Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 169/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. apríla 2019

predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť , ,

, t. č. Ústav na výkon väzby a Ústav na výkon trestu odňatia slobody,

, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1,

, a 3, a c , ods.

1 a čl. 37 ods. 2 a 3 Listiny základných práv a slobôd, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Komárno v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 7. septembra 2017, postupom Krajského súdu

v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 19. decembra 2017,

ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 13. novembra 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. marca

2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

t. č. Ústav na výkon väzby a Ústav na výkon trestu odňatia slobody,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základných

práv podľa , , a 3, a c

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 2 a 3 Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Komárno (ďalej

len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 7.

septembra 2017, postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 19. decembra 2017, ako aj postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 13. novembra 2018.

2. Súčasťou ústavnej sťažnosti a jej príloh je aj žiadosť o vydanie predbežného

opatrenia, aby okresný súd nekonal a nerozhodoval, a žiadosť o ustanovenie advokáta

pred ústavným súdom.

3. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd rozsudkom zo 7.

septembra 2017 sp. zn. uznal sťažovateľa vinným v bode 1 zo spáchania

opätovného zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a) a

ods. 2 písm. d) v spojení s a v bode 2 zo

spáchania pokračujúceho prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 a 2 písm. b)

v spojení s , za čo mu uložil podľa

§ 208 ods. 2 s použitím § 38 ods. 5 za zistenia priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. m) a

a úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 14 rokov. Pre výkon

uloženého trestu odňatia slobody zaradil súd sťažovateľa podľa § 48 ods. 2 písm. b)

do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

4. Na základe odvolania sťažovateľa krajský súd rozsudkom z 19. decembra 2017

sp. zn. zrušil odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu vo výroku o

treste a krajský súd sám podľa odsúdil sťažovateľa podľa §

208 ods. 2 s použitím § 38 ods. 2 za zistenia priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. m), §

38 ods. 5 a a uložil sťažovateľovi úhrnný trest odňatia slobody

2

v trvaní 11 rokov. Na výkon uloženého trestu odňatia slobody zaradil krajský súd

sťažovateľa do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

5. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie z dovolacích dôvodov

podľa , , a . V dovolaní namietal, že malo

byť zásadným spôsobom porušené jeho právo na obhajobu tým, že neboli vykonané dôkazy

ním navrhované alebo v rozsahu ním navrhovanom. V dovolaní ďalej sťažovateľ namietal,

že v jeho trestnej veci rozhodoval sudca, ktorý mal byť z konania vylúčený, pretože

zákonný sudca okresného súdu „urobil rad úkonov... ktoré poškodili základné práva a

slobody obvineného“, pričom tieto úkony podľa jeho názoru naznačujú zámer sudcu ho

poškodzovať. Podľa sťažovateľa bol v jeho trestnej veci taktiež naplnený dovolací dôvod

podľa , t. j. že dovolaním napadnuté rozhodnutie

krajského súdu je založené na dôkazoch, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom, keď

súdy nesprávne vyhodnotili vykonané dôkazy, prehliadli rozpory vo výpovediach

poškodenej a nedoplnili dokazovanie v zmysle návrhov obvineného. Napokon sťažovateľ

namietal, že súdy nesprávne právne posúdili zistený skutok v zmysle § 371 ods. 1 písm. i)

, keď sťažovateľ bol v rozpore so zásadou „nie dvakrát v tej istej veci“

potrestaný v trestnom konaní opätovne za totožné skutky, za ktoré už bol predtým

potrestaný v priestupkových konaniach vedených pred Okresným úradom Komárno (č.

2012/481, 2012/595, 2013/338, 2014/46, 2014/230 a č. 2014/493). K dovolaniu sťažovateľa

sa vyjadrila prokurátorka Okresnej prokuratúry Komárno, ktorá navrhla, aby dovolací súd

dovolanie sťažovateľa odmietol. Vo svojom vyjadrení uviedla, že právo sťažovateľa

na obhajobu nebolo zásadným spôsobom porušené, pretože súdy sa v konaní riadne

zaoberali jeho návrhmi na dokazovanie a v súlade so zákonom niektoré z nich

pre nepodstatnosť odmietli, resp. rozhodli, že ďalšie dôkazy vykonávať nebudú.

6. Najvyšší súd ako dovolací súd zrušil dovolaním napadnutý rozsudok krajského

súdu a spod obžaloby sťažovateľa oslobodil. Najvyšší súd prikázal okresnému súdu, aby vec

v potrebnom rozsahu prerokoval a rozhodol. Ako uviedol najvyšší súd, „úlohou súdu

prvého stupňa bude podrobne sa zaoberať konkurenciou všetkých priestupkov, spáchaných

voči poškodenej, za ktoré bol obvinený v rozhodnom (žalovanom) období postihnutý a

upraviť skutok tak, aby bolo zjavné, že na tieto priestupkové postihnutia nedopadá.

