Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 455/2018
PDF · 293.08 KB
No categories available
III. ÚS 455/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. marca 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava Duditša
(sudca spravodajca) prerokoval prijatú ústavnú sťažnosť
, zastúpených advokátkou JUDr. Zuzanou Reguli, Jašíkova 2,
Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní
vedenom pod sp. zn. 4 C 40/2004 a takto
rozhodol:
1. Základné právo , , a
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 40/2004 p o r u š e n é b o l i .
2. , , a
p r i z n á v a finančné zadosťučinenie každému z nich v sume po 4 000 € (slovom štyritisíc
eur), ktoré im j e Okresný súd Bratislava IV p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Okresný súd Bratislava IV j e p o v i n n ý uhradiť ,
, a trovy konania v sume 968,90 € (slovom
deväťstošesťdesiatosem eur a deväťdesiat centov) na účet ich právnej zástupkyne
JUDr. Zuzany Reguli, Jašíkova 2, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.
4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého postupu a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. októbra
2018 doručená ústavná sťažnosť
(ďalej len „sťažovatelia“), pre namietané porušenie ich základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 4 C 40/2004 (ďalej len „napadnuté konanie okresného súdu“)
a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 5 Co 260/2008 a sp. zn. 2 Co 116/2016 (ďalej aj „napadnuté konania krajského
súdu“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že 19. februára 2004 bola okresnému súdu
doručená žaloba sťažovateľov o náhradu škody.
Sťažovatelia popísali celý priebeh napadnutého konania okresného súdu a zároveň
uviedli, že „k prieťahom v konaní došlo jednak z dôvodu nečinnosti okresného súdu... a tiež
z dôvodu, že postup okresného súdu z ústavného hľadiska vo vzťahu k namietaným právam
sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote bol
nesprávny a neefektívny, nakoľko súd nepostupoval v súlade so zásadami a základnými
princípmi, na ktorých spočíval procesný predpis platný a účinný do 30.06.2016, a na
ktorých spočíva platný procesný predpis účinný od 1.7.2016 a nevyužil svoje možnosti
a procesné prostriedky tak, aby poskytol účastníkom konania poskytol účinnú a rýchlu
ochranu... a vo väčšej miere akceptoval procesné obštrukčné úkony žalovaných, ktoré buď
nerozoznal alebo aj keď ich identifikoval, náležite sa s nimi nevysporiadal.
Aj keď sa napadnuté konanie, sa môže javiť ako vec náročná a zložitá, a to
predovšetkým vzhľadom na hrúbku súdneho spisu v počte listín viac ako 1600 strán,
predmet konania, a to náhrada škody z dôvodu neoprávnených zásahov do majetku
sťažovateľov nelegálnou stavebnou činnosťou žalovaných, nie je po skutkovej a ani právnej
stránke tak zložitý, aby trval takmer 15 rokov. Konania o náhradu škody tvoria bežnú
súčasť agendy súdov. Po oboznámení sa so znaleckým posudkom... vypracovaným dňa
21.07.2007, podaním zo dňa 28.08.2007 vzali žalobu čiastočne späť, a to najmä z dôvodu
skončiť spor, čo najkratšom čase. Čo sa týka svedkov navrhnutých odporcami, práve
sťažovatelia poskytli ich adresu, tak aby mohla byť ich účasť súdom zabezpečená. V prípade
dlhšej nečinnosti súdov sťažovatelia vyzývali súdy na konanie a žiadali o vytýčenie
pojednávania a rozhodnutie vo veci samej.
Celkovú dobu konania v trvaní skoro 15 rokov bez rozhodnutia vo veci samej
sťažovatelia považujú za extrémne dlhú, ústavne neakceptovateľnú vo vzťahu k základnému
právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Porušovanie základných ústavných
práv sťažovateľov navodzuje stav právnej neistoty, ktorý nepriaznivo vplýva aj na ich
rozpoloženie a celkovú frustráciu prameniacu z obavy, že konanie v tejto právnej veci nikdy
nebude právoplatne skončené.“.
3. Vzhľadom na už uvedené sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd vo veci samej
nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavou Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci súdom
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 4C 40/2004
a postupom Krajského súdu v Bratislave vedenom pod sp. zn. 5Co 260/08 a sp. zn.
