsudok krajského
súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd napadnutým rozsudkom kasačnú
sťažnosť zamietol.
4. Sťažovateľka považuje napadnutý rozsudok najvyššieho súdu za zjavne
neodôvodnený, keďže podľa jej názoru „Súd (ani kasačný) nemôže postupovať
tak, že si len osvojí právny názor správneho orgánu, nemôže len reprodukovať závery
správcu dane, resp. správneho orgánu či súdu nižšej inštancie a bez ďalšieho k nemu
priradiť svoj právny záver tak, že nie je zrejmé, akou cestou, akými úvahami a argumentmi
k nemu dospel, či použil.“.
5. Arbitrárnosť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu odvodzuje od skutočnosti,
že „najvyšší súd SR nevyčerpal obsah kasačnej sťažnosti ani sa nevysporiadal so všetkými
námietkami sťažovateľa v nej uvedenými, čím porušil svoje povinnosti a právomoc,
ktoré mu vyplývajú z ustanovení Správneho súdneho poriadku a tým spôsobil
aj to, že jeho sťažnosťou napadnuté rozhodnutie je ústavne nekonformné...“.
6. Sťažovateľka predovšetkým namieta dĺžku daňovej kontroly, ktorej lehota 1 rok
bola podľa jej názoru prekročená a protokol o daňovej kontrole nadobudol povahu
nezákonne získaného dôkazu, pričom najvyšší súd sa touto námietkou nezaoberal, a taktiež
argumentuje, že najvyšší súd si zamieňa, resp. súčasne uplatňuje pojmy „podvod na dani“
a „zneužitie práva“, ktoré vo svojom dôsledku vyžadujú odlišné zameranie dokazovania
správcom dane, ako aj odôvodnenie rozhodnutí.
7. Podľa názoru sťažovateľky došlo aj k porušeniu jej práva „v zmysle ustanovenia
článku 47 ods. 3 Ústavy SR, podľa ktorého všetci účastníci sú si v konaní
podľa odseku 2 rovní“, keďže „daňové orgány sa dopustili hrubého porušenia zákona
v rámci dokazovania chrániac prednostne fiškálne záujmy štátu pred právom chránenými
záujmami sťažovateľa tým, že preniesli úplne dôkaznú povinnosť na sťažovateľa... Kasačný
súd tieto nezákonnosti vo svojom rozhodnutí nenapravil ani sa nimi nijako nevysporiadal,
konštatujúc, že dokazovanie bolo rozsiahle, hoci úplne absentuje splnenie dôkaznej
povinnosti v predmetnom prípade zo strany správcu dane.“.
8. Na základe argumentácie uvedenej v ústavnej sťažnosti sťažovateľka navrhuje,
aby ústavný súd po jej prijatí na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 a 2 Ústavy
SR a základné právo sťažovateľa na rovnosť účastníkov v konaní podľa článku 47
ods. 3 Ústavy SR a práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane rozsudkom Najvyššieho súdu SR so spis. zn. 10 Sžfk 13/2018
zo dňa 30. 4. 2019 porušené boli.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR so spis. zn. 10 Sžfk 13/2018 zo dňa 30. 4. 2019
sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania v rozsahu 100 %
na bankový účet právnej zástupkyne sťažovateľa, a to do 2 mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu.“
II.
Relevantná právna úprava
9. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
12. Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený
rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť
takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie
byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
13. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že čl. 46 ods. 2 ústavy upravuje právo
na prístup k súdu vo veci, o ktorej rozhodol orgán verejnej správy. Ide skôr o kompetenčné
ustanovenie určujúce, kedy súdna moc preskúmava rozhodnutia verejnej správy,
ako o ustanovenie zakladajúce základné právo. To je v skutočnosti priznané už v čl. 46
ods. 1 ústavy. Vychádzajúc z uvedeného, ako aj z obsahu sťažnosti, ústavný súd postupujúc
podľa § 39 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“), podľa ktorého sa každé podanie posudzuje podľa jeho obsahu a § 45 zákona
o ústavnom súde, ktoré upravuje viazanosť rozsahom a dôvodmi návrhu na začatie konania
v záujme poskytovania materiálnej ochrany práv, pristúpil k preskúmaniu napadnutého
rozsudku najvyššieho súdu z hľadiska základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
14. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený.
16. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
17. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci
ústavným súdom
18. Ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoju konštantnú judikatúru,
podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou
ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného
súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej
ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav
a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné
alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
19. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane uvádza, že obsahom
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť každému reálny
prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať
a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01, III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné
garancie v súdnom konaní. K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť
predovšetkým vtedy, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať
o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 216/06).
20. Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému
uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.
Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho),
ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver
o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý
proces (III. ÚS 209/04).
21. Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom
pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných
na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti
o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa
ktorého sa možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach
zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
22. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Zásada rovnosti strán v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy sa prejavuje vytváraním
rovnakých procesných podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov,
o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd (PL. ÚS 43/95,
II. ÚS 35/02, II. ÚS 121/02). To znamená, že všetci účastníci súdneho konania
majú rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých podmienok
bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán (III. ÚS 108/2013).
23. Podľa názoru sťažovateľky k porušeniu jej označených základných práv
podľa ústavy, ako aj práva podľa dohovoru malo dôjsť tým, že najvyšší súd sa náležite
nevysporiadal s jej námietkami uplatnenými v kasačnej sťažnosti a napadnutý rozsudok
nie je riadne odôvodnený.
24. Sťažovateľka tiež namieta, že najvyšší súd zasiahol do jej základného práva
podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, keď preniesol dôkaznú povinnosť na sťažovateľku,
uprednostňujúc fiškálne záujmy štátu pred jej chránenými záujmami.
25. Vo vzťahu k tejto námietke ústavný súd poukazuje na relevantnú časť
odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, v ktorom uvádza:
„35. Pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní, dôkaznú povinnosť má prioritne
daňový subjekt. Správca dane dokazovanie vykonáva, vedie dokazovanie. Jeho úlohou
je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Dokazovanie je procesný
postup, na základe ktorého správca dane získa poznatky a informácie o všetkých
skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Správca dane nie je pri
dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť skutkový stav
veci čo najúplnejšie. Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva,
že je to práve správca dane, kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec
dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní
u uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy. V zmysle
týchto zásad sú príslušne správne organy povinné postupovať.
36. Podľa rozsudku Najvyššieho sudu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sžf/30/2014
zo dňa 17. 02. 2015, aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane
právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly
alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca
dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti
a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie
zistených skutkových okolnosti musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej
aplikácie relevantných zákonných ustanovení. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca
daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie
dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu
ohľadne nim v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností,
nakoľko daňovo konanie nie je konaním vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane
vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie
doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce
z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím
na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu
konania k dispozícii.
37. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje aj na rozsudok najvyššieho sudu vo veci
sp. zn. 2 Sžf/4/2009 zo dňa 23. 06. 2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR
sp. zn. III. ÚS 78/2011-17 zo dňa 23. 02. 2011; z odôvodnenia ktorého vyplýva,
že „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi (§ 28 ods. 8 zákona č. 511/1992
Zb. v spojení s § 42 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004 Z. z.). Primárne je nevyhnutne uniesť
dôkazné bremeno na strane dôkazného subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim právom
uplatnil si za zákonom ustanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane
z pridanej hodnoty je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty a ktorý si aj tento
nárok uplatnil, preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene
za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži
až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom.
Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže,
nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.“
Z uvedených dôvodov považoval kasačný súd námietku sťažovateľky týkajúcej sa posúdenia
miery zaťaženia sťažovateľky dôkazným bremenom za nedôvodnú.