Samozrejme to len za podmienky, ak do úvahy pripadajúce rozhodnutia týkajúce sa

priestupkových postihnutí nebudú zrušené (napr. v dôsledku protestu prokurátora). Za

týmto účelom bude potrebné doplniť dokazovanie v tom smere, aby sa zistilo, ktoré

priestupky môžu potenciálne tvoriť súčasť skutkového deja trestného činu, za ktorý má byť

obžalovaný postihnutý. Bude potrebné sa argumentačne podrobne v tomto smere v rozsudku

i vyjadriť. Vzhľadom na skutočnosť, že napadnuté rozhodnutia boli zrušené a súd prvého

stupňa bude musieť nanovo rozhodnúť, nepovažuje dovolací súd za potrebné vyjadrovať sa

bližšie k existencii ostatných dovolacích dôvodov, ktorých existenciu obvinený v dovolaní

tvrdí. Keďže obvinený aktuálne vykonáva nepodmienečný trest odňatia slobody, bolo

potrebné obligatórne rozhodnúť, či sa berie do väzby. Vzhľadom na skutočnosť, že obvinený

bol dosiaľ 6 -krát súdne trestaný a to i za násilné a sexuálne motivované trestné činy, a to i

voči členom svojej primárnej rodiny, viackrát bol podmienečne pre pustený, pričom sa

neosvedčil a opakovane recidivoval, je dovolací súd toho názoru, že by v prípade

ponechania na slobode v trestnej činnosti, najmä násilného charakteru voči členom

primárnej rodiny pokračoval.“.

7. Podľa presvedčenia sťažovateľa „zaujatosť sudcu Okr. súdu som riadne a včas

namietal, avšak po vyjadrení, že sa sudca necíti byť zaujatý, bola táto námietka zamietnutá

a vo veci pokračoval sudca (preds. senátu) Okr. súdu Komárno...“. Ďalej uvádza, že

okresný súd vo svojom rozsudku zo 7. septembra 2017 „konštatoval iba svoje úvahy,

názory, ktoré však nevie relevantnými dôkazmi podložiť tendenčne z výpovedí svedkov...“.

Sťažovateľ namieta aj rozsudok najvyššieho súdu z 13. novembra 2018, keď uvádza

v nadväznosti na uvádzané uznesenie najvyššieho súdu pod sp. zn. Tpj 15/06, že

„rozhodnutie vo veci samej musí predchádzať definitívne vyriešenie otázky vylúčenia

namietaného sudcu, resp. sudcov senátu, ktorý je vo veci povolaný na takéto rozhodnutie. Je

totiž neodňateľným právom obžalovaného, aby o obžalobe, ktorá bola naňho podaná

rozhodol samosudca alebo senát u ktorých nie sú žiadne pochybnosti o ich zaujatosti...“.

8. V závere svojej ústavnej sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby „ústavný súd rozhodol

nálezom, že konaním Okresného súdu Komárno sp. zn. a tiež postupom

4

Krajského súdu sp. zn. a Rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 13. 11. 2018

sp. zn. boli porušené moje označené práva a prikázal Krajskému súdu

v Nitre aby meritórne vysporiadal, prerokoval a rozhodol o vylúčenie zákonného sudcu

resp. podľa aby z dôležitých dôvodov bola vec odňatá a prikázaná inému súdu

toho istého druhu a stupňa“.

II.

9. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s

účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) v

čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2

sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019,

pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú

zachované.

11. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na

ďalšie konanie.

Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. Rozsudok najvyššieho súdu z 13. novembra 2018 bol sťažovateľovi doručený

20. decembra 2018 a jeho právnemu zástupcovi 18. decembra 2018. Ústavná sťažnosť

z 11. marca 2019 bola ústavnému súdu doručená 14. marca 2019. Ústavná sťažnosť tak bola

podaná po uplynutí dvojmesačnej lehoty na podanie ústavnej sťažnosti.

13. Podľa ústavnú sťažnosť možno podať do dvoch

mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo

upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa,

keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Ak rozhodnutie

nadobúda právoplatnosť vyhlásením alebo oznámením a ak sa podľa osobitných predpisov

zároveň doručuje jeho písomné vyhotovenie, začína lehota plynúť dňom doručenia tohto

písomného vyhotovenia sťažovateľovi; ak sa rozhodnutie doručuje len jeho zástupcovi,

začína lehota plynúť dňom doručenia písomného vyhotovenia tohto rozhodnutia tomuto

zástupcovi. Ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie

ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným

prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom

opravnom prostriedku.