2 Co 166/2016 (správne má byť sp. zn. 2 Co 116/2016, pozn.) porušené boli.
2. Okresnému súdu Bratislava IV prikazuje v konaní vedenom pod sp. zn.
4 C 40/2004 konať bez zbytočných prieťahov.
3. , , a
priznáva finančné zadosťučinenie každému vo výške 7.000,- €, ktoré je Okresný súd
Bratislava IV povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Bratislava IV je povinný nahradiť sťažovateľom trovy právneho
zastúpenia vo výške 687,68 € k rukám právnej zástupkyne sťažovateľov do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Procesný postup ústavného súdu,
vyjadrenie odporcu k ústavnej sťažnosti a replika sťažovateľov
4. Ústavná sťažnosť sťažovateľov je vedená pod sp. zn. Rvp 2046/2018 a bola
pridelená sudcovi spravodajcovi Rudolfovi Tkáčikovi. Sudca spravodajca Rudolf Tkáčik
bol podľa Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 1. marca
2018 do 28. februára 2019 členom III. senátu ústavného súdu, ktorý pracoval v zložení
Rudolf Tkáčik (predseda senátu), Jana Baricová a Mojmír Mamojka. Ústavná sťažnosť
sťažovateľov bola predbežne prerokovaná a uznesením č. k. III. ÚS 455/2018-14
z 28. novembra 2018 bola prijatá na ďalšie konanie v prípade namietaného porušenia v bode
1 označených práv postupom okresného súdu v napadnutom konaní a vo vzťahu
k napadnutým konaniam krajského súdu bola ústavná sťažnosť sťažovateľov odmietnutá
ako zjavne neopodstatnená.
5. Do 16. februára 2019 (deň uplynutia funkčného obdobia pôvodného sudcu
spravodajcu) nebola ústavná sťažnosť sťažovateľov v merite veci rozhodnutá pôvodným
III. senátom ústavného súdu. Plénum ústavného súdu prijalo 16. októbra 2019 Dodatok č. 1
k Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019
do 31. decembra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“). Podľa čl. X bodu 5 rozvrhu práce boli
nevybavené veci sudcov, ktorých funkčné obdobie uplynulo 16. februára 2019,
prerozdelené medzi sudcov menovaných do funkcie 10. októbra 2019, a to náhodným
výberom pomocou technických a programových prostriedkov. Ústavná sťažnosť
sťažovateľov bola pridelená sudcovi spravodajcovi Ladislavovi Duditšovi a v zmysle čl. II
bodu 3 rozvrhu práce bola prejednaná vo IV. senáte ústavného súdu, ktorý pracuje v zložení
Miroslav Duriš (predseda senátu), Libor Duľa a Ladislav Duditš (sudca spravodajca).
6. Na základe výzvy ústavného súdu sa k priebehu napadnutého konania okresného
súdu vyjadrila predsedníčka okresného súdu podaním sp. zn. 1 SprV 11/2019 zo 4. februára
2019. Vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 6. februára 2019 predsedníčka okresného
súdu po chronologickom opise napadnutého konania uviedla, že „je pravdou, že dĺžka
uvedeného konania nie je optimálna, avšak s prihliadnutím na všetky okolnosti mám za to,
že súd v danej veci nespôsobil prieťahy, ktoré by sa dali označiť za zbytočné. Mám za to, že
vzhľadom na potrebu vykonania znaleckého dokazovania, doplneného znaleckého
dokazovania a obhliadky nehnuteľnosti sa nejedná o štandardnú rozhodovaciu prax súdov
a vec patrí medzi skutkovo zložitejšie, avšak po právnej stránke je možné danú vec
považovať za štandardnú. Uvedený názor vyslovil aj Ústavný súd Slovenskej republiky
v náleze zo dňa 15.11.2018, II. ÚS 375/2018-66.“.
