Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 76/2020
PDF · 280.23 KB
No categories available
IV. ÚS 76/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. marca 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša a Libora Duľu
(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, vo veci namietaného
porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a podľa čl. 8 ods. 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 5
ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Tdo 46/2018 z 13. novembra 2018,
uznesením Okresného súdu Komárno sp. zn. 3 T 109/2018 z 23. mája 2019 a uzneseniami
Krajského súdu v Nitre sp. zn. 4 Tos 41/2019 z 11. júna 2019, sp. zn. 4 Nto 9/2019
z 24. júla 2019 a sp. zn. 4 Ntro 1/2019 z 24. júla 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavná sťažnosť a skutkový stav veci
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júla 2019
doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a podľa čl. 8 ods. 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd
(ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Tdo 46/2018 z 13. novembra 2018
(ďalej aj „napadnutý rozsudok“), uznesením Okresného súdu Komárno (ďalej len „okresný
súd“) sp. zn. 3 T 109/2018 z 23. mája 2019 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného
súdu“) a uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Tos 41/2019
z 11. júna 2019. Dňa 31. júla 2019 bolo ústavnému súdu doručené podanie sťažovateľa
označené ako „Doplnenie sťažnosti zo dňa 17. 7. 2019“, v ktorom rozšíril okruh
namietaných rozhodnutí všeobecných súdov aj o uznesenia krajského súdu z 24. júla 2019
vydané v konaniach vedených pod sp. zn. 4 Nto 9/2019 a sp. zn. 4 Ntro 1/2019.
2. V zmysle čl. X bodu 5 písm. c) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej
republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1
zo 16. októbra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“) bola vec sťažovateľa 17. októbra 2019
prerozdelená a náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov
pridelená sudcovi spravodajcovi Liborovi Duľovi, ktorý je v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu
práce členom štvrtého senátu ústavného súdu.
3. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného
súdu sp. zn. 3 T 97/2015 zo 7. septembra 2017 uznaný za vinného zo spáchania zločinu
týrania blízkej osoby a zverenej osoby vo viacčinnom súbehu s pokračovacím prečinom
nebezpečného vyhrážania, za čo mu bol uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 14
rokov. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 4 To 88/2017 z 19. decembra 2017 na podklade
odvolania sťažovateľa zrušil rozsudok prvostupňového súdu zo 7. septembra 2017
vo výroku o treste a sťažovateľovi uložil úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 11 rokov.
Na základe dovolania sťažovateľa najvyšší súd (napadnutým) rozsudkom
sp. zn. 4 Tdo 46/2018 z 13. novembra 2018
- rozhodol, že rozsudkom krajského súdu z 19. decembra 2017 bol porušený zákon
v neprospech sťažovateľa,
- označené rozhodnutie odvolacieho súdu, ako aj odsudzujúci rozsudok súdu prvého
stupňa zo 7. septembra 2017 zrušil a okresnému súdu prikázal, aby vec v potrebnom
rozsahu znovu prerokoval a rozhodol,
- sťažovateľa podľa § 380 ods. 2 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku vzal do väzby, ktorú nenahradil dohľadom probačného a mediačného
úradníka.
4. V priebehu konania pred súdom prvého stupňa (po vrátení veci dovolacím súdom
vedeného pod sp. zn. 3 T 109/2018, pozn.) sťažovateľ podaním doručeným okresnému súdu
15. mája 2019 požiadal o prepustenie z väzby na slobodu. Okresný súd (napadnutým)
uznesením sp. zn. 3 T 109/2018 z 23. mája 2019 žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby
podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku zamietol. Sťažnosť sťažovateľa proti označenému
uzneseniu súdu prvého stupňa krajský súd (napadnutým) uznesením sp. zn. 4 Tos 41/2019
z 11. júna 2019 ako nedôvodnú zamietol podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
5. Podaním z 20. júna 2019 sťažovateľ navrhol, aby podľa § 23 ods. 1 Trestného
poriadku bola jeho vec odňatá okresnému súdu a prikázaná inému súdu toho istého druhu
a stupňa. O uvedenom návrhu rozhodol krajský súd (napadnutým) uznesením
sp. zn. 4 Nto 9/2019 z 24. júla 2019 tak, že trestná vec sťažovateľa sa okresnému súdu
neodníma.
6. Podaním z 20. júna 2019 sťažovateľ tiež podal podnet, ktorý bol podľa jeho
obsahu posúdený ako sťažnosť pre nečinnosť podľa § 55 ods. 3 Trestného poriadku,
ktorú krajský súd (napadnutým) uznesením sp. zn. 4 Ntro 1/2019 z 24. júla 2019 podľa § 55
ods. 5 písm. a) Trestného poriadku zamietol.
7. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti doručenej ústavnému súdu namieta, že všeobecné
súdy sa pri rozhodovaní o jeho väzbe (t. j. pri jeho vzatí do väzby, ako aj pri rozhodovaní
o jeho žiadosti o prepustenie z väzby, pozn.) nezaoberali „zásadnou otázkou dôvodnosti
jeho držania vo väzbe a to z hľadiska časového“. V tejto súvislosti poukazuje
na to, že do väzby bol (v pôvodnom konaní pred zrušením meritórnych rozhodnutí
dovolacím súdom, pozn.) vzatý už v januári 2015. Podľa sťažovateľa súdy „umelo
predlžujú“ jeho väzbu a jej ďalšie trvanie odôvodňujú skutočnosťami, ktoré podľa neho
boli v konaní vo veci samej „dávno vyvrátené“, resp. „oslabené“.
7.1 Vo vzťahu k napadnutým uzneseniam krajského súdu, ktorými bolo rozhodnuté
o jeho návrhu na prikázanie veci inému súdu, resp. o jeho sťažnosti pre nečinnosť
okresného súdu, sťažovateľ (v podstate) uvádza, že tieto rozhodnutia nadriadeného súdu
sú nepreskúmateľné, keďže neobsahujú riadne odôvodnenie, ktoré by dávalo odpovede
na ním vznesené námietky.
8. Z ústavnej sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ sa domáha
- vyslovenia porušenia svojich práv označených v záhlaví tohto uznesenia,
ku ktorému malo dôjsť tam označenými rozhodnutiami všeobecných súdov v jeho veci,
- zrušenia napadnutého uznesenia krajského súdu sp. zn. 4 Tos 41/2019
z 11. júna 2019, ktorým bola zamietnutá jeho sťažnosť proti napadnutému uzneseniu
okresného súdu sp. zn. 3 T 109/2018 z 23. mája 2019 o zamietnutí jeho žiadosti
na prepustenie z väzby,
- prepustenia z väzby na slobodu,
- priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 5 000 € a
- ustanovenia advokáta na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.
II.
Relevantné ustanovenia právnych predpisov
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom
je s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.
11. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
12. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom
bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené
zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
13. Podľa § 55 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
je neprípustný, ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov,
v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky
konania boli splnené.
14. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať
alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
15. Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy a čl. 8 ods. 5 listiny do väzby možno vziať
iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
16. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
17. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody,
má právo podať návrh na začatie konania, v ktorom súd urýchlene rozhodne o zákonnosti
pozbavenia jeho slobody a nariadi prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.
18. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený.
19. Podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý
do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok,
pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody
na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších
konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že bude pokračovať v trestnej činnosti,
dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval
alebo ktorým hrozil.
20. Podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku obvinený má právo kedykoľvek žiadať
o prepustenie na slobodu. Ak v prípravnom konaní prokurátor takej žiadosti nevyhovie,
predloží ju bez meškania so svojím stanoviskom a s návrhom na rozhodnutie sudcovi
pre prípravné konanie, o čom upovedomí obvineného a jeho obhajcu. O takej žiadosti
sa musí bez meškania rozhodnúť. Ak sa žiadosť zamietla, môže ju obvinený,
ak v nej neuvedie iné dôvody, opakovať až po uplynutí tridsiatich dní odo dňa,
keď rozhodnutie o jeho predchádzajúcej žiadosti nadobudlo právoplatnosť.
21. Podľa § 83 ods. 1 Trestného poriadku proti rozhodnutiu o väzbe je prípustná
sťažnosť. Sťažnosť nie je prípustná, ak o väzbe rozhoduje odvolací súd alebo dovolací súd,
ak tento zákon neustanovuje inak.
22. Podľa § 380 ods. 2 Trestného poriadku ak sa vykonáva na obvinenom trest
odňatia slobody uložený mu pôvodným rozsudkom a dovolací súd na dovolanie výrok
o tomto treste zruší, rozhodne súčasne o väzbe.
23. Podľa § 380 ods. 3 Trestného poriadku dĺžka trvania väzby podľa odseku 1
alebo 2 sa posudzuje samostatne a nezávisle od väzby v pôvodnom konaní.
24. Podľa § 77 ods. 3 Trestného poriadku dĺžka trvania väzby,
o ktorej bolo rozhodnuté v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch podľa § 380
ods. 2 alebo § 403, sa posudzuje samostatne a nezávisle od dĺžky trvania väzby v pôvodnom
konaní.
25. Podľa § 23 ods. 1 Trestného poriadku z dôležitých dôvodov môže byť vec
príslušnému súdu odňatá a prikázaná inému súdu toho istého druhu a stupňa; o odňatí
a prikázaní rozhoduje súd, ktorý je obom súdom najbližšie spoločne nadriadený.
26. Podľa § 55 ods. 3 Trestného poriadku ak je dôvodný predpoklad, že došlo
k prieťahom v príprave prejednania veci súdom, v určení termínu konania a rozhodnutia
alebo k prieťahom vo vyhotovovaní súdneho rozhodnutia, ktorákoľvek zo strán môže podať
prostredníctvom tohto súdu sťažnosť pre nečinnosť na nadriadený súd, aby určil primeranú
lehotu na uskutočnenie namietaného úkonu; ak sa nepostupuje podľa odseku 4, súd musí
bez meškania túto sťažnosť pre nečinnosť zaslať spolu so spisom a svojím stanoviskom
a so stanoviskom predsedu súdu nadriadenému súdu.
27. Podľa § 55 ods. 5 Trestného poriadku o sťažnosti pre nečinnosť uvedenej
v odseku 3 musí rozhodnúť senát nadriadeného súdu do piatich pracovných dní od prevzatia
veci. Ak
a) zo strany súdu nedošlo k prieťahom, sťažnosť pre nečinnosť sa zamietne,
b) je sťažnosť pre nečinnosť opodstatnená, nadriadený súd určí primeranú lehotu
na uskutočnenie namietaného úkonu.
III.
Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
III.1 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv napadnutým
rozsudkom najvyššieho súdu
28. Sťažovateľ v posudzovanej veci namieta, že k porušeniu jeho v ústavnej sťažnosti
označených práv došlo (aj) napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tdo 46/2018
z 13. novembra 2018, ktorým bol po zrušení odsudzujúceho rozsudku prvostupňového súdu
a naň nadväzujúceho rozsudku odvolacieho krajského súdu vzatý do väzby podľa § 380
ods. 2 Trestného poriadku v spojení s § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
29. Ústavný súd vo vzťahu k tejto časti ústavnej sťažnosti poukazuje na skutočnosť,
že sťažovateľ označené rozhodnutie dovolacieho súdu už napadol ústavnou sťažnosťou
doručenou ústavnému súdu 14. marca 2019, ktorá bola uznesením ústavného súdu
sp. zn. I. ÚS 169/2019 z 24. apríla 2019 (právoplatným 29. mája 2019, pozn.) odmietnutá
podľa § 56 ods. 2 písm. f) zákona o ústavnom súde ako oneskorene podaná.
30. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že ústavná sťažnosť
sťažovateľa v tejto časti je z dôvodu existencie prekážky právoplatne rozhodnutej veci
neprípustná [§ 55 písm. a) zákona o ústavnom súde]. Ústavný súd v tejto súvislosti dodáva,
že hoci predchádzajúca ústavná sťažnosť sťažovateľa smerujúca proti tomu istému
rozhodnutiu všeobecného súdu bola odmietnutá pre nedostatok podmienky konania
(zmeškanie zákonom ustanovenej lehoty na podanie návrhu), z podstaty veci vyplýva,
že táto procesná podmienka prípustnosti ústavnej sťažnosti už nemohla byť
(ani) pri opakovanej (neskoršej) ústavnej sťažnosti splnená, a preto nie je (a nemôže byť)
naplnená výnimka ustanovená v § 55 písm. a) zákona o ústavnom súde, že návrh
nie je neprípustný, ak v tej istej veci bolo skorším rozhodnutím rozhodované
len o podmienkach konania a (zároveň) v ďalšom (neskoršom) návrhu týkajúcom sa tej istej
veci už tieto podmienky konania boli splnené.
31. Na základe uvedených skutočností ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa
v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 55 písm. a) zákona
o ústavnom súde ako neprípustnú.
III.2 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv napadnutým
uznesením okresného súdu
32. Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu jeho práv garantovaných
ústavou, listinou a dohovorom, ku ktorému malo dôjsť napadnutým uznesením okresného
súdu sp. zn. 3 T 109/2018 z 23. mája 2019, ktorým bola zamietnutá jeho žiadosť
o prepustenie z väzby na slobodu, ústavný súd poukazuje na to, že z (už citovaného) čl. 127
ods. 1 ústavy vyplýva rozdelenie systému ústavnej ochrany základných práv a slobôd medzi
všeobecné súdy a ústavný súd, právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne
(„... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu
len subsidiárne. Podstata a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že právomoc ústavného
súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane
týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
mohol domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej
právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
33. Z § 83 ods. 1 Trestného poriadku (citovaného v časti II tohto uznesenia, pozn.)
vyplýva, že sťažovateľ proti napadnutému uzneseniu okresného súdu o zamietnutí
jeho žiadosti o prepustenie z väzby mal právo podať sťažnosť ako riadny opravný
prostriedok (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd
(čo aj svojím napadnutým uznesením sp. zn. 4 Tos 41/2019 z 11. júna 2019 urobil).
Právomoc krajského súdu rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu
okresného súdu tak za daných okolností vylučuje právomoc ústavného súdu preskúmať
označené rozhodnutie prvostupňového súdu.
34. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej
proti napadnutému uzneseniu okresného súdu odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona
o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
III.3 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv uznesením
krajského súdu sp. zn. 4 Tos 41/2019 z 11. júna 2019
35. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta porušenie svojich práv aj napadnutým
uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tos 41/2019 z 11. júna 2019, ktorým bola zamietnutá
jeho sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 3 T 109/2018 z 23. mája 2019
o zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu. Kľúčovou výhradou
sťažovateľa je jeho námietka, že krajský súd neprihliadol na celkovú dĺžku trestného
konania a s tým súvisiacu neprimeranú dĺžku jeho väzobného stíhania.
36. Z už citovaného § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto
nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(m. m. I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti ústavnej
sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita
namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného
orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu
(m. m. IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
37. Ústavný súd vo vzťahu k tejto časti ústavnej sťažnosti sťažovateľa v súlade
so svojou konštantnou judikatúrou v prvom rade zdôrazňuje, že vo veciach, ktoré patria
do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou
inštitúciou (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, IV. ÚS 339/2013). Do sféry pôsobnosti všeobecných
súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie
bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva
alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
38. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie
krajského súdu z hľadiska jeho ústavnej akceptovateľnosti a zlučiteľnosti jeho účinkov
so sťažovateľom označenými základnými právami podľa ústavy a listiny, resp. právami
podľa dohovoru. Napriek v časti III.2 tohto uznesenia konštatovanému nedostatku
právomoci na rozhodnutie o ústavnej sťažnosti sťažovateľa v časti namietaného porušenia
jeho v ústavnej sťažnosti označených práv napadnutým uznesením okresného súdu ústavný
súd v súlade s materiálnym prístupom k ochrane ústavnosti vzal pri posudzovaní
namietaného porušenia práv sťažovateľa napadnutým uznesením krajského súdu do úvahy
aj obsah napadnutého uznesenia okresného súdu, keďže napadnuté rozhodnutie
prvostupňového súdu a napadnuté rozhodnutie krajského súdu o uplatnenom opravnom
prostriedku (sťažnosti, pozn.) tvoria z hľadiska predmetu požadovanej ústavnej ochrany
jeden celok (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08).
39. Krajský súd zamietnutie sťažnosti sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu
okresného súdu odôvodnil v podstate tým, že sa stotožnil so závermi prvostupňového súdu
o (pretrvávajúcej) existencii dôvodov tzv. preventívnej väzby sťažovateľa podľa § 71
ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, a na druhej strane o neexistencii dôvodov na nahradenie
jeho väzby písomným sľubom alebo dohľadom probačného a mediačného úradníka.
Podľa krajského súdu závery okresného súdu neboli v rozpore so zákonom
ani „so zásadami logického myslenia a uvažovania“.
40. Okresný súd v napadnutom uznesení, reagujúc na námietku sťažovateľa
o neprimeranej dĺžke trestného konania, poukázal na potrebu vykonania ďalšieho
dokazovania, ktorá vyplynula zo zrušujúceho rozsudku (dovolacieho) najvyššieho súdu,
ako aj na zmenu zákonného sudcu vo veci sťažovateľa spôsobenú dlhodobou
neprítomnosťou pôvodného zákonného sudcu (predsedu senátu, pozn.). Súd prvého stupňa
v reakcii na argumentáciu sťažovateľa tiež uviedol, že charakterové vlastnosti poškodenej
sú pri rozhodovaní o väzbe irelevantné. Záver o pretrvávajúcom dôvode tzv. preventívnej
väzby sťažovateľa odôvodnil okresný súd v napadnutom uznesení najmä takto:
„Doposiaľ zistené skutočnosti a okolnosti naďalej nasvedčujú tomu, že skutky
pre ktoré bolo začaté trestné stíhanie a podaná obžaloba boli spáchané, majú znaky
trestných činov, pre ktoré bolo toto trestné stíhanie začaté, naďalej existujú dôvody
na podozrenie, že tieto skutky spáchal obžalovaný, pričom z okolností a skutočností,
ktoré uviedol Okresný súd Komárno vo svojich uzneseniach sp. zn. 11Tp/1/2015
zo dňa 15. 1. 2015, sp. zn. 11 Tp/6/2015 zo dňa 9. 4. 2015, sp. zn. 11 Tp/9/2015
zo dňa 4. 6. 2015, sp. zn. 11 Tp/11/2015 zo dňa 9. 7. 2015, sp. zn. 3 T/97/2015
zo dňa 24. 9. 2015, sp. zn. 3 T/97/2015 zo dňa 9. 2. 2017, Krajský súd v Nitre v uzneseniach
sp. zn. 1 Tpo/6/2015 zo dňa 27. 1. 2015, sp. zn. 1 Tpo/29/2015 zo dňa 23. 4. 2015,
sp. zn. 1 Tpo/42/2015 zo dňa 23. 6. 2015, sp. zn. 1 Tpo/48/2015 zo dňa 30. 7. 2015,
sp. zn. 4 Tos/103/2015 zo dňa 5. 10. 2015, sp. zn. 4 Tos/24/2017 zo dňa 9. 3. 2017,
sp. zn. 4 Tos/20/2019 zo dňa 28. 3. 2019, keď sa naposledy rozhodovalo vo veci väzby
obžalovaného... (kde sa rozhodovalo o rovnakých žiadostiach obžalovaného založených
vo svojej podstate na tých istých dôvodoch a tvrdeniach obžalovaného ako v tomto
rozhodnutí) a ktorých existencia ani toho času nepominula, naďalej vyplýva a pretrváva
dôvodná obava, že by obžalovaný v prípade jeho prepustenia na slobodu mohol pokračovať
v páchaní trestnej činnosti alebo realizovať svoje vyhrážky. Zároveň od toho času
až doposiaľ nevyšla najavo žiadna taká nová skutočnosť, ktorá by túto obavu oslabovala
alebo vyvracala... Rovnako nebola zistená ani žiadna skutočnosť s ohľadom na osobu
obžalovaného a povahu prejednávaného prípadu, ktorá by odôvodňovala záver, že písomný
sľub obžalovaného alebo probačný dohľad nad jeho osobou, by boli spôsobilé nahradiť
väzbu a dosiahnuť jej účel u obžalovaného aj bez jej výkonu.“
41. Ústavný súd po preskúmaní ústavnej sťažnosti, ako aj k nej priloženej
dokumentácie dospel k záveru, že napadnuté uznesenie krajského súdu nevykazuje znaky
zjavnej neodôvodnenosti, svojvôle alebo arbitrárnosti. Hoci označené rozhodnutie
sťažnostného súdu obsahuje len stručné odôvodnenie, v spojení s procesne bezprostredne
mu predchádzajúcim napadnutým uznesením okresného súdu, na ktoré v podstatnom
odkazuje a s ktorým z hľadiska predmetu požadovanej ústavnej ochrany tvorí jeden celok,
podľa názoru ústavného súdu ústavne udržateľným spôsobom objasňuje relevantné
skutočnosti odôvodňujúce právny záver o pretrvávajúcom naplnení formálnych
i materiálnych podmienok tzv. preventívnej väzby sťažovateľa podľa § 71 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku. Uvedený záver v okolnostiach posudzovanej veci pritom nemožno
hodnotiť ako taký, ktorý by popieral zmysel a účel vo veci aplikovaných právnych noriem.
42. Vo vzťahu ku kľúčovej výhrade sťažovateľa, že jeho väzobné stíhanie trvá
neprimerane dlho, ústavný súd poukazuje na to, že maximálnu prípustnú (celkovú) lehotu
väzby ustanovuje § 76 ods. 6 Trestného poriadku [v prípade zločinu, pre ktorý je stíhaný
aj sťažovateľ, je to podľa § 76 ods. 6 písm. b) Trestného poriadku tridsaťšesť mesiacov,
pozn.]. V prípade, že o väzbe rozhodol dovolací súd podľa § 380 ods. 2 Trestného poriadku
(ako aj v prípade sťažovateľa), sa pritom podľa § 380 ods. 3 a § 77 ods. 3 Trestného
poriadku táto celková lehota väzby posudzuje samostatne a nezávisle od dĺžky trvania väzby
v pôvodnom konaní. V tejto súvislosti preto neobstojí argumentácia sťažovateľa,
že je vo väzbe od 15. januára 2015 (do ktorej bol vzatý v pôvodnom konaní),
keďže do väzby, o ktorej bolo rozhodované aj napadnutým uznesením krajského súdu
sp. zn. 4 Tos 41/2019 z 11. júna 2019, bol vzatý (až) rozsudkom dovolacieho najvyššieho
súdu z 13. novembra 2018, a pritom do celkovej lehoty tejto väzby nemožno započítať čas,
ktorý sťažovateľ strávil vo väzbe v pôvodnom konaní (m. m. II. ÚS 572/2016).
V okolnostiach posudzovanej veci bol potom vo vzťahu k trvaniu sťažovateľom aktuálne
vykonávanej väzby rozhodujúci záver okresného súdu vyslovený v jeho napadnutom
uznesení, že v tom čase neboli zistené žiadne skutočnosti, ktoré by oslabovali dôvodnosť
(ďalšieho) väzobného stíhania sťažovateľa, resp. ktoré by umožňovali nahradenie
jeho väzby niektorým z na to určených inštitútov podľa § 80 Trestného poriadku. Možno
teda uzavrieť, že krajský súd i okresný súd vo veci sťažovateľa vychádzali z ústavne
akceptovateľnej premisy, že dĺžka trvania väzby za súčasného zachovania jej celkovej
lehoty sama osebe (bez existencie iných relevantných skutočností) nemohla byť dôvodom
na prepustenie sťažovateľa z väzby na slobodu.
43. Na základe uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že napadnuté
uznesenie krajského súdu nevykazuje také ústavne relevantné nedostatky, na základe
ktorých by po prípadnom prijatí tejto časti ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie mohol
reálne dospieť k záveru o porušení sťažovateľom označených práv, a preto ústavnú sťažnosť
sťažovateľa v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g)
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
III.4 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv uzneseniami
krajského súdu sp. zn. 4 Nto 9/2019 a sp. zn. 4 Ntro 1/2019 z 24. júla 2019
44. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti napokon namieta, že k porušeniu
ním označených práv došlo aj uznesením sp. zn. 4 Nto 9/2019 z 24. júla 2019,
ktorým krajský súd o návrhu sťažovateľa na postup podľa § 23 ods. 1 Trestného poriadku
rozhodol tak, že trestnú vec sťažovateľa okresnému súdu neodníma, a uznesením
sp. zn. 4 Ntro 1/2019 z 24. júla 2019, ktorým krajský súd podľa § 55 ods. 5 písm. a)
Trestného poriadku zamietol sťažnosť sťažovateľa pre nečinnosť okresného súdu.
45. Krajský súd v uznesení sp. zn. 4 Nto 9/2019 z 24. júla 2019 okrem iného
poukázal na to, že dôvodom na odňatie veci príslušnému súdu a jej prikázanie inému súdu
toho istého druhu a stupňa môže byť okrem vylúčenia všetkých sudcov daného súdu
z rozhodovania aj uskutočnenie spoločného konania (ak boli podané na toho istého
obvineného obžaloby na rôznych súdoch), ďalej skutočnosť, že poškodeným alebo blízkou
osobou vo vzťahu k obvinenému je sudca alebo iný zamestnanec súdu
(na ktorom bola podaná obžaloba), alebo tiež skutočnosť, že väčšina svedkov,
ktorých treba v konaní vypočuť, má bydlisko v obvode iného, vzdialeného súdu
a delegáciou veci by tak došlo k zrýchleniu a zhospodárneniu konania.
Vychádzajúc aj z vyjadrení zákonného sudcu (predsedu senátu) a ostatných sudcov
okresného súdu, následne krajský súd skonštatoval, že „z návrhu obžalovaného na odňatie
a prikázanie prejednávanej veci a ani zo spisu nevyplývajú... žiadne také skutočnosti
a okolnosti, ktoré by mohli spôsobiť vylúčenie čo len jedného, nie to ešte všetkých sudcov
pôsobiacich na súde prvého stupňa“, a zároveň, že nebol zistený ani žiadny iný
z už uvedených dôvodov na taký výnimočný postup, akým je odňatie veci príslušnému súdu
a jej prikázanie inému súdu.
46. Zamietnutie sťažnosti sťažovateľa pre nečinnosť okresného súdu odôvodnil
krajský súd v uznesení sp. zn. 4 Ntro 1/2019 z 24. júla 2019 v podstate tým, že pri príprave
hlavného pojednávania plánovaného zastupujúcou predsedníčkou senátu na 20. jún 2019
nedošlo k prieťahom, pretože hlavné pojednávanie v uvedenom termíne sa neuskutočnilo
z dôvodu ukončenia práceneschopnosti predsedu senátu, ktorý 17. júna 2019 nariadil
nový termín hlavného pojednávania na 22. august 2019. Krajský súd tiež konštatoval,
že hoci nezistil prieťahy v predmetnom konaní, „vzhľadom k tomu, že ide o väzobnú vec,
zo strany súdu bude potrebné dbať o to, aby sa vo veci prednostne konalo, a aby meritórne
rozhodnutie vo veci samej sa zbytočne nepredlžovalo“.
47. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že (ani) označené uznesenia
krajského súdu nemožno hodnotiť ako arbitrárne alebo svojvoľné. Krajský súd totiž svoje
závery o tom, že nebol daný dôvod na delegáciu veci sťažovateľa a že v konaní v jeho veci
nedošlo k prieťahom, odôvodnil spôsobom, ktorý z ústavného hľadiska možno považovať
za akceptovateľný. Úlohou ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy) pritom nie je skúmať skutkový stav v konaní pred všeobecnými
súdmi a nahrádzať právne názory a rozhodnutia príslušných súdov svojimi vlastnými
(m. m. napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci
všeobecného súdu by bola opodstatnená len v prípade, ak by došlo k porušeniu noriem
podústavného práva osobitnej ústavnej intenzity, čo však ústavný súd v súvislosti
s označenými rozhodnutiami krajského súdu nezistil.
48. Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že uzneseniami
krajského súdu sp. zn. 4 Nto 9/2019 a sp. zn. 4 Ntro 1/2019 z 24. júla 2019 nedošlo
k porušeniu sťažovateľom označených práv, a preto ústavnú sťažnosť aj v tejto časti
odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
49. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku bolo bez právneho
významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa vrátane jeho žiadosti o ustanovenie
právneho zástupcu na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom. V tomto uznesení
konštatované dôvody neprijateľnosti ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie sú totiž vzhľadom
na podstatu námietok sťažovateľa takej povahy, že by ich nebolo možné odstrániť
ani po tom, ako by ústavný súd ustanovil sťažovateľovi kvalifikovaného právneho zástupcu.
Ustanovenie právneho zástupcu sťažovateľovi v posudzovanej veci by preto nebolo účelné
a ani hospodárne.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. marca 2020
Miroslav Duriš predseda senátu