Ďalej kasačný súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho sudu SR
sp. zn. 8 Sžf/19/2015 zo dňa 23. 02. 2017, podľa ktorého „... Najvyšší súd SR zdôrazňuje,
že dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt – žalobcu.
Preukázanie dodávok tovaru a služieb len faktúrami nie je podľa súdu postačujúce. Faktúra
je relevantným dokladom len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce
skutočne reálne plnenie. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu
a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nie je dôkazom o tom, že daňový
subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu.“
26. Najvyšší súd formuloval svoje právne závery vo vzťahu k vykonanému
dokazovaniu takto:
«38. Kasačný súd mal za preukázané, že žalovaný ako aj správca dane pri výkone
daňovej kontroly, ako aj vo vyrubovacom konaní vyhodnotili všetky dôkazy a zistené
skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane v ich vzájomnej súvislosti a prihliadli
na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Správca dane viedol dokazovanie s cieľom
preveriť reálnosť obchodov deklarovaných faktúrami, snažil sa úplne a presne zistiť
skutkový stav veci tým, že si zaobstaral pri výkone daňovej kontroly nevyhnutné podklady
a dôkazy. Správca dane nevykonal iba formálnu kontrolu dokladov, ale zameral
sa predovšetkým na vecné plnenie, a to vo všetkých vzájomných súvislostiach...
Kasačný súd poukazuje na to, že na základe vykonaného rozsiahleho dokazovania
správca dane zistil skutkový stav správne a v súlade s Daňovým poriadkom. Kasačný súd
po vyhodnotení súdneho spisu, ktorého súčasťou je aj administratívny spis žalovaného,
dospel k rovnakému záveru ako krajský súd, a to, že odberatelia ktorí boli deklarovaní
na predložených faktúrach, resp. dokladoch MRI, ako aj CMR, ktoré predložila
sťažovateľka v rámci daňovej kontroly neboli preukázateľnými skutočnými odberateľmi
tak, ako to poukazovala sťažovateľka. Jednotlivé spoločnosti na základe predložených
listinných dôkazov, faktúr, ako aj CMR dokladov neboli skutočnými odberateľmi,
ďalej nebola preukázaná prepravu tovaru medzi týmito spoločnosťami, pričom viaceré
spoločnosti vystupovali ako fiktívne spoločnosti, aj keď medzi týmito spoločnosťami
a sťažovateľkou existovali určite odberné doklady, ktoré však v rámci vykonaného
dokazovania správcom dane nepreukazovali dodanie deklarovaného tovaru. V danej
súvislosti kasačný súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8 Sžf/19/2015
zo dňa 23. 02. 2017, podľa ktorého „... Súd poukázal na to, že pokiaľ daňový subjekt
požadoval od štátu vrátenie nadmerného odpočtu, bolo jeho základnou povinnosťou
preukázať, že má na vrátenie dane právny nárok a ak daňové orgány spochybnili
deklarované zdaniteľné obchody, bolo na daňovom subjekte, aby túto pochybnosť odstránil
(vyvrátil), inak nebolo možné priznať mu nárok na vrátenie dane...“»
27. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd podrobne a jasne opísal proces
dokazovania v daňovom konaní, zdôrazňujúc jeho zásady a princípy. Následne v súlade
s relevantnou právnou úpravou, ako i aplikačnou praxou, na ktorú poukázal na viacerých
miestach odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, vyhodnotil dokazovanie v právnej veci
sťažovateľky a formuloval závery, ku ktorým dospel a ktoré ústavný súd nepovažuje
za arbitrárne či zjavne neodôvodnené.