7. V prípade nečinnosti okresného súdu v obdobiach, ktoré boli namietané
sťažovateľmi v ústavnej sťažnosti, predsedníčka okresného súdu uviedla, aké úkony boli
v týchto obdobiach vykonané okresným súdom, resp. o akých návrhoch okresný súd musel
rozhodnúť. Predsedníčka okresného súdu tiež poznamenala, že k dĺžke napadnutého
konania prispelo znalecké dokazovanie, obdobia, počas ktorých sa súdny spis okresného
súdu nachádzal na odvolacom súde a ústavnom súde, rozhodovanie najmä o podaniach
žalovaných, ktorí sa tiež bez riadneho ospravedlnenia nezúčastňovali pojednávaní, ktoré
boli z dôvodu nutnosti ich účasti odročované. V tejto súvislosti predsedníčka okresného
súdu poznamenala, že okresný súd využíval prostriedky poskytnuté mu zákonom č. 99/1963
Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), pretože
žalovaným dvakrát uložil poriadkovú pokutu z dôvodu marenia nariadených termínov
pojednávania.
8. Podľa predsedníčky okresného súdu „vzhľadom k okolnostiam prípadu, spolu
s prihliadnutím na správanie strán sporu (najmä žalovaných) v označenej právnej veci, že
v napadnutom konaní nedošlo k súdnym prieťahom, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako
zbytočné. Navrhujem preto, aby Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol tak, že základné
právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 4C/40/2004, porušené nebolo.
Vzhľadom na zistený stav konania sp. zn. 4C/40/2004, ale zohľadňujúc aj ostatné
okolnosti prípadu, ak Ústavný súd Slovenskej republiky dospeje k záveru, že došlo
k porušeniu práva sťažovateľa, považujem priznanie ním žiadanej sumy vo výške 28.000,-
EUR (4 x 7.000,- EUR) za neprimerané (neprimerane vysoko požadované finančné
zadosťučinenie).“.
9. Právna zástupkyňa sťažovateľov podaním z 26. februára 2019, ktorým reagovala
na vyjadrenie predsedníčky okresného súdu, uviedla, že «ku dňu podania ústavnej sťažnosti
trvalo konanie 14 rokov a cca 8 mesiacov, do dňa doručenia rozsudku sťažovateľom
uplynulo 14 rokov, 11 mesiacov a 11 dní, čo pravdaže neznamená, že konanie je aj
právoplatne skončené, nakoľko žalovaní majú právo podať odvolanie, ktoré podľa
telefonicky zistených informácii aj uplatnili.
Za extrémne zbytočné prieťahy v konaní ústavný súd považuje konania v trvaní od 13
rokov, preto sťažovatelia nemôžu súhlasiť s okresným súdom, ktorý označil dĺžku
preskúmavaného konania, ako nie optimálnu a vyjadrenie okresného súdu považujú za
zľahčovanie posudzovaného stavu.
Prihliadnuc na skutočnosť, že v prípade preskúmavaného konania v náleze
II. ÚS 375/2018-66 zo dňa 15.11.2018 ústavný súd posúdil konanie po vecnej stránke za
zložitejšie z dôvodu, že prihliadol na nutnosť znaleckého dokazovania a doplňujúceho
znaleckého dokazovania, považujú sťažovatelia za potrebné zdôrazniť, že preskúmavané
konanie okresného súdu však nenapĺňa kritéria mimoriadne zložitej faktickej veci, ktorá by
mala mať vplyv na dĺžku konania a mohla ospravedlniť prieťahy v konaní.
Samotné znalecké dokazovanie nemalo vplyv na predĺženie konania, išlo o úkon
vykonaný znalcom na návrh strany sporu, ktorý bol vykonaný evidentne v lehote určenej
súdom.
Neúčasť žalovaných na pojednávaní súd síce „pokutoval“, ale už prvé uznesenie
o uložení poriadkovej pokuty... nemalo výchovný charakter na žalovaných, nakoľko súd
znova... uložil poriadkovú pokutu. Sťažovatelia nemôžu súhlasiť s názorom okresného súdu
prezentovaného vo vyjadrení, že efektívne využil prostriedky Občianskeho súdneho
poriadku, nakoľko súd uznesenia o uložení poriadkovej pokuty... zrušil, tzn. že efekt
uloženia poriadkovej pokuty nebol vyvolaný a opatrenia súdu nesmerovali k prerokovaniu
veci bez zbytočných prieťahov a k odstráneniu stavu právnej neistoty.
Tak ako bolo uvedené v ústavnej sťažnosti, prvostupňový súd mal k dispozícii aj iné
prostriedky zabezpečenia právnej ochrany účastníkov konania a prerokovania veci bez
zbytočných prieťahov (§ 6 O. s. p.), ktoré mu dával vtom čase platný procesný právny
predpis (§ 101 ods. 2 O. s. p., § 117 O s. p., § 119 ods. 1 O.s.p.), ktoré však nevyužil.
Okresný súd k uzneseniu Krajského súdu v Bratislave č. k. 5Co 421/11-373 zo dňa
24.04.2012, ktorým rozsudok Okresného súdu Bratislava IV, č. k. 4C/40/2004-241 zo dňa
30.05.2008 v intenciách nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky IV. ÚS 71/2011-40
zo dňa 09.06.2011 napadnutých častiach zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie, zaujal
stanovisko, že toto nie je možné pripísať na ťarchu okresného súdu.
Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze IV. ÚS 71/2011-40 závery okresného súdu
a krajského súdu v napadnutom rozhodnutí považoval v otázke právnej kvalifikácie
z dôvodu vnútornej protirečivosti namietaného rozsudku krajského súdu za
nepreskúmateľné, preto sťažovatelia majú za to, že prieťahy v konaní vznikli práve
nesústredenosťou všeobecných súdov, pričom nesústredenosť je treba pripísať v prvom rade
na ťarchu okresného súdu, ktorý nepreskúmateľné rozhodnutie vyhotovil, a ktoré bolo
potrebné následne krajským súdom prerokovať a rozhodnúť o jeho zrušení a vrátiť vec na
ďalšie konanie .
Sťažovatelia súhlasia s názorom okresného súdu, že žalovaní v značnej miere prispeli
k predĺženiu napadnutého konania, a ich úkony, podania a správanie viedlo k prieťahom
v konaní. Avšak úlohou okresného súdu bolo tieto úkony, či už procesného alebo faktického
charakteru rozpoznať a posúdiť, či predlžovanie konania zo strany účastníka konania malo
legitímny účel, a išlo teda o legitímny výkon práva alebo nie. Sťažovatelia okresný súd na
tieto úkony upozorňovali a domáhali sa postupu súdu tak, aby vec bola prejednaná
(v ústavnej sťažnosti bolo poukazované, že sťažovatelia, resp. ich právny zástupca podával
žiadosti o vytýčenie konania, o rozhodnutie vo veci samej, poukazoval na „účelové“
vyjadrenia a návrhy na dokazovanie aj na pojednávaniach).
Pri prvom prejednaní veci, tak aj pri druhom prejednaní veci pred prvostupňovým
súdom, okresný súd mohol a mal postupovať v súlade so zásadami a základnými princípmi,
na ktorých spočíval procesný predpis účinný do 30.06.2016, a na ktorých spočíva platný
procesný predpis účinný od 1.7.2016. Okresný súd evidentne rozpoznával tieto účelové
úkony žalovaných, ale nevyužil procesné prostriedky tak, aby poskytol sťažovateľom účinnú
a rýchlu ochranu.
Sťažovatelia poukazujúc aj na hodnotenie okresného súdu správania sťažovateľov,
ktorý konštatoval, že nie je čo vytknúť v ich správaní, ako aj na právnu neistotu
sťažovateľov trvajúcu 15 rokov od začatia konania, majú za to, že nimi požadovaná výška
finančného zadosťučinenia vo výške 7.000 Eur pre každé zo sťažovateľov, nie je
neprimeraná alebo extrémne vysoká.».
10. Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.
V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania
začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali
do 28. februára 2019, zostávajú zachované.
11. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona
o ústavnom súde upustil v tejto veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru,
že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia
práv uvedených v bode 1.
III.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
a Európskeho súdu pre ľudské práva
12. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
13. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
14. Sťažovatelia sa svojou ústavnou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia
základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
15. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).
16. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je
podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa
nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním
veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu
právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom
predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným
rozhodnutím súdu (IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 365/04).
17. Základnou povinnosťou všeobecného súdu je preto zabezpečiť taký procesný
postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa
účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť okresného
súdu vyplývala do 30. júna 2016 z § 6 OSP, ktorý súdom prikazoval, aby v súčinnosti
so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná,
ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom
súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Od 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), ktorý nahradil Občiansky súdny poriadok
a ktorý v čl. 17 upravuje zásadu hospodárnosti a rýchlosti konania (súd postupuje v konaní
tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným
prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu
a iných osôb).
IV.
Posúdenie veci ústavným súdom
18. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom
v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade
so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03, IV. ÚS 272/04,
I. ÚS 398/2016) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup
samotného súdu. V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd
v rámci prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní
a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa
uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj ústavnú sťažnosť sťažovateľov.
19. Pokiaľ ide o kritérium právnej a skutkovej zložitosti veci, ústavný súd konštatuje,
že spory o náhradu škody tvoria bežnú súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov,
a preto ústavný súd nepovažuje prerokúvanú vec za právne zložitú. Vzhľadom na potrebu
znaleckého dokazovania, doplňujúceho znaleckého dokazovania a obhliadky nehnuteľnosti
možno považovať prerokúvanú vec po skutkovej stránke za zložitejšiu, a pritom na túto
skutočnosť ústavný súd nemohol neprihliadnuť pri určení výšky finančného zadosťučinenia.
Zároveň ústavný súd konštatuje, že ani prípadná právna a skutková zložitosť veci nemôže
žiadnym spôsobom ospravedlniť doterajšiu dĺžku rozhodovania okresného súdu vo veci
samej, ktorá nie je právoplatne skončená ani po viac ako 16 rokoch od podania žaloby, resp.
takmer 9 rokov po vydaní nálezu ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 71/2011 z 9. júna 2011
(ďalej len „nález ústavného súdu“), ktorým bol rozsudok krajského súdu sp. zn.
5 Co 260/2008 z 26. januára 2010 v napadnutých častiach zrušený a vec bola vrátená
krajskému súdu na ďalšie konanie.
20. Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom,
či v konaní pred všeobecným súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Z chronológie úkonov vykonaných v napadnutom konaní ústavný súd zistil, že sťažovatelia
sú v napadnutom konaní aktívni a reagujú v stanovených lehotách na výzvy okresného súdu.
Z príloh ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia tiež podali predsedovi krajského súdu
sťažnosť na zbytočné prieťahy, keďže v tom čase krajský súd rozhodoval ako odvolací súd.
Z chronológie úkonov vykonaných v napadnutom konaní okresného súdu vyplýva,
že okrem odročenia pojednávania nariadeného na 21. október 2015 na základe žiadosti
právneho zástupcu sťažovateľov nie je správaniu sťažovateľov čo vytknúť, čo uviedla aj
predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení. Z uvedeného vyplýva, že sťažovatelia
prispeli svojím správaním k predĺženiu napadnutého konania okresného súdu iba vo veľmi
malej miere.
21. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu označených práv sťažovateľov, bol postup samotného okresného súdu.
Pri skúmaní skutočnosti, či v dôsledku jeho postupu došlo k porušeniu uvedeného
základného práva, ústavný súd zistil, že to tak je, a to napriek tomu, že plynulému postupu
nebránila žiadna zákonná prekážka v konaní (II. ÚS 3/00, III. ÚS 46/04).
22. Ústavný súd osobitne zdôrazňuje, že nálezom sp. zn. II. ÚS 375/2018
z 15. novembra 2018 už právoplatne rozhodol, že postupom okresného súdu (spolu
s krajským súdom) v tom istom napadnutom konaní došlo k porušeniu základného práva
žalovaných na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a zároveň bolo
okresnému súdu prikázané, aby v tom istom napadnutom konaní konal bez zbytočných
prieťahov.
Ďalej ústavný súd opätovne poukazuje na skutočnosť, že napadnuté konanie
okresného súdu nie je právoplatne skončené ani po viac ako 16 rokoch od jeho začatia, resp.
takmer 9 rokov po vydaní nálezu ústavného súdu. Súdne konanie, ktoré trvá tak dlho
ako v tomto prípade, možno už len na základe dĺžky jeho trvania považovať za nezlučiteľné
s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vzhľadom
na uvedené ústavný súd nevymedzoval konkrétne časové úseky nečinnosti okresného súdu
ani nepovažoval za potrebné osobitne opisovať jeho neefektívnu alebo nesústredenú činnosť
v napadnutom konaní. Je zrejmé, že okresný súd nezvolil taký procesný postup
v napadnutom konaní smerujúci k rýchlemu odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa
sťažovatelia stále nachádzajú. Iba rýchla ochrana subjektívnych práv môže byť dostatočne
spravodlivá a účinná, šetriaca náklady nielen účastníkov konania, ale aj samotného súdu
a pôsobiť aj preventívno-výchovne či stabilizujúco a dôveryhodne na ostatných občanov.
Ústavný súd zároveň upriamuje pozornosť aj na tú skutočnosť, že po zrušení jeho
predchádzajúceho rozsudku rozhodol okresný súd vo veci samej opätovne až po viac ako 6
rokoch (ústavný súd uznáva, že z toho 7 mesiacov bol spis u súdneho znalca), čo s ohľadom
na predchádzajúci priebeh napadnutého konania a jeho doterajšiu celkovú dĺžku považuje
ústavný súd za neakceptovateľné.
V.
Záver
K bodu 1 výrokovej časti nálezu
23. Na základe uvedeného dospel ústavný súd k záveru, že doterajšia celková dĺžka
napadnutého konania okresného súdu je z ústavného hľadiska celkom zjavne
neakceptovateľná. Postupom okresného súdu došlo k porušeniu základného práva
sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,
ako aj ich práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
K bodu 2 výrokovej časti nálezu
24. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie. Podľa § 133 ods. 3 písm. e) zákona o ústavnom súde ak ústavný
súd ústavnej sťažnosti vyhovie, môže priznať sťažovateľovi primerané finančné
zadosťučinenie, ak o to požiadal.
25. Podľa § 123 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha
primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých
dôvodov sa ho domáha.
Podľa § 135 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd prizná sťažovateľovi
primerané finančné zadosťučinenie, orgán verejnej moci, ktorý porušil základné práva
a slobody sťažovateľa, je povinný sťažovateľovi priznané finančné zadosťučinenie zaplatiť
do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu. Ak ten,
komu bolo uložené zaplatiť sťažovateľovi finančné zadosťučinenie, v tejto lehote priznané
finančné zadosťučinenie sťažovateľovi nezaplatí, v zmysle odseku 2 citovaného ustanovenia
sa zvyšuje finančné zadosťučinenie priznané ústavným súdom o 5 % za každý aj začatý rok
omeškania až do jeho zaplatenia.
26. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti žiadajú priznať finančné zadosťučinenie v sume
po 7 000 € pre každého z nich z dôvodu, že «celkovú dobu konania v trvaní skoro 15 rokov
bez rozhodnutia vo veci samej sťažovatelia považujú za extrémne dlhú, ústavne
neakceptovateľnú vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov. Porušovanie základných ústavných práv sťažovateľov navodzuje stav právnej
neistoty, ktorý nepriaznivo vplýva aj na ich rozpoloženie a celkovú frustráciu prameniacu
z obavy, že konanie v tejto právnej veci nikdy nebude právoplatne skončené. Vzhľadom na
celkovú dĺžku konania museli sťažovatelia pristúpiť k radikálnejším riešeniam, ako je
navrátenie poškodeného domu do pôvodného stavu opravou za finančné prostriedky, ktoré
žiadajú priznať. Museli vykonať finančne náročnú prestavbu poškodenej stavby (domu)
a pri prestavbe zohľadniť reálny skutkový stav tak, že prispôsobili dispozične túto prestavbu
„čiernej stavbe“ realizovanej žalovanými.».
27. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). V tomto prípade podľa názoru ústavného
súdu prichádzalo do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri jeho určení ústavný
súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva,
ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom
na konkrétne okolnosti prípadu.