14. Ústavný súd poukazuje predovšetkým na skutočnosť, že jednou zo základných

podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 124

. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom

na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene [§ 56 ods. 2 písm. f) zákona o ústavnom

6

súde]. V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty nemožno

zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože kogentné ustanovenie § 124 zákona o ústavnom

súde to nedovoľuje. Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil

právny názor, že sťažnosť podľa nemožno považovať za časovo

neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (, II.

ÚS 29/02, , , ).

15. Ústavná sťažnosť, ktorá bola podaná ústavnému súdu po uplynutí lehoty

upravenej v , tak nespĺňa jednu z kogentne ustanovených

podmienok pre prijatie ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie.

16. Začiatok plynutia subjektívnej lehoty na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1

ustanovenej v je pri opatrení alebo inom zásahu,

ktorým malo dôjsť k porušeniu základných práv alebo slobôd sťažovateľa, potrebné

interpretovať rigorózne, t. j. tak, že sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov odo

dňa, keď sa sťažovateľ pri zachovaní postupu lege artis o takomto opatrení alebo inom

zásahu dozvedieť mohol a mal. Keďže lehotu uvedenú v

nemožno odpustiť, pričom sťažovateľovi táto lehota do dňa podania jeho sťažnosti

preukázateľne uplynula, ústavný súd odmietol sťažnosť z dôvodu, že bola podaná

oneskorene.

17. Na rámec už uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ okrem

vymenovania základných práv, ktoré mu mali byť rozsudkami okresného súdu, krajského

súdu a najvyššieho súdu porušené, tieto nijak nezdôvodňuje, pričom ich dáva do súladu

jedine so žiadosťou o vylúčenie sudcu okresného súdu pre jeho zaujatosť. Podľa konštantnej

judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124

je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci

ústavný súd v zásade nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory

všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky vrátane otázky posudzovania

zaujatosti súdu. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.

Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného

súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

18. Ako to z citovaného vyplýva, právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti rozsudku okresného

súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť

ochranu označeným právam sťažovateľa podľa , dohovoru a listiny mal krajský súd

v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň v uvedenom rozsahu vylúčená právomoc

ústavného súdu. V danej súvislosti treba tiež poznamenať, že sťažovateľ právo podať

odvolanie využil s plným úspechom, keďže krajský súd na základe jeho odvolania rozsudok

okresného súdu zrušil a uložil mu nižší trest odňatia slobody.

19. Vo vzťahu k rozsudku najvyššieho súdu sa okresnému súdu prikázalo, aby vec

v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. Vo vzťahu k zrušujúcemu uzneseniu

krajského súdu treba uviesť, že na jeho základe bude trestné konanie proti sťažovateľovi

pokračovať znova pred okresným súdom, pričom proti jeho rozhodnutiu bude opätovne

prípustné odvolanie. Nové rozhodnutie krajského súdu v ďalšom priebehu konania bude

možné napadnúť ešte dovolaním, o ktorom by rozhodoval najvyšší súd.

20. V uvedenej súvislosti ústavný súd taktiež nad rámec odôvodnenia rozhodnutia

poukazuje na svoje rozhodnutia, podľa ktorých všeobecné súdy sú primárne zodpovedné

aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva

dotknutým fyzickým osobám zaručuje, preto je možnosť intervencie zo strany ústavného

súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak ochranu neposkytujú všeobecné súdy (porov.

mutatis mutandis , , , ). Ak ústavný

súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich

základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných

8

prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musel by takúto sťažnosť odmietnuť

pre neprípustnosť [ ].

21. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho významu zaoberať

sa žiadosťou sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu na zastupovanie v konaní

pred ústavným súdom a rovnako sa zaoberať žiadosťou o vydanie predbežného opatrenia

pre okresný súd. Oneskorené podanie ústavnej sťažnosti ako nedostatok podmienky

jej prijateľnosti na ďalšie konanie je takej povahy, že by ju nebolo možné odstrániť ani

potom, ak by ústavný súd ustanovil sťažovateľovi kvalifikovaného právneho zástupcu.

Ustanovenie právneho zástupcu sťažovateľom v posudzovanej veci by preto nebolo účelné a

ani hospodárne.

22. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 56 ods. 2

písm. f) tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2019