Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 108/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2020 v senáte

zloženom z predsedu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša a Libora Duľu

(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť spoločnosti Spirits International

B. V., Rue de la Vallée 44, Luxembourg, Luxemburské veľkovojvodstvo, ID: B0123481,

zastúpenej advokátskou kanceláriou Zathurecky InPaRtners, s. r. o., Kláry Jarunkovej 4,

Banská Bystrica, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Eugen Záthurecký, vo veci

namietaného porušenia jej základných práv podľa a 4 a

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 23. februára 2017 a postupom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 29. apríla 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť spoločnosti Spirits International B. V. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

14. augusta 2019 doručená ústavná sťažnosť spoločnosti Spirits International B. V.,

Rue de la Vallée 44, Luxembourg, Luxemburské veľkovojvodstvo, ID: B0123481

(ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“ alebo „žalobca“), ktorou namieta

porušenie svojich základných podľa a 4 a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 23. februára 2017 (ďalej aj „uznesenie

krajského súdu z 23. februára 2017“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 29. apríla 2019 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu z 29. apríla 2019“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v konaní

vedenom pred Okresným súdom Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

žalobou z 9. júna 2006 v znení pripustenom uznesením okresného súdu

sp. zn. zo 6. februára 2013 domáhala proti spoločnosti

FKP SOJUZPLODOIMPORT, Orlikov per 1/11, Moskva, Ruská federácia (ďalej len

„žalovaná“, v citáciách aj „žalovaný“), aby okresný súd určil:

«- že žalovaný nie je majiteľom medzinárodných zápisov ochranných známok

účinných na území Slovenskej republiky, zapísaných do Medzinárodného registra

ochranných známok vedeného Medzinárodným úradom so sídlom v Ženeve, ako MOZ

574229 „Soviet wine sparkling“, MOZ 562217 „Zubrovka“, MOZ 571311 „Stolichnaya

Russian vodka“, MOZ 711772 „Russkaya Russian vodka“, MOZ 633001 „Moskovskaya

Russian vodka“, MOZ 475799 „Limonnaya“, MOZ 594069 „Vodka Sibirskaya“;

- že majiteľom medzinárodných ochranných známok, účinných na území Slovenskej

republiky, zapísaných do Medzinárodného registra ochranných známok vedeného

Medzinárodným úradom so sídlom v Ženeve, ako MOZ 574229 „Soviet wine sparkling“,

MOZ 562217 „Zubrovka“, MOZ 571311 „Stolichnaya Russian vodka“, MOZ 711772

„Russkaya Russian vodka“, MOZ 633001 „Moskovskaya Russian vodka“, MOZ 475799

„Limonnaya“, MOZ 594069 „Vodka Sibirskaya“ je žalobca.»

3. Okresný súd po tom, ako vec prerokoval, rozsudkom sp. zn.

z 24. apríla 2013 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) žalobu v celom rozsahu zamietol,

čo odôvodnil tým, že „rozhodovať o tom, kto je majiteľom predmetných MOZ, je oprávnený

orgán podľa ruského hmotného práva.“, keďže sa „jednotlivé národné designácie nestali

nezávislé od pôvodnej medzinárodnej ochrannej známky“, a pritom s poukazom na znenie

o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) konštatoval nedostatok

právomoci slovenských súdov konať a rozhodovať v označenej veci.

4. Proti rozsudku okresného súdu z 24. apríla 2013 podala sťažovateľka odvolanie,

o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. z 19. júna 2014

(ďalej len „uznesenie krajského súdu z 19. júna 2014“) tak, že označený rozsudok

okresného súdu zrušil a konanie zastavil. Krajský súd predovšetkým vychádzal zo zistenia,

že v danej veci je predmetom žaloby „nárok na určenie majiteľstva“ k ochrannej známke,

a s poukazom na znenie konštatoval, že v danom

prípade nejde o konanie „týkajúce sa registrácie alebo platnosti ochranných známok, ktoré

sa musia registrovať alebo pri ktorých sa musí žiadať o ochranu, ak sa žiadosť o registráciu

alebo ochranu podala na území Slovenskej republiky alebo sa za podaná na území

Slovenskej republiky považuje podľa noriem medzinárodného práva.“. Na základe už

uvedeného s poukazom na znenie

v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) v spojení s konanie

pre nedostatok právomoci súdov Slovenskej republiky zastavil.

5. Uznesenie krajského súdu z 19. júna 2014 sťažovateľka napadla dovolaním,

o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. z 31. mája 2016 tak,

že predmetné uznesenie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší

súd v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval nedostatok zákonných náležitostí

odôvodnenia uznesenia krajského súdu z 19. júna 2014, pretože z jeho obsahu nevyplývalo,

že by „otázka právomoci slovenských súdov vo vzťahu k uplatnenému návrhu bola

posudzovaná aj z hľadiska § 37 zákona, ktoré je všeobecným ustanovením pre konania

v sporových veciach.“.

6. Krajský súd viazaný právnym názorom najvyššieho súdu následne posúdil otázku

právomoci súdov Slovenskej republiky aj z hľadiska a v poradí

svojím druhým uznesením vydaným pod sp. zn. z 23. februára 2017

rozsudok okresného súdu z 24. apríla 2013 zrušil a konanie zastavil. Krajský súd

v relevantnej časti svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že podľa

„je v medzinárodno-právnych vzťahoch daná právomoc slovenského súdu v sporoch

o majetkové práva aj vtedy, ak žalovaný má na území Slovenskej republiky majetok.“,

a ďalej konštatoval, že „[m]ajetkové právo nie je majetkom.“. Krajský súd v tejto súvislosti

uviedol, že ak je „žalovaný v medzinárodnom registri vedenom medzinárodným úradom

v Ženeve zapísaný ako majiteľ ochranných známok designovaných, teda účinných na území

Slovenskej republiky, je osobou, ktorá má na území Slovenskej republiky majetkové práva,

nemá tu však majetok.“, a keďže práve existencia majetku na území Slovenskej republiky je

kritériom pre posúdenie otázky právomoci slovenských súdov v sporoch o majetkové práva,

ktorého prítomnosť nebola v konaní preukázaná, dospel k záveru o nedostatku právomoci

slovenských súdov na prerokovanie sporu týkajúceho sa majetkového práva sťažovateľky.

7. Označené uznesenie krajského súdu napadla sťažovateľka dovolaním,

ktoré s poukazom na

v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“) odôvodnila tým, že krajský súd opätovne

zrušil rozsudok okresného súdu a konanie zastavil bez toho, aby sa okresný súd mohol

otázkou právomoci podľa zaoberať, súčasne tiež namietala,

že takýmto postupom krajského súdu bola vylúčená z možnosti uplatniť proti takémuto

rozhodnutiu a jeho dôvodom riadny opravný prostriedok. Sťažovateľka tiež tvrdila,

že označeným postupom krajského súdu jej bolo odňaté aj právo na uplatnenie dovolania

podľa , keďže v danej veci nebola splnená formálna podmienka na jeho

podanie. Sťažovateľka tvrdila, že ak by krajský súd zrušil rozsudok okresného súdu a vec

mu vrátil na ďalšie konanie a ten by následne spôsobom procesne stanoveným v

konanie zastavil, mohla by podať odvolanie a otázku právomoci riešiť v dvojinštančnom

súdnom konaní. Pre prípad jej procesného neúspechu v konaní pred krajským súdom by túto

otázku mohla následne predostrieť najvyššiemu súdu v dovolacom konaní podľa § 421

ods. 1 . Napriek formálnej neprípustnosti dovolania podľa

sťažovateľka poukázala vo svojom dovolaní na odklon odvolacieho súdu od ustálenej

rozhodovacej činnosti najvyšších súdnych autorít a žiadala, aby porušenie zákonnosti

postupom krajského súdu bolo zohľadnené pri hodnotení prípustnosti dovolania podľa § 420

písm. f) . Sťažovateľka v tejto súvislosti tvrdila, že posúdenie otázky právomoci

záviselo od výkladu a vyriešenia právnej otázky, či pojem

„majetok“ zahŕňa aj pojem „majetkové práva“. Najvyšší súd uznesením z 29. apríla 2019

o dovolaní sťažovateľky rozhodol tak, že ho postupom podľa odmietol.

8. Najvyšší súd vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa uviedol,

že „odvolací súd... postupoval... v súlade s ust. , prihliadajúc na existenciu

či neexistenciu právomoci súdu vo veci konať a rozhodnúť o nej.“. Na základe uvedeného

následne konštatoval, že „postupom odvolacieho súdu, ktorý súčasne so zrušením

meritórneho rozhodnutia prvoinštančného súdu konanie z dôvodu nedostatku právomoci

súdov Slovenskej republiky rozhodnúť o určovacej žalobe sám zastavil, bez zrušenia

a vrátenia veci súdu prvej inštancie, nedošlo k porušeniu práva... na spravodlivý proces.“.

Pokiaľ ide dovolací dôvod podľa , najvyšší súd uviedol, že „preskúmaniu

dovolania v zmysle uvedeného ustanovenia bráni prioritne skutočnosť, že dovolaním

napadnuté uznesenie, ktorým odvolací súd zastavil konanie, nie je rozhodnutím, proti

ktorému je dovolanie prípustné v zmysle ustanovenia (ktorým sa

potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie).“.

9. Proti uzneseniu krajského súdu z 23. februára 2017 a postupu predchádzajúcemu

jeho vydaniu a uzneseniu najvyššieho súdu z 29. apríla 2019 a postupu predchádzajúcemu

jeho vydaniu podala sťažovateľka podľa ústavnú sťažnosť, ktorú

po rekapitulácii priebehu konania pred týmito súdmi v súvislosti s namietaným porušením

označených práv podľa , dohovoru a dodatkového protokolu odôvodňuje

predovšetkým tým, že procesným postupom krajského súdu, ktorým zrušil rozsudok

okresného súdu a zastavil konanie pre nedostatok právomoci súdov Slovenskej republiky

na prerokovanie a rozhodnutie o jej žalobe, bola vylúčená z možnosti uplatniť účinné

prostriedky nápravy proti takémuto názoru krajského súdu (odvolanie a dovolanie podľa

). Sťažovateľka rovnako ako v dovolacom konaní tvrdí, že ak by krajský

súd rozsudok okresného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a ten by následne zastavil

konanie pre nedostatok svojej právomoci, mohla by účinne podať proti takému rozhodnutiu

okresného súdu odvolanie a v prípade procesného neúspechu v odvolacom konaní následne

prostredníctvom dovolania otvoriť polemiku s právnym názorom krajského súdu v konaní

pred najvyšším súdom podľa . Všeobecné súdy tak mali

podľa sťažovateľky vziať do úvahy «kolíziu procesnej povinnosti súdu zastaviť konanie

po zistení neodstrániteľnej prekážky konania verzus procesné právo žalobcu na účinné

opravné prostriedky, s cieľom „zvážiť mieru dôležitosti, naliehavosti, primeranosti

a právnych účinkov bezodkladnej realizácie procesnej povinnosti súdu, v porovnaní

s mierou dôležitosti, naliehavosti a právnych účinkov realizácie (či odňatia) kolidujúceho

práva žalobcu na účinné opravné prostriedky...».

10. Nad rámec už uvedeného sťažovateľka krajskému súdu tiež vytýka, že tento sa

pri riešení právnej otázky, či «právny pojem „majetok“ zahŕňa alebo nezahŕňa pojem

„majetkové práva“», a následnej interpretácii odklonil

od ustálenej rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva, ústavného súdu,

najvyššieho súdu, ako aj iných všeobecných súdov, a tak sa dostal vedome do priameho

rozporu s dohovorom, a ostatnou zákonnou právnou úpravou, ako napr. zákonom

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný

zákonník“), o majetku obcí v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) a

o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

11. Vo vzťahu k namietanému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľka osobitne

uvádza, že najvyšší súd nezohľadnil jej dovolaciu argumentáciu v rámci dovolacieho

dôvodu podľa , ktorou namietala odklon od konsolidovanej praxe

„dovolacieho súdu a ESĽP, pri riešení otázky či majetkové práva sú alebo nie sú majetok“,

pre účely výkladu Sťažovateľka v tejto súvislosti tvrdí,

že „proces interpretácie právnej normy... je možné považovať na sui generis procesný

postup, ktorý môže byť správny ale aj nesprávny v zmysle podmienok podľa § 420 písm. f)

.“, a pritom opomenutím uvedenej „autonómnej časti argumentácie obsiahnutej

v dovolaní zo strany najvyššieho súdu“ došlo k porušeniu jej práva na spravodlivé súdne

konanie.

12. Na základe už uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č . k. zo dňa 29. apríla

2019 a postupom vo veci dovolania porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu

podľa , základné právo sťažovateľa na účinné

právne prostriedky nápravy pred národným orgánom podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, základné právo sťažovateľa na ochranu majetku podľa

a 4 , a podľa Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

Krajsky súd v Banskej Bystrici uznesením č . k. -1112 zo dňa

́

23. februára 2017 a postupom vo veci odvolania porušil základné právo sťažovateľa na

súdnu ochranu podľa , základné právo sťažovateľa

na účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom podľa čl. 13 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo sťažovateľa na ochranu

majetku podľa a 4 , a podľa Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. zo dňa

29. apríla 2019 sa zrušuje.

Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č .k. zo dňa

23. februára 2017 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajsky súd v Banskej Bystrici sú povinní

́

spoločne a nerozdielne zaplatiť sťažovateľovi primerane zadosťučinenie vo výške 30.000

́

EUR na účet právneho zástupcu sťažovateľa.

Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajsky súd v Banskej Bystrici sú povinní

́

spoločne a nerozdielne uhradiť sťažovateľovi náhradu trovy právneho zastúpenia v konaní

pred Ústavným súdom, na účet právneho zástupcu sťažovateľa.“

13. Sťažovateľka tiež žiada, aby «ústavný súd prijal záväzný právny názor tykajúci sa

vzťahu medzi pojmami „majetkové právo“ a „majetok“ ako aj nadväzujúci právny názor

tykajúci sa výkladu ustanovenia § 37 ZMPSP a jeho aplikácie pri posudzovaní právomoci

slovenského súdu súdov konať a rozhodovať vo veci, ktorá je predmetom tejto sťažnosti.».

14. V súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej

republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1

(ďalej len „rozvrh práce“) bola vec 17. októbra 2019 pridelená sudcovi

spravodajcovi Liborovi Duľovi a v zmysle čl. II bodu 3 písm. b) rozvrhu práce

bola prejednaná vo štvrtom senáte ústavného súdu v zložení Miroslav Duriš (predseda

senátu), Ladislav Duditš a Libor Duľa.

II.

Právomoc ústavného súdu, relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská

v judikatúre ústavného súdu

15. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

16. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

17. Ústavný súd podľa o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.

18. Ústavný súd môže podľa na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

19. Podľa štvrtej vety ak bol vo veci podaný

mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu

k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným prostriedkom napadnuté, začína plynúť

od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku.

20. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd a právomoc všeobecných súdov

je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“)

a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.

21. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť

ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , , , , ,

).

22. Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre, poukazujúc na svoje ústavné

postavenie ( ), opakovane zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou

(m. m. , ), a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody

(m. m. , , ). O svojvôli, resp. arbitrárnosti pri výklade

alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy,

ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel

ich účel a význam (napr. , ).

23. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

24. Podľa vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho

práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona

a za primeranú náhradu.

25. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

26. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom

boli porušené, ma právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom

́

bez ohľadu na to, že porušenie spôsobili osoby pri plnení ich úradných povinnosti.

́

27. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

28. V zmysle má účastník súdneho konania právo na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, v ktorom sa súd jasným, právne korektným

a zrozumiteľným spôsobom vysporiada so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami

a dôkazmi, ktoré sú na rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné, a teda na také

rozhodnutie, ktoré nie je zjavne neodôvodnené ani arbitrárne.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

III.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46

ods. 1 , práva podľa dohovoru a práva podľa dodatkového protokolu

uznesením najvyššieho súdu z 29. apríla 2019 a postupom predchádzajúcim jeho

vydaniu

29. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je tvrdenie sťažovateľky

o odňatí jej práva na uplatnenie účinných prostriedkov nápravy, a to práva na podanie

odvolania proti rozsudku okresného súdu, ako aj dovolania podľa , a tým

predovšetkým možnosti v dovolacom konaní napadnúť odklon „odvolacieho súdu

od konsolidovanej praxe dovolacieho súdu a ESĽP, pri riešení otázky či majetkové práva

sú alebo nie sú majetok, otázky kľúčovej pre interpretáciu § 37 ZMPSP.“. Sťažovateľka

konkrétne uvádza, že najvyšší súd neaplikoval na jej procesnú situáciu primeraným

spôsobom test proporcionality, keďže «nevzal do úvahy kolíziu procesnej povinnosti súdu

zastaviť konanie po zistení neodstrániteľnej prekážky konania verzus procesné právo

žalobcu na účinné opravné prostriedky, s cieľom „zvážiť“ mieru dôležitosti, naliehavosti,

primeranosti a právnych účinkov bezodkladnej realizácie procesnej povinnosti súdu,

v porovnaní s mierou dôležitosti, naliehavosti a právnych účinkov realizácie (či odňatia)

kolidujúceho práva žalobcu na účinné opravné prostriedky vo vzťahu k výkladu ustanovení

§ 37 a §§ 37d písm. b) ZMPSP upravujúcimi otázky právomoci slovenského súdu.».

Sťažovateľka ďalej tvrdí, že v dôsledku absencie primeranej argumentačnej reakcie

zo strany najvyššieho súdu na jej námietku, v rámci ktorej poukázala na odklon odvolacieho

súdu od ustálenej rozhodovacej činnosti najvyšších súdnych autorít ako na sui generis

právny dôvod dovolania podľa , došlo k porušeniu jej práva

na spravodlivé súdne konanie.

30. Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti sústredil

na posúdenie otázky, či možno považovať napadnuté uznesenie najvyššieho súdu za ústavne

udržateľné a akceptovateľné z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľka proti nemu uplatňuje.

31. Najvyšší súd v časti relevantnej pre toto konanie svoje uznesenie

z 29. apríla 2019 odôvodnil v rozsahu, ktorý vyplýva z bodu 8 tohto uznesenia.

32. K námietke sťažovateľky, podľa ktorej najvyšší súd nezohľadnil jej dovolaciu

argumentáciu súvisiacu s jej procesným vylúčením z možnosti podať odvolanie, ako aj

dovolanie podľa , je potrebné nad rámec toho, čo už najvyšší súd

konštatoval vo vzťahu k tejto jej argumentácii uviesť, že kolíziu procesnej povinnosti

všeobecného súdu po zistení neodstrániteľnej prekážky konania vo vzťahu ku kolízii

procesného práva strany konania na účinné opravné prostriedky (v tomto prípade na podanie

odvolania a dovolania) vyriešil zákonodarca priorizovaním povinnosti všeobecného súdu

(vrátane odvolacieho) po zistení neodstrániteľnej podmienky konania zastaviť takéto

konanie, a to aj v situácii, keď je neodstrániteľná procesná prekážka konania identifikovaná

v odvolacom konaní s obmedzujúcim dôsledkom na (i) prípadné opätovne orientované

odvolacie konanie vyvolané zrušením a vrátením veci súdu prvej inštancie na ďalšie

konanie alebo (ii) dovolacie konanie podľa .

32.1 V súvislosti s procesnou možnosťou sťažovateľky podať dovolanie proti

uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým by bolo potvrdené uznesenie súdu prvej inštancie

o zastavení konania pre neodstrániteľnú procesnú prekážku konania, je potrebné ďalej

uviesť, že sťažovateľka opomína skutočnosť, že vylučuje

prípustnosť dovolania aj proti takémuto uzneseniu odvolacieho súdu [

v spojení s ]. Sťažovateľka v tejto súvislosti svoju ústavnú sťažnosť

bližšie nekonkretizuje a neuvádza, prečo by na úrovni pozitívnej právnej úpravy mala byť

so svojím dovolaním proti prípadnému uzneseniu krajského súdu o potvrdení uznesenia

okresného súdu o zastavení konania úspešná, a to napriek tomu, že táto procesná situácia je

z pozície možnej prípustnosti dovolania výslovne vylúčená. Keďže význam normatívnej

vety uvedenej v v spojení so znením je jasný

a kategorický, nemožno pri žiadnej racionálnej interpretačnej alternatíve zmysluplne

uvažovať o prípadnom úspechu dovolania sťažovateľky pre ktorýkoľvek z dovolacích

dôvodov uvedených v v procesnej situácii, ktorú sťažovateľka

v okolnostiach jej veci považovala za správnu a ktorej sa domáhala v konaní

pred všeobecnými súdmi.

33. Každý orgán verejnej moci (všeobecný súd nevynímajúc) je viazaný

a referenčnými medzinárodnými zmluvami, ale je viazaný zároveň celým právnym

poriadkom, ak nie je spochybnený súlad noriem. Ani ústavný súd nemá v konaní

o ústavných sťažnostiach z hľadiska viazanosti viac moci, než majú súdy všeobecné.

Ak demokraticky legitímny zákonodarca normatívne zreteľne vyvážil ústavné hodnoty, nie

je úlohou všeobecného súdu, ale ani senátu ústavného súdu v konaní o ústavnej sťažnosti

tieto hodnoty nanovo, po svojom vyvažovať, a tým prehodnocovať úvahu zákonodarcu

a nahrádzať ju svojou vlastnou. To môže urobiť plénum ústavného súdu v konaní o súlade

právnych predpisov, kde viazanosť nadobúda kvalitatívne inú podobu.

Opačný záver by bol prejavom neprimeraného súdneho aktivizmu pri uplatňovaní kasačnej

právomoci ústavného súdu vyplývajúcej mu z . V tejto súvislosti je

potrebné tiež uviesť, že ak by orgán verejnej moci mohol za akýchkoľvek okolností

ignorovať svoju ústavnú povinnosť vyplývajúcu mu z len preto,

že riešenie vyplývajúce z právnej úpravy považuje za vecne nesprávne

(napr. neproporcionálne vyvážené), tak by doktrína o jeho viazanosti a zákonom

strácala praktický význam a bola by normatívne vyprázdnená.

34. Sumarizujúc už uvedené, ústavný súd uvádza, že otázka posúdenia prípustnosti

uplatnenia opravných prostriedkov vrátane dovolania je riešená na úrovni zákonnej právnej

úpravy obsiahnutej v . Posúdenie splnenia zákonných

predpokladov (podmienok) prípustnosti dostupných opravných prostriedkov s negatívnym

̌

výsledkom nemôže viest k záveru o porušení označených práv sťažovateľky v prípade,

ak zákonné pravidlá ich použitie nepripúšťajú (mutatis mutandis IV. ).

̌

Postup všeobecného súdu v súlade so zákonom preto nemôže byt dôvodom na vyslovenie

porušenia označených práv sťažovateľky.

35. Pokiaľ ide o tvrdenie sťažovateľky, podľa ktorého nedostala primeranú odpoveď

na jej námietku o odklone odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej činnosti najvyšších

súdnych autorít, ústavný súd poukazuje na príslušnú časť uznesenia najvyššieho súdu

z 29. apríla 2019, z ktorej vyplýva, že „preskúmaniu dovolania... bráni prioritne

skutočnosť, že dovolaním napadnuté uznesenie, ktorým odvolací súd zastavil konanie, nie je

rozhodnutím, proti ktorému je odvolanie prípustné v zmysle (ktorým sa

potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie).“. S názorom sťažovateľky

možno čiastočne súhlasiť v tom, že najvyšší súd túto svoju argumentáciu neodôvodnil

aj z pozície možnej prípustnosti tejto námietky aj podľa , avšak

sťažovateľka ani dostatočným spôsobom nekonkretizovala svoju úvahu, podľa ktorej by mal

byť dovolací dôvod vo všeobecnej rovine subsumovateľný pod znenie

a súčasne by mal byť aj dôvodom zmätočnosti subsumovateľným pod .

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že korelátom práva účastníka konania na primeranú

reakciu zo strany orgánu verejnej moci (ústavný súd nevynímajúc) je aj jeho procesná

povinnosť uvádzať dostatočne konkretizované návrhy, pretože primeranosť postupu orgánu

verejnej moci je možné posudzovať iba vo vzťahu k určitému špecifickému tvrdeniu

účastníka konania.

36. Podľa názoru ústavného súdu sa najvyšší súd ústavne konformným spôsobom

vysporiadal so všetkými dôvodmi dovolania v rozsahu potrebnom na rozhodnutie

o prípustnosti dovolania v danej veci, a preto ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

36.1 Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že „právo žalobcu na účinné

opravné prostriedky“ tvrdené sťažovateľkou je limitované zákonom ustanovenou

prieskumnou povinnosťou a jej rozsahom (ako je už uvedené). Pokiaľ pritom sťažovateľka

vychádza z čl. 13 dohovoru („Každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom...“),

typickým účinným prostriedkom nápravy je uplatnenie práva na súde bez požiadavky

dohovoru na opravný prostriedok (s výnimkou v oblasti trestnej právomoci, ktorá sa tejto

veci netýka). Samozrejme, to nevylučuje potrebu uplatniť právo na súde štátu určeného

aplikáciou kolíznych noriem, ktoré majú svoj účel, význam, medzinárodnoprávnu

koordináciu a všeobecnú akceptáciu. Aj v tomto kontexte je teda ústavná sťažnosť zjavne

neopodstatnená.

III.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46

ods. 1 , práva podľa dohovoru a práva podľa dodatkového protokolu

uznesením krajského súdu z 23. februára 2017 a postupom predchádzajúcim jeho

vydaniu

37. Podstatu sťažovateľkinej argumentácie tvorí predovšetkým námietka

o nesprávnom procesnom postupe krajského súdu, pretože neproporcionálne vyvážil kolíziu

medzi svojou procesnou povinnosťou zastaviť konanie v prípade existencie neodstrániteľnej

podmienky konania a právom sťažovateľky na „účinné opravné prostriedky“ – podanie

odvolania a dovolania podľa . Súčasťou jej sťažnostnej argumentácie sú aj dve

vzájomne prepojené myšlienkové línie o nesprávnom „riešení právnej otázky či majetkové

práva k ochranným známkam majú alebo nemajú byť považované za majetok“ v zmysle

, ku ktorému podľa jej názoru došlo v rozpore s ustálenou

rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít a aj vydaním prekvapivého rozhodnutia

z pozície krajského súdu.

38. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky o upretí jej práva na účinné opravné

prostriedky, tá predstavuje obsahový prienik s námietkou, ktorá bola súčasťou jej

argumentácie uplatnenej v jej dovolaní podanom proti uzneseniu krajského súdu

z 23. februára 2017, ktorou odôvodňovala dovolací dôvod podľa .

Tým bola vo vzťahu k prieskumu tejto námietky primárne daná právomoc dovolacieho súdu

ako „iného súdu“ povolaného poskytnúť ochranu podľa . Znamená to,

že sťažovateľka mala k dispozícii na ochranu označených práv proti postupu krajského súdu

a jeho uzneseniu z 23. februára 2017 mimoriadny opravný prostriedok (ako účinný

prostriedok na ochranu práva), ktorý aj využila. Príslušným súdom na poskytnutie ochrany

proti namietanému porušeniu práv sťažovateľky bol v dovolacom konaní najvyšší súd.

Ústavný súd preto konštatuje, že za týchto okolností nemá právomoc na prerokovanie

ústavnej sťažnosti v časti smerujúcej proti postupu krajského súdu a jeho uzneseniu

z 23. februára 2017, a preto ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol [§ 56 ods. 2 písm. a)

]. Z pohľadu „práva na účinné opravné prostriedky“ je potom

potrebné odkázať aj na bod 36.1.

39. V rámci druhej argumentačnej línie (priamo súvisiacej s dôvodom zastavenia

konania, avšak nepreskúmateľnej oproti rozhodnutiu krajského súdu dovolacím súdom

z formálneho inštančného, aj keď správne použitého obmedzenia podľa návetia ustanovenia

, čo podmieňuje možnosť preskúmať túto námietku v konaní o ústavnej

sťažnosti) sťažovateľka poukazuje predovšetkým na znenie a súvisiacu

nálezovú judikatúru ústavného súdu, znenie čl. 1 dodatkového protokolu a judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva k výkladu pojmu majetok a tiež na textuálne vymedzenie

pojmu majetok obsiahnutého na úrovni zákonnej právnej úpravy (napr. ,

a ) a jeho interpretáciu z pozície všeobecných

súdov vrátane najvyššieho súdu, na podklade čoho následne tvrdí, že krajský súd sa

pri výklade pojmu majetok v výrazne odklonil od ustálenej

rozhodovacej činnosti už uvedených súdov. Sťažovateľka v tejto súvislosti poukázala

na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 31. marca 2006, uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. z 11. septembra 2013, rozsudok krajského súdu

sp. zn. z 21. júla 2014, uznesenie Vrchného súdu v Prahe sp. zn.

z 15. novembra 1995, rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva

vo veci Anheuser-Busch Inc. proti Portugalsku z 11. októbra 2005, sťažnosť č. 73049/01,

nález ústavného súdu sp. zn. zo 17. decembra 2004, nález ústavného

súdu sp. zn. z 13. mája 1997, nález ústavného súdu sp. zn.

z 19. mája 2004, ako aj na nález ústavného súdu sp. zn. z 25. mája 1999.

40. Sťažovateľka v rámci tejto argumentačnej línie v podstate argumentuje na pozadí

interpretačnej zásady terminologickej koherencie právneho jazyka, resp. zásady zákazu

homonymického výkladu pojmov, ktorá vyjadruje požiadavku na konštantné prisudzovanie

významov jednotlivým jazykovým znakom, avšak problematika zákazu používania

homoným, resp. polysémov v rámci interpretácie a aplikácie práva je oveľa komplexnejšia.

Hranice použiteľnosti označenej interpretačnej zásady nie sú ani v rámci právnej teórie

jednoznačné v tom smere, či jej uplatnenie sa obmedzuje iba na pôsobnosť v rámci

konkrétneho právneho predpisu alebo jej použitie sa vzťahuje na celé právne odvetvie.

Čo je však podstatné je to, že limitom jej použiteľnosti je nepochybne situácia,

keď k rozlišovaniu tých istých pojmov obsiahnutých vo viacerých právnych predpisoch

dochádza na textuálnej [explicitnej (napríklad legálne definície pojmov)],

resp. kontextuálnej (implicitnej) úrovni. Z uvedeného potom vyplýva aj nutnosť

rozlišovania významu rovnakého pojmu obsiahnutého vo viacerých právnych predpisoch.

41. Z celkovej argumentačnej koncepcie krajského súdu vyplýva, že pre špecifický

účel posúdenia právomoci na prerokovanie a rozhodnutie danej veci pojmovo rozlišoval

medzi majetkovým právom a majetkom, a pritom normatívnym základom tejto jeho

myšlienkovej konštrukcie bolo znenie Z obsahu

označeného právneho predpisu je zrejmé textuálne oddelenie pojmu „majetkové právo“

od pojmu „majetok“ a zo vzájomného vzťahu použitia týchto pojmov v dotknutej právnej

úprave (napriek ich vzťahu podmnožiny k množine v iných právnych úpravách) vyplýva,

že právny pojem „majetkové právo“ je tu chápaný ako alternatíva právneho pojmu

„majetok“ (dve rôzne, navzájom sa neprekrývajúce množiny). To môže predpokladať aj

také skutkové variácie, keď oprávnený subjekt má na území Slovenskej republiky

majetkové právo viažuce sa k majetku, ale majetok samotný sa môže nachádzať mimo

územia Slovenskej republiky.

42. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že porovnateľná sémantická skladba

normatívneho textu nie je súčasťou ani jediného právneho predpisu, na ktorý sťažovateľka

v rámci svojej sťažnostnej argumentácie poukazuje, pretože na textuálnej úrovni

sťažovateľkou označené právne predpisy pojmovo nerozlišujú medzi majetkovým právom

a majetkom porovnateľným spôsobom, ako to vyplýva z V tejto

súvislosti je tiež potrebné uviesť, že účel právnej úpravy obsiahnutej v

Zb. je koncepčne odlišný od tej, na ktorú poukazovala sťažovateľka. Z uvedeného potom

možno urobiť čiastkový záver, že kontextuálna rovina v zásade

determinuje iný (autonómny) rozsah právneho pojmu majetok, než je kontext, v ktorom sa

taký právny pojem vyskytuje v rámci iných právnych úprav; to následne obmedzuje

aj možnosti prípadnej extrapolácie vymedzenia obsahu tohto pojmu v iných právnych

úpravách do tej, ktorá je súčasťou Inými slovami povedané,

na účel rozhraničenia právomoci slovenských súdov oproti právomoci iných súdov sa

použije naostatok označené ustanovenie (a zákon, ktorého je súčasťou) s jeho špecifickým

účelom ako osobitný predpis („lex specialis“), ktorý má prednosť pred alternatívnymi,

obsahovo homogénnymi, avšak aplikačne inak (teda nie na dotknutý osobitný účel)

orientovanými právnymi úpravami (v pozícii „lex generalis“). Taký interpretačný postup je

pre aplikáciu práva, zohľadniac mnohorakosť účelového zamerania právnych noriem,

charakteristický a nevyhnutný („lex specialis derogat legi generali“).

43. Nad rámec už uvedeného je potrebné tiež uviesť, že sťažovateľka v rámci svojej

sťažnostnej argumentácie nepoukázala na žiadne relevantné rozhodnutie najvyšších súdnych

autorít, ktoré by riešilo otázku rozsahu pojmu „majetkové právo“ a „majetok“ pre účely

odlišne než krajský súd v uznesení z 23. februára 2017, alebo

na rozhodnutie, ktoré by v rámci porovnateľnej právnej úpravy s tou, ktorá je súčasťou § 37

, predmetnú otázku riešilo zásadne iným spôsobom.

44. Z už uvedených dôvodov sa preto sťažovateľke v rámci takto odôvodnenej

sťažnostnej argumentácie nepodarilo preukázať, že by sa krajský súd dostal pre účely

posúdenia danej veci do rozporu s relevantnou ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších

súdnych autorít.

45. Vzhľadom na myšlienkovú previazanosť a vecnú závislosť námietky

o prekvapivosti uznesenia krajského súdu z 23. februára 2017 s námietkou o jeho rozpore

s ustálenou rozhodovacou činnosťou najvyšších súdnych autorít ústavný súd s poukazom

na už uvedené dospel k záveru o zjavnej neopodstatnenosti aj tej argumentácie

sťažovateľky, ktorou namieta prekvapivosť uznesenia krajského súdu z 23. februára 2017.

46. Ústavný súd považuje za podstatné tiež uviesť, že z odôvodnenia napadnutého

uznesenia krajského súdu z 23. februára 2017 vyplýva, že rozhodujúcim dôvodom

na posúdenie otázky právomoci slovenských súdov nebola len otázka samotného, špeciálne

pre daný prípad orientovaného pojmového odlíšenia majetkového práva a majetku, ale aj

jeho takto kriteriálne podmienený právny záver, podľa ktorého žalovaná nemá na území

Slovenskej republiky majetok. Krajský súd svoje rozhodnutie v relevantnej časti odôvodnil

tým, že „[m]ajetkom, v tomto prípade nehmotným majetkom... k ochrannej známke... nie je

designácia medzinárodnej ochrannej známky na území Slovenskej republiky“, pretože

„jednotlivé národné designácie sa nestali nezávislé od pôvodnej medzinárodnej ochrannej

známky“ a pokiaľ je žalovaná v „medzinárodnom registri vedenom medzinárodným úradom

v Ženeve zapísaný ako majiteľ ochranných známok designovaných, teda účinných na území

Slovenskej republiky, je osobou, ktorá má na území Slovenskej republiky majetkové práva,

nemá tu však majetok.“. Krajský súd na základe uvedených myšlienkových konštrukcií

dospel k záveru, že na rozhodovanie o tom, kto je majiteľom „predmetných ochranných

známok je oprávnený len príslušný orgán podľa ruského hmotného práva.“,

teda pri odlíšení ochranných známok ako majetku a tuzemských designačných oprávnení

ako majetkového práva vzťahujúceho sa k ochranným známkam ako majetku. Napriek

tomu, že aj tieto úvahy krajského súdu boli kľúčové pre posúdenie otázky jeho právomoci,

sťažovateľka ich v rámci svojej ústavnej sťažnosti nijakým spôsobom nespochybnila

z pozície žiadneho ústavnoprávne relevantného dôvodu.

47. Vzhľadom na už uvedené ústavno-procesné východiská prieskumu napadnutých

rozhodnutí všeobecných súdov nebolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného

prerokovania ústavnej sťažnosti sťažovateľky prehodnocovanie skutkových a právnych

záverov krajského súdu, ku ktorým dospel na základe vlastných myšlienkových konštrukcií,

pretože takéto postavenie ústavnému súdu v systéme organizácie súdnej moci neprináleží

za predpokladu, ak nič nenasvedčuje tomu, že by zjavne vybočil z priestoru svojho uváženia

a v príčinnej súvislosti s tým došlo k excesívnemu porušeniu označených práv alebo slobôd.

48. Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť

v tejto časti odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

IV.

Záver

49. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2020

Miroslav DURIŠ predseda senátu