Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 108/2020
PDF · 594.82 KB
No categories available
IV. ÚS 108/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2020 v senáte
zloženom z predsedu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša a Libora Duľu
(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť spoločnosti Spirits International
B. V., Rue de la Vallée 44, Luxembourg, Luxemburské veľkovojvodstvo, ID: B0123481,
zastúpenej advokátskou kanceláriou Zathurecky InPaRtners, s. r. o., Kláry Jarunkovej 4,
Banská Bystrica, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Eugen Záthurecký, vo veci
namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom
pod sp. zn. 41 CoPv 3/2016 a jeho uznesením z 23. februára 2017 a postupom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Obdo 25/2018 a jeho uznesením
z 29. apríla 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť spoločnosti Spirits International B. V. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavná sťažnosť a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
14. augusta 2019 doručená ústavná sťažnosť spoločnosti Spirits International B. V.,
Rue de la Vallée 44, Luxembourg, Luxemburské veľkovojvodstvo, ID: B0123481
(ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“ alebo „žalobca“), ktorou namieta
porušenie svojich základných podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 41 CoPv 3/2016 a jeho uznesením z 23. februára 2017 (ďalej aj „uznesenie
krajského súdu z 23. februára 2017“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Obdo 25/2018 a jeho uznesením
z 29. apríla 2019 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu z 29. apríla 2019“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v konaní
vedenom pred Okresným súdom Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.
16 CbPv 14/2006 žalobou z 9. júna 2006 v znení pripustenom uznesením okresného súdu
sp. zn. 16 CbPv 14/2006 zo 6. februára 2013 domáhala proti spoločnosti
FKP SOJUZPLODOIMPORT, Orlikov per 1/11, Moskva, Ruská federácia (ďalej len
„žalovaná“, v citáciách aj „žalovaný“), aby okresný súd určil:
«- že žalovaný nie je majiteľom medzinárodných zápisov ochranných známok
účinných na území Slovenskej republiky, zapísaných do Medzinárodného registra
ochranných známok vedeného Medzinárodným úradom so sídlom v Ženeve, ako MOZ
574229 „Soviet wine sparkling“, MOZ 562217 „Zubrovka“, MOZ 571311 „Stolichnaya
Russian vodka“, MOZ 711772 „Russkaya Russian vodka“, MOZ 633001 „Moskovskaya
Russian vodka“, MOZ 475799 „Limonnaya“, MOZ 594069 „Vodka Sibirskaya“;
- že majiteľom medzinárodných ochranných známok, účinných na území Slovenskej
republiky, zapísaných do Medzinárodného registra ochranných známok vedeného
Medzinárodným úradom so sídlom v Ženeve, ako MOZ 574229 „Soviet wine sparkling“,
MOZ 562217 „Zubrovka“, MOZ 571311 „Stolichnaya Russian vodka“, MOZ 711772
„Russkaya Russian vodka“, MOZ 633001 „Moskovskaya Russian vodka“, MOZ 475799
„Limonnaya“, MOZ 594069 „Vodka Sibirskaya“ je žalobca.»
3. Okresný súd po tom, ako vec prerokoval, rozsudkom sp. zn. 16 CbPv 14/2006
z 24. apríla 2013 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) žalobu v celom rozsahu zamietol,
čo odôvodnil tým, že „rozhodovať o tom, kto je majiteľom predmetných MOZ, je oprávnený
orgán podľa ruského hmotného práva.“, keďže sa „jednotlivé národné designácie nestali
nezávislé od pôvodnej medzinárodnej ochrannej známky“, a pritom s poukazom na znenie
§ 37d písm. b) zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 97/1963 Zb.“) konštatoval nedostatok
právomoci slovenských súdov konať a rozhodovať v označenej veci.
4. Proti rozsudku okresného súdu z 24. apríla 2013 podala sťažovateľka odvolanie,
o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 43 Cob 148/2013 z 19. júna 2014
(ďalej len „uznesenie krajského súdu z 19. júna 2014“) tak, že označený rozsudok
okresného súdu zrušil a konanie zastavil. Krajský súd predovšetkým vychádzal zo zistenia,
že v danej veci je predmetom žaloby „nárok na určenie majiteľstva“ k ochrannej známke,
a s poukazom na znenie § 37d písm. b) zákona č. 97/1963 Zb. konštatoval, že v danom
prípade nejde o konanie „týkajúce sa registrácie alebo platnosti ochranných známok, ktoré
sa musia registrovať alebo pri ktorých sa musí žiadať o ochranu, ak sa žiadosť o registráciu
alebo ochranu podala na území Slovenskej republiky alebo sa za podaná na území
Slovenskej republiky považuje podľa noriem medzinárodného práva.“. Na základe už
uvedeného s poukazom na znenie § 103 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) v spojení s § 104 OSP konanie
pre nedostatok právomoci súdov Slovenskej republiky zastavil.
5. Uznesenie krajského súdu z 19. júna 2014 sťažovateľka napadla dovolaním,
o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Obdo 29/2015 z 31. mája 2016 tak,
že predmetné uznesenie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší
súd v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval nedostatok zákonných náležitostí
odôvodnenia uznesenia krajského súdu z 19. júna 2014, pretože z jeho obsahu nevyplývalo,
že by „otázka právomoci slovenských súdov vo vzťahu k uplatnenému návrhu bola
posudzovaná aj z hľadiska § 37 zákona, ktoré je všeobecným ustanovením pre konania
v sporových veciach.“.
6. Krajský súd viazaný právnym názorom najvyššieho súdu následne posúdil otázku
právomoci súdov Slovenskej republiky aj z hľadiska § 37 zákona č. 97/1963 Zb. a v poradí
svojím druhým uznesením vydaným pod sp. zn. 41 CoPv 3/2016 z 23. februára 2017
rozsudok okresného súdu z 24. apríla 2013 zrušil a konanie zastavil. Krajský súd
v relevantnej časti svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že podľa § 37 zákona č. 97/1963 Zb.
„je v medzinárodno-právnych vzťahoch daná právomoc slovenského súdu v sporoch
o majetkové práva aj vtedy, ak žalovaný má na území Slovenskej republiky majetok.“,
a ďalej konštatoval, že „[m]ajetkové právo nie je majetkom.“. Krajský súd v tejto súvislosti
uviedol, že ak je „žalovaný v medzinárodnom registri vedenom medzinárodným úradom
v Ženeve zapísaný ako majiteľ ochranných známok designovaných, teda účinných na území
Slovenskej republiky, je osobou, ktorá má na území Slovenskej republiky majetkové práva,
nemá tu však majetok.“, a keďže práve existencia majetku na území Slovenskej republiky je
kritériom pre posúdenie otázky právomoci slovenských súdov v sporoch o majetkové práva,
ktorého prítomnosť nebola v konaní preukázaná, dospel k záveru o nedostatku právomoci
slovenských súdov na prerokovanie sporu týkajúceho sa majetkového práva sťažovateľky.
7. Označené uznesenie krajského súdu napadla sťažovateľka dovolaním,
ktoré s poukazom na § 420 písm. f) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“) odôvodnila tým, že krajský súd opätovne
zrušil rozsudok okresného súdu a konanie zastavil bez toho, aby sa okresný súd mohol
otázkou právomoci podľa § 37 zákona č. 97/1963 Zb. zaoberať, súčasne tiež namietala,
že takýmto postupom krajského súdu bola vylúčená z možnosti uplatniť proti takémuto
rozhodnutiu a jeho dôvodom riadny opravný prostriedok. Sťažovateľka tiež tvrdila,
že označeným postupom krajského súdu jej bolo odňaté aj právo na uplatnenie dovolania
podľa § 421 ods. 1 CSP, keďže v danej veci nebola splnená formálna podmienka na jeho
podanie. Sťažovateľka tvrdila, že ak by krajský súd zrušil rozsudok okresného súdu a vec
mu vrátil na ďalšie konanie a ten by následne spôsobom procesne stanoveným v § 104 OSP
konanie zastavil, mohla by podať odvolanie a otázku právomoci riešiť v dvojinštančnom
súdnom konaní. Pre prípad jej procesného neúspechu v konaní pred krajským súdom by túto
otázku mohla následne predostrieť najvyššiemu súdu v dovolacom konaní podľa § 421
ods. 1 CSP. Napriek formálnej neprípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP
sťažovateľka poukázala vo svojom dovolaní na odklon odvolacieho súdu od ustálenej
rozhodovacej činnosti najvyšších súdnych autorít a žiadala, aby porušenie zákonnosti
postupom krajského súdu bolo zohľadnené pri hodnotení prípustnosti dovolania podľa § 420
písm. f) CSP. Sťažovateľka v tejto súvislosti tvrdila, že posúdenie otázky právomoci
záviselo od výkladu § 37 zákona č. 97/1963 Zb. a vyriešenia právnej otázky, či pojem
„majetok“ zahŕňa aj pojem „majetkové práva“. Najvyšší súd uznesením z 29. apríla 2019
o dovolaní sťažovateľky rozhodol tak, že ho postupom podľa § 447 písm. c) CSP odmietol.
8. Najvyšší súd vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP uviedol,
že „odvolací súd... postupoval... v súlade s ust. § 161, § 9 CSP prihliadajúc na existenciu
či neexistenciu právomoci súdu vo veci konať a rozhodnúť o nej.“. Na základe uvedeného
následne konštatoval, že „postupom odvolacieho súdu, ktorý súčasne so zrušením
meritórneho rozhodnutia prvoinštančného súdu konanie z dôvodu nedostatku právomoci
súdov Slovenskej republiky rozhodnúť o určovacej žalobe sám zastavil, bez zrušenia
a vrátenia veci súdu prvej inštancie, nedošlo k porušeniu práva... na spravodlivý proces.“.
Pokiaľ ide dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 CSP, najvyšší súd uviedol, že „preskúmaniu
dovolania v zmysle uvedeného ustanovenia bráni prioritne skutočnosť, že dovolaním
napadnuté uznesenie, ktorým odvolací súd zastavil konanie, nie je rozhodnutím, proti
ktorému je dovolanie prípustné v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 C. s. p. (ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie).“.
9. Proti uzneseniu krajského súdu z 23. februára 2017 a postupu predchádzajúcemu
jeho vydaniu a uzneseniu najvyššieho súdu z 29. apríla 2019 a postupu predchádzajúcemu
jeho vydaniu podala sťažovateľka podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavnú sťažnosť, ktorú
po rekapitulácii priebehu konania pred týmito súdmi v súvislosti s namietaným porušením
označených práv podľa ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu odôvodňuje
predovšetkým tým, že procesným postupom krajského súdu, ktorým zrušil rozsudok
okresného súdu a zastavil konanie pre nedostatok právomoci súdov Slovenskej republiky
na prerokovanie a rozhodnutie o jej žalobe, bola vylúčená z možnosti uplatniť účinné
prostriedky nápravy proti takémuto názoru krajského súdu (odvolanie a dovolanie podľa
§ 421 ods. 1 CSP). Sťažovateľka rovnako ako v dovolacom konaní tvrdí, že ak by krajský
súd rozsudok okresného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a ten by následne zastavil
konanie pre nedostatok svojej právomoci, mohla by účinne podať proti takému rozhodnutiu
okresného súdu odvolanie a v prípade procesného neúspechu v odvolacom konaní následne
prostredníctvom dovolania otvoriť polemiku s právnym názorom krajského súdu v konaní
pred najvyšším súdom podľa § 421 ods. 1 CSP. Všeobecné súdy tak mali
podľa sťažovateľky vziať do úvahy «kolíziu procesnej povinnosti súdu zastaviť konanie
po zistení neodstrániteľnej prekážky konania verzus procesné právo žalobcu na účinné
opravné prostriedky, s cieľom „zvážiť mieru dôležitosti, naliehavosti, primeranosti
a právnych účinkov bezodkladnej realizácie procesnej povinnosti súdu, v porovnaní
s mierou dôležitosti, naliehavosti a právnych účinkov realizácie (či odňatia) kolidujúceho
práva žalobcu na účinné opravné prostriedky...».
10. Nad rámec už uvedeného sťažovateľka krajskému súdu tiež vytýka, že tento sa
pri riešení právnej otázky, či «právny pojem „majetok“ zahŕňa alebo nezahŕňa pojem
„majetkové práva“», a následnej interpretácii § 37 zákona č. 97/1963 Zb. odklonil
od ustálenej rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva, ústavného súdu,
najvyššieho súdu, ako aj iných všeobecných súdov, a tak sa dostal vedome do priameho
rozporu s dohovorom, ústavou a ostatnou zákonnou právnou úpravou, ako napr. zákonom
č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný
zákonník“), zákonom Slovenskej národnej rady č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 138/1991 Zb.“) a zákonom č. 7/2005 Z. z.
o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 7/2005 Z. z.“).
11. Vo vzťahu k namietanému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľka osobitne
uvádza, že najvyšší súd nezohľadnil jej dovolaciu argumentáciu v rámci dovolacieho
dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP, ktorou namietala odklon od konsolidovanej praxe
„dovolacieho súdu a ESĽP, pri riešení otázky či majetkové práva sú alebo nie sú majetok“,
pre účely výkladu § 37 zákona č. 97/1963 Zb. Sťažovateľka v tejto súvislosti tvrdí,
že „proces interpretácie právnej normy... je možné považovať na sui generis procesný
postup, ktorý môže byť správny ale aj nesprávny v zmysle podmienok podľa § 420 písm. f)
CSP.“, a pritom opomenutím uvedenej „autonómnej časti argumentácie obsiahnutej
v dovolaní zo strany najvyššieho súdu“ došlo k porušeniu jej práva na spravodlivé súdne
konanie.
12. Na základe už uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č . k. 4Obdo/25/2018 zo dňa 29. apríla
2019 a postupom vo veci dovolania porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo sťažovateľa na účinné
právne prostriedky nápravy pred národným orgánom podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, základné právo sťažovateľa na ochranu majetku podľa
čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
Krajsky súd v Banskej Bystrici uznesením č . k. 41CoPv/3/2016-1112 zo dňa
́
23. februára 2017 a postupom vo veci odvolania porušil základné právo sťažovateľa na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo sťažovateľa
na účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom podľa čl. 13 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo sťažovateľa na ochranu
majetku podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, a podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 4Obdo/25/2018 zo dňa
29. apríla 2019 sa zrušuje.
Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č .k. 41CoPv/3/2016 zo dňa
23. februára 2017 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu na ďalšie konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajsky súd v Banskej Bystrici sú povinní
́
spoločne a nerozdielne zaplatiť sťažovateľovi primerane zadosťučinenie vo výške 30.000
́
EUR na účet právneho zástupcu sťažovateľa.
Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajsky súd v Banskej Bystrici sú povinní
́
spoločne a nerozdielne uhradiť sťažovateľovi náhradu trovy právneho zastúpenia v konaní
pred Ústavným súdom, na účet právneho zástupcu sťažovateľa.“
13. Sťažovateľka tiež žiada, aby «ústavný súd prijal záväzný právny názor tykajúci sa
vzťahu medzi pojmami „majetkové právo“ a „majetok“ ako aj nadväzujúci právny názor
tykajúci sa výkladu ustanovenia § 37 ZMPSP a jeho aplikácie pri posudzovaní právomoci
slovenského súdu súdov konať a rozhodovať vo veci, ktorá je predmetom tejto sťažnosti.».
14. V súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej
republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1
(ďalej len „rozvrh práce“) bola vec 17. októbra 2019 pridelená sudcovi
spravodajcovi Liborovi Duľovi a v zmysle čl. II bodu 3 písm. b) rozvrhu práce
bola prejednaná vo štvrtom senáte ústavného súdu v zložení Miroslav Duriš (predseda
senátu), Ladislav Duditš a Libor Duľa.
II.
Právomoc ústavného súdu, relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská
v judikatúre ústavného súdu
15. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
16. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
17. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.
18. Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
19. Podľa § 124 štvrtej vety zákona o ústavnom súde ak bol vo veci podaný
mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu
k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným prostriedkom napadnuté, začína plynúť
od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku.
20. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd a právomoc všeobecných súdov
je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“)
a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.
21. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť
ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, III. ÚS 263/03, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06, III. ÚS 198/07,
22. Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre, poukazujúc na svoje ústavné
postavenie (čl. 124 ústavy), opakovane zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou
(m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom
bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02). O svojvôli, resp. arbitrárnosti pri výklade
alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy,
ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel
ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
23. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
24. Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho
práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona
a za primeranú náhradu.
25. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
26. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom
boli porušené, ma právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom
́
bez ohľadu na to, že porušenie spôsobili osoby pri plnení ich úradných povinnosti.
́
27. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
28. V zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy má účastník súdneho konania právo na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, v ktorom sa súd jasným, právne korektným
a zrozumiteľným spôsobom vysporiada so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami
a dôkazmi, ktoré sú na rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné, a teda na také
rozhodnutie, ktoré nie je zjavne neodôvodnené ani arbitrárne.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
III.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46
ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 13 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
uznesením najvyššieho súdu z 29. apríla 2019 a postupom predchádzajúcim jeho
vydaniu
29. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je tvrdenie sťažovateľky
o odňatí jej práva na uplatnenie účinných prostriedkov nápravy, a to práva na podanie
odvolania proti rozsudku okresného súdu, ako aj dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP, a tým
predovšetkým možnosti v dovolacom konaní napadnúť odklon „odvolacieho súdu
od konsolidovanej praxe dovolacieho súdu a ESĽP, pri riešení otázky či majetkové práva
sú alebo nie sú majetok, otázky kľúčovej pre interpretáciu § 37 ZMPSP.“. Sťažovateľka
konkrétne uvádza, že najvyšší súd neaplikoval na jej procesnú situáciu primeraným
spôsobom test proporcionality, keďže «nevzal do úvahy kolíziu procesnej povinnosti súdu
zastaviť konanie po zistení neodstrániteľnej prekážky konania verzus procesné právo
žalobcu na účinné opravné prostriedky, s cieľom „zvážiť“ mieru dôležitosti, naliehavosti,
primeranosti a právnych účinkov bezodkladnej realizácie procesnej povinnosti súdu,
v porovnaní s mierou dôležitosti, naliehavosti a právnych účinkov realizácie (či odňatia)
kolidujúceho práva žalobcu na účinné opravné prostriedky vo vzťahu k výkladu ustanovení
§ 37 a §§ 37d písm. b) ZMPSP upravujúcimi otázky právomoci slovenského súdu.».
Sťažovateľka ďalej tvrdí, že v dôsledku absencie primeranej argumentačnej reakcie
zo strany najvyššieho súdu na jej námietku, v rámci ktorej poukázala na odklon odvolacieho
súdu od ustálenej rozhodovacej činnosti najvyšších súdnych autorít ako na sui generis
právny dôvod dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, došlo k porušeniu jej práva
na spravodlivé súdne konanie.
30. Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti sústredil
na posúdenie otázky, či možno považovať napadnuté uznesenie najvyššieho súdu za ústavne
udržateľné a akceptovateľné z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľka proti nemu uplatňuje.
31. Najvyšší súd v časti relevantnej pre toto konanie svoje uznesenie
z 29. apríla 2019 odôvodnil v rozsahu, ktorý vyplýva z bodu 8 tohto uznesenia.
32. K námietke sťažovateľky, podľa ktorej najvyšší súd nezohľadnil jej dovolaciu
argumentáciu súvisiacu s jej procesným vylúčením z možnosti podať odvolanie, ako aj
dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP, je potrebné nad rámec toho, čo už najvyšší súd
konštatoval vo vzťahu k tejto jej argumentácii uviesť, že kolíziu procesnej povinnosti
všeobecného súdu po zistení neodstrániteľnej prekážky konania vo vzťahu ku kolízii
procesného práva strany konania na účinné opravné prostriedky (v tomto prípade na podanie
odvolania a dovolania) vyriešil zákonodarca priorizovaním povinnosti všeobecného súdu
(vrátane odvolacieho) po zistení neodstrániteľnej podmienky konania zastaviť takéto
konanie, a to aj v situácii, keď je neodstrániteľná procesná prekážka konania identifikovaná
v odvolacom konaní s obmedzujúcim dôsledkom na (i) prípadné opätovne orientované
odvolacie konanie vyvolané zrušením a vrátením veci súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie alebo (ii) dovolacie konanie podľa § 421 ods. 1 CSP.
32.1 V súvislosti s procesnou možnosťou sťažovateľky podať dovolanie proti
uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým by bolo potvrdené uznesenie súdu prvej inštancie
o zastavení konania pre neodstrániteľnú procesnú prekážku konania, je potrebné ďalej
uviesť, že sťažovateľka opomína skutočnosť, že Civilný sporový poriadok vylučuje
prípustnosť dovolania aj proti takémuto uzneseniu odvolacieho súdu [§ 421 ods. 2 CSP
v spojení s § 357 písm. a) CSP]. Sťažovateľka v tejto súvislosti svoju ústavnú sťažnosť
bližšie nekonkretizuje a neuvádza, prečo by na úrovni pozitívnej právnej úpravy mala byť
so svojím dovolaním proti prípadnému uzneseniu krajského súdu o potvrdení uznesenia
okresného súdu o zastavení konania úspešná, a to napriek tomu, že táto procesná situácia je
z pozície možnej prípustnosti dovolania výslovne vylúčená. Keďže význam normatívnej
vety uvedenej v § 421 ods. 2 CSP v spojení so znením § 357 písm. a) CSP je jasný
a kategorický, nemožno pri žiadnej racionálnej interpretačnej alternatíve zmysluplne
uvažovať o prípadnom úspechu dovolania sťažovateľky pre ktorýkoľvek z dovolacích
dôvodov uvedených v § 421 ods. 1 CSP v procesnej situácii, ktorú sťažovateľka
v okolnostiach jej veci považovala za správnu a ktorej sa domáhala v konaní
pred všeobecnými súdmi.
33. Každý orgán verejnej moci (všeobecný súd nevynímajúc) je viazaný ústavou
a referenčnými medzinárodnými zmluvami, ale je viazaný zároveň celým právnym
poriadkom, ak nie je spochybnený súlad noriem. Ani ústavný súd nemá v konaní
o ústavných sťažnostiach z hľadiska viazanosti viac moci, než majú súdy všeobecné.
Ak demokraticky legitímny zákonodarca normatívne zreteľne vyvážil ústavné hodnoty, nie
je úlohou všeobecného súdu, ale ani senátu ústavného súdu v konaní o ústavnej sťažnosti
tieto hodnoty nanovo, po svojom vyvažovať, a tým prehodnocovať úvahu zákonodarcu
a nahrádzať ju svojou vlastnou. To môže urobiť plénum ústavného súdu v konaní o súlade
právnych predpisov, kde viazanosť ústavou nadobúda kvalitatívne inú podobu.
Opačný záver by bol prejavom neprimeraného súdneho aktivizmu pri uplatňovaní kasačnej
právomoci ústavného súdu vyplývajúcej mu z čl. 127 ods. 2 ústavy. V tejto súvislosti je
potrebné tiež uviesť, že ak by orgán verejnej moci mohol za akýchkoľvek okolností
ignorovať svoju ústavnú povinnosť vyplývajúcu mu z čl. 2 ods. 2 ústavy len preto,
že riešenie vyplývajúce z právnej úpravy považuje za vecne nesprávne
(napr. neproporcionálne vyvážené), tak by doktrína o jeho viazanosti ústavou a zákonom
strácala praktický význam a bola by normatívne vyprázdnená.
34. Sumarizujúc už uvedené, ústavný súd uvádza, že otázka posúdenia prípustnosti
uplatnenia opravných prostriedkov vrátane dovolania je riešená na úrovni zákonnej právnej
úpravy obsiahnutej v Civilnom sporovom poriadku. Posúdenie splnenia zákonných
predpokladov (podmienok) prípustnosti dostupných opravných prostriedkov s negatívnym
̌
výsledkom nemôže viest k záveru o porušení označených práv sťažovateľky v prípade,
ak zákonné pravidlá ich použitie nepripúšťajú (mutatis mutandis IV. Ú S 35/02).
̌
Postup všeobecného súdu v súlade so zákonom preto nemôže byt dôvodom na vyslovenie
porušenia označených práv sťažovateľky.
35. Pokiaľ ide o tvrdenie sťažovateľky, podľa ktorého nedostala primeranú odpoveď
na jej námietku o odklone odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej činnosti najvyšších
súdnych autorít, ústavný súd poukazuje na príslušnú časť uznesenia najvyššieho súdu
z 29. apríla 2019, z ktorej vyplýva, že „preskúmaniu dovolania... bráni prioritne
skutočnosť, že dovolaním napadnuté uznesenie, ktorým odvolací súd zastavil konanie, nie je
rozhodnutím, proti ktorému je odvolanie prípustné v zmysle § 421 ods. 1 C. s. p. (ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie).“. S názorom sťažovateľky
možno čiastočne súhlasiť v tom, že najvyšší súd túto svoju argumentáciu neodôvodnil
aj z pozície možnej prípustnosti tejto námietky aj podľa § 420 písm. f) CSP, avšak
sťažovateľka ani dostatočným spôsobom nekonkretizovala svoju úvahu, podľa ktorej by mal
byť dovolací dôvod vo všeobecnej rovine subsumovateľný pod znenie § 421 ods. 1 CSP
a súčasne by mal byť aj dôvodom zmätočnosti subsumovateľným pod § 420 písm. f) CSP.
Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že korelátom práva účastníka konania na primeranú
reakciu zo strany orgánu verejnej moci (ústavný súd nevynímajúc) je aj jeho procesná
povinnosť uvádzať dostatočne konkretizované návrhy, pretože primeranosť postupu orgánu
verejnej moci je možné posudzovať iba vo vzťahu k určitému špecifickému tvrdeniu
účastníka konania.
36. Podľa názoru ústavného súdu sa najvyšší súd ústavne konformným spôsobom
vysporiadal so všetkými dôvodmi dovolania v rozsahu potrebnom na rozhodnutie
o prípustnosti dovolania v danej veci, a preto ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde
ako zjavne neopodstatnenú.
36.1 Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že „právo žalobcu na účinné
opravné prostriedky“ tvrdené sťažovateľkou je limitované zákonom ustanovenou
prieskumnou povinnosťou a jej rozsahom (ako je už uvedené). Pokiaľ pritom sťažovateľka
vychádza z čl. 13 dohovoru („Každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli
porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom...“),
typickým účinným prostriedkom nápravy je uplatnenie práva na súde bez požiadavky
dohovoru na opravný prostriedok (s výnimkou v oblasti trestnej právomoci, ktorá sa tejto
veci netýka). Samozrejme, to nevylučuje potrebu uplatniť právo na súde štátu určeného
aplikáciou kolíznych noriem, ktoré majú svoj účel, význam, medzinárodnoprávnu
koordináciu a všeobecnú akceptáciu. Aj v tomto kontexte je teda ústavná sťažnosť zjavne
neopodstatnená.
III.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46
ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 13 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
uznesením krajského súdu z 23. februára 2017 a postupom predchádzajúcim jeho
vydaniu
37. Podstatu sťažovateľkinej argumentácie tvorí predovšetkým námietka
o nesprávnom procesnom postupe krajského súdu, pretože neproporcionálne vyvážil kolíziu
medzi svojou procesnou povinnosťou zastaviť konanie v prípade existencie neodstrániteľnej
podmienky konania a právom sťažovateľky na „účinné opravné prostriedky“ – podanie
odvolania a dovolania podľa § 421 CSP. Súčasťou jej sťažnostnej argumentácie sú aj dve
vzájomne prepojené myšlienkové línie o nesprávnom „riešení právnej otázky či majetkové
práva k ochranným známkam majú alebo nemajú byť považované za majetok“ v zmysle
§ 37 zákona č. 97/1963 Zb., ku ktorému podľa jej názoru došlo v rozpore s ustálenou
rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít a aj vydaním prekvapivého rozhodnutia
z pozície krajského súdu.
38. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky o upretí jej práva na účinné opravné
prostriedky, tá predstavuje obsahový prienik s námietkou, ktorá bola súčasťou jej
argumentácie uplatnenej v jej dovolaní podanom proti uzneseniu krajského súdu
z 23. februára 2017, ktorou odôvodňovala dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP.
Tým bola vo vzťahu k prieskumu tejto námietky primárne daná právomoc dovolacieho súdu
ako „iného súdu“ povolaného poskytnúť ochranu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Znamená to,
že sťažovateľka mala k dispozícii na ochranu označených práv proti postupu krajského súdu
a jeho uzneseniu z 23. februára 2017 mimoriadny opravný prostriedok (ako účinný
prostriedok na ochranu práva), ktorý aj využila. Príslušným súdom na poskytnutie ochrany
proti namietanému porušeniu práv sťažovateľky bol v dovolacom konaní najvyšší súd.
Ústavný súd preto konštatuje, že za týchto okolností nemá právomoc na prerokovanie
ústavnej sťažnosti v časti smerujúcej proti postupu krajského súdu a jeho uzneseniu
z 23. februára 2017, a preto ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol [§ 56 ods. 2 písm. a)
zákona o ústavnom súde]. Z pohľadu „práva na účinné opravné prostriedky“ je potom
potrebné odkázať aj na bod 36.1.
39. V rámci druhej argumentačnej línie (priamo súvisiacej s dôvodom zastavenia
konania, avšak nepreskúmateľnej oproti rozhodnutiu krajského súdu dovolacím súdom
z formálneho inštančného, aj keď správne použitého obmedzenia podľa návetia ustanovenia
§ 421 ods. 1 CSP, čo podmieňuje možnosť preskúmať túto námietku v konaní o ústavnej
sťažnosti) sťažovateľka poukazuje predovšetkým na znenie čl. 20 ods. 1 ústavy a súvisiacu
nálezovú judikatúru ústavného súdu, znenie čl. 1 dodatkového protokolu a judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva k výkladu pojmu majetok a tiež na textuálne vymedzenie
pojmu majetok obsiahnutého na úrovni zákonnej právnej úpravy (napr. Obchodný zákonník,
zákon č. 138/1991 Zb. a zákon č. 7/2005 Z. z.) a jeho interpretáciu z pozície všeobecných
súdov vrátane najvyššieho súdu, na podklade čoho následne tvrdí, že krajský súd sa
pri výklade pojmu majetok v § 37 zákona č. 97/1963 Zb. výrazne odklonil od ustálenej
rozhodovacej činnosti už uvedených súdov. Sťažovateľka v tejto súvislosti poukázala
na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 168/2005 z 31. marca 2006, uznesenie
najvyššieho súdu sp. zn. 2 M Odo 4/2012 z 11. septembra 2013, rozsudok krajského súdu
sp. zn. 25 CoKR 2/2014 z 21. júla 2014, uznesenie Vrchného súdu v Prahe sp. zn.
10 Cmo 414/95 z 15. novembra 1995, rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva
vo veci Anheuser-Busch Inc. proti Portugalsku z 11. októbra 2005, sťažnosť č. 73049/01,
nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 31/04 zo 17. decembra 2004, nález ústavného
súdu sp. zn. II. ÚS 19/97 z 13. mája 1997, nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 60/04
z 19. mája 2004, ako aj na nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 37/99 z 25. mája 1999.
40. Sťažovateľka v rámci tejto argumentačnej línie v podstate argumentuje na pozadí
interpretačnej zásady terminologickej koherencie právneho jazyka, resp. zásady zákazu
homonymického výkladu pojmov, ktorá vyjadruje požiadavku na konštantné prisudzovanie
významov jednotlivým jazykovým znakom, avšak problematika zákazu používania
homoným, resp. polysémov v rámci interpretácie a aplikácie práva je oveľa komplexnejšia.
Hranice použiteľnosti označenej interpretačnej zásady nie sú ani v rámci právnej teórie
jednoznačné v tom smere, či jej uplatnenie sa obmedzuje iba na pôsobnosť v rámci
konkrétneho právneho predpisu alebo jej použitie sa vzťahuje na celé právne odvetvie.
Čo je však podstatné je to, že limitom jej použiteľnosti je nepochybne situácia,
keď k rozlišovaniu tých istých pojmov obsiahnutých vo viacerých právnych predpisoch
dochádza na textuálnej [explicitnej (napríklad legálne definície pojmov)],
resp. kontextuálnej (implicitnej) úrovni. Z uvedeného potom vyplýva aj nutnosť
rozlišovania významu rovnakého pojmu obsiahnutého vo viacerých právnych predpisoch.
41. Z celkovej argumentačnej koncepcie krajského súdu vyplýva, že pre špecifický
účel posúdenia právomoci na prerokovanie a rozhodnutie danej veci pojmovo rozlišoval
medzi majetkovým právom a majetkom, a pritom normatívnym základom tejto jeho
myšlienkovej konštrukcie bolo znenie § 37 zákona č. 97/1963 Zb. Z obsahu § 37
označeného právneho predpisu je zrejmé textuálne oddelenie pojmu „majetkové právo“
od pojmu „majetok“ a zo vzájomného vzťahu použitia týchto pojmov v dotknutej právnej
úprave (napriek ich vzťahu podmnožiny k množine v iných právnych úpravách) vyplýva,
že právny pojem „majetkové právo“ je tu chápaný ako alternatíva právneho pojmu
„majetok“ (dve rôzne, navzájom sa neprekrývajúce množiny). To môže predpokladať aj
také skutkové variácie, keď oprávnený subjekt má na území Slovenskej republiky
majetkové právo viažuce sa k majetku, ale majetok samotný sa môže nachádzať mimo
územia Slovenskej republiky.
42. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že porovnateľná sémantická skladba
normatívneho textu nie je súčasťou ani jediného právneho predpisu, na ktorý sťažovateľka
v rámci svojej sťažnostnej argumentácie poukazuje, pretože na textuálnej úrovni
sťažovateľkou označené právne predpisy pojmovo nerozlišujú medzi majetkovým právom
a majetkom porovnateľným spôsobom, ako to vyplýva z § 37 zákona č. 97/1963 Zb. V tejto
súvislosti je tiež potrebné uviesť, že účel právnej úpravy obsiahnutej v zákone č. 97/1963
Zb. je koncepčne odlišný od tej, na ktorú poukazovala sťažovateľka. Z uvedeného potom
možno urobiť čiastkový záver, že kontextuálna rovina § 37 zákona č. 97/1963 Zb. v zásade
determinuje iný (autonómny) rozsah právneho pojmu majetok, než je kontext, v ktorom sa
taký právny pojem vyskytuje v rámci iných právnych úprav; to následne obmedzuje
aj možnosti prípadnej extrapolácie vymedzenia obsahu tohto pojmu v iných právnych
úpravách do tej, ktorá je súčasťou § 37 zákona č. 97/1963 Zb. Inými slovami povedané,
na účel rozhraničenia právomoci slovenských súdov oproti právomoci iných súdov sa
použije naostatok označené ustanovenie (a zákon, ktorého je súčasťou) s jeho špecifickým
účelom ako osobitný predpis („lex specialis“), ktorý má prednosť pred alternatívnymi,
obsahovo homogénnymi, avšak aplikačne inak (teda nie na dotknutý osobitný účel)
orientovanými právnymi úpravami (v pozícii „lex generalis“). Taký interpretačný postup je
pre aplikáciu práva, zohľadniac mnohorakosť účelového zamerania právnych noriem,
charakteristický a nevyhnutný („lex specialis derogat legi generali“).
43. Nad rámec už uvedeného je potrebné tiež uviesť, že sťažovateľka v rámci svojej
sťažnostnej argumentácie nepoukázala na žiadne relevantné rozhodnutie najvyšších súdnych
autorít, ktoré by riešilo otázku rozsahu pojmu „majetkové právo“ a „majetok“ pre účely
§ 37 zákona č. 97/1963 Zb. odlišne než krajský súd v uznesení z 23. februára 2017, alebo
na rozhodnutie, ktoré by v rámci porovnateľnej právnej úpravy s tou, ktorá je súčasťou § 37
zákona č. 97/1963 Zb., predmetnú otázku riešilo zásadne iným spôsobom.
44. Z už uvedených dôvodov sa preto sťažovateľke v rámci takto odôvodnenej
sťažnostnej argumentácie nepodarilo preukázať, že by sa krajský súd dostal pre účely
posúdenia danej veci do rozporu s relevantnou ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších
súdnych autorít.
45. Vzhľadom na myšlienkovú previazanosť a vecnú závislosť námietky
o prekvapivosti uznesenia krajského súdu z 23. februára 2017 s námietkou o jeho rozpore
s ustálenou rozhodovacou činnosťou najvyšších súdnych autorít ústavný súd s poukazom
na už uvedené dospel k záveru o zjavnej neopodstatnenosti aj tej argumentácie
sťažovateľky, ktorou namieta prekvapivosť uznesenia krajského súdu z 23. februára 2017.
46. Ústavný súd považuje za podstatné tiež uviesť, že z odôvodnenia napadnutého
uznesenia krajského súdu z 23. februára 2017 vyplýva, že rozhodujúcim dôvodom
na posúdenie otázky právomoci slovenských súdov nebola len otázka samotného, špeciálne
pre daný prípad orientovaného pojmového odlíšenia majetkového práva a majetku, ale aj
jeho takto kriteriálne podmienený právny záver, podľa ktorého žalovaná nemá na území
Slovenskej republiky majetok. Krajský súd svoje rozhodnutie v relevantnej časti odôvodnil
tým, že „[m]ajetkom, v tomto prípade nehmotným majetkom... k ochrannej známke... nie je
designácia medzinárodnej ochrannej známky na území Slovenskej republiky“, pretože
„jednotlivé národné designácie sa nestali nezávislé od pôvodnej medzinárodnej ochrannej
známky“ a pokiaľ je žalovaná v „medzinárodnom registri vedenom medzinárodným úradom
v Ženeve zapísaný ako majiteľ ochranných známok designovaných, teda účinných na území
Slovenskej republiky, je osobou, ktorá má na území Slovenskej republiky majetkové práva,
nemá tu však majetok.“. Krajský súd na základe uvedených myšlienkových konštrukcií
dospel k záveru, že na rozhodovanie o tom, kto je majiteľom „predmetných ochranných
známok je oprávnený len príslušný orgán podľa ruského hmotného práva.“,
teda pri odlíšení ochranných známok ako majetku a tuzemských designačných oprávnení
ako majetkového práva vzťahujúceho sa k ochranným známkam ako majetku. Napriek
tomu, že aj tieto úvahy krajského súdu boli kľúčové pre posúdenie otázky jeho právomoci,
sťažovateľka ich v rámci svojej ústavnej sťažnosti nijakým spôsobom nespochybnila
z pozície žiadneho ústavnoprávne relevantného dôvodu.
47. Vzhľadom na už uvedené ústavno-procesné východiská prieskumu napadnutých
rozhodnutí všeobecných súdov nebolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného
prerokovania ústavnej sťažnosti sťažovateľky prehodnocovanie skutkových a právnych
záverov krajského súdu, ku ktorým dospel na základe vlastných myšlienkových konštrukcií,
pretože takéto postavenie ústavnému súdu v systéme organizácie súdnej moci neprináleží
za predpokladu, ak nič nenasvedčuje tomu, že by zjavne vybočil z priestoru svojho uváženia
a v príčinnej súvislosti s tým došlo k excesívnemu porušeniu označených práv alebo slobôd.
48. Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť
v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
IV.
Záver
49. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. apríla 2020
Miroslav DURIŠ predseda senátu