28. V ďalšej časti napadnutého rozsudku sa kasačný súd vyjadril k námietke
sťažovateľky súvisiacej s „nepreukázaním zneužitia práva“ žalovaným, keď uviedol,
že ju nepovažuje za dôvodnú, a zdôraznil, že záver o naplnení skutkovej podstaty zneužitia
práva, ktorý učiní ktorýkoľvek orgán verejnej moci v individuálnej rozhodovanej veci,
je výsledkom právneho hodnotenia ustáleného skutkového stavu. V tejto súvislosti
poukazuje na «uznesenie Ústavného sudu SR č. k III. ÚS 357/2016-16 dňa 07. 06. 2016,
v ktorom je uvedené, že „... Zneužitie práva je rýdzo právna kategória, pričom
už jej samotné pojmové znaky preukazujú, že záver o ich naplnení nemôže byť výlučne
výsledkom objasňovania skutkovej stránky prejednávanej veci, ale je výsledkom právneho
posúdenia ustáleného skutkového stavu. Preto zneužitie práva, ktorému orgán verejnej moci
pri realizácii rozhodovacej právomoci venuje pozornosť, nemôže byť predmetom
dokazovania ako právny inštitút. Skutkový stav, ktorý je výsledkom dokazovania až následne
po svojom ustálení môže byť právne vyhodnotený tak, že skutková podstata zneužitia práva
bola naplnená.“ Preto ak sťažovateľka kriticky naznačuje, že zneužitie práva v jej daňovej
kauze nebolo objektom dôkazných aktivít orgánov daňovej správy, nemožno tomuto aspektu
jej kritiky priznať dôvodnosť. K záveru o zneužití práva zo strany sťažovateľky tak došlo
po rozsiahlom dokazovaní zo strany správcu dane, ktoré vyčerpávajúcim spôsobom uviedol
aj krajsky súd vo svojom odôvodnení, na ktoré kasačný súd odkazuje. Plnenia,
resp. konania, ktoré nie sú uskutočnené v rámci obvyklých obchodných podmienok,
u ktorých absentuje akýkoľvek ekonomický zmysel a sú deklarované len s cieľom získania
výhod upravených zákonom, možno považovať len za zneužitie objektívneho daňového
práva.
42. K zneužitiu daňového práva sa ťažiskovo vyslovil aj Súdny dvor (v tom čase
Európsky súdny dvor) v známom rozsudku z 21. 02. 2006 vo veci Halifax plc
a ďalší proti Commisioners of Customs & Exeese (C-255/02). Uviedol, že pre záver
o zneužití práva je nevyhnutné, aby výsledkom dotknutých plnení napriek formálnemu
použitiu podmienok stanovených relevantnými ustanoveniami bolo získanie daňového
zvýhodnenia, ktorého poskytnutie by bolo v rozpore s cieľom sledovaným týmito
ustanoveniami. Okrem toho, zo všetkých objektívnych okolností musí vyplývať, že hlavným
účelom dotknutých plnení je získanie daňového zvýhodnenia (bod 86).».
29. Z už citovaného vyplýva, že najvyšší súd sa s argumentáciou sťažovateľky
súvisiacou s namietaným nepreukázaním zneužitia práva v jej daňovej kauze vysporiadal
a vysvetlil, ako dospel k záveru o jej nedôvodnosti, pričom jasne a zrozumiteľne
definoval pojem zneužitia práva, citujúc rozhodnutie ústavného súdu (III. ÚS 357/2016
zo 7. júna 2016), i s poukazom na postoj Súdneho dvora Európskej únie k tejto otázke.
30. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že pri skúmaní
opodstatnenosti námietky sťažovateľky týkajúcej sa nedodržania lehoty jedného roka
na vykonanie daňovej kontroly vychádzal kasačný súd z administratívneho spisu, pričom
uviedol, že „... správca dane oznámil rozhodnutím o prerušení daňovej kontroly,
ktorá sa začala dňa 03. 07. 2012 prerušenie konania, a to odo dňa 02. 07. 2013
do obdržania výsledkov zaslaných v žiadosti o MVI, pričom konkrétne uviedol, že poslednú
odpoveď obdržal dňa 01. 04. 2014, pričom s touto skutočnosťou oboznámil písomne
sťažovateľku a o doručení tejto informácie svedčí mail zo dňa 01. 04. 2014 ohľadom
žiadosti na spoločnosť Správca dane ďalej poukázal na presné
dátumy doručeniu odpovedí na žiadosti o MVI týkajúcich sa odberateľov
, ktorá bola doručená dňa 25. 10. 2013, odberateľa
, ktorá bola doručená dňa 13. 11. 2013 a odpoveď týkajúca sa odberateľa
, ktorá bola doručená dňa 01. 04. 2014. Na základe uvedených
skutočnosti je zrejmé, že rozhodnutím zo dňa 03. 04. 2014 bol znovu prerušený výkon
daňovej kontroly, a to dňom 03. 04. 2014 podľa § 61 ods. 1 písm. b) Daňového poriadku
z dôvodu zaslania žiadosti o MVI z 24. 05. 2013 týkajúcej sa odberateľa
Deň prerušeniu daňovej kontroly správca dane opätovne určil v súlade s § 61
ods. 3 Daňového poriadku a žiadosť o MVI zo dňa 24. 05. 2013 na preverenie skutočnosti
u daňového subjektu , nebola súčasťou predchádzajúceho
rozhodnutia o prerušení daňovej kontroly, a preto správca dane odpoveď na túto žiadosť
neobdržal do 03. 04. 2014, a preto daňovú kontrolu opätovne prerušil. Presný dátum
doručenia odpovede na žiadosť zo dňa 24. 05. 2013 vo veci daňového subjektu
je 23. 04. 2014, ktorým dňom pominuli dôvody, pre ktoré bola
daňová kontrola prerušená, čo správca dane sťažovateľke písomne oznámi listom
zo dňa 30. 04. 2014. Správca dane uviedol aj správny výpočet dní výkonu predmetnej
daňovej kontroly, ktorá sa začala 23. 07. 2012, prerušenie daňovej kontroly
zo dňa 02. 07. 2013, pokračovanie daňovej kontroly 01. 04. 2014 a následne prerušenie
daňovej kontroly 03. 04. 2014, pričom ďalšie pokračovanie daňovej kontroly nasledovalo
23. 04. 2014. Rozsah vykonanej daňovej kontroly tak predstavoval 362 dní, čo je v súlade
s ustanovením § 46 ods. 10 Daňového poriadku, a teda lehota na vykonanie daňovej
kontroly, ktorá je najviac jeden rok odo dňa jej začatia, bola dodržaná. Naviac kasačný súd
k veci dodáva, že sťažovateľka si mylne zamieňa dátum doručenia odpovede s dátumom
odoslania odpovede tykajúcich sa MVI.“.
31. Z už citovaného vyplýva, že kasačný súd pri posudzovaní námietky sťažovateľky,
že daňová kontrola u nej trvala viac ako jeden rok, vychádzal z administratívneho spisu,
pričom podrobne uviedol, kedy daňová kontrola začala, odôvodnil periódy jej prerušenia,
ako i jej rozsah. V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že jeho úlohou nie je skúmať,
či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu
sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.
32. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,
ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne.
Po preskúmaní napadnutého rozsudku kasačného súdu ako celku, s prihliadnutím
na citované časti jeho odôvodnenia ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd zrozumiteľným
a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, prečo kasačnú sťažnosť sťažovateľky zamietol.
Podľa názoru ústavného súdu sa najvyšší súd náležite vysporiadal s argumentáciou
sťažovateľky uvedenou v kasačnej sťažnosti, citoval zákonné ustanovenia, ktoré adekvátne
aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Odôvodnenie napadnutého rozsudku
nemožno považovať za nedostatočné či arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
za neospravedlniteľné a neudržateľné, majúce za následok porušenie niektorého základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
33. Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu
a označenými základnými právami podľa ústavy a právom podľa dohovoru,
ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe
ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí ústavnej sťažností na ďalšie konanie reálne
mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní
odmietol ústavnú sťažnosť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
34. Vzhľadom na skutočnosť, že ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo
už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších návrhoch sťažovateľky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. marca 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu