Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 76/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. marca 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša a Libora Duľu

(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, vo veci namietaného

porušenia jeho základných práv podľa a 5 a Slovenskej

republiky a podľa čl. 8 ods. 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 5

ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 13. novembra 2018,

uznesením Okresného súdu Komárno sp. zn. z 23. mája 2019 a uzneseniami

Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 11. júna 2019, sp. zn.

z 24. júla 2019 a sp. zn. z 24. júla 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť a skutkový stav veci

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júla 2019

doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa a 5 a

(ďalej len „ústava“) a podľa čl. 8 ods. 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 13. novembra 2018

(ďalej aj „napadnutý rozsudok“), uznesením Okresného súdu Komárno (ďalej len „okresný

súd“) sp. zn. z 23. mája 2019 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného

súdu“) a uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 11. júna 2019. Dňa 31. júla 2019 bolo ústavnému súdu doručené podanie sťažovateľa

označené ako „Doplnenie sťažnosti zo dňa 17. 7. 2019“, v ktorom rozšíril okruh

namietaných rozhodnutí všeobecných súdov aj o uznesenia krajského súdu z 24. júla 2019

vydané v konaniach vedených pod sp. zn. a sp. zn. .

2. V zmysle čl. X bodu 5 písm. c) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej

republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1

zo 16. októbra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“) bola vec sťažovateľa 17. októbra 2019

prerozdelená a náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov

pridelená sudcovi spravodajcovi Liborovi Duľovi, ktorý je v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu

práce členom štvrtého senátu ústavného súdu.

3. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného

súdu sp. zn. zo 7. septembra 2017 uznaný za vinného zo spáchania zločinu

týrania blízkej osoby a zverenej osoby vo viacčinnom súbehu s pokračovacím prečinom

nebezpečného vyhrážania, za čo mu bol uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 14

rokov. Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 19. decembra 2017 na podklade

odvolania sťažovateľa zrušil rozsudok prvostupňového súdu zo 7. septembra 2017

vo výroku o treste a sťažovateľovi uložil úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 11 rokov.

Na základe dovolania sťažovateľa najvyšší súd (napadnutým) rozsudkom

sp. zn. z 13. novembra 2018

- rozhodol, že rozsudkom krajského súdu z 19. decembra 2017 bol porušený zákon

v neprospech sťažovateľa,

- označené rozhodnutie odvolacieho súdu, ako aj odsudzujúci rozsudok súdu prvého

stupňa zo 7. septembra 2017 zrušil a okresnému súdu prikázal, aby vec v potrebnom

rozsahu znovu prerokoval a rozhodol,

- sťažovateľa podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) z dôvodu podľa

vzal do väzby, ktorú nenahradil dohľadom probačného a mediačného

úradníka.

4. V priebehu konania pred súdom prvého stupňa (po vrátení veci dovolacím súdom

vedeného pod sp. zn. , pozn.) sťažovateľ podaním doručeným okresnému súdu

15. mája 2019 požiadal o prepustenie z väzby na slobodu. Okresný súd (napadnutým)

uznesením sp. zn. z 23. mája 2019 žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby

podľa zamietol. Sťažnosť sťažovateľa proti označenému

uzneseniu súdu prvého stupňa krajský súd (napadnutým) uznesením sp. zn.

z 11. júna 2019 ako nedôvodnú zamietol podľa .

5. Podaním z 20. júna 2019 sťažovateľ navrhol, aby podľa § 23 ods. 1 Trestného

poriadku bola jeho vec odňatá okresnému súdu a prikázaná inému súdu toho istého druhu

a stupňa. O uvedenom návrhu rozhodol krajský súd (napadnutým) uznesením

sp. zn. z 24. júla 2019 tak, že trestná vec sťažovateľa sa okresnému súdu

neodníma.

6. Podaním z 20. júna 2019 sťažovateľ tiež podal podnet, ktorý bol podľa jeho

obsahu posúdený ako sťažnosť pre nečinnosť podľa ,

ktorú krajský súd (napadnutým) uznesením sp. zn. z 24. júla 2019 podľa § 55

ods. 5 písm. a) zamietol.

7. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti doručenej ústavnému súdu namieta, že všeobecné

súdy sa pri rozhodovaní o jeho väzbe (t. j. pri jeho vzatí do väzby, ako aj pri rozhodovaní

o jeho žiadosti o prepustenie z väzby, pozn.) nezaoberali „zásadnou otázkou dôvodnosti

jeho držania vo väzbe a to z hľadiska časového“. V tejto súvislosti poukazuje

na to, že do väzby bol (v pôvodnom konaní pred zrušením meritórnych rozhodnutí

dovolacím súdom, pozn.) vzatý už v januári 2015. Podľa sťažovateľa súdy „umelo

predlžujú“ jeho väzbu a jej ďalšie trvanie odôvodňujú skutočnosťami, ktoré podľa neho

boli v konaní vo veci samej „dávno vyvrátené“, resp. „oslabené“.

7.1 Vo vzťahu k napadnutým uzneseniam krajského súdu, ktorými bolo rozhodnuté

o jeho návrhu na prikázanie veci inému súdu, resp. o jeho sťažnosti pre nečinnosť

okresného súdu, sťažovateľ (v podstate) uvádza, že tieto rozhodnutia nadriadeného súdu

sú nepreskúmateľné, keďže neobsahujú riadne odôvodnenie, ktoré by dávalo odpovede

na ním vznesené námietky.

8. Z ústavnej sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ sa domáha

- vyslovenia porušenia svojich práv označených v záhlaví tohto uznesenia,

ku ktorému malo dôjsť tam označenými rozhodnutiami všeobecných súdov v jeho veci,

- zrušenia napadnutého uznesenia krajského súdu sp. zn.

z 11. júna 2019, ktorým bola zamietnutá jeho sťažnosť proti napadnutému uzneseniu

okresného súdu sp. zn. z 23. mája 2019 o zamietnutí jeho žiadosti

na prepustenie z väzby,

- prepustenia z väzby na slobodu,

- priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 5 000 € a

- ustanovenia advokáta na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

II.

Relevantné ustanovenia právnych predpisov

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.

11. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

12. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

13. Podľa návrh na začatie konania

je neprípustný, ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov,

v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky

konania boli splnené.

14. Podľa a listiny nikoho nemožno stíhať

alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

15. Podľa a listiny do väzby možno vziať

iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

16. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

17. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody,

má právo podať návrh na začatie konania, v ktorom súd urýchlene rozhodne o zákonnosti

pozbavenia jeho slobody a nariadi prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

18. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený.

19. Podľa obvinený môže byť vzatý

do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok,

pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody

na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších

konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že bude pokračovať v trestnej činnosti,

dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval

alebo ktorým hrozil.

20. Podľa obvinený má právo kedykoľvek žiadať

o prepustenie na slobodu. Ak v prípravnom konaní prokurátor takej žiadosti nevyhovie,

predloží ju bez meškania so svojím stanoviskom a s návrhom na rozhodnutie sudcovi

pre prípravné konanie, o čom upovedomí obvineného a jeho obhajcu. O takej žiadosti

sa musí bez meškania rozhodnúť. Ak sa žiadosť zamietla, môže ju obvinený,

ak v nej neuvedie iné dôvody, opakovať až po uplynutí tridsiatich dní odo dňa,

keď rozhodnutie o jeho predchádzajúcej žiadosti nadobudlo právoplatnosť.

21. Podľa proti rozhodnutiu o väzbe je prípustná

sťažnosť. Sťažnosť nie je prípustná, ak o väzbe rozhoduje odvolací súd alebo dovolací súd,

ak tento zákon neustanovuje inak.

22. Podľa ak sa vykonáva na obvinenom trest

odňatia slobody uložený mu pôvodným rozsudkom a dovolací súd na dovolanie výrok

o tomto treste zruší, rozhodne súčasne o väzbe.

23. Podľa dĺžka trvania väzby podľa odseku 1

alebo 2 sa posudzuje samostatne a nezávisle od väzby v pôvodnom konaní.

24. Podľa dĺžka trvania väzby,

o ktorej bolo rozhodnuté v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch podľa § 380

ods. 2 alebo § 403, sa posudzuje samostatne a nezávisle od dĺžky trvania väzby v pôvodnom

konaní.

25. Podľa z dôležitých dôvodov môže byť vec

príslušnému súdu odňatá a prikázaná inému súdu toho istého druhu a stupňa; o odňatí

a prikázaní rozhoduje súd, ktorý je obom súdom najbližšie spoločne nadriadený.

26. Podľa ak je dôvodný predpoklad, že došlo

k prieťahom v príprave prejednania veci súdom, v určení termínu konania a rozhodnutia

alebo k prieťahom vo vyhotovovaní súdneho rozhodnutia, ktorákoľvek zo strán môže podať

prostredníctvom tohto súdu sťažnosť pre nečinnosť na nadriadený súd, aby určil primeranú

lehotu na uskutočnenie namietaného úkonu; ak sa nepostupuje podľa odseku 4, súd musí

bez meškania túto sťažnosť pre nečinnosť zaslať spolu so spisom a svojím stanoviskom

a so stanoviskom predsedu súdu nadriadenému súdu.

27. Podľa o sťažnosti pre nečinnosť uvedenej

v odseku 3 musí rozhodnúť senát nadriadeného súdu do piatich pracovných dní od prevzatia

veci. Ak

a) zo strany súdu nedošlo k prieťahom, sťažnosť pre nečinnosť sa zamietne,

b) je sťažnosť pre nečinnosť opodstatnená, nadriadený súd určí primeranú lehotu

na uskutočnenie namietaného úkonu.

III.

Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

III.1 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu

28. Sťažovateľ v posudzovanej veci namieta, že k porušeniu jeho v ústavnej sťažnosti

označených práv došlo (aj) napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 13. novembra 2018, ktorým bol po zrušení odsudzujúceho rozsudku prvostupňového súdu

a naň nadväzujúceho rozsudku odvolacieho krajského súdu vzatý do väzby podľa § 380

ods. 2 v spojení s .

29. Ústavný súd vo vzťahu k tejto časti ústavnej sťažnosti poukazuje na skutočnosť,

že sťažovateľ označené rozhodnutie dovolacieho súdu už napadol ústavnou sťažnosťou

doručenou ústavnému súdu 14. marca 2019, ktorá bola uznesením ústavného súdu

sp. zn. z 24. apríla 2019 (právoplatným 29. mája 2019, pozn.) odmietnutá

podľa ako oneskorene podaná.

30. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že ústavná sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti je z dôvodu existencie prekážky právoplatne rozhodnutej veci

neprípustná [ ]. Ústavný súd v tejto súvislosti dodáva,

že hoci predchádzajúca ústavná sťažnosť sťažovateľa smerujúca proti tomu istému

rozhodnutiu všeobecného súdu bola odmietnutá pre nedostatok podmienky konania

(zmeškanie zákonom ustanovenej lehoty na podanie návrhu), z podstaty veci vyplýva,

že táto procesná podmienka prípustnosti ústavnej sťažnosti už nemohla byť

(ani) pri opakovanej (neskoršej) ústavnej sťažnosti splnená, a preto nie je (a nemôže byť)

naplnená výnimka ustanovená v , že návrh

nie je neprípustný, ak v tej istej veci bolo skorším rozhodnutím rozhodované

len o podmienkach konania a (zároveň) v ďalšom (neskoršom) návrhu týkajúcom sa tej istej

veci už tieto podmienky konania boli splnené.

31. Na základe uvedených skutočností ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa

v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 55 písm. a) zákona

o ústavnom súde ako neprípustnú.

III.2 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv napadnutým

uznesením okresného súdu

32. Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu jeho práv garantovaných

, listinou a dohovorom, ku ktorému malo dôjsť napadnutým uznesením okresného

súdu sp. zn. z 23. mája 2019, ktorým bola zamietnutá jeho žiadosť

o prepustenie z väzby na slobodu, ústavný súd poukazuje na to, že z (už citovaného) čl. 127

ods. 1 vyplýva rozdelenie systému ústavnej ochrany základných práv a slobôd medzi

všeobecné súdy a ústavný súd, právomoc všeobecných súdov je založená primárne

(„... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu

len subsidiárne. Podstata a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že právomoc ústavného

súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane

týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

mohol domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej

právomoci na jej prerokovanie (m. m. ).

33. Z (citovaného v časti II tohto uznesenia, pozn.)

vyplýva, že sťažovateľ proti napadnutému uzneseniu okresného súdu o zamietnutí

jeho žiadosti o prepustenie z väzby mal právo podať sťažnosť ako riadny opravný

prostriedok (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd

(čo aj svojím napadnutým uznesením sp. zn. z 11. júna 2019 urobil).

Právomoc krajského súdu rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu

okresného súdu tak za daných okolností vylučuje právomoc ústavného súdu preskúmať

označené rozhodnutie prvostupňového súdu.

34. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej

proti napadnutému uzneseniu okresného súdu odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona

o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

III.3 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv uznesením

krajského súdu sp. zn. z 11. júna 2019

35. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta porušenie svojich práv aj napadnutým

uznesením krajského súdu sp. zn. z 11. júna 2019, ktorým bola zamietnutá

jeho sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 23. mája 2019

o zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu. Kľúčovou výhradou

sťažovateľa je jeho námietka, že krajský súd neprihliadol na celkovú dĺžku trestného

konania a s tým súvisiacu neprimeranú dĺžku jeho väzobného stíhania.

36. Z už citovaného vyplýva, že úlohou

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto

nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(m. m. , tiež napr. , , , ).

K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti ústavnej

sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita

namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného

orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu

(m. m. , m. m. ).

37. Ústavný súd vo vzťahu k tejto časti ústavnej sťažnosti sťažovateľa v súlade

so svojou konštantnou judikatúrou v prvom rade zdôrazňuje, že vo veciach, ktoré patria

do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou (, , ). Do sféry pôsobnosti všeobecných

súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie

bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva

alebo slobody (m. m. , , ).

38. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie

krajského súdu z hľadiska jeho ústavnej akceptovateľnosti a zlučiteľnosti jeho účinkov

so sťažovateľom označenými základnými právami podľa a listiny, resp. právami

podľa dohovoru. Napriek v časti III.2 tohto uznesenia konštatovanému nedostatku

právomoci na rozhodnutie o ústavnej sťažnosti sťažovateľa v časti namietaného porušenia

jeho v ústavnej sťažnosti označených práv napadnutým uznesením okresného súdu ústavný

súd v súlade s materiálnym prístupom k ochrane ústavnosti vzal pri posudzovaní

namietaného porušenia práv sťažovateľa napadnutým uznesením krajského súdu do úvahy

aj obsah napadnutého uznesenia okresného súdu, keďže napadnuté rozhodnutie

prvostupňového súdu a napadnuté rozhodnutie krajského súdu o uplatnenom opravnom

prostriedku (sťažnosti, pozn.) tvoria z hľadiska predmetu požadovanej ústavnej ochrany

jeden celok (m. m. , , ).

39. Krajský súd zamietnutie sťažnosti sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu

okresného súdu odôvodnil v podstate tým, že sa stotožnil so závermi prvostupňového súdu

o (pretrvávajúcej) existencii dôvodov tzv. preventívnej väzby sťažovateľa podľa § 71

ods. 1 písm. c) , a na druhej strane o neexistencii dôvodov na nahradenie

jeho väzby písomným sľubom alebo dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Podľa krajského súdu závery okresného súdu neboli v rozpore so zákonom

ani „so zásadami logického myslenia a uvažovania“.

40. Okresný súd v napadnutom uznesení, reagujúc na námietku sťažovateľa

o neprimeranej dĺžke trestného konania, poukázal na potrebu vykonania ďalšieho

dokazovania, ktorá vyplynula zo zrušujúceho rozsudku (dovolacieho) najvyššieho súdu,

ako aj na zmenu zákonného sudcu vo veci sťažovateľa spôsobenú dlhodobou

neprítomnosťou pôvodného zákonného sudcu (predsedu senátu, pozn.). Súd prvého stupňa

v reakcii na argumentáciu sťažovateľa tiež uviedol, že charakterové vlastnosti poškodenej

sú pri rozhodovaní o väzbe irelevantné. Záver o pretrvávajúcom dôvode tzv. preventívnej

väzby sťažovateľa odôvodnil okresný súd v napadnutom uznesení najmä takto:

„Doposiaľ zistené skutočnosti a okolnosti naďalej nasvedčujú tomu, že skutky

pre ktoré bolo začaté trestné stíhanie a podaná obžaloba boli spáchané, majú znaky

trestných činov, pre ktoré bolo toto trestné stíhanie začaté, naďalej existujú dôvody

na podozrenie, že tieto skutky spáchal obžalovaný, pričom z okolností a skutočností,

ktoré uviedol Okresný súd Komárno vo svojich uzneseniach sp. zn.

zo dňa 15. 1. 2015, sp. zn. zo dňa 9. 4. 2015, sp. zn.

zo dňa 4. 6. 2015, sp. zn. zo dňa 9. 7. 2015, sp. zn.

zo dňa 24. 9. 2015, sp. zn. zo dňa 9. 2. 2017, Krajský súd v Nitre v uzneseniach

sp. zn. zo dňa 27. 1. 2015, sp. zn. zo dňa 23. 4. 2015,

sp. zn. zo dňa 23. 6. 2015, sp. zn. zo dňa 30. 7. 2015,

sp. zn. zo dňa 5. 10. 2015, sp. zn. zo dňa 9. 3. 2017,

sp. zn. zo dňa 28. 3. 2019, keď sa naposledy rozhodovalo vo veci väzby

obžalovaného... (kde sa rozhodovalo o rovnakých žiadostiach obžalovaného založených

vo svojej podstate na tých istých dôvodoch a tvrdeniach obžalovaného ako v tomto

rozhodnutí) a ktorých existencia ani toho času nepominula, naďalej vyplýva a pretrváva

dôvodná obava, že by obžalovaný v prípade jeho prepustenia na slobodu mohol pokračovať

v páchaní trestnej činnosti alebo realizovať svoje vyhrážky. Zároveň od toho času

až doposiaľ nevyšla najavo žiadna taká nová skutočnosť, ktorá by túto obavu oslabovala

alebo vyvracala... Rovnako nebola zistená ani žiadna skutočnosť s ohľadom na osobu

obžalovaného a povahu prejednávaného prípadu, ktorá by odôvodňovala záver, že písomný

sľub obžalovaného alebo probačný dohľad nad jeho osobou, by boli spôsobilé nahradiť

väzbu a dosiahnuť jej účel u obžalovaného aj bez jej výkonu.“

41. Ústavný súd po preskúmaní ústavnej sťažnosti, ako aj k nej priloženej

dokumentácie dospel k záveru, že napadnuté uznesenie krajského súdu nevykazuje znaky

zjavnej neodôvodnenosti, svojvôle alebo arbitrárnosti. Hoci označené rozhodnutie

sťažnostného súdu obsahuje len stručné odôvodnenie, v spojení s procesne bezprostredne

mu predchádzajúcim napadnutým uznesením okresného súdu, na ktoré v podstatnom

odkazuje a s ktorým z hľadiska predmetu požadovanej ústavnej ochrany tvorí jeden celok,

podľa názoru ústavného súdu ústavne udržateľným spôsobom objasňuje relevantné

skutočnosti odôvodňujúce právny záver o pretrvávajúcom naplnení formálnych

i materiálnych podmienok tzv. preventívnej väzby sťažovateľa podľa § 71 ods. 1 písm. c)

. Uvedený záver v okolnostiach posudzovanej veci pritom nemožno

hodnotiť ako taký, ktorý by popieral zmysel a účel vo veci aplikovaných právnych noriem.

42. Vo vzťahu ku kľúčovej výhrade sťažovateľa, že jeho väzobné stíhanie trvá

neprimerane dlho, ústavný súd poukazuje na to, že maximálnu prípustnú (celkovú) lehotu

väzby ustanovuje [v prípade zločinu, pre ktorý je stíhaný

aj sťažovateľ, je to podľa tridsaťšesť mesiacov,

pozn.]. V prípade, že o väzbe rozhodol dovolací súd podľa

(ako aj v prípade sťažovateľa), sa pritom podľa § 380 ods. 3 a § 77 ods. 3 Trestného

poriadku táto celková lehota väzby posudzuje samostatne a nezávisle od dĺžky trvania väzby

v pôvodnom konaní. V tejto súvislosti preto neobstojí argumentácia sťažovateľa,

že je vo väzbe od 15. januára 2015 (do ktorej bol vzatý v pôvodnom konaní),

keďže do väzby, o ktorej bolo rozhodované aj napadnutým uznesením krajského súdu

sp. zn. z 11. júna 2019, bol vzatý (až) rozsudkom dovolacieho najvyššieho

súdu z 13. novembra 2018, a pritom do celkovej lehoty tejto väzby nemožno započítať čas,

ktorý sťažovateľ strávil vo väzbe v pôvodnom konaní (m. m. ).

V okolnostiach posudzovanej veci bol potom vo vzťahu k trvaniu sťažovateľom aktuálne

vykonávanej väzby rozhodujúci záver okresného súdu vyslovený v jeho napadnutom

uznesení, že v tom čase neboli zistené žiadne skutočnosti, ktoré by oslabovali dôvodnosť

(ďalšieho) väzobného stíhania sťažovateľa, resp. ktoré by umožňovali nahradenie

jeho väzby niektorým z na to určených inštitútov podľa . Možno

teda uzavrieť, že krajský súd i okresný súd vo veci sťažovateľa vychádzali z ústavne

akceptovateľnej premisy, že dĺžka trvania väzby za súčasného zachovania jej celkovej

lehoty sama osebe (bez existencie iných relevantných skutočností) nemohla byť dôvodom

na prepustenie sťažovateľa z väzby na slobodu.

43. Na základe uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že napadnuté

uznesenie krajského súdu nevykazuje také ústavne relevantné nedostatky, na základe

ktorých by po prípadnom prijatí tejto časti ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie mohol

reálne dospieť k záveru o porušení sťažovateľom označených práv, a preto ústavnú sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g)

ako zjavne neopodstatnenú.

III.4 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv uzneseniami

krajského súdu sp. zn. a sp. zn. z 24. júla 2019

44. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti napokon namieta, že k porušeniu

ním označených práv došlo aj uznesením sp. zn. z 24. júla 2019,

ktorým krajský súd o návrhu sťažovateľa na postup podľa

rozhodol tak, že trestnú vec sťažovateľa okresnému súdu neodníma, a uznesením

sp. zn. z 24. júla 2019, ktorým krajský súd podľa § 55 ods. 5 písm. a)

zamietol sťažnosť sťažovateľa pre nečinnosť okresného súdu.

45. Krajský súd v uznesení sp. zn. z 24. júla 2019 okrem iného

poukázal na to, že dôvodom na odňatie veci príslušnému súdu a jej prikázanie inému súdu

toho istého druhu a stupňa môže byť okrem vylúčenia všetkých sudcov daného súdu

z rozhodovania aj uskutočnenie spoločného konania (ak boli podané na toho istého

obvineného obžaloby na rôznych súdoch), ďalej skutočnosť, že poškodeným alebo blízkou

osobou vo vzťahu k obvinenému je sudca alebo iný zamestnanec súdu

(na ktorom bola podaná obžaloba), alebo tiež skutočnosť, že väčšina svedkov,

ktorých treba v konaní vypočuť, má bydlisko v obvode iného, vzdialeného súdu

a delegáciou veci by tak došlo k zrýchleniu a zhospodárneniu konania.

Vychádzajúc aj z vyjadrení zákonného sudcu (predsedu senátu) a ostatných sudcov

okresného súdu, následne krajský súd skonštatoval, že „z návrhu obžalovaného na odňatie

a prikázanie prejednávanej veci a ani zo spisu nevyplývajú... žiadne také skutočnosti

a okolnosti, ktoré by mohli spôsobiť vylúčenie čo len jedného, nie to ešte všetkých sudcov

pôsobiacich na súde prvého stupňa“, a zároveň, že nebol zistený ani žiadny iný

z už uvedených dôvodov na taký výnimočný postup, akým je odňatie veci príslušnému súdu

a jej prikázanie inému súdu.

46. Zamietnutie sťažnosti sťažovateľa pre nečinnosť okresného súdu odôvodnil

krajský súd v uznesení sp. zn. z 24. júla 2019 v podstate tým, že pri príprave

hlavného pojednávania plánovaného zastupujúcou predsedníčkou senátu na 20. jún 2019

nedošlo k prieťahom, pretože hlavné pojednávanie v uvedenom termíne sa neuskutočnilo

z dôvodu ukončenia práceneschopnosti predsedu senátu, ktorý 17. júna 2019 nariadil

nový termín hlavného pojednávania na 22. august 2019. Krajský súd tiež konštatoval,

že hoci nezistil prieťahy v predmetnom konaní, „vzhľadom k tomu, že ide o väzobnú vec,

zo strany súdu bude potrebné dbať o to, aby sa vo veci prednostne konalo, a aby meritórne

rozhodnutie vo veci samej sa zbytočne nepredlžovalo“.

47. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že (ani) označené uznesenia

krajského súdu nemožno hodnotiť ako arbitrárne alebo svojvoľné. Krajský súd totiž svoje

závery o tom, že nebol daný dôvod na delegáciu veci sťažovateľa a že v konaní v jeho veci

nedošlo k prieťahom, odôvodnil spôsobom, ktorý z ústavného hľadiska možno považovať

za akceptovateľný. Úlohou ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany

ústavnosti ( ) pritom nie je skúmať skutkový stav v konaní pred všeobecnými

súdmi a nahrádzať právne názory a rozhodnutia príslušných súdov svojimi vlastnými

(m. m. napr. , ). Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci

všeobecného súdu by bola opodstatnená len v prípade, ak by došlo k porušeniu noriem

podústavného práva osobitnej ústavnej intenzity, čo však ústavný súd v súvislosti

s označenými rozhodnutiami krajského súdu nezistil.

48. Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že uzneseniami

krajského súdu sp. zn. a sp. zn. z 24. júla 2019 nedošlo

k porušeniu sťažovateľom označených práv, a preto ústavnú sťažnosť aj v tejto časti

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

49. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku bolo bez právneho

významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa vrátane jeho žiadosti o ustanovenie

právneho zástupcu na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom. V tomto uznesení

konštatované dôvody neprijateľnosti ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie sú totiž vzhľadom

na podstatu námietok sťažovateľa takej povahy, že by ich nebolo možné odstrániť

ani po tom, ako by ústavný súd ustanovil sťažovateľovi kvalifikovaného právneho zástupcu.

Ustanovenie právneho zástupcu sťažovateľovi v posudzovanej veci by preto nebolo účelné

a ani hospodárne.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2020

Miroslav Duriš predseda senátu