28. Ústavný súd zohľadnil konkrétne okolnosti posudzovanej veci, a to na jednej
strane najmä zjavne neprimeranú dĺžku napadnutého konania okresného súdu a na druhej
strane aj povahu práv sťažovateľov a rozsah, v akom boli porušené, ale aj predmet konania
a jeho význam pre sťažovateľov. Na základe komplexného posúdenia spomínaných kritérií
dospel ústavný súd k záveru, že v danom prípade je spravodlivé a konkrétnym okolnostiam
posudzovanej veci primerané priznanie finančného zadosťučinenia v sume 4 000 €
pre každého z nich.
K bodu 3 výrokovej časti nálezu
29. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.
30. Pri výpočte trov konania sťažovateľom ústavný súd vychádzal z ustanovení
vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov
(ďalej len „vyhláška“).
31. Ústavný súd vychádzal zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon
právnej služby vykonaný v roku 2018 v sume 153,50 € (1/6 výpočtového základu podľa
§ 11 ods. 3 vyhlášky, ktorým je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva
Slovenskej republiky za prvý polrok 2017, ktorá bola vo výške 921 €) a za jeden úkon
právnej služby vykonaný v roku 2019 v sume 163,33 € (1/6 výpočtového základu podľa
§ 11 ods. 3 vyhlášky, ktorým je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva
Slovenskej republiky za prvý polrok 2018, ktorá bola vo výške 980 €). Sadzba za náhradu
hotových výdavkov (režijný paušál) za každý úkon právnej služby vykonaný v roku 2018 je
v sume 9,21 € a v roku 2019 v sume 9,80 € (1/100 výpočtového základu podľa § 16 ods. 3
vyhlášky). Keďže právna zástupkyňa zastupuje v tejto veci 4 sťažovateľov, ústavný súd
pri rozhodovaní o trovách konania postupoval aj podľa § 13 ods. 2 vyhlášky. Tarifná
odmena za spoločný úkon právnej služby vykonaný v roku 2018 preto predstavuje sumu
307 € a v roku 2019 sumu 326,68 €.
32. Ústavný súd priznal sťažovateľom náhradu trov právneho zastúpenia
pred ústavným súdom v celkovej sume 968,90 €, a to za 2 úkony právnej pomoci vykonané
v roku 2018, t. j. prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientami [§ 13a
ods. 1 písm. a) vyhlášky], písomné podanie ústavnej sťažnosti [§ 13a ods. 1 písm. c)
vyhlášky], a za 1 úkon právnej pomoci vykonaný v roku 2019, t. j. písomné vyjadrenie
sťažovateľov k vyjadreniu predsedníčky okresného súdu [§ 13a ods. 1 písm. c) vyhlášky],
dvakrát paušálnu náhradu hotových výdavkov v roku 2018 a jednu paušálnu náhradu
hotových výdavkov v roku 2019. Z uvedených dôvodov ústavný súd v tejto časti rozhodol
tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto nálezu.
33. Ústavný súd nepriznal právnej zástupkyni šesťkrát režijný paušál v roku 2018
a trikrát režijný paušál v roku 2019 (bod 4 tohto nálezu), pretože každý priznaný úkon
právnej služby ústavný súd považuje za jeden spoločný úkon, za ktorý má právna
zástupkyňa nárok na iba jeden režijný paušál.
34. Priznanú náhradu trov konania je okresný súd povinný uhradiť na účet právnej
zástupkyne sťažovateľov (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
K bodu 4 výrokovej časti nálezu
35. Sťažovatelia v petite ústavnej sťažnosti žiadali, aby im bolo priznané finančné
zadosťučinenie vo výške po 7 000 € pre každého z nich. Ústavný súd priznal sťažovateľom
finančné zadosťučinenie vo výške po 4 000 € (bod 2 výrokovej časti nálezu, body 27 a 28
odôvodnenia) a nad túto sumu nevyhovel ústavnej sťažnosti v prevyšujúcej časti.
36. Sťažovatelia zároveň žiadali, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu konať
v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov. Tomuto návrhu ústavný súd nevyhovel,
pretože táto povinnosť už bola okresnému súdu uložená nálezom ústavného súdu sp. zn.
II. ÚS 375/2018 z 15. novembra 2018.
VI.
37. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. marca 2020
Miroslav Duriš predseda